Útok poslanca Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Plavákovú odhalil spor o podobu interrupčnej legislatívy, ale obnažil i neznalosť verejnosti o jej aktuálnom znení. Plod verzus žena – jeho potenciálna matka? Tieto práva sú v spore, žiadne z nich však nie je absolútne a nie je ani nadradené, pripomína právnička Andrea Erdősová.Bábätko verzus plod. Rozvíjajúci sa život verzus základné ľudské práva ženy na svoje telo, súkromie, ale aj vlastný život i zdravie. Právo plodu verzus právo ženy – jeho matky. No a napokon definícia z našej Ústavy: „Každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ verzus rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom konštatuje: „Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa článku 15, odseku jeden, prvej vety Ústavy.“„Jedna z najväčších osobností našej teórie práva profesor Holländer hovorí o dôležitosti rovnosti práv ako akejsi axióme nášho práva. Žiadne právo nie je absolútne a žiadne nie je ani nadradené, to znamená, že na jednej strane máme právo ženy na svoj súkromný život, a na strane druhej máme právo plodu na život, ale nik nehovorí o tom, že to právo na život má byť absolútne nadradené iným právam,“ hovorí právnička Andrea Erdősová.Vulgárny útok poslanca Rudolfa Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Luciu Plavákovú, a to práve kvôli citácií rozhodnutia ústavných sudcov v tejto téme, tak obnažil silný hodnotový spor, ktorý v otázke našej interrupčnej legislatívy drieme pod povrchom našej spoločnosti. Ešte vážnejšie však je, že napriek vážnosti tejto témy, povedomie o tom, aký zložitý spor to je a aké práva sú v tomto spore, akoby v spoločnosti čoraz viac absentovalo.Zvrat v prelomovej americkej kauze Roe vs. Wade po takmer 50. rokoch pritom ukazuje, že táto téma sa môže stať nielen politickou rozbuškou, ale má i potenciál opätovne zvrátiť ženské práva doslova o desiatky rokov späť do minulosti. Téma pre právničku venujúcu sa otázkam zdravotníctva i ženských práv Andreu Erdősovú.„To, že si spoločnosť formuje názory na vážne hodnotové problémy je v poriadku pretože v demokratickej spoločnosti konzervatívne i liberálne názory majú byť vzájomne rešpektované a musia žiť spolu vedľa seba, ale čo už v poriadku nie je, že sa pre politikov – tým, že je to pre nich tak vďačná téma, hoci to vôbec nie je zásadný problém nášho zdravotníctva ani spoločnosti, sa pritom všetkom úplne stratila zo zreteľa žena a ochrana jej zdravia i jej práv,“ tvrdí Andrea Erdősová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bolo by asi najlepšie, keby sa pani ministerka Šimkovičová rozhodla odstúpiť a prišiel tam niekto, kto vníma kultúru, umenie, kto rozumie tejto oblasti“ – exministerka Silvia Hroncová takto uzatvára svoje hodnotenie prvého roku tejto vlády v oblasti, v ktorej sama ešte pred rokom pôsobila. Už v horizonte hodín to bude rok, ako Robert Fico v pozícii premiéra predstavil svoju štvrtú vládu. V ten istý deň, ako zomrel bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Aké sú jej plody po roku?Zmenené trestné kódexy očistili desiatky poťahovaných súdmi. Po kritike Bruselu však už stihli podstúpiť novelizáciu novelizácie novely!Elitní špeciálni prokurátori sa rozpŕchli neraz po úradoch, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou. Rovnako vyšetrovatelia zrušenej Naky. Krajina s rekordnými cenami masla má naordinované takmer trojmiliardové šetrenie. Jej ministri na čele s premiérom si však ešte predtým platovo výrazne polepšili. Pandémiu preveruje splnomocnenec, pre ktorého ani nebola. Lekári hrozia hromadne výpoveďami. A z rezortu kultúry rezonovalo aj to, že zem nie je guľatá. Naviac – z RTVS sa stala STVR, len preto, aby sa zmenilo vedenie. A erbové inštitúcie v kultúre prišli o kompetentné vedenia. Krajina pod Tatrami je tak aj v Kultúrnom štrajku. Čo na to tí, čo to ťahali ešte pred rokom? A konkrétne exministerka kultúry Silvia Hroncová? „Samozrejme, každý minister prichádza so svojimi témami, no v tejto chvíli netušíme, aká je stratégia, aká vízia, len vidíme snahu o mocenské ovládnutie ministerstva, kultúry a inštitúcií“, hovorí bezprostredná predchodkyňa ministerky Šimkovičovej. Personálne výmeny na čele inštitúcií ako je SND, kde Mateja Drličku ministerka nahradila Zuzanou Ťapákovou, či SNG, kde Alexandru Kusú nahradil najprv Anton Bittner, neskôr Miloš Timko, označuje za „nedôstojné“. „Žiaľ, keď porovnáme mená, ktoré odišli a naopak prišli, ani nie je možná diskusia. Neprišli tam odborníci, ktorí sú v tej oblasti zdatní a zorientovaní“, hovorí Hroncová. „Je to smutné, kam sa táto krajina dostalo 35 rokov od Nežnej revolúcie“, dodáva. Rezort je podľa nej v rozvrate. „V tomto období je potrebné hovoriť o veciach nahlas. Nahlas ich pomenovávať, ak prichádza k nesprávnym rozhodnutiam, či závadzaniu“. Ministerka Martina Šimkovičová by podľa nej urobila najlepšie, keby odstúpila. „Pozícia ministra alebo ministerky je o tom, že máte kultúre a jej obci slúžiť. Vytvárať jej čo najlepšie podmienky. Nemáte hovoriť do obsahu inštitúcií, za to zodpovedajú štatutári. A nemáte tomu rezortu panovať, ale slúžiť“, uzatvára Silvia Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„U mňa to vyvoláva obrovský smútok, strach a otázku: Kde sa v ľuďoch berie toľko nenávisti a prečo im chýba aspoň náznak akejkoľvek empatie. Je to až nepochopiteľne zraňujúce," hovorí spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí Elena Martinčoková. Od brutálnej vraždy z nenávisti pred Teplárňou uplynuli už dva roky, pre túto komunitu sa však nezmenilo vôbec nič a hejt voči ním pokračuje.Je 12. október 2022, Bratislava, Zámocká ulica. Je krátko po 19. hodine a pred kaviarňou Tepláreň sa niekoľkými výstrelmi mení slovenská realita. Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti, ktorá stála životy dvoch nevinných ľudí z LGBTI+ komunity prepisuje naše moderné dejiny. Od tohto útoku uplynuli už viac ako dva roky, na postavení LGBTI+ komunity sa však nezmenilo vôbec nič. Nič k lepšiemu, práve naopak, táto komunita sa napriek tomu, že nikomu nič zlé neurobila, stáva opäť terčom nenávisti a hejtu. Proste iba preto, že je niečím iná než väčšinová populácia.„Pochybujem, že sa dožijem zrovnoprávnenia LGBTI+ komunity," tvrdí MartinčokováAko je to vôbec možné, kde sá tá bezuzdná nenávisť vlastne berie, no najmä – ako to vnímajú oni sami, ľudia, ako my, ktorí tu žijú, pracujú, odvádzajú dane a mnohí z nich sú pritom ešte len malé nevinné deti? Ako im to vysvetliť, keď sa hľadajú a cítia, že sú iné a prečo patrí sexuálna výchova do škôl? Kde sú naše oficiálne deklarované kresťanské korene, ktoré by mali hlásať lásku k blížnemu no a napokon, ako vlastne dva roky po, žije komunita LGBTI+ rodín? „Mňa to unavuje, ale nie je to pre mňa prekážkou, aby som v tom nepokračovala. Chcem v tejto krajine niečo zmeniť a chcem aby to bola krajina súdržná, empatická a aby sme vedeli prijímať inakosť tak, aby sme vnímali človeka aký je zvnútra, nie akým sa javí zvonka," hovorí Martinčoková.Téma pre Elenu Martinčokovú, spoluzakladateľku Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mamu geja, ktorá sa k tomu hrdo hlási s tým, že osobne ti zmenilo k lepšiemu aj ju. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Uvedomila si zásadnú vec: Na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová, ktorá po pätnástich rokoch odišla z STVR. Bola dušou odporu, odišla však paradoxne na vlastnú žiadosť. A to krátko po tom, ako sa verejnoprávna RTVS zmenila na STVR, (keď zišlo z toho, že bude STaR). Zmena, naordinovaná vládnou reprezentáciou, lebo tá potrebovala svojevedenie. Nový zákon tak narysoval novú inštitúciu s novým riadiacim pavúkom, aby sa toho starého mohli zbaviť. Zámer, ktorý vyvolal vlnu odporu už na samom začiatku. A bola pri ňom. Hovorila vtedy o svojej obave zo „spolitizovania verejnoprávnosti“, či o jej „únose“. Obavy sa vtedy premietli do vyše 1200 podpisov zvnútra verejnoprávnej RTVS. Nasledovala aj štrajková pohotovosť, či symbolická verejnoprávnosť v čiernom. Napriek tomu sa STVR stala skutočnosťou. A hoci v nej operuje Iniciatíva za verejnoprávnosť a nezávislosť, ktorá sa z času na čas kriticky vyjadrí, tváre a hlasy odporu z STVR zväčša odišli, alebo boli „odídené“. Alebo mlčia. Ako sa spätne pozerá na svoj príbeh s verejnoprávnosťou? Soňa Weissová, ešte donedávna šéfka zahraničnej redakcie rozhlasového spravodajstva, kritik zmien, ktorá neváhala odmietnuť ponúkané peniaze za mlčanlivosť. A pre niektorých aj „synonymum rozhlasu“.„Po novom zákone o STVR nevidím dôvod, prečo by som tam mala zostať“, hovorí Weissová. „Nemala som pocit, že budem môcť naďalej slobodne tvoriť“, dodáva. Weissová spomína, že sa pristihla pri obave, že sa časom poddá „démonovi súhlasu“, ako o ňom čítala u Dominika Tatarku. „Hlavný hrdina sa tam pristihol pri tom, že súhlasí s vecami, s ktorými by inak nesúhlasil. Alebo aj okolie ho prinútilo k tomu, aby s tým súhlasil“, vysvetľuje. „Uvedomila si tiež zásadnú vec: na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Overujeme každú zbierku, ktorá k nám príde. Ak je to napríklad niekto, kto potrebuje zdravotnú liečbu, musí nám dať k nahliadnutiu zdravotné správy, cenové kalkulácie a potrebujeme príbeh aj fotografie, hovorí správkyňa slovenského Donia Zuzana Suchová. Rovnako je tak podľa nej zaručené, že v zbierkach nefigurujú iní darcovia než tí, ktorých si môžeme na internete sami skontrolovať. Ako však priznáva, majú aj "blacklist" podvodníkov.Zbierky na lieky na tie najzávažnejšie ochorenia pri ktorých vás vaša vlastná zdravotná poisťovňa nechala na holičkách, zbierky na zdravotné pomôcky, liečbu, rekonvalescenciu alebo dokonca na prípady, v ktorých vás postihla povodeň či ste jednoducho vyhoreli. No zbiera sa i na vydávanie kníh, zakladanie médií alebo na všemožné komunitné projekty. I tak dnes vyzerá slovenská realita, v ktorej dobrovoľná vzájomná pomoc, spolupatričnosť a solidarita neraz nahrádza kolabujúci či chladne neosobný štát.Jednou z platforiem na ktorých takéto zbierky prebiehajú je i Donio. "Pomáhame meniť príbehy, na ktorých záleží. Zmeň svoj príbeh, alebo pomôž iným." To je základné heslo tejto fundraisovej platformy. O tom, čo o nás hovorí to, na čo sa zbierame, kde sú hranice tohto typu zbierok, ako si overujú realitu toho, na čo sa zbiera, ale i to, ako na zbierky vplýva spoločenská a politická situácia no a napokon, akí vlastne sme v našej dobročinnosti? O tom budeme v dnešnom rannom podcaste hovoriť so správkyňou slovenského Donia Zuzanou Suchovou.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V hebrejčine je obsahom pojmu pokánie cesta naspäť, k svojim počiatkom. Inak – vrátiť sa k sebe samému, k takému, aký som v skutočnosti“, hovorí rabín Miša Kapustin. A takúto cestu k sebe podľa neho potrebuje aj Slovensko zmietané rozdelením. Rabín pritom používa obraz „pohľadu do zrkadla“.Aj on bol terčom vraha zo Zámockej. A cez neho aj komunita za ním. Komunita, ktorá je na Slovensku síce menšia ako tá vietnamská či tá z Číny, no historicky je so Slovenskom previazaná od nepamäti.Miša Kapustin, hlavný liberálny rabín Slovenska. A za ním dvojtisícová komunita židov. Menšina národnostná i náboženská.Ako sa žije s vedomím, že ste „terčom“? S vedomím, že ste boli na zozname radikála, ktorý neváhal zabíjať len z nenávisti k inakosti? Naviac terčom v čase, keď sa takýmito terčami stávajú ďalší. Mimovládne organizácie, kultúrne inštitúcie či novinári. A rovno pričinením vládnych politikov, ktorí z nich robia či už „krvilačných bastardov“, alebo podhadzujú anonymnej mase sveta sociálnych sietí videá s útokmi na nich. Ako na takúto realitu terčov? A ako z nej? Téma pre židovského rabína Mišu Kapustina. „Bohužiaľ podobné veci (vražda na Zámockej) sa môžu opakovať. Nikdy nevieš, čo má kto v hlave. Toho mladého muža si totiž predtým všimol len málokto. A málokto ho bral vážne“, upozorňuje rabín Kapustin. V tomto vidí možné zdroje radikalizácie. Cestou de-radikalizácie je potom podľa neho opak prehliadania jednotlivcov a opak toho, že sa im nedáva váha. Nebezpečenstvom pre jednu spoločnosť vidí v prejavoch nenávisti a vulgarizmu. „Viem, prečo sa to robí. Nenávisť totiž spája ľudí ľahšie, ako prejavy priazne či argumenty. Kto tu už číta programy strán. Ale ak voči oponentovi použiješ nenávistné prejavy, k tomu jednoduchou rečou, si vypočutý oveľa rýchlejšie“, ilustruje Kapustin. Konštatuje pritom, že takýto postup síce môže vyhrávať voľby, no neprináša dobré výsledky. „Odporúčal by som, aby sme sa viac pozerali do zrkadla. Aby každý jeden nezabudol, kto vlastne je. Zrkadlo to ukáže. Lebo často zabúdame, kto sme, kvôli funkciám, maskám, ktoré si nasadzujeme...To vystaveniu sa zrkadlu je prvá vec, ktorú by som odporučil. A druhá je, aby sme nestrácali ľudskosť“, hovorí rabín Miša Kapustin. A dodáva, že jeho tretím odporúčaním je menej kritiky len pre samotnú kritiku. „Kritika je stratou času, ak za ňou nie sú ďalšie kroky. Ak ale vieš, aký bude druhý a tretí krok, vtedy má význam“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku, presnejšie v Bratislave, vzniklo nové vedecko intelektuálne centrum a jeho meno je Therapolis. Projekt má ambíciu prepájať intelektuálno vedecké kapacity Slovenska, s cieľom vytvoriť synergie presahujúce slovenský región. Ako však udržať najlepšie mozgy tu u nás, doma?Therapolis, tento projekt má ambíciu prepájať špičkové výskumné tímy, odborníkov, odborníčky, inovátorov a inovátorky z rôznych odborov, krajín a sektorov. Chceme tak prispieť k riešeniu problémov v oblasti zdravia a kvality života občanov v meste, resp. v regióne.Naším cieľom je priniesť unikátne výstupy výskumu a vývoja, ktoré budú prepojené na vzdelávanie a inovácie v politikách a službách s priamym dopadom na obyvateľstvo, ale aj spolupráca s partnermi zo všetkých regiónov Slovenska ako aj zo zahraničia.To je nový projekt občianskeho združenia Therapolis kde nájdeme také známe a špičkové mená vedy akými sú Alexandra Bražinová či Silvia Pastoreková alebo Emília Beblavá či Matej Kačaljak a Miroslav Beblavý.O čom projekt Therapolis je a aké výsledky od neho môžeme očakávať? To už je téma dnešného ranného podcastu Aktualít s dvomi iniciátormi projektu Renátou Hall a Martinom Kahancom.Počúvate Ráno Nahlas,pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Keď sa dozviete, že máte onkologickú diagnózu, zavriete oči a budete čakať ako to dopadne? S klimatickou krízou je to podobné, mali by sme sa pozrieť pravde do očí, hovorí o čoraz častejších extrémoch počasia, akými boli napríklad nedávne povodne či letné horúčavy klimatológ Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.Nedávne ničivé povodne v susednom Česku, Poľsku či Rakúsku. Doslova vražedné letné horúčavy s mnohými tropickými nocami. Dlhé obdobia sucha, striedané prudkými búrkami no a zimy, v ktorých sa nám o snehovej pokrývke môže len snívať.„V tomto období sa v prejavoch počasia len potvrdilo to, čo sa v súvislosti s prejavujúcou sa klimatickou zmenou podmienenou činnosťou človeka tvrdilo už pred pár desaťročiami. V prejavoch počasia tak budú pribúdať krajné až extrémne situácie,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas klimatológ Pavol Faško.Bude takéto prejavy počasia novým normálom a ako bude vyzerať Slovensko v ére klimatických zmien? Má ešte ľudstvo čas sa klimatickej krze reálne postaviť a aké opatrenia budeme musieť urobiť tak, aby sa nám v takto nezvyklom počasí dalo udržateľne žiť? No a napokon, aký odkaz má pre popieračov klimakrízy človek vedy a faktov? „Treba oddeľovať to, čo je nazývané ako prirodzené kolísanie klímy na zemi v historických epochách, od toho, čo sa deje teraz - a čo je spôsobené činnosťou človeka v približne posledných dvoch storočiach. Ten proces, ktorý teraz prebieha, prebieha neporovnateľné rýchlejšie ako bolo kolísanie klímy v dejinách Zeme. Ak sa napríklad priemerná ročná teplota vzduchu u nás zmeni za sto rokov (1950-2050) o 4 až 5 stupňov Celzia, tak to bude taká zmena teplotných podmienok, aká sa pri prirodzenom kolísaní klímy udiala za 100 tisíc rokov. To je ten problém, tá rýchlosť zmien. No a toto popieračí klimatických zmien nechcú brať do úvahy,“ hovorí klimatológ zo SHMÚ Pavol Faško.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga.Svojho času „nejaký študent s pubertálnymi vyrážkami“ – to optikou premiéra Fica, keď ON vyzýval rovno dekana právnickej fakulty k diskusii o Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorú dekan označil za „kriminogénny faktor“. Rovnako svojho času mladý študent, ktorý pre napadnutú Ukrajinu vyzbieral tisíce eur. Na počiatku pritom sám odohral klavírny koncert s trojtisícovým obnosom – a to rovno v Spojených štátoch. Aktuálne študent práva, ktorý sa na akademické skusy vybral do francúzskeho Štrasburgu. Napriek tomu naďalej organizuje pomoc Ukrajine a rovnako neprestáva hovoriť o veciach verejných. Marek Janiga, ktorý si odskočil na Slovensko, aby za päť dní absolvoval štyri diskusie. A to v rôznych mestách. Ako vidí svoju krajinu z metropoly europarlamentu – zo Štrasburgu, ktorý je na pomedzí dvoch zabehnutých demokracií – Francúzska a Nemecka. „Ak sa na to pozrieme spätne: novela novelizovanej novely trestného zákona hovorí sama za seba“, poukazuje Janiga. Svojho času bol iniciátorom diskusie o zmenách v trestných kódexoch na univerzitnej pôde. Premiérova verejná kritika spustila proti nemu vlnu útokov na sociálnych sieťach, voči čomu sa spätne bráni aj trestnými podaniami. „Právnici, ktorí ma zastupujú, vyhodnotili, že to môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov – či už nebezpečné elektronické obťažovanie alebo neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi, ohováranie, šírenie neprávd“, ilustruje Marek Janiga. „V zdravej spoločnosti sa nemôže stať a pokiaľ sa to deje, malo by sa to vyšetriť“, dodáva. Študent práva Janiga však dáva do pozornosti argumentáciu prokuratúry. „Uvedením sa do mediálneho priestoru som sa mal ja ako oznamovateľ sám vystaviť útokom voči svojej osobe. Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga, s tým, že nie je verejne činná osoba. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vidím tam silné prvky konzervativizmu, nacionalizmu a to nie je niečo, čo je prítomné v modernej sociálnej demokracií a rovnako nie je to ani súčasťou odborového hnutia, kritizuje odvrátenie sa Smeru zo sociálnodemokratických pozícií prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Konsolidačný balíček KOZ odmieta a kritizuje i nechuť vlády k dialógu.KOZ ostro odmieta vládny konsolidačný balíček. V jeho obsahu, ale aj forme jeho schválenia, kde vláda podľa odborov rezignovala na zmysluplný dialóg so sociálnymi partnermi a bremeno uťahovania opaskov prakticky bez diskusie preniesla na bedrá tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Kde je ten deklarovaný sociálnodemokratický a ľavicový charakter vládneho SMER-u, pýta sa v Ráno Nahlas šéfka odborárov.„Rada predsedov odborových zväzov KOZ odmieta schválený konsolidačný balíček vlády. Konsolidácia je síce nevyhnutná, no musí byť spravodlivá a postupná. V žiadnom prípade nesmie zasiahnuť najzraniteľnejšie skupiny.Zvýšenie DPH, miestnych daní či pokles daňových bonusov len zhorší situáciu bežných ľudí. V čase, keď ešte stále bojujeme s infláciou a zvyšovaním cien, musíme hľadať riešenia, ktoré nezaťažia najviac pracujúcich a rodiny.Vláda musí prehodnotiť svoje kroky a začať skutočný dialóg so sociálnymi partnermi. Ak má konsolidácia prispieť k rozvoju Slovenska, musí byť spravodlivá pre všetkých.“To je výňatok z aktuálneho stanoviska Konfederácie odborových zväzov k vládnej predstave ozdravenia verejných financií. Konfederácia odborových zväzov, ktorá bola dlhé roky vnímaná aj ako akýsi tichý koaličný partner ficovho SMER-u, a predlžená ruka jeho záujmov prostredníctvom odborárskych bossov, sa tak postupne profiluje do pozície reálneho oponenta vládnej politiky. Podľa prezidentky KOZ Moniky Uhlerovej už ficov SMER dávno nereprezentuje modernú sociálnodemokratickú politiku a preto ani záujmy odborov.Odbory boli vždy symbolom pokroku a univerzalistického rozširovania práv, pripomína šéfka KOZ a kritizuje umelé rozdeľovanie spoločnosti predstaviteľmi aktuálnej vládnej moci, ktorý vo svojej rétorike stavajú proti sebe napríklad predstaviteľov kultúrnej obce a robotníctva. Navyše, to všetko stavia voči sebe skupiny, ktoré sú na jednej lodi a nie sú si nepriateľom. Ten skutočný nepriateľ je niekde úplne inde, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová.Počúvate Ráno Nahlas, s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Toto všetko sú kroky, ktoré utlmia našu ekonomiku a to je veľmi zle pretože našou jedinou šancou je ekonomický rast. Veď, prečo by sme nemali rásť ako bratia Česi či napríklad Rumuni? Viete aký pokrok urobilo Rumunsko? No a my stojíme na mieste a tento konsolidačný balíček ešte viac zabrzdí našu ekonomiku, hodnotí vládny konsolidačný balíček bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. Podľa neho na vládnu konsolidáciu doplatí drvivá väčšina rodín a najviac si uťahovanie opaskov odnesú tí najslabší – viacpočetné rodiny a rodiny samoživiteliek a samoživitelov. Tým pádom, samozrejme, aj ich deti. Naopak, s niekoľko miliardovou sekerou v Sociálnej poisťovni, sa jedným z pomyselných víťazov konsolidácie stávajú penzisti.Naši dôchodcovia si na niečo zvykli, ale budú si musieť odvyknúť. A ono sa to i stane, ale tí, ktorí sú dnes pri moci, sa to budú snažiť všemožne a dlhodobo ututlávať, pripomína exminister.No a aký dosah bude mať celkom nová daň z finančných transakcií? "Doplatíma na ňu v podstate úplne všetci, vrátane zamestnávateľov či dokonca i neziskových organizácií," tvrdí Jozef Mihál.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o konsolidačnom balíčku, transakčnej dani i spore medzi nárokmi penzistov a možnosťami ekonomiky, čiže daňovníkov živiacich rodiny.S exministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Profesionálny rodič je hraný film, ktorý však zobrazuje reálny problém. Snímka bola v hre o nomináciu na Oscara v kategórii krátky film. Ukazuje slovenskú ženu z majority, ktorá si výmenou za výplatu vezme domov rómske dievčatko. Od dobrého skutku to má ďaleko a čoskoro sa ukážu problémy...Režisér Erik Jasaň v podcaste Ráno Nahlas hovorí, že s týmto problémom má skúsenosť aj z vlastnej rodiny, kde sú aktuálne štyri rómske deti, aj keď sa ich už vystriedalo desať. Niektoré deti totiž nezapadnú a pendlujú medzi detskými domovmi a rôznymi rodinami. Prečo takto funguje profesionálne rodičovstvo a je to naozaj taký veľký problém aj v realite mimo filmu? Ako štát vlastne pristupuje k odoberaniu detí z osád?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Tu je v opozícií Harabin či Republika a to znamená, že vláda je pod tlakom ešte krajnejšej pravice než aký ona sama produkuje. Fico vie, že sa neudrží pri moci tým, že bude doručovať sľubované výsledky vládnutia a tak namiesto toho, musí čoraz viac ukazovať nepriateľov a údajných vinníkov, tvrdí bývalý šéf SDĽ Peter Weiss. Podľa neho ide o veľmi nebezpečnú politiku pretože premiér sa ocitol v špirále radikalizácie, ktorú už nemá pod kontrolou.Vláda uvalila na bedrá občanov viac ako dva a pol miliardový konsolidačný balíček. Ficov kabinet pri tom poruší viacero sociálno-demokratických princípov a dokonca i jasných sľubov z úst samotného premiéra. Namiesto diskusie o tom, ako ekonomicky, ale i celospoločensky dostať Slovensko z nelichotivých a doslova až posledných miest v životnej úrovni vo všetkých možných merateľných parametroch, sa však vláda rozhodla ísť cestou hľadania vnútorných nepriateľov a eskalovania konflitktov. Z politických oponentov, ale i médií či občianskej spoločnosti sa tak postupne stávajú nielen oponenti moci, ale priam nepriatelia štátnosti v slovníku nápadne podobnom normalizačnej moci v ére bývalého režimu.Izolácia Slovenska sa však čoraz viac prejavuje aj na medzinárodnom poli, kde vládnej politike deklarovaných siločiar na všetky štyri svetové strany prestávajú rozumieť i naši najvernejší spojenci a v panteóne našich strategických väzieb sa tak čoraz viac ocitajú výhradne Rusi, ktorí vedú brutálnu vojnu s našim východným susedom a Maďari, ktorí zasa nepokryte poškuľujú po revízií Trianonu.Máme dočinenia s krízou vládnutia. Je to zrkadlo celkového úpadku strategických politických elít od Novembra 89. Zároveň však platí, že toto je najslabšia vláda SMERu v histórií. Je to nekoncepčná vláda, je to vláda, ktorá sa nedrží ani svojho vlastného vládneho programu a je to vláda, ktorá stratila i svoj sociálno-demokratický charakter. Jej vládnutie sa dnes celkom podriaďuje politike ukazovania na ideologického nepriateľa a jeho vytvárania, tvrdí bývalý predseda Strany demokratickej ľavice a exdiplomat Peter Weiss. A aký je podľa neho dôvod takejto politiky? Robert Fico sa dostal po roku 2020 spať k moci tým, že sa orientoval na čoraz viac radikálnejších voličov, ktorých pritom on sám radikalizoval, no a dnes sa sám ocitol vo vleku ich radikalizmu, tvrdí Weiss.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, hovorí Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. Takmer 42-tisíc obetí na strane Palestíny, 1200 v Libanone, milióny utekajúcich pred vojnou v Pásme Gazy, vyše milióna vysídlencov na pomedzí Libanonu a Sýrie, 728 mŕtvych izraelských vojakov – bilancia vojnového besnenia, ktoré odštartovalo iné besnenie: teroristický útok militantov palestínskeho hnutia Hamas zo 7. októbra minulého roku. Vtedy bojovníci Hamasu beštiálne pozabíjali 1160 prevažne civilistov, do zajatia zobrali ďalších 251 rukojemníkov, z ktorých je stovka ešte stále v Pásme Gazy a nevie sa, koľko ich je pri živote. Vojnové besnenie, ktoré nedáva pokojne spávať nielen obyvateľom regiónu, ale do pozoru stavia svetové spoločenstvo. Logika vojny totiž hovorí, že raketové útoky Iránu spred pár dní si žiadajú opäť ozbrojenú odvetu Izraela a táto už má mať pripravenú ozbrojenú odozvu Teheránu, ako to zaznieva z tých končín. Ako a kedy sa to skončí? Sú vôbec reálne ciele zničiť Hamas, či Hizballáh, ktoré si dal premiér Netanjahu a nezatiahnuť do väčšieho konfliktu Irán, ktorý ich financuje, aby oni zaňho ničili Izrael?Otázky, na ktoré sa pozrieme s Irenou Kalhousovou, riaditeľkou Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. „Keď som to začala sledovať, nevedela som si predstaviť, o aký hrozný útok ide. Myslela som si, že to len niekoľko členov Hamasu preniklo do Izraela, kde páchajú činy. No bola som v tom, že sa to skončí do niekoľkých hodín, pretože ich vytlačí izraelská armáda“, spomína si na vtedy sobotné ráno 7. októbra spred roka expertka na izraelsko-palestínske vzťahy. „Že šlo o taký masívny útok, ktorý potrvá vo svojej „horúcej“ fáze viac ako deň, a že výsledkom bude toľko mŕtvych, to som si nevedela predstaviť“, dopĺňa. „Vtedajšia politicko-bezpečnostná doktrína Izraela jednoducho neverila tomu, že Hamas je pripravený urobiť niečo, čo by nabúralo status quo. Čo by viedlo Izrael k odpovedi, ktorá by mohla ohroziť pohodlie najvyšších predstaviteľov Hamasu“, hovorí Irena Kalhousová. „Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, uzatvára. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už mám toho dosť! Avizuje v Ráno Nahlas možnú právnu obranu voči útokom vládnej moci novinárka a občianska aktivistka Marta Šimečková. "Tak sa mi zdá, že sa už nemôžem tváriť, že sa nič nedeje len preto, že niekto, kto sa dostal na scénu len vďaka svojmu výnimočnému talentu, ktorý spočíva v tom, že nemá žiadne zábrany aby z lží a manipulácií uplietol tie svoje súvislé kopance a pľuvance," vysvetľuje Marta Šimečková..Ich mená, mená členov jej rodiny, zaplnili verejný priestor s intenzitou a mierou dovtedy priam nevídanou. Stali sa predmetom škandalizovania, očierňovania i politickej propagandy až nápadne pripomínajúcej časy 50. rokov minulého storočia. Ide pritom o rodinu, ktorá už desaťročia vyrýva na Slovensku vo verejnom priestore hlbokú intelektuálnu stopu. Šimečkovci. A medzi nimi aj mama predsedu Progresívneho Slovenska a manželka novinára z denníka N Marta Šimečková."Toto je nie je nehybnosť, toto je niečo o trochu horšie, hovorí pre Ráno Nahlas v narážke na jedno z kľúčových diel Milana Šimečku "Koniec nehybnosti" pojednávajúcom i o normalizačnej stagnácii Marta Šimečková.Hoci sa meno jej manžela, jej syna i meno jej svokra - a napokon i meno jej samej, stalo jedným z najfrekventovanejších v našom verejnom priestore za ostatné mesiace a stalo sa predmetom škandalizovania, očierňovania - ako i bohapustej demagógie zo strany vládnej moci, ona sama vieru v túto krajinu vôbec nestratila."Áno, náš život za to stojí, stojí za to urobiť si túto krajinu - v ktorej sme sa narodili a do ktorej patríme, lepšou. Veď napokon, stálo to za to i obrovskému počtu ľudí pred nami, ktorí za to zaplatili strašným spôsobom, tak prečo by to nemalo stáť za to práve nám," hovorí novinárka, občianska i ľudskoprávna aktivistka Marta Šimečková."Niekoľko gombíkov sa tu zaiste zaplo zle, niečo sa určite stalo zle - a nielen tu, ale nemyslím si, že je to už uzavretý príbeh. Napokon, Slovensko sa už v minulosti vedelo dostať z veľmi hnusných a zdanlivo nebezpečných situácií. Je ale pravdou, že pokrok nejde lineárne, ale skôr akousi špirálou a preto by sme si nemali robiť ilúzie, že to nebude stáť obete a čas, tvrdí Šimečková.Zároveň avizuje možnú právnu obranu voči vytrvalým útokom vládnej moci voči nej, ako i voči členom jej rodiny."Už toho mám pomaly dosť a preto uvažujem i o nejakej právnej obrane. pretože ako teraz kolujú po sociálnych sieťach všelijaké tie múdre citáty, tak jeden z nich hovorí, že Kráľovstvo lží nie je tam, kde sa klame, ale tam, kde sa lož akceptuje. Človek by sa preto nemal toho kráľovstva lží zúčastňovať tým, že to klamstvo akceptuje, že sa s tým zmieri alebo sa bude tváriť, že sa to nedeje a to ani tým, že sa nebude brániť," hovorí Marta Šimečková.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to facka pre slobodu tlače na Slovensku“, reaguje na žalobu premiéra na Petr Bárdyho a vydavateľstvo Ringier Pavol Szalai z parížskej centrály medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. „Pred pár dňami som si prevzal na pošte žalobu. Žaluje ma Robert Fico. Za moju knihu Fico – posadnutý mocou.“Úryvok zo štvrtkového textu Petra Bárdyho, šéfredaktora a komentátora Aktualít, zároveň autora knižných titulov či už o Igorovi Matovičovi ako o Homo vulgaris, alebo o Odvahe k ľudskosti prezidentky Zuzany Čaputovej. Stotisícová žaloba právnikov premiéra Roberta Fica pritom nenapáda nič z obsahu vyše tristostranového príbehu o zákutiach politiky okolo aktuálne najsilnejšieho muža krajiny. Nenapáda práva k stovkám fotografií. Vadí im obálka knihy a konkrétne Ficova podobizeň na nej. „Neuveriteľné“, „nehodné premiéra jednej krajiny Európskej únie“, ale i „môžete si za to sám“ – reakcie, ktoré žaloba vyvolala. Zaznievajú aj hlasy o tzv. slappových – a teda „šikanóznych“ či odstrašujúcich žalobách, ktoré sa cez anglický výraz slap posúvajú významovo až k „facke“. Sme na Slovensku svedkami takejto facky pre slobodu slova? A čím sú ohraničení novinári a na druhej strane objekty ich záujmu politici? Téma pre Pavla Szalaia z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. „Tu vo Francúzsku pred každými voľbami vyjdú o každom kandidátovi minimálne dve knihy, okrem tej, ktorú o sebe napíšu oni. Keď som tejto žalobe hovoril kolegom vo Francúzku, tak sa veľmi začudovali, že také niečo je možné na Slovensku“, hovorí Szalai. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Knihy sú iba sčasti tovar, z veľkej časti ale ide o kultúrne bohatstvo a ako k takému by sme sa k nim mali aj správať. Dôležitá vec je to i z pohľadu štátu či národa pretože to kultivuje ľudí, vytvára to celkovú kultúru, prispieva to k vzdelanosti a lepšiemu pochopeniu sveta i nás samých, tvrdí zakladateľ kultového kníhkupectva Artfórum Vladimír Michal. Cenou za zdravšie verejné financie by mali byť aj drahšie knihy. V pôvodnom návrhu konsolidačného balíčka to tvrdila vláda, ktorá sa hlási ako k sociálnodemokratickým, tak i národnobuditeľským hodnotám. Napokon, minister financií to povedal celkom jasne: „Musíme povedať, že knihy ako také, sú doménou bohatších vrstiev obyvateľstva.“ Vláda sa tak síce slovne zaštituje panteónom našich národných buditeľov, z ktorých mnohí boli práve ľudia knihy, skutkami však prístup ku knihám ľuďom chcela prakticky sťažiť.Ako to kedysi napísal už Ray Bradbury: „Nemusíte knihy páliť, aby ste zničili kultúru. Stačí, ak ľudia knihy prestanú čítať.“ Vládna koalícia napokon svoj zámer prehodnotila a od vyššej DPH na knihy ustúpila, téma je však už na stole.O čom teda takéto uvažovanie vládnej garnitúry vypovedá a v akom stave je dnes vlastne slovenský knižný trh? Prečo je kniha doslova grunt akejkoľvek kultúry a ako zmeniť prosté čítanie na „dobrodružstvo myslenia“?Aké knihy čítame, skutočne knihy kupujú len bohatí, čo robí knihu dobrou knihou, kto a ako mieša edičný plán Artfóra a kde sú hranice slobody slova pre renomovaného vydavateľa a kníhkupca? No a napokon, kam sa uberá slovenská kultúra i demokracia na prahu 35. výročia Novembra 89?Témy Rána Nahlas so zakladateľom kultového kníhkupectva Artfórum Vladimírom Michalom. Dodajme, že rozhovor sme nahrávali koncom septembra, odvtedy vláda svoj zámer prehodnotila a knihy vysokou sadzbou DPH zaťažiť už neplánuje. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nie jeden valec, ale dva majú byť obrazom Slovenska po prvom roku tejto vládnej koalície, tvrdí Grigorij Mesežnikov. Poukazuje pritom na obraz „valca zo Zlatej Idky“, ktorý je známy z čias Vladimíra Mečiara. „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú diviť!“ - tak sa zastrájal Mečiar na aktíve funkcionárov svojho hnutia v Zlatej Idke pri Košiciach. Odvtedy je to podľa politológa „kód na všetko nedemokratické“. Bol na zozname vraha zo Zámockej. Vo februári 2008 ho zas fyzicky napadli za bieleho dňa v Bratislave, pričom mladý útočník naňho pokrikoval antisemitské heslá. A hoci nepochádza zo Slovenska – viac ako 15 rokov sa spolupodieľal na príprave Súhrnnej správy o stave spoločnosti – áno, tej slovenskej. Od Novembra 89 je jeho hlas prítomný v našom verejnom diskurze – vtedy bol pri vzniku vyhlásenia sovietskych občanov žijúcich v Bratislave na podporu požiadaviek VPN. Neskôr stál pri zrode Inštitútu pre verejné otázky, kde sa k nim vyjadruje dodnes. Grigorij Mesežnikov.Aká by bola jeho správa o stave spoločnosti Po Roku od posledných parlamentných volieb? Ako vidí krajinu pod správou tria Fico-Pellegrini-Danko, ktorej hrá opozičnú úlohu iné trio: Šimečka-Majerský-Grohling?Dnešné RánoNahlas bude o formulácii takejto správy o stave Slovenska. Jeho obrazom je podľa Grigorija Mesežnikova valec o odvolávkou na Mečiarov „valec zo Zlatej Idky“. „Slovo valec sa zakódovalo na označenie nejakej nie veľmi demokratickej politiky. Ale oproti rokom 2006 a 2007 je to, čo sa odohráva dnes, je rádovo nebezpečnejšie“, tvrdí politológ. A hovorí, že ak by vydávali Súhrnnú správu o stave Slovenska dnes, dali by na jej obálku nie jeden valec, ale dva. Obálka z roku 2007 totiž nahnevala Roberta Fica. Grigorij Mesežnikov hovorí, že za aktuálny stav krajiny je popri premiérovi Ficovi rovným dielom zodpovedný Peter Pellegrini. „Stál za všetkým nedemokratickým, čo sa prijímalo, ešte keď nebol prezident“, ilustruje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bez podpory prorastových stimulov do ekonomiky sa konsolidácia môže stať trvalou. Konsolidáciou sa totiž zníži hospodársky rast a to povedie k rastu deficitu i dlhu, tak znie kľúčová výhrada voči vládnej konsolidácií od exministerky financií Brigity Schmögnerovej. Okrem toho jej chýba i ľavicová solidarita a nechuť štátu šetriť na vlastných výdavkoch.Vládna konsolidácia za viac ako dva a pol miliardy eur. Na poslednú chvíľu, bez širokej diskusie a dokonca i s prelomením základných sociálnodemokratických červených čiar ako je zvyšovanie sadzby DPH. Na strane druhej pritom štát neukázal veľkú ochotu, ani schopnosť, šetriť sám na sebe a dokonca sa vláda zložená s dvoch strán, ktoré sa deklarujú ako sociálno-demokratické, neodvážila siahnuť ani k skutočnej progresivite daní, ktorá by zasiahla vysokopríjmové skupiny obyvateľstva. Navyše, vláda nesiaha ani k zásadnejším škrtom na vlastnej spotrebe a to ani v oblasti zbrojných výdavkov. Otázna je i miera nekompetentnosti a spolitizovanosti takto zásadného ozdravovania verejných financií.Ako teda takýto spôsob konsolidácie dopadne na bedrá širokých vrstiev obyvateľov a dokáže ešte premiér Fico i naďalej a s pokojnou tvárou tvrdiť, že sa to nedotkne životnej úrovne a sociálnych istôt, keď fakty a čísla hovoria o opaku? Je toto sociálnodemokratická, ozaj ľavicová predstava, ako si utiahnuť opasky a ak nie, tak čo je za tým? No a o čom je nová Daň z finančných transakcií a hrozí nám v prípade nekonsolidácie „grécka cesta"?„V čom sa môžeme porovnávať s Gréckom, bohužiaľ, je HDP na obyvateľa. Tu sme naozaj len tesne nad nimi. Za nami je už len Grécko a Bulharsko. To je, myslím, to najvážnejšie, čím sa treba zaoberať," tvrdí Exministerka financií.Počúvate Ráno Nahlas, dnes o vládnej konsolidácií. Tentoraz pohľadom renomovanej ľavicovej ekonómky Brigity Schmögnerovej.

Očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Aj toto by mala obsahovať zatiaľ neverejná správa o prešetrovaní pandémie v réžii vládneho splnomocnenca Petra Kotlára. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? Vyštudoval marketingovú komunikáciu, na Strednej odbornej škole masmediálnych štúdií v Bratislave. Aktuálne študuje bezpečnostné a strategické štúdiá spolu s európskymi štúdiami na Masarykovej univerzite v Brne. Okrem politických textov sa venuje dezinformáciám a sociálnym sieťam. Po tom, ako zverejnil text o raperovi Rytmusovi o jeho návšteve na úrade vlády pred voľbami, spevák na oplátku voľne zavesil jeho telefónne číslo na sociálne siete. Mladý a šikovný novinár Aktualít Matej Príbelský. Aktuálne napísal text o očakávanej no stále odkladanej správe o prešetrovaní manažovania pandémie, ktorá má byť výsledkom vyše polročnej práce rovno vládneho splnomocnenca pre túto oblasť. Závery majú byť dramatické – očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? Aj na to sa pozrieme optikou novinára, ktorý sa na to podujal. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Babišovo hnutie ANO je jednoznačným vítazom krajských a senátných volieb. Hnutie zvíťazilo v desiatich z 13 českých krajov. Naopak koaličným stranám sa darilo len v dvoch regiónoch – na južnej Morave a v Juhočeskom kraji. Za porazeného volieb niektori označujú stranu Piráti na čele s Ivanom Bartošom, ktorí získali v krajských zastupiteľstvách iba tri mandáty. Šéf pirátov ešte v nedelu večer rezingoval z čela strany spolu aj s celým vedením.No a v utorok premiér Petr Fiala prišiel s nečakaným návrhom odvolať práve predsedu Pirátov Bartoše z postu ministra pre miestny rozvoj a vicepremiéra pre digitalizáciu. Domnieva sa, že jeho koaličný partner nie je schopný dotiahnuť digitalizáciu stavebného konania do úspešného konca. O tom čo sa deje vo vládnej koalícii u našich susedov a prečo je česká vláda medzi mnohými občanmi nepopulárna v podcaste hovoríme s českým komentátorom Jindřichom Šídlom.„Petr Fiala sa rozhodol zahrať rolu, ktorá mu nie je vlastná za posledných 12 rokov v politike. Využil situáciu ukázať, že je politický líder. Či mu to pomôže, tým si nie som istý, ale skúsil to," hovorí v podcaste.V rozhovore rozberáme aj úspech Andreja Babiša v krajských voľbách a jeho budúcnosť v českej politicke. „Získali obrovské sebavedomie a pocit, že návrat k moci majú v ruke. A ako povedala bývala spin doktorka Andreja Babiša, keď si je istý, tak nerobí chyby."Moderuje Denisa Hopková.

Slovensko šokovala správa o náhlom uzavretí dôležitého mosta pred Banskou Bystricou. Dôvodom bol jeho havarijný stav ohrozujúci bezpečnosť dopravy. Relevantné informácie pritom hovoria, že v stave ohrozenia životov i zdravia motoristov sú takto stovky mostov po celom Slovensku. Ako je možné, že sa takto kľúčová infraštruktúra ocitla v priam masovo havarijnom stave? Kto za to môže, prečo štát takto zanedbal našu bezpečnosť a ako to napraviť?Verím, že sa báť pádov mostov nemusíme, ale otázkou je, či dnes môžeme veriť dátam, ktoré hovoria o stave a klasifikácií bezpečnosti našich mostov, hovorí na margo stavu našej cestnej infraštruktúry dopravný expert Ondrej Matej. Na Slovensku sa veľa hovorí o suverenite, svojstojnosti či sebestačnosti nášho štátu. O čo viac o týchto zásadných a kľúčových pojmoch definujúcich štátnosť hovoríme, o to menej ich v praxi realizujeme a fakticky napĺňame. Štát sa totiž definuje aj kľúčovými štruktúrami, ktoré štátna moc na svojom suverénnom území dokáže ovládať. Cestná infraštruktúra - a mosty zvlášť, medzi takúto kľúčovú infraštruktúru rozhodne patria. aktuálne sme však boli konfrontovaní so zlyhaním bezpečnosti - kvôli doslova havarijnému stavu, jedného z kľúčových mostov pred Banskou Bystricou. Šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej pritom tvrdí, že táto havária rozhodne nie je ojedinelým prípadom a v havarijnom stave sú stovky mostov po celom Slovensku. Investície do ich opravy sa pritom šplhajú do desiatok až stoviek miliónov a ešte väčší problémom sú podľa neho absentujúce stavebné kapacity i zúfalo chýbajúci odborný dozor. Navyše, štát tento problém dlhodobo zanedbáva a problémom je i bitka o kompetencie a vlastníctvo tejto dôležitej infraštruktúry medzi štátom, župami a miestnymi samosprávami."Kedysi dávno si ľudia volili svojich zástupcov do parlamentu - alebo do samospráv, na základe toho, čo urobili predtým a ich skúseností. No prišla doba - aj na základe sociálnych sietí, že dnes nie je podstatné sa pozerať na to, čo ten človek má reálne za sebou, ale vyberáme si podľa toho, čo te človek sľúbi - na a keď im sľúbi hyperloop či perpeetum mobile, tak bohužiaľ, na Slovensku je to tak, že veď poďme ho zvoliť," hovorí Ondrej Matej. Aký je stav našej cestnej infraštruktúry, máme sa báť jazdiť po slovenských mostoch a prečo vlastne ešte stále nemáme dokončenú diaľnicu z Bratislavy do Košíc? "Je smutné, že dnes už dostavba diaľnice Bratislava Košice nie je žiadna volebná téma." konštatuje Ondrej Matej.No a napokon, aký odpočet je možné po približne roku vo funkcií vystaviť ministrovi dopravy Rážovi? Minister veľkých sľubov, veľkolepých vízií, ale i nenaplnených predstáv. Skutočných výsledkov však akosi niet, tvrdí šéf Inštitútu dopravy a hospodárstva.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Deň po…“, alebo ako sa krajina dostáva z blata. Nemecko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a… Slovensko. Krajiny, ktoré spojila vysoká voda. Vytrvalý a výdatný dážď len v priebehu hodín dostal z korýt potoky, ktoré sa miestami zmenili na neovládateľné živly. A z veľkých riek – ako Morava a Dunaj – sa u nás stali aj zdroje obáv z najhoršieho. Len v okolí hlavného mesta načas zmenili aj tvár krajiny. Známa silueta hradu sa z rakúskej strany načas zrkadlila aj vo veľkom jazere rozliateho toku Dunaja. Nehovoriac o starostiach tých, ktorým domy zostali pod vodou, či načas ich vysoká voda doslova odstrihla od sveta. Týždeň po povodniach – to je aj boj s všadeprítomným blatom, špinou, vlhkosťou. A otázky, ako ďalej. V dnešnom RáneNahlas sa pozrieme, ako sa s vysokou vodou vysporiadali vodáci, ktorí len pred pár dňami oslavovali storočnicu klubu Dunajčík. S Vladimírom Miššíkom. A tiež nadšenci histórie združení okolo unikátneho Múzea petržalského opevnenia. Tí majú za sebou aj nepretržité odčerpávanie vody z jedného z bunkrov. S Martinom Kubalom. „Podpora verejnosti počas týchto dní nás napĺňa obrovskou zodpovednosťou to nevzdať. Potešilo ma, že aj keď človek v bežnom živote má pocit, že s našou spoločnosťou to ide dole, práve takéto chvíle mu ukážu, že to tak vôbec nie. Že je tu stále väčšina ľudí, ktorá je vo svojom vnútri dobrá, chce pomôcť vybudovať lepší svet a spolu sa nám v tom bude dariť lepšie“, formuluje poučenie z nedávnych povodní Martin Kubala. „V našom prípade je voda tým menším problémom. Sú to skôr nánosy, ktoré s ňou prídu. Voda odtiekla sama, na tom nemáme zásluhu. Na nás je teraz očistiť to tu celé od blata“, rozpráva Vladimír Mišík, ktorý je aj prezidentom Asociácie vodáckych klubov. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Povodne ešte ani neodzneli, no už sa začala diskusia nielen o obnove zničenej krajiny, ale i o dôvodoch týchto problémov. Podľa odborníkov by zásadou malo byť využitie potenciálu prírodných spoločenstiev a ich schopnosti zmierňovať negatívne dopady zmeny klímy.Príkladom toho, ako dobre môže fungovať riečny ekosystém v čase záplav, je staré koryto Dunaja a jeho ramenná sústava pod Bratislavou. Dnes je však celý tento jedinečný ekosystém v zásadnom ohrození. To ohrozenie sa volá: projekt Insula Magna.Naši odborníci preto žiadajú zmrazenie prebiehajúcich rokovaní o projekte Insula Magna a chcú kompetentnú odbornú diskusiu. Verejnosť preto oslovili verejnou petíciou.V čom je problém s ďalšou reguláciou Dunaja, o čo všetko by sme prišli prehradením živých tokov dunajských ramien a napokon, prečo by to zhoršilo ešte aj schopnosť nášho veľtoku čeliť záplavám?O živote v krajine rieky Dunaj, o jej nesmiernej rozmanitosti, sile obnovujúcej sa prírody, ale i o omyloch našej civilizácie spoliehajúcej sa na silu železa a betónu zoči voči silám prírody s biológom Vladimírom Kováčom a hydromorfologičkou Katarínou Holubovou.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Ako človeka slova ma hlboko poburuje, že nám tu vládnu bludári, konšpirátori, zákerní ľudia, tí, čo sa živia šírením lží a propagandy. Verejný diskurz do veľkej miery ovládli ľudia, ktorí idú proti elementárnym vedeckým faktom. Aj preto chodím na námestia opäť ako na klavír“, hovorí spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. Doména bohatých – knihy najnovšou optikou strážcu štátnej kasy ministra Kamenického. Poslúžila mu pri argumentácii zásadného zvýšenia DPH pri nich – zo súčasných 10 percent na nových 23. V Európskej únii by tak bola druhá najvyššia – po Dánsku. Vo zvyšku Únie je nižšia – najčastejšie okolo piatich percent. Íri a Česi ju majú dokonca nulovú. A ak minister financií hovorí pri knihe o doméne bohatých, zo Združenia vydavateľov a kníhkupcov prichádza iná skúsenosť. Podľa Juraja Hegera je ten rozdiel v kupovaní u bohatých a chudobnejších minimálny: 7,4 versus 6,9 kúpených kníh za rok v prospech solventnejších. Čím je kniha pre človeka? A čím pre jedno spoločenstvo, či rovno národ? A ak sa má stať cestou k štátnym úsporám, nezaplatí tým štát oveľa viac na následkoch činov ľudí, ktorí na knihách radšej šetria?Do týchto vôd sa vydáme s človekom, ktorému sa knihy rodia rovno v hlave, či pod prstami. Dokonca ich môžu čítať v prekladoch aj za hranicami Slovenska, či počúvať jeho čítanie dospelí i deti. Život s knihou označuje za inšpiratívny a radostný. Dokonca hovorí, že ho „naučil pokore“. Spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. „Považujem to za mimoriadne nevydarený, zbabraný a jeden veľmi zle pripravený návrh zákona. Je slepou uličkou. Presne proti tomuto trendu ide zvyšok sveta. Svetová únia vydavateľstiev radí všade zavádzať čo najnižšiu DPH, resp. odporúča ju rovno nulovú. Je to v prospech toho, aby knihy boli ako médium prístupné všetkým bez rozdielu“, reaguje Michal Hvorecký. „Keď Slovensko pôjde cestou druhej najvyššej DPH v Európe, bude to pre nás znamenať najmä ochudobnenie širokých vrstiev. Kníh bude vďaka tomu vychádzať reálne menej a budú výrazne drahšie“, dopĺňa.Michal Hvorecký pripomína, že plánované štátne šetrenie na knihách sa deje v okamihu, keď je kultúrna scéna „pod ťažkým atakom financovania z verejných zdrojov“. Príkladom má byť prekladová literatúra, ktorej „výraznému rozbehu“ pomohol v minulých rokoch Fond na podporu umenia. Pri vládnych úvahách o výraznom zvyšovaní DPH na knihy Michal Hvorecký pripomína aj výskumy o tom, že pochopenie a interpretácia prečítaného textu mladým otvára cestu k úspechu. „Nech budú v budúcnosti robiť čokoľvek, či už budú pracovať v bankovníctve, alebo budú učiteľmi, alebo budú pracovať v službách, im to výrazne môže pomôcť v tom, aby boli v živote úspešnejší, viac zarábali a dokázali sa lepšie presadiť na trhu práce“, tvrdí. V podcaste sa tiež pozrieme na jeho príbeh s knihou, na knihu ako „nositeľa príbehov“, na to, kde chodí za svojimi príbehmi či prečo svojim deťom číta nahlas. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko sa musí pripraviť na masívne a celoplošné uťahovanie opaskov. V mene ozdravenia verejných financií, vláda ohlásila konsolidačný balíček za vyše dva a pol miliardy eur. V rozpore s vlastnými a dlhodobo opakovanými sľubmi, ako i v zásadnom protiklade so sociálno-demokratickou politikou, vláda Roberta Fica ohlasuje masívne zvyšovanie sadzby DPH, ale na rade bude aj výrazné okresanie rodičovských dôchodkov či redukcia daňových bonusov na deti. V mene lepších verejných financií sa zavádza aj daň z finančných transakcií, ale budeme musieť počítať i s vyššou cenou za diaľničné známky či vyššími stropmi pri odvodoch do Sociálnej poisťovne. Deklarácie premiéra, že konsolidácia sa nedotkne životnej úrovne bežných ľudí a nebude mať dopad ani na dosiahnuté sociálne štandardy sa tak nenávratne rozplývajú.„Toto nepovažujem za ozdravovanie verejných financií, pretože nielenže nebudeme mať lepšiu výdavkovú časť rozpočtu, ale zároveň spomalíme aj náš ekonomický rast. Nazývať toto ozdravovaním verejných financií je preto veľmi zavádzajúce,“ hodnotí vládny konsolidačný balíček ekonóm INESSu Radovan Ďurana. „Potreba ozdraviť verejné financie je samozrejme nevyhnutná, ale spôsob akým to vládna koalícia robí je babrácky,“ dodáva ekonomický expert a poslanec PS Štefan Kišš. Kto a ako konkrétne pocíti vládny konsolidačný bič na svojej životnej úrovni? Aký dosah budú mať vládou deklarované ozdravné opatrenia na našu už i tak chradnúcu ekonomiku? Je vôbec nejaká iná a lepšia alternatíva ako ozdraviť naše rozvrátené verejné financie a prečo od vlády nepočuť konkrétne predstavy ako chce šetriť sama na sebe?No a napokon, prečo sa pôvodne ohlasovaný konsolidačný balíček odrazu nafúkol o viac ako jednu miliardu a prečo sme, ako verejnosť, o takto zásadnej téme, nemali prakticky vôbec žiadnu šancu dlhšie diskutovať?„Kľúčová správa je, že to zaplatíme všetci. Na základe našich prepočtov bude stáť vládna konsolidácia priemernú slovenskú domácnosť tisíc eur ročne,“ tvrdí Štefan Kišš. „Keby bol skutočný záujem ozdravovať verejné financie, tak toto zvyšovanie daní by mohlo byť až o dve tretiny menšie ako to, čo vláda aktuálne predstavila,“ dopĺňa ho ekonóm Ďurana.Témy a otázky dnešného ranného podcastu s ekonómom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS Radovanom Ďuranom ako i s ekonomickým expertom a poslancom Progresívneho Slovenska Štefanom Kiššom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Na námestia slovenských miest sa vracajú protesty. Stojí za nimi občianska platforma Otvorená kultúra a pozýva k „masovej solidárnej akcii“ Kultúrneho štrajku. Hovorí o deštrukcii, personálnych čistkách, blokovaní obnovy pamiatok či útokoch na ľudí v kultúre, za čím má stáť rezort kultúry vedený ministerkou Šimkovičovou. Otvorená kultúra žiada zabezpečenie odborného a kompetentného riadenia rezortu a zastavenie deštruktívnych zmien v rezorte. Protesty podporuje aj spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.„Žiadame, aby ministerka Šimkovičová a šéf jej služobného úradu Lukáš Machala odišli zo svojich funkcií“, hovorí spisovateľ Hvorecký.Hovorí však aj o priamej zodpovednosti premiéra Roberta Fica za „mizerný stav kultúry“ už tým, že ministerku kultúry podporuje. „Je potrebné mu to stále pripomínať, lebo on tvrdí, že stojí za víziou ministerky Šimkovičovej. Okrem neho však túto víziu nikto nevidel“, uvádza. „Nikto ju nepozná a podľa mňa taká vízia ani neexistuje a premiér klame“, dodáva. Premiérova podpora ministerky Šimkovičovej podľa Hvoreckého stavia premiéra proti tisíckam tých, ktorí sa schádzajú na námestiach, či už v dvoch petíciách žiadali o jej odstúpenie. „Obidve mali pritom podporu na úrovni po 190 tisíc signatárov. Do výstražného štrajku sa zapojilo vyše tri tisíc ľudí. Je tak evidentné, že premiér nechce vidieť realitu, že ministerka Šimkovičová nemá širokú podporu kultúrnej obce“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Ivan Brada zo štrajkového výboru verejnoprávneho média.Spraviť capa záhradníkom! Odborne frazéma pre "pomýliť sa“, „urobiť niečo neprimerané“, či  „poveriť niekoho neprimeranou funkciou". Ako inak nazvať situáciu, do ktorej sa dostáva STVR. Po tom, ako zmenila názov, aby mohla zmeniť riaditeľa, aktuálne pracuje na tom, aby v jej kontrolných orgánoch boli tí, čo premenu z verejnoprávnej RTVS na štátnu STVR rovno nadizajnovali. Štrajkový výbor zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávneho média upozornil na možný konflikt záujmov či nepotizmus. V dozornom orgáne novej STVR má byť po menovaní ministerkou Šimkovičovou rovno generálny tajomníka služobného úradu ministerstva a jej pravá ruka Lukáš Machala. A hovoria o ďalších menách a ceste, ako sa k ministerskému vymenovaniu dostali.Štrajkový výbor preto vyzýva poslancov parlamentu, aby „pozastavili“ voľbu ďalších členov dozornej rady verejnoprávneho média a prehodnotenie aktuálnych ministerských nominácií. Dôvodom je ich právna napadnuteľnosť a reštrikcie Bruselu. Čo sa to deje vo verejnoprávnych vodách? Pozrieme sa na to s investigatívcom verejnoprávnej televízie Ivanom Bradom, ktorý je členom štrajkového výboru. „STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Brada. Spoločnosť a verejnoprávne médium ako jej obraz podľa neho dosiahli za tejto vládnej garnitúry dno. „Naozaj nám budú rozprávať ministri, že knihy sú len pre bohatých? Nech radšej urobia niečo, aby zlacneli. Ak budem šetriť, znamená to, že prídem do obchodu a vypýtam si 10 dekagramov Mirky Ábelovej (poetka), či pol litra Tekutej modernity (kniha poľsko-britského sociológa Zygmunda Baumana). Na knihách sa predsa nedá ušetriť. Buď si ju kúpim, alebo nie“, ilustruje Brada. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je veľmi dôležité, aby deti zažili dotyk inštitúcie v čo najrannejšom veku. Odborné štúdie už dávno hovoria o tom, že deti, bez ohľadu na to z akého sociálneho prostredia pochádzajú, tak čím skôr sa zaradia do kolektívu a inštitúcie, tým lepšie prospievajú,“ hovorí riaditeľka materskej školy v Bratislave Dagmar Luknárová.„Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“. Deti predovšetkým prežívajú a veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Tvrdí špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku Jiří Halda.Materské školy, presnejšie predprimárne vzdelávanie detí, je na Slovensku veľmi podceňovaná téma. Odráža sa to na žalostných platových pomeroch pedagógov, nedostatku kvalifikovaného personálu ako i slabej podpore špecializovaných a podporných profesií pre deti s akýmkoľvek typom inakosti. Vynára sa preto neodbytná otázka: Sú pre tento štát, ale najmä pre nás ako rodičov, naše deti v tomto ich mimoriadne dôležitom veku skutočne takou prioritou, ako o tom tak radi a často rozprávame?„Nechávame to bežať v takom vyslovene opatrovateľskom režime. Samozrejme sú svetlé výnimky, ale my síce máme v zákone inklúziu, to však neznamená zobrať dieťa s bariérami či potrebami, ale vytvoriť mu vyhovujúce prostredie pretože my nemáme prispôsobiť dieťa škole, ale školu dieťaťu. Až vtedy to bude funkčná inklúzia,“ konštatuje jeden z problémov predprimárneho vzdelávania v našich škôlkach Dagmar Luknárová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nepohodlný či inak „na odstrel“ opozičný podpredseda parlamentu, lebo cez prázdniny – v čase dovoleniek – vytiahol na námestia 18 tisícový dav nespokojných s výkonom moci koaličnej väčšiny. Odvolaná opozičná šéfka kontrolného výboru tajnej služby, lebo sa obrátila na prokuratúru pre zmenu štatútu SIS, ktorá mala vydláždiť cestu jej novému riaditeľovi – Gašparovi mladšiemu. V úvodzovkách „zarezaný“ rovnako opozičný šéf výboru pre verejnú správu, lebo odmietol poslať do parlamentu kompetenčný zákon so zelenou pre nové ministerstvo športu bez nevyhnutného stanoviska rozpočtovej rady. Odvolaný šéf prvej divadelnej scény, rovnako šéfka národnej galérie. Predtým rovno zrušená RTVS, lebo bez toho nebola možná výmena nepohodlného riaditeľa na jej čele. A na úplnom začiatku prispôsobené trestné kódexy, ktoré „očisťujú“ predtým políciou a súdmi poťahovaných aj rovno z najvyšších poschodí politiky a biznisu. To je len torzo prípadov, ktoré ilustrujú rukopis vládnej koalície Ficovho Smeru, Dankovej SNS a Pellegrini-Eštokovho Hlasu. Na druhej strane krajina zatiaľ netuší o opatreniach na nevyhnutné šetrenie v štátnej kase, ktoré by nás udržalo v lige Európskej 27čky, či o sanácii zdravotníctva alebo školstva. A ak Robert Fico vytrvale kritizoval svojich predchodcov za ich postup v čase pandémie, on sa v čase tohtoročných povodní národu ani neukázal. Zato jeho spojencov – Petra Pellegriniho a Andreja Danka bolo vidieť v prvom rade na púti v Šaštíne. Na púti, k účastni na ktorej samotní biskupi veriacich odhovárali pre zlé počasie.Slovensko septembra 2024. Pozrieme sa naň aj optikou politológa Samuela Spáča. Kam by ho zaradil na základe popísaného rukopisu mocných? „Ešte nehovoríme o smerovaní k ne-demokracii typu Maďarska, Ruska, Bieloruska, kde slobodné voľby nehrajú žiadnu rolu. (…) V politológii existuje koncept vyprázdnenej demokracie a ten mi Slovensko pripomína najviac“, konštatuje Sameul Spáč. Na otázku, z čoho sme ako krajina vyprádznení, politológ reaguje, že „máme tu inštituúcie, no fungujú iba proforma“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Príde mi to ako zakomplexovanosť, keď sa niektorí z nás snažia zvaľovať zodpovednosť na nejaký národ či rasu. Veď, všetci ľudia sú si rovní a ak niekto chce hľadať v druhom chybu, tak by ju mal hľadať najmä u seba, hovorí novinár Miroslav Čaplovič. Jednou z obetí Holokaustu je aj Kitty Weichherz. Bola jednou z nás, kde ju zavraždili však doteraz nevieme. Hoci uplynulo už vyše 80 rokov, osudy všetkých našich obetí stále nepoznáme.Zákaz vlastnenia rádia, konfiškácia písacích strojov, zákaz kina, divadla či čo i len vstupu do verejných parkov. Nemožnosť vyššieho vzdelania, nemožnosť slobodného výberu povolania, vyhadzovy z práce, zo škôl či verejného i politického života, ako aj zavedenie prísne rasovej definície pojmu "Žid", no a z toho vyplývajúca povinnosť nosenia tzv. Dávidových hviezd na viditeľnom mieste. No a "samozrejme" zhabanie židovského majetku, ktoré skončilo tak dobre známymi arizáciami.To je len skutočne malý výber súboru rasových, a nacistickou ríšou inšpirovaných, protižidovských opatrení, ktoré prijala Slovenská republika pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa a ktoré dnes poznáme ako Židovský kódex.To všetko nachystané a aj realizované, pre našich susedov, spolužiakov, kolegov v práci či jednoducho našich kamarátov či po kresťansky blížnych – iba a len pre ich rasový pôvod.Stalo sa to 9. septembra 1941 a tak si v tieto dni opäť pripomíname neslávne výročie rasistickej legislatívy Slovenského štátu, ktorá v konečnom dôsledku viedla od rasistickej perzekúcie a diskriminácie až do pecí plynových komôr a k zavraždeniu vyše 70 tisícok našich židovských spoluobčanov.Napriek tomu, že od udalostí holokaustu, na ktorých máme ako Slovensko svoj vlastný a aktívny podiel, uplynulo už vyše 80 rokov, ešte nevieme všetko a stále objavujeme ďalšie a ďalšie tragické príbehy tejto tragickej kapitoly našich vlastných dejín. Jednou z nich je i príbeh slovenskej Anny Frank, teda príbeh denníkových záznamov Kitty Weichherz, ktorej životné osudy od narodenia až po smrť v niektorom z nacistických vyhladzovacích táborov, dôsledne zaznamenával jej otec Béla Weichherz.Dnes po tejto rodine kedysi žijúcej na Slovensku, ostal iba dym a popol kremačných pecí. Pamäť však nemožno oklamať, no a o tom sú denníky maloletej Kitty od jej otca Bélu Weichherza. Práve tejto téme sa venoval kolega novinár Miroslav Čaplovič c našom dnešnom podcaste.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praja Braňo Dobšinský.

Pre jezídov sú Slováci synonymom vody, je tam vzácnejšia ako chlieb, tvrdí filmár Martin Ondruš. Kde môže byť voda vzácnejšia ako chlieb a Slovensko tam rezonuje ako synonymum pitnej vody? Irak a jeho komunity jezídov, moslimov a kresťanov, ktoré spája v našich končinách až nepochopiteľná vďačnosť za niečo také bežné, ako je voda na pitie, pranie či kúpanie. Aj vďaka veľkodušnosti Slovákov tam za osem rokov vyrástla sieť dvadsiatky studní, ktoré uhášajú smäd a sprostredkovávajú príjemný pocit čistoty. Len v oblasti Šerfadinu tam bolo v začiatkoch na dvoch studniach závislých päť tisíc ľudí, ktorí vtedy utekali pred teroristami Islamského štátu. Skúsenosť, ktorú zdokumentoval a hoci „neprenosnú“ sa ju snaží preniesť do našich končín. Filmár a dokumentarista Martin Ondruš. Aké je to, ocitnúť sa v prostredí, kde priority prehádže príroda? A nie je čas na takúto lekciu aj pre nás – keď dlhotrvajúce suchá a horúčavy menia aj Slovensko? Naviac optikou človeka, ktorý natočil už virálne videá, ktoré Igorovi Matovičovi vyhrali voľby, či stál za produkciou ako je Ruža pre nevestu. Ako sa točilo pre Igora Matoviča? „Už som to vytesnil. Bolo to strašne náročné. Veľká životná skúsenosť, ktorá ma zaodiala hrošou kožou“, spomína Martin Ondruš. No bude to aj o búraní paradigmy kresťanov „kostolníkov“ s niekedy „nereálnym pohľadom na svet“, ako hovorí, lebo Martin Ondruš je popri svojej práci fotografa a filmára aj tvorcom podcastov o „živej viere“. „Viera nie je o slovách, ale o skutkoch a nasledovaní toho Ježiša, ktorý sa stretával aj so spodinou spoločnosti“, vysvetľuje svoj prístup.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Viac ako 85 percent financií, ktoré tečú do nemocníc tvoria mzdové náklady - a kde sú potom zdroje na zabezpečenie samotnej nemocnice, nehovoriac o investiciách? Problémom však je, že len za obdobie rokov 2018 až 2023 sa na poste šéfa rezortu vystriedali deviati ministri. Tak, kde je nejaká kontinuita čí vízia? Niektoré lobistické skupiny sú tam pritom „nasáčkované“ neustále. A ako môžu poisťovne vykazovať zisk, ak sú nemocnice v strate?“ pýta sa na základe kontroly zdravotníckeho systému predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.Po megakorupčnej kauze známej pod názvom „Dobytkár“ je Poľnohospodárska platobná agentúra predmetom intenzívneho a dlhodobého záujmu našich štátnych kontrolórov. Ešte v roku 2022 odišiel Najvyšší kontrolnú úrad z PPAčky s varovaním, že ak sa nezačnú riešiť zlyhania v tejto inštitúcii, môže to ohroziť čerpanie eurofondov pre slovenských poľnohospodárov. Kontrolóri prisľubili aj akýsi permanentný dozor nad agentúrou a kontrola NKÚ prebieha v PPA aj v týchto chvíľach. Ako spraviť z megastroja korupcie opäť dôveryhodnú štátnu inštitúciu?Bödörovo komando je označenie pre skupinu, ktorá mala roky pracovať pre Smer a „našich ľudí“. Neformálnej grupe mal šéfovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jej súčasťou mal byť aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.A prečo je aj napriek veľkému objemu financií slovenské zdravotníctvo neefektívne a pripomína skôr chorého muža, než modernú podobu medicíny 21. storočia v srdci Európy?„Aktuálne treba prijať strategický ozdravný rámec, ktorý ale musí mať merateľné ciela, konkrétne dátumy, ale aj konkrétne osoby zodpovedné za jeho realizáciu. Musí byť jasne povedané, že ak mám zodpovednosť za riadenie, tak mám aj osobnú zodpovednosť a ak sa mne zverená inštitúcia dostane do červených čísiel, tak musím za to niesť osobnú zodpovednosť,“ vymenúva potrebné zmeny systému šéf NKÚ.Podpredseda NKÚ Ľubomír AndrassyNo a napokon, bol armádny majetok darovaný vojnou sužovanej Ukrajine darovaný v súlade s našimi zákonmi a predpismi? Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Núka sa mi podobenstvo: newyorské dvojčky zničili dve lietadlá, našu kultúru masakrujú tiež dvaja ľudia“, hovorí Ladislav Snopko, ktorý bol ministrom kultúry hneď v troch ponovembrových vládach. Podobenstvom na aktuálne dianie v kultúre za ministrovania Martiny Šimkovičovej si pritom pomáha útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001, ktorý vtedy zmenil globálne bezpečnostné štandardy.Keď sa ministerka kultúry stáva jednotkou neschopnosti už aj na študentských predstaveniach. A do divadiel sa aj pre ňu vracajú diskusie hercov s divákmi. Platforma, ktorú si niektorí pamätáme z novembrových dní Nežnej revolúcie spred už okrúhlych 35ich rokov. Vtedy aj tieto diskusie zasievali zrnká slobody medzi ľudí, ktorí na ňu vtedy ešte neboli zvyknutí. Dnes sú volaním o „alarmujúcom stave, do ktorej sa kultúra dostala pod vedením Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky Lukáša Machalu“, či o pociťovanej „objednávke na autocenzúru“. A ako do kontry zaznieva formulovaný odpor voči „cenzúre“ a „prispôsobovaniu sa“. „Chceme tvoriť slobodne a o tom, čo považujeme za dôležité“, „nechceme, aby sa predstavenia prerušovali“, ako to zaznieva z divadelných dosiek naprieč krajinou. To všetko sú čriepky z Kultúrneho štrajku, do ktorého sa v sedemdesiatke miest a tristovke kultúrnych organizácií zapojilo už takmer 2700 ľudí z kultúrnej brandže. Na situáciu sa pozrieme s niekdajším ministrom kultúry v troch ponovembrových vládach a tvárou Novembra’89 Ladislavom Snopkom. „Tisíce ľudí, ktorí tvoria špičku našej kultúry a umenia, si niečo len tak nevymyslia, aby to vraveli naraz len tak. Vravia tak preto, lebo majú dôvod“, hovorí exminister. „Hlúposť nikdy nemôže byť obhajovaná ako sloboda slova“, poukazuje pritom na niektoré excesy aktuálnych „obyvateľov“ rezortu kultúry. Liekom pritom má byť orientácia na vzdelanie a kultúru. Práve ich absencia podľa Snopka umožnila to, že ľudí typu aktuálnej ministerky kultúry a jej generálneho tajomníka služobného úradu vyniesli na svoje miesta demokratické voľby. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý podľahol ALS a dnes zápasí s neochotou úradov aby jej poskytli sociálnu pomoc, ktorá jej rodine náleží.Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý roky zápasil s amyotrofickou laterálnou sklerózou až kým tomuto zákernérnému, krutému, mimoriadne bolestivému a nevyliečiteľnému ochoreniu 19. apríla napokon definitívne podľahol. Dnes, okrem vyrovnávania sa s jeho smrťou a starostlivosťou o ich dvojročnú dcéru, musí zápasiť aj s byrokratickým molochom a neschopnosťou sociálneho štátu v jeho slovenskej podobe.Je totiž začiatok septembra, od Mariánovej smrti uplynuli už viac ako 4 mesiace a tento štát, ktorý sa inak tak rád verbálne deklaruje ako sociálny, ukázal vdove a predovšetkým celej jej rodine, vrátane dvoch maloletých detí chrbát a neposkytol jej, v ich naozaj ťažkých a kritických chvíľach, prakticky žiadnu reálnu pomoc.O čom svedčí takýto postoj k tým najzraniteľnejších členom našej spoločnosti a ako sa vôbec dá prežívať v tieni nielen nedávnej smrti milovanej osoby, ale aj obáv o existenčnú budúcnosť svojej rodiny? No a napokon, ako sa zmieruje so smrťou milovanej osoby, ktorá hoci tu už fyzicky nie je, stále rámcuje každé jedno ráno i každé jedno zaspávanie a ako sa to všetko dá i má, vysvetliť dvojročnému dieťaťu?Témy pre Danielu Betkovú Vidovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prečo slovenské filmové festivaly nehrajú rovnakú ligu ako napríklad Karlovy Vary? Spoluorganizátor jedného z najväčších slovenských filmových festivalov hovorí, že je to o pochopení štátu aj súkromného sektora, že treba podporovať kultúru. Tento rok majú mnohé nové filmy jednu spoločnú tému – premeny ľudského tela.Filmový festival Cinematik sa začína už zajtra v Piešťanoch. Jeden z najväčších hitov je film Substance, ktorý je radikálny a hlavnú úlohu hrá Demi Moore. Ide o taký silný film, že je otázne, či takýto zážitok zvládne každý divák.Otváracím filmom je Ema a smrtihlav, v hlavnej úlohe napríklad aj s Milanom Ondríkom a Alexandrou Borbély. Ide o obdobie Slovenského štátu a spor o priazeň ženy medzi gardistom a príslušníkom SS. Slovenských premiér bude na festivale niekoľko, vrátane nového filmu Petra Kerekesa Wishing on a Star.Na Cinematiku spolupracujú aj Aktuality.sk. Ponúkame vám dve diskusie – o slovenskej kultúre s Petrom Bárdym, Ilonou Németh a Nikitom Slovákom v sobotu 14. 9.; a tiež diskusia Slovenská mafia a kinematografia v piatok 13. 9. o 15:30 so scenáristom filmu Miki Mirom Šifrom, expertom na mafiu Jánom Petrovičom, filmovým kritikom Petrom Konečným. Moderuje autor podcastového seriálu mafiánsky štát Peter Hanák.

Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí?Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová.Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov. "Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho."Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948."My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes?"Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová. Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami. Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej. Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík. S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom. „Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“. V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, čo voči Tretiemu sektoru hovorí Andrej Danko je úplne absurdné. Veď i taká Jednota dôchodcov vstupovala do volebných kampaní, tak ich za to budeme trestnoprávne stíhať? Pýta sa dlhoročný občiansky aktivista Juraj Rizman. Podľa neho sa zo strany vlády začali opakovať vzorce, ktoré poznáme už z totality. Pravda i právo je na našej strane, moci sa preto báť netreba - aj keď sa vracia k totalitným metódam, odkazuje Rizman. "Tu vôbec nejde o boj voči politickým mimovládkam. Tu ide o to, že chcú odkloniť financie a znížiť priestor pre kritické občianske mimovládky a idú urobiť niečo, ako bol za scoializmu Národný front (pod vedením vládnucej Strany) kde budú tí, ktorí budú držať hubu a krok no a k tým presmerujú zdroje," hovorí dlhoročná postava mimovládneho sektora Juraj Rizman.Vláda sa rozhodla vyhlásiť tretiemu sektoru nepísanú vojnu. Hoci jedny z prvých zákonov po Novembri 89 boli o slobode slova a slobode zhromažďovania - a tým po rokoch totality opätovne založili občiansku spoločnosť a jeho kľúčový pilier - spolkový život, teda moderne povedané mimovládny sektor, dnes vláda radikálne otáča kurz a začala nepokryte označovať tretí sektor za svojho nepriateľa. Deje sa tak cez snahu okresať ich financovanie - často určené na výkony verejnej služby v oblastiach kde zlyháva samotný štát, no deje sa tak aj cez otvorené zastrašovanie mimovládok trestnoprávnymi postihmi či cez ich stigmatizáciu ako agentov cudzej moci alebo proste opakovaným a demagogickým škandalizovaním jednotlivých predstaviteľov občianskej spoločnosti. "Ak sa pacienti obrátia na štátne inštitúcie a požadujú zmeny v zdravotníctve alebo ak sa združenie záhradkárov obráti na štát, že chce zmeny v zákone o ochrane rastlín, tak samozrejme, že to všetko je politika. No a my teraz chceme týchto ľudí za toto trestnoprávne stíhať? Veď to sú predsa práva grantované našou Ústavou," pripomína Rizman. Tretí sektor to sú pritom tisicky organizácií s desiatkami tisíc aktivistov neraz suplujúcich činnosti zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej práce, duševného zdravia, ekológie či kultúry.A preto, ako svojho času napísal už filozof Karl Popper: "Optimizmus je povinnosťou. Budúcnosť je otvorená, nie predurčená. My všetci prispievame k určeniu toho, aká napokon bude, tým čo robíme. Preto sme my všetci rovnakou mierou zodpovední za jej úspešnosť." "Parafrázujem pápeža Jána Pavla II., ktorý v súboji s totalitou odkázal veriacim vo Východnom bloku aby sa nebáli. Proste - máme pravdu, právo je na našej strane, tak sa nebojme konať, nebojme sa podporiť nezávislé médiá a občiansky sektor, ktorý má právo byť kritický aj k vládnej moci. Je to úplne normálne a legitimne. Hlavne si nedajme nahovoriť, že toto je niečo protištátne a nebezpečné," hovorí Juraj Rizman. Počúvate Ráno Nahlas, dnes s dlhoročným občianskym aktivistom predovšetkým v oblasti ochrany ľudských práv, životného prostredia či obrany občianskych organizácií Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Dobrá správa pre krajinu? Výmena na poste ministerky kultúry", hovorí odvolaná šéfka SNG Alexandra Kusá.December 2023 – premiéra dokumentu Pozor, padá SNG! - alias Slovenská národná galéria. August 2024 – padá jej dlhoročná riaditeľka Alexandra Kusá. Rovnako ako v prípade šéfov Bibiany, Rtvs, SND a ďalších inštitúcií v rezorte Martiny Šimkovičovej, bez toho dokumentárneho „pozor“. Dlhoročnú generálnu riaditeľku SNG, ktorá bola pri tom, keď sa „padajúca“ národná galéria zaodievala do nového krásneho šatu, odborníčku celoživotne spätú s umením, položilo ministerské „a dosť“. Lebo že „v galérii nič nie je“. Nielenže „slovenská zástava“, ale ani „umenie, obrazy, sochy, či niečo, čo vytvorili naši slovenskí umelci“. To citujeme samotnú prvú ženu rezortu kultúry ministerku Šimkovičovú. Odborníčku umenia Kusú tak ministerka nahradila „človekom peňazí a čísel“, ako sa pred osádkou galérie predstavil Kusej náhradník a Šimkovičovej mandant Anton Bittner. Čo a kto u nás ešte padne, ak padajú ľudia, ktorí kultúru z pádov ťahali nahor? Dnešné RánoNahlas strávime práve s Alexandrou Kusou, už takmer mesiac bývalou šéfkou Slovenskej národnej galérie.„SNG ma naučila, že kontinuita je strašne dôležitá. Že to nie je iba slovo. A to je aj to, čo nám na Slovensku chýba. Stále všetko chceme začínať od znova a ako by sme sa tak nechceli poučiť“, hovorí Kusá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Každý jeden Slovák na Slovensku je potenciálne závislý alebo sa závislým stať môže. Správame sa rizikovo a v medzinárodných rebríčkoch sme často na popredných miestach. Hlavným problémom je alkohol a potom tabak, kde u mladistvých začína až pandémia, hovorí adiktológ Rastislav Žemlička. A práve dnes Aktuality odštartovali nový seriál o závislostiach Slovákov."V problematike závislostí je 100 percentná nádej zmeniť vzorce správania sa alebo nakódovať si nové aby som abstinoval. Najťažšie je, priznať si, že mám problém a hľadať riešenie," hovorí adiktológ - teda odborník na závislosti, Rastislav Žemlička.Hoci je Slovensko krajinou malou, závislostí máme naozaj požehnane. Alkohol, tabak, ale aj drogy, gambling či dokonca porno. Na tom všetkom vieme byť závislý a to všetko nám vie vziať rodinu, pripraviť nás o prácu a doslova nám rozvrátiť celý život.Kde sa to v nás berie a prečo niekto závislým je a iný - rovnako tak konzumujúci látky vyvolávajúce závislosť, tejto závislosti neprepadne? Nakoľko za to môže genetika, akú rolu v tom hrá prostredie, v ktorom vyrastáme no najmä - prečo opakovane podliehame vzorcom, ktoré nás ženú do bludného kruhu závislosti a ako z toho von? Nakoľko je liečba dostupná, koľko ľudí so závislosťami prepadne sitom nášho zdravotníctva a ako veľkým problémom je recidíva? Téma dnešného podcastu, ako aj nového seriálu Aktualít s názvom "Závislosti: Ako som sa postavil svojmu démonovi."Počúvate Ráno Nahlas, dnes o závislostiach s adiktológom Rasrtislavom Žemličkom a reportérkmi Aktualít Frederikou Lodovou a Michaelou Paulovičovou. Pakný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Blackout či cenzúra pre osemdesiatku západných médií z rozhodnutia Kremľa ako odpoveď na sankcie Bruselu voči dezinformačným webom Moskvy. Únia k tomu siaha Moskve aj na možnosť ziskov z plynu.Po Putinovi zatykače Medzinárodného trestného tribunálu už aj na exministra Šojgua a náčelníka Gerasimova. A podľa súdneho dvora v Štrasburgu Moskvou porušované ľudské práva po anexii Krymu. To všetko v kontexte oživenej vojnovej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý po Severnej Kórei navštívil aj Vietnam. Napadnutá Ukrajina zas volá po vojenskej pomoci Aliancie, na čo sa z Moskvy ozývajú výrazy o „riziku eskalácie“. A Nato sa už pripravuje na prepriahanie. Jensa Stoltenberga nahradí Mark Rutte, o čom už padla definitívna dohoda aliančnej 32ojky. Spojené štáty naviac čaká výmena na poste prezidenta, pričom tieň Donalda Trumpa je pre krajinu stále silnejší.Aké je pred nami leto a následná jeseň z pohľadu globálnej bezpečnosti? Téma pre Mateja Kandríka z Adapt Intitute. Na otázku o prípadnom potenciáli eskalácie, ktorou hrozí ruská strana, obranná analytik Kandrík reaguje výrazom „nie príliš reálny“. Hovorí dokonca o „eskalačnom evergreene“, teda o opakujúcich sa výstrahách eskaláciou. „Kedykoľvek sa situácia nevyvíjala v ich prospech, Rusko začína hrať kartu eskalácie“, ilustruje Kandrík. Hovorí o psychologickej finte, ktorou sa Putin a jeho mašinéria snažia odstrašiť od podpory Ukrajiny. „Mali by sme sa už konečne poučiť a znefunkčniť eskalačnú kartu, lebo je to len psychologická hra“, uzatvára Kandrík. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Koniec kultu o neomylnom učiteľovi, ktorý má vždy pravdu. Menej uniformity a tlaku na výkon, viac inklúzie, rešpektu k diverzite, ale i k právu na názor žiakov. To sú postrehy úspešných a talentovaných študentov Emy Križanovej a Richarda Vaška, ktoré by podľa nich pomohli nášmu školstvu. A prečo je kritické myslenie dnes tak dôležité? "Naše školstvo je nastavené tak, že 30 detí sedí v laviciach, učiteľ hovorí a oni píšu. To je v podstate definícia nekritického prijímania informácií. Ten výkonovo orientovaný prístup je zásadný problém. Ja by som radšej videl budovanie takej kultúry, kde je v poriadku robiť aj chyby a dokonca si priznávať, že všetci občas chyby robíme. Hovorí Richard Vaško. "Kľúč je dať deťom možnosť o veciach, ktoré sa učia, myslieť a dať im podnety na diskusiu, nielen si ich namemorovať a hneď to zabudnúť. Študenti sa často vyslovene boja vyjadriť svoj názor lebo je to vykresľované tak, že učiteľ je ten, ktorý všetko vie, musí mať pravdu a čo povie učiteľ, tak to platí, dopĺňa ho Ema Križanová. I toto je naša mladá generácia. Talentovaná, angažovaná, plná nadšenia, ideálov i nádejí.Ema Križanová, momentálne dokončuje prvý ročník vysokoškolského štúdia na Sciences Po v Paríži. Richard Vaško zasa mieri na Univerzitu v Cambridgi kde sa plánuje venovať vzdelávacím politikám. Oboch spája aj ich dlhoročné a veľmi úspešné pôsobenie v Slovenskej debatnej asociácií, kde dnes pôsobia ako metodici a tvorcovia programu Olympiády kritického myslenia.Čo týchto mladých ľudí motivuje k ich nadštandardným výkonom, prečo odchádzajú študovať do zahraničia a plánujú sa sem ešte vôbec vrátiť? O čom je Slovenská debatná asociácia no a ako práve oni vnímajú naše školstvo a jeho slabiny? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ – veta, ktorá má presne sedemdesiat rokov a jeden deň. Zaznela pred súdom z úst väzňa komunistického režimu Silvestra Krčméryho. 24. júna 1954. Len pár minút predtým, ako si vypočul rozsudok štrnásťročného väzenia za „velezradu“. A vinou mu bolo len vlastné presvedčenie a vernosť postojom, ktoré z neho vyplývali. Čiže osobná integrita. Už štvrtý rok je tento deň aj Pamätným dňom obetí komunistického režimu. A tento rok si pripomíname aj storočnicu narodenia Silvestra Krčméryho, ktorý v našich končinách pripravoval cesty slobode a upozorňoval na nešváry mocných. Jeho dnes už povestná obhajoba spred sedemdesiatich rokov obsahuje aj tieto slová: „Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala zmŕtvych!“ Na Silvestra Krčméryho ako na svedomie spoločnosti a mocných sa pozrieme s Františkom Mikloškom, ktorý bol v najužšom kruhu jeho spolupracovníkov. „Silvo bol človek vnútornej premeny človeka“, spomína František Mikloško. „Keď som za ním zašiel, vždy sa ma ako prvé pýtal, aký je tvoj duchovný život“, vyvetľuje. „Silvo odmietal nacionalizmus“, hovorí František Mikloško. To bolo podľa neho aj za jeho rozchodom s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý sa nechal opantať Vladimírom Mečiarom. „Rovnako odmietal autoritatívny režim“, dopĺňa. Aktuálny poslanec parlamentu to hovorí v kontexte vládnych krokov rušenia RTVS či rýchleho prijímania tzv. „lex atentát“, či skoršej úpravy trestných kódexov a zrušenia špeciálnej prokuratúry. Ide pritom všetko o kroky, ktorými sa podľa Mikloška táto vládna zostaval prioritne „stará o seba“. „Slovenská televízia a rozhlas sa vlasnet stane majetkom jednej strany“, upozorňuje poslanec Mikloško. „Bude ju mať v rukách SNS, z radou ktorej jeden hovorí, že tu nebola pandémia, iný zas, že zem je plochá. Tak toto má byť jadro slovenskej kultúry a šírenia osvety? Veď my sme sa dostali na hranicu úplnej absurdity“, konštatuje František Mikloško. „Som presvedčený, že oni (vládna koalícia) – po všetkých tých čistkách a zahladzovaní stôp prídu s tým, že poďme sa zjednotiť. (…) To je faloš autoritatívnych režimov“, hovorí poslanec. Prirovná to k situácii, keď ruský prezident Brežnev po vpáde jeho vojsk do Afganistanu vyhlásil celosvetový mierový program! Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si volíme ľudí, ktorí sú kompetentní len veľmi náhodne pretože my vo voľbách nevyberáme tých, ktorí sú najschopnejší viesť krajinu, ale tých, ktorí sú najschopnejší v prezentácií toho, že by vedeli viesť krajinu. Práve tento rozpor dlhodobo vedie k tomu, že nám budú vládnuť oveľa viac ľudia, ktorí budú úspešní vo volebných kampaniach, no nie nutne kompetentní spravovať krajinu, a keď tam i budú, bude to skôr vec náhody než systému, hovorí matematik Richard Kollár.Samozrejme je dobré sa snažiť o zmeny čo najskôr. Keď teda má niekto záujem o zmenu spoločnosti, lebo je presvedčený, že nejde dobrým smerom, tak je veľmi dobré angažovať sa a snažiť sa o zmeny už v tom najbližšom politickom cykle. Na druhej strane, práve tie robustnosti systémov a jeho stabilita, ktorú v ňom vidím, hovorí, že v princípe by sme mali byť pripravený na omnoho dlhšie časové úseky a omnoho pomalšie striedanie politických názorov.Ak nepríde k silným externým vplyvom, ja neočakávam, že by na Slovensku nastali nejaké zásadné posuny a teda - moje očakávania sú také, že môžeme čeliť nie rokom, ale možno i desaťročiam zotrvačnosti v politickom systéme. Nejde len o vytváranie nejakého vlastného priestoru, ale skutočne aj mentálna príprava na to, že veci nemusia ísť až tak dobre, ako by mohli. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky pripravení aj na pomerne zlé možnosti, hovorí v Ráne Nahlas matematik, človek vedy a rozumu Richard Kollár.Žijeme dobu dátovú, ešte nikdy v dejinách sme nemali toľko informácií a tvrdých dát o všetkých možných dôležitých faktoroch pri kompetentnom a vecnom rozhodovaní, ako ich máme k dispozícií práve dnes. Napriek tomu udalosti ostatných rokov, či už riešenie pandémie covidu alebo vytváranie dlhodobých politik, v ktorých nedokážeme za desaťročia dokončiť jednu diaľnicu či postaviť koncovú nemocnicu v hlavnom meste, ukazujú, že sa dátami, ich racionálnym a kompetentným vyhodnocovaním vôbec neriadime. Naopak, vo voľbách víťazia manipulácie s faktami, priehľadné logické fauly, viac či menej vedomé lži a predovšetkým emócie.Kde sa stala chyba a prečo sú zdanlivo tak neracionálne a nepragmatické rozhodnutia voličov dôsledkom hlbšieho natavenia systému. Kde v tom všetkom hľadať odpovede na rastúcu zložitosť, komplexitu a aj tekutosť dnešného sveta v ktorom sa na nás doslova online valí toľko informácií, že ich prakticky nemáme šancu racionálne vyhodnotiť?"Moja predpoveď je preto stručná, čaká nás (nielen na Slovensku) pár nie príliš príjemných desaťročí. Následne sa niečo snáď udeje, azda technologický pokrok, alebo prudká klimatická zmena, čo môže systém nabúrať. Ako vidíme, nestačí už ani malá vojna (agresia Sovietov na Ukrajine), ani úplne tradičný demokratický volebný systém (USA).  Toto nie je potrebné vnímať pesimisticky ale skôr realisticky. Svoje očakávania musíme nastaviť nielen voči existujúcim populistom, ale aj voči tým budúcim, ktorí sa budú objavovať zo všetkých strán, odľava doprava, často aj z radov ľudí, ktorých poznáme. Nehnevajme sa na nich, len bojujú za svoju vlastnú agendu, ktorú považujú za veľmi dôležitú. A pochopili, aká je jediná šanca ju presadiť.“Píše na sociálne sieti k týmto témam matematik Richard Kollár.Počúvate Ráno Nahlas. Na záver bude reč aj o šokujúcich slovách vládneho splnomocnenca Petra Kotlára, ktorý fakticky poprel existenciu pandémie Covidu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aby mohol skončiť, potrebuje náhradu. A tá sa črtá. Jens Stoltenberg končí na čele Severoatlantickej aliancie. Nahradiť by ho mal Mark Rutte. Niekdajšieho premiéra strieda rovnako premiér, no odchádzajúci. Nóra Holanďan. Kormidlo obrannej aliancie tridsiatky štátov sa posúva v napätých časoch Putinovej vojny na Ukrajine, kde už len zásobovanie muníciou a vojenskou technikou vyvoláva vyhrážky legitímnymi cieľmi na útok. Čo prinesie zmena na čele NATO? Aké dedičstvo Aliancii zanechá Stoltenberg a čo jej prinesie Rutte, ktorého podporilo už aj Slovensko? A prečo o tom hovoriť aj u nás? Téma pre Tomáša Valáška, niekdajšieho diplomatického zástupcu Slovenska pri Nato, dnes vedúceho stálej delegácie nášho parlamentu pri parlamentnom zhromaždení Nato. „Rusko vie vyťažiť z oveľa menšieho počtu spojencov, ktorých má, oveľa viac. Toto my zatiaľ nedokážeme a Mark Rutte to bude musieť zmeniť“, tvrdí Valášek. Poukazuje pritom na fakt, že Severná Kórea dokázala sama poskytnúť Moskve viac vojenských zásob ako celá Európska únia Kyjevu. Tajné služby Spojených štátov a Južnej Kórey zachytili, že ide tisíce kontajnerov, ktoré môžu obsahovať do 4,8 milióna kusov munície.„Je absurdné a smutné, keď Severná Kórea ako ekonomický trpaslík dokáže dodať Moskve toľko, že ju nevie tromfnúť bohatá, prosperujúca a priemyselne vyspelá Európa“, tvrdí. „Pre Európu je to hanbou. Jedna z výziev Marka Rutteho bude tlačiť na členské krajiny, aby rozširovali vlastnú obrannú výrobu“, dodáva Tomáš Valášek. Mark Rutte si môže od odchádzajúceho Jensa Stoltenberga zobrať podľa Valáška príklad trpezlivosti, zmyslu pre humor a ochoty nebrať sa príliš vážne. „Ide o obrovské devízy pre aliančnú politiku. Zvlášť, keď človek robí neraz s prchkými čelnými predstaviteľmi krajín“, hovorí. Dozviete sa tiež, ako to bolo s nomináciou Zuzany Čaputovej do čela Aliancie.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takúto netransparentnú kampaň sme na Slovensku ešte asi nemali, keď doteraz vôbec nevieme, kto ju vlastne zafinancoval, hovorí o prezidentskej kampani Petra Pellegriniho šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.„Oproti tomu, čo sa v roku 2014 deklarovalo, tak do istej miery je to tu potemkin. Áno, naozaj sa tie pravidlá rozvoľňujú a do veľkej miery sa aj obchádzajú, ale oproti situácií spred roka 2014 sme na tom o čosi lepšie," hovorí o problémoch s transparentnosťou financovania volebných kampaní šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.Slovensko má za sebou doslova maratón volebných kampaní, od parlamentných cez prezidentské až po kampaň do Europarlamentu. Trend v ich financovaní, presnejšie v transparentnosti toho, ako veľmi nás politici nechajú nazrieť do ich predvolebnej kuchyne, ale najmä do svojej straníckej kasy, nie je vôbec dobrý. „Trend transparentnosti volebných kampaní sa definitívne obracia. Po pozitívnom skoku po prijatí nových volebných kódexov v roku 2014 sa politici v posledných rokoch naučili pravidlá ignorovať či priam obchádzať,“ tvrdí TIS.Vyvrcholením netransparentnosti ako i obchádzania pravidiel by podľa odborníkov z Transparency international mala byť práve prezidentská kampaň súčasnej hlavy štátu Petra Pellegriniho.„Do prezidentského paláca zasadne politik, ktorého kampaň bola nielen značne netransparentná, ale sčasti aj nelegálna. Ak si na neférovosť a oslabenú verejnú kontrolu nechceme zvykať, je najvyšší čas volebnú legislatívu konečne upraviť. Slovensko potrebuje pravidlá volebnej súťaže, ktoré zabezpečujú rovnosť príležitostí a vytvárajú predpoklady pre zdravú konkurenciu medzi politikmi.“Táto kampaň je však len vyvrcholením a potvrdením negatívnych trendov vo financovaní nielen kampaní, ale i samotných politických strán, ktorý v aktuálnom nastavení vedie k betónovaniu kartelu veľkých úspešných strán za peniaze daňových poplatníkov.„Povedal by som, že hlavný problém je v neférovosti nastavených pravidiel, ktorý veľmi zvýhodňuje veľké a dlhoročne úspešné strany, voči ktorým tie novšie a menšie majú veľmi malú šancu konkurovať. Spoliehať sa výhradne na štátne peniaze a navyše takto neférovo nastavené v prospech veľkých strán, to je systém, ktorý kriví celú politickú súťaž, vysvetľuje Michal Piško.O volebných kampaniach z pohľadu ich transparentnosti a financovania, ale aj o tom, ako súčasný model financovania politických strán prispieva k betónovaniu čoraz silnejšieho politického kartelu existujúcich úspešných strán, no i tom prečo nám to, ako voličom, stále menej a menej prekáža. Počúvate Ráno Nahlas, so šéfom TIS Michalom Piškom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zmena predpokladá tvrdú prácu, aj trpezlivé čakanie, tvrdí výkonná riaditeľka Via Iuris Katarína Baková. Zvolila si spravodlivosť za cestu a aktuálne dianie ju privádza až k hnevu. Hovorí o „obludnosti“ rozmerov toho, čo sa tu od nástupu novej vlády deje. A o systematickom a cielenom oslabovaní a ohrozovaní politických práv a slobôd aktuálnou vládnou zostavou. Rada prednáša študentom práva, potravu pre mozog nachádza čítaní správ, článkov, zaujímavých rozhovorov a kníh o práve a sociálnych vedách. Pečie fantastické chleby a najlepšie vypne pri metalovej hudbe. Katarína Batková z Via Iuris. Práve s ňou sa pozrieme na to, čo ju aktuálne privádza k hnevu a čo by ju naopak priviedlo do rovnováhy. Svoj charakter odhaľuje už pri rozprávaní o pečení chleba. Napriek spokojnosti s produkciou domácich pekární rada pečie svoj vlastný chlieb. Lebo si dopraje „kvalitu, ktorú mám rada“, ako hovorí. A rozrozpráva sa o procese prípravy. „Baví ma ten proces prípravy kváskového chleba. Vyžaduje si trpezlivosť, čakanie na výsledok a dlhodobejšiu snahu. Nemusí byť pritom vždy úspešný.“Vidí v tom zrkadlenie svoje práce vo Via Iuris. „Častokrát upozorňujeme na nedostatky v spoločnosti. Upozorňujeme dlho, vytrvalo. Snažíme sa presadiť systémové zmeny. A niekedy sa to podarí a niekedy menej“, konštatuje. Na niektoré zmeny si podľa nej treba počkať a k čakaniu je potrebná trpezlivosť, ako dodáva. Aktuálna legislatívna smršť vládnej zostavy premiéra Fica ju privádza až k hnevu. V podcaste hovorí o ohrození viacerých politických práv a slobôd, ktoré nám garantuje samotná ústava.Popri vážnych témach zažiari jej záujem o metalovú hudbu, ktoré jej paradoxne prináša pokoj.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bola v pätách režimu, ktorý uniesol prezidentovho syna. Písala o únose demokracie, keď aj knižne poodhalila zákulisie tajnej služby. A do tretice rovnako knižný Únos, s podtitulom čierna diera demokracie. Nemôžem zabudnúť rovnakona Prípad medička, ktorý je tiež o fatálnom únose. Všetko veci, ktoré napísala Ľuba Lesná, novinárka s profesnou históriou v Rádiu Slobodná Európa či neskôr verejnoprávna televízia. A skúsila to aj na úrade vlády po boku Ivety Radičovej. Aktuálne stojí za napádanou RTVS a vystúpila aj na historicky prvom výstražnom štrajku jej nespokojných zamestnancov. Ako sa pozerá na to, čo zažívame? Nie je to rovnako únos, podobný biľagu éry mečiarizmu? V práci investigatívnej novinárky ju podľa vlastných slov vedú „otcovské lekcie“. Je dcérou rozhlasového novinára Ervína Lesného. S odstupom vyše polstoročia si spomína, ako zareagoval na jej pobúrenie zo súdneho pojednávania istého ukrivdeného zamestnanca, ktorého prepustili z Kablovky. Keď už mal vystúpiť a predniesť svoju obhajobu, skolaboval a zomrel. „No čo, bolo mu to treba? Keby to nedal na súd, možno by ešte žil“, vracia sa v spomienkach do svojej „hlbokej puberty“ Ľuba Lesná.„Otec sa tak na mňa pozrel a povedal: Ale vieš, jemu išlo o pravdu. A tá za to stojí“. „Hovorím – aj zomrieť?“, spomína Ľuba Lesná na svoju výmenu s otcom. „Áno, aj zomrieť. Pravda za to stojí“ – odpovedal podľa neskoršej investigatívnej novinárky. „Novinárčinu mám spojenú s týmto silným zážitkom o odkrývaní pravdy. A snahou o objektivitu za každú cenu“, rozpráva Lesná. Neskôr sa dostala k odkrývaniu tejto pravdy v prípade únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, čo je emblematický prípad éry mečiarizmu. S čím všetkým sa vtedy musela vysporiadať? Ako ju sledovala tajná služba, ako sa na ňu zaháňal priamo v televíznom štúdiu vtedajší premiér Vladimír Mečiar, či ako jej šéf jednej zo súkromných televízií sekerou zlámal ruku. A to len pre dôležitú nahrávku rozhovoru so svedkom únosu. Ako sa Ľuba Lesná pozerá na dnešné dni? Rozpoznáva v správaní dnešnej vládnej moci prvky „mečiarizmu“? „Veľmi mi to pripomína totalitné časy“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja si nemyslím, že Zuzana Čaputová sa úplne hodí do sveta straníckej politiky aký je dnes na Slovensku. Ona hrá podľa pravidiel a to nie je normálne - a už vôbec to nie je bežné, v slovenskej politike. Hrať podľa pravidiel je jej obrovská devíza, ale zároveň je to i jej obrovská nevýhoda a všetci jej protivníci vedia ako ju poraziť, hovorí o prezidentke Čaputovej šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy. Slovensko má novú hlavu štátu. Zuzanu Čaputovú v úrade prezidenta republiky vystriedal Peter Pellegrini.Kto teda bola Zuzana Čaputová v úlohe hlavy štátu a bola to pre ňu naozaj iba rola najvyššieho ústavného činiteľa? Nakoľko bola svoja v tejto top funkcii a akú pečať vtisla úradu prezidenta? V čom zlyhala, kde pochybila a naopak, v čom sformovala k svojmu obrazu politickú scénu, ale i celú našu spoločnosť? Nakoľko ju ovplyvnila rola matky dvoch dcér, ktoré sa stali nielen predmetom záujmu verejnosti, ale i obeťami šikany a terčom vyhrážok? No a napokon, skutočne to vzdala a ak nie, prečo už odmietla ďalej účinkovať v slovenskom politickom šapitó plnom testosterónu, mizogýnie, ale aj lží, populistických manipulácií a vedomého šírenia zla a predsudkov? A prečo vlastne potrebujeme mať dnes na Slovensku k ľudskosti ešte i odvahu?„Nezľakla sa. Ak Robert Fico tvrdí, že zdupklala lebo on, tak to nie je ten dôvod a nie je ním ani správanie sa dnes už ministra Tarabu. Proste toto nie sú veci ktoré by ju primkli k tomu aby zvážila či bude alebo nebude opätovne kandidovať. Mne to ale prišlo veľmi mizogýnne, že si tieto mačovské typy politikov zakladajú na tom, že oni vyštvali ženu z politiky. Veď to je aká zbabelosť keď si na tom niekto stavia ego, to je skôr slabosti takého politika a do istej miery aj nezrelosti našej spoločnosti,“ hovorí Peter Bárdy.Zuzana Čaputová ako prezidentka, ale i ako hlavná postava najnovšej knihy šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho „Odvaha k ľudskosti.“ Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Attila Lovász je riaditeľ národnostného vysielania RTVS a bývalý riaditeľ spravodajstva. Podľa neho mnohým voličom neprekáža, že víťaz volieb chce všetko ovládať namiesto spravovania. Keď Andrej Danko priznal, že on sám schvaľoval moderátora O 5 minút 12, malo sa protestovať, až spadne nebo.Bude možné, aby si každá ďalšia vláda vymenila svojho riaditeľa STVR a budeme tak sledovať neustále výmeny ľudí, a budeme mať zakaždým nejakých provládnych novinárov? Presne to hrozí, keď prejde súčasný návrh zákona o STVR. Ľuboša Machaja by vládna koalícia vedela odvolať, no miesto toho chce kompletne obsadiť aj jej kontrolné orgány politickými nominantmi.Politici vraj už hľadajú ľudí do novej STVR, a to dokonca už aj maďarská Aliancia mala hľadať svojho nového šéfa národnostného vysielania. Rádio Patria je totiž jedným z dvoch maďarsky hovoriacich, no neorbánovských verejnoprávnych staníc v celej Európe, hovorí Attila Lovász.Ak sa z RTVS stane vládna propaganda po vzore Orbánovho Maďarska, a z národnostného vysielania priamo reklama na orbánizmus a Alianciu, ľudia to podľa neho prestanú pozerať a počúvať. Ako to teda vyzerá v Maďarsku? A je už etnická strana slovenských Maďarov prežitkom, keď rastie popularita Maďarov na kandidátkach slovenských strán ako je Ľudovít Ódor alebo Štefan Hamran?Moderuje Peter Hanák.

Ubehlo pár dní od európskych volieb. Je dnes jasnejšie, ako môže vyzerať nová podoba europarlamentu? Môžu euroskeptické a krajne pravicové strany paralyzovať europarlament napríklad v otázke pomoci napadnutej Ukrajine ?A čo znamená pre Európsku úniu, že lídri dvoch najväčších krajín Únie - Emmanuel Macron a Olaf Scholz - v eurovoľbách pohoreli? V podcaste odpovedá šéfredaktorka portálu Euractiv Zuzana Gabrižová.„Nedá sa čakať, že by bol europarlament paralyzovaný krajne pravicovými silami, lebo taká matematika nie je," vysvetľuje Gabrižová v podcaste. Dodáva však, že kým doteraz bola krajná pravica v europarlamente bez ambícií, tentokrát bude viac sebavedomá s chuťou vstupovať do tvorby európskych politík.Pred Európskou úniou je aj iná výzva. Blížiace sa americké voľby, ktoré by mohli víťazstvom Donalda Trumpa priniesť viaceré otázky ohľadom budúcnosti NATO, či vojenskej pomoci Ukrajine. No a najnovšie budú dôležité aj voľby vo Francúzsku, ktoré prichádzajú po neúspechu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v eurovoľbách. Má Európa pred sebou náročné mesiace? „Je perspektíva, že sa zleje viac vecí. Marine Le Penová vyhrá voľby, Donald Trump sa stane novým prezidentom. Je to niečo, čo mení všetko. Najmä v otázke bezpečnosti," vysvetľuje odborníčka na európsku politiku.Témou podcastu je aj slovenské zastúpenie v europarlamentu. Aký hlas bude mať Slovensko po eurovoľbách? Gabrižová hovorí o tom, že Progresívne Slovensko aj v dôsledku neúspechu liberálnych strán vo Francúzsku a Nemecku posilní svoju pozíciu vo frakcii Obnovme Európu. Nie je teda vylúčené, že by im opäť patrila stolička podpredsedu parlamentu.K tomu, že by európski socialisti obnovili členstvo Smeru je skeptická. „Predstavitelia Smeru hovoria, že sa chcú pokúšať obnoviť členstvo v socialistoch a demokratoch, ale zároveň hovoria B - pri rešpektovaní ich programu. Osobne to nevidím veľmi realisticky. Zdá sa mi, že by bolo veľmi ťažké pre socialistov a demokratov vysvetliť, prečo je v poriadku prijať stranu Smer-SD s tými programovými tézami, ktoré momentálne razí a s ktorými kandidovala do eurovolieb," uzatvára Zuzana Gabrižová.Moderuje Denisa Hopková.

Keď agresor a jeho podporovateľ zdieľajú s tebou hraničnú čiaru. Personifikovane Putin a Lukašenko a ich Rusko a Bielorusko vo vzťahu k Litve. Naviac – keď na tvojom území leží koridor Suwalki, ktorý je aktuálne označovaný za najnebezpečnejšie miesto na zemi. Len pred pár dňami tam východné krídlo Aliancie cvičilo logistiku nasadenia pre prípad útoku. A bol tam aj náš Peter Sabo, ako jediný akreditovaný novinár z našich končín. Aká je perspektíva vojny z pohľadu trojmiliónovej Litvy, ktorej susedom sú Rusko a Bielorusko? Ako vnímajú svoje členstvo v Aliancii a aké sú nálady v súvislosti s prípadnou obranou krajiny? Litva ako člen Európskej únie a Nato očami reportéra Aktualít. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V uzavretých internetových komunitách sledujú, vzájomne si zdieľajú a potom i komentujú verejné popravy či brutálne mučenie. Naša mládež sa radikalizuje. "Pointa nie je sledovanie tých brutálnych obsahov, ale práve tá komunita. Začiatok intervencie je počúvať ich a dať im zážitok prijatia, ktorého sa im v okolitom svete nedostalo, hovorí šéf internetovej poradne IPčko Marek Madro."Tie trendy, ktoré pozorujeme vo svete, trendy teroristických útokov ako prejavov rastúcej radikalizácie, tak oni sa postupne presúvajú aj sem, k nám a naša spoločnosť, náš systém a ani naše školstvo na to vôbec nie sú pripravené," varuje šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Práve preto IPčko prichádza s projektom "Nevypočutý", ktorý je určený ako mladým ľuďom, tak aj školám, učiteľom či školským psychológom. "Na samom začiatku nie sú internetové online komunity, oni majú vplyv až potom ako zlyhá celý ten offlinový systém, až potom ako zlyhá rodina, škola či ulica," vysvetľuje Madro. Napokon, už majster existencializmu J. P. Sartre hovoril: "Potrebujem druhého aby som sa lepšie pochopil", pretože práve nevypočutosť, to je jeden z dôvodov rastúcej radikalizácie našej mládeže. Tak prečo aj zdanlivo nijako a ničím nevyčnievajúci mladí ľudia u nás - neraz na samom rube zúfalstva, padajú do osídiel takej radikalizácie, akú si často nevieme ani len predstaviť? Aké sú dôvody, ako to spoznať a najmä, ako z toho celého - v tejto už i tak neistej a tekutej dobe, von?"Je jasné, že keď hovorím, že deti si medzi sebou zdieľajú mučenie či popravy, tak je to niečo, čo nás dospelých šokuje, ale ono je to vlastne iba prostriedok ako oni strácajú cit pre to, čim spoločnosť okolo nich žije pretože oni majú pocit, že žijú v úplne inom svete, ako ten, v ktorom žije väčšinová spoločnosť. A aké je riešenie? Znie to možno banálne, ale je to - Pravda a autenticita toho nášho reálneho sveta ako i rešpekt a najmä vypočutie sveta našich detí. "Radikalizácia veľmi úzko súvisí s frustráciou no a keď sme frustrovaní, začneme hľadať niekoho, kto má podobné skúsenosti a podobné postoje ako my sami, hľadáme podobný príbeh, ako je ten náš. No v každej jednej chvíli toho postupu k radikalizácií, je tým mladým ľuďom možné pomôcť - len ten internet to celé extrémne zrýchlil. Naozaj to začína v tom, že tá moja osobná "ťažkosť" bola nevypočutá - že celý ten systém od rodiny po školu či komunitu jednoducho nedokázal odpovedať na tie moje problémy," hovorí šéf IPčka.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Marekom Madrom a Zuzanou Juránekovou z IPčka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Opäť sa ukázalo, že najdôležitejší je záver kampane, tvrdí sociológ Roman Pudmarčík z agentúry Ipsos.Posilnené Progresívne Slovensko, s implikáciou Smer je poraziteľný. Stabilizovaný Smer. Silný výkrik extrému v podobe Republiky. Oslabený Hlas. A stratená SNS.Slovensko je po svojich piatych eurovoľbách s doteraz najsilnejšou účasťou. K urnám prišlo vyše 34 percent voličov.Na ich výsledky, dôvody a možné následky sme sa pozreli so sociológom Romanom Pudmarčíkom z agentúry Ipsos. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď sa o Európe a Európskej únii dá rozprávať aj v čase moratória pred eurovoľbami. Napríklad cez tému slobodného cestovania, ktorého špecifikom je sloboda znásobená ešte aj oslobodením od vlastného dopravného prostriedku. Jasné, dá sa to povedať aj prozaickejšie: Naprieč Európou stopom! 27 členských štátov na takmer štyri a pol milióna kilometroch štvorcových, kde žije takmer 440 miliónov ľudí. Koľko kilometrov ciest to môže byť? A koľko možností spojenia...? Zážitok z tejto znásobenej slobody si v sebe nosí a obohacuje ním aj svoje okolie Milan Potočár. Práve s ním bude dnešné európsko – slobodné RánoNahlas. Bude aj o „stopovaní na palec“, či na „ceduľu“ alebo na „dohovor“. O stratégiách oslovovania, o zážitkoch z ciest nielen po Európe, ale aj po krajinách Blízkeho východu, či Balkánu. „Najlepším miestom pre stopára sú čerpačky na diaľniciach“, rozpráva Milan Potočár, ktorý je vyštudovaný lingvista, niekdajší vysokoškolský učiteľ holandštiny. Je na nich možnosť vzájomného oťukania, väčší časový priestor na minirozhovor, pri ktorom je možnosť získať prvý a základný dojem z človeka, ktorý vás chce zobrať. „Keď človek vidí, že ste normálny, ja vidím, že on je normálny, vo väčšine prípadov, keď je to možné, tak vás zoberie“, vysvetľuje. V topánkach stopára sa krajiny podľa Potočára spoznávajú „o tri levely vyššie“, ako pri obyčajnej návšteve. „Dostávate sa do situácií, v ktorých ste s miestnymi v najspontánnejších momentoch. Vtedy počujete o politike či o bežnom živote v danej krajine veci, ktoré by ste si nemali kde prečítať“, hovorí. „Naviac, pri slobodnom živote stopára máte na to aj fúru času“, dodáva. „Stopovanie je aj prekračovaní komfortných zón“, tvrdí Milan Potočár. Nie je podľa neho typologicky pre „princezny“, ale pre ľudí, ktorí sú „do koča aj do voza“. V každom prípade je slobodou, ako zdôrazňuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári sú úplne prvou prekážkou pre politikov pri dosahovaní ich cieľov pretože my sme tí, ktorí zakričia, že cisár je nahý.Novinári - ako to rozprávkové dieťa, kričia, že cisár je nahý, hovorí dlhoročná novinárka a moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková. My, kritickí novinári sme žiadnym politikom "nedrukovali", dodáva.Odchádzam. Vo štvrtok som sa s televíziou Joj definitívne rozlúčila. V dobrom, bez búchania dvier, ale žiadnu inú cestu som už pred sebou nevidela, hoci ma nikto neposielal preč. Inak sa pozerám na dôležitosť politického spravodajstva, ktorého je už vo vysielaní viditeľne menej, na podobu vysielania pred prezidentskými voľbami a perspektívu relácie Na hrane, ktorej som odovzdala kus svojho života.To je úryvok z rozlúčkového statusu dlhoročnej novinárky a moderátorky diskusnej relacie TV Joj Jany Krescanko Dibákovej.Politické diskusné relácie v našich televíziách z našich obrazoviek - jedna po druhej, postupne miznú no a deje sa tak po evidentnom a čitateľnom tlaku aktuálnej vládnej moci a deje sa tak i po avíze premiéra Fica, ktorý už na počiatku svojho štvrtého vládneho mandátu jasne, priamo a bez obalu i vykrúcania označil viacero jemu kritických médií za nepriateľov moci - a prakticky až nepriateľov štátu."Slovenskí voliči by si mali uvedomiť, že možno je tu ten čas, trošku aj prispievať na kvalitný novinársky obsah," apeluje Krescanko Dibáková.Je to, čo sa deje skutočne súmrakom tradičných médií kritických k moci a čo nastane "deň potom", keď už občan nebude mať šancu aby práve prostredníctvom kritických médií moc kontroloval a kládol mocným aj im nepríjemné otázky? Čo sa to vlastne deje, kde sa stala chyba, ako to celé začalo a prečo ľuďom už akosi neprekáža umlčiavanie kritických novinárov? Urobili média chybu, ak dovolili politikom defacto sprivatizovať politiku a prečo neraz nevedeli odolať lákadlám sledovanosti a to i na úkor relevancie a serióznej debaty? Stratili tradičné média dôveryhodnosť a dokedy bude občanom vyhovovať nekritický a servilný prístup tzv.alternatívy k moci Kde sú hranice slobodnej diskusie a má zmysel sa vracať k diskusiám "o plochej zemi"?"Nie je dôvod dávať priestor "plochozemcom." Prečo by sme to mali robit? Hlasný krik nenahradí múdrosť, "apeluje Krescanko Dibáková. Hlasný krik nenahradi múdrosť," apeluje Krescanko Dibáková.Kto je pánom diskusných relácií a prečo diskusie nie sú určené primárne pre politikov a ich propagandu, ale sú tu pre občanov, kontrolu moci a konfrontáciu moci s faktmi a neraz moci nepríjemnou realitou? Kam moc bez kontroly serióznych médií povedie - a ako je to vlastne s tým povestným "skákaním do reči"?Faktom je, že naši politici si zvykli, že do relácie prídu s manuálom marketingovej agentúry a v relácií potrebujú povedať svoje heslá. Moderátor diskusií ale nie je držiak mikrofónu ani amplión pre politikov. My tie relácie nerobíme pre politikov, ale robíme ich pre divákov - občanov. Prekážali sme politikom, celý problém je v tom, že my sme žiadnym politikom "nedrukovali," hovorí skúsená moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková.Ráno Nahlas, s novinárkou a moderátorkou Janou Krescanko Dibákovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Premiérovi želám vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, tvrdí analytik Hugo Gloss. V Dekk inštitúte pripravili analytickú správu o polarizácii, spoločenských náladách a populárnych naratívoch po pokuse o atentát na slovenského premiéra.Keď nezdravá polarizácia vedie k tragédiám. Dokonaným a aj tým v zárodku. Slovensko je už dvadsaťjeden dní zranené. V našich končinách doteraz bezprecedentným pokusom o atentát na predsedu vlády. Útočník krátko po svojom čine hovoril o „nesúhlase s politikou vlády“, hlavy štátu – dosluhujúca i zvolená – volali po zmierujúcom okrúhlom stole politických lídrov, tí koaliční však prstom ukazovali a stále ukazujú na médiá a opozíciu. A čaká sa na slovo obete – Roberta Fica, ktorý sa doliečuje v domácom prostredí. Existuje východisko zo zničujúcej polarizácie? Dekk inštitút prichádza so štúdiou, v ktorej hovorí že áno. A ukazuje na skúsenosti napríklad Nemcov, ktorí sa museli vysporiadať aj s tým, že ich vlastní organizovali masové vraždy; či skúsenosťou „odpúšťania“ na Balkáne či Severnom Írsku.Pozrieme sa na to so spoluautorom štúdie Hugom Glossom.„Aké Slovensko chceme nechať našim deťom? Lebo to nie je o tom, v akej krajine žijem ja tu a teraz. O dvadsať rokov tu budú dospelé aj moje deti a je v našom záujme a verím, že aj v záujme politických elít naprieč celým spektrom, aby tu naše deti nemuseli nosiť balistické vesty a samopal na pleci. Takéto Slovensko nechce nik z nás. Preto musíme pracovať na odstraňovaní nezdravej polarizácie“, tvdí analytik Hugo Gloss.Aj za vznikom Dekk inštitútu je podľa Glossa skúsenosť z rozdeleného Iraku. „Pôsobili sme v Iraku a Sýrii, kde polarizácia priviedla až k masovým hrobom“, tvrdí. „Tam už nie víťazov a porazených. Tam sú porazení všetci. To na Slovensku nechceme vidieť“, dodáva. „Je kľúčové, ako sa k atentátu postaví samotný Robert Fico“, tvrdí Gloss. „Prajem mu vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať do spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, dodáva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V prípade transformácie RTVS líder tejto zmeny - predseda SNS, zrejme nevie čo vlastne chce, netuší, o čom rozpráva a absolútne tejto téme nerozumie, hovorí o snahe vládnej koalície zrušiť RTVS skúsený televízny manažér Tibor Búza. Pointou totiž nie je len snaha mocensky ovládnuť spravodajstvo, ale i nekompetentnosť moci v pochopení podstaty verejnoprávnosti.Verejnoprávna RTVS končí, o snahe zničiť aktuálny model verejnoprávneho Telerozhlasu dnes už azda niet žiadneho sporu. Pointou výhrad vládnej koalície - reprezentovanej najmä Slovenskou národnou stranou, sú predovšetkým ich ponosy na údajnú neobjektívnosť a zaujatosť spravodajstva, v podhubí zmien sú ale i námietky voči ekonomickému modelu aktuálneho poňatia verejnoprávnosti. Tá z princípu spočíva v dotáciách verejnoprávneho obsahu štátom, respektíve koncesionármi - a to nielen pre šírenie obsahu, o ktorý komercia nemá žiadny záujem, ale i v podpore domáceho kreatívneho priemyslu. Lídrovi národniarov sa takýto model zjavne nepozdáva a na Telerozhlas útočí i výhradami voči jeho údajnej neživotaschopnosti, na ktorej má pritom on sám leví podiel.Paradoxom pritom je, že samotný Andrej Danko ešte počas prvej ficovej vlády znemožnil valorizáciu koncesionárskych poplatkov a dnes zasa sedí v aktuálnej vládnej koalícií, ktorá bez diskusie znížila príspevok štátu na fungovanie RTVS, čím jej fungovanie zásadne obmedzila. Otázkou preto je, ako vážne - a najmä konzistentne, potom možno brať výhrady šéfa SNS o zlej ekonomike RTVS, keď jeho reálne politické fungovanie dlhodobo išlo proti kľúčovým ekonomickým záujmom tejto inštitúcie? Alebo inak, rozumie predseda SNS (ako líder aktuálnych zmien RTVS) základným zásadám fungovania verejnoprávneho Telerozhlasu a ak nie, na základe čoho vlastne chce meniť fungovanie tejto - pre demokraciu, tak kľúčovej inštitúcie?"Bude to fakticky štátna televízia, vzdaľujeme sa od verejnoprávneho modelu," tvrdí exšéf spravodajstva STV, bývalý programový riaditeľ televíznej zložky RTVS a exšéf Centra spravodajstva a publicistiky TV Markíza Tibor Búza. Zároveň však dodáva: "Zo strany politikov tu nie je už vyše 30 rokov reálny záujem vybudovať verejnoprávne médium." pričom za jedného zo spoluvinníkov súčasného zlého stavu RTVS označuje i SaS, ktorá zrušila model financovania Telerozhlasu z koncesií.Čo je to teda tá toľko skloňovaná verejnoprávnosť a ako má vyzerať tu u nás - na Slovensku v roku 2024? Prečo je pre demokraciu dôležite pestovať si verejnoprávne médium a mali naši politici o to vôbec niekedy skutočný a reálny záujem? Na čo slúžia koncesie a prečo ich zrušenie bolo prvým krokom k ohrozeniu verejnoprávneho charakteru RTVS a prečo nie je Telerozhlas iba a len o politikmi preferovanom politickom spravodajstve? Kto bude financovať historické dokumenty, animované rozprávky, prenosy opier či rozhlasových hier a dobových seriálov o našej minulosti, keď verejnoprávne médium proste zničíme? No a napokon, ako vlastne funguje ekonomika verejnoprávneho Telerozhlasu a prečo sa Andrej Danko mýli, keď kritizuje outsourcing a údajnú prezamestnanosť RTVS - a to v jednom balíku jeho v sebe si odporujúcich vyjadrení?A ako bonus vám ponúkneme aj návrat k vyjadreniu Tibora Búzu k aktuálnej situácii na slovenskej mediálnej scéne, kde televízne politické diskusie miznú ako huby po daždi vládnej kritiky. Hrozí nám teda orbánovská mediokracia a dokáže ovládnuť moc tak slobodné povolanie akým je žurnalistika? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tento štát celé desaťročia opakovane zlyhával v krízovom manažmente. Na vážne krízy pritom nie sme - napriek veľmi negatívnej skúsenosti s riadením pandémie, pripravení ani dnes, tvrdí vo veľmi znepokojujúcom rozhovore šéf NKÚ Andrassy. A prečo sa NKÚ opäť kontroluje PPA známu z korupčnej kauzy Dobytkár?„Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ tvrdil nedávno v nebývalo otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácii bol ešte zarážajúcejší. „Je to tak ‚ušité‘ preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené,“ tvrdí šéf NKÚ.Dnes sa do štúdia Rána Nahlas vrátil opäť a jeho zistenia - ako predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, sú pre Slovensko, i pre nás ako jeho občanov, ale i daňovníkov, zasa veľmi znepokojujúce.„Na základe našich kontrol nemám uistenie, že občania by mohli pokojne spávať a že keď nastane mimoriadna situácia, štát prostredníctvom svojich inštitúcií mu pomôže v relatívne krátkom čase a pomôže mu aj konkrétne, nie len tým, že vyjadríme súcit či spoluúčasť nad tým, čo sa udialo“ tvrdí Ľubomír Andrassy. "Ak sa niečo zásadne nezmení a išli by sme podľa tých pravidiel, ktoré dnes ešte stále platia, tak riziká, ktoré sme identifikovali v minulosti - a ktoré vyústili do toho problému, ktoré sme v súvislosti s nezvládnutím pandémie identifikovali aj v našich kontrolných protokoloch, tak tento vážny problém by tu pretrvával aj nadalej lebo nemáme pokryte krízové riadenie - ani personálne, ani finančne, ani kompetenčne a dokonca my ani nemáme v skladoch tovary a materiály, ktorými by sme vedeli vyriešiť čo i len takú veľkú veternú smršť. Proste, dnes v týchto otázkach, sme na úrovni - a nechcem to preháňať, ale je to na základe výsledkov našich kontrol, naozaj niekde na úrovni krajín, ktoré sa nachádzajú niekde na africkom kontinente." To sú slová šéfa Najvyššieho kontrolného úradu na margo toho, ako je tento štát pripravený čeliť vážnym krízovým či mimoriadnym situáciám.Aké teda boli zistenia najvyššieho arbitra kontroly v oblasti nákupu vakcín proti covidu-19 a konali zástupcovia štátu v mene verejného záujmu alebo to bolo viac v prospech farmafiriem? Ako prebiehala pandemická pomoc v oblasti energií, bola skutočne rýchla, adresná, alebo sa s použitými peniazmi šafárilo a dokáže vôbec Slovensko čeliť vážnym či mimoriadnym situáciám a krízam? A napokon, prečo sa kontrolóri opäť vrátili i do Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA), ktorú verejnosť pozná najmä cez mega korupčnú kauzu Dobytkár?Počúvate Ráno Nahlas, dnes so šéfom Najvyššieho kontrolného úradu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Čo sú reálne témy eurovolieb? Zelená dohoda, pomoc Ukrajine či digitalizácia. Najbližších 5 rokov zrejme do EÚ nevstúpi žiadna iná krajina, hovorí vedúci zastúpenia Európskeho parlamentu na Slovensku Robert Sermek. Ktorí naši europoslanci sú viditeľní a ktorí naopak nuloví? V EP funguje tzv. proeurópska koalícia a zrejme bude fungovať aj naďalej, aj keď sa očakáva aj nárast krajne pravicových strán. Ich problém však je nejednotnosť, napríklad ani Marine Le Pen nechce spolupracovať s nemeckou AfD.Hlavnou kandidátkou na šéfku Európskej komisie je aj na ďalšie obdobie Ursula von der Leyen. Ako sa však eurokomisia tvorí? Je možné, že naša vláda bude musieť navrhnúť dvoch kandidátov na eurokomisára a vyberať si bude práve predsedníčka?Hoci každý europoslanec má plnohodnotný mandát, no kto nemá frakciu, medzi viac ako 700 poslancami nepresadí nič. Vidno to napríklad na Milanovi Uhríkovi ako Miroslavovi Radačovskom. Nezaradená však aktuálne nie je len Republika, ale aj Smer či Hlas. Postavia euroskeptici na čele s Viktorom Orbánom novú veľkú frakciu, alebo budú naďalej fragmentovaní? Mali by sme si tak vyberať europoslancov podľa sily ich frakcií?Ako si vo voľbách vyberá šéf zastúpenia EP na Slovensku? A ako vlastne prakticky budeme o týždeň voliť?Moderuje Peter Hanák.

„Ľudí zaujíma iba to, ako to funguje a funguje to iba preto, že si dodatočnými neformálnymi úhradami zabezpečujú službu, ktorú za normálnych okolností majú dostať z verejného zdravotného poistenia. To je to "nepoznáte nejakého doktora? A keď vám ho niekto odporučí, tak čo mu mám dať, aby sa mi vôbec venoval?“ hovorí o stave nášho zdravotníctva exminister Rudolf Zajac. „Jednou z mantier prečo to celé nefunguje je to, že občan má mať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, čo je taká volovina, že keby som na to mal niečo povedať, tak by ste ma museli cenzurovať,“ hovorí exminister zdravotníctva a jedna z kľúčových postáv v tejto oblasti, od ktorého zásadnej reformy zdravotníckeho systému uplynulo presne 20 rokov, Rudolf Zajac. Príbeh projektu nemocnice na Rázsochách sa píše už celé desiatky rokov, začal ešte za husákovskej Normalizácie no ani dnes v roku 2024, po tejto nemocnici niet v Bratislave ani stopy. Vláda dnes dokonca rozhodla, že na Rázsochách napokon žiadna veľká koncová nemocnica vôbec nebude. Namiesto toho, kabinet odobril výstavbu novej Národnej nemocnice v bratislavskom Ružinove.Prečo sa stala výstavba nemocníc pre politikov takým fetišom a skutočne Slovensko potrebuje toľko nemocničných kolosov? Prečo vedenie rezortu tak zanedbáva ambulantný sektor a kam miznú absolventi medicínskych fakúlt? Čo nám ukázala pandémia Covidu a prečo sme sa z nej prakticky vôbec nepoučili? Ako to, že sa Penta stala v zdravotníctve takým strašiakom a kde zlyhal štát pri vyjednávaniach s lekármi o zvyšovaní ich platov no a prečo zas a dookola riešime stámiliónové oddlžovania nemocníc? No a napokon, aká je vlastne úloha zdravotných poisťovní v systéme, v ktorom nemáme zadefinované ani len to, čo je to zákonný nárok poistenca a prečo sa tomu jedna vláda za druhou vyhýba?Téma dnešného podcastu s exministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom. Podľa neho merania efektivity nášho zdravotníctva ukazujú vysokú mieru jeho neefektivity v rámci všetkých krajín EÚ. „Máme málo peňazí a za to málo peňazí, máme aj málo muziky,“ hovorí exminister Zajac. "V roku 2001 som sa preslávil výrokom, že slovenské zdravotníctvo by aj dobre fungovalo, len keby tí pacienti neboli. No a to stále platí, na tejto vete nemusím ani dnes nič odvolať,"Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Našou úlohou je umožniť komunikáciu a tým spájať ľudí, tvrdí tlmočník Marek Trávníček. Americkí prezidenti, králi, či pápež. Tí všetci už boli v našich zemepisných súradniciach odkázaní na pomoc tlmočníka. Teda – najmä ich domáce publikum. Na presný, pohotový a tematicky poučený preklad, aby sa ich mentálny svet stal na okamih aj našim.Aké je to prekladať Joe-a Bidena, Donalda Trumpa, či britského monarchu Karola III.? Alebo pápeža Františka?A je rozdiel predkladať politické príhovory plné floskúl a napríklad posolstvá duchovného lídra? Otázky, ktoré mi napadajú pri Marekovi Trávníčkovi – hlas ktorého sa u nás spája s tlmočením už spomenutých lídrov, ale je tiež dôverne známy ušiam poslancov Európskeho parlamentu, ktorým pravidelne sprostredkúva parlamentné rozpravy v Bruseli či Štrasburgu. Dnešné RánoNahlas bude o tlmočení a teda o vnášaní poriadku a porozumenia v chaose jazykovej pestrosti dnešných spoločností poznačených globalizáciou. A tiež o nevyhnutnom počúvaní, ako predpoklade porozumenia.„Aktívne ovládam anglický, nemecký, španielsky a francúzsky jazyk a pasívne aj taliančinu“, vovádza nás do svojho sveta jazykov certifikovaný tlmočník pre inštitúcie Európskej únie Marek Trávníček. Za najväčšiu výzvu pri práci v europarlamente označuje „kadenciu“ Španielov. „Keď vidím, že o slovo sa hlási španielsky europoslanec, nezostáva mi už obrazne povedané nič iné, len sa prežehnať. To tempo a nasadenie v ich prejavoch je neskutočné“, ilustruje svoju prácu. Je tempo reči spojené aj s rýchlosťou premýšľania, pýtam sa. Predpokladá to „výkonnejší procesor“? A ako sme z tohto pohľadu na tom Slováci?„Každý jazyk je spojený s kultúrou, kultúra s myslením a s našou osobnosťou. A z tohto pohľadu sa my Slováci vyjadrujeme pomerne zložito a komplikovane. V slovenčine je tá syntax voľnejšia. Napríklad v porovnaní s angličtinou, či nemčinou, kde je striktnejšia“, hovorí Trávníček. „Keď napríklad tlmočím slovenského rečníka do angličtiny, musím to zohľadniť. Anglická systax je úplne iná. Vety sú kratšie, jednoduchšie. Tam musím myšlienku pochopiť a Angličanovi ju sprostredkovať jemu zrozumiteľných spôsobom“, vysvetľuje Marek Trávníček. Tlmočenie je podľa neho aj výsostne tvorivou činnosťou. „Nie sme len také papagáje. Nie je to len mechanická činnosť. Jazyky sú živé organizmy. Pri tlmočení nestačí vymeniť jedno slovo za druhé, často by z toho vznikol nezmysel. Je to skutočne náročná intelektuálna činnosť. Preto musíme premýšľať, pochopiť myšlienku a potom ju vyjadriť v druhom jazyku zrozumiteľným spôsobom“. Ako sa tlmočia osobnosti – Donald Trump, pápež František, kráľ Karol III.? „Prezident Trump je neriadená strela, pri Františkovi cítim veľkú zodpovednosť, veď sa hovorí, že keď hovorí pápež, počúva celý svet; a s korunováciou Karola III. sa mi spája extrémna príprava“, spomína Trávníček. „Kedže posledná korunovácia bola pred sedemdesiatimi rokmi a v slovenčine som nenašiel žiaden preklad korunovačného rítu, týždeň pred udalosťou vydala anglikánska cirkev zverejnila poriadok liturgie korunovačnej bohoslužby – to tlmočenie si vtedy vyžiadalo dôkladnú prípravu“, rozpráva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja by som poprosila všetkých ľudí, ktorí si myslia, že vedia žiť za vás lepšie ako vy sami, aby to nerobili. Aby dospelý človek, ktorého v živote čaká už iba utrpenie a pomalé bolestivé umieranie pred zrakmi milovaných, aby mohol povedať dosť! A aby dobrovoľný odchod pomocou eutanázie nebol v našej spoločnosti tak démonizovaný, hovorí vdova po manželovi, ktorý trpel Amyotrofickou laterálnou sklerózou Daniela Betková Vidová. „Mojo... Raz si mi povedal, že aj keď si nevieme poradiť, stále sa môžeme ľúbiť, veď nám nikto nikdy nesľúbil, že to bude jednoduché. Bola to jedna z chvíľ nášho spoločného života, kedy som definitívne pochopila, akého veľkého človeka som od osudu dostala do daru. Dnes mi spolu s tebou chýba aj to nesmierne ťažké, čím sme žili. Anička bozkáva monitor, keď si pustíme video s tebou. Ešte stále ti dáva pred spaním pápá otočená k už spomínanému kreslu. Ak teda v tom kresle sedávaš aj naďalej a ona ťa svojím čistým srdcom vidí, zrejme som ti teraz, po dlhom čase, sedela na kolenách. Bolo to s tebou krásne, zlato. Rozsvietil si a naplnil láskou životy všetkých, v mene ktorých ti píšem tento posledný list. Každá rola, ktorú ti osud v živote vytvoril a ponúkol, ti sedela. Syn, manžel, otec, priateľ, kolega. Bol si nenahraditeľný a skvelý naozaj vo všetkom a tak si ťa budeme pamätať aj my – mama Marta, otec Marián, sestra Renka, dcéry Mášenka, Anička, manželka Daniela.“ To je úryvok so statusu hosťa dnešného podcastu Daniely Betkovej Vidovej. Dnešné Ráno Nahlas totiž bude o živote s Amyotrofickou laterálnou sklerózou, bude o umieraní, bude o smrti, bude o Mariánovi Betkovi, ale v konečnom zmysle slova bude najmä o láske - v tomto prípade láske skutočne v tom povestnom dobrom aj zlom. „NA ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) nie je nič dobré. ALS je absolútne koncentrovaná beznádej do troch písmen. Nedá vám to vôbec nič, rozloží to vás, rozloží vašu psychiku, vašu rodinu, rozloží všetko, čoho sa to dotkne. Pachuť prichádzajúcej smrti, v ktorej napokon vidíte vykúpenie - a to nehovorím ako opatrovník, ale to hovorím z pohľadu toho pacienta, tak to vám nedá vôbec nič dobré........Ja som zažila smrť v priamom prenose po prvý raz a zistila som, že je to drina. Podľa toho ako je človek spotený a studený, tak to musí byť veľká drina a vôbec nevyzerá ako to ukazujú americké filmy,“ hovorí Daniela Betková Vidová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď ti sabatikal otvorí cestu k sebe samému. Skúsenosť, ktorou si prešla svojho času začínajúca novinárka, potom úspešná PR špecialistka, ktorá to v jednom momente zabalila a odišla na skusy do sveta. A až kdesi k lapóncom na hranice polárneho kruhu. Po návrate – síce ochudobnená o vitamín D pre dlhú polárnu noc – sformulovala aj nasledujúcu skúsenosť: „keď robíte veci, kde motivácia naozaj vychádza z vašich potrieb, zažívate neskutočné veci“. Aké? Na ne sa pozrieme v dnešnom RánoNahlas. S Nikolou Richterovou. „Na počiatku bola úzkosť“, spomína Nikola. A keď hovorí o počiatku, myslí tým začiatok jej reflektovanej ceste k sebe samej. „Predtým som ten pocit vôbec nepoznala a vôbec som nevedela, čo sa vlastne so mnou deje“, vysvetľuje.Aké to malo prejavy? „Bola som zatvorená doma, bola som nešťastná, cítila som sa smutne. Nahnevaná. No netušila som, čo sa deje a prečo sa tak cítim“, rozpráva. „Cítila som prázdnotu. Nič ma nebavilo, nič mi nedávalo zmysel“. Čo skúsila riešiť „vyjedaním chladničky“. Keď sa to začalo opakovať, Nikola si uvedomila, že to nebude v poriadku, čo sformulovala do konštatovania: „Takto nechcem existovať“. Bol to zároveň začiatok riešenia. V jeho úvode bolo rozhodnutie dať si pauzu od práce. „S mojim zamestnávateľom sa sa dohodla na trojmesačnom sabatikale, čo bolo vlastne trojmesačné neplatené voľno“, uvádza. A to Nikola spojila s pobytom vo Fínsku. S rozhodnutím pre oddych však prišlo prekvapenie, spomína Nikola. „Tým, že som si dopriala zrazu ten oddych a že som nerobila nič, stala sa mi taká vec, že som mala toľko myšlienok, že som nevedela spávať. Zrazu sa mi začali vynárať veci v minulosti“. Aby si urobila v hlave poriadok, začala si písať diár. „Nehovorím, že je to pomoc pre každého, ale mne to pomohlo. Zapisovala som, čo mi bežalo hlavou a s tým prichádzal poriadok a začala som si uvedomovať svoje potreby. Začala som pociťovať, že viac s poznávam samu seba“, spomína. A s týmto poznaním prišlo aj rozhodnutie dať váhu sebe, svojim pocitom, svojim želaniam. „Vo Fínsku mám nižší plat, ako som bola schopná zarobiť na Slovensku. V živote som sa ale ešte necítila úspešnejšie a sebavedomejšie“– jedno zo „životných“ konštatovaní Nikoly Richterovej. Prácu PR špecialistky načas vymenila za pozície čašníčky či barmanky, osobný zážitok toho, že tým nešla za očakávaniami okolia, ale za očakávaniami seba samej prišla až k tomu, že hovorí, že sama seba „objavila“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už keď vypustíte džina hnevu z fľaše, už ho nevrátite späť. Máte jedinú možnosť, aby ho dobro obkolesilo aby neprenikal ďalej. No a ten duch zloby je v našej spoločnosti naozaj vypustený. Obávam sa preto, že nastupuje obdobie, ktoré nie je obdobím zvolávania protestov – ani podporných a ani opozičných. Dnes by nemala žiadna politická strana uvažovať nad protestami v uliciach, naozaj nie, hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová. Atentát na premiéra, atentát, ktorý bol podľa dostupných informácií zjavne spáchaný z dôvodu politickej, nie osobnej nenávisti, tak tento akt násilia zásadne otriasol nielen našou politickou scénou, ale vyryl hlbokú jazvu i do tela celej našej krajiny. Už aj tak hlboko frustrovaná a silne polarizovaná spoločnosť tak dnes hľadá nielen cestu zmieru a upokojenia, ale obhliada si aj chodníčky odplaty a revanšu. „Politika nemá ponúkať to, čo máme nenávidieť, politika má povinnosť nám ponúkať to, čo by sme mohli mať radi, čo nás posunie a čo nám náš urobí prívetivejší a znesiteľnejší. Pokiaľ toto politika nedokáže, tak zlyháva. to je zlyhanie politiky na celej čiare.“ „Radi dávame čo najďalej od seba spoluzodpovednosť a vinu a pokiaľ sa nám ponúkne nejaký iný vinník – ako Soroš, americká ambasáda, zahraniční agenti a tak podobne, tak prijímame túto interpretáciu lebo nás to zbavuje vlastného pocitu viny a zlyhania. Na tomto je to založené, ponúknem ti na koho môžeš ukázať prstom a teba to seba očistí,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas expremiérka.Ako ďalej Slovensko? Ako ďalej krajina zranená guľkami atentátnika? Ktorou cestou sa vyberieme a dokážeme ako spoločnosť ešte zaceliť všetky tie hlboké rany, ktoré nás čoraz viac a viac rozdeľujú a ako ukázali udalosti ostatných dní, aj radikalizujú. Kto, kde a ako dnes môže a najmä má preťať tú bludnú špirálu nenávisti a násilia? Témy a otázky pre bývalú premiérku a sociologičku Ivetu Radičovú.„Hrôzostrašný atentát na premiéra je takým vážnym mementom, že pokiaľ niektorí politici, ktorí naďalej rozosievajú nenávisť a ktorí sa domáhajú toho, že opozícia sa má teraz predkloniť, mlčať a tolerovať všetko, čo sa bude diať, tak takýto prístup nemá dobrú koncovku,“ hovorí expremiérka a sociologička Iveta Radičová. podľa nej máme pred sebou iba dve možné cesty - cestu násilia a cestu ďalšej eskalácie.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Platí nie len to, že politici sú obrazom ľudí, ktorí ich volia. Oveľa silnejšie platí opak: občania sú obrazmi politikov, lebo práve politici majú väčší vplav na občanov“, tvrdí psychológ Aleš Bednařík.Po pokuse o atentát na premiéra Fica je Slovensko zranenou krajinou. Zranenou, lebo rozdelenou. Delia nás pritom aj také samozrejmosti, ako holý fakt, že sa tu udial ozbrojený útok na predsedu vlády. Sú tu skupiny, ktoré hovoria dokonca o jeho zinscenovaní! Na druhej strane sa roztvorilo vrece s vinníkmi – a prstom a nevyberane sa ukazovalo na opozíciu či médiá. Na okrúhly stôl zmierenia, ku ktorému vyzvali prezidentka dosluhujúca s novozvolenou hlavou štátu, však akoby sme zatiaľ nedorástli. Slovensko zranené, lebo dramaticky rozdelené. Čo s tým? Kde hľadať to, čo nás môže dávať dokopy? Pozrieme sa na to so špecialistom na šťastie a pokoj - psychológom Alešom Bednaříkom.„Čím viac stúpame v spoločenskom rebríčku, tým viac veríme tomu, že práve ten môj názor je pravdou, že je faktom. A tým menej dávame na to, čo si mysli a hovoria iní“, tvrdí psychológ. Túto skúsenosť podľa neho potvrdzujú aj výskumy medzi manažérmi. „Na toto si treba dávať pozor“, dopĺňa. „Politik či verejne činná osoba je múdra vtedy, keď si uvedomuje, že čím väčší vplyv má, tým viac si musí dávať pozor na to, ako pôsobí, ako reaguje, ako komunikuje. A ako je ochotný brať do úvahy to, čo hovoria ostatní“. Problémom slovenského verejného priestoru je podľa Bednaříka spoločensky akceptované pokrytectvo. „Ako to majú vnímať občania, keď jeden politik vyzýva k zmieru a zároveň zaútočí v druhej vete na konkrétne skupiny, že oni môže za konkrétnu situáciu v spoločnosti“, uvádza Bednařík. „Opakom pokrytectva je integrita“, hovorí. „Robím, čo hovorím. Hovorím, čo robím. Správam sa čestne, férovo. Toto u nás nie je vnímané ako cnosť“, hovorí psychológ a označuje to za problém. „Cnosť je to, že sa zodpovedne správam zoči voči nejakým hodnotám“, vysvetľuje. Ktoré cnosti potrebuje krajina v súčasnej chvíli, poznačenej pokusom o atentát na premiéra? „Byť čestný. Dodržiava zákony. Dodržať dané slovo. Byť empatický a vnímať utrpenie iných. Pomáhať im, alebo sa za druhých postaviť. Alebo investujem čas a energiu, alebo aj peniaze, na pomoc ľuďom, ktorí to práve potrebujú“, reaguje. A zoznam dopĺňa o rešpekt k druhým. „Správam sa k druhým tak, ako by som chcel, aby sa oni správali ku mne. A mal by som tiež bojovať za rovnaké práva pre ostatných, keď ich nemajú na úrovni mojich“, dopĺňa Bednařík. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Neviem či nastane sadnutie si za spoločný okrúhly stôl, ale teraz ide o to, netlačiť na emócie a vzájomné obviňovanie sa, ale skúšať vecnú debatu o tom aké Slovensko chceme, hovorí po atentáte na premiéra sociologička Zuzana Fialová. "Poďme sa naozaj vecne baviť o tom, čo chceme pre túto krajinu. Aké Slovensko chceme - pre nás a pre naše deti. To je dnes téma," dodáva sociologička, ktorá sa dlhodobo venuje riešenieu konfliktov. „Aj mne občas napadalo, že mám právo nenávidieť. Ale to je strašný omyl. Nenávisť a pomsta sú nenásytné. Nenávisť je ako žravý netvor, ktorý má stále hlad. Nenávisť poškodzuje hlavne toho, kto nenávidí, a nie toho proti komu je namierená," píše v závere svojej knihy "Premohla som hnev a nenávisť“ preživšia Holokaustu Rachel Hanan. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežila však pred nenávisťou varuje. Podobne pred nenávisťou varuje aj známy nemecký filozof Friedrich Nietzche: "Ten, kto bojuje s monštrami, by si mal dávať pozor, aby sa jedným z nich napokon i on sám nestal. Keď dlho hľadíte do priepasti, raz sa aj priepasť pozrie späť do vás,“ jasnozrivo prorokuje tento klasik filozofie. Slovensko je pár dní po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica - a aj keď je ešte priskoro na vynášanie jednoznačných záverov, z dostupných informácií je zrejmé, že atentátnika v jeho šialenom čine poháňala nenávisť, nenávisť z politických dôvodov. Slová, a ich moc. Majú moc tvoriť, no majú i moc ničiť. Napokon: "Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Boh," píše sa už v samotnej biblii, No aký je to Boh - či je to boh obetovania Izáka, zničenia Sodomy a krvnej klanovej pomsty alebo je to boh kázania na hore, univerzálnej lásky k blížnemu a odpustenia, to je už na voľbe každého z nás. "Poukazovanie na to, že voliči tej druhej strany sú tí zlí a sprostí, tak presne toto nikam nevedie. Treba sa pozrieť do vlastného hniezda. My totiž neponúkame žiadny obraz hrdosti alebo žiadne pozitívne príbehy, ku ktorým by sme sa - ako národ žijúci na tomto území, vedeli upnúť. To aké témy, aký príbeh a aké hodnoty nastoľujeme, to je ale naozaj na nás. Pretože, ak to neurobia vzdelaní ľudia v tejto spoločnosti, tak to nemáme od koho čakať," tvrdí sociologička Zuzana Fialová.Atentát na premiéra a Slovensko pred výbuchom nazhromaždenej frustrácie a polarizácie. Ako z toho von a ako sa vlastne deeskalujú hlboké spoločenské konflikty? Téma dnešného Rána Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Ak využijeme túto tragédiu na to, aby sme našli nejakých kolektívnych vinníkov a aby sme sa im pomstili a urobíme to takým spôsobom, že zmeníme mechanizmy fungovania štátu i vládnutia, tak sa nám to po čase vráti ako politický bumerang a zároveň sa to odrazí i na schopnosti Slovenskej republiky efektívne riešiť svoje životné a strategické záujmy, varuje dlhoročný politik a ex-predseda SDĽ Peter Weiss. Vybavovanie si účtov je podľa neho cestou do pekla. Pomsta či zmier, toto rozhodnutie môže premiéra zapísať do histórie Slovenska„Pokus o atentát na predsedu vlády SR je medzníkom v politickej histórií Slovenskej republiky. Tento čin sme jednoznačne odsúdili. Rovnako odmietame akékoľvek, aj skryté narážky, ktoré vedú k relativizovaniu tohto neprípustného aktu. Mali by ho odsúdiť všetci občania Slovenskej republiky: a to úprimne, nielen na verejnosti, ale aj vo svojom vnútri. Ako protifašisti však musíme rovnako rázne a nie dvojznačne odsúdiť aj všetky reakcie, ktoré smerujú alebo požadujú obmedzenie demokratických ústavných práv. V európskej histórii máme mnoho príkladov, ako takýto ohavný čin zneužili pravicoví radikáli na zmenu režimu. Výroky o „krvavých rukách“, požadovanie akejkoľvek individuálnej či kolektívnej odplaty, zastrašovanie legitímnych politických subjektov, výzvy, aby tí s iným názorom „niekam zaliezli“, obmedzovanie politickej súťaže a označovanie oponentov ako „zahraničných agentov“ a ako „protislovenské sily“ je známy slovník všetkých protidemokratických síl: otvorenie priestoru pre tieto názory a požiadavky povedie k ešte väčšiemu napätiu v slovenskej spoločnosti; a pokiaľ by sa pretavili do politiky, smerovali by k fašizácií našej spoločnosti.Ako protifašisti ešte raz dôrazne varujeme pred akýmkoľvek zneužitím atentátu na obmedzenie občianskych a politických práv: takéto obmedzenie vždy v dejinách európskych národov viedlo k nástupu fašizmu k moci.“To je stanovisko Slovenského protifašistického hnutia pod ktorým je podpísaný aj Peter Weiss. Ten, ktorý bol dlhé roky straníckym súputnikom Roberta Fica a ktorý previedol Komunistov – ako bývalú vedúcu stranu totalitného prednovembrového režimu do demokratickej ponovembrovej politickej reality ako jej šéf, ako predseda Strany demokratickej ľavice.O čom vypovedá atentát na predsedu vlády Roberta Fica a kde pramení takáto miera agresivity v našej spoločnosti? Ako po atentáte ďalej a je možné zmierenie v rámci hlboko polarizovanej slovenskej politickej scény? No a aké kroky by mali dnes po tejto tragickej udalosti urobiť politickí lídri no i mediálne a spoločenské elity a čo bude nasledovať, ak namiesto snahy o zmierenie preváži chuť k revanšu a odplate? Sú ohrozené základné demokratické práva a hrozí Slovensku cesta k orbanizácií spoločnosti?„To by bola katastrofa. 35 rokov po Novembri 89, keď sme si otvorili cestu k pluralitnej demokracii a všetkým tým slobodám, ktoré máme zakotvené i v našej Ústave, keby sme si teraz ten November pripomínali tak, že o všetky tieto práva po 35. rokoch prichádzame,“ hovorí v ráno Nahlas bývalý predseda SDĽ a dlhoročný skúsený politik Peter Weiss.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Chcem aby si ľudia uvedomili, aké ľahko sa to môže stať aj u nás a aké podobné osudy majú ľudia, ktorým sa to deje na Ukrajine. Že ani Ukrajinci, ani ich krajina a ani ich situácia, nie je žiadne scifi a že sa to veľmi ľahko môže stať i nám. To, čo sa tam deje, je v skutočnosti o nás,“ hovorí o svojej najnovšej knihe o vojne na Ukrajine reportér Tomáš Forró. A dodáva: Ak padne Ukrajina, celá naša bezpečnosť sa začne písať odznova.Teraz, na začiatku roka 2024, nikto netuší, aké budú ďalšie osudy ukrajinskej vojny – a už vôbec nie jej záver. Stratégovia západných armád sa však obávajú, že to najhoršie môže byť pred nami. Vojenskí diplomati sa zasa rezignovane pripravujú na trvanie konfliktu poas ďalších piatich až siedmich rokov. Z rovnakého dôvodu nemá zjavný koniec ani príbeh v tejto knihe, píše vo svojej najnovšej knihe Spev sirén, putovanie do srdca ukrajinskej vojny, renomovaný reportér Tomáš Forró. No a v závere knihy dodáva:„O Ukrajine sa treba začať rozprávať ešte raz a inak. Pokojne, úprimne, bez obáv, že pravda vymykajúca sa čiernobielym kontrastom, neľútostná a väčšinou bez zjavných morálnych ponaučení, môže otriasť verejnou mienkou, oslabiť našu podporu ohrozenej krajiny a rozotrieť rozdiel medzi dobrom a zlom...Uverili sme, že táto vojna rozhodne o našej vlastnej budúcnosti. Naďalej som presvedčený, že toto rozhodnutie a viera boli správne.“Ráno Nahlas, s reportérom Tomášom Forróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nezabúdajme, že aj terorista zo Zámockej chcel zabiť premiéra Hegera a pozornosť na LGBTQ komunitu zameral, až keď mu tento plán nevyšiel, pripomína psychológ z IPčka Marek Madro. Pýtali sme sa ho, ako sa máme vysporiadať s agresiou, strachom a hnevom v spoločnosti, aj na komentáre ľudí, ktorí na internete prajú Robertovi Ficovi smrť.Agresívna reakcia Ľuboša Blahu a Andreja Danka je normálna, lebo sa cítia ohrození, hovorí psychológ Marek Madro. Podľa neho by sme mali situáciu upokojiť, pozrieť sa na veci s odstupom a s rozumom. Napríklad na to, že páchateľ možno potreboval psychologickú pomoc, no nedostal ju. Robiť z útoku predčasné závery a obviňovať z neho celé skupiny ľudí je zlé riešenie.Ako by sme teda mali reagovať na agresiu a obviňovanie, alebo napríklad aj na komentáre, ktoré hovoria, že Robertovi Ficovi karma vrátila jeho dlhoročnú agresívnu polarizáciu? A ako sa treba o týchto veciach rozprávať doma v rodine, alebo napríklad na ulici, keď vás niekto napadne pre presvedčenie či príslušnosť k skupine?S psychológom Marekom Madrom sa o tom rozprával Peter Hanák.

Tisícka škôl, banky i predajne elektroniky, naposledy univerzita – Slovensko čelilo vyhrážkam bombovými útokmi. Po nich však prišla - nie hrozba, rovno v našich končinách bezprecedentný pokus o atentát na najsilnejšieho muža krajiny – premiéra. Robert Fico čelil piatim výstrelom, po ktorých podstúpil náročnú operáciu. Robert Kaliňák, jeden z premiérových najbližších mužov. „Zažili sme jeden tragický deň, ktorý znamená boj o život predsedu vlády. Utrpel vážnu polytraumu po strelných poraneniach a jeho zdravotný stav je mimoriadne vážny“. To bolo krátko pred deviatou večer po vyše troj a polhodinovej operácii, ktorá ešte nebola vo svojom závere. Minister vnútra už vtedy hovoril o jasnom „politicky motivovanom“ pokuse o atentát. Matúš Šutaj Eštok.„Páchateľ vystrelil päť výstrelov a predseda vlády je v kritickom stave. Prvé informácie, ktoré máme, hovoria o jasnej politickej motivácii a že rozhodnutie padlo krátko po prezidentských voľbách“. Bezprostredne po útoku policajti zadržali 71-ročného útočníka Juraja Cintulu. „Nesúhlasím s politikou vlády. Sú likvidované masmédiá. Prečo je RTVS napádaná? Mazák je prečo vyhodený z funkcie?“, uviedol krátko pred výsluchom v zázname pre Ta3. Ak v prípade útoku na premiéra polícia páchateľa zadržala, stojcov útokov na školy zatiaľ nemá, hrozby však vyšetruje ako terorizmus s najprísnejšími trestami. Aký potenciál v sebe skrývajú takéto opakované hrozby, keď zasievajú strach? Svoje by o tom vedeli povedať tisíce rodičov aj ich detí.Čo o nich prezrádza ich „rukopis“? Napĺňajú klasifikáciu hybridných hrozieb a čo môžu sledovať ich strojcovia? Téma pre bezpečnostného experta so špecializáciou na hybridné hrozby či terorizmus Victora Breinera. Nie je v ohrození taká krehká hodnota, ako súdržnosť jednej krajiny? „Sme zvyknutí, že teroristické hrozby sa dejú kdesi ďaleko od nás a terorizmus je islamský, pričom sa spája s neštátnymi aktérmi. To sa aj Putinovou agresiou na Ukrajine zmenilo“, tvrdí bezpečnostný expert Victor Breiner. Poukazuje na nevídanú aktivitu ruských tajných služieb. A to aj u nás. Nehovorí, že za aktuálnymi hrozbami boli práve oni, no bezpečnostné zložky podľa neho nemôžu pri vyšetrovaní prípadu vynechať žiadnu z alternatív. Rovnako aktivitu nejakého technologicky schopného jedinca. Strach ako želaný efekt„Terorizmus je komunikačná stratégia, pri ktorej sú obete len prostriekom. Cieľom je strach publika, ktorý odradí od aktivít proti strojcom takýchto útokov“, tvrdí Breiner. Bezpečnostná slepota vládnych politikov alias prospechárstvo„Pokiaľ považujeme za blízkeho partnera krajinu, ktorá vyprovokovala vojnu voči svojmu susedovi, pokiaľ sa vládni predstavitelia úplne otvorene ukazujú so zástupcami Ruska ako so svojimi legitímnymi partnermi, to je presne tá strana, ktorá preukázateľne stojí už desaťročie za plejádou projektov, ktoré manipulujú verejnou mienkou. Nazval by som to politickým prospechárstvom. Vládna premena RTVS na vládnu STVR – rovnako „bombová“ hrozbaAkousi „bombovou hrozbou“ pre demokraciu a právny štát je podľa Breinera aj vládne zmočňovanie sa verejnoprávnej RTVS, o formálnom zrušení ktorej sa aktuálne rokuje v parlamente. „Potrebujú nad ňou kontrolu, aby dosiahli tzv. interpretačnú suverenitu“, vysvetľuje. „Potrebujú, aby im vo verejnom priestore čím menej informačných kanálov robilo konkurenciu a spochybňovali kroky, ktoré politicky robia. Na druhej strane získavajú kanály, ktorými môžu propagovať seba, svoje politiky. To, čo sa bude nazývať štátnou propagandou“, hovorí expert na hybridné hrozby. Cieľom je udržať sa pri moci aj ďaľšie volebné obdobie. „Mať kontrolu nad verejnoprávnym médiom im v tom rozhodne môže pomôcť“,...

Rusko nevníma Európsku úniu ako politickú entitu, ktorá je schopná prijať nejaké geopolitické rozhodnutie a to logicky vyplýva z jej politického usporiadania. Mňa prekvapuje, že ani teraz tu neexistuje relevantná politická sila, ktorá by si to uvedomovala a chcela urobiť z Únie niečo, čo nás bude bezpečnostne chrániť, hovorí bývalý minister obrany a jeden zo zakladateľov SDK Ivan Šimko. A ako vidí možnosť spolupráce KDH so Smerom?„KDH by tu malo byť na pozore. Premiér tým sleduje dva zámery. Jednak si chce nás, kresťanských demokratov, priaznivejšie nakloniť , ale zároveň sa pokúsi loviť v našom voličskom rybníku. Lebo čím viac budeme stáť po boku progresívcov, tým menej tomu budú rozumieť práve naši voliči. A Fico to dobre vie. Chce to teraz z našej strany chirurgicky presný postoj. Na jednej strane by sme sa už nemali podieľať na tej démonizácii politickej scény. Mali by sme mať silu vzoprieť sa tej primitívnej, ale nebezpečnej politickej logike, v ktorej jedna polovica národa chce lynčovať predstaviteľov tej druhej – a samozrejme aj naopak. Pretože toto bude pre mnohých konzervatívne cítiacich voličov stále viac dilemou, či nám o konzervatívne hodnoty naozaj ide, keď nám ich Fico ponúka ako na tácke. Na druhej strane však musí byť jasné, že v mocenskom zápase, ktorý je súčasťou aj demokratickej súťaže, stojí KDH na celkom opačnom póle, ako Ficov Smer. Máme celkom inú víziu Slovenska, Európy, sveta, nespravodlivej vojny Ruska proti Ukrajine a v mnoho, ďalších, politicky a ľudsky významných veciach. Odlišnú predstavu od tej jeho, ale inú aj od toho, čo hlása Progresívne Slovensko, ako aj strany bývalej vládnej koalície.“To hovorí na margo snahy premiéra a šéfa Smeru Roberta Fica politicky vykostiť KDH bývalý minister vnútra i obrany, expodpredseda KDH a jeden zo zakladateľov SDK, ktorá porazila Mečiara Ivan Šimko. Prečo je podľa neho politika KDH principiálne nezlučiteľná s predstavami SMERU a prečo sa Kresťanskí demokrati potrebujú vymedziť aj voči Progresívnemu Slovensku? No a môže sa zopakovať úspech SDK, ktorá v roku 1998 porazila mocného muža slovenskej politiky Vladimíra Mečiara?„Bez kompromisov sa nedá robiť demokratická politika no dnes je najväčší frajer ten, kto hovorí, že kompromisy nerobí. No ale s tým sa demokratická politika fakt robiť nedá,“ hovorí spolutvorca SDK Ivan Šimko.No a aká je jeho predstava o budúcnosti Európy čeliacej ruskej invázií na Ukrajine, ktorá sa ani napriek tejto hrozbe nedokázala mocensky zmobilizovať a čeliť agresívnym výzvam tejto doby bez spoliehania sa na vojenskú ochranu USA? A prečo je, podľa neho, načase opustiť predstavu o sile národného veta a vydať sa radšej na cestu federalizovanej Únie?Ráno Nahlas s exministrom obrany i vnútra a spoluzakladateľom SDK Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Jediným cieľom zákona o STVR je ovládnutie verejnoprávneho média, Reportéri bez hraníc volajú po stiahnutí zákon v tejto podobe“, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály tejto medzinárodnej organizácie na ochranu novinárov. Vládne zámery s verejnoprávnou RTVS idú do finále. Tá pôvodná rovno skončí, aby tu mohla vzniknúť nová – podľa vládnych politikov až teraz verejnoprávna a „viac objektívna“. Najmä v oblasti spravodajstva a publicistiky, ako to stojí rovno v predkladacej správe. Deklarovaným dôvodom zmien je údajná „nespokojnosť verejnosti a ich voličov“, ako opakuje vládna väčšina. A tak po rozpustení pôvodnej s odchodom súčasného vedenia presúvajú voľbu štatutára z parlamentu na radu. Na radu, ktorá vzíde z nominácií politicky nominovaných ministrov a poslancov. A ešte aj v názve má byť viac národného, nakoľko ten súčasný má „degradovať slovenský národ“. Len v horizonte dní medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc Slovensku zaznamenala až „voľný pad“ v rebríčku slobody tlače. Len za posledný rok sme padli o 12 priečok. Hodnotenie pritom ešte nezachytilo zmeny s RTVS. Čo to môže urobiť s kvalitou demokracie u nás? A čo prípadne hrozí Slovensku, ak budú vládne kroky v rozpore s nedávno prijatým aktom o slobode médií? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc. „Ficove tvrdenia o tom, že RTVS porušuje ľudské práva, sú nezmysel“, tvrdí Szalai. Dôkazom je podľa neho už len obyčajná štatistika Rady pre mediálne služby. Z desiatok až stoviek podaní sa RTVS týkala malá časť. A ak sa má hovoriť o sankciách, tak ide podľa neho o ojedinelé prípady. „Oni ani neskrývajú, že chcú ukoristiť verejnoprávnu RTVS. Je to pre nich len volebná korisť. Vnímajú to tak, že na jednej strane sú liberálne médiá, ktoré ovládnuť nemôžu – aj keď im hádžu polená pod nohy - na druhej to bude ich STVR, ktorá sa stane novým Tv Slovanom. A odtiaľ pôjde ich propaganda“, hovorí Szalai. Vidí v tom rovno oslabenie súdržnosti demokratickej spoločnosti. V kontexte prijímania nového zákona o STVR pripomína záväzok strany Hlas-SD, ktorý dala organizácii Reportéri bez hraníc pred septembrovými parlamentnými voľbami. „Hlas-SD sa hlási k ochrane slobodnej žurnalistiky a rovnako akékoľvek zmeny, ktoré by sa týkali slobodnej a zodpovednosť žurnalistiky, musia byť prekonzultované s odbornou verejnosťou. Takýto záväzok a podporu dala za túto stranu exministerka Ľubica Laššáková“, uvádza Szalai. „Nasledujúci vývoj nezávisí len od vlády“, poznamenáva Pavol Szalai. „Chcem to zdôrazniť: závisí aj od občianskej spoločnosti, protestov. Závisí od samotných novinárov v RTVS, ktorí sú mobilizovaní a ja im za to ďakujem. A samozrejme závisí od Európskej komisie, ona bude zohrávať rozhodujúcu úlohu“, dodáva. „Zákon o STVR odporuje európskej norme o slobode médií, ktorá obsahuje silné záruky pre nezávislosť verejnoprávnych médií. Ak slovenský zákon prejde, Slovensko bude mať zarobené na tzv. konanie pre porušenie európskeho práva. A môže sa stať, že pôjde až na Európsky súdny dvor, ktorý môže rozhodnúť aj o finančných sankciách“, upozorňuje Pavol Szalai. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Reči o zvrhlom umení ma úprimne desia pretože otázkou je, či potom nenastúpime cestu nielenže nepodporovať také umenie, ale priamo ho zakázať,“ hovorí šéf Fondu na podporu umenia Róbert Špoták. Pôjdeme cestou zákazov umenia, ktoré sa nepáči našim dnešným mocným? Slovenský! Slovenský a žiadny iný – či skôr náš a ministersko-poslanecký? Takto nejako v duchu motta aktuálnej ministerky kultúry pristúpila vládna koalícia k takpovediac upratovaniu v ďalšej nezávislej inštitúcií v rezorte kultúry, v tomto prípade Fondu na podporu umenia.„Ja tomu úprimne nerozumiem, čo to znamená to (ministerkino) "Slovenská a žiadna iná" lebo to, kto sa čím inšpiruje, odkiaľ to prichádza alebo s akými kontextami pracuje to tu bolo v kultúre a umení predsa vždy. Kultúra neexistuje izolovane od nejakých iných kultúr a vplyvov, tobôž v strede Európy. Veď to sa ani nedá,“ hovorí aktuálny šéf Fondu Róbert Špoták.Ako bude vyzerať fond na podporu po zásahoch vládnej moci, ktorá sa zjavne vydala na dlhý pochod inštitúciami s cieľom ich ovládnuť a napokon ich aj znormalizovať na ich mentálny obraz?„Pozmeňujúci návrh z dielne poslanca SNS Michelka by mal ďalekosiahle následky na fungovanie celej tejto inštitúcie, pričom na istú dobu by bol Fond paralyzovaný a rozhodne by bol potlačený odborný prvok v jeho rozhodovaní. Ak by tento jeho návrh prešiel, bál by som sa o verejnoprávnosť Fondu,“ hovorí šéf FPU Róbert ŠpotákFond – ako verejnoprávnu ako aj samosprávnu a nezávislú inštitúciu na podporu kultúry v celej jej rozmanitosti a podľa jej vlastných potrieb, pritom nezaložil žiadny kovaný liberál či dokonca progresívec, je to dielo vtedajšieho ministra kultúry za SMER Mareka Maďariča.Fond dlhé roky fungoval k spokojnosti kultúrnej obce i moci – až na opakovane vyčítaný nedostatok finančných zdrojov vo Fonde. Dnes však vládnej moci nezávislosť Fondu evidentne prekáža a tak sa hrá o jeho tvrdé ovládnutie politickou mocou, no paradoxne, bez akéhokoľvek záujmu o komunikáciu s tými, ktorých sa toto rozhodnutie bytostne týka. Aktuálny šéf Fondu preto pripúšťa aj celkom obyčajné motívy takejto snahy o ovládnutie Fondu, akými sú napríklad závisť, žiarlivosť alebo snaha aj takýmto spôsobom si zaviazať lojalitu časti kultúrnej obce a za verejné zdroje si takpovediac „kupovať“ vplyv či popularitu.„Debata o kultúrnej politike by naozaj mala byť o systéme, nie o konkrétnych žiadostiach či boli alebo neboli podporené a prečo, to by rozhodnutiach,“ dodáva Róbert Špoták.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o Fonde na podporu umenia a jeho fungovaní, ale reč bude aj o našej kultúre a jej "slovenskosti", no i o kompetentnosti, či nekompetentnosti, aktuálnej vládnej moci. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mrzí ma, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a finančnú nezávislosť, tvrdí športový komentátor RTVS Pavol Gašpar. „Kvôli tomuto sa chodí na štadióny, kvôli tomuto sa chodí na zápasy. Aby hráči, ktorých pobozkala inšpirácia s múzou, nám ponúkali podobné okamihy“. Jedna z nespočetných hlášok hokejového komentátora RTVS Pavla Gašpara. Po dvoch dekádach ich však budeme musieť oželieť. Prvýkrát po takejto poriadnej komentátorskej šnúre jeho hlas z Ostravy či Prahy počuť nebudeme. Prečo a ako to sám prežíva? A kde berie inšpiráciu a múzu on pre svoje komentovanie? Dnešné RánoNahlas bude netypicky športové. Aj u nás sa začína dvojtýždňový „festival svetového hokeja“ – hoc jeho dejiskom sú české mestá Ostrava a Praha. "Želajme si, aby sme opäť mohli prežiť tie euforické roky 2002 a 2003, keď boli na námestiach desaťtisíce“ – hokejový komentátor Pavol Gašpar sa oblúkom vracia do čias, keď slovenské hokejové tímy zažívali najväčšie úspechy. „Možno to bude znieť až pateticky a frázovito, ale aby naozaj hokej splnil tú úlohu: aspoň na chvíľu nechať zabudnúť na naše rozdelenia, aby sme jednoducho mali trošku radosti zo života", vyslovuje svoje prianie pre krajinu športový komentátor. Za „komentátorským tichom“ z verejnoprávnej RTVS je tento rok prechod vysielacích práv na jednu zo súkromných televízií. Pozícii verejnoprávneho vysielateľa podľa Gašpara nenahrávajú ani platné pravidlá. „Na rozdiel od RTVS súkromné televízie nemajú povinnosť zverejňovať svoje kontrakty v centrálnom registri zmlúv. Takže akonáhle sme my niečo podpísali, konkurencia jasne videla, odkedy, dokedy, za koľko...., čo sú obrovsky výhodné faktory pri každom ďalšom jednaní. Keď si samozrejme tieto naše kontrakty dohľadali, a to aj smerom dozadu, videli, v akom rytme sa asi navyšuje a o koľko. To je ako hrať poker s odkrytými kartami. Každý pri stole vidí, čo máte na ruke. No to sa hrá dosť ťažko!“, uvádza.Riešením by mohla byť zmena pravidiel, podľa ktorých postupujú niektoré zabehnuté demokracie. Celospoločensky významné športové podujatia sú viazané na verejnoprávneho či štátneho vysielateľa. Ako vidí hokejový komentátor šance nášho „ostravského“ tímu? „Je to asi to najlepšie, čo máme k dispozícii. (…) Verím teda tomu, že opäť sa pozrú chlapci do Prahy. A nie ako turisti. Že si tam prídu zahrať hokej. To by znamenalo, že postupujeme minimálne do štvrťfinále“, očakáva Pavol Gašpar. V rohovore budete počuť aj komentátorské hlášky, ktoré má najradšej, či jeho pohľad na súčasný tlak politikov na RTVS. „Zďaleka to nie je prvýkrát, keď sú RTVS, predtým STV či SRo politicky napádané, čím to nechcem samozrejme nejako bagatelizovať. Skôr ma mrzí, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a zároveň finančnú nezávislosť. Lebo ak by to čo len jedna vláda dokázala a ideálne ústavnou väčšinou, aby sa to neprelamovalo tak ľahko, tak by sme sa tu asi veľmi nerozprávali o tejto téme. Takže ma mrzí tých 30 rokov premrhaných príležitosti“, tvrdí Gašpar. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Líderka kandidátky do eurovolieb Miriam Lexmann v podcaste vysvetľuje, prečo si myslí, že nám Komisia nemôžeme vziať eurofondy za to, že sme zrušili Úrad špeciálnej prokuratúry.„Nemôžeme dovoliť, aby Európska komisia argumentovala zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry a že preto nám ide zobrať eurofondy. Pre tento dôvod nám eurofondy vziať nemôže. Iba ak dokáže, že dochádza ku korupcii. V liste sme apelovali na to, aby sa Európska komisia pozrela na to, ako sa nakladá so spismi." približuje v podcaste europoslankyňa Miriam Lexmann.Lexmann tiež hovorí, že s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou o liste komunikovala. „Sama mi povedala, že si uvedomuje problém, že sa argumentuje zrušením ÚŠP. Pretože to môže byť vnímané ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Slovenska. Svojím spôsom sa to obráti proti všetkým, pretože s tým môže Fico nakladať tak, že nám berú eurofondy spôsobom, na ktorý nemajú právo," tvrdí Lexmann.Smer môže prejsť zmenamiTémou podcastu je aj opozičná politika hnutia. Podľa Lexman si ide KDH svojou cestou a správa sa zodpovedne. Podľa Lexmann bude hnutie v najbližších parlamentných voľbách hľadať partnerov, s ktorými by mohli naplniť volebný program.V podcaste tiež odpovedá na otázku, či vedia do budúcna vylúčiť vládnu koalíciu so Smerom, tak ako v nedávnych parlamentných voľbách. „Nedokážeme vylúčiť aj to, že strana bude vyzerať ako vyzerá. Či bude taka silná alebo tu nebude iná strana. To je otázka, ktorá je budúcnosť. Nedokážeme sa rozprávať hypoteticky o veciach. V politike sa musíte rozprávať o konkrétnom nastavení a na zákalde sa toho rozhodnúť, odpovedá Miriam Lexmann.Europoslankyne sa v podcaste tiež pýtame, prečo dokáže hnutie vylúčiť do budúcna spoluprácu s Republikom, no so Smerom nie. „Lebo Smer určite môže určite prejsť veľkými zmenami. Nevieme, kto bude ten partner. Vieme za čím stojí Republika a to je pre nás neakceptovateľné. My nevieme za čím stojí Smer. Smer je raz taký a raz taký. Raz háji to, potom hovorí presný opak. Z tohto hľadiska pre nás to nie je uchopiteľná politická strana, ktorá dnes sa dá predvídať, ako bude vyzerať za tri a pol roka. Samozrejme, v prípade že to bude ten istý Smer, tak pravdepodobne s nimi nebudeme môcť íst do koalície, lebo to sme vylúčili teraz a sme v tom konzistentný.Právo veta v EÚ a ČínaTémou podcastu sú aj blížiace sa eurovoľby. KDH v programe do eurovolieb hovorí, že chce, aby bolo zachované právo veta. „Mňa mrzí, že politické strany, ktoré súhlasili s odobratím práva veta v minulosti, dnes strašia tým, že nám ho niekto chce zobrať. Hoci vedia, že je tu zábezpeka, že Slovensko to neodsúhlasí," hovorí.Plán premiéra Roberta Fica vycestovať do Číny a nájsť partnerov na opravu stoviek mostov a výstavbu novej koľaje považuje europoslankyňa za nebezpečný.Čítam to ako zlý a nebezpečný krok pre Slovensko. „Vyzerá to, že z krátkodobého hľadiska to môže priniesť výhody, ale z dlhodobého hľadiska to ohrozuje naše ekonomické aj bezpečnostné záujmy," vysvetľuje Miriam Lexmann.Moderuje Denisa Hopková.

Natočil som ho aj pre seba, tvrdí vojnový fotograf Juraj Mravec. Keď deti nežijú na svetle dvorov, ale v tme pivníc. Už dospelé ba priam staré deti v nákupnom vozíku evakuujú svoju ultra deväťdesiatročnú mamu z frontovej línie. Či obyvateľ zničeného mesta ide na prvú návštevu svojho zbombardovaného bytu v troskách. Ale aj momenty, keď vyslobodením z vojnového pekla je pohárik a napätie a zlosť eliminuje zverské mučenie. To všetko rovno pred vami, na filmovom plátne, kde vám za niečo viac ako hodinu hrozná Putinova agresia vlezie až pod kožu. Nový dokument vojnového fotografa Juraja Mravca. A ak pred ôsmimi rokmi prišiel so snímkou MirVam, tento nazval MirNam. Prečo? A čo robia s človekom hoc len pozorované a zaznamenávané vojnové zverstvá? Otázky na Juraja Mravca, ktorý za novým vojnovým dokumentom stojí. „Keby som tam nešiel, kto by som bol? Hrozne sa mi nechcelo, no nemal som na výber“, hovorí o prvých okamihoch so strašlivou realitou Putinovej agresie proti Ukrajine. A ako vníma svoju rodnú krajinu, ktorá aj podľa najnovších prieskumov väčšinovo nevidí v Putinovi agresora a do vedenia si zvolila premiéra, ktorý občiansku zbierku na muníciu pre Ukrajinu označil za „prd“? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To dno je dovtedy, kým budú ľudia akceptovať poslancov, ktorí dýchajú dym do ikebany a budú to brať ako seriózny postup. Kým toto bude ľudí baviť, tak na tom nie sme dobre, ale ja verím, že toto ľudí donekonečna baviť nemôže, hovorí šéf Nadácie Ekopolis Peter Medveď. Podľa neho útoky voči mimovládnemu sektoru pocítia na vlastnej koži všetci občania. „Trval som na tom, že musíme byť tolerantní, ale rovnako sa tak domnievam, že aj tolerancia má svoje medze. Nesmieme veriť tým anti-humanitárnym náboženstvám, ktoré nielen kážu o deštrukcií, ale podľa toho, čo kážu, aj konajú. Pretože, pokiaľ by sme ich tolerovali, stali by sme sa spoluzodpovednými za ich činy. Tí, ktorí nám sľubujú raj na zemi, nikdy nevyprodukovali nič iného než peklo,“ hovorí jeden z najznámejších filozofov modernej doby a autor diela Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia Karl R. Popper, v ktorej kladie práve otvorenú spoločnosť do ostrého protikladu k totalitným tendenciám uzavretých politických systémov. No a dnes – tu u nás, môžeme i my sledovať ako sa vládnuca moc postupne pokúša ovládnuť a podriadiť si - rad za radom, všetky slobodné, nezávislé a kritické zložky spoločnosti. Začalo to pri Špeciálnej prokuratúre, postupuje to cez verejnoprávnu RTVS, ako i nezávislých a kritických novinárov až napokon na rad prichádza aj takzvaný tretí sektor so slobodnými a na vládnej moci nezávislými občanmi. „Beriem nádej v tom, že im nebude fungovať štát, že Slovensko naozaj na tom nie je ekonomicky dobre a vláda sa nevenuje riešeniu skutočných problémov, ale namiesto toho sa venujú vyrábaniu nepriateľov a pripravovania Slovenska na to, že tu bude zle a môžu za to všetci, len oni nie,“ hovorí šéf nadácie Ekopolis Peter Medveď. „Určitá skupina ľudí, dokonca politicky činných sa naučili žiť z peňazí tretieho sektora. Chceme mať jasno, kto týchto ľudí platí. Rôzne nadácie za záhadných okolností sa vyjadrujú k politike a financujú tak kampane stranám. Ak chcú robiť politiku, tak nech sa zaregistrujú v politickej strane,“ otvorene a jasne deklaruje vládne zámery predseda koaličnej SNS Andrej Danko a zastrája sa, že s mimovládkami urobí poriadok a "klepne ich po prstoch". Čo je to teda tá občianska spoločnosť, kde všade - a pre koho, pôsobia mimovládne organizácie? Komu všetkému pomáhajú všetky tie tisícky a tisícky neziskoviek a napokon, prečo vlastne tak veľmi vládnej moci prekáža, keď sa občan - ten jediný skutočný nositeľ moci v tomto štáte, svojbytne a nezávisle organizuje? No a prečo snaha nálepkovať a stigmatizovať mimovládky kvôli príjmom zo zahraničia uškodí napokon nám všetkým? „Ľudia pravdepodobne precitnú vtedy keď na vlastnej koži pocítia, že veci v tejto krajine nefungujú. Mnohí to cítia už teraz, ale zrejme to ešte nie je dostatočne silné,“ tvrdí šéfka Karpatskej nadácie Laura Dittel. Témy pre šéfku Karpatskej nadácie Lauru Dittel a riaditeľa nadácie Ekopolis Petra Medveďa. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vládna mobilizácia súkromných dôchodkov narazí na Úniu, tvrdí Miroslav Kotov z asociácie dôchodkových správcov. Nie Spojené štáty, ale infraštruktúra a strategické podniky na Slovensku – aj tam by mali podľa premiéra Fica končiť súkromné dôchodkové úspory z druhého piliera. Ich aktuálna výška už presiahla 15 miliárd eur, pričom si v systéme sporí takmer milión deväťsto tisíc sporiteľov. Jeho vlády doteraz systém otvorili štyrikrát a odklonili z neho takmer polmilióna sporiteľov a s nimi presunuli do štátnej Sociálnej poisťovne vyše miliardu. Negatívnymi zásahmi ho mali podľa ekonómov doteraz pripraviť najmenej o 18 mld. Len nedávno pritom opäť znížili príspevok, ktorý si ľudia pravidelne odvádzajú na svoje účty. Jedného 35ročného sporiteľa s mesačným hrubým prijmom 1500 eur tak pripravia o 35-tisíc eur - podľa iného modelového prepočtu. Máme spozornieť, ak aktuálne ten istý Robert Fico hovorí nie o otváraní druhého piliera, ale o „otváraní možností, ako využiť jeho úspory“, aby sa krajina vrátila k prosperite? Čo môže priniesť súkromných dôchodkovým účtom jeho „mobilizácia všetkých zdrojov“, ako o nej hovorí? Môže byť výhodná?Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností. „Pokiaľ sa dôchodkovým spravcovským spoločnostiam otvoria možnosti, kde budú môcť investovať na základe vlastných rozhodnutí, to by nebolo pre druhý pilier škodlivé“, hovorí Kotov. „Iná téma by bola, keby dostali správcovské spoločnosti cez zákon prikázané, kam majú umiestniť časť svojich investícií. Od začiatku tvrdíme, že ak sme správcovia a v garantovanom fonde k tomu ešte ručíme za zhodnotenie a vývoj majetku sporiteľov svoji majetkom, tak musíme mať stopercentnú kontrolu nad tým, kde tie peniaze investovať“, dodáva. „Ak by bola v zákone ukotvená akákoľvek povinnosť pre dôchodkových správcov investovať priamo do slovenských infraštruktúrnych projektov, proti tomu budeme vystupovať“, hovorí Miroslav Kotov.V takom prípade by v tom neboli sami, lebo by to bolo v rozpore s jedným z princípov, na ktorých stojí Európska únia a tým je „voľný pohyb kapitálu“. Diskusia je však ešte len na začiatku a dôchodkoví správcovia čakajú na konkrétne návrhy. Miroslav Kotov pripomína, že téma nie je nová a podpore výstavby diaľnic či nájomných bytov už v minulosti rokovali s predchádzajúcimi vládami. Pre komplikovanosť a nejednoznačné výhody sa však nedopracovali k výsledkom. „To je taká komplikovaná téma, že sme sa ani vtedy nedopracovali k riešeniam, ktoré by boli výhodné tak pre štát ako aj pre dôchodkových sporiteľov (…) Tie diskusie sa ukázali tak komplikované, že sa nakoniec od toho upustilo“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Toto nie je normalizačný pohyb, to je klasická konzervatívna a krajne pravicová politika, hovorí o aktuálnej situácií jeden zo zakladateľov Smer-SD a bývalý poslanec Boris Zala. A ako dodáva, toto, čo sa tu dnes deje tu bude dovtedy, kým volič nepochopí, že nechce ísť touto ľudáckou cestou. Jednoznačné víťazstvo tak v parlamentných, ale aj prezidentských voľbách. Vládna koalícia vedená stranou Smer politicky doslova valcuje krajinu a zdá sa, že ju nič zatiaľ zastaviť nedokáže. Navyše, s jedlom zjavne rastie i chuť a tak vládny valec oprášil staré a osvedčené heslo „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ v mene ktorého frontálne zaútočili na verejnoprávny telerozhlas, mimovládny sektor, médiá, ale aj Ústavný či Najvyšší súd.Ani opakovaná výhra vo voľbách teda proklamovaný pokoj do spoločnosti zjavne nepriniesli, ba práve naopak – napätie a polarizácia by sa dala krájať a nevraživosť voči neustále novým a novým "nepriateľom štátu" výdatne živí i sám premiér. A od parlamentných volieb pritom neuplynul ešte ani jeden celý rok no preferenciám vládnych strán sa darí a tak sa takáto politika voličom zrejme páči.„Toto bude realita Slovenska kým volič nepochopí, e nechce ísť touto ľudáckou cestou. Toto by mal byť dnes ten hlavný ideový zápas, ktorý permanentné opakovanie mantry o východe a západe neprekryje. Ten skutočný boj je tu dnes medzi konzervatívnym nacionalizmom, ktorý reprezentuje partia okolo Andreja Danka a ktorých by som celkom pokojne nazval aj neoľudákmi. Robert Fico v týchto vodách veľmi dobre vesluje, aby si permanentne udržiaval voličskú základňu, ale nie je to jeho produkt. No veslovať v týchto vodách znamená permanentne vyhrocovať rozdelenie medzi občanmi. Podľa mňa to však už dnes nie je schopný kontrolovať,“ tvrdí bývalý poslanec i europoslanec Boris Zala.„Už dlho hovorím, že reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzerva­tívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov… Posledné vyjadrenia Andreja Danka o potrebe silnej ruky sú jasnou výstrahou. A pani ministerka je len bábkou v prúde tejto lávy…“ napísal nie tak dávno Boris Zala. Zároveň však v rozhovore pre Ráno Nahlas pripomína, že náš dnešný zápas nie je o Robertovi Ficovi.„Ten zápas nie je o Robertovi Ficovi, ale je o tom, že sú tu nejaké politické línie a že Slovensko (ale aj mnohé iné štáty aj na Západe) sú dnes rozdelené v tom, či sa vrátia k tomu národnému konzervatívnemu tradicionalizmu, izolácii a protekcionizmu alebo sa v rámci EÚ posilníme,“ dodáva Zala.Kam smeruje slovenská spoločnosť pod štvrtou vládou Roberta Fica a kam ho zavlečú čoraz silnejšie no i temnejšie prúdy ožívajúceho ľudáctva a radikálnej polarizácie, ktorá v politickom oponentovi už ani len nechce alebo nedokáže vidieť človeka a spoluobčana? Hráme tu dnes o samotnú demokraciu a bude mať vládna moc vôbec nejaké červené čiary v boji o ovládnutie štátu? Kam zmizol hlas Hlasu, aký bol odkaz týchto prezidentských volieb a čo nám nimi voliči vlastne povedali?No a napokon, akej budúcnosti bude čeliť Ukrajina a prečo Európska únia akútne potrebuje vlastný vojenský priemyselný komplex, ktorý by dokázal účinne našim východným susedom pomôcť a zastrašil by svojou silou aj Putina? Nie je na čase prestať váhať o práve veta a vydať sa cestou reálnej federalizácie Európskej únie? A záverom, ak Ukrajina prehrá, nelegitimizuje to i veľkomaďarské ambície oživenia Trianonskej traumy a nebudeme čeliť ére nielen nestability, ale už aj nových a nových vojen?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský.

„Dúfam, že sa neprebudíme do krajiny, kde sa bude pre administratívne chyby rozpúšťať mimovládny sektor“, vyjadruje obavy Simona Stískalová zo Slovenskej katolíckej charity.Viac transparentnosti vo financovaní pre vyššiu dôveru verejnosti, versus stigmatizácia a nepotrebný až podozrivý štátny dohľad nad tretím sektorom, ktorý Brusel - analogicky s maďarským modelom - označuje za rozporný s pravidlami.Vládna SNS navrhuje, aby každá mimovládka s darom zo zahraničia na úrovni aspoň päťtisíc eur dostala označenie „organizácie so zahraničnou pomocou“. Ak vládna moc operuje transparentnými finančnými tokmi, ktoré majú vnášať svetlo na donorov, opozícia hovorí o stigmatizácii a nepatričnej kontrole. Hovorí o tlaku na mimovládny sektor, ktorému hrozí aj možnosť rozpustenia v prípade porušenia pravidiel. Mimovládky reagujú, že o pôvode darov a darcoch už teraz transparentne a pravidelne informujú. A finančná pomoc zo zahraničia podľa nich „nie je ohrozením suverenity či nezávislosti krajiny“, ale „prejavom solidarity medzi národmi a podpora demokratických hodnôt“. To sú formulácie zo stanoviska Slovenskej katolíckej charity, ktorá pomoc zo zahraničia nielen prijíma, ale za hranice Slovenska ju aj obrazne povedané vyváža. Je vôbec potrebná „maďarská“ či „ruská“ úprava slovenských mimovládiek? Na čo niekomu opäť pripínať na hruď žlté hviezdy? A čo to s mimovládnym sektorom a demokraciou u nás môže urobiť? Otázky pre Simonu Stískalovú z charity.„Už dnes môžeme konštatovať, že mimovládne organizácie sú veľmi transparentné vo vykazovaní pôvodu darov“, konštatuje Stískalová. „Len za posledné dva roky sme zo zahraničia získali od darcov 5,2 milióna eur. Boli to prostriedky pochádzajúce z dvanástich krajín. Vďaka ním sme dokázali vybudovať ďalších 24 podporných centier a urobiť 290 tisíc intervencií. Poskytli sme pritom konečnú podporu za 45 tisíc eur“, ilustruje situáciu s prijímanou i poskytovanou pomocou Slovenskej katolíckej charity Simona Stískalová. Ak politici od určitého momentu hovoria aj o možnosti, že by spod týchto zákonných zmien vyňali cirkevné organizácie, zástupkyňa najväčšie charitatívnej organizácie na Slovensku – katolíckej charity – reaguje, že „cítime povinnosť stáť na strane mimovládnych organizácií“. Vládnu taktiku označuje za hru na mačku a myš. „Na jednej strane sa tu hovorí o novelizácii zákona, ktorá má priamo ovplyvniť fungovanie a činnosť mimovládnych organizácií, na druhej chcú z toho vyňať cirkevné charity. Teda tých najväčších hráčov akosi upokojiť, no tým menším až znemožniť činnosť“, tvrdí Stískalová, ktorá pred katolíckou charitou roky pôsobila aj Človeku v ohrození. Upozorňuje tiež na fakt, že nové navrhované povinnosti môžu darcov rovno odháňať. „Neviem si predstaviť, keby som ja bola darcom a chceli by odo mňa nielen meno aj priezvisko, ale aj štátnu príslušnoť, či národnosť… Ako donora ma to len odradí“, upozorňuje Simona Stískalová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia? "Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu. "Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia? "Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu. "Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

 „Krátka pamäť, tak rýchlo zabúdame. Mnohí z nás majú zmraštené čelá a zatvrdnuté srdcia. Prešlo 6 rokov cítim tú úzkosť ako včera. To zlo je späť silnejšie jak vtedy a oni už netušia prečo zomrel Kuciak," hovorí v najnovšej sklabe The rap i ja raper Tono S., vlastným menom Anton Suchota. V rozhovore odpovedá, prečo si myslí, že zlo je späť a ešte silnejšie ako v minulosti.„Nastúpili ľudia, ktorých si pred tým spoločnosť nepriala. Mám pocit, že idú ako dobre namazaný stroj. Vyzerá to, že makajú veľmi svedomito. Mám taký nepríjemný pocit, že veľa ľuďom to vyhovuje alebo to tolerujú a pozerajú iným smerom," konštatuje hudobník a dodáva, že má strach, že sme nepoučiteľný národ a točíme sa v začarovanom kruhu už desaťročia.Skladbou The rap i ja chcel vypustiť frustráciu z diania v spoločnosti a na politickej scéne. „Chcel som to urobiť ako moju osobnú spoveď. Nie nadarmo sa to volá The rap i ja. Je to slovná hračka, therapia - taká moja osobná terapia. Frustruje ma absencia slušného dialógu a vzájomného rešpektu, aj keď spolu nesúhlasíme. Často vidíme vyhrotené reakcie," približe známy slovenský raper.Skladbu Vráť sa domov spred piatich rokov, ktorú zložil spolu s raperom Vecom, považuje za stále aktuálnu. Hovoria v nej o ľuďoch, ktorí odišli zo Slovenska. „Sám som mal myšlienky odísť zo Slovenska aj po parlamentých aj po prezidentských voľbách. No je za čo bojovať a je možno škoda zobrať nohy na plecia. Boli tu aj horšie časy, mnohí za slobodu položili život. Treba si vážiť a nebyť ľahostajní. Začať od seba, budovať si komunitu, vo sovjim ísť príkladom ako pristupovať k susedom, kolegom, ľudom na ulici s rešpektom a úctou. A skúšať tým nakaziť aj iných ľudí. Možno to je recept a možno som len romantik," hovorí.Témou rozhovoru je aj súčasná slovenská rapová scéna a debata, či by sa mali raperi vo svojej hudbe vyjadrovať v politicke alebo sa vyhraniť voči veciam v spoločnosti. Raper Suchota sa vo svojich viacerých songoch venuje aj politickým témam. V minulosti vydal napríklad skladbu Neublížil som, v ktorej reagoval na Mečiarove amnestie. S raperom Vecom a speváčkou Zuzanou Mikulcovou je aj autorom skladby Tváre slobody, ktora je poctou ľudom Novembra 1989.Suchota hovorí, že polarizáciu vidieť aj na rapovej scéne. Posledné voľby podľa neho ukázali, že časť hip-hopových umelcov je názorovo a hodnotovo inde, ako druhá časť.„Tu sa bavíme o tom, že sa viacej ľudí postavilo na stranu, ktorá svojim konaním popiera hodnoty demokracie a rešpektu. Videli sme, že sa tu ľudia bavia s človekom, na ktorého je vydaný zatykač za rasistické výroky. Vidíme, ako tí ľudia komunikujú, je to nebezpečné. Ak vyjadrím podporu niekomu, kto toto toleruje alebo sa pohybuje v kruhoch, kde sa to toleruje, alebo s nimi spolupracuje, tak je to priklonenie na temnú stranu."Moderuje Denisa Hopková.

Hlúpa propaganda nás chce uniesť z demokracie k autokracii, tvrdí Tomáš Kriššák, špecialista na boj s dezinformáciami.Vstáva aj o štvrtej ráno, aby mohol v regiónoch žiakov či učiteľov vovádzať do zákulisia dezinformácií a propagandy a robí to popri svojej práci. Na druhej strane tu máme rovno vládneho splnomocnenca, ktorý konšpirácie šíri. Ten prvý to financuje z vlastného vrecka, či dobrovoľných príspevkov verejnosti, ten druhý rovno zo štátnej kasy, a teda z peňazí nás všetkých. Aj také je Slovensko po posledných parlamentných voľbách. Alebo – iný vládny predstaviteľ argumentuje vulgarizmami z knihy podporenej financiami z Fondu na podporu umenia, aby poukázal na nutnosť zmeny zákona o tomto fonde, no už neuviedol, že podporenú knihu vydalo vydavateľstvo, ktoré riadil. No čo? Len ďalšia dezinformácia z koaličných vôd. A pokračovať by sme mohli zámerom rovno zrušiť verejnoprávnu RTVS, lebo...údajne „šíri dezinformácie“. Tak o nej hovoria opäť vládno-koaliční nositelia moci. A rovnako títo mocní hovorili o „prezidentovi vojny“... A kde je moc tam je aj pravda? Či ako? „Vy máte moc, my však pravdu“ – odpovedal by im politický väzeň svedomia Silvester Krčméry. Ako na tento chaos pravdy, nepravdy, konšpirácií a zavádzania dezinformáciami? Témy pre Tomáša Kriššáka, ktorý odkrýva ich zákutia. Dezinformácie podľa neho oberajú ľudí o „informované rozhodnutia“. „V čase pandémie sa dalo predísť veľkému množstvu úmrtí a ťažkých ochorení, keby ľudia neboli zmanipulovaní a robili by informované rozhnodnutia. Nehovoriac o miliardových nákladoch, ktoré takto doľahli na spoločnosť“, tvrdí Kriššák. Dezinformácie sú pritom podľa neho šírené umelo, „aby to vyhovovalo malej skupine ľudí z ekonomických a mocenských záujmov“. „V momente, keď vidíme, že dochádza k šíreniu dezinformácií z najvyšších pozícii moci, vtedy vieme, že spoločnosť je najviac ohrozená. Je to bohužial stav, v ktorom sa Slovensko aktuálne nachádza“, dopĺňa. Robia to podľa neho „klamári a pokrytci“. Hrádzou pre takéto zavádzanie spoločnosti a snahy o prechod z demokracie k autokracii je podľa Tomáša Kriššáka vzdelávanie ku kritickému mysleniu. „Keď sa jednotlivec dokáže vybaviť tým, že dôveruje sám sebe a svojmu kritickému pohľadu, dokáže odolať každému klamstvu a manipulácii.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Politická situácia na Slovensku sa nepochybne uberá neliberálnym smerom. Fašizmus ako taký je v súčasnej Európe mŕtvy, čo ale neznamená, že režimy, ktoré sa formujú, nie sú v princípoch podobne nebezpečné ako fašizmus. Čo je pre Európu reálnou hrozbou je neliberálny populizmus a rôzne zaobalené autokracie, ktoré už nemajú v sebe revolučný náboj ako fašizmus, ale chcú kontrolovať inštitúcie,“ hovorí historik Aton Hruboň.„Sociálne ladený liberálny populizmus s národným akcentom sa druhýkrát v krátkom slede ukázal ako triumfálna stratégia, čo vylučuje, že ide o náhodu. Pre koalíciu to znamená potvrdenie a povzbudenie. Matematika a trendy nepustia: V horizonte troch rokov má pri konsenze v nacionalistickom tábore a systematickej vplyvovej podpore Aliancie zvonka našliapnuté na hladkú ústavnú väčšinu,“ tvrdí na margo aktuálneho diania na Slovensku historik Anton Hruboň, ktorý sa zaoberá sa modernými dejinami Slovenska, ale i Európy a to s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu.Smeruje teda slovenská spoločnosť k nejakej modernej podobe fašizmu, čo je vlastne ten liberálny populizmus a kde má táto vzbura voči elitám a liberálnej demokracií svoje červené čiary a hranice? No a vyrovnali sme sa vôbec s dedičstvom Tisovho štátu alebo politika hrubých čiar nás naučila v mene prežitia zabúdať a nevyvodzovať spravodlivosť čo nastavilo mentálne vzorce spoločnosti tak, že v mene víťazstva je možné skutočne všetko a účel svätí i akékoľvek prostriedky? A máme vôbec ako spoločnosť nejaký príbeh o tom, kto sme, čo chceme a kam smerujeme?„Jedna z kľúčových veci, ktorá nám chýba v našej národnej identite je chýbajúci budovateľský príbeh alebo mýtus našej štátnosti. Toto je jadro, ktoré tu absentuje a to potom častokrát vedie k pocitom akejsi národnej menejcennosti a chýbajúcemu konsenzu na určité kľúčové témy,“ pripomína historik Hruboň.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prvý milión za 41 hodín, druhý za 70 a už je aj tretí. Na siedmy deň. Občianska zbierka Munícia pre Ukrajinu má presne týždeň. A ak sa k českej vládnej iniciatíve Ficov kabinet pridať odmietol, suplujú ho občania. Slogan „keď nie vláda, posielame my“ zatiaľ zmobilizoval už viac ako 50 tisíc darcov. Reagujú tak nielen na neutíchajúci hlas Volodymyra Zelenského po pomoci, ale aj na volanie iniciatívy, že „Slovensko nie je zbabelé“ a jeho občania sa „nevedia zmieriť s vládnym odopretím pomoci vojnou zmietanému susedovi“. Ako iniciatíva masívnej občianskej pomoci vznikla a ako využije zhromaždený kapitál? Otázky pre Zuzanu Suchovú, ktorá za zbierkou stojí. A keďže v jej osobe sa dobročinnosť spája aj s profesným zameraním na fundraising, pozrieme sa aj na to, ako nutkanie k pomoci u ľudí prebúdzať, aby sme mohli žiť v lepšom svete. „Je to vyjadrenie postoja a hodnôt, ktoré vyznávame“, tvrdí v podcaste Zuzana Suchová. Široká komunita darcov podľa nej takto „online partizánči“ voči postojom zostavy Fico4.0 pri pomoci Ukrajine. Zuzana Suchová bola konfrontovaná aj s otázkou, čím by sa snažila presvedčiť premiéra Fica, aby na pomoc prispel on.„Konfrontovala by som ho so svedectvami filmu Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali. To, čo sa tam deje, sa dá prirovanť ku koncentračným táborom z druhej svetovej vojny“, reaguje Suchová. „Keď Rusi naženú tristo ľudí do školskej pivnice, kde má človej miesto na ktorom môže len sedieť, či stáť. A sú tam zavretí niekoľko týždňov. Zakazujú im pritom vynášať mŕtvych. Alebo na pochovanie majú hodinu, ako kopú ten plytký hrob, pričom ich počas toho ešte aj ostreľujú… Toto sú svedectvá, ktoré by som pustila pánovi Ficovi, aby sa na to pozrel.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla týchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame, hovorí v podcaste novinár Matej Príbelský. Číslo novinára Aktualít Mateja Príbelského pred nejakým časom zverejnil na svojom účte na sociálnej sieti známy slovenský raper Patrik Vrbovský. Stalo sa tak po tom, čo sa ho reportér spýtal na stretnutie na úrade vlády pár dní pred voľbami. Na druhý deň sa raper ospravedlnil, no číslo mladého novinára stále koluje napríklad na dezinformačných kanáloch.„Stále prijímam hovory na moje súkromné číslo. Moje číslo sa dostalo inzerát k jednému produktu. V popise bolo napisane že ľudia ma môžu kontaktovať v čase od 6:00 do 9.00," hovorí podcaste novinár Matej Príbelský.Vo svojich textoch sa hlavne venuje dezinformáciam a dezinformačnému priestoru. „Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla tíchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame."Podľa neho sa vzťah verejnosti k novinárom zhoršil aj pre slovné útoky politikov. Tie sú zamerané aj na jednotlivých novinárov. „Do veľkej miery to napomáha k tomu, aby sa zradikalizoval vzťah verejnosti k novinárom," konštatuje. V rozhovore približuje, ako sa dá útokom vo verejnom priestore brániť.Reportér hovorí, ako komunikovať s blízkymi, ktorí podľahli dezinformáciám. „Záleží, či sa dá s touto osobou komunikovať, či je prístupný aj iným názorom. Ak áno, tak treba s ním komunikovať rešpektujúco, pýtať sa odkiaľ sa informáciu dozvedel a prečo si to myslí. Nezabúdať pri tom byť tak trochu človekom. Môžeme mať iné politické názory, ale na druhej strane sme stále kamaráti. Treba debatu kultivovať. Potom začne byť človek prístupný aj našim pohľadom na svet," dodáva Príbelský.Moderuje Denisa Hopková.

Korupcia nás ešte stále hodne trápi, očakávania že táto vláda s ňou bude nejako výraznejšie bojovať – a preto sa situácia zlepší, sú však minimálne. Vypýva to z prieskumu pre Nadáciu Zastavme korupciu. „Ľudia majú od tejto vlády oveľa viac očakávaní v iných oblastiach - ako je zastabilizovanie cien či sociálne istoty, než je boj s korupciou,“ vysvetľuje Xénia Makarová z Nadácie. Korupcia trápi výraznú väčšinu Slovákov. Podľa takmer 87 percent opýtaných je korupcia veľmi – alebo skôr, závažný problém. Len necelé 4 percentá si myslí, že to závažný problém nie je. Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus pre Nadáciu Zastavme korupciu. Prieskum mapoval nálady Slovákov v čase rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.Zlou správou sú aj naše očakávania pretože takmer 38 percent opýtaných si myslí, že počas súčasnej vlády sa korupcia zvýši a vyše 30 percent očakáva, že sa za Fica jej úroveň nezmení. Vyše 83% má pocit, že v odhaľovaní korupcie sa dokopy nič neurobilo alebo ak niečo aj áno, ale nie dosť. Príčinu vidia najmä v tom, že sú do nej zapojené aj osoby, ktoré zastávajú významné funkcieČo nám tento prieskum o jednej z kľúčových tém našej spoločnosti hovorí a ako to, že sa z kedysi ťažiskovej témy, ktorá ešte pred pár rokmi mala potenciál vyhrávať (alebo prehrávať) voľby stala téma, ktorá už nie je na špici záujmu verejnosti a teda tým pádom ani politikov? Zmierila sa teda slovenská spoločnosť s korupciou ako sprievodným znakom politiky a berie ju ako akúsi daň za vládnutie?Prečo si nevieme poradiť s verejnými činiteľmi žijúcimi evidentne nad svoje oficiálne príjmy a ako to, že politici tajaci z čoho financujú svoj luxusný život nekolú verejnosti oči aspoň tak, že by ich tlak verejnej mienky vytlačiť z politickej mapy? No a ako sa menili v čase jej formy a kde a ako sa transformovali kedysi populárne igelitky či schránkové firmy plné anonymných peňazí do straníckych pokladníc? A napokon, zlyhal boj s korupciou v minulom volebnom období a čaká nás opäť éra nástenkových tendrov a mýt či emisií ukrytých do cudzokrajných anonymných schránok?Témy dnešného podcastu s Xéniou Makarovou a Martinom Suchým z Nadácie Zastavme korupciu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Museli utiecť, aby si zachránili holé životy. Ich existencia sa v okamihu zmestila do pár igelitových tašiek. A utekali, ako vládali. Naviac – zo svojich domovov. Do neznáma. Dramatická situácia, ktorých je dnešok vymedzený prvou štvrtinou 21. storočia plný. Tak to môže vyzerať na vojnou zmietanej Ukrajine, či medzi africkými utečencami, ktorí hynú vo vodách Stredozemného mora. Aktuálny popis je však momentkou z dramatického rozpoloženia tých, čo museli utekať pred silou z Náhorneho Karabachu. Do Arménska. A tam im pomáhajú aj Slováci. Ako a prečo? Na to sa už pozrieme s charitatívnou pracovníčkou Dominikou Šimonffyovou. „Arménci sú pohostinní. No inak, ako my Slováci. My si vieme uctiť tých významnejších, oni sú pohostinní ku každému. Aj k biednym“, rozpráva o svojich postrehoch Dominika. „Prišli mi smutní, no nie zúfalí. Opakovali, že keby sa svojej zlej situácii ľudí na úteku poddali, nemali by šancu prežiť. Nad vodou ich drží nádej“, dopĺňa. Keď sa pýtam, že z čoho pramení, Dominaka reaguje: „Z prijatia“. „Boli prijatí miestnymi, ktorí tiež nežijú v neviem akých podmienkach, no vedia sa deliť a prijímať“, konštatuje Dominika Šimonffyová. Prečo dáva svoju energiu pomoci iným ona sama? „Nedávalo by mi to zmysel žiť iba pre seba. Myslím si, že to tak cítia aj ostatní. Nemusíte pritom ísť pomáhať do zahraničných misií, stačí si všímať svoje okolie“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je strašne dôležité ísť k volebným urnám a vedieť čo robím no a potom byť pripravený za to niesť i zodpovednosť. Tu sa však deje pravý opak, ľudia nejako volia a potom sa spoliehame, že nás z toho niekto zachráni, ale nezachráni nás nikto. Toto si teraz budeme „žrať“ štyri roky,“ hovorí europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.„Myslím si, že je férové ľuďom povedať, že menšia časť národa - a časť politikov, prehrala súboj. Boli zvolení na štyri roky a či sa to niekomu páči alebo nie, oni tu tie štyri roky budú vládnuť. Ľudia potrebujú pochopiť čo sa stalo a že sem nepríde žiadna Eurokomisia, ktoré by nás tejto zodpovednosti zbavila. Volič má byť zodpovedný za svoju voľbu a toto si ľudia musia uvedomiť a musí tu byť aj nejakí líder, ktorý im to povie: „Vážení vám sa nemusí páčiť kto tam teraz je, ale vy ste si ho zvolili a musíte niesť zodpovednosť za to, čo ste si zvolili. Teraz nepríde žiadny Mesiáš a nezachráni vás.“ odkazuje nám europoslankyňa (za SaS) Lucia Ďuriš Nicholsonová. Tá po prezidentských voľbách napísala na svoju sociálnu sieť aj status, v ktorom sa po volebnej porážke Ivana Korčoka prakticky so Slovenskom rozlúčila: „Zapíname kufre. Slovensko je na veľmi dlho stratené. Patríme jednoznačne na východ, nie na západ a všetky výchylky, vrátane pravicových vlád a našej unikátnej pani prezidentky, ktorú nám závidí svet, ale Slovač ju hejtuje do krvi, boli len chyby v programe. Vivat, Slovakia. R.I.P.“Ako teda vníma volebné rozhodnutie, v ktorom Slovensko zverilo post prezidenta do rúk nominanta koaličného Hlasu a dlhoročného Ficovho súputnika a prečo to považuje za tak fatálne rozhodnutie, že prakticky zlomila nad touto krajinou palicu? Kde sa podľa nej stala chyba a – ako dlhoročná liberálna politička, berie zodpovednosť za túto prehru svojho vlastného politického tábora i na seba? Pomôže Slovensku, ale aj našej politickej opozícií cesta neustále pokračujúcich mítingov a ak nie, kde vidí cestu k zmene voličských preferencií? No a napokon, ako predpovedá výsledky blížiacich sa eurovolieb?„Myslím si, že progresívci získajú signifikantnú časť mandátov, ale celoeurópsky si myslím, že práve frakcia Obnovme Európu pôjde výrazne dolu a tie sily v europarlamente budú pre usporiadané v prospech pravicových extrémistov a bude to mať zásadný dosah i na európsku politiku,“ hovorí pre Ráno Nahlas europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Záležitosť možno považovať za uzavretú, ak by však izraelský režim urobil ďalšiu chybu, reakcia Iránu bude podstatne tvrdšia." Vyhlásenie iránskej misie pri OSN po nedeľňajšom nočnom masívnom no odrazenom útoku na Izrael. Na jeho mestá malo letieť 85 ton výbušnín, ktoré však Izrael a jeho spojenci zneškodnili ešte vo vzduchu. Akcia za miliardu sto miliónov eur podľa prepočtu izraelských vojnových analytikov. Čo je však pre Teherán „uzavretou záležitosťou“, pre vojnový kabinet Tel Avivu zostáva až výstražnou povinnosťou odvety. V pozore je svet. Spojenci zainteresované strany odhovárajú od ďalších stretov a ešte väčšej eskalácie. Čo sa to na blízkom východe deje a prečo? Zásadnou otázkou však zostáva čo bude ďalej? Téma pre Attilu Kovácsa, znalca pomerov tohto regiónu z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. „Napríklad už nikto nehovorí o Gaze, o Západnom brehu...o vojne, ktorá je tam už pol roka a má viac ako tridsaťtisíc obetí len medzi Palestníncami. Nevie sa veľa o rukojemníkoch. Ciele zničiť Hamas sú rovnako na míle vzdialené od naplnenia“. Attila Kovács ilustruje, ako napätie s Iránom prospieva politike izraelského premiéra Netanjahua a jeho okoliu. Aktuálnu vojnu s radikálmi Hamasu označuje totiž za „porážku“ jeho politiky. Otvorenou podľa neho zostáva otázka, či má premiér Netanjahu politicky pripravené kroky, čo po prípadnom dobytí radikálov. Podľa Attilu Kovácsa nemá a „hrozba Iránom“ mu tak politicky len vyhovuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si voliči oboch táborov odpovedali na úplne odlišné otázky, tvrdí publicista Samuel Marec. Podľa neho jedni volili s otázkou o demokracií, EÚ či Ukrajine, tí druhí ale odpovedali na úplne inú otázku - otázku o pokoji a stabilite. „No a my sa na tých ľudí nemôžeme teraz hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my,“ dodáva Samo Marec.„Tie rovnice, ktoré si tak veľmi radi hovoríme, nefungujú. Že my podporujeme Ukrajinu, podporujeme demokraciu a EÚ a na druhej strane sú podporovatelia Fica, Harabina, Putina či fašizmu. Nefunguje to tak a ak túto dilemu takto staviame, tak sa zásadne mýlime a navyše tým znemožňujeme akýkoľvek dialóg,“ tvrdí na margo výsledkov prezidentských volieb, ale najmä vzhľadom na diskusiu, ktorá sa po nich rozpútala publicista a komentátor Samuel Marec. Podľa neho nie výsledok volieb, ale práve táto diskusia ukazuje, že si radi staviame úplne falošné dilemy, splošťujeme realitu a lietame od mantinelu k mantinelu. Hľadáme vše objímajúce vysvetlenia, tvrdí Marec pretože podľa neho i tieto voľby ukázali, že volebná realita je oveľa štruktúrovanejšia a volebné rozhodnutia sú (zvlášť v čase sociálnych sietí) oveľa viac o emócií než o raciu.„My sa na voličov Petra Pellegriniho hneváme pretože sme to vnímali ako voľbu medzi demokraciou a nedemokraciou a my to potom interpretujeme tak, že oni chcú nedemokraciu. Lenže oni v tých voľbách odpovedali na inú otázku, odpovedali na otázku či chcú pokoj alebo chaos – a logicky, ak si máš takto vybrať, vyberieš si pokoj. No a my sa na tých ľudí nemôžeme hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my. Mali by, pretože v skutočnosti to bola tá kľúčová otázka volieb, ale my sa musíme snažiť pochopiť tie mechanizmy lebo aj ich rozhodnutia predsa majú nejakú vnútornú logiku,“ dodáva Marec.„My to do veľkej miery podceňujeme, ale veľká väčšina ľudí - a týka sa to i nás, sa vo finále rozhoduje na základe emócií. My si síce myslíme, že robíme veľmi kvalifikované a premyslené volebné rozhodnutia, ale nie je to tak. No a s príchodom sociálnych sietí získala komunikácií práve emócií veľmi veľký výtlak, stačí si v minulosti spomenúť na základe čoho vyhral voľby Igor Matovič. No a emóciu, ktorú mal vo finále Peter Pellegrini bol pokoj.“Čo nám teda tieto voľby skutočne povedali a ako von z toho bludného kruhu akýchsi národných mýtov, vzájomného obviňovania sa, hlbokej nedôvery a prehlbujúcich sa spoločenských zákopov? Voľby, ktoré nielen obnažili aktuálnu mentálnu mapu Slovenska, ale ukázali nám aj to, ako vysoká miera vzájomnej nedôvery - a dnes už i hlbokého nepochopenia i v tých najnákladnejších témach v našej spoločnosti, tu v našej spoločnosti panuje.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz nie ani tak o prezidentských voľbách, ako skôr o ich veľmi odlišnej interpretácií v oboch čoraz viac znepriatelených táboroch. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do slovenských kín prišiel dokument Tady Havel, slyšíte mě? Hodina a pol s Václavom Havlom známym i neznámym. Zberný dokument, ktorý vznikol z dvesto hodín dokumentárneho materiálu zaznamenaného najmä v posledných rokoch života exprezidenta Havla.V jeho tvorivom tíme je aj Havlov dlhoročný poradca, hudobník, človek Novembra’89 Michael Kocáb. Je zároveň koproducentom filmu. Ako on videl Václava Havla a čo si z neho môže zobrať nový „zvolený“ prezident Peter Pellegrini. Oslovili sme ho bezprostredne po slovenskej premiére.Dokument prichádza na Slovensko len v horizonte hodín, ktoré delia krajinu od prezidentských volieb, v ktorých vyhral kandidát vládnej väčšiny Peter Pellegrini. „Kocky sú hodené. Teraz si už môžeme len priať, aby nový prezident dokázal udržať to pevné odhodlanie, o ktorom občas niečo povie, zostať súčasťou Európskej únie a Nato. Bude to však mať ťažké, lebo reči, že Ukrajine sa vojensky pomáhať nebude, do toho nezapadajú“, tvrdí Kocáb.„Čo si priať? Aby zodpovednosť, ktorú získal, využil pozitívne. Aby bol pre všetkých ľudí. Aby nebol len pre svoju stranu a pre Fica. Aby vnímal hlasy aj tých, ktorí ho nevolili a majú na veci úplne iný názor.“Môže si z príbehu odchádzajúceho Václava Havla niečo zobrať aj Peter Pellegrini? „Povedzme pokoru a oddanosť službe ľuďom. Vnímajúc zároveň základné mravné a morálne hodnoty. A neuhnúť od nich. Aj preto si Havla vážili. Jedna vec je niečo povedať, druhá aj to naplniť. A Václav Havel mal tú silo to urobiť“, povedal Michael Kocáb. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Premiér Fico je nebezpečný človek lebo nechce podporovať Ukrajinu zbraňami, tým ale jedným dychom hovorí: Tak kapitulujte! Pretože oni bez tých zbraní budú musieť kapitulovať a mier, ktorý by sa takto zrodil je niečo, o čom Kerel Kryl spieva: „Ne – nejsme na kolenou, ryjeme držkou v zemi!“ Hovorí signatár Charty 77 Marián Zajíček. Podľa neho premiér ťahá krajinu do čias Normalizácie.„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie.Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17.november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame.“To je úryvok z vyhlásenia signatárov Charty 77 k aktuálnej situácií na Slovensku. Vyhlásenia, ktoré podpísal aj katolícky kňaz a signatár Charty 77 v jednom. Muž viery aj svedomia. Marián Zajíček, jeden z mála slovenských chartistov. Disident, ktorý kvôli svojmu svedomiu - stelesnenému podpisom Charty, čelil perzekúciám ŠTB, mnohoročnému trestnému stíhaniu za „podvracanie republiky“ a napokon ho komunistami ovládaný štát aj zbavil takzvaného štátneho súhlasu a preto nesmel oficiálne vykonávať svoje kňazské povolanie.„Desatoro zo Starého zákona by sme dnes inými slovami povedali tak, ako je to vyjadrené v Charte ľudských práv. Tá charta je vlastne pretlmočenie Desatora do dnešného jazyka a nie je tam veľa rozdielov lebo aj Ježiš keď hovoril o Desatore tak aby zvýraznil podstatu o ktorú v ňom ide, tak to sformuloval do dvoch prikázaní: Miluj Boha z celého srdca a blížneho ako seba samého – a keď to splníš, aj celé Desatoro splníš. No a stojí za to, ísť za tým lebo to sa veľmi prelína,“ hovorí Marán Zajíček.Počúvate Ráno Nahlas, s disidentom Maríánom Zajíčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu. Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu. Slovenská diskusia o medveďoch je úplne mimo reality a je ťažko populistická, hovorí Katarína Juríková z Greenpeace Slovensko. Podľa nej treba riešiť príčiny toho, prečo medvede chodia do obcí a miest, a nie ich strieľať. Rovnako nesúhlasí s výrubom stromov postihnutých lykožrútom, považuje to za nesystémové riešenie.Všetky doterajšie kroky ministerstva životného prostredia, vrátane personálnych výmen podľa Greenpeace smerujú skôr proti ochrane prírody a toto ministerstvo je navyše najhoršie zo všetkých rezortov v plnení cieľov Plánu obnovy. To už priamo ohrozuje európske peniaze.Chyby však podľa nej robili aj predchádzajúce vlády - napríklad ak rozdávali peniaze na plošnú energetickú pomoc namiesto toho, aby financovali napríklad zateplenie budov. Zelenú transformáciu nevníma ako obetu alebo utrpenie ľudu, práve naopak - ako príležitosť, aby aj ľudia v regiónoch dýchali čistý vzduch a pili čistú vodu.Ako sa Greenpeace pozerá na protesty poľnohospodárov proti EÚ? Katarína Juríková tvrdí, že agrodotácie sú rozdeľované nespravodlivo. Mali by ich dostávať farmári, ktorí znečisťujú životné prostredie?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Redakcia Aktuality.sk oslovila na rozhovor aj ministra životného prostredia T. Tarabu, zatiaľ našej žiadosti nevyhovel.

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“ „Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde - ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej

„Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ“. Slovensko rozhodlo. Nateraz zvoleným a už čoskoro aj novým prezidentom v úrade bude Peter Pellegrini. S rozdielom vyše 165 tisíc hlasov porazil Ivana Korčoka. Ten získal 1 243 tisíc hlasov. Parlament, vláda a najnovšie aj prezidentský palác bude už od polovice júna vo farbách Ficovej vládnej väčšiny. Čo to prinesie Slovensku? Aký bude Peter Pellegrini prezident? A akým smerom sa vydá prezidentský palác po ére Zuzany Čaputovej? Témy pre Petra Bárdyho, ktorý najnovšie knižne mapuje päť rokov odchádzajúcej prezidentky. Aké dedičstvo zostane po nej? A môže inšpirovať politika typu Petra Pellegriniho? „On si od nej bude môcť zobrať čokoľvek, no nezoberie si nič. Ľudskosť, snahu osloviť čo najširšie spektrum...Toto Peter Pellegrini robiť nebude. On bude prietokový ohrievač úradu vlády“, tvrdí Bárdy.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš cieľ nie je potlesk, náš cieľ je spríjemniť trpiacim pobyt v nemocnici a odľahčiť to ich blížnym, ale aj personálu. Clowdoctors sú súčasťou liečebného procesu pretože smiech a psychická pohoda sú súčasťou liečby, hovorí o poslaní zdravotných klaunov Roman Večerek. A ako sa klaun vyrovnáva s utrpením a smrťou detí?Nemocnica. To je miesto spájané so strachom, bolesťou a áno – aj s umieraním. Miesto, ktorého sa bojíme, miesto, kde naozaj byť nechceme, no zároveň je to miesto, kam neodvratne - chtiac či nechtiac, všetci smerujeme. No a je to i miesto, ktoré málokto z nás spája so smiechom, radosťou – a tobôž so zábavou. No i v strachu z bolesti, z utrpenia a dokonca i z obáv zo smrti, predsa len stále hľadáme a i napriek tomu všetkému zlému, potrebujeme nádej. A i preto potrebujeme radosť a potrebujeme i smiech - možno dokonca i výsmech z toho, čo nedokážeme zmeniť a čomu každý jeden z nás čelí, teda: Bolesti, utrpeniu – i smrti.No a práve o tomto je ich práca – presnejšie poslanie, tzv. zdravotných klaunov. Klaunov, ako je i doktor Quido Bublanina, alias Roman Večerek z mimovládnej organizácie Červený nos – Clowndoctors.„Je to o tom, že je úplne jedno kto ste, ako vyzeráte, čomu veríte a či ste chudobný alebo bohatý, ale keď vás niečo bolí a trpíte, tak ste všetci na jednej lodi. No a presne toto je tá vec, ktorú klauni z Clowndoctors prinášajú a čo je ich pridaná hodnota,“ hovorí zdravotný klaun Roman Večerek.Ako rozosmiať deti, ktoré trpia a dokonca i čelia samotnej smrti? Kde je hranica ako ich vtiahnuť späť do života a pritom im neublížiť no a ako sa vyrovnať s tým, keď ich publikum odchádza do miesta odkiaľ niet návratu? A kde v tom všetkom hľadať niečo ako zázrak – aj zoči voči smrti?Počúvate Ráno Nahlas, dnes o zdravotných klaunoch z organizácie Červený nos, Clowndoctors. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sme autenticky nahnevaní na to, čo hrozí RTVS, držíme však spolu“, tvrdí Rozália Vlasková z koordinačného výboru za nezávislosť a verejnoprávnosť RTVS.Keď o rozprávkach či rozprávky vysiela rozprávková víla. A rovno vo verejnoprávnej RTVS. Tej RTVS, ktorá je dnes ťažko skúšaná vládnou mocou. Tak trocha dobrodruh: s čerstvým diplomom etnologičky sa postavila medzi regály supermarketu. Keď ju to prestalo baviť, ocitla sa na konkurze do spravodajstva Rádiožurnálu, kde… Kde ju nasmerovali smerom, po ktorom podvedome túžila – k rozprávkam a vysielaniu pre deti Rádia Junior. A tento svet, v ktorom od nepamäti bojuje dobro so zlom, jej nedáva byť ticho, keď sa dobro so zlom bijú vo svete reálnom. Aktuálne ju to priviedlo do koordinačného výboru iniciatívy zamestnancov RTVS za verejnoprávnosť a nezávislosť. Rozália Vlasková, redaktorka a dramaturgička Rádia Junior. Je zápas o verejnoprávnosť tým rozprávkovým súbojom dobra so zlom? A skončí to aj s verejnoprávnosťou ako v rozprávke – teda, že dobro zvíťazí? „Keď to nebude vypočuté, budeme robiť všetko, čo nám umožňuje zákon, budeme sa brániť v medziach zákona.“Ak hovoríte, že "všetko, čo umožňuje zákon", tak ústava umožňuje aj štrajk, "právo na štrajk je zaručené". Čiže aj čosi takéto?„Štrajk je ošemetný v prípade verejnoprávneho média, ktoré zo zákona musí vysielať, ale aj tam sú určite možnosti, ako sa štrajkovo prejaviť aj počas toho, ako vysielame. Takže ja nehovorím, čo budeme robiť, lebo to nezávisí odo mňa. Sme ôsmi členovia výboru a určite budeme o tom komunikovať v pracovných skupinách.“Pýtam sa na diapazón možností.Nevylučujeme žiadnu zákonnú možnosť a budeme reagovať na to, čo príde. Takže zatiaľ situácia nie je postavená tak, že musíme sa postaviť a byť ticho, alebo sa postaviť a štrajkovať nejakým iným spôsobom. Zatiaľ sme v strehu, čakáme, čo bude. Naviac my sme odpoveďou na to, čo nastolila druhá strana, my nie sme tí aktivisti, ktorí chcú niečo meniť, my len odpovedáme na útoky. Zacitujem z vašej výzvy: "Svoju podporu nám vyjadrili všetci tí, bez ktorých by rozhlas ani televízia neodvysielali ani len sekundu programu". Nie je už v tomto naznačená forma možného budúceho protestu? Že by šlo možno o "informačný blackout" jedného verejnoprávneho média?„Nerada by som to prezentovala ako nejaké vyhrážanie sa, že teraz 1200 ľudí vypovie poslušnosť. Iba podotýkame, že nás podporilo 1200 ľudí, bez ktorých sa program nezaobíde a treba to brať do úvahy, že tí ľudia s tým nesúhlasia, prieči sa im to a sú ochotní sa k tomu prihlásiť.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Do prezidentských volieb ostáva iba pár dní a rozhodnúť môže každý hlas. Zatiaľ čo Ivanovi Korčokovi sa podľa sociológa voličov darí - s vidinou víťazstva, mobilizovať, v tábore jeho oponenta vidí rozpaky. „Ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje – aby Pellegriniho vytrestali,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.Slovensko už tento víkend spozná meno nového prezidenta. O post hlavy štátu zabojuje diplomat a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok s predsedom Hlasu, šéfom parlamentu a dlhoročným Ficovým súputnikom Petrom Pellegrinim. Ten ale svoju pozíciu dlhodobo preferovaného favorita v prvom kole volieb neobhájil a oproti víťaznému Korčokovi stratil vyše 5 percent, teda vyše 120 tisíc voličov. V hre je však ešte viac ako štvormiliónový tábor voličov Štefana Harabina, ako i množstvo demotivovaných a znechutených nevoličov.Ivanovi Korčokovi sa podarilo pomerne úspešne mobilizovať svojich voličov, tvrdí Vašečka. „Teraz sa ukáže, či sa to zopakuje v druhom kole. Osobne predpokladám, že skôr áno pretože zrazu veľká časť sklamaných voličov pochopila, že je šanca na víťazstvo. No a v momente keď je šanca reálna, to vie prebudiť i tých sklamaných a priviesť ich späť k volebným urnám,“ dodáva. Naopak, rozpaky v podpore vidí viac v tábore Petra Pellegriniho.„Robert Fco vyjadril Petrovi Pellegrinimu podporu veľmi dehonestujúcim spôsobom a v podstate ho veľmi poškodil no a za ostatné dni sme videli, že ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje, aby Petra Pellegriniho vytrestali. Táto atmosféra bude mať - minimálne v emocionálnej rovine, vplyv na voličstvo, ktoré má tendenciu ho voliť ako kandidáta vládnej koalície no a toto môže Pellegrinimu na poslednú chvíľu ubrať hlasy,“ myslí si sociológ.Tieto voľby sa tak napriek slabým kompetenciám prezidenta, stali akýmsi referendom o Ficovej vláde, ako i ďalšom zahraničnopolitickom smerovania Slovenska. Ich výsledok tak zrejme bude veľmi tesný a nervozita vo volebných štáboch kandidátov očividne narastá.„Pravdou je, že od prvého dňa po ohlásení výsledkov prvého kola, sa Pellegriniho stratégia úplne rozpadla. Treba však povedať, že - napriek dlhoročným skúsenostiam s našou politikou, ma skutočne vyrušilo, že v jednej chvíli začať Peter Pellegrini úplne vo všetkom klamať. Lož za lžou, ohýbanie reality a to ma vyrušilo pretože tým ukázali, že v mene víťazstva sú ochotní robiť všetko. A toto je naozaj niečo, čo rozllišuje dve časti našej politickej scény,“ komentuje to Michal Vašečka.Čo budú kľúčové heslá a témy nastávajúcich dní a komu a čím sa podarí dosiahnuť volebné víťazstvo? No a napokon, ako tieto voľby zmenia politickú mapu Slovenska, nálady v koalično-opozičných táboroch, ale aj slabú odolnosť našej populácie voči únosu verejnej debaty do sféry lží, dezinformácií a strašenia fiktívnymi hrozbami?„Ja si myslím, že toto je presne to, o čo sa tu hrá. Prípadné víťazstvo Ivana Korčoka by mohlo znamenať minimálne to, aby sme sa do toho bahna vytvoreného dezinformačnou scénou neprepadávali ešte hlbšie. Parlamentné voby totiž v tomto zmysle nepriniesli nejaké vytriezvenie, kde by si populácia tých, ktorí si zvolili súčasnú vládnu koalíciu uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Práve naopak, zdá sa, že sú s tým, čo sa tu deje, veľmi spokojní. V tomto zmysle hlas z prezidentského paláca, ktorý by bol iný, by aspoň mohol pomôcť udržať akú takú rovnováhu, ktorá tu bola. Tá rovnováha sa totiž už dnes prevažuje v prospech dezinfoscény a aspoň toto by sa hlasom z paláca dalo zachrániť,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.A ako vidí budúcnosť oboch kandidátov po prezidentských voľbách a aký budú mať dopad na našu politickú...

Ako hodnotí kampaň v druhom kole volieb? Aké taktiky zvolili Ivan Korčok a Peter Pellegrini a aké má kto šance? V podcaste odpovedá šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kandidáti na post prezidenta podľa neho zvolili opačnú stratégiu. Jeden mobilizačnú, druhý demobilizačnú.„Nedá sa povedať, že argumenty Petra Pellegriniho spochybnia voličov Ivana Korčoka. Peter Pellegrini potrebuje priniesť k volebným urnám nových voličov, respektíve osloviť voličov Štefana Harabina. Taktika Ivana Korčoka je presne opačná," približuje Slosiarik s tým, že sa víťaz prvého kola sa pokúša demobilizovať voličov Petra Pellegriniho a Štefana Harabina.Ako vníma podporu Krisztiána Forróa - môže Pellegrinimu vyhrať voľby? „Dáta ukazujú, no musíme to regionálne diferencovať, že medzi maďarskými voličmi má Peter Pellegrini väčšiu podporu ako Ivan Korčok. Pellegrini tu možno hrá o jedno, či dve percentá. Ale pri tak tesnom súboji ide presne o o to," približuje šéf agentúry Focus.Na to, kto vyhrá by si dnes nevsadil. „Vidím to 50 na 50. Súboj je tak tesný, že z dát sa dnes nedá povedať, kto reálne vyhrá. Predpokladám, že rozdiel nebude niekoľko percentuálnych bodov, hovorí.V podcaste si môžete tiež vypočuť:- čo vieme o voličoch Štefana Harabina,- čo potrebuje Peter Pellegrini k víťazstvu,- ako funguje psychologická výhoda víťaza prvého kola,- čo by k víťazstvu potreboval Ivan Korčok.Moderuje Denisa Hopková.

Všetci chceme pokoj a všetci chceme pokoj. Len nemožno dôjsť k mieru a ani pokoju tam, kde jedna skupina bezprávne potláča inú. Bez spravodlivosti nemôže byť pokoj, ktorý bude platiť, hovorí Daniel Pastirčák. Šíriť pokoj znamená žiť pre pravdu a spravodlivosť, dodáva. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam „verzus.“ Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem, neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Na jednej strane tieto zdanlivo rozporné slová z Nového zákona a na strane druhej slová, „Slovensko potrebuje pokoj. Nikto nemá väčšiu pravdu ani lepší názor,“ z predvolebnej kampane jedného z favoritov boja o prezidentský palác. Sme v čase prezidentskej kampane - a pred nami je voľba hlavy štátu . A zároveň sme v čase pôstu – a pred nami je najväčší kresťanský sviatok. Ukrižovanie a Vzkriesenie Ježiša. Čo tieto zdanlivo úplne rozdielne témy spája. Čo „tu a teraz“ spája profánny a sekulárny svet dnešného Slovenska?Pokoj a meč. Vojna a mier. Zmätenie pojmov, jazykov, ale už aj hodnôt stojacimi za týmito zásadnými pojmami. A k tomu polarizovaná, hlboko rozdelená spoločnosť hľadajúca pokoj a zmierenie. No aký to má byť pokoj bez spravodlivosti a aké to má byť zmierenie bez obety?„Na Slovensku už nejaký čas žijeme v dobe zvrátenosti, teda prevrátenia hodnôt. A to je práve ten prípad, keď Fico či Pellegrini hovoria o mieri. Čo to hovoria, keď tvrdia, že sú mierotvorcovia? Veď mier tu bol a nemusel skončiť keby ruské vojská nevtrhli na Ukrajinu a nezačali tam vraždiť. Pritom ani oni sami neveria tomu, čo hovoria a možno i preto Fico imponuje časti verejnosti lebo bezškrupulózne dáva najavo, že nemá žiadne hodnoty. A to sa ľuďom páči,“ pripomína Daniel Pastirčák.Témy pokoja, obety, ale aj pravdy - no i dnes už prakticky všadeprítomnej lži. A kde v tejto nebezpečnej, neistej, frustrujúcej, hlučnej a čoraz cynickejšej a krutejšej dobe hľadať nádej a Zmysel? To sú témy Veľkonočného Rána Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď premiér Fico národu nahováral, že v Kyjeve žiadna vojna nie je, on sa tam vybral a život v tieni a strachu z vojny preniesol na obrazovky verejnoprávnej RTVS. Na vyjadrenia Roberta Fica, o tom, že slová o vojne sú skôr žartom nechal defilovať samotných Kyjevčanov, ktorí sa prizerali tomu, ako im horia zasiahnuté byty, ako sa boja rakiet, ako pred nimi napríklad so starými rodičmi ani nemôžu utiecť do krytov. Alebo – keď uveril prípadu sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal ešte na maloletej dopustiť cirkevný hodnostár, zorganizoval všetko tak, aby ho mohol s prípadom konfrontovať priamo pred kamerou. Alebo – s kamerou sa napozeral toľko na dôsledky ničivých zemetrasení, že keď o nich rozpráva, nabiehajú pritom zimomriavky. Juraj Mravec, novinár, televízny reportér, autor knižných rozhovorov s legendami svetovej fotografie. A aktuálne jeden zo signatárov vyhlásenia zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávnej RTVS za zachovanie slobodnej tvorby v nej. Ako vidí jedno verejnoprávne médium, jeho jedinečnosť i limity? I zápas zaň. Je to boj za záchranu pilierov demokracie? „Neviem si predstaviť, o čom by bola relácia Reportéri, keď tam budú takéto nariadenia a kontrolné mechanizmy. To mi niekto odrazu povie, že túto tému robiť nebudem? No tak v takom prípade nebudem robiť v televízii“, rozpráva Juraj Mravec, ktorý je už dve desaťročia pevnou súčasťou redakcie Reportéri. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše verejnoprávne inštitúcie nikdy úplne verejnoprávne neboli, nikdy v nich neprebehla skutočná očista od mečiarizmu, ani od komunizmu. My sme sa ten zásadný mravný krok urobiť báli, hovorí Boris Kršňák, ktorý v Slovenskom rozhlase pôsobí už bezmála 30 rokov. Podľa neho vládna moc RTVS zrejme ovládne. No a verejnosť? „Ak žiadaš od občanov aby sa ťa zastali, tak musia mať dôveru v toho, koho sa zastanú,“ hovorí Kršňák.Verejnoprávna RTVS končí a s ňou skončí zrejme aj akákoľvek snaha o verejnoprávne média nezávislé nielen od tlaku vládnej moci, ale i od tlaku väčšinovej verejnej mienky a diktátu komercie. Napokon, síce najmenší, ale o to hlučnejší koaličný líder Andrej Danko to povedal úplne jasne: „Keď raz riadite štát, tak už treba prestať s tými tanečkami… A tí ľudia sa majú z tých funkcií pratať. Takže prestaňme tu už trepať o nejakých výberoch a neviem čo. My riadime štát…“Predstava francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV: „Štát som ja,“ tak zjavne našla naplnenie aj tu u nás, v Strednej Európe 21. storočia. V boji o verejnoprávnosť síce RTVS – predtým Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, dostávali zabrať prakticky od akejkoľvek doterajšej politickej moci, ani jedna z nich – a to dokonca ani vlády povestného Vladimíra Mečiara, ale k verejnoprávnosti nepristupovali s takým zjavným mocenským apetítom a ani s takým dešpektom k tomu, čo tento inštitút pre samotnú verejnosť predstavuje. Proste, keď platí, že štát sme my, tak potom motto: „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ dáva zjavnú – i keď len mocenskú, logiku.„Snaha ovládnuť verejnoprávne médiá tu bola od začiatku. Pokúšali sa o to všetky politické garnitúry pretože STV a SRo (dnes RTVS) nikdy neboli čisto verejnoprávne a vždy tam bola možnosť politických zásahov. Dnes je to však iné v miere mocenskej arogancie a snahy o absolútne ovládnutie. Mám ale strach aj z toho, že teraz môžu do RTVS vstúpiť absolútni nímandi, teda ľudia, ktorí nemajú tušenie nielen o tom, čo je to verejnoprávnosť, ale ani o tom, čo je to žurnalistika a že to budú tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci,“ pripomína skúsený verejnoprávny novinár Boris Kršňák.Ustojí RTVS tento nerovný súboj? Postavia sa za svoju inštitúciu aspoň jej zamestnanci a bude hodnota tejto našej verejnoprávnosti stelesnená telerozhlasom tým, čo bude brániť i samotná verejnosť? No a prečo to dospelo až sem, do bodu, keď padá ďalšia z kľúčových inštitúcií demokratického a právneho štátu?„Základný problém je v tom, že my – v STV a v SRo, sme nikdy tomu nášmu poslucháčovi a divákovi nedali jasne najavo, že si tak vážime tú inštitúciu a že za ňou aj skutočne stojíme, aby sme ich presvedčili o tom, že aj im stojí za to, za RTVS dnes stáť,“ hovorí Boris Kršňák a tvrdí, že k ďalšiemu vývoju je značne skeptický pretože vládna moc je podľa neho valec, ktorý sa nezastaví pred ničím.Počúvate Ráno Nahlas, s dlhoročným verejnoprávnym novinárom Borisom Kršňákom z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Na túto následnícku formulu síce ešte nie je čas, Slovensko je však po prvom kole súbehu o post hlavy štátu, keď je jasná a volebnými dátami aj potvrdená dvojica, z ktorej následník Zuzany Čaputovej vzíde. Ivan Korčok a Peter Pellegrini. V prieskumoch viedli od začiatku, hoci väčšinou v opačnom garde. Čo ich k súčasným volebným ziskom priviedlo a čo možno vyčítať z „rozdaných volebných kariet“ kandidátov, ktorí do prezidentského finále nepostúpili? Témy pre Romana Pudmarčíka, sociológa agentúry Ipsos. „Momentálne sú pomerne vyrovnaní, ale keď sme sa pozerali na interné dáta, tak sme videli, že v druhom kole aj napriek tomu, že tie výsledky teraz dopadli takto, že Ivan Korčok zvíťazil, tak v druhom kole má mierne navrch stále Peter Pellegrini. Je tam ale viacero kľúčových faktorov, ktoré o tom rozhodnú.“ Poďme k nim. „Nie je tajomstvom, že jeden z tých najkľúčovejších budú voliči a voličky Štefana Harabina, pretože keď sme sa pozreli na ich ochotu voliť v druhom kole, tri štvrtiny z nich sú odhodlaní prísť k tomu druhému kolu.“Len pripomeniem, že ide o skupinu 260 000 ľudí.„Áno, toto je významný počet. Čiže z tých 260 tisíc to máme nejakých možno 180 tisíc v absolútnych číslach, ktorí hovoria, že voliť prídu v druhom kole a drvivá väčšina z nich chce voliť Petra Pellegriniho. Tí, ktorí by volili Ivana Korčoka, tak to sú možno jednotky ľudí, ale to je zanedbateľné číslo, ktoré tie voľby neovplyvní.“Čiže skupina voličov Štefana Harabina je už svojou podstatou bližšie k Petrovi Pellegrinimu. Pre nich to bude autentická voľba...„Prirodzene, lebo napríklad aj v poslednej diskusii na RTVS v mnohých témach Peter Pellegrini hovoril, že súhlasí s tým, čo tvrdil Štefan Harabin.“Roman Pudmarčík hovorí o „náskoku“ Petra Pellegriniho s voličmi Štefana Harabina, no rozhodujúca bude podľa neho kampaň pred druhým kolom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:ZSE Fotovoltika

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom moci?Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá .S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli tí, ktorí...

Musíme to garde o vojnovom štváčstve otočiť presne naopak a musíme ľuďom hovoriť pravdu. Pravdou je, že Rus kradne Ukrajine územia a zabíja. Nie Američan, ale Kremeľ zabíja. No a my musíme ľuďom hovoriť, že táto smrtonosná politika sa blíži k našim hraniciam, odkazuje Ficovi, ale aj našej opozícií, expremiér Mikuláš Dzurinda.Dve tisíc rokov staré a opakovane historicky osvedčené starorímske moto: „Si vis pacem, para bellum,“ teda – Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, sa dnes opäť dostáva do hry keď aktuálne šéf Európskej rady Charles Michel vyhlásil, že ak Európa chce i naďalej existovať v mieri, musí sa pripraviť na vojnu, musí sa transformovať na vojnovú ekonomiku a výrazne zvýšiť svoj obranné kapacity zoči voči hrozbe z Ruska. No a ako na tom je v tejto oblasti naše Slovensko?Dlhodobo a široko konsenzuálne akceptovanú euroatlantickú orientáciu vláda otáča na kurz „politiky všetkých štyroch svetových strán“ a akýchsi nedefinovaných mierových mostov. V praxi to vedie k stretnutiu ministra zahraničných vecí s tvárou putinizmu Sergejom Lavrovom, odmietaniu vojenskej pomoci pre brániacu sa Ukrajinu a Ficovej snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a z ruskej agresie na Ukrajine obviniť našich spojencov – teda Západ."On si uvedomil, že sa omnoho ľahšie pretlčie so svojim dedičstvom v kremeľskej kleptokracií ako v európskej demokracií. Tam hľadajte príčiny toho jeho obratu. Nikto z Moskvy sa ho nebude pýtať na jeho minulosť a na kriminálne činy, z ktorých je upodozrievaný, ale v Európe sa ho na to samozrejme pýtať budú," takto vysvetľuje zmenu geopolitického kurzu novej vlády bývalý dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda a ako dodáva: "Je v tom jeho zadok a jeho strach, že ho spravodlivosť dostihne a preto je mu to tak ukradnuté, že sa pokojne zmieri s tým, že tu bude bábkou ruského režimu.," takto vysvetľuje ficovu geopolitickú otočku Mikuláš Dzurinda.Kam nás tento nový geopolitický kurz zavedie, ako to budú čítať naši strategický spojenci a najmä - kto, ako a za akú cenu bude pri takejto politike garantom bezpečnosti Slovenska v týchto neistých časoch? Ako to, že nemalá časť verejnosti - a to i zoči voči ruskej brutalite v Buči či Irpini, stále adoruje vládcu Kremľa a stelesnenie zla a hrozbu vidí v Západe a najmä nenávidených Američanoch? Prečo si opozícia nechala vnútiť falošný naratív o akýchsi vojnových štváčoch a o čo Robertovi Ficovi vlastne ide?"Nie za všetko môže Fico, za mnohé môžu opoziční demokratickí politici. Prečo ľudom nepovieme, že je normálne sa báť (vojny), prečo sa im nepriblížime a prečo ich hneď odsúdime a pohŕdavo zvrchu sa na nich pozeráme?" tvrdí expremiér Dzurinda. Podľa neho totiž Slovensko čelí masívnej ruskej propagande a je pritom takmer bezbranné."Slovensko má žiaľ vládu, ktorá má bližšie ku kremeľskej kleptokracií než k západnej demokracií a naša opozícia je rozbitá, mlčí a bojí sa. Prečo sa shovávajú, prečo sa Šimečka - a iní, boja povedať, že toto je vlastizradné, čo sa tu deje.To, že tieto cukríky sú otrávené nemá občanom kto povedať. Čiže my nesmieme stále hovoriť iba o Ficovi a hnevať sa, že je taký, aký je. Jednoducho, tí demokratickí lídri opozície musia povstať a musí ich byť počuť, vidieť a musia s ľuďmi hovoriť jednoduchým jazykom ktorým budú vyvracať všetky tie bludy." hovorí Mikuláš Dzurinda.A ako bývalý dvojnásobný premiér vidí ďalší vývoj vojny na Ukrajine? Podľa neho Európe v nej chýba stratégia, definovanie toho, čo chce dosiahnuť, ale aj stanovenie si vlastných červených čiar v tejto téme."Európska únia potrebuje v téme ukrajinského konfliktu stratégiu a potrebuje sa dohodnúť, čo je v nej písmeno A. Ja ako malý politik malej krajiny hovorím, že písmenom A je zabrániť tomu aby Rusi získavali na Ukrajine ďalšie teritória. Teraz je nevyhnutným predpokladom zastaviť ďalší ruský postup. Ukrajinci nesmú strácať ďalšie územia a my sa nesmieme pasívne prizerať tomu, ako sa Rusi blížia ku Kyjevu," myslí si...

Chcú nazývať verejnoprávnym to, čo vykazuje znaky štátneho média, zákon je zrelý na stiahnutie, tvrdí Adam Solga z katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Nemal by ich vlastniť štát, no ani súkromník. Ich majiteľom či vlastníkom by mala byť verejnosť. Reč je o verejnoprávnych médiách, ktoré sa v týchto dňoch opäť dostali do pozornosti. Lebo po nich opäť poškuľujú – a teraz veľmi intenzívne – tí, čo by nemali. Politici. A hneď spôsobom, ktorý vyvoláva znepokojenie nielen doma, ale aj za hranicami. Zákonom, ktorý jednu inštitúciu ruší, aby druhú založil. Zrušia tak riaditeľa pôvodnej, aby mohli mať riaditeľa novej. V tej novej budú rady, do ktorých sa už zo zákona nedostanú takí, ktorých by tam nezvolila vládna väčšina. Naviac, chcú mať zo zákona dosah aj na obsah. Ak však hovoríme o verejnoprávnosti, o čom vlastne hovoríme? Ako si ju predstaviť, či ako ju rozpoznať? Kto si vlastne môže robiť nároky na jedno verejnoprávne médium? A aké je jeho poslanie? Informovať, formovať a či aj zarábať?Otázky, na ktoré sa pozrieme s Adamom Solgom z katedry žurnalistiky bratislavskej Univerzity Komenského. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Autopolis KonaAutopolis Kona

Zuzana Števulová je aj členkou výboru na kontrolu SIS. Nedávno bola aj s Martinom Dubécim v sídle SIS podať žiadosť na odtajnenie časti štatútu SIS. Ako uviedla v podcaste, už dostali oficiálnu odpoveď. Tvrdí, že k odtajneniu zmeny štatútu SIS nepríde. „Bola som si ju dnes prečítať a môžem povedať že je negatívna. Kedže je v utajovanom režime, tak ju nemôžeme zverejniť. Zastavil sa mi mozog, keď som videla, že obyčajnú odpoveď nám poslali v utajovanom režime," hovorí v podcaste.Témou podcaste je aj blížiace sa rušenie špeciálnej prokuratúry a budúcnosť jej prokurátorov. „Je nepochopiteľné, prečo ľudí, ktorí su odborníci premiestnujú na miesta, ktoré ich s kariérou nemajú nič spoločné. Viedla som vo svojom živote dve organizácie a neviem si predstaviť, že by som takto plytvala ľudským kapitálom," myslí si poslankyňa.Žilinka by mal podľa nej svoje rozhodnutie vysvetliť.Moderuje Denisa Hopková.Mentioned in this episode:Autopolis Kona

Je veľmi dôležité klásť im odpor na všetkých možných úrovniach. Bude to asi horšie ako v minulosti, ale v dejinách odboja má Slovensko z čoho čerpať. Mali sme veľmi významné postavy, ktoré dokázali skrížiť oveľa hroznejšie plány oveľa hroznejších ľudí než ako je táto partia, hovorí publicista Michal Havran. „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará, my nie. Vyhráva.“ I týmto citátom autora známeho diela Stopárov sprievodca galaxiou Douglasa Adamsa by sa zrejme dal charakterizovať aktuálny stav, ktorým sa Slovensko pod štvrtou vládou Roberta Fica uberá.„Ja by som chcel vedieť, že akú dobrú krajinu pre lepší život ľudí chceš budovať s týmto typom emócií a energií, keď ľudí každodenne sácaš pod vlaky a do priepasti, keď sa dennodenne vyhrážaš, koho všetkého vyhodíš, koho pripravíš o prácu a komu pôjdeš po krku. Akým spôsobom potom chceš toto všetko premeniť na nejakú pozitívnu, tvorivú energiu, ktorá má slúžiť na to, aby sa tu mali ľudia reálne lepšie – a nehovorím o pár rodinách z chaty v Čifároch,“ hovorí o dôsledkoch aktuálneho spôsobu narábania s mocou publicista Michal Havran.Vláda Roberta Fica nie je u moci ani pol roka, no smerovanie krajiny stále viac pripomína akúsi zrýchlenú verziu orbanizácie krajiny, ktorým sa Slovensko čoraz viac ponára do temných dôb minulosti: „Sem tam môžeme nájsť paralely s časmi vlád Vladimíra Mečiara a niekde zasa presvitajú analógie až do prednovembrových dôb husákovskej Normalizácie. Zhoduje sa na tom nielen parlamentná opozícia či množstvo komentátorov či politológov, ale jasne a nepokryte to verejnosti odkazuje aj jeden z lídrov vládnej koalície Andrej Danko, ktorý otvorene volá po vláde tvrdej ruky, hovorí o potrebe rýchleho a rázneho ujatia sa moci a svoj politický vzor hľadá práve vo Viktorovi Orbánovi.“Ako však už spomínaný Douglas Adams pripomína: „Do normálu sa vrátime ihneď, ako si stanovíme, čo je vlastne normálne.“ Takže, čo je to teda ten nový normál v podaní štvrtej vlády Roberta Fica?“ - Je to urýchlená – a na opozíciu či odbornú verejnosť sa nijako neohliadajúca sa, snaha masívne zmeniť trestné kódexy a tým zlikvidovať i Špeciálnu prokuratúru i s jej šéfom Danielom Lipšicom. - Je to rýchla a rozsiahla snaha obsadiť prakticky všetky dostupné posty v štátnej správe – od RTVS, cez Národné parky až po lokálne zoologické záhrady a dostať sa tak moci na všetkých možných úrovniach štátu. Primát pri obsadzovaní týchto "trafík" pritom často nehrá odbornosť, ale skôr stranícka príslušnosť či lojalita k nastupujúcej vládnej moci. -Je to snaha prostredníctvom postavy známej z antivax scény skúmať odborné otázky očkovania voči covidu, ako i snaha odškodňovať – či skôr bojovať voči údajnej pandemickej tyranií. - Zaradiť tam možno i zmenu geopolitického kurzu, v ktorom doterajšia stabilita a predvídateľnosť nášho euroatlantického kurzu nahradila politika "štyroch svetových strán", snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a nelojalita voči nášmu brániacemu sa susedovi – Ukrajine. - No a napokon tam nesmie chýbať doslova veľkoplošný nálet na kritikov moci. Ostrakizácia, škandalizovanie, ako i stupňujúce sa verbálne útoky voči kritikom moci - od nezávislých médií až po tzv. "politické mimovládky", známe už z predvolebnej kampane tak pokračuje, tentoraz však už neraz vo farbách verejných inštitúcií a orgánov štátu.Novým normálom Roberta Fica IV. sa tak podľa kritikov - a to nielen z radov politickej opozície, ale aj médií či mimovládok, sa tak zjavne stáva staré známe heslo: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“„Jedna vec je, čo by títo ľudia chceli a druhá je to, čo si treba stále pripomínať: Táto partia vystupuje v mene jednej pätiny Slovenska. Predstierajú, že zastupujú nejakú - azda až ústavnú väčšinu, ale nie je to tak. Oni sú v akomsi hypnotickom móde a najdrsnejšie to vidieť na tom pánovi z Revúcej, ktorý sa prihovára svetu ako Džingischán a má pritom menej ako 200 tisíc hlasov,“

Mladí ľudia sa školia, ako rozoznať dezinformácie a propagandu. Identifikovať deepfake video vôbec nie je jednoduché. Problém je, že ruskú propagandu úplne nekriticky preberajú slovenskí politici vrátane tých vládnych. Vieme vopred predvídať, aké klamstvá sa na nás aktuálne valia a vopred na ne pripraviť zraniteľných ľudí? Hovorte so svojimi starými rodičmi a vysvetlite im, prečo je niečo hoax, odporúčajú Maryna Todosenko a Michaela Ružičková z Infosecurity.sk.Deepfakové videá dokážeme odhaľovať vďaka umelej inteligencii a jej konkrétnym nástrojom. Takéto falošné nahrávky tvorí napríklad aj priamo kremeľská propaganda. Rusi napríklad vyrobili falošnú reportáž francúzskeho novinára. Tá nikdy neexistovala, no zdieľal ju napríklad aj bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Pripravme sa na to, že takéto falošné reportáže budú štandardom. Ktorý nástroj sa dá použiť na odhalenie takéhoto obsahu?Stáva sa slovenská vláda inštrumentom ruskej hybridnej vojny? A aký aktivizmus naozaj pomôže Ukrajine?Moderuje Peter Hanák.

"Pýtam sa, prečo nacisti žiadali 500 ríšskych mariek za slovenských Židov, keď takúto vysokú sumu nežiadali od žiadneho iného štátu, z ktorého sa deportovali Židia? Možno predpokladali, že Slováci začnú vyjednávať. Slováci ale nevyjadnávali, povedali, že my to zaplatíme. A aj zaplatili," približuje okolnosti deportácií slovenských Židov historik Ján HlavinkaŠtrnásty marec bol v roku 1939 dňom vzniku vojnového Slovenského štátu. 14. marec je však zároveň aj dňom našej národnej traumy a hanby. Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom totiž nesie zodpovednosť za deportácie a smrť vyše 70 tisíc svojich vlastných občanov židovského pôvodu.Bolo ich vyše 70 000. Našich susedov, našich spoluobčanov, obyvateľov našich miest a dedín. Boli to ľudia, s ktorými sme žili a vyrastali, boli to ľudia, s ktorými sme chodili do škôl, hrali s nimi futbal či karty, chodili sme s nimi na tanečné zábavy, do kina či divadla, to všetko boli ľudia, ktorí nás ako lekári liečili, ktorí nám predávali rozličný tovar ako obchodníci alebo sme s nimi pracovali v továrňach či úradoch. skrátka, boli to naši blížni. Boli, no iba a len kvôli ich židovskému pôvodu sa stali obeťou jednej z najstrašnejších udalostí ľudských dejín – Holokaustu. Boli zavraždení, pretože boli Židia. No a spolupáchateľom tejto strašnej rasovej genocídy sme boli aj my, Slováci. Na Holokauste totiž nesie vinu aj vojnový Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom.„Tu sa často ľudia zavádzajú tým, že to len tí radikáli ako Tuka, Mach či gardisti boli proti Židom, ale Tiso nič nerobil, len vydával výnimky - a ešte im aj pomáhal, ale to tak vôbec nie je. Tiso je podpísaný pod celým radom protižidovských právnych aktov a jednoznačne nesie zodpovednosť. Tiso bol jedna z kľúčových postáv antisemitskej politiky ľudáckeho režimu,“ hovorí historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV.Logika tejto strašnej, dnešnými očami, zdanlivo nepochopiteľnej masovej vraždy bola prostá. Antisemitizmus živený sociálnou a triednou závisťou, pseudo-náboženským obviňovaním židov z takzvanej „bohovraždy“ ako i prastarými antisemitskými konšpiráciami viedol až k systémovej rasistickej politike ľudáckeho režimu. Na rad tak prišiel rasistický Židovský kódex perzekvujúci Židov v ich občianskych a ľudských právach, potom nasledovalo hromadné olúpenie Židov o ich majetok v arizáciách no a napokon - aby sa štát vedený vodcom HSĽS a katolíckym kňazom Jozefom Tisom takpovediac "zbavil sociálneho problému", čo s masou o majetok olúpených Židov, prišlo až k deportáciám Židov z ich vlastných domovov, aj ich vlasti – priamo do rúk nacistom. Výsledkom bola ich smrť v plynových komorách nacistických koncentrákov. Áno, aj toto sú naše dejiny.„Slovenská armáda bola na východnom fronte priamym očitým svedkom genocídy, o ktorej informovala. Veď potom, po vojne, na Národnom súde minister národnej obrany Ferdinand Čatloš povedal, že on Tisa ešte pred deportáciami informoval, že nacisti židovské obyvateľstvo vraždia. Tiso napriek tomu, že mal takéto informácie, že prichádzali k nemu prosby aby proti deportáciám zasiahol, a že diplomaticky intervenoval i Vatikán, on napriek tomu neurobil nič. Naopak, po niekoľkých mesiacoch bežiacich deportácií, vystúpil s verejným prejavom v Holiči kde povedal, že je to všetko v poriadku, čo sa deje a je to podľa kresťanských princípov,“ dopĺňa historik Hlavinka.Deportácie slovenských Židov, obete i páchatelia. Príčiny ich vzniku, okolnosti ich priebehu, ale aj zodpovednosť Slovenského štátu, jeho predstaviteľov a predovšetkým jeho prezidenta, ktorý je doteraz predmetom obdivu časti našej spoločnosti, to sú témy dnešného podcastu s historikom historického ústavu SAV Jánom Hlavinkom. Témou však bude aj povojnový antisemitizmus, ktorý na našom území viedol až k opakovaným pogromom a to dokonca voči preživším Holokaustu. No a napokon, ako sme sa vyrovnali s páchateľmi tejto strašnej...

Pápež František je v úrade jedenásty rok. 13. marca 2013 sa svet krátko pred ôsmou večer dozvedel meno a prvé zámery nového muža v bielom. Nemca, teológa a mysliteľa, emeritného Benedikta XVI. nahradil Argentínčan, ktorému nebola vzdialená mizéria slumov metropoly BuenosAires, Jorge Mario Bergoglio, ktorý je od toho marcového večera známy pod menom pápež František. František, ktorého sprevádza jeho výrok: „kto som ja, aby som súdil“, cez jeho apely dovnútra cirkvi, aby sa jej pastieri (a teda kňazi) nebáli „páchnuť“ po ovečkách, až k aktuálne kritizovanému facilitárovi „rokovaní“ pre hľadanie riešenia vojny na Ukrajine. Akých bolo tých jedenásť rokov s pápežom Františkom? Prečo postupuje, tak ako postupuje? A nakoľko môže byť kľúčom k jeho pochopeniu fakt, že prešiel intelektuálno životnou formáciou jezuitského rádu? Téma pre jeho rehoľného spolubrata – rovnako jezuitu, ktorý sa dobre cíti vo svete prvokresťanského velikána a kajúcnika Augustína, ktorého systematicky prekladá do slovenčiny, a aktuálne zastupujúci rektor Trnavskej univerzity – Miloš Lichner. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Áno, nepriatelia našich demokratických tradícií - ako i našej štátnosti, sa z internetového priestoru preliali až do štruktúr vlády. Ich cieľom je zostať pri moci a to za akúkoľvek cenu, hovorí expert na hybridné hrozby a informačnú vojnu Victor Breiner. Podľa neho sme sa ocitli v krízovej situácií a to ako pre našu demokraciu, tak aj pre zotrvanie Slovenska v rodine prozápadných demokracií."Najväčšie umenie spočíva v zlomení odporu nepriateľa mimo bojového poľa. V protivníkovej krajine musíte zničiť všetko, čo je dobré lebo skutočným a jediným nepriateľom je strach,“ to sú slová autora rešpektovaného diela Umenie vojny a starobylého čínskeho stratéga Sun-c’.Slovensko je dnes vo vojne, určite nie sme v tej takzvanej horúcej vojne, plnej útočiacich po zuby ozbrojených armád, výbuchov granátov či bômb a rakiet ako i krvavých ľudských obetí, no nepochybne sme už dlho v takzvanej informačnej vojne. Vojne plnej propagandy, ale i hoaxov, dezinformácií, prekrúcania pravdy, jej bezostyšnej relativizácie a teda informačného šumu rozkladajúceho našu spoločnosť a mieriaceho najmä na naše mysle a srdcia. Akákoľvek vojna sa totiž začína v mysliach a srdciach bojovníkov, práve tam sa odohráva ten kľúčový zápas o to, či nám - ako spoločnosti, stojí za to, postaviť sa na obranu vlastných hodnôt, ale i spôsobu života, či sme schopní - no najmä ochotní za to, čomu veríme a k čomu sa hlásime, aj reálne bojovať a prinášať skutočné obete. O takzvanej hybridnej vojne a hybridných hrozbách sa tu hovorí už veľmi dlho, dokonca sa stali aj predmetom vládnych programov či rôznych stratégií, sme však ako spoločnosť v tomto smere skutočne vyzbrojení na informačnú vojnu, ktorá sa tu proti nám už roky vedie? A aká je vlastne naša odolnosť voči hybridným hrozbám rozkladajúcim našu spoločnosť v čase, keď sa priamo na našich východných hraniciach vedie brutálny a krvavý konflikt? Ide pritom o konflikt s agresorom, ktorý nás považuje za nepriateľskú krajinu a pravidelne sa nám - ako súčasti tzv. Kolektívneho západu, i mediálne vyhráža prekresľovaním hraníc či dokonca jadrovými zbraňami.A naša odpoveď na hybridné hrozby? Nemalá časť spoločnosti vzhliada - i po dvoch rokoch vojny, k vodcovi Ruska Putinovi, z agresie na Ukrajine, ktorú rozpútalo Rusko, viní Západ a stále si tvrdošijne pletie obeť s útočníkom. Téma vojny a mieru sa tak stala jednou z kľúčových tém parlamentných a aktuálne i prezidentských volieb, no predstavy o tom, kto je údajný vojnový štváč rinčiaci zbraňami a kto zasa volá za čo ako nespravodlivý mier iba pre svoje sebecké záujmy, zásadne polarizujú celú našu spoločnosť."Keď chcete, zvrátite vo verejnom diskurze prakticky čokoľvek a keď to budete držať vo verejnom priestore dostatočne dlho - a máte ten verejný priestor ako vládny predstaviteľ k dispozícií, tak sa vám to podarí. Podarí sa vám to ale iba v tom prípade, ak nebudete mať v tom diskurze konkurenciu, čo dnes vládne strany systémovo nemajú," pripomína Viktor Breiner Z agresora sa stáva obeť, z obete vinník. Z obetí dávneho mnichovského diktátu sa stávajú presadzovatelia dohôd s agresorom poza chrbát obetí no a uctievači bojovníkov v SNP sa zasa transformujú na odporcov ozbrojeného odporu voči okupantom. Zmätenie pojmov, relativizácia právd a rozrieďovanie spoločných hodnôt tak neustále narastá. "Čokoľvek je možné a všetko je dovolené v komunikácií a je úplne jedno, že je to logicky postavené na hlavu. O to vôbec nejde, ide o dnešný moment, ide o to, čo budú dnes ľudia v správach počuť. No a zajtra je zasa nový deň, popisuje aktuálny spôsob verejného diskurzu v rámci informačnej vojny Victor Breiner.Vieme teda ešte - ako spoločenstvo stojace za nejakým súborom hodnôt, ideálov a tradícií, čo sú to teda dnes tie naše tradície, hodnoty a ideály, za ktoré by sme boli schopní - a najmä ochotní, spoločne pozdvihnúť zbraň a brániť ich i so všetkou silou a rozhodnosťou? A ak tomu tak nie je, kde sa stala chyba a ako to, že v...

„Od Fica - ani od ľudí okolo neho, nemožno čakať nejakú statočnosť. Oni sú voči potenciálnemu agresorovi apriórne v poddanskom postavení. Toto nie je žiadna politika štyroch svetových strán, tie strany sú iba dve - je to demokratický Západ, ku ktorému chce patriť aj brániaca sa Ukrajina, no a potom je tu nedemokratický, totalitný, fašistický Východ, a to je Rusko,“ hovorí exposlanec František Šebej. Kam otáča Robert Fico geopolitickú orientáciu Slovenska a v mene koho? Slovensko otáča kormidlo svoje geopolitickej orientácie. Ficova vláda- hoci s pomerne malou a krehkou parlamentnou väčšinou, razantne mení svoje zahraničnopolitické priority. Namiesto doteraz jasného, stabilného, čitateľného - a na Slovensku aj dlhodobo široko konsenzuálneho a nespochybňovaného, euroatlantického kurzu začína hovoriť o politike všetkých štyroch svetových strán, nijako nedefinovaných "mierových mostov" a tvrdošijného, radikálneho a nepredvídateľného spochybňovania našich strategických západných spojencov - špeciálne USA. "Fico sa v sovietskom komunistickom impériu nikdy necítil ako obeť. On má syndróm človeka z pohodlia totality - ktorá bola i jeho totalitou, kde bol ako mladý komunista absolútne identifikovaný s vtedy vládnucim totalitným režimom a aj jeho prináležitosťou k sovietskemu impériu, ktorého niekto uniesol z toho impéria. On by sa tam, vedome či nevedome, zrejme najradšej vrátil," pripomína František Šebej.A ako sa to prejavuje v praxi? Zatiaľ čo západní spojenci zvažujú všetky možnosti, ako reálne pomôcť Ukrajine brániacej sa ruskej agresií, Robert Fico s doslova opozičnou populistickou rétorikou žiada „od démonizovanie Vladimíra Putina“ a s ruskej agresie na Ukrajine objavuje - zhodne s kremeľskou propagandou, obviňuje západ na čele s USA. Kým v Paríži koordinujú naši spojenci ďalšiu stratégiu ako Ukrajinu ubrániť pred Putinom, Ficov minister zahraničia sa - bez koordinácie s našimi spojencami, stretáva s čelným proponentom putinizmu Sergejom Lavrovom.„Vlastizrada je strašne silné slovo a ťažko sa napĺňa, ale ja pre toto iné pomenovanie nemám. Životným záujmom občanov Slovenska je zostať slobodnými - a to napriek tomu, že mnohí to ani nepotrebujú, a zostať súčasťou demokratického Západu, žiť v krajine, kde vládne zákon a demokracia - a preto sme v EÚ a NATO. No a Fico svojím konaním túto našu identitu a našu podstatu - akými by sme chceli byť, zrádza a ohrozuje,“ tvrdí František ŠebejO čo teda Robertovi Ficovi v jeho zmene kurzu reálne ide a aké sú geopolitické ciele štvrtej vlády Roberta Fico? Ako tieto slovenské otočky zaštiťované rečami o „vzájomnom zabíjaní sa Slovanov“ budú vnímať naši západní spojenci a najmä - aké dôsledky to bude mať na naše vzťahy v NATO a EÚ? Nepovedie táto politika k ovplyvneniu verejnej mienky na Slovensku tak, že to môže viesť aj k prípadne úspešnému referendu o vystúpení z NATO či EÚ a kto bude potom garantom našej národnej bezpečnosti? No a napokon, nie je volanie po mieri za akúkoľvek cenu presadzované Ficovou vládou iba novou verziou appeasementu a volania po novom „Mníchove“, v ktorom západné veľmoci ustúpili Adolfovi Hitlerovi v jeho snahe zničiť Československo bez boja - čo napokon i tak viedlo k Druhej svetovej vojne? A prečo sa vlastne dnes z pozície dedičov obetí Mníchova 38, staviame teraz na stranu jeho páchateľov?Témy a otázky pre bývalého dlhoročného poslanca parlamentu a jedného z iniciátorov nášho vstupu do NATO Františka Šebeja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť - lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie. Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík - nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie - tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefityRaz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú - a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?"Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi "Strážcu hodnôt." Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,"Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu KusúPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský 

Eduard Buraš, bývalý poradca premiérov E. Hegera a Ľ. Ódora pre cezhraničné vzťahy, najmä s Ukrajinou. Slovenská vláda či župy podľa neho úplne mrhajú šancou čerpať peniaze na cezhraničnú spoluprácu s ukrajinskými regiónmi na našej hranici, ktoré aktuálne extrémne rastú. Viac ako naše firmy investujú na Ukrajine aj Česi, Holanďania či Rakúšania. Východné Slovensko by mohlo prosperovať, no košická župa podľa neho nerobí nič.Podľa Eduarda Buraša mal nezmyselné výroky o Ukrajine už aj Igor Matovič. Zakarpatskí Slováci poslali Robertovi Ficovi list, aby podporil rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Má vojna vojenské riešenie?Cez Čiernu nad Tisou neprevážame dostatok tovaru, lebo Finančná správa nemá dostatok technológií. Namiesto skenerov podľa neho colníci štuchajú do zrna roxormi. Dlhé čakacie lehoty na hraniciach s Ukrajinou je výsledkom zanedbania tejto témy.Máme sa pripraviť na to, že Ukrajina bude v EÚ, a tak aj všetky ich produkty vrátane obilia jedného dňa budú na európskom trhu? Naši poľnohospodári im nikdy nebudú môcť konkurovať – mali by sa teda namiesto protestov radšej pripraviť na budúcnosť a zmeniť svoju produkciu?V Zakarpatsku priamo na našej hranici investuje 43 krajín. Počet obyvateľov Užhorodu sa zdvojnásobil a jeho noví obyvatelia majú množstvo potrieb, ktoré sú šancou aj pre našich podnikateľov. Túto šancu však oveľa lepšie využívajú iné krajiny ako tie naše. Eduard Buraš tvrdí, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom prakticky neexistuje. Práve naše zabudnuté regióny na východe Slovenska by z toho mohli najviac profitovať.Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Slogan, ktorý vyznieva ako program pre skúsenosť dobrovoľníctva vo vzdialenej africkej Rwande. Podujali sa naň dvojičky Karolína a Mária Rudolfové. Programové „čerpanie dobra“ však nie je zadarmo. Je vykúpené skúsenosťami typu „prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome nič“, či pohľady okoloidúcich, ktoré akoby v nás „videli diabla“. Dnešné RánoNahlas tak bude aj zrkadlení skúseností zo sveta na tú našu skúsenosť krajiny spod Tatier. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Z pohľadu medicíny je surogácia iba jednou z foriem asistovanej reprodukcie. Ako problém nastupuje v oblasti sociálnoprávnej a tu to treba upraviť tak, aby sa vytvorilo prostredie, v ktorom by všetky zúčastnené strany nadobudli pocit istoty, hovorí Andrea Erdösová. Slovensko by malo legislatívne upraviť možnosť takzvaného surogačného materstva a inšpiráciu môžeme hľadať v Česku, tvrdia spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva. Mať vytúžené dieťa je dnes čoraz ťažšie, svet totiž zachvátila epidémiu neplodnosti. Jedným zo spôsobov ako prírode pomôcť je aj asistovaná reprodukcia. No a jednou z jej metód je aj takzvané surogátne, teda náhradné materstvo. Zjednodušene povedané, ide o proces, v ktorom náhradná matka „odnosí“ a následne i porodí dieťa na objednávku iného páru, ktorý je biologickým otcom i matkou dieťaťa a po pôrode si ho od surogátky prevezme do vlastnej rodičovskej opatery.Na jednej strane nesmierne ušľachtilý spôsob, ktorý pomáha mnohým milujúcim párom prekonať biologické prekážke v ich túžbe vychovávať dieťa, na strane druhej sú tu však i niektoré vážne pochybností, v ktorých sa z dieťaťa môže stať predmet obchodovania.Ako teda toto náhradné materstvo vlastne funguje a prečo naše páry za náhradnými matkami doslova utekajú k našim západným susedom - do Česka? Kto sa tam môže o dieťa vynosené surogátkou vlastne uchádzať a aké kritériá musí spĺňať? Čo je pravdy na všetkej tej americkej filmovej realite, v ktorej sa dieťa stáva predmetom tvrdo vymáhaných a aj sankcionovaných zmlúv? Kto sú tieto náhradné matky a čo všetko je nevyhnutné aby sa stali surogačnými matkami? No a napokon, je náhradné materstvo jednou z odpovedí na epidémiu neplodnosti a prečo my tu u nás na Slovensku radšej dookola riešime fiktívne hrozby v tejto oblasti než aby sme sa zaoberali tým, čo naše páry skutočne trápiTémy a otázky pre spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva Katarínu Jandovú a Andreu Erdösovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej Savčenko, Ukrajinec, ktorý tu organizuje pomoc Ukrajine. Vojna na Ukrajine vstúpila do tretieho roku. Ukrajincom zobrala desiatky tisíc vojakov. Oficiálne zdroje Kyjeva hovoria o 31 tisíc padlých vojakoch. Nehovoriac o utrpení civilov v zničených mestách a dedinách. Miliónoch tých, čo museli pred ňou utiecť – či už v rámci napadnutej krajiny, alebo za jej hranice. Museli a stále musia! Len v rámci krajín Európskej únie ich našlo dočasný domov štyri milióny. Pomoc však Ukrajina potrebuje stále. Tú veľkú – v podobe ťažko schvaľovaných miliárd v Spojených štátoch či Európskej únii. Ale i tú malú – zo strany združení a jednotlivcov. Ide aj zo Slovenska. A srdcom jedného z jej centier je Ukrajinec Sergej Savčenko. Právo on stojí za desiatkami sanitiek, ktoré operujú v bojových zónach a majú slovenský pôvod. Ako vidí budúcnosť tohto konfliktu a budúcnosť pomoci? „Na Slovensku je nám Ukrajincom veľmi dobre, nelietajú tu rakety“, rozpráva Sergej Savčenko. „Za dva roku sme tu nemali ani jeden problém s obyčajnými ľuďmi, obyvateľmi Slovenska“, dodáva. Keď sa ho pýtam na politikov, reaguje, že je ich prácou „veľa hovoriť, málo robiť“. „Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej o skúsenosti s Ruskom. Podľa neho Slováci nepoznáme, kto sú Rusi a čoho sú schopní. V prípade, že by sa im podarilo dobyť Ukrajinu, Sergej tvrdí, že by prinútili aj samotných Ukrajincov, aby sa postavili proti Slovensku. „Donútili by ich k tomu zbraňou namierenú na ich chrbty, aby sa postavili Slovensku, Poľsku…“ Slovensku preto želá, aby sme Rusko a Putina „prekukli“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.  Kampaň "Každá piata žena" zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí - a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom "Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To, čo sa odohráva na Slovensku - ale aj vo svete, je skôr boj o náš charakter než o to, či sme dostatočne inteligentní a racionálni, hovorí pre Ráno Nahlas filozof a šachový veľmajster Ján Markoš. Podľa neho sa aj v kritickom myslení nezaobídeme bez dôvery.Slovensko je v rámci Európy jedným z lídrov v miere zakonšpirovanosti. Miera našej ochoty veriť často veľmi nelogickým, mimo akýchkoľvek reálnych faktov postaveným teóriám je dnes na Slovensku až hrozivo vysoká. Navyše, ako ukazujú aktuálne výsledky testovania našich detí, miera ich odolnosti voči útokom na ich rozum, nie je u značného percenta z nich príliš vysoká. Liekom na tento zásadný problém rozkladajúci defacto už celú našu spoločnosť by malo byť vzdelávanie a najmä - už celé dlhé roky veľmi často skloňovaný pojem "kritické myslenie." „Kritické myslenie je často vnímané tak, že ide o to, nikomu a ničomu nedôverovať a všetko si sám preveriť, ale tak to jednoducho nie je. Kritické myslenie sa bez dôvery nezaobíde. Ak všetkým a všetkému nedôverujeme tak nie sme nezraniteľní, ale práve naopak, sme absolútne zraniteľní voči hocijakému demagógovi, ktorí príde a povie, že všetci sú zlí iba ja som dobrý. Takto vzniká populistický autoritársky vodca, do ktorého tí ľudia - ktorí ničomu inému nedôverujú, zrazu investujú všetku svoju dôveru,“ hovorí šachový veľmajster, filozof a spisovateľ Ján Markoš. Podľa neho vysoká zakonšpirovanosť má tri kľúčové dôvody: Stav slovenského školstva, stav mediálnej scény no a napokon tým tretím dôvodom, je nízka miera dôvery v našej spoločnosti.Aké riziká má spoločnosť, v ktorej panuje vysoká nedôvera k inštitúciám či voči sebe navzájom a v ktorej až príliš veľa ľudí až v príliš veľkej miere podlieha konšpiráciám? Aký je dôvod toho, že i vzdelaní a racionálni ľudia neraz podliehajú logickým bludom a iracionalite a prečo je tak ťažké racionálne debatovať o našich hodnotách? Akú rolu v tom všetkom majú sociálne siete a má vôbec zmysel na nich diskutovať? Ktoré logické fauly sa zvyknú používať, kde sú limity nášho rozumu a nakoľko ho ovplyvňuje to, kde sme vyrástli, z akého prostredia pochádzame a akým hodnotám veríme? No a napokon, kde vo vzdelávaní našich detí robíme chybu a ako zlepšiť naše školstvo práve v tejto téme?„Naša emocionalita, naše hodnoty a náš pocit identity - to všetko je omnoho hlbšie než nejaké čisto logické, rozumové úvahy. V skutočnosti sa naša racionalita stáva skôr racionalizáciou keď ju používame namiesto toho, aby sme hľadali pravdu, tak ju skôr využívame k tomu, aby sme sa nemuseli zmeniť a aby sme si mohli uchovať svoje hodnoty a svetonázor. Hodnoty, teda to, v čo veríme, že je to dobré alebo zlé, sú strašne blízko našej identite a tým, kým sme. A práve to, že hodnoty sú súčasťou našej identity je dôvodom prečo je tak strašne ťažké sa o hodnotových veciach baviť racionálne,“ tvrdí v našom dnešnom podcaste Ráno Nahlas Ján Markoš.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Malí vzrastom, veľkí srdcom. Veta malá rozsahom, no veľká obsahom – ak by sme mali pokračovať v duchu tej prvej. A zachytáva (či vystihuje) svet tých, ktorých si v našom okolí všimneme už pre to, že nízky vzrast ich nesprevádza len detstvom. Spoločníkom sa stáva doslova na celý život. A ak by padla otázka prečo? Odpoveďou je „jeden zmutovaný gén“! Mutácia, ktorá však – ako pri väčšine problémov – zmobilizovala k výkonom. A aj na Slovensku tak máme spoločenstvo ľudí nízkeho vzrastu, ktoré si pomáha k vysokým cieľom. Spoločenstvo, ktoré zasvätení poznajú ako „Palčekovia“ a tí nezasvätení sa o ňom môžu dozvedieť práve teraz. Dnešné RánoNahlas bude o radostiach i strastiach ľudí malých vzrastom, no veľkých srdcom. S Jurajom Polákom z občianskeho združenia Palčekovia. - prečo sa im ťažko počúvajú výrazy ako trpaslík či trpaslíčí- keď problémom sú už bankomaty či tlačidlá vo výťahoch- s čím sa stretávajú v školách či hľadaní práce- keď ešte aj výška invalidného dôchodku bola závislá na telesnej výškePodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Som strašne smutný z toho, ako to šesť rokov po vražde Jána a Martiny dopadlo pretože útoky na novinárov sú v porovnaní s minulosťou oveľa tvrdšie a sú ešte tvrdšia ako počas mečiarizmu. Tá vražda bola otrasná a napriek tomu vidíme, že tí, ktorí majú vplyv na verejný diskurz vôbec nehamujú. A je otázkou času, kedy príde k nejakej facke, bitke novinára či nebodaj i k čomusi horšiemu, varuje novinár Karol Sudor.Je šesť rokov po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, no napriek brutalite tohto zločinu je dnes atmosféra v spoločnosti ešte ponurejšia a ešte nevraživejšia. Verbálna agresivita ovládla nielen svet internetu, ale preliala sa i do prejavov a diskusií aj tých najvplyvnejších politikov. Vládna moc si explicitne definuje kritické médiá ako svojich nepriateľov, slovníky mienkotvorcov čoraz viac hrubnú, mentálne skratky pribúdajú a je tak načase si postaviť otázku, či sa celá táto rieka verbálnej frustrácie, hnevu, šikanovania a až nenávisti raz napokon nevyleje i do skutočného sveta, tam za obrazovkami počítačov a v uliciach nebude opäť úradovať brachiálne násilie. Napokon, Slovensko s tým už má svoju temnú skúsenosť a to nielen v časoch vraždy novinára Kuciaka, ale aj v ére mečiarizmu.Polarizuje sa čoraz viac však aj celá spoločnosť a pamätníkom to opäť môže pripomínať doby vlády Vladimíra Mečiara. Dnešná doba však na scénu priviedla aj celkom nový fenomén sociálnych médií a z nich vyrastajúcej dezinfoscény či takzvaných "alternatívnych médií" kde už jeden tábor vôbec neverí tomu druhému, slovo kompromis sa chápe ako slabosť či zlyhanie a kde si už nielenže prestávame rozumieť a uznávať spoločné hodnotové rámce, ale kde sa čoraz viac do diskurzu vkráda i otvorená a vedomá dehumanizácia oponentov.„Konšpiračné média nie sú alternatívou klasickým médiám. A ja ani neviem, prečo sa im hovorí alternatívne médiá. Aká alternatíva? Alternatíva by malo byť niečo relevantné, ale niekto, kto sa vyslovene vtiera aktuálne vládnucej politickej garnitúre predsa nie je žiadna alternatíva médiám, ktoré si kriticky robia svoju prácu a teda to, čo je poslaním médií,“ hovorí dlhoročný novinár a majster rozhovoru Karol Sudor.Ako vníma dnešné Slovensko človek, ktorý ho už dlhé roky skúma v stovkách rozhovorov s našimi spolu rodákmi? Kam sme sa posunuli a v čom sme sa zmenili? Prečo sme tak nespokojní a frustrovaní a na strane druhej, prečo má zmysel sa občiansky angažovať a nestrácať nádej? Kde dlhoročný novinár vidí príčiny poklesu dôvery ku klasickým médiám, v čom ako médiá zlyhávame a prečo pre neho nie sú konkurenciou takzvané alternatívne médiá? No a napokon, ako vníma tlak vládnej moci a majú novinári dnes dôvod na obavy?„Oni vedia, že novinárov nezastrašia. Predstava, že ľudia, ktorí toľko toho prežili a ktorí odhalili také množstvo vážnych vecí a boli už toľkokrát vypovedať na polícií i súdoch, tak že sa teraz zľaknú lebo vládna moc verbálne pritvrdila je úplne naivná. Neverím, že relevantných novinárov vládna moc zastraší,“ tvrdí novinár denníka N Karol Sudor.Ráno Nahlas s novinárom Karolom Sudorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Novinárka Petra Procházkova, ktorá dlhé roky pracovala ako spravodajkyňa v Moskve približuje, ako vnímajú Rusi blížiace sa prezidentské voľby. „Na pracoviskách, a to nie sú len štátne korporácie, ale aj súkromné firmy, ktoré chcú byť so štátom za dobre, boli ľudia upozornení, že pôjdu k urnám," približuje v podcaste.Opisuje, že pokiaľ by nezasiahol štát účasť by bola zrejme nízka. „Aj preto, že je jasný víťaz. Tiež preto, že ľudia sú v rozpakoch. Nie sú obdivovatelia Západu, Navaľného, ale nie sú si ani istí tým, že Putin vedie Rusko dobrým smerom," hovorí s tým, že takíto ľudia budú psychickým tlakom prinútení ísť voliť.Podľa Procházkovej sa za posledné roky v Rusku zmenila atmosféra - na atmosféru strachu, udavačstva a špehovania. „Myslím, že veľa ľudí to hodí Vladimirovi Putinovi práve preto, že si povie: čo keby zistili, že som volil niekoho iného. Je množstvo prípadov, keď učitelia donášajú na žiakov, ktorí sa podľa ich názoru správajú nevlastenecky a pošlú na ich rodinu tajnú službu."Dodáva, že „po smrti Navaľneho majú ľudia strach dokonca neísť k voľbám a nehlasovať pre Putina." No je aj časť Rusov, ktorí si myslia, že Putin je správny človek na správnom mieste.Západ nie je celý svetNovinárka Procházková v podcaste tiež približuje, v čom Západ nepochopil Rusko. Myslí si, že niekedy podliehame tomu, že euroatlantický svet je to celý svet. „Veľmi rýchlo sa ukázalo, že okrem nás je tu Čína, India, stredoázijské krajiny a iné, ktoré nemajú k vojne na Ukrajine emotivný vzťah ako Európania a snažia sa z nej niečo vyťažiť."Témou podcastu je aj budúcnosť Ukrajiny a únava vojnou. „Je to nespravodlivá vojna, ale nemusí dopadnúť spravodlivo. Nie všetky situácie majú dobré riešenia a niektoré ešte horšie."Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vládni predstavitelia reprezentujú celé Slovensko, nielen svojich voličov. Čo teda v našom mene šíria premiér a ministri obrany a zahraničných vecí? Na druhé výročie ruskej invázie sme pripravili fact-checking výrokov, ktoré po ruskej propagande zopakovali ministri za Smer. Prečo to vlastne Smer robí?Faktografická analýza výrokov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Juraja Blanára a Ľuboša Blahu ukázala, že šíria často absolútne neprefiltrované naratívy kremeľskej propagandy, bez akejkoľvek kritickej úvahy. Niekedy ide dokonca o tvrdenia bez elementárnej logiky.V dnešnom podcaste Ráno Nahlas budete počuť fact-checkerku Veroniku Hincovú-Frankovskú z portálu Demagog.sk, riaditeľku Infosecurity.sk Michaelu Ružičkovú a šéfa Inštitútu pre budovanie odolnosti, ktorý donedávna bojoval proti hybridným hrozbám na ministerstve obrany, Victora Breinera.Rozoberieme:– prečo vojna na Ukrajine nie je vojnou USA;– prečo nie je pravda Ficovo tvrdenie, že vojna nemá vojenské riešenie;– prečo je jasné, že na Ukrajine nevládnu nacisti a nedá sa to ani porovnať;– ako vláda zavádza o sankciách;– že v Kyjeve nie je normálny život a je tam vojna;– prečo slovenská armáda po dodaní zbraní na Ukrajinu nezostala „holá“, ale modernejšia;– že existuje už veľmi veľa publikovaných dôkazov o severokórejských raketách dopadajúcich na ukrajinské mestá, no slovenské MZV sa stále nevyjadrilo;– ako Robert Kaliňák dezinterpretoval históriu, mníchovskú zradu a zmluvy zaručujúce bezpečnosť Ukrajiny;– že Ukrajina už raz mier s agresívnym Ruskom uzavrela a dopadlo to zle;– či ministri za Smer demontujú funkčné oddelenia boja proti hybridným hrozbám;– že Rusko nedokázalo nahradiť dodávky plynu Európe dodávkami Číne a Indii;– že nám spojenci zrejme prestávajú poskytovať informácie;– ako sa Smer dostal na cestu šírenia ruskej propagandy;– ako Ľuboš Blaha bez hanby a bez akéhokoľvek kritického myslenia kopíruje naratívy napísané v Rusku.Moderuje Peter Hanák.

Robert Fico robí „crashtest“ demokracie, hrozí sabotáž prípadu Kuciak, tvrdí Pavol Szalai z Reportérov bez hraníc (podcast)Pred šiestimi rokmi zavraždili Jána Kuciaka a jeho Martinku. Investigatívca, ktorému sa vyhrážali mocní, no štát ho neuchránil, hoc ho o to žiadal. Pred šiestimi rokmi hnev námestí túto moc z úradov vyhnal. Po šiestich rokoch sa však oblúkom vracia. Do úradov, ktoré musela opustiť. A opäť sú tu novinári a redakcie (tiež mimovládky), ktorým sa táto moc začala venovať. Z jedných sú nepriatelia, objekty trestných oznámení či vládnych zámerov delenia až mocenského podrobovania, ďalším uťahujú finančné kohútiky. Slovensko po šiestich rokoch od vraždy Jána Kuciaka a jeho Martiny. Ako ho vidí Pavol Szalai, ktorý pôsobí v parížskej centrále medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc a situáciu tak môže vnímať s odstupom.„Je kľúčové, aby sa v situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, spojili všetky demokratické sily, aby zasiahli všetci jednotlivci, v ktorých moci to je, aby tento prípad bol doriešený. A aby sa novinári cítili bezpečne“, rozpráva Szalai. „Hrozí sabotáž stíhania v prípade Jána a Martiny. Závisí teraz na každom prokurátorovi, policajtovi, sudcovi závisí, ako to ďalej bude so slobodou tlače a s týmto prípadom“, dodáva. Reportéri bez hraníc prispievajú každoročne do monitorovacej správy o stave právneho štátu, ktorú pravidelne publikuje Európska komisia pre svoje jednotlivé členské štáty. Do tej tohtoročnej, ktorá ešte len výjde, by malo stáť aj to, že „dochádza k systematickému podkopávaniu slobody tlače zo strany vlády“. Konkrétnymi prejavmi je podľa Pavla Szalaia napríklad politický tlak na RTVS. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Oni od nás čakajú, že neustaneme, lebo ani oni takí neboli, že by to vzdali. Nie, ticho určite nebudeme, hovorí Zlatica Kušnírová. My sme si dali spoločný sľub, že sme im to dlžní, aby sme ten boj, ktorý Janko začal aj dobojovali. Je to náš záväzok. S týmto, čo sa deje, sa zmieriť nedá, dopĺňa ju Jozef Kuciak. Dnes uplynulo 6 rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Slovensku však opäť vládne ten istý muž, ktorý mu vládol i v čase ich vraždy.Je 21. február a práve v tento deň v roku 2018 vo Veľkej Mači, v jeho vlastnom dome, zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú.Táto chladnokrvná a brutálna vražda - doslova poprava, otriasla celým Slovenskom. O krátky čas sa slovenské námestia naplnili smutnými, rozhorčenými, ale aj nahnevanými občanmi a ich stále silnejšie volanie až k pádu vlády a následne i povolebnej zmene politických pomerov.Dnes - 6 rokov po tomto atentáte na slobodu slova však krajine vládne opäť ten istý muž, ktorý jej vládol aj v deň tejto vraždy, no a pri tomto zločine nebolo učinené zadosť ani len tej pozemskej spravodlivosti. Slovensko sa tak akoby oblúkom vrátilo späť v čase, a to doslova, až na miesto zločinu. Čo to o nás vypovedá? Kam - a najmä prečo, sme sa dostali až sem, akoby opäť na samotný začiatok? A ako to celé vnímajú tí, ktorých tento ohavný zločin zasiahol najviac, pretože im zobral to najcennejšie, čo v živote máme - ich vlastné deti? Čím si vysvetľujú apatiu ľudí, ktorou- de facto dali politické rozhrešenie garnitúre, ktorá vládla v čase tejto vraždy? A ako sa s týmto zločinom na ich vlastných deťoch dá vôbec žiť a kde berú silu to nevzdať a dokonca sa i verejne angažovať?"To, čo sa im stalo sa im nestalo pretože boli zlí, ale práve naopak, a toto by malo rezonovať aj u ľudí, že by sa tiež mali snažiť byť ako oni. Tak ako to Janko povedal: Viem, že to nebude dnes ani zajtra, ale možno to raz príde. Takže aj ľudia by tak mohli uvažovať, že možno raz to príde, ale treba sa snažiť byť dobrý a spravodlivý a za to aj bojovať hoci sa ma to osobne netýka. Záleží na každom jednom z nás, pretože Fico sa davu bojí, hovorí mama Martiny Kušnírovej a dodáva: "Mne kedysi moja mama povedala - Čo sa rozčuľuješ, peklo je prázdne, všetci diabli sú vonku, no a ja mám teraz pocit, že momentálne majú na Slovensku sústredenie." "Je to hrozné, čo sa vrátilo," hovorí matka Jána Kuciaka, Jana Kuciaková.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s rodičmi Jána Kuciaka - Janou a Jozefom Kuciakovcami a matkou Martiny Kušnírovej - Zlaticou Kušnírovou. A záverom pridám ešte slová básnika Thomasa Dylana, ktoré sú ako stvorené práve pre takéto chvíle: "Nechoď ako ovca tam, kde ťa víta vľúdna noc, keď svetlo umiera, bráň sa, krič o pomoc."Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Fakty namiesto špekulácií. Detaily z pátrania po vrahoch a podozrivých. Dôvody, prečo sa pred súdom ocitli práve konkrétni obžalovaní. A vyvrátenie konšpirácií, že existujú iné nevyriešené verzie a mená podozrivých vraj nepoznáme. Odpovede na „prečo“ novej knihy o Jánovi a Martine, investigatívcovi a jeho snúbenici, ktorých chladná vražda už pred šiestimi rokmi otriasla krajinou. Stojí za ňou Laura Kellö Kalinská. Rovnako investigatívna novinárka, tých istých Aktualít, ktorá je pri Jánovi a jeho Martine a ich procese a vyšetrovaní od začiatku. Do redakcie nastupovala presne v deň, keď sa o vražde dozvedel svet. Paradox, zhoda okolností či vyššia moc? Dnešné RánoNahlas – v „predvečer“ smutného výročia – bude práve s ňou, o jej novej knihe Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie. „Dosť som zvažovala, či do tej knihy ísť. Mala som pocit, že o tom prípade sa už napísalo všetko. Čo nové by sme ešte priniesli?“, rozpráva Laura. „No vidíme, že tu máme šieste výročie tejto strašnej tragédie a namiesto toho, aby boli veci jasnejšie, sa do celého prípadu zakomponovali rôzne polopravdy, lži, totálne klamstvá. A preto to rozhodnutie: napíšeme jeden ucelený príbeh, vyvrátime konšpirácie a necháme na čitateľoch, nech si urobia názor“, vysvetľuje. „Dodnes sú podozrenia v súvislosti s tým, kto sa do vyšetrovacieho tímu dostal. Postupne z neho museli odstrániť ľudí, o ktorých boli presvedčení, že tam nepatria, alebo tam majú inú úlohu ako vyšetrovať“, rozpráva investigatívna novinárka portálu Aktuality.skTvrdí, že pri sledovaní prípadu sa jej podarilo preštudovať celý vyšetrovací spis, ktorý má do 30-tisíc strán. Dokonca vedie listovú korešpondenciu s uväzneným Marianom Kočnerom, ktorý je v prípade nateraz ako jediný oslobodený. Snaží sa s ním aj osobne stretnúť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Na Slovensku - ale pozrime sa napríklad i na USA, máme politikov, ktorým šírenie dezinformácií a nenávisti pomáha. Zvyšuje im to preferencie pretože pre nich je výhodnejší stav, v ktorom je ťažšie rozlíšiť, čo je pravda a čo lož a na faktoch prestáva záležať," hovorí na margo opakovaných útokov časti politickej scény na firmu ESET je generálny riaditeľ Richard Marko. A ako je to s tou ich údajnou manipuláciou volieb?Začínali tu u nás a prakticky od nuly, dnes je to celosvetová firma s ročným obratom vyše pol miliardy Eur. Vo svete globálneho internetu sú známi a rešpektovaní ako jedni z lídrov v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Jej majitelia sponzorovali viacero politikov, ale aj médií no rovnako tak prispeli nemalými sumami na fungovanie mimovládneho sektora či vedy a vzdelávania. Firma ESET.Na strane druhej sa o nich už roky hovorí aj ako o manipulátoroch volieb, temnom ohnivku globálnych sprisahaní s prepojením priamo na na americkú tajnú službu CIA a sú obviňovaní z korumpovania politikov či médií a aktuálny premiér dokonca kvôli ním chcel prijať i špeciálny zákon. "Ak by sme naozaj manipulovali s hlasmi vo voľbách a nevedeli by sme prihodiť pár hlasov pre Progresívne Slovensko vo voľbách v roku 2020, tak by sme museli byť naozaj veľmi neschopní. To znamená, že tieto veci sú skutočne nezmysly," hovorí generálny riaditeľ firmy ESET Richard Marko. Podľa neho takéto šírenie dezinformácií spoločnosť rozkladá a znižuje tak jej schopnosť reagovať na skutočné vážne hrozby i výzvy.Ako sa s jednej z najznámejších a aj veľmi úspešných slovenských firiem - a to i v globálnom meradle, stal u nás aj symbol akejsi digitálnej oligarchie a terč útokov niektorých veľmi vplyvných či mocných politikov? Prečo jej majitelia sponzorovali viacerých politikov a prečo finančne investujú do niektorých mimovládok či médií? Majú finančné dary pre politikov pootvoriť dvierka k užšej spolupráci s mocou a je za tým "niečo za niečo"? Prečo je kybernetická bezpečnosť dnes tak veľmi dôležitá a ako sa k nej stavia aktuálna slovenská vláda? Prečo je na Slovensku tak málo príbehov typu "z garáže k miliónom" a kde je problém, že nám naše mladé chytré mozgy čoraz viac utekajú do zahraničia? No a napokon, keď už teda vraj stoja za manipulovaním volieb, ako to, že dopustili aby sa ich víťazom stal ich takpovediac úhlavný politický nepriateľ?Témy a otázky pre šéfa ESETu Richarda Marka. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Na čom sa dokážeme zhodnúť? Takmer na ničom, iba na negatívnych vymedzeniach. Martin Slávik je politológ a venuje sa aj histórii v OZ Living Memory. Dezinformácie, ktoré sledujeme dnes, pochádzajú z manuálov KGB a rovnaké sme videli už aj v hlbokej totalite. Dnešné Rusko totiž stále ovládajú bývalí príslušníci KGB. Prečo po našej skúsenosti s očividnými klamstvami komunistickej propagandy nie sme voči tomu imúnni?Čistky v bezpečnostných službách sme už videli za totality a robí to teraz aj Robert Fico. Podľa Martina Slávika vláda stratila mantinely a vedie nás ku krajine, ktorá bude prosperujúca len pre pár jedincov.Radosť vládnuť národu, ktorý nepremýšľa, pripomína Martin Slávik známy citát. Tvrdí, že Slovensko sa začína podobať Rusku. Stredoškoláci podľa neho nie sú typickí konzumenti dezinformácií. Na vine sú väčšinou rodičia-konšpirátori, alebo majú mladí nesprávne vzory. Erózia dôvery v štát je podľa neho bezpečnostné riziko. Rozdelenú a rozhádanú krajinu ľahšie ovládnete.Tlieskanie koženým motorkárom, ktorí propagujú Putina, je podľa neho následkom nevyrovnania sa s minulosťou. Minulé zlo totiž nikto neodsúdil. Na Slovensku máme tradíciu hrubých čiar a beztrestnosti. Lenže hrubé čiary sú nefér voči obetiam a zvýhodňujú páchateľov.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Motívom vzniku RTVS nebola snaha zbaviť sa vtedajšieho riaditeľa STV Štefana Nižňanského pretože v tom čase mi Rada STV poslalala jasný signál, že sú pripravení ho odvolať. Ja som nepotreboval zlučovať STV a SRo aby som sa pána Nižňanského zbavil, hovorí bývalý minister kultúry a iniciátor vzniku RTVS Daniel Krajcer. Za verejnoprávnym telerozhlasom si stojí aj dnes a hoci kritiku RTVS pripúšťa, dôvody na jej rozbitie nevidí.Verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska ešte nemá ani občiansky preukaz a nestihla tak osláviť ani svoje 15. výročie, už sa na tých najvyšších poschodiach vládnej moci hovorí o jej pohrebe. RTVS sa stala predmetom masívnej a zdrvujúcej kritiky súčasných vládnych strán už vo volebnej kampani. Niet preto divu, že po tom, ako vládna moc čoraz viac uťahuje skrutky svojej moci nad krajinou, sa terčom jej snahy ovládať - a riadiť prakticky čokoľvek na čo môžu mať politici vplyv, sa stal aj verejnoprávny Telerozhlas.V hre je viacero scenárov, od úplného zániku RTVS a návratu k jej pôvodným zložkám: STVa SRo, cez finančné odkrvenie tejto inštitúcie prostredníctvom rozpočtu ovládaného vládnou mocou až napokon, po politické ovládnutie mediálnej Rady RTVS a tým aj faktické znormalizovanie verejnoprávneho Telerozhlasu podľa potrieb a predstáv aktuálnej vládnej moci.Ako sa na toto dianie pozerá iniciátor vzniku RTVS a ako odráža zásadnú výhradu, že i jeho motívy zlúčenia STV a SRo boli politické? "Motívom vzniku RTVS bola katastrofálna situácia v Slovenskej televízií. Keď som v roku 2010 nastúpil do vedenia rezortu kultúry, tak jej obsah bol veľmi nedostačujúci, no najväčším problémom bola ekonomická situácia. STV mala 37 miliónovú kumulovanú stratu a už boli pripravené aj exekúcie na jej majetok. Vtedajší minister financií Ivan Mikloš mi jasne povedal, že do takejto čiernej diery mi na oddlženie neuvoľní takže som musel prísť so systémovým riešením a tým riešením bol vznik RTVS." Odmieta politické motívy vzniku Telerozhlasu exminister Daniel Krajcer. Dodáva však, že dalšie časti jeho plánu, predovšetkým zmena financovania už realizované neboli pretože ich nová vládna moc SMERu odmietla. Aká budúcnosť čaká na RTVS, o čo tejto vláde ide a prečo sú u nás verejnoprávne médiá predmetom neustáleho záujmu politikov s cieľom ich ovládnuť a podrobiť? Ako môže existovať verejnoprávne vysielanie bez dostatočného a nezávislého zdroja financií? Čaká nás model orbánovských médií v područí štátu a prečo to v susednom Česku či Rakúsku ide, ale u nás sa to zas a znova nedarí?Témy podcastu s exministrom kultúry Danielom Krajcerom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Koaliční poslanci dali jednoznačne najavo to, že tému znásilnenia podceňujú, až dehonestujú. Na druhý deň za mnou prišiel poslanec s výsmechom, opisuje v podcaste šéfka poslaneckého klubu KDH Martina Holečková.„Žiaľ, aj medzi poslankyňami koalície sa objavili úsmevy," opisuje parlamentú debatu o novele trestného zákona, ktorej záver ovládla diskusia o skrátení premlčacích lehôt pri znásilnení. „Ale musím povedať, že videla som aj poslankyne, ktorým to bolo naozaj veľmi ťažko a naozaj sa priznám, že som rozmýšľala nad tým, ako zaspávali v tú noc," dodáva.Témou rozhovoru je aj vzťah KDH a vládnej koalície. Holečková je vicežupanka Nitrianskeho kraja, kde je županom Branislav Becík z Hlasu.„Žiaľ, po týchto prvých mesiacoch sa ukázalo, že práve Peter Pellegrini je otrokom v rukách Roberta Fica. Vyjadrenia Hlasu pred voľbami boli úplne iné, ako sa v súčasnosti správajú. Ja si neviem predstaviť, že by sme nejakým spôsobom mohli podporovať to, čo dnes strana Hlas v podstate mlčaním odsúhlasuje pre Smer."Napriek tomu šéfka poslaneckého klubu hovorí, že budú podporovať aj niektoré vládne návrhy.Podporí KDH Ivana Korčoka?KDH sa stretlo s kandidátom Ivanom Korčokom a pýtali sa ho aj na registrované partnerstvá. „My sme mu dali najavo náš postoj, ako túto tému vidíme a je dôležité, akým spôsobom sa k nej postaví," približuje Holečková v podcaste s tým, že neprídu s vlastným kandidátom, pretože prioritou strany bolo dostať sa do Národnej rady.Poslankyňa tiež v podcaste približuje, ako vnímala doterajšiu politiku konzervatívnych politikov. Podľa nej dochádzalo k zbytočnej polarizácii. „Išlo mi o to presne, že pokiaľ aj pani Záborská bola súčasťou koalície alebo vládnej väčšiny, tak si myslím, že to malo prichádzať ako vládne návrhy. Potom by sme sa práve vyhli verejnému boju, ktorý nikomu neprospieva."Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

„Obrovský pokles kvality demokracie a slobôd“ - doterajší výsledok štvrtej vlády Roberta Fica, ako ho vidí Peter Zajac. „Fico je na konci, už nemá kam ísť, preto je oveľa nebezpečnejší. On teraz kope“, tvrdí.Rozprávka ako základný mýtotvorný žáner slovenskej literatúry. A prvá v zmysle kľúčová medzi nimi Zakliata hora Pavla Dobšinského. S motívom zakliatia a následného odklínania, ktoré je prítomné v našej kultúre, až po to z Novembra’89. Pohľad a skúsenosť Petra Zajaca, literárneho vedca, človeka občianskeho konzervativizmu, niekdajšieho parlamentného poslanca. A človeka Novembra’89, ktorý dával obsah vtedajším námestiam. „Na námestiach sme vtedy odklínali jednotlivé sociálne skupiny. Orientovali sme to podľa povolaní. Boli to novinári, intelektuáli, spisovatelia, policajti….“, spomína Peter Zajac. Vystupovali na zhromaždeniach a „odklínali sa k slobode od vtedajšieho režimu komunizmu“. Podľa Zajaca to v tom čase vyžadovalo aj kus odvahy, lebo ešte nebolo definitívne jasné, že „novembrová premena“ sa aj presadí. Nie je čas na ďalšie odkliatie krajiny – po tom, ako sa tu dokonáva „amnestia“ pre kategóriu „našich“, napriek ožitým námestiam a veľká časť mladých deklaruje, že takéto Slovensko nevidia ako svoje miesto pre život. Preňho bolo aj v čase, keď sme mali byť „naveky“ so Sovietskym zväzom – a to aj po jeho krátkej skúsenosti so slobodou univerzitného Tübingenu.Peter Zajac hovorí - o Robertovi Ficovi „prvokomunistovi“, ktorý sa vo svojich základoch nemení a aktuálne „kope“, keďže vie, že je na konci;- o skúsenostiach s Igorom Matovičom, ktorého „prekukli za tri týždne“, lebo „klamal a podvádzal;- o Petrovi Pellegrinim ako o „vazalovi“ Roberta Fica a „vykročením na perifériu západného sveta“;- o Ivanovi Korčokovi ako reprezentantovi „zmyslu pre základné civilizačné hodnoty“;- o opozícii, ktorá by sa mala expertne pripravovať na budúce vládnutie už teraz;- a tiež o tom, aká by bola jeho rada ministerke ŠimkovičovejPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku sa bude oplácať páchať majetkové, ekonomické, ale i korupčné trestné činy, komentuje vládnu novelizáciu trestného práva Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Podľa neho je smutné, že kvôli pár vplyvným menám, koalícia ohrozuje ako bezpečnosť ľudí, tak aj fungovanie celej našej justície.Je dokonané, vládna koalícia celou svojou parlamentnou silou schválila zásadnú novelu Trestného zákona, v ktorej - okrem nižších trestov pre korupčníkov, odhlasovala i kratšie premlčacie lehoty, napríklad i pre znásilnenie. Časť verejnosti novele tlieska, druhá je zasa v šoku a pýta sa o čo vláde vlastne ide a v mene koho koná.Od 20. marca je Špeciálna prokuratúra minulosťou, jej prokurátori majú prejsť priamo pod Maroša Žilinku a prípady rozdelia krajským prokuratúram. generálny prokurátor pritom verejne prisľúbil, že prípady na súde a pred podaním obžaloby nechá pôvodným prokurátorom. No a od 15. marca sa zasa novelou - z vôle vládnej koalície, znižujú tresty pre korupčníkov, podvodníkov ale i zlodejov. Rovnako tak sa upravujú podmienky pre tzv. kajúcnikov a posilňujú sa i kompetencie Súdnej rady voči sudcom. To sú dôsledky veľkej a zásadnej rekodifikácie trestného práva v podaní tria Fico, Pellegrini a Danko. Tieto zásadné, ba priam kľúčové zmeny, v celej filozofií prenasledovania a trestania zločinu sa pritom udiali bez hlbšej, tobôž celospoločenskej diskusie. Proste - silou vládnej väčšiny, ktorá chce, môže a preto to i urobí. Rovnako tak je zrejme dokonané i v prípade novely Trestného zákona a je len otázkou času, aký ocot z tejto zmeny spoločnosť pocíti a komu sa budeme porúčať v prípade, keď budú na dvere spoločnosti búšiť korupčníci, zlodeji a - ako sa ukazuje, nielen oni. Veľkú debatu totiž vyvolalo i zníženie premlčacích lehôt v prípade trestných činov znásilnenia, ktoré pritom vládna koalícia nevie presvedčivo vysvetliť.Aké dosahy bude mať táto rekodifikácia trestného práva a čo tým vládna koalícia vlastne sleduje? Bude slovensko bez Špeciálnej prokuratúry spravodlivejšou spoločnosťou a stojí snaha pomôcť pár mocným a vplyvným menám za zmeny celého trestného práva? Aké dosahy budú mať tieto zmeny na veľké a sledované kauzy a nebol to zámer celej novely? Alebo, je to iba a len reakcia na pochybnosti o uplatňovaní práva za vlády Matoviča, Hegera a kritiku pôsobenia lipšicovej Špeciálnej prokuratúry? A aká budúcnosť čaká na jej prokurátorov a najmä toho najznámejšieho - Daniela Lipšica?Témy a otázky pre Špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pod touto vládou nás čakajú stratené roky. "Cesta z toho bude dlhodobá a bolestivá. Treba si prestať budovať vzdušné zámky. Najvážnejším problémom nie sú technické problémy - ako dobudovanie diaľnic, ale našim najvážnejším problémom je úplne rozdrobená sociálna súdržnosť, keď už spoločnosť prestáva byť spoločnosťou a mení sa na masu indivíduí naplnených nedôverou, ale aj hnevom a nenávisťou. To v minulosti končievalo vojnami a revolúciami," tvrdí Michal Vašečka.Máme za sebou prvých sto dní vlády Fica IV.. Nie je to veľa, ale trajektória po ktorej sa bude pohybovať vládna moc je nakreslená pomerne veľmi jasne a rovnako tak sú už zrejmé aj priority tých, ktorí krajine dnes vládnu. Namiesto lacných potravín, rušenie Špeciálnej prokuratúry a namiesto kompetentnosti lojalita pri obsadzovaní postov v moci štátu. Kam sa týmto štýlom bude uberať slovensko a nie je dnes presnejšie hovoriť skôr o zaradení reverzného chodu a časoch v ktorých sa budeme vracať do minulosti? A čo si vlastne praje väčšinový volič a nakoľko bude spokojný s tým, čo mu dnes namiesto predvolebných sľubov ponúka vládna realita? Budeme čeliť dobe zahnívania, Slovensko si to však rozhodne nemôže dovoliť. Systém nadsluhuje už aj vo svojich základných atribútoch a pád bude hodne bolestivý. Hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Podla neho nastupuje plíživá neonormalizacia a razantné uťahovanie skrutiek moci. Otázkou je, ako tomu dokážeme - ako spoločnosť, čeliť a či metódy cukru a biča otestované dvadsať ročnou érou husákovskej normalizácie budú zaberať aj dnes na Slovensku v roku 2024. Naučené mechanizmy nevystrkovania hlavy - a snahy byť zadobre s mocou, sú tu totiž stále silné a i dlhodobo až generačne pestované."Teraz je otázka, čo opozícia urobí, keď sa schváli novelizácia Trestného zákona a čo urobí s tou energiou protestov, pýta sa v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka a dodáva: "Po tom, čo sa poschvaľuje zrušenie Špeciálnej prokuratúry a zmeny Trestného zákona, prípadne bude zvolený Pellegrini za prezidenta, môže prísť veľká vlna sklamania a práve v tej chvíli Robert Fico - ako šikovný technik moci, začne čistiť ešte dôležitejšie inštitúcie než akou mohla byť Špeciálna prokuratúra, " hovorí sociológ Vašečka.Politika zasa stratila mieru a cit pre hodnoty. Zo snahy o konsenzus sa v politike stala prakticky nadávka, čo následne znemožňuje akékoľvek zmysluplné dlhodobé riešenia, veľmi oslabuje demokratické inštitúty, ako i spoločenskú súdržnosť umožňujúcu jej prežitie. A toto nie je pritom špecifikum Slovenska, ide o globálny trend regresu.Čaká nás doba populistov, otázkou je ako ustrážiť aspoň tých, ktorí ešte majú nejaké hodnoty, tvrdí v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Tak ako druhá dzurindova vláda stratila väčšinu, tak postupne môže salámovou metódou - a pod tlakom verejnosti, stratiť parlamentú väčšinu aj tento Ficizmus, hovorí o občianskych protestoch expremiérka Iveta Radičová.Vláda má za sebou prvých sto dní vo funkcii, okrem snahy razantne zmeniť trestnú politiku a vymazať Špeciálnu prokuratúru z mapy slovenskej reality, však za novou vládou veľa reálnych výsledkov vidieť nie je. Sľuby z kampane o boji s infláciou či lacnejších potravinách sa na realitu zatiaľ nepremenili. Naopak, vládna moc sa rozhodna rýchlo personálne vyčistiť prakticky všetko, na čo má aspoň nejaký dosah a obsadiť tieto miesta sebe lojálnymi ľuďmi. Razancia novej moci tak postavila na nohy verejnosť a námestia sa plnia čoraz väčšími davmi rozhorčenej verejnosti. Priekopy medzi koalíciou a opozíciou sa roztvárajú čoraz viac a tak sa sľuby z kampane o konci doby svárov a ére pokoja nenaplnili."Nepomôže iné, iba keď každý jeden z nás si uvedomí, či naozaj chceme vyháňať mladých ľudí z tejto krajiny preto, lebo tlieskame nekrôchaným a vulgárnym politikom, ktorí sa na nás ešte aj zabávajú. No a potom nám "veľkoryso" hádžu nejakú almužnu, aby nám zalepili oči a bez toho, aby priznali, že nevedia postaviť seriózny štátny rozpočet, zadlžujú nás na ďalšie generácie a bez toho aby priznali, že zlyhávajú v reformách školstva či zdravotníctva. Naozaj im to budeme dlhodobo tolerovať?" pýta sa v dnešnom podcaste bývalá premiérka Iveta Radičová. Kam sa uberá slovenská spoločnosť za vlády Fica IV. a nevracia sa nová vládna moc k praktikám normalizácie? Aký je zmysel občianskych protestov, keď prieskumy preferencií politických strán ukazujú rastúcu podporu ficovho SMERu? Dokáže nová vláda naplniť svoje veľkorysé a rozšafné predvolebné sľuby tvárou v tvár rozvráteným verejným financiám? Prečo z tejto krajiny uteká čoraz viac našich detí a prečo odmieta žiť v tejto našej slovenskej reality show? No a napokon, prečo je opakované víťazstvo SMERu priamym dôsledkom zlyhania slovenskej politickej pravice?Témy a otázky pre profesorku sociológie a expremiérku Ivetu Radičovú. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V prístupe k trestaniu korupcie s nimi nesúhlasia ani tí, ktorí ich k moci dostali – voliči dnešnej vládnej koalície. Ak sa vláda a vládna väčšina už takmer mesiac snažia presadiť zrušenie špeciálnej prokuratúry a zásadne zmeniť prístup k trestaniu korupcie a majetkovej nezákonnosti, ich voliči im paradoxne odkazujú, že s tým nesúhlasia! Tento obraz priniesol nedávny prieskum rešpektovanej agentúry Focus pre Transparency International Slovensko. Ukazuje, že so znížením trestov za korupciu nesúhlasí takmer 70% podporovateľov vládnej väčšiny. Tá si naopak ide svoje a schvaľovací proces – bez riadneho pripomienkovania a v zrýchlenom režime ťahá do finále. Zasiahne ešte ústavný súd, na ktorý sa spolieha opozícia? Témy pre Jána Ivančíka z TransparencyInterantional Slovensko. Hovorí, že keď sa o téme hovorí zrozumiteľne, ľuďom sa otvárajú oči. „Ročne tu máme v priemere päť nepodmienečných trestov za veľkú korupciu“, ilustruje. „Nie je teda dôvod na takéto drakonické zmeny trestnej legislatívy“, dopĺňa. Výkonný riaditeľ Transparency International Slovensko naopak predpokladá, že takéto zníženie trestov korupcii u nás len otvorí dvere.„Keď ľuďom poviete, že je možné nadobudnúť veľký majetok s mimoriadne nízkymi či žiadnymi trestami, obávam sa, že na Slovensku nemáme stále nastavené morálne hranice tak, aby tu nedošlo k nárastu kriminality“, tvrdí. Pri úprave trestného zákona by podľa neho mala panovať spoločenská zhoda. A tá tu aktuálne nie je. „Ak je jedným z deklarovaných cieľov programového vyhlásenia tejto vládnej zostavy znížovanie miery napätia v spoločnosti a jej roztrieštenosti, tak vidíme, že spoločnosť ešte viac fragmentuje“, tvrdí Ivančík. „Naviac, ak by voliči vládnej koalície chápali do dôsledkov, čo sa stane, tak by s tým vyjadrovali oveľa väčšiu mieru nesúhlasu“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Obete sexuálneho násilia tu cítia oveľa väčšiu hanbu než páchatelia týchto zločinov. V našom systéme spravodlivosti má navrch ten, kto hlasnejšie kričí a tak často víťazí ten silnejší - teda páchateľ, hovorí právnik Matúš Kanis, ktorý sa dlhodobo venuje téme sexuálneho a domáceho násilia.Prípad: Celé roky znásilňoval svoju neplnoletú nevlastnú dcéru a aby toho nebolo málo, fotil si to a fotkami či videami svoju obeť následne vydieral. Druhostupňový súd mu však vymeral iba podmienku. Obeť sa psychicky zrútila no a páchateľ sa z rozhodnutia súdu opäť vrátil domov, priamo na miesto činu. Tento doslova až nehanebný verdikt českého súdu, verejnosť pobúril. Znalci systému však prekvapení vôbec nie sú: „Je to taký zlatý štandard v odsudzovaní týchto typov zločinov,“ hovorí pre Ráno Nahlas právnik, ktorý sa dlhé roky venuje téme sexuálneho a domáceho násilia Matúš Kanis.Sme krajinou páchateľov, nie ich obetí. Obete sexuálneho násilia tu cítia väčšiu hanbu než páchatelia týchto skutkov, tvrdí. Štatistiky znásilnení - ako i domáceho násilia, totiž ani zďaleka nezodpovedajú realite. Skutočné počty sú násobne vyššie a to, čo oficiálne deklarujeme, je len minimum, kedy vôbec príde k oznámeniu trestnej činnosti. Problém je v celej spoločnosti, ktorá je nastavená “mačisticky” a problém sexuálneho násilia neberie vôbec vážne, hovorí Matúš Kanis a dodáva, že problémom sú i stovky rokov pretrvávajúce mýty o tom, čo to sexuálne násilie vôbec je.Tomuto mentálnemu i spoločenskému vzorcu následne zodpovedá i neadekvátny a dnešnej dobe absolútne nezodpovedajúci prístup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sekundárne viktimizujú a spochybňujú obete sexuálneho i domáceho násilia, neraz ich zastrašujú a stavajú sa tak až príliš často priamo na stranu páchateľov.„Keď vám ukradnú bicykel, tak zrejme nepôjdete ako prvé na znalecké dokazovanie, či ste si to celé nevymysleli, ale v prípade sexuálneho násilia sa to tu deje neustále. Pokiaľ nemáte modriny či jazvy, neberú vás vôbec vážne. Moje klientky to často privádza to stavu bezmocnosti a zúfalstva,“ pripomína Matúš Kanis.A ozaj - viete o tom, že páchateľ znásilnenia u nás nestráca otcovské práva na takto násilne počaté dieťa a dokážete si predstaviť, čo všetko z toho vyplýva - tak pre matku, ako i pre takto počatú dospievajúcu dcéru, zoči voči násilníkovi - a otcovi, v jednej osobe?Pri sexuálnom zneužívaní maloletých, tak tam dochádza k odsudzovaniu k nepodmienečnému odňatiu slobody len približne na úrovni 16. percent, čiže aj z toho mála, čo sa vôbec dostane na hlavné pojednávanie, tak len 16 percent páchateľov odchádza s nepodmienečným trestom odňatia slobody a to napriek tomu, že základná skutková podstata hovorí o sadzbe 3 až 10 rokov, hovorí advokát Matúš Kanis.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o sexuálnom násilí a zlyhávajúcom štáte, ktorý ani v tomto prípade nedokáže ochrániť zraniteľné obete. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Po tom, ako prešla Slovensko a mítingujúci Smer, Hlas a Republiku, napísala reportáž s podtitulom Slovenské voľby sa menia na boj o charakter štátu. Po čase sa tu vrátila, aby už nechodila po Slovensku, ale po chodbách moci, kde sa aktuálne rozhoduje napríklad o rušení Špeciálnej prokuratúry a miernejších trestoch za veľkú korupciu, a rovnako sa tu všetko rozbieha pre voľby prezidentské. Teraz prioritne nesledovala obyčajných Slovákov, ale ich politických lídrov – a aj tých s ambíciami na prezidentský post. Akí sú? Ako ich zažila? A akí sme cez nich my, ich prípadní voliči? Slovensko týchto dní očami oceňovanej reportérky českého Respektu Ivany Svobodovej. A bude to aj o konfrontácii Petra Pellegriniho s otázkami, či je vydieraný, alebo na jeho orientáciu. Ako reagoval a presvedčil skúsenú reportérku Respektu? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Podstata moderných verejných knižníc je ponúkať informácie a príbehy a je jedno na akom formáte či médiu. Mojim cieľom je, aby sa knižnice stali bezpečným miestom pre všetkých – akýmsi azylom, tvrdí šéf oravskej regionálnej knižnice v dolnom Kubíne Roman Večerek. Knižnice sa podľa neho musia transformovať na komunitné a kreatívne centrá. Táto zmena, ak má byť systémová, však musí prísť zhora no v súčasnosti sú knižnice na chvoste záujmu rezortu kultúry.Na počiatku bolo Slovo, aspoň tak sa to píše v knihe kníh: Biblií. Napokon, sme civilizáciou slova, ale napriek tomu sú knižnice u nás fakticky na chvoste záujmu rezortu kultúry. Hovoríme o divadlách, o filme, o televízií či rozhlase, no knihy – a verejné knižnice, sa stali akousi popoluškou. Práve knihy a knižnice sú pritom často prvým dotykom našich detí so svetom kultúry i informácií, výsledky medzinárodného testovania PISA, ale ukazujú, že až tretina našim mladých má s čítaním vážny problém.Ako priviesť deti – a vôbec ľudí, opäť ku knihám a do knižníc a ako by mala vyzerať moderná knižnica 21. storočia? Ako vyzerajú knižnice v Škandinávii či Francúzsku a ako sa tam dostať? Čítajú ešte naše deti a ako ich motivovať k návratu do knižníc? Prečo sú dnes knižnice šedými myškami rezortu kultúry no a čo hovorí šéf regionálnej knižnice na slová ministerky o akejsi čistej slovenskej kultúre? Knižnice – a kultúra ako taká, sú ako rieka. Môžete ju prehradiť, ale nezastavíte ju, hovorí šéf oravskej regionálnej knižnice Antona Habovštiaka Roman Večerek.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Svojho času hovoril o „kolektívnom prúde slobody“ ako o pôdoryse, na ktorom vznikla aj jeho Verejnosť proti násiliu. V spojení s ďalšími vtedy porazila neporaziteľných – štyridsaťročnú moc komunistov. Dnes – a opäť z námestia – pripomína mocným, že „tu – na námestiach – stojíme znovu. A slušne.“ S upozornením, že prebudená občianska spoločnosť „tu bude stáť dovtedy, pokým jej kategória „našich ľudí, nevráti Slovensko občanom“. Ladislav Snopko, jeden zo zakladajúcich členov novembrovej Verejnosti proti násiliu, predtým archeológ, organizátor alternatívnej kultúry, ochranár z iniciatívy Bratislava/nahlas, neskôr aj minister kultúry. Vidí tu opäť niekde „kolektívny prúd slobody“ s potenciálom prečisťovať moc? „Námestie muselo vždy reagovať na väčšie či menšie snahy o absolútne alebo totalitné vedenie štátu“, tvrdí jedna z tvárí Novembra’89. „A to je sloboda. Že tí ľudia tam prídu. Slušne no rozhodne povedia svoj názor a my si ho máme možnosť uvedomiť“, pokračuje. „Kultúru a vzdelanie sme brali ako čosi automatické“, rozpráva Ladislav Snopko. A tvrdí, že v tom jeho generácia organizátorov Novembra’89 pochybila. „Mylne sme predpokladali, že tak to budú brať aj ďalší“. So vzdelaním a kultúrou prídu podľa neho aj ďalšie atribúty úspešnej a spokojnej spoločnosti: vyššia životná úroveň či lepšie zdravotníctvo. „V prvom rade potrebujeme vzdelaných a kultúrnych ľudí“, tvrdí. V opačnom prípade sa podľa neho spoločnosti zmocnia „nevzdelaní ľudia, ktorí fungujú na prvú“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Je to niečo, čo vás legitimuje k tomu, aby ste i naďalej poukazovali na problémy ministerstva kultúry. Ten občiansky tlak nesmie povoliť pretože nemôžeme pripustiť devastáciu našej kultúry, hovorí o zmysle masovej petície voči ministerke kultúry rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Podľa nej sa práve takto buduje naša občianska identita. Tá sa však nevytvorí zo dňa na deň, dodáva. "Aktuálne dianie na Ministerstve kultúry dokazuje, že si ako jeho čelná predstaviteľka zamieňate výkon verejnej funkcie v demokratickom a právnom štáte s autokratickým výkonom moci. Žiadame Vás preto o okamžité odstúpenie z funkcie. To je úvod petície voči ministerke kultúry Martine, ktorej sa vo veľmi krátkom čase podarilo vyzbierať vyše 180 tisíc podpisov. Ministerstvo kultúry zareagovalo podaním trestného oznámenia. Šimkovičová sa tak stáva jednou z najkontroverznejších ministeriek štvrtej Ficovej vlády a to ako svojimi útokmi na LGBTI+ komunitu, tak i ministerkiným chápaním toho, čo to kultúra vlastne je."Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná," tvrdí ministerka Šimkovičová a otvára tak otázky, ako by táto očista našej kultúry od cudzích vplyvov mala vlastne v praxi vyzerať a kam toto ideologické čistenie môže napokon viesť."Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné. Svetové trendy v kultúre idú cestou inklúzie, spolupatričnosti a scitlivovania ľudí medzi sebou a zrazu tu máme rétoriku, ktorá je mentálne viazaná na tridsiate - štyridsiate roky minulého storočia. Táto nenávistná rétorika, ktorá sa dostáva do verejného priestoru je však veľmi nebezpečná," hovorí rektorka VŠVÚ Bohunka Koklesová.Kam smeruje slovenská kultúra pod vedením Martiny Šimkovičovej, prečo voči nej v umeleckej obci tak výrazne narastá odpor? Ubráni sa kultúrna obec svojej vlastnej ministerke a ako má vyzerať moderná kultúrna politika malého národa v Strednej Európe 21. storočia? V súčasnej dobe hovoriť o akejsi čistej národnej kultúre je veľmi naivné a odborne nekompetentné pretože Slovensko sa už nachádza v globálnom svete, tvrdí v podcaste rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

„Ide nám o odbornú, slušnú a vecnú diskusiu a chceme žiť v krajine, kde sa neosočuje pre výzor“. Marek Janiga. Študent práva, ktorého pred časom premiér nazval „nejakým“ študentom „s pubertálnymi vyrážkami“. Stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. Tvrdí, že doteraz mu prichádzajú vyhrážky aj fyzickým útokom.Stretnutie, ktoré nikdy nemalo byť. Diskusia, ku ktorej nemalo dôjsť. Stretnutie študentov so svojim dekanom – to fyzické, i názorové. Diskusia – vecná i formálna – o zmysle existencie/neexistencie Úradu špeciálnej prokuratúry. Na akademickej pôde. Študenti práva a dekan ich alma mater Eduard Burda. Ak on verejne hovoril o potenciálnom „kriminogénnom faktore“ špeciálnej prokuratúry či možnej zločineckej skupine vrámci tohto úradu - stanovisko, ktorým sa od začiatku zakrýva vláda pri svojom zámere úrad zrušiť - študenti hovoria, že je to len jeden uhol pohľadu na problém a oni by radi, aby z ich alma mater mohol verejne zaznieť aj ďalší, či rovno celé spektrum pohľadov. Pôdorysom, kde by sa tak stalo, mala byť diskusia na pôde právnickej fakulty. Nakoniec z toho zišlo a podujatie zastreší fakulta filozofická. A to už dnes.Príbeh jednej diskusie, ktorý zaznamenal aj útoky premiéra na jej iniciátora. Slovníkom o „nejakom študentovi“ s „pubertálnymi vyrážkami“. Toho sa naopak zastal aj európsky parlament. O čom to celé je? A čo to je za lekcia pre jedného adepta justície? „Pochopil som, ako sme ako spoločnosť rozdelení. Nedokážeme sa nielen rozprávať, ale ani počúvať. Preto som sa aj snažil komunikovať s oboma stranami. Už len to, že druhú stranu si vypočujem a viem odpovedať na jej otázky, už to komunikáciu mierni“, tvrdí študent práva Marek Janiga, ktorý stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. V rozohovore tiež približuje, ako sa vysporiadava s množstvom vyhrážok, ktoré mu chodia po premiérovom útoku. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Holokaust je súčasťou postoja človeka k človeku a k jeho inakosti. Začína tým, že túto inakosť - či už náboženskú, rasovú alebo aj inakosť sexuálnej orientácie, vidí ako hrozbu, voči ktorej sa treba brániť. A toto rozdeľovanie je potom veľmi dobrým nástrojom pre každého autoritatívneho vodcu, hovorí preživší holokaustu Otto Šimko. Hlavnú zodpovednosť za deportácie Židov pripisuje prezidentovi Tisovi.Život Otta Šimka je dlhý ako jedno celé storočie. Žil som život ako z ježkovej piesne "Život je jen náhoda," jednou si dole, jednou nahoru. Akurát mne všetky tie životné sínusoidy spôsobovali dejiny vôkol mňa, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ráno Nahlas, preživší holokaustu, partizán, ktorý sa aktívne zúčastnil SNP, komunista, ktorého však vládnuci režim komunistov perzekvoval Otto Šimko.Deportácii do plynových komôr Osvienčimu unikol iba o vlások, jeho milovaný brat ale už také šťastie nemal a zahynul ako väzeň vyhladzovacieho koncentráku pri Pochode smrti. Bol permanentným nepriateľom režimov - Tisovho slovak-štátu, ale aj komunistickej totality za Stalina či normalizovaného Husákovho Československa. "Na Slovensku je mentalita ľudí taká, že sa veľmi radi prispôsobia tomu, čo hovorí vodca: Či to bol Tiso alebo teraz zasa Fico, glosuje naše moderné dejiny Otto Šimko. Navyše, podľa neho radi prezliekame kabáty a tak sa z horlivých ľudákov neraz stávali nadšení komunisti.Za deportácie slovenských Židov, nesie podľa neho oveľa väčšiu zodpovednosť než vraždiaci gardisti, prezident Tiso. Dôvodom je predovšetkým tisovo antisemitské huckanie voči svojim vlastným občanom, ktoré z pozície jeho štátnej, ale i cirkevnej autority, malo podľa neho výrazne negatívny vplyv aj na poctivých a čestných katolíkov.Bojoval v SNP - a to i so zbraňou v ruke, a ospravedlňovanie ruskej agresie na Ukrajine preto vôbec nerozumie. Podľa neho sa Ukrajina má právo brániť sa agresii Ruska presne rovnako, ako sa povstalci v SNP bránili nacistom obsadzujúcim Slovensko.Režim komunistov to však Ottovi Šimkovi zrátal aj po vojne. Hoci bol presvedčeným komunistom, jeho židovský pôvod ho po Slánskeho procese poslal k lopate a režim mu nedaroval ani jeho nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami v roku 1968. A ako hodnotí uplynulé storočie Slovenska? Menia sa vodcovia - od Tisa k Ficovi, naše mentálne vzorce, ale ostávajú a nemení sa ani naša ochota podriaďovať sa silným vodcom a nevybočovať z davu.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s preživším holokaustu, ktorý toto leto oslávi úctyhodných 100 rokov, Ottom Šimkom. WeRemember. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. „Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Balaga. Podľa neho čelíme novej normalizácií.Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny. Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch. Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie? No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce? Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil. Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov? Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? „Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. „Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. „Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. „On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere. Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna KvasnicováAj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. „YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. „Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.V podcaste budete tiež počuť- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,- ako ovplyvní vojnu únava z nej,- aký bude rok 2024.Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. „Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti. Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte. Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť? Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovoríTémou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? „Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.Fetálna medicína, či medicína nenarodených. Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. „Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.V podcaste tiež budete počuť:- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,- prečo kniha vznikla a ako vznikala.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti."Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tisíce „vlastnou hlavou“ – že vám to niečo pripomína? Hneď na úvod však zastavím tieto domáce politicko-oligarchické reminiscencie. Tisíce vlastnou hlavou totiž môžu smerovať aj inam, ako na vlastný politicko-mocenský prospech. Ak sa súcit s napadnutou krajinou/Ukrajinou spojí s tvorivosťou umelca a ašpirujúceho právnika, tisíce vlastnou hlavou môžu zachraňovať životy a rovnako kvalitu životov – tam, kde už život akoby strácal hodnotu. Hosťom RánoNahlas bude Marek Janiga, ktorého osudy Ukrajincov nenechávajú na pokoji. A to v čase, keď sa Ukrajina dostáva akoby na druhú koľaj.„Prípadné chýbajúce milióny pre Ukrajinu si my, čo tam pravidelne chodíme, vieme hneď pretaviť do praktickej pomoci, jedla, medicíny, kde by chýbali. Alebo rovno do stratených životov“, reaguje na problémy, s ktorými sa s vyše 60 miliardovou pomocou borí najväčší podporovateľ Kyjeva – Spojené štáty. Marek Janiga aktuálne študuje právo na Slovensku, predtým však študoval práve v Spojených štátoch. A bol tam aj v čase rozpútania vojny na Ukrajine. „Všetci sa zaujímali o správy z oblasti. A nakoľko môj brat pomáhal od prvých dní na hraniciach a posielal mi fotografie odtiaľ, bola to aj pre mňa viac ako živá téma“, rozpráva o prvých hodinách konfliktu. „Jednoducho som cítil, že musím aj ja niečo urobiť“. Zorganizoval tak v Detroite klavírny koncert, ktorý sám odohral a výťažok z neho poukázal práve Ukrajine. „Kedže som vtedy cítil, že pomôcť nemôžem fyzicky, dal som k dispozícii to, čo som vedel“. Klavírny recitál vyniesol prvých tri tisíc dolárov. „To mi otvorilo oči, že môžem uroviť viac“, spomínana. Ďalšiu finančnú pomoc Marek vybavil od svojich amerických priateľov a sponzorov. „Svojou hlavou“ tak pre Ukrajinu zhromaždil a nasmeroval už viac ako dvestotisíc eur. Keď sa ho pýtam, že či už má vlastný byt, ktorý má v Bratislave aj spomínanú hodnotu, reaguje, že nie. Prečo teda zbiera peniaze pre núdznych na Ukrajine a nie pre seba a prípadne pre riešenie napríklad svojej bytovej otázky? „Keď som tam prišiel prvýkrát, bolo to krátko po oslobodení Charkiva. Okolo pätnásť minút od frontovej línie. Vtedy sa ti prehodnotí všetko. Prehádže sa ti hodnotový systém. Peniaze som začal vnímať ako prostriedok, aby sa mohli mať lepšie ostatní“.Po návrate zo Spojených štátov sa totiž Marek ponúkol na Ukrajinu ako dobrovoľník. Odvtedy tam už strávil mesiace. A na Slovensku popri štúdiu práva zorganizoval platformu Pomoc Ukrajine.V podcaste ho ako študenta práva konfrontujem aj so súčasnou vnútropolitikou situáciou okolo snáh Ficovej vlády zrušiť Špeciálnu prokuratúru, nakoľko je rovnako aktívne v akademickom senáte Univerzity Komenského v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mýtny tender, vojenské spravodajstvo či IT tendre v rezorte školstva, vnútra či zdravotníctva. Kde sme sa pozreli, tam sa doslova šafárilo, hovorí v až šokujúco otvorenom rozhovore šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ dodáva Andrassy. A prečo poslanec Kotlár rozhodne nepatrí do vedenia NKÚ?Naša krajina má problém v tom, že tu nefungujú systémy vnútornej kontroly hospodárenia s verejnými zdrojmi. Niekto ako keby v minulosti cielene ochromil vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré majú zachytávať nehospodárne a neefektívne konania štátnych zamestnancov, reprezentantov jednotlivých štátnych inštitúcií no a na zlyhania týchto kontrolných mechanizmov potom absolútne nevedia zareagovať ani orgány činné v trestnom konaní," tvrdí v nebývalo otvorenom a hlboko kritickom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácií je ešte šokujúcejší. "Je to tak "ušité" preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené," tvrdí šéf NKÚPripomeňme si, že hovoríme o mýtnom tendri, bašovaní vo voijenskom spravodajstva či o IT tendroch v rezorte vnútra, školstva či zdravotníctva. Všetko prípady, v ktorých nejde o pár tisíc, ale dokopy hovoríme doslova o miliardách eur. Miliónoch až miliardách verejných zdrojov, ktoré síce boli už minuté, no výsledky my ako občania ani veľmi neevidujeme. no, a toto sa tu deje už celé dlhé roky. Podľa šéfa NKU totiž nejde o zlyhania jednotlivcov, ba dokonca ani o tú či onú vládu, ale ide o celý zle nastavený systém, v ktorom sa strácajú cez nehospodárnosť, neefektivitu alebo až iné (v tomto prípade trestnoprávne postihnuteľné) javy obrovské sumy.Ako je toto vôbec možné, prečo sa to deje a komu to môže vyhovovať? Ako je nastavený systém kontroly vynakladania verejných zdrojov a kto ho takto deravo nastavil? Ako reagujú dotknuté štátne inštitúcie na neraz veľmi nelichotivé výsledky kontroly a prečo systém nejaví snahu sa zlepšovať?Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Reč však bude i o prešetrovaní manažmentu pandémie, reakcie zodpovedných ako i o tom, prečo je poslanec SNS Kotlár nevhodným kandidátom na post podpredsedu NKÚ.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vaječná škrupina prospešná čisteniu odpadových vôd? Či prapôvod jeho „životnej“ mechanochémie v zakladaní ohňa trením? A čo je vlastne tá mechanochémia, ak sa o nej dočítame, že môže nastúpiť tam, kde tradičná chémia naráža na svoje limity? Otázky, ktoré vymedzujú životno-profesný priestor Matej Baláža, naposledy oceneného cenou Eset Science award, no ocitol sa aj v rebríčku Forbes medzi piatimi top osobnosťami v kategórii veda. Jeho domovská inštitúcia – Slovenská akadémia vied – ho pred časom zaradila medzi vedcov roka, či úspešného popularizátora. Máme vo výsledkoch jeho práce čistejšiu alternatívu, ako na odpady? A čo hovorí na vládnu opciu pre ich spaľovanie, ktoré je rovno v jej programe nazvané „najlepším riešením“? K problematike vaječnej škrupiny a jej možného využitia pri procese čistenia odpadových vôd, ako hovorí, sa dostal prostredníctvom svojho školiteľa. „V odbornej literatúre bola zaujímavá téma, kde sa riešili mušle. Je to veľmi podobný materiál ako vaječná škrupinka. Existovali práce, kde bolo ukázané, že tento materiál je možné využiť pre rôzne aplikácie a jednou z nich bolo odburávanie chlóru z PVC, či tiež na čistenie odpadových vôd“, rozpráva. Hovorí, že prekvapujúcim pri tomto výskume bola skutočnosť, do akej miery sa dala aktivovať vaječná škrupinka pre čistenie odpadových vôd. „Jej mletím sa nám podarilo túto schopnosť veľmi výrazne zvýšiť a to aj stonásobne“. Matej Baláž má za sebou aj príspevok v boji s rakovinou. „Pripravovali sme látky, ktoré sa vyskytujú v rastlinách, no vo veľmi malých množstvách, a majú protirakovinovú biologickú aktivitu. Zamerali sme sa vyvinúť syntetický spôsob na získanie týchto látok“, rozpráva oceňovaný vedec. Pri otázke na praktické využitie svojho výskumu reaguje tým, že jeho doménou je prvovýskum, ktorý sa končí vedeckou štúdiou. Po jej publikovaní je jej obsah potom k dispozícii praxi.„Náš nápad využila jedna japonská firma na výrobu sulfidu cínatého. Je to zlúčenina, ktorá sa používa do brzdových obložení“, uvádza príklad. Ekologickejšie čistenie odpadových vôd prostredníctvom vajíčkovej škrupiny na svoje využitie v praxi ešte len čaká. V programovom vyhlásení vláda konštatuje, že „spaľovne sú najlepšie riešenie pre spracovanie komunálneho odpadu“ a že „prijme strategické rozhodnutie o vybudovaní dostatočného množstva spaľovní“. Čo hovorí na zámer tejto vlády riešiť problém komunálneho odpadu cestou výstavby nových spaľovní?„Určite sa radili. (Spaľovne) budú tým najjednoduchším a zabehaným spôsobom. Vláde ide o okamžitý efekt, aby hneď bol výsledok, aby ľudia videli, že pre nich niečo robí“. „Náš prístup mechanochémie, keď si porovnáme, že môžeme získať nanočastice a spracovávať suroviny týmto spôsobom, v porovnaní s tradičnou pyrolýzou – a teda spaľovaním pri vysokých teplotách, enviromentálny príspevok nášho prístupu je určite zaujímavý“, porovnáva Matej Baláž. Problémom je však podľa neho, že si vyžaduje čas a investície. „Nie je asi až taká vôľa rozvíjať technológiu nanovovo, lebo to trvá dlho“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše vlastenectvo často vychádza z omylu, sme hrdí na importované veci, o ktorých nevieme, že nie sú slovenské. Naši hrdinovia nie sú ako svetoobčan Štefánik, ale zápecník Hlinka, ktorý v malej krajine urobil veľké zlo. V tomto máme veľa spoločné s Balkánom – hrdosť na vlastnú dutosť, hovorí režisér a občiansky aktivista Nikita Slovák.Vykašlime sa na mýty a hlúposti ako Solúnski bratia, Jánošík a panslavizmus, hovorí Nikita Slovák. Podľa neho máme ruskú vlajku a M. R. Štefánik navrhoval podstatne lepšiu. Slovensko potrebuje rebranding a veľké upratovanie, pri ktorom sa spoja rozumní ľudia.Už od normalizácie sme nechutne poddajní a skloníme hlavu, keď sa ministerke nepáči obraz alebo výstava. Netreba zakazovať, stačí, že sa vrchnosť vyjadrí a my sa preventívne podriadime. Navyše, aj v umení sa zrazu vracajú fašistické prvky – dôraz na ľúbivosť, povznášanie ducha a ľudovosť.Nikita Slovák organizoval mnohé protesty, od Jána Slotu až po podporu Ukrajiny. Mali by sme teraz ísť hromadne do ulíc a protestovať proti vláde dva mesiace po voľbách? Odpoveďou je, že by sme mali chytiť vlnu, keď sa bude dať surfovať. Robert Fico podľa neho ide ako podľa plánu sovietskej Čeky. Predpovedá, že keď ľudia pocítia Ficovu vládu vo svojej peňaženke, bude tu proti nemu aj sociálny odpor a vzniknú tlaky v koalícii. Na protestoch budú musieť byť aj rehoľné sestry, mimovládkari, ktorí pomáhajú zomierajúcim a ďalší ľudia, ktorým vláda priamo škodí.V našej lodi sú však dve diery, a tá druhá sa volá Igor Matovič. Strieda sa nám tu Caligula s Nerom, hovorí Nikita Slovák. Čo si myslí o vysielaní RTVS a aké má skúsenosti s ich prílišnou opatrnosťou? A čo má súčasné Slovensko spoločné s Knihou džunglí?Rozhovor viedol Peter Hanák.

Podceňujeme spoločenský vplyv internetových diskusií. Na veľa tém či káuz nemáme relevantné prieskumy, preto sa často chytáme toho, čo k dispozícií je a to sú práve internetové diskusie. A keď v nich preváži nenávisť, tak vznikne falošný dojem, že práve to tu dominuje, hovorí Jakub Goda z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej. Preto by mali byť podľa neho médiá aktívnejšie a internetové diskusie by mali regulovať.Internet sa stal neodmysliteľnou súčasťou našich životov, prenikol do nášho súkromia a ovplyvňuje nielen náš osobný život, ale aj to, čo si o svete myslíme a aký máme pohľad na aktuálne spoločenské dianie. Internet, presnejšie sociálne siete, zásadne zmenili aj politiku. Dnes už politici klasické média v podstate ani veľmi nepotrebujú pretože svoje posolstvá môžu voličom smerovať priamo prostredníctvom sociálnych sietí, kde im nehrozia žiadne nepríjemné, či kritické otázky a svojich oponentov dokážu účinne a bez akýchkoľvek problémov "zabanovať".Na týchto sieťach, ktoré sa falošne tvária iba ako akési platformy, ktoré nenesú - na rozdiel od klasických médií, za zverejnený obsah žiadnu zodpovednosť.Navyše algoritmami účinne živia šírenie hejtu, lží, zloby, predsudkov a dokonca i nenávisti.Nevymkol sa nám teda svet sociálnych sietí už úplne spod kontroly a dá sa tento vypustený Džin droliaci samotné základy našej civilizácie vpratať naspäť do čarovnej lampy?Aký vplyv na spoločenskú mienku majú diskusie na internete a mali by sme sa pokúsiť o ich reguláciu? Ako bude fungovať regulácia EÚ pod názvom Digital Services Act a zaberie na sociálne siete hrozba finančných sankcií? No a napokon, kde v tom celom je zodpovednosť klasických médií a ako sa na túto tému pozerajú v kancelárií hlavy štátu?Témy a otázky pre Jakuba Godu z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Stačilo 36 dní a z jednej slobodnej krajiny sa stalo dobité územie. Príbeh Poľska. Mocensky si ho vtedy pred zimou 39 rozdelili mocní Berlína a Moskvy. Stačil na to čas od 1. septembra do 6. októbra. Strih. Posun o takmer storočie. 43 dní trvá vládnej zostave s označením FICO4 nie síce totálne, no postupné mocenské ovládnutie Slovenska. Najprv sa vysporiadali s policajným prezidentom, neskôr s vyšetrovateľmi NAKA čurilovcami, stihli obísť a následne pohroziť Úradu pre oznamovateľov protispoločenskej činnosti, Ústavu pamäti národa pohrozili za trestné oznámenie na Ľuboša Blahu, Najvyššiemu kontrolnému úradu oznámili, že bude mať špeciálneho podpredsedu pre vysporiadanie sa s covidovou minulosťou, zo štyroch médií sa stali „nepriatelia“ premiérovho Slovenska, šéf regulačného úradu si zas od predsedu vlády vypočul, že je „terorista“….a takto by sme mohli pokračovať deň po dni, až by sme prišli k aktuálnej „mikulášskej“ strede, kedy by sa mali len chodbové reči a parlamentné šumy o budúcnosti špeciálnej prokuratúry a jej prvého muža Daniela Lipšica premeniť na verejnosti známe vládne materiály. Quo vadis – Kam kráčaš, Slovensko? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka, pozorného pozorovateľa jeho pohybov. Rýchlosť „bagra na demokraciu“„Aj ja som prekvapený, ako rýchlo s tým bagrom na demokraciu idú“, hovorí Štefančík. Dopĺňa, že môže ísť o stratégiu, ktorá protivníka vyradí z možnosti pohotovej reakcie. „Chcú to mať rýchlo za sebou, a bez zbytočných rečí nejakých novinárov, politológov a širokej občianskej verejnosti“, tvrdí. Koniec špeciálneho prokurátora a špeciálnej prokuratúry„Hovorili to už pred voľbami, že Daniel Lipšic napatrí na takúto funkciu. Teraz robia všetko pre to, aby ho z nej dostali. Toto nikoho neprekvapí“, reaguje na vládne zámery. Otázny však podľa Štefančíka bude dopad na samotný organizovaný zločin na Slovensku. „Zaujímavé je, že keď im bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik šiel po ruke, bol vždy k dispozícii a zametal veci ktoré zametať mal, tak celá Špeciálna prokuratúra bola v poriadku. Zrazu, ak sa rozbehne, sú tam čestní a transparentní ľudia, zrazu to prestane fungovať a niekomu to vadí“, upozorňuje Radoslav Štefančík. „Je to bager zo Súmračnej, ktorý aktuálne bagruje princípy nášho právneho štátu a chce zlikvidovať podstatu, ktorá demokraciu ešte stále drží“, pomenúva modus operandi vládnej zostavy Fico4. Dodáva však, že ak budú takto pokračovať ďalej, „s krajinou to nedopadne dobre“. Hrádzou majú byť sebavedomé médiá a živá občianska spoločnosť. „Je psou povinnosťou premiéra odpovedať aj na kritické otázky, právo na informácie tu majú všetci občania“, tvrdí politológ Štefančík.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Boj s hybridnými hrozbami v programe vlády je na smiech, ak premiér Fico prijíma „nitkoťahača“ spravodajských operácií Moskvy u nás, tvrdí expert Viktor Breiner.Paralýza či neistota. Stav, do ktorej sa dostali tímy tzv. strategickej komunikácie po nástupe vládnej zostavy Fico4. Koniec novembra časti priniesol koniec ich bežnej práce – odhaľovať, upozorňovať a edukovať o ničivom potenciáli dezinformácií a hoaxov pre chod samotného štátu. A niektorým – dnes už bývalej šéfke takéhoto úradu na úrade vlády Miroslave Sawiris – rovno vyhrážky paragrafmi. Pre nové vedenie štátu ide o „politických aktivistov“, ktorí mali údajne diktovať, čo si na Slovensku máme myslieť. Zástup „nepriateľov“ štátu sa tak rozširuje. Neprivedie to však rovno k neistote a paralýze demokracie u nás? Téma pre Viktora Breinera, ktorý svojho času stál v čele takéhoto tímu na rezorte obrany. Nútené „vyprevádzanie“ expertných tímov strategickej komunikácie zo služieb štátu označuje za „nehoráznosť“. Breiner tvrdí, že títo experti ukázali v zložitých podmienkach pandémie a Putinovej agresie voči Ukrajine, že „ak experti dostanú priestor, dokážu pracovať aj v podmienkach slovenskej štátnej správy bez politickej podpory a relevantných zdrojov“. Keby podľa Breinera politickým reprezentáciám šlo prioritne o verejný záujem, nie o svoj prospech, nezbavovali by sa len tak ľahko potenciálu expertných tímov. „Oni ich ale nachytali na hruškách“, hovorí Breiner a poukazuje na fakt, že títo experti Roberta Fica a Petra Pellegriniho a ich strany v Bruseli označili rovno za „hybridné hrozby“. Boj hybridnými hrozbami, ktorý si táto vláda napísala do svojho programu je podľa Breinera „na smiech“. „Máme tu na druhej strane premiéra Roberta Fica, ktorý sa stretáva s ruským veľvyslancom – nitkoťahačom ruských spravodajských operácií na Slovensku“, ilustruje Breiner. „To nerobí ani Viktor Orbán“, dodáva. Za vážne ohrozenie demokracie u nás označuje „normalizáciu dezinformačnej scény, z ktorej oni (vládna koalícia) chcú urobiť mainstream“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď škola nevykazuje žiadnu šikanu, tak práve na nej sa deje najviac šikany. Šikana je totiž pre školy často i reputačný problém. Máme rôzne metodiky, akčné plány a ďalšie dokumenty, problémom je, že sa to na školách často reálne neuplatňuje, hovorí odborný poradca komisára pre deti Otto Brixi. Ako si teda poradiť so šikanou, ktorá vyústila na východe Slovenska do fatálnej tragédie dieťata?Pripad samovraždy 15 ročného Romana z Parchovian postavil na nohy doslova celé Slovensko. Ako sa to mohlo stať, kde boli tí, čo by mali garantovať bezpečnosť detí v školách a najmä - čo urobíme pre to, aby sa naše deti cítili v školách ako bezpečne, tak aj spokojne? To sú otázky, ktoré si dnes musí klásť veľmi veľa rodičov, ale aj tých, ktorí za bezpečie detí zodpovedajú. Téma šikany však vôbec nie je nová, stretol sa s ňou prakticky skoro každý jeden z nás.Otázkou preto je, ako to, že ako spoločnosť dopustíme, aby touto mimoriadne traumatickou skúsenosťou, prechádzali i naše vlastné deti a ako vieme nastaviť systém tak, aby takýchto prípadov - ako je Roman z Parchovian, bolo čo možno najmenej.Šikana:Téma, ktorú si mnohí z nás nosíme hlboko vo svojom vnútri a ktorá nás môže i celoživotne ovplyvňovať - to, ako vnímame agresiu a násilie, to ako vychovávame svoje deti i v tom, čo spoločensky považujeme za dôležité a hodné zásadných riešení.Téma, či tým - ktorých my sami deklarujeme ako to najcennejšie čo máme, teda našim deťom, vieme a chceme poskytnúť pocit bezpečia. Téma, v ktorej sa pýtame na to, ako našim deťom dokážeme pomôcť vo chvíľach a situáciách, na ktoré oni sami nestačia a v ktorých sa cítia slabé, zraniteľné, ohrozené, zúfalé - a tak strašne osamelé.Téma, kde si musíme klásť otázku, čo je primárnym cieľom vzdelávacieho systému, či je to púha suma nepochybne dôležitých vedomostí - alebo chceme, aby naše deti vzdelávanie napĺňalo pocitom spokojnosti a cítili sa v školách, družinách či všemožných krúžkoch spokojne a najmä, bezpečne pred akoukoľvek formou agresie či násilia.Šikana. Téma Rána Nahlas s odbornými poradcami Komisára pre deti Ottom Brixim a Svetlanou Pavlovičovou.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Nevieme sa za seba verbálne postaviť. Máme problém povedať jasné “Nie!”, keď je nám niečo nepríjemné a máme problém aj s obhájením vlastných hraníc, keď ich niekto prekračuje, hovorí v Ráno Nahlas šefka združenia Za seba Bianka Urbanovská. Mnoho ľudí u nás, podľa nej, podlieha mylnej predstave, že sebaobrana voči agresii či sexuálnemu násiliu začína až pri reálnej fyzickej konfrontácii s agresorom. Všetko to však začína už oveľa skôr. Ako sa brániť sexuálnym agresorom a ako to naučiť naše deti?V Ráno Nahlas sme nedávno otvorili veľmi citlivú, boľavú, ale aj nesmierne dôležitú tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže. Lebo áno, i to sa u nás deje.Ešte dôležitejšie než túto tému otvoriť - a hovoriť o nej, je však edukovať potenciálne obete - ako aj ich rodiny a komunitu, ale najmä: Naučiť naše deti, ako sa takejto agresií sexuálnych predátorov účinne brániť No a práve o tom je dnešné Ráno Nahlas, so zakladateľkou a certifikovanou lektorkou občianskeho združenia Za seba Biankou Urbanovskou.“Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj, to je päť kľúčových zásad sebaobrany voči agresií či sexuálnemu násiliu, ktoré učí naše deti a mládež občianske združenie “Za seba”.Agresia a sexuálne násilie totižto nezačína až pri reálno fyzickom kontakte, respektíve agresií sexuálneho predátora. Reálna a účinná sebaobrana začína podľa šéfky združenia “Za seba” Bianky Urbanovskej začína už oveľa, oveľa skôr.Všetko sa to začína pri zdravom sebavedomí, uvedomení si hodnoty vlastného “ja”, nastavení - ale aj obhájení si osobných hraníc a osobného priestoru či pri schopnosti povedať jasné “Nie”, ak sú tieto hranice proti našej vôli prekračované (a to i tými najbližšími, trebárs i členmi našej vlastnej rodiny či komunity). Najúčinnejšou formou sebaobrany je preto čo najviac eliminovať možné riziká a konfliktu sa proste vyhnúť. “Útek nie je žiadna zbabelosť,” vysvetľuje Bianka Urbanovská. Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o tom, ako sa brániť sexuálnym predátorom, o tom, ako eliminovať hrozbu agresie a predovšetkým - ako tomu naučiť naše deti a ochrániť ich pred predátormi a agresormi?Kde teda máme najväčšie slabiny v rozpoznaní potenciálnych hrozieb a prečo sa to všetko začína už niekde v našom detstve, či doslova v najužšom rodinnom kruhu?Témy a otázky pre šéfku združenia Za seba a lektorku Bianku Urbanovskú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnes nepriatelia s premiérskym infobanom, či inak čiernou listinou nežiadaných. Predtým hyeny, idioti, slizké hady či špinavé protislovenské prostitútky. Komunikácia tretieho ústavného činiteľa smerom k novinárom. Aj v nej zaznamenal Robert Fico v ústavných funkciách vývoj. Pred ním aj iní – či už „homo vulgaris“ Igor Matovič; premiér reforiem odpísaný Gorilou - Mikuláš Dzurinda; alebo trojnásobný predseda vlády s nárokovaným titulom otec zakladateľ – Vladimír Mečiar. On neváhal na novinárov dokonca vytasiť päste! A tento takmer už tridsaťročný príbeh odovzdávania premiérskej - a neraz aj komunikačnej - štafety z bezprostrednej blízkosti sledoval a neraz na vlastnej koži zažíval náš kolega Braňo Dobšinský. Ako sa novinárčilo za Mečiara? A v čom je iný prístup Roberta Fica? Nie je to vlastne celé o tom, že politici by najradšej mali z médií a novinárov len akési rezonátory ich krokov? A kontrolná funkcia médií, ktorú im prisudzuje demokratické rozloženie úloh, ich zaujíma len do momentu, keď opustia opozičné lavice a uchopia moc? „Každá moc si postupne začne myslieť, že má patent na pravdu, že tu budú na večné časy...Ja sa na tom nesmierne bavím“, rozpráva Dobšinský. „Počkajme si dva tri roky a ich vlastní ich budú konfrontovať so sľubmi“, dodáva. Rozprávanie plné anekdotických príbehov s piatPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko je po pandémií - a po dôsledkoch vojny na Ukrajine, krajinou, kde žije veľmi veľa nešťastných a nespokojných ľudí a práve toto niektorí politici, ktorí nemajú čo ponúknuť, využívajú. Oni túto krajinu poznajú veľmi dobre a napríklad taký Robert Fico a jeho partia, prišli na to, ako ľahko tu môžu získavať lacné politické body. Hovorí vedec Pavol Čekan. Podľa neho hnev a frustrácia v nás prebila pamäť i pocit osobnej zodpovednosti.“Tie drísty o slovenskom menu, slovenskom folklóre, a furt o niečom slovenskom, prestávam tomu rozumieť. Mne primášovi ľudovej hudby, ktorý si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu z PUĽSu, deti mu tancujú v Klnke, bude nejaký SNS človiečik, ktorý nevie ani hovoriť poriadne po slovensky, v živote by na seba nedal slovenský oblek z Ozety, nevie ani kultivovane zaspievať slovenskú ľudovú pieseň, silne pochybujem, že dokáže navariť nejaké slovenské jedlo, či rozoznať slovenské čipsy od rakúskych, určite nevie naspamäť tri najdlhšie slovenské rieky, diktovať, čo je to pravé slovenské, národné a správne pre Slováka. Vedia oni vôbec, čo je napríklad slovenská veda a inovácie? Či som tu už zašiel priďaleko?” To je úryvok zo statusu na sociálnej sieti Pavla Čekana. Poznáme ho ako úspešného slovenského vedca spojeného s pandémiou Covidu, ale aj ako podnikateľa a takpovediac dušu umeleckú a možno prekvapivo - i folklórnu.Nie tak dávno - ešte v časoch Covidu, Pavol Čekan otvorene prognózoval v Ráno Nahlas rozpad spoločnosti a to práve v dôsledku tejto pandémie. Covid je - viacmenej, už preč, bývalé vlády bojujúce s touto epidémiou sú tiež už len politickou minulosťou, no ale my sme tu ostali. Otázkou však je, aké stopy v nás táto doba zanechala a ako sa doba strachu z neviditeľného nepriateľa, ustavičných lockdownov ako i uchýlenia sa do virtuálneho sveta onnlinu premietla do tváre našej spoločnosti.Ako spoločnosť sme rozorvaní, frustrovaní, nahnevaní a hľadajúci - možno práve kvôli vštkým tým otrasom, aspoň niečo, čo je to skutočne naše a čo nás dokáže spájať. Čo je to teda to “naše” to - národné či vlastenecké? To, čo by nás ako spoločnosť malo, či aspoň vedelo spojiť, zoči voči všetkým tým náročným a zložitým výzvam dnešnej doby.V akom stave je teda slovenská veda a prečo sa jej napriek úspechom z obdobia pandémie nedostalo viac financií a ani rešpektu väčšinovej spoločnosti? Ako zastaviť pokračujúci únik mozgov a prečo sa ako spoločnosť čoraz viac a viac ponárame do bahna iracionality, konšpiračných bludov, hľadaniu politických psudospasiteľov a nie je teda dnešná doba už viacmenej vzburou voči humanistickému a osvieteneckému odkazu tradicií Európy i Slovenska?Počúvate Ráno Nahlas, s vedcom Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Izrael a radikáli Hamasu, Ukrajina a Putinovo Rusko – horúce konflikty týchto dní a v prípade druhého je ten časový horizont už na takmer dvojročnej hranici. Naviac, vojna je bezprostredne za našou východnou hranicou. „Schopnosť vedieť sa brániť a mať partnerov, na ktorých sa vieme spoľahnúť a oni na nás, je dobrým liekom na kvalitný spánok akejkoľvek krajiny“, uvádza sa v programe nedávnej úradníckej vlády. Tá aktuálna síce vojenskú pomoc Ukrajine deklarovane odmieta, slovenským zbrojárskym firmám však v prípadných dodávkach brániť nechce. Naviac – z výroby zbraní chce získať „pozitívny“ príspevok pre „rast HDP“. Ako je vlastne Slovensko s obranným priemyslom? Sme vlastne ešte schopní vojensky pomôcť Ukrajine z vyprázdnených skladov? A čo v prípade, že by sme sa potrebovali sami brániť? Témy pre Viliama Ostatníka, experta na bezpečnostno-obrannú oblasť z Adapt Institute. Robert Fico opakuje, že „áno“ humanitárnej pomoci Ukrajine, „nie“ tej „vojenskej na vládnej úrovni“. V Bruseli však podporil aj „vojenskú pomoc“ Ukrajine. A na domácej pôde deklaruje, že súkromným zbrojovkám vojenskej pomoci brániť nebude. Nejde o „hru perím“?„Vnímam to ako domácu politickú hru“, reaguje Ostatník a hovorí o predvolebných sľuboch a povolebnej realite. Ak pred voľbami zaznievalo „ani náboj na Ukrajinu“, po voľbách prichádza realita. „V povolebnej realite sa teraz bijú dve veci: voličovi chcem naplniť jeho očakávanie a poviem, že zo skladov nič nepôjde. Zároveň sa to však bije s realitou, že ide aj o veľkú komerčnú príležitosť“, vysvetľuje. „Toto zrušiť alebo zabrzdiť by bolo nielen bláznovstvo, ale je to realita, na ktorú narazil súčasný premiér“, uzatvára Ostatník. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo bolo pred voľbami už nie je také dôležité, predvolebná rétorika sa v tej jej najhoršej podobe nepretavila do PVV, hovorí o vládnom programe bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. Slovensko podľa neho vždy vykonávalo suverénnu zahraničnú politiku čiže vládny slogan o suverénnej zahraničnej politike považuje za prázdny. “Ak suverénny znamená rozhodnúť sa suverénne hlúpo - a nie v záujme dlhodobých perspektív Slovenska, tak potom na takúto suverénnosť môžeme škaredo doplatiť, tvrdí WlachovskýVláda sa bude riadiť heslom “Slovensko na prvom mieste,” čo znamená byť solidárny, zodpovedný a predvídateľný v zahraničnej politike so zreteľom na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.To je krátky úryvok z vládneho programu štvrtej ficovej vlády v oblasti zahraničných vecí a medzinárodných vzťahov.Čo bude tento “Trumipzmus” znamenať v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine a ako možno vnímať to, že vo vládnom programe niet o ruskej hrozbe ani len jedinej zmienky?Ako čítať vládne snahy o oživenie dávno zašlej slávy tzv. Vyšehradskej štvorky vo svetle principiálne odlišných postojov Poľska a Maďarska zoči voči ruskej agresií a vnímaniu bezpečnostnej hrozby z Kremľa?Ako nás môže oslabiť vládnym establišmentom deklarovaná snaha rušiť špecializované útvary štátnej správy určené na boj s hybridnými hrozbami a prečo to vlastne vláda robí?No a aký postoj zaujať k opätovnej eskalácií násilia v oblasti Blizkeho východu, ktoré rozpútal brutálny krvavý útok teroristov z Hamasu na civilistov v Izraeli?Do akého geopolitického sveta teda kráčame, aký svet sa aktuálne pred našimi očami tvorí a je vôbec Slovensko na meniacu sa bezpečnostnú situáciu - ako i zvyšujúce sa hrozby vojen, terorizmu klimakrízy či migrácie, pripravené? A je na tieto meniace sa siločiary, ako i úplne nové civilizačné výzvy pripravená nová vláda Roberta Fica? Toho istého Roberta Fica ktorý Slovensku už tri krát vládol a na zmenu krajiny mal dlhých 12 rokov.“Ak berieme politikov ako tých, ktorí by mali spravovať štát a dbať o to, aby sa jeho občania mali lepšie, tak potom sme tu vyše dekádu mali pri moci tých, ktorí tento štát nikam zásadne neposunuli. Teraz sú tu znova a mne nie je jasné, že keď im to nevyšlo tri krát, prečo by to malo výjsť štvrtý krát. Za tých 12 rokov jeho vlád k žiadnemu výraznému posunu tejto krajiny neprišlo. Najväčším hriechom vládnutia Roberta Fica je preto stratený čas,” pripomína Wlachovský.Témy a otázky pre dlhoročného skúseného diplomata a exministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Predstava, že ľudia s intelektovým či mentálnym znevýhodnením nemajú sexuálne túžby je veľký mýtus. Nie je to pravda, v niektorých prípadoch je to u týchto detí aj skôr a silnejšie, než u bežnej populácie, hovorí Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková. Tá v Ráno Nahlas už na jar upozornila na fenomén sexuálneho zneužívania týchto detí. Špeciálne olympiády preto rozbehli program vzdelávania rodičov, ale aj detí ako najlepšej obrany voči zneužívaniu.Až 8 z desiatich dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané, malo nejakú formu intelektového či mentálneho znevýhodnenia. V prípade chlapcov, to bolo až v 70 % prípadov. O tomto fenoméne zneužívania tých najbezbrannejších z bezbranných hovoria aktuálne celosvetové štatistiky. A sexuálne zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí sa deje aj na Slovensku. Deje sa to, len je to téma - napriek svojej hrozivosti, neraz u nás vo verejnom priestore prehliadaná až tabuizovaná.Tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže sme v Ráno Nahlas otvorili už na jar, dnes sa k nej - pre jej závažnosť, opäť vraciame. Tentoraz však už v polohe aktívnej obrany voči sexuálnym predátorom. Pretože ešte dôležitejšie ako problém otvoriť a pomenovať, je sa tomu aktívne postaviť a naše deti - ako aj ich rodičov, naučiť ako sa voči sexuálnej agresii brániť.V tejto téme totiž panuje niekoľko veľkých mýtov. Od predstavy o páchateľoch, až po vytesnenie predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych túžbach detí a mládeže s intelektovým, či mentálnym znevýhodnením. Podľa Evy Gažovej Vrankovej, jedna z kľúčových rád preto znie: Rozprávajte sa so svojimi deťmi aj na tieto témy a učte ich - už od šiestich rokov, čo je to súkromie. “Ten, kto prvý otvorí otázku sexu, sexuálneho zneužívania, ochrany voči nemu, ako i vzťahov medzi pohlaviami, tak ten vyhráva súboj o dôveru dieťata. Takže hovoríme rodičom, buďte to vy, pripomína Národná šéfka Špeciálnych olympiád. Problémom však podľa nej je i častá infantilizácia takýchto detí práve zo strany rodičov.   Ďalším mýtom je i predstava o sexuálnych agresoroch. Väčšina sexuálnych agresorov totižto - na rozdiel od zastaralých filmových predstáv, nie sú žiadni cudzí muži v povestných baloniakoch motajúci sa pri školách. Naopak, dlhodobé štatistiky potvrdzujú, že väčšina sexuálnych predátorov sú osoby, ktorých obete - či ich okolie a komunita, dobre pozná a dokonca k nim majú aj dôveru. A vo väčšine prípadov zneužívania je to postavené práve na zneužití tejto- a neraz i dlhodobo a opatrne, budovanej dôvery zo strany sexuálneho agresora.“Najnebezpečnejšie v dnešnej dobe je tzv. online zneužívanie (teda cez virtuálny internetový priestor) pretože naši športovci sú často na sociálnych sieťach veľmi zdatní. Práve tam si ich potom ten agresor nájde a cielene vytipuje, že ide o dieťa s nejakou formou intelektového obmedzenia a teda tam to bude mať ľahšie. Naše deti sú pre toto svoje znevýhodnenie vyčleňované zo spoločnosti a keď si ho ten agresor nájde, presne vie, čo má robiť a ako si získať jeho dôveru. Agresor sa nikam neponáhľa, ale na konci toho všetkého je potom sex. Agresor si to pritom buduje tak, aby to sexuálne zneužívanie trvalo čo najdlhšie, varuje Eva Gažová Vranková. Zároveň ale dodáva, že symptómy zneužívania sú na dieťati odhaliteľné prakticky okamžite a ide o prejavy fyzické či psychické. Tá najzákladnejšia rada preto znie: “Majte otvorené oči, vždy a všade.”Počúvate Ráno Nahlas, dnes o tzv.Safeguardingu, teda o ochrane a vzdelávaní voči hrozbe sexuálneho zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí. S Národnou šéfkou Špeciálnych olympiád Evou Gažovou Vrankovou.

„Robert Fico s Andrejom Dankom poškodzujú občanov, lebo im upierajú právo na informácie“. Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc takto reaguje na ich najnovšie kroky smerom k vybraným médiám a novinárom. „Šokuje ma, že sú pritom až bezškrupulózni“, dodáva. Nadraďujú tým podľa neho úzke stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti.Hyeny, idioti, špinavé protislovenské prostitútky, slizké hady – to sú len niektoré z výrazov, ktorými častoval a častuje novinárov staronový premiér. V minulosti novinárov urážal a hneval sa nich, dnes z časti robí dokonca nepriateľov. A ak vybrané médiá pôvodne ani nechcel púšťať na úrad vlády, postoj transformoval a najnovšie s nimi „prerušil komunikáciu“. Neplnia si podľa neho povinnosť – pravdivo, všestranne a včas informovať „osobitne o krokoch vlády a jej predsedu“. Ich šéfredaktori však Robertovi Ficovi kontrujú: médiá sú v demokraciách kontrolórmi moci, nie jej PR oddeleniami. Ako premiér takýmto prístupom podľa nich robí z vybraných médií terče a legitimizuje útoky voči nim. James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov amerických, svojho času napísal, že „vláda ľudu bez informovanosti ľudu, alebo bez možnosti získať informácie, je iba prológom frašky alebo tragédie”. „Prístup Roberta Fica je z tohto pohľadu záťažovou skúškou pre slovenskú demokraciu“, reaguje Pavol Szalai. „Možno tu hovoriť o tlakoch, ktoré oslabujú slobodu tlače“, dodáva. A bez slobody tlače sa podľa neho oslabuje dobrá správa vecí verejných, doslova neexistuje boj proti korupcii a kontrola moci. V podcaste sa pozrieme, čo môže byť hrádzou pre takéto chúťky politikov obmedzovať nezávislé médiá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

“Chudobu považujem za najväčšiu lekciu pre ľudské práva a slobody na Slovensku. Chudoba je následok i príčina porušovania ľudských práv,” tvrdí 34 rokov po Novembri 89 Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Zároveň pripomína, že hoci je chudoba z hľadiska ľudských práv našim najväčším problémom, do poriadku by sme mali dať aj právny rámec pre vzťahy ľudí z LGBTI komunity.Od Novembra 89 - keď padla totalita, uplynulo už 34 rokov. Máme slobodné voľby, zrušili sme 4. článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, na hraniciach už nemáme ostnaté ploty, mínové polia a už nestrieľame do ľudí do chrbta ostrými. Odstránili sme štátnu cenzúru, máme slobodu prejavu - ale najmä slobodu aj po prejave, máme právo zhromažďovania, v spoločnosti, v pozitívnom zmysle slova, bujnie tretí sektor -často nahrádzajúci zlyhávajúci štát.Zároveň však popri tom všetkom pozitívnom, máme i státisíce ľudí pod hranicou chudoby, máme množstvo prípadov šikanovaných, týraných a zneužívaných detí, máme enormný počet domáceho násilia, ale aj prípady týrania a šikanovania seniorov. Rómske deti sú na Slovensku aj v roku 2023 obeťami rasovej segregácie a ľudia z LGBTI komunity sú tu ešte aj dnes obeťami hejtu politikov, spoločnosti a ich práva v oblasti rodinného života stále nie sú na úrovni majoritnej heterosexuálnej väčšiny.“ESĽP nám jednoznačne odkazuje: vytvorte právny rámec pre osoby rovnakého pohlavia. Nazvite si ho akokoľvek, ale nech je to legitímne, nech je to pred tvárou štátu, ale nech sa dostane právneho uznania osôbe rovnakého pohlavia,” hovorí Róbert Dobrovodský,No a ľudia so zdravotným či mentálnym znevýhodnením - či dlhodobo chorí, chudobní alebo proste “iní” na Slovensku 2023 rozhodne nemajú rovnaké štartovacie pozície, naopak: Tieto často najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú u nás ešte stále na okraji záujmu štátu - ako i i väčšinovej spoločnosti.“Je veľmi dôležité aby nad nami všetkými, nad celou spoločnosťou, nad tou “spoločenskou zmluvou”, ktorú sme uzatvorili keď sme tvorili štát, boli ľudské práva, ktoré patria každému bez výnimky. Lebo akonáhle začne v spoločnosti systém dehumanizácie, že tebe to právo patrí a tebe už nie alebo ti patrí v nižšom rozsahu, tak to je základ tragédií, pripomína ombudsman Dobrovodský.Kam sa teda to naše Slovensko posunulo po páde komunistickej totality za tých uplynulých 34 rokov? Môžeme byť spokojný so stavom ľudských práv a ich reálnej vymožiteľnosti a kde sú naše najväčšie “achilovky” z hľadiska dodržiavania ľudských práv a medzinárodných štandardov, ku ktorý sme sa napokon my sami aj oficiálne zaviazali? A najmä: ak táto krajina nie je pre starých, zdravotne či mentálne znevýhodnených, chudobných či LGBTI komunitu, tak pre koho vlastne je?Témy a otázky pre Verejného ochrancu práv, zjednodušene ombudsmana, Róberta Dobrovodského. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„K teroristom nemôžeme byť tolerantní. Áno, som smutný, že zomierajú Palestínčania v Gaze. Nik nemôže mať radosť z toho, že zomierajú obyčajní ľudia. Problém je však v tom, že Hamas stále existuje a z civilov si robí živé štíty. Musí byť zničený.“ Pohľad na súčasný konflikt medzi Izraelom a radikálmi Hamasu optikou židovského rabína Mišu Kapustina. Nožom dobodaná Židovka, na dverách jej bytu hákový kríž – Francúzsko; grafity Dávidovej hviezdy na domoch a podnikoch, kde žijú a pracujú Židia – Nemecko; odmietnutá rezervácia židovskej školy na nafukovací hrad – s poznámkou podnikateľa: nemôžem prijať sionistickú objednávku, nechcem krvavé peniaze – slobodu Palestíne – to je zas prípad z Austrálie. Vo svete narastá vlna antisemitizmu po Izraelskej vojenskej odvete na masaker radikálov Hamasu. „Radikáli programovo zasievajú strach. Sú presvedčení, že pravdu majú len oni a všetko ostatné je zlé. Preto chcú všetko ostatné zničiť“, rozpráva rabín Kapustin. „Slovo kompromis ani nie je v ich slovníku. Oni chcú všetko“, dodáva.Konflikt sa začal koordinovaným útokom radikálov Hamasu na ciele v Izraeli v sobotu 7. októbra a ich „besnením“. Zabili pritom vyše 1400 Izraelčanov, ďalšie dve stovky zobrali do zajatia. „Izraelom sa to neskončí. Všetci to majú pochopiť. Svoj radikalizmus a fanatizmus chcú rozšíriť aj do Európy, Ameriky. Do všetkých krajín“, rozpráva rabín. „Antisemitizmus je tu odpradávna. Je to choroba. Zatiaľ na ňu neexistuje účinný liek a pravdepodobne ho ani nikdy mať nebudeme“, dodáva.Každý jednotlivec stojí podľa neho denne pred voľbou medzi dobrom a zlom. „Antisemitizmus je voľbou pre zlo“, tvrdí rabín Kapustin. Tvrdí, že na Slovensku sa cíti bezpečne, a to aj po vražde zo Zámockej v Bratislave, keď sa v manifeste útočníka našli aj slová o „nenávisti k Židom“, ktorí mali byť tiež obeťami útoku. „Nie je možné zakázať nenávidieť. Je to právo každého. Môžeme milovať alebo nenávidieť. Odporúčam však radšej prejavovať lásku tým, ktorých milujeme, na nenávisť nám potom ani nezostane čas“, uzatvára rabín Kapustin. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe pretože tá vtedajšia podoba už dnes nie je možná. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa vláde určite vráti a to veľmi rýchlo, tvrdí dlhoročný novinár, bývalý viacnásobný šéfredaktor a expredseda Syndikátu novinárov Ján Füle. Podľa neho vládna moc uverila v existenciu tzv. Alternatívnych médií. Alternatívne médiá sú ale otrava, tvrdí Füle.Vláda ešte ani nezískala dôveru parlamentu a už začína napĺňať niektoré svoje predvolebné sľuby a pretavovať predvolebnú rétoriku do mocenskej praxe. Jedným z prvých terčov vládnej moci sa tak stávajú médiá. Presnejšie tie médiá, ktoré boli voči stranám aktuálnej vládnej moci, ale nielen im, kritické a za svoju úlohu vždy považovali predovšetkým kontrolu moci.Na rad tak prichádza ich demonštratívne ignorovanie vládnymi politikmi, ale Robert Fico svoj nevraživý postoj voči vybraným redakciám už pretavil aj do reálnej snahy odoprieť im prístup na Úrad vlády. Pripomeňme, že tej vlády, ktorá vládne nielen voličom vládnych strán, ale vládne všetkým občanom Slovenska a rovnako tak, je aj všetkými občanmi Slovenska i financovaná.Neblahý osud môže čakať aj verejnoprávnu RTVS kde už vládna moc netají ambíciu Telerozhlas rozdeliť, mocensky ovládnuť a znormalizovať verenoprávne médiá.Nie je to pritom nič nové, obdobne zakazoval svojim ministrom komunikovať počas svojho vládnutia i Vladimír Mečiar a rovnako tak za jeho éry zažili verejnoprávna STV i SRo svoj najväčší úpadok a stratu dôveryhodnosti. A opäť pripomeňme, že tento zápas s médiami skončil pre Vladimíra Mečiara jeho politickou porážkou v roku 1998.Rozbieha sa teda opäť ten povestný mečiarovský valec zo “Zlatej Idky” a ako môže konfrontácia vládnej moci s mediálnym mainstreamom dopadnúť? Prečo majú čitatelia, poslucháči a diváci médií označených Ficom za tzv. Nepriateľské” právo na rovnaký prístup k informáciám? Nakoľko sa vládna moc môže spoliehať na takzvanú mediálnu alternatívu a nezrátajú jej to tieto médiá, ak moc nebude schopná plniť ich predstavy? Ustojí verejnoprávna RTVS tlak moci a prečo je tak dôležité brániť a chrániť hodnoty verejnoprávnosti?No a napokon, ako to dopadne so škodoradostnými veštbami o konci mainstreamových médií a dokedy bude ľuďom postačovať alternatívna realita odtrhnutá od faktov i štandardných, overených redakčných postupov a prečo je pre demokraciu podstatná mediálna výchova?“Tak, ako nemôže nikto vyrábať párky len tak - a predávať to ako párky, tak rovnako nemôže nikto predávať informácie len tak - a tvrdiť, že to sú vlastne také alternatívne informácie no a vyskúšajte, čo to s vami spraví: Možno nezomriete, ale možno i zomriete. To je jednoducho nezmysel. Vráti sa im to, vráti sa im to určite a vráti sa im to podľa mňa veľmi rýchlo, hovorí skúsený dlhoročný novinár Ján Füle. Podľa neho nám tu už veľmi dlho zúfalo chýba mediálna výchova.Témy a otázky pre dlhoročného novinára Jána Füleho.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Fotil November’89. Ten študentský a v Bratislave. Jeho zábery brieždenia slobody videl svet. Washington či Rím mohli nazrieť za oponu toho, čo neskôr prerástlo do revolúcie slobody – Nežnej či Zamatovej. Do zákutí nepovolenej demonštrácie bratislavských vysokoškolákov, ktorí o celý deň predbehli tých pražských. Pavol Vitko. Vtedy študent žurnalistiky, dnes šéfredaktor špecializovaného armádneho časopisu Obrana. A čerstvý autor Porcelánového prasiatka, knihy o osudoch vojakov, ktorí kedysi odmietli okupáciu bratských vojsk.„Vtedy sme nevedeli, že nasledujúci deň bude 17. november, že bude Nežná revolúcia. My sme mohli prísť po víkende do školy a mohli nás predvolávať na komisie a povyhadzovať. Alebo nás mohli vyhodiť z internátov. Jednoducho to bol obrovský risk“, spomína Vitko. „O slobode a demokracii, ktorá tu chýbala, sme často diskutovali pri pive, no skandovať to rovno v uliciach hlavného mesta, to bolo úplne iné“, vracia sa v spomienkach k 16. novembru. „Bolo to vtedy až euforické“, dodáva.Pred vtedajším Pionierskym palácom sa zišlo do tristo vysokoškolákov, ktorí potom v živej reťazi prešli mestom a skončili až pred vtedajším socialistickým ministerstvom školstva. Mestom pritom skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“, pred ministerstvom dokonca konfrontovali vtedajšieho tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku. Pavol Vitko nezabúda dodať, že o celý deň sa im vtedy podarilo „predbehnúť“ Prahu. No kým u nás sa protestný pochod študentov zaobišiel bez policajného násilia, deň na to – 17. novembra – policajti v Prahe na Národní třídě zasiahli proti študentom až brutálne. Brutalita režimu potom spustila dynamiku Nežnej revolúcie. Už deň na to v sobotu 18. novembra vstúpili študenti pražských vysokých škôl do štrajku. Pridali sa k nim herci. 19. november v Bratislave mobilizoval výtvarníkov a hercov. Prví sa stretli u Cipárovcov, druhí i Hubovcov. V rovnaký deň bolo veľké stretnutie v Umeleckej besede a herci na Malej scéne vtedy ohlásili vznik prvého štrajkového výboru na Slovensku. A ak ešte vo štvrtok 16. novembra boli študenti pripravení na to, že nasledujúci pondelok im môže priniesť aj „vyhadzov“ zo školy, udalosti nabrali úplne opačný spád. Študenti Filozofickej fakulty UK v pondelok 20. novembra obsadili aulu a vyhlásili protestný štrajk. Tam bol aj Pavol Vitko so svojim reportážnym fotoaparátom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky tých, ktorí sa do unifikovanej škatuľky nášho verejného školstva jednoducho nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich poddaných prišla.Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?Áno, aj takéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnosti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školách trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti šťastné a spokojné?Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušiť na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.   “Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale neznamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdelávací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedelo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napríklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Kemeňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Toto nebude pre mimovládne organizácie fatálne.Mimovládky tu prežili dve zákerné a kruté totality, fašizmus aj socializmus. Prežili a mimovládky nezomrú po zásahoch vlády ani dnes. Prežijú, akurát neurobia to, čo doteraz urobili s daňovou asignáciou a tým pádom budú ich aktivity chýbať: Budú chýbať v regiónoch, v školách, v zariadeniach pre seniorov, či v športe, kultúre alebo v aktivitách pre zdravotne znevýhodnených, odkazuje vláde šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac.“Táto spoločnosť je rozsypaná. Nachádzame tu zásadné odlišnosti a to dokonca i v samotných rodinách, no a teraz síce všetci hovoria, že musíme túto spoločnosť spojiť, ale týmto sme neurobili nič iné, ako to, že sme priniesli do rodín nový problém. Toto bude strašná voľba a táto voľba je strašný omyl, hovorí o návrhu Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša (Hlas) oklieštiť financovanie mimovládneho sektora podpredseda Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac.Organizácie podporujúce predčasne narodené deti, organizácie pre deti s nejakou formou vývojovej poruchy či pre deti s vážnymi zdravotnými či mentálnymi znevýhodneniami. Organizácie podporujúce umierajúce deti na ich poslednej ceste. Organizácie, ktoré zaštitujú všemožné športové či kultúrne aktivity deti, ale aj tie, ktoré sa venujú podpore zdravotne znevýhodnených alebo našim otcom a mamám na tej ich poslednej ceste: Aby z tohoto sveta odišli bez bolestí a naozaj dôstojne.Sú tam i spolky rybárov či poľovníkov, no aj organizácie podporujúce ekológiu či proste len obnovu a revitalizáciu prírody, práve v tom našom konkrétnom kúsku sveta. Spolky šachistov, filatelistov, modelárov či jednoducho zberateľov niečoho, čo nám napĺňa dušu či srdcia. Organizácie zbierajúce peniaze na ľudí s rakovinou či inými závažnými ochoreniami, ale aj podporujúce týrané ženy či bité deti. Je to približne 16 tisíc mimovládnych organizácií (a to je len ozaj malý výsek tohoto bohatého mimovládneho života), ktoré sa už dlho, prakticky rok čo rok legitímne a nenásilne uchádzajú o tzv. Daňovú asignáciu, teda o dve percentá z vašich zaplatených daní. Pokojne, nenásilne a dobrovoľne. Až doteraz.Nový minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tento zavedený a osvedčaný mechanizmus totiž plánuje zmeniť a časť týchto, tak neuveriteľne prepotrebných zdrojov, chce odkloniť smerom k tzv. Rodičovským dôchodkom.Erik Tomáš síce hovorí, že on nič nikomu neberie, stavia však donátorov pred doslova: “Sofiinu voľbu”.Inak povedané, voľbu: Buď podporíš svojich rodičov alebo dáš tieto peniaze mimovládkam: Napríklad tej, ktorá sa stará o športové či kultúrne aktivity tvojho dieťaťa, či dokonca môže prísť aj k voľbe: “Dve percentá pre tvoju mamu versus dve percentá pre organizáciu starajúcu sa o pokojný a dôstojný odchod tvojho umierajúceho dieťaťa”.Áno, i pred takéto “Sofiine voľby” nás chce stavať nová vládna moc. Aký má na to dôvod a ako to pre mimovládny sektor môže dopadnúť? A najmä, kto sú konkrétne tie povestné ficom zadefinované “sorošove” mimovládky a čo pre nás a našu spoločnosť robia,ako ju menia a čo by sa zmenilo keby prišli o naše peniaze? Bude to strašný omyl pretože mechanizmus daňových asignácií bol vymyslený pre solidaritu so spoločnosťou. My potrebujeme mechanizmus, ktorý prekračuje hranice rodín. Už je predsa dávno známe, že tie naše rodiny nestačia, ale keď budem myslieť na to, že uspokojením mňa a mojej rodiny to nekončí, tak rozvíjam komunitu: Susedia, ulica, mesto alebo inak povedané: Komunita. A o tomto je tento mechanizmus mimovládneho sektora, hovorí Marcel Zajac.Téma pre podpredsedu Rady vlády pre Mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Silný sociálny štát, opätovný strop pre dôchodkový vek, vyššie dôchodky pre ultra sedemdesiatnikov a trináste dôchodky v garantovanej výške tých priemerných, naviac „dôstojný“ dôchodok rovno v ústave. Ale aj „prehodnocovanie štruktúry a nastavenia viac pilierového systému dôchodkov“. Koaličné zámery štvrtej Ficovej zostavy v oblasti dôchodkov. To všetko v situácii, keď je krajina rekordne zadĺžená a pod tlakom konsolidovať – a teda sporiť. Kde to na to chce nová vládna zostava zobrať? Pri trinástych dôchodkoch vidí zdroje v tom, čo ľudia dávajú mimovládkam. Čo pri ďalších zámeroch? Neulakomí sa na miliardy z druhého piliera, ako to v jeho histórii urobila už štyrikrát? Téma pre exministra Jozefa Mihála. „Je to delostrelecká príprava na otvorenie druhého dôchodkového piliera“. Exminister Jozef Mihál reaguje na zámery aktuálnej vládnej zostavy s dôchodkami. Očakáva, že to, čo sa aktuálne mediálne deje s rodičovskými dôchodkami, s miernym časovým odstupom očakáva aj druhý dôchodkový pilier. Aktuálne je v ňom vyše trinásť miliárd dôchodkových úspor. V doterajšej histórii sa Ficovým vládam z neho podarilo presmerovať na účty Sociálnej poisťovne vyše miliardu eur. Počas štyroch otvorení systému a masívnej kampani z neho odišlo vyše 300 tisíc ľudí. „Toto je obrovské lákadlo pre politikov tohto typu“, hovorí exminsiter Mihál. V podcaste sa tiež dozviete, kde by hľadal potrebné úspory on. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Satur 13.11.2023

Vyhlásenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej sú desivé, hovorí filmová producentka a osobnosť Novembra 89 Zuzana Mistríková. Podľa nej kultúra a umenie sú síce výsledkom dejín, ale v nich takmer nič nie je čisto a rýdzo slovenské. „Tak ako je absurdné sa tváriť, že niekto má tisíc rokov čisto slovenský rodokmeň,“ hovorí Zuzana Mistríková. Maticu slovenskú považuje za hlásnu trúbu najpovrchnejších prúdov. Keď si ľudia budú mať vybrať, či dajú 2 percentá mimovládkam alebo rodičom, spôsobí to rozvrat a nenávisť v rodinách.Kultúra vlády buď nezaujímala, alebo ju zneužívali na propagandu. Dnes sledujeme pokus o romantizovanie kultúry národa z 19. storočia a politici majú prázdne slová. Je slovenskou kultúrou slovenský preklad Shakespeara?Čo vlastne môže pokaziť minister kultúry? Podľa Zuzany Mistríkovej to môže byť spoločenská atmosféra a vzťahy medzi ľuďmi.Prečo je problém degradácia jazyka na najvyššom poste na ministerstve kultúry? Môže sa podpora kultúry zmeniť na podporu propagandy? Ak by ministerka chcela znásilniť kultúru, musela by porušiť, alebo sa pokúsiť zmeniť množstvo zákonov. Zuzana Mistríková hovorí, že je podlé nechať ľudí vybrať si, či podporia mimovládky alebo vlastných rodičov. Najviac to podľa nej ublíži samosprávam a jednoduchším rodinám.Ak si koalícia rozdelí RTVS a politicky ovládne verejnoprávne médiá, bude to podľa nej demonštrácia moci a absurdné vyhadzovanie verejných peňazí. Vládnu propagandu ľudia nebudú pozerať a všetci sa na nej budeme zabávať ako na Rafaelovi Rafajovi v uniforme, tvrdí filmová producentka. Budeme fungovať ako v 90. rokoch a službu verejnosti budú plniť iné médiá.Ako vyzerá silná slovenská filmová jeseň a čo sa oplatí pozrieť si v kine?Čo má zmysel dnes hovoriť o Novembri 89 generáciám, ktoré nezažili totalitu?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Martin Navrátil je druhým Slovákom, ktorý dobyl južný pól, je však úplne prvým, ktorý sa k Južnému pólu dostal na vyše tisíc kilometrovej ceste od pobrežia. “Nie, toto nebola žiadna počítačová hra, kde má hrdina k dispozícií tri životy. Tam sa každá chyba veľmi kruto trestá a neodpúšťa sa, hovorí skúsený cestovateľ Martin Navrátil. A ako sa v dôsledku klimazmeny mení naša planéta?1047 kilometrov a takmer 50 nocí v stane pri priemernej teplote mínus 30 stupňov. Aj tak vyzerala cesta Martina Navrátila za jeho snom, dobyť Južný pól.Chlad, silný protivietor, únava, pocit samoty, oslepujúce slnko či tzv. Biele peklo, kde človek stráca akúkoľvek orientáciu, i tak vyzeral jeho pochod na najjužnejšie miesto našej planéty. A tam? Tam nie je absolútne nič, hovorí Martin Navrátil.Čo všetko znamená dosiahnuť Južný pól, aké nástrahy na polárnikov čakajú, ako sa vyrovnať s neustálym chladom, vetrom, pocitmi samoty, zlými podmienkami na tú najzákladnejšiu hygienu a ako sa vôbec dá pripraviť na, pre nás, až nepredstaviteľné podmienky? No a napokon, stálo to všetko za to?A ako sa mení naša pláneta tvrdo čeliaca rapídnym zmenám klímy?Ráno Nahlas so skúseným cestovateľom a polárnikom Martinom Navrátilom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„To je jeden z tých dní, keď si budete vždy presne pamätať, čo ste robili“, tak reaguje na sobotu, siedmy október. Besnenie medzi radikálmi Hamasu a Izraelom má mesiac. Po prvotných zverstvách radikálov prišla odveta – bombardovanie a pozemná operácia Izraela. Obe za sebou zanechávajú smrť, bolesť a spravodlivý hnev odplaty zo strany pozostalých...a opäť len zárodky ďalších konfliktov. Posledný víkend eskaloval ešte aj do hrozby použia atómovej bomby na vyhladenie Gazy, ako neprípustný a zavrhnutia hodný výkrik radikála vo svojej vláde ho okamžite odsúdil premiér Netanjahu. A hoci sme v našich stredoeurópskych končinách konfrontovaní najmä s vojnovým spravodajstvom tohto konfliktu, krajinu musí žiť a pracovať, aby mohla ísť ďalej. Čo urobil 7. október s Izraelom, ktorý je už pre svoju históriu odkázaný na spolunažívanie židov a arabov? Téma pre Janu Shemesh, slovenskú novinárku, ktorá si Izrael zvolila za svoj druhý domov. „O pol siedmej ráno nás zo spánku strhla siréna. A hoci sme si spočiatku mysleli, že sa susedom len omylom spustil alarm, o chvíľu sme pochopili – pre špecifiskosť toho zvuku – že sú to sirény. S manželom a dcérou sme utekali do našej tzv. bezpečnej izby, ktorú máme v byte“, rozpráva novinárka a prozaička Jana Shemesh. Podľa jej rozprávania boli doslova nalepení na televízor a s postupujúcim časom začali chápať, že „sa deje niečo hrozné, bezprecedentné, čo sme nikdy nezažili“. Ako šok prežívali fakt, že radikálom Hamasu sa podarilo preniknúť cez hraničnú bariéru a napáchať prvotné zverstvá, ktorých rozsah a krutosť začali naplno vychádzať najavo až s postupujúcim časom. Podvedomý strach prichádzal aj z faktu, že epicentrum vyčíňania radikálov bolo relatívne blízko, ani nie sto kilometrov vzdušnou čiarou. Odísť či zostať?Ak sa otázkou o možnom vycestovaní z Izraela Jana a jej rodina zaoberali pred konfliktom, aktuálna vojna a jej následky najmä v podobe narastajúceho antisemitizmu na Západe tieto úvahy zastavili. „K úvahám o vycestovaní nás ešte pred vojnou viedla slabnúca demokracia, po vojne však túto možnosť vôbec nezvažujeme. Máme strach z narastajúceho antisemitizmu, ktorý vidíme na Západe“, vysvetľuje Jana. „Neviem si predstaviť, že moja dcéra by študovala niekde na západnej univerzite a niekto ju tam – a poviem to veľmi škaredo – opľuval za to, že je Izraelčanka alebo Židovka. To je pre mňa neprijateľné!“, dopĺňa. Za hrozný označuje novinárka Jana Shemesh fakt, že v 21. storočí dostávajú Izralčania od svojej vlády výstrahy, aby zvažovali cesty do zahraničia. A ak už do zahraničia cestujú, aby nehovorili po hebrejsky. Aby nemali na hlavách jarmulky, nenosili retiazky z Dávidovou hviezdou, podľa ktorých by boli identifikovateľní. „To mi príde hrozné“, hovorí Shemesh. Napriek vojne sa život v Izraeli nezastavil. Ako sa však prejavuje aj v tých najbežnejších situáciách? Aj na to nájdete odpovede v rozhovore s Janou Shemesh. Hovoriť o radosti jej príde v tomto čase nepatričné, teší sa už z faktu, že nemusia riešiť situácie, ktorým sú vystavení v Izraeli mnohí.„Máme priateľov a známych, ktorí prakticky denne chodili na pohreby. Mám priateľky a tiež sú to spolužiaci môjho muža, ktorých deti už sú v armáde. A tí zas chodia na pohreby svojich priateľov. To sú dvadsaťročné – použijem to slovo – deti“, rozpráva Jana. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, s čím po Novembri 89. zápasíme je to, že veľké zločiny, ktoré sa tu počas fašistickej či komunistickej totality stali, sme prešli mlčaním a neboli potrestané. Prešli tu zločiny, ktoré sa tu diali s odobrením štátnej moci. Môžeme sa potom čudovať, že aj po Nežnej revolúcii tu máme zločiny, kryté štátnou mocou? Pýta sa novinárka, ktorá systematicky mapuje našu národnú pamäť Soňa Gyarfášová. Hrubá čiara za minulosťou po novembri 89 bola podľa nej chyba. Komunizmus je totiž rovnaké zlo ako fašizmus.„Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - a po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale je to presne naopak, pamäť má jeho!“ John IrvingČudujete sa, že je to tu u nás často: “Krok sun krok”, respektíve: “Krok vpred a potom zasa dva kroky vzad?”Deje sa to totiž zas a znova, neustále dookola. Staré známe, opakujúce sa a pritom nesmierne nefunkčné a paralyzujúce vzorce správania sa, v ktorých recyklujeme stále ten istý príbeh večných obetí pričom tí naši páchatelia zla sa opätovne vracajú do funkcií ako postavičky v orloji aby opäť a znova páchali to isté zlo, len tentoraz už pod inými heslami, v iných farbách dresov a s inou piesňou na perách.Prečo je to tak a čo to o nás hovorí?Odpoveďou môže byť aj naša obrovská nechuť čeliť vlastnej minulosti, je všemožným tieňom a naša neochota poctivo a čestne sa pozrieť do zrkadla toho, kým sme boli, z čoho koreníme a kým ako národ či spoločenstvo vlastne sme.  Nie, už žiadny “Pštrosí večierok”. Naopak, tak, ako znie titul slávneho filmu s Barbarou Streisand a Robertom Redfordom: “The way we were”. Takí sme boli.Hrdinovia, ale aj páchatelia- a občas oboje v jednom. Lebo, to sme my. Hrdinovia aj zloduchovia. Áno, aj takí sme boli.  A možno iba tzv. Bystanders, teda prihliadajúci sa - zlu, ktoré v 20. storočí lemovalo dejiny Slovenska v miere občas až neznesiteľnej. Raz to bola hnedá fašistická totalita a potom zasa totalita červená - boľševická.Čo sme sa teda z tejto zrážky s “Veľkými dejinami”, ako i nami samotnými naučili? A ako sme vlastne v tejto konfrontácii so zlom - páchanom neraz nami samotnými, historicky obstáli? A napokon, čo o týchto kapitolách našich vlastných dejín vieme a najmä: Chceme to vôbec vedieť?O našej pamäti, o tom, kým sme boli a z čoho vyrastáme ako i o tom, kde bytostne dejinne koreníme. O našich hrdinoch, ale aj o našich páchateľoch. A o tom, prečo si ich dnes tak málo všímame a oceňujeme, hoci nám ešte stále majú čo povedať. Tak prečo sa tak neradi pozeráme do zrkadla našich vlastných dejín a prečo je to tak veľmi potrebné - čeliť našej minulosti?Počúvate ráno Nahlas, s novinárkou Soňou Gyarfášovou z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Päťmesačná ministerka kultúry, skúsenosť, o ktorej hovorí ako o „neprenosnej“ a „výnimočnej“; predtým riaditeľka Divadelného ústavu, Slovenského národného divadla, Opery národného divadla a Štátnej opery v Prahe či Film Europe Media Company. Ale aj záchrankyňa starej dedinskej školy v Kokave nad Rimavicou. Kultúrna manažérka a teatrologička, ale najmä človek kultúry - Silvia Hroncová. Neprenosnosť ministerskej skúsenosti vidí v dvoch rovinách: v spolupráci so „vzácnymi kolegami“ z vlády odborníkov, ako spomína čerstvá exministerka a v tom, že v tridsiatke podriadených organizácií ministerstva kultúry stretla „veľmi zaujímavých ľudí, ktorí pracujú v kultúre“. „A boli niektoré organizácie, do ktorých som ako minister prišla až ja, hovorili mi“, spomína Silvia Hroncová. Pre jedného ministra je podľa nej dôležité nielen spoznanie rezortu, ale najmä živá komukácia s ľuďmi, ktorí v ňom pracujú. „Môžete poznať návody, ako to prostredie zlepšiť, no nezastupiteľné je spoznávať ľudí, vypočuť si ich, ich problémy, nápady a to vás môže inšpirovať k lepším riešeniam“, tvrdí. „Neprenosnosť“ svojej skúsenosti však chce prevteliť do „nových nápadov“ pre kultúru na Slovensku. Ako vidí budúcnosť verejnoprávnej RTVS? „Nebolo veľmi šťastné zrušiť tak rýchlo koncesionárske poplatky“, tvrdí exministerka Hroncová„Neprebehla diskusia a to bolo veľkou chybou“, dopĺňa. Vymeniť príspevky divákov a poslucháčov na jednej strane aktuálne zaručí pre RTVS viac peňazí, na strane druhej môže inštitúciu držať v područí politikov. Aktuálne nastavenie, keď poslanci odsúhlasili RTVS 0,17% HDP, môže parlamentná väčšina kedykoľvek zmeniť obyčajným zákonom. Na priamu otázku, či RTVS s takýmto modelom financovania nebude viac na úžitom politikom ako verejnosti exministerka opakuje, že „nebolo to šťastné rozhodnutie“. „Mali by sme sa snažiť, aby RTVS zostala verejnoprávnou inštitúciou, nezávislou od politikov“, dopĺňa. „Vyspelosť krajiny sa meria aj mierou nezávislosti verejnoprávnych médií. Uvidíme, či tento zákon bude platiť. Či RTVS po novom roku skutočne dostane sľúbených 0,17 percenta HDP“, pýta sa Hroncová. Generálneho riaditeľa RTVS by mali podľa nej voliť nie politici, ale odborníci. „Môžeme sa inšpirovať Českou repoublikou. Tam sa riaditelia ČT a Čro volia v radách“, poukazuje. Opätovné delenie RTVS? Nové povolebné usporiadanie s novou parlamentnou väčšinou strán Smer, Hlas a SNS prinieslo aj tému možného opätovného delenia RTVS. V politickom zákulisí sa hovorí aj o vplyvovom obsadení: Smer - televízna zložka, SNS - rozhlasová. Exministerka Hroncová hovorí, že by to bolo chybou. „Je veľmi dôležité, aby RTVS zostala nezávislá, apolitická a naďalej vykonávala verejnú službu“, argumentuje exministerka. „Na delenie RTVS nevidím žiadny dôvod“, tvrdí. „Malo by sa zadefinovať, čo je cieľom toho rozdelenia. Ekonomika to určite nebude, lebo náklady na rozdelenie by boli určite vyššie“, poukazuje. Čo so snahami o oslabovanie tradičných médií na úkor alternatívnych?„Musia sa ozývať profesionáli, umelci, novinári“, na druhej strane „nemožno zanedbávať vzdelávanie v oblasti mediálnej výchovy“, reaguje Hroncová. „Mám obavy o rezort pod vedením M. Šimkovičovej“„Je mi ľuto, že rezort nie je obsadený niekým, kto má ku kultúre dlhodobo vzťah, koho kultúrna obec vníma, poznám a koho rešpektuje. Ide už o predpoklady, keď sa vytvárajú podmienky pre kultúru oveľa ľahšie“, hovorí exministerka Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Ona nemá vôbec žiadne skúsenosti na poli kultúry a nemá ani žiadne odborné predpoklady aby tento rezort viedla, hovorí o novej šéfke rezortu kultúry producentka Wanda Adamík Hrycová. Problém je podľa nej ale oveľa hlbší a spočíva v dlhodobom nezáujme o rezort kultúry, ako aj v neprofesionalite štátnej správy. Bude opäť minister kultúry utekať pred umelcami s kabátom na hlave?“Snažil som sa chodiť v kruhu a dúfal som, že takto pôjdem rovno,” napísal svojho času klasik absurdnej literatúry Samuel Beckett.Protestovala, verejne a nahlas, voči nominácií Tomáša Tarabu na post ministra kultúry. Výsledkom je, že Taraba sa stal ministrom životného prostredia a do kresla šéfky rezortu kultúry zasadla bývalá moderátorka Markízy a tvár TV Slovan Martina Šimkovičová. Na čo to bolo dobré a čo môžeme od tváre TV Slovan čakať?Na verejnosti sa nová šéfka rezortu kultúry už uviedla a to listom svojmu českému rezortnému kolegovi pri príležitosti 105. výročia vzniku Československa. Ten list vzbudil (na tento typ korešpondencie) až nebývalo veľký záujem, ako aj množstvo pobavených, či dokonca až vydesených reakcií. Pôsobenie šéfky rezortu kultúry, ale bude nepochybne oveľa zásadnejšie ako i dôležitejšie, než je jeden, nie celkom vydarený, list alebo pár kontroverzných statusov na sociálnej sieti, ktorými sa aktuálna ministerka zapísala do našej verejnej mienky.Byť ministerkou kultúry znamená mať pod palcom divadlá, galérie, múzeá, knižnice, design, rôznorodé festivaly na medzinárodnej úrovni, ako i celé bohatstvo kultúrneho priemyslu či našich kultúrnych tradícií.  O tom je pôsobenie ministerstva kultúry, ktore môže značne pozdvihnúť, ale aj doslova zabiť to, kým ako kultúrny národ sme a kým by sme byť chceli, mali či mohli. A najmä, čo ako malý národ v komplikovanej geopolitickej i kultúrnej situácií Strednej Európy, chceme aby o nás Svet vedel.“Môžeš mať politického nominanta ako ministra, pokiaľ všetci okolo neho sú profesionáli, ktorí tam dlho pôsobia a rozumejú svojmu rezortu. V tom prípade to fungovať môže. Náš problém ale je, že keď sa vymení minister, tak sa vymení na ministerstve aj vrátnik. Toto je, žiaľbohu, pliaga a preto u nás štát funguje tak, ako funguje., hovorí dlhoročná úspešná filmová i divadelná producentka Wanda Adamík Hrycová na margo pôsobenia novej šéfky rezortu kultúry Martiny Šimkovičovej. Podľa nej treba dať novej ministerke šancu, zároveň však dodáva, že má aj značné obavy:“Mám hlavne obavu o rast dezinformácií a to, čo považujem za jednu z najdôležitejších agiend rezortu kultúry, a to je boj s dezinformáciami, tak to bude proste zabudnutá agenda. To sa pod Martinou Šimkovičovou asi diať nebude,” tvrdí Adamík Hrycová. Problémom však podľa nej je, i redukcia našej kultúry, tak, že sa nebude brať ohľad na pestrosť a bohatosť našich tradícií, ktoré netvoria iba fujary, valašky či krpce, ale aj nemecká, maďarská, židovská či rómska kultúra a ich tradície a kultúry.Čo budú výzvy našej kultúry pod gesciou Martiny Šimkovičovej a prečo sa ministra kultúry netreba báť? Alebo treba sa báť nového vetra na rezorte kultúry?Čo je to tá kultúra a prečo je pre nás všetkých dôležitá? Ako si definovať jej priority a kto je kompetentný do toho hovoriť? A prečo sme za 30 rokov od Novembra 1989 doteraz nedokázali nakrútiť celovečerný film o hrdinovi SNP generálovi Golianovi? No a ako to, že v susednom Česku máme seriály ako Prvá republika či Bohéma, ale my sa umelecky nevieme vrátiť ani k tak kľúčovým okamihom našich dejín, akými ú SNP, normalizácia či boj o hranice štátu v roku 1918?Témy a otázky pre producentku a prezidentku Filmovej a televíznej akadémie Wandu Adamík Hrycovú. Počúvate Ráno Nahla, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Bobšinský.

Mladý židovský otec, tlačí kočík, no cez ramenu mu visí automatická puška. Alebo: párik zaľúbencov, no on má cez plece samopal. A do tretice: trhy arabských obyvateľov Izraela bez židovských stálych zákazníkov. Obrazy Izrael týchto dní poznačené vojnou s radikálmi Hamasu.Blízkovýchodný spravodajca Českej televízie David Borek nimi ilustruje nastupujúcu nedôveru ako ovocie vojny. „Nedôvera sa vkráda aj tam, kde predtým nemala miesto: medzi židov a arabov, ktorí žili v susedstvách“, ilustruje. V Izraeli začínal ako pekársky učeň – to ešte v čase svojich štúdií. Aktuálne je pre susednú Českú republiku hlasom a tvárou verejnoprávneho spravodajstva z vojnovej oblasti, kde sa už takmer mesiac krvavo bije Izrael s radikálmi Hamasu. „Idea štátu Izrael v sebe niesla dať židom miesto, kde budú doma, bez útlaku väčšiny po skúsenostiach s pogromami v Rusku, nacizmom v Nemecku. Vrátime sa do svojej historickej vlasti a v nej budeme v bezpečí“, vysvetľuje David Borek. Pocit bezpečia pritom podľa neho stelesňovala po dlhé desaťročia izraelská armáda. „Zverstvá zo 7. októbra tento pocit vymazali. Beztrestne tam niekoľko hodín vyvádzali zvieracie gangy radikálov Hamasu, po ktorých zostávala smrť“, rozpráva Borek. „Optikou Hamasu to pritom malo zmysel. Zasievať strach, čo je presne definícia terorizmu“, dopĺňa. „Aby židia nepovažovali Izrael za krajinu, v ktorej by mali byť v bezpečí“. Tento pocit si podľa blízkovýchodného spravodajcu Českej televízie odnesie najmenej jedna generácia. Horúca fáza vojny môže mať podľa Davida Borka aj mesiace, doterajší vývoj udalostí však vyhodnocuje ako možné rozšírenie konfliktu smerom na libanonský Hizballáh. „Domnievam sa, že čelíme koordinovanému pokusu Iránu s pomocou svojich spojencov zničiť židovský štát a zároveň, čo je podstatné, zaútočiť na Západ“, uvažuje Borek. Ako sa zažíva krvavý vojnový konflikt v epicentre? A čo má napočúvané od miestnych, keď sám s nimi hovorí aj v ich rodnej hebrejčine? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Primárnou povinosťou Katolíckej cirkvi na Slovensku, je povedať, že tisova verzia kresťanstva nemá s kresťanstvom nič spoločné. Práve naopak, je to doslova antievanjelium lásky k blížnemu. Kým sa s tým nevyrovnáme, tak sa to tu bude vracať. To však môže urobiť iba cirkev, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. A ako sa vyrovnať so smrťou: Či už našou alebo našich blízkych?Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť preto: Pamätaj na smrť.Áno, práve v tieto dni, dni keď sa otvárajú brány medzi svetmi živých a mŕtvych, keď si opäť pripomíname sviatok zosnulých si mnohí z nás znova a nástojčivo kladieme otázku: Čo je to smrť a aký je jej zmysel?Je smrť definitívny koniec, zánik a zmar? Alebo je to bolesť a jazvy, keď nám Dáma s kosou vytrhne z nášho náručia našich blízkych a milovaných? Je smrť zmierenie a úľava od každodenných krížov, starostí a bied alebo je to posledný a spravodlivý odpočet či sú to azda dvere do úplne iných dimenzií presahujúcich našu obmedzenú fyzickú a materiálnu skúsenosť?V tejto dobe plnej neistôt, tak zostáva len jediná istota, istota smrti. Čo však tá smrť je a ako sa s vlastnou konečnosťou a smrteľnosťou vyrovnať? A ako v jej tieni prijať a zmieriť sa s odchodmi našich blízkych a milovaných? No a napokon, ako život v tieni našej smrteľnosti, ale aj našej snahy vytlačiť toto vedomie z našich životov, ovlyvňuje to, kým sme, ako konáme a ako vyzerá naša spoločnosť? A kde je v to všetkom miesto cirkví? Témy a otázky pre kazateľa Cirkvi bratskej, ale aj básnika a spisovateľa Daniela Pastirčáka.“Podľahli sme smiešnej pýche. Žijeme nepokornú dobu, dobu neúcty a nerešpektovania tých, ktorí majú iní názor či pohľad na život a svet. Kým sa na Slovensku nenaučíme, že kompromis nie je prejavom slabosti a že sa potrebujeme navzájom prijať a hľadať vzájomne schodný kompromis, tak dovtedy sa nám bude zas a znova opakovať ten istý príbeh, až kým to ľudí prestane baviť a odsťahujú sa odtiaľto kamsi preč,” hovorí Daniel Pastirčák.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Som smutná z Fica. Ak on hovorí, že vojna na Ukrajine nie je našou vojnou, ja tvrdím, že je aj mojou“, reaguje Eliška Horsáková, ktorá už druhý rok vozí na Ukrajinu humanitárnu pomoc, ktorú sama vyzbiera. „Veď keby náhodou Ukrajina prehrala, salámovou metódou Putina bude Slovensko prvé na rade“, dodáva. „Vedeli ste, že tanky majú vždy prednosť? Vždy vás však spoľahlivo privedú k babičkám, tam niekde obďaleč na frontovej línii.“ Status vodičky s desiatkami tisíc kilometrov na cestách i nestách Ukrajiny, ktorá sa už pomaly druhý rok bráni Putinovej agresii. A ak staronový premiér Robert Fico hovorí, že „vojna na Ukrajine nie je našou“ ona ju za „svoju“ berie. Už takmer druhý rok zháňa to, čo Putinova vojna Ukrajincom nasilu berie. A zásobuje – áno aj babičky na frontovej línii. Eliška Horsáková. „Keď mi povedia, že na odovzdávku pomoci máme štyri a pol minúty, ideš za našim autom, tu máš vysielačku a keby niečo, vyskoč z auta a ľahni si na zem, ja to rešpektujem“, rozpráva Eliška. Na Ukrajine si za ten čas, čo tam vozí humanitárnu pomoc, získala sieť kontaktov, ktoré siahajú aj do ozbrojených zložiek. Vďaka tomu sa môže príležitostne spoliehať aj na protileteckú ochranu, vyhradenú priamo jej. „V niektorých najviac ostreľovaných mestečkách a dedinách mám dohodnuté, že jedna hliadka protivzdušnej obrany má vysielačku a vie, že je tu Slovenska. Nevedia síce zmeniť všetko, no naozaj sa o mňa starajú tak, že skôr by oni zahynuli za mňa, ako by som mala zahynúť ja“. Eliška hovorí, že už vie rozoznať typ striel podľa zvuku, ktorý vydávajú. „Je to dôležité, lebo podľa toho sa vieme pripraviť, čo môže prísť“, vysvetľuje. Na východ Ukrajiny vozí aktuálne najmä potravinové a hygienické balíčky, minulú zimu to boli aj generátory. Vozí tam to, čo sama vyzbiera. Keď sa pýtam, že pri takejto práci sa aj zomiera – naposledy to boli dvaja dobrovoľníci koncom septembra, ktorých auto zasiahla strela – Eliška reaguje vetou o vďačnosti tých, ktorých stretáva. „Niektorí nemajú strechu, možno majú porozbíjané okná, polepené igelitom. Ale keď vás privíta stará žena s barlou, podá vám čaj – hoci aj v neumytom hrnčeku – uprie na vás pohľad a povie vám, že je vďačná, že som tam prišla, to sa nedá pustiť z pamäte“, rozpráva Eliška. Ak minulú zimu bol dopyt najmä po generátoroch, teraz je to „teplé oblečenie, ponožky a topánky“. Únava z vojnyUkrajinci sú podľa dobrovoľníčky Elišky Horsákovej čoraz viac unavení z ťahajúceho sa konfliktu. „Už to nie sú prvé dni a mesiace, keď boli všetci zajedno. Musia platiť šeky, verejnú dopravu. Aj ja som čoraz častejšie vystavená korupcii, ktorá sa tam vracia“, otvorene rozpráva Eliška. V podcaste budete počuť aj konkrétne podoby korupčnej chobotnice. „Je smutné, že niektorí aj na vojne zarábajú“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja nemám strach pretože som zažil epochálny pád komunizmu. Celých 40 rokov som žil v komunizme, v mojom okolí stále niekoho zatvárali a nedalo sa predpokladať, že to niekedy skončí no v jednej chvíli to padlo ako domček z karát. Nebolo k tomu treba nič len taký tichý vánok z raja. To je taká historická skúsenosť, že keby teraz aj čokoľvek prišlo, tak mám stále vieru, že to nakoniec dobre dopadne. Samozrejme nie tak, že budeme pasívne sedieť v kúte, ale že sa pokúsime mať opäť spoločenstvá, mať hodnotovú líniu, mať vzory a ísť za nejakou ideou. Hovorí bývalý disident a dlhoročný poslanec KDH František Mikloško. Ako vidí výzzvy, ktorým bude Slovensko dnes čeliť a kde sú jeho červené čiary?Do parlamentu nastúpil krátko po páde komunistickej totality, už v marci 1990,pôsobil v ňom ako poslanec dlhých 20 rokov. Čelil snahe o ovládnutie štátu Vladimírom Mečiarom, keď kládol politický odpornásledkom tzv. “noci dlhých nožov”, zmerenému referendu, pozbaveniu mandátu jeho kolegu z HZDS Gauliedera či vyčínaniu lexovej tajnej služby. Bol pri formovaní bloku demokratických opozičných strán, ktoré pod názvom SDK napokon vladimíra Mečiara vo voľbách porazil. Dnes sa do parlamentu po 13 rokoch zasa vracia.O čom to hovorí, keď sa do politického zápasu mobilizujú už i autority prednovembrového disentu? Čo František Mikloško očakáva od štvrtej vlády Roberta Fica a čomu podľa neho budeme čeliť? Hrozí nám orbanizácia režimu a kam povedie frustrácia vládnych voličov v prípade nenaplnených predvolebných sľubov?O čo sa môžeme v našich dejinách oprieť a kde dnes ležia autority, na ktoré sa môžeme v zápase o charekter štátu odvolávať? Slovensko je rozpoltené. Ako národ sme v našich hlavách rozpoltení  Polovica chce vodcu a polovica demokraciu. Problém je, že tú jednu polovicu spája ich vodca, zatiaľ čo tá demokratická časť je rozhádaná. Tu sa ukáže zodpovednosť týchto ľudí za krajinu, či chcú ísť iba za svjomi ideovými cieľmi alebo tá demokratická časť ukáže schopnosť pre dobro krajiny sa dohodnúť, hovorí Mikloško.Nie je teda opäť čas na integráciu opozičných síl a akú rolu by v tom malo hrať jeho materské KDH? No a odolajú kresťanskí demokrati vábeniu tzv. “hodnotových” sírén z radov vládneho tábora?Počúvate Ráno Nahlas, s poslancom KDH a autoritou prednovembrového disentu Františkom Mikloškom. Pekný deň a pokoj v duši praje braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Logika vojny akoby bola silnejšia a hlas OSN volajúci po prímerí akoby zostával nevypočutý, dopredu ho však ženú príbehy žien, mužov a detí z krízových oblastí sveta, ktorým pomoc OSN „vracia ľudskú dôstojnosť“. Stanislav Šaling z UNDP - Rozvojového programu OSN. Komunikoval za OSN v začiatkoch Putinovej agresie voči Ukrajine. Predtým nasadený v tímoch krízovej reakcie v Afganistane, Kirgizsku, Pakistane, Južnom Sudáne a na Filipínach. Viedol tiež komunikačné projekty a tímy v newyorskom sídle OSN, či operáciu v Mjanmarsku. Aktuálne zodpovedný za strategickú komunikáciu Rozvojového programu OSN. Stanislav Šaling. Ako sa komunikuje za organizáciu, ktorú síce počuť, no zostáva nevypočutá? Za globálneho hráča, ktorý volá po mieri, no akoby záujmy vojny a násilia boli silnejšie?„OSN nie je nadnárodná polícia či armáda, je to globálna platforma na diskusiu suverénnych krajín“, tvrdí Šaling. Jej osobitnú silu vidí okrem toho v humanitárnej pomoci. „Napríklad len tento rok sme na Ukrajinu doručili takúto pomoc pre osem miliónov ľudí“, vysvetľuje. V konflikte medzi Izraelom a radikálmi Hamasu poskytuje v deväťdesiatke budov OSN bezpečný úkryt pre štyristo tisíc civilných obyvateľov Pásma Gazy. „Je medzi nimi tri tisíc tehotných“, tvrdí. Aj preto prichádzajú silné apely na „humanitárne prímerie“ v oblasti zo strany najvyšších predstaviteľov organizácie. V podcaste sa so Stanislavom Šalingom pozrieme aj na jeho pôsobenie hovorcu OSN pre Ukrajinu v prvých dňoch Putinovej agresie, či na jeho skúsenosti z pôsobenia v konflitkých zónach v Iraku či Mjanmarsku. „Sme špecialisti na mediáciu a pomoc ľuďom v núdzi“, hovorí Šaling. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Na nich je príznačné, že nevedia, čo to znamená štát. Myslia si, že štát je iba veľký bankomat, kde sa budú obsluhovať oni sami, ale každý kto trošku rozmýšla vie, že štát je predsa oveľa vážnejšie a zožitejšie spoločenstvo. Možno by im pomohlo, keby sa prestali tak vášnivo venovať bludárstvu a tmárstvu, ktoré si osvojili ako svoju politickú komunikáciu pretože realita vždy zvítazí. Všetky tie ich povery, rozprávky a fóbie, ktoré majú, sa totiž pri strete s realitou rozsypú, hovorí na margo nastupujúcej vládnej moci publicista Michal Havran. Čo nás čaká v ére Fica IV.?Slovensko prešlo predčasnými parlametnými voľbami a ako povedal kedysi dávno, ešte v 90. rokoch, jeden z klasikov slovenskej politiiky: “Je po voľbách, zvyknite si.” A tak si Slovensko zvyká na nastupujúcu vládu Fica IV. Aká bude nová vládna moc a čo nás čaká? O čom vypovedajú výsledky volieb, toré rozčesli krajinu prakticky na dve polovice? Kam sme sa týmito voľbami ako spoločnosť posunuli a akým výzvam budeme ako krajina čeliť? Kto sú naši noví mocipáni a o čo im vlastne ide? No a čomu, okrem čoraz napätejšej svetovej geopolitiky, zadrhávajúcej sa ekonomiky, práznej štátnej kasy a enormným očakávaniam vlaatných voličov, bude vládna moc čeliť? A aká éra to bude pre slovenskú kultúru v gescii SNS?Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa neho sa slovenská spoločosť veľmi psunula i občiansky emancipovala. “My sme sa to naučili za Mečiara, pripomenuli sme si to pred piatimi rokmi a každy, kto je dnes v našej politike, musí s týmto počítať, musí počítať s existenciou tejto tzv. Tretej sily, ktorou je proste ulica slovenských miest,” hovorí Havran.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

281 miliónov. Práve toľko je podľa odhadov OSN migrantov – a teda ľudí, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoje domovy. Ak by vytvorili štát, bol by rovno štvrtý najľudnatejší – po Číne, Indii a Spojených štátoch. Najatraktívnejšou destináciou pre nich je pritom Európa. Migrácia a osobnitne tá vynútená je aktuálne bolestnou kapitolou týchto dní: už takmer dvojročná vojna na Ukrajine či vyše dvojtýždňový konflikt medzi Izraelom a Hamasom. Aj tie vyhnali z domov už milióny ľudí. A k tomu môžeme pridať opäť oživenú migrantskú vlnu, ktorá aktuálne zatvára hranice okolitých štátov nášho regiónu – a to aj toho najžiadanejšieho – Nemecka. Hrozba či príležitosť? Téma pre Líviu Styp-Rekowsku, ktorá stojí na čele misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu v Poľsku. Keď sa jeden život zmestí do batôžka„Pri záchrannej operácii v Taliansku som stretla rodiny z Iraku, ktoré sa chceli do Európy dostať cez Stredozemné more. Každý mal malilinký batôžtek, v ktorom mali pas, najosobnejšie veci, najosobnejšie spomienky. Z ich bývalého života im zostalo len to, a to museli mať šťastie“, spomína Styp-Rekowska.Migranti a osobitne utečenci sú tak odkázaní na pomoc a citlivosť spoločností a štátov, ktorými prechádzajú. „Veľmi často sa ľudia pýtajú, prečo sem tí ľudia prišli? Vždy odpoviem: Skúste si predstaviť, že by ste boli v ich situácii. Urobili by ste presne to isté“, rozpráva. Opustiť rodnú krajinu a domov je podľa šéfky poľskej misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu vždy výsledkom reakcie na „beznádej“ a kritický stav spoločnosti. „Určite by ste sami chceli zachrániť svoje deti, rodičov. Dať im nové možnosti, bezpečie, vzdelanie…“, dodáva. V rozhovore sa tiež dozviete: - čo môžu urobiť zatvorené hranice s migračnými vlnami- akú dôležitú úlohu zohráva v živote migranta mobil- aký je rozdiel medzi migrantami a utečencami- ako Poliaci prijímajú Ukrajincov, ktorí utekajú pred vojnou;- že neznalosť domáceho jazyka je prekážkou pre uplatnenie v obore, no je to len dočasné;- ako na neriadenú migráciuPodcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Tento štát sa nespráva voči chorým, zdravotne či inak znevýhodnením, príliš láskavo a dokonca sa nespráva tak, ako by sa mal, ani voči tým, ktorí sa o nich starajú a ktorí tým preberajú úlohy štátu, hovorí bývalá poslankyňa a dhodobá bojovníčka za práva zdravotne či inak znevyhodnených Jana Žitnanská. Pre koho je teda tento štát, ak nie je pre chorých či zdravotne a inak znevýhodnených?“Táto krajina nie je pre starých,” tak znie názov kultového filmu bratov Coenových. Slovensko však ani po vyše 30 rokoch od svojho vzniku nie je krajinou nielen pre starých, ale ani pre chorých, chudobných, zdravotne či inak znevýhodnených či proste iba akokoľvek iných. Namiesto pomocnej ruky, snahy o pochopenie či o vyrovnanie štartovacích čiar sa totiž až príliš často stretávajú s ignoranciou, výsmechom, hejtom a dokonca sa neraz stávajú i objektami závisti či nenávisti.V tejto krajine si vieme závidieť i žalúdočný vred, hvorí bývalá poslankyna Demokratov a predtým Za ľudí či KDH a dlhoročná bojovníčka za práva znevýhodnených Jana ŽitnanskáAk teda Slovensko nie je pre starých, chorých či nejako znevýhodnených, tak potom si musíme položiť zásadnú otázku: Pree koho vlastne táto krajina je? A v čom je problém, v zlom a neprajnom nastavení systému alebo jednoducho systém iba odráža naše mentálne nastavenie, teda naše sebectvo, sebazahľadenosť a neohotu k empatií, súcitu a solidarite k akejkoľvek inakosti či dokonca údajnej slabosti?Témy a otázky pre bývalú poslankyňu a človeka, ktorý náš sociálny systém, ako i jeho problémy a výzvy, pozná veľmi dobre Janu ŽitnanskúPočúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

„Niektorí majú dojem, že kampaň nebola špinavá. Podľa mňa však bola špinavšia, ako kampane, ktoré sme videli doteraz," hovorí v podcaste politický marketér Martin Burgr.Podľa neho sa počas kampane šírila neskutočná špina a prvýkrát do kampane vstúpila aj umelá inteligencia. „Zároveň sme boli prvýkrát svedkami toho, že sa rôzne prúdy, vrátane konšpiračných, dokázali spojiť v prospech jednej strany."Podľa Martina Burgra je Robert Fico z pohľadu marketingu politický fenomén. „Z akej situácie dokázal stranu vytiahnuť spät na víťaznú, je zaujímavé. Aj ťažko napodobiteľné. Na druhej strane sa mi vždy žiada povedať, že ak má neobmedzené pole pôsobnosti a nelimituje sa pravdou, tak sa hrá oveľa ľahšie," zdôrazňuje.Nemyslí si, že sa v kampani Progresívneho Slovenska udiali nejaké chyby a tvrdí, že sa poučili z neúspešnej kampane v roku 2020. „V našej kampani bola od začiatku jednota v tom, čo chceme ponúkať a ako chceme vystupovať. Dobrá kampaň má vyzerať takto. A zlá je vtedy, keď sa lieta ako šarkan vo vetre: kde zafúka tam sa ide."V podcaste budete tiež počuť:- čo rozhodlo voľby,- prečo si myslí, že bola táto kampaň špinavšia, ako tie predošlé,- prečo je ťažké zhodnotiť kampaň Smeru,- a prečo nesúhlasí s tým, že Robert Fico určoval témy počas kampane,- ako vyzerá práca volebného stratéga,- a ako vyzerá príprava kampane.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Orbanizácia. Výraz, ktorý postupne naberal na frekvencii s rastúcimi preferenciami pre Roberta Fica a jeho Smer. A po víťazných voľbách dokonca zaznelo, že „pokiaľ bude Fico premiérom, orbanizácia Slovenska je reálnou hrozbou“. Za týmto výrokom pritom stojí človek, ktorý s čoskoro štvornásobným premiérom zakladal jeho Smer. Boris Zala. Čo však takéto očakávanie v sebe skrýva? Čo všetko v sebe obsahuje pojem orbanizácie? A čo by priniesol Slovensku? Téma pre pozorného pozorovateľa diania aj u našich južných susedov – sociológa Ábela Ravasza. „Orbanizácia v Maďarsku je zmena politického režimu“, vysvetľuje Ravasz. Jej predpokladom bolo výrazné volebné víťazstvo Viktora Orbána v roku 2010, keď získal v parlamente rovno ústavnú väčšinu. „Začal postupne meniť charakter politického režimu, s tým, že moc si chce udržať dlhodobo“, dodáva. Faktom je, že Viktor Orbán je premiérom nepretržite práve od spomínaného roku 2010.Cestou bola zmena ústavy, reforma justície a ústavného súdu, ovládnutie verejnoprávnych médií, programové pretláčanie ideológie konzervatívneho nacionalizmu, či zoficiálnenie tzv. „národných oligarchov“. A cieľ? „Konsolidácia moci v rukách Orbána“, vysvetľuje Ábel Ravasz. O to všetko sa podľa neho bude viac či menej usilovať aj Robert Fico, bude mu však chýbať zásadná vec: ústavná väčšina. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Regionálny konflikt nehrozí. Nemyslím si, že by sa do toho zapojili arabské krajiny. Skôr mám obavu, čo sa bude diať v Európe a USA z pohľadu spolužitia moslimov a väčšinovej spoločnosti. Jednak sú tu obavy židovských komunít o svoju bezpečnosť, ako i hrozba nárastu islamofóbie, hovorí o ďalšom vývoji po teroristickom útoku Hamasu na Izrael šéfka Hertzlovho centra pri Karlovej univerzite Irena Kalhousová. Podľa nej nie sú vylúčené ani ojedinelé teroristické útoky v Európe.Izrael zazil najčiernejsi deň svojej novodobej histórie. Bezprecedentne nečakaný, masivny a predovšetkym až neuveriteľne brutálny útok Hamasu na uzemie Izraela si vyžiadal stovky civilnych obeti, medzi nimi aj úplne nevinné deti či ženy.Tento akt nevídaneho terorizmu postavil na nohy doslova celý Izrael a svet je v napätom očakávani masívnej a nepochybne i veľmi tvrdej odvety na uzemie Gazy, plnej civilistov i unesených izraelskych rukojemníkov. Na severe krajiny sa pritom mobilizuje ďalši nepriateľ Židovského štátu, hnutie Hizballáh. Irán oslavuje a do Stredozemneho mora priplávala úderna flotila Spojených štátov.Izrael nikdy nič také vo svojej modernej histórii nezažil, je to pre Židov najkrvavejší deň od dôb Druhej svetovej vojny. Ten šok je obrovský, to zranenie je nepredstaviteľné a tá trauma bude niečo, čím sa bude Izrael zaoberať po mnoho dekád. Samozrejme, tá reakcia na to, bude túto atmosféru odrážať. Aktuálne je tam veľmi silná potreba zaistiť, aby už Hamas naozaj nikdy nebol niečoho takého schopný, tvrdí Irena Kalhousová.Čo môžeme očakávať v najbližších dňoch a týždňoch a kam povedie táto eskalácia teroru a násilia? Ako sa to Izraelu, dlhodobo bazírujúcom najmä na bezpečnosti a ochrane svojho obyvateľstva vôobec mohlo stať, kto zlyhal a prečo? No a predovšetkým, aké to bude mať dopady na ďalší vývoj štátu Izrael, jeho politických či vojenských elit, pocitu bezpečnosti židovského obyvateľstva a aká bude vo svetle týchto udalosti budúcnosť takzvanej palestínskej otázky? Je vôbec ešte v hre vznik zmysluplného a aj Izraelom akceptovaného Palestínskeho štátu?To, čo Izrael prežil, nikto z ich myslí na veľmi dlhú dobu nevymaže. Na jednej strane sa môže oslabiť pravicová koncepcia akcentujúca silu a status quo, ale dnes nevieme čo príde potom. Nebude to vôbec jednoduché lebo aj ľudia mierovo a ľavicovo orientovaní potom, čo videli, čoho je Hamás schopný, si začnú klásť otázku: “Dá sa s takýmito susedmi hovoriť, dá sa s nimi uzavrieť mier a dá sa im vôbec veriť?” Je preto možné, že sa izraelská spoločnosť výrazne zradikalizuje, ale toto si predpovedať naozaj netrúfam. Je to ešte príliš čerstvé, hovorí renoovaná expertka z Karlovej univerzity Irena Kalhousová.No a čo my? Môžeme očakávať nárast teroristických útokov či antisemitských nálad tu u nás, v Európe?Témy a otázky pre šéfku Hertzlovho centra izraelských štúdii na Karlovej univerzite v Prahe Irenu Kalhousovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Víťazstvo proerópskych síl v Poľsku znamená pre Slovensko, že budeme ešte viac izolovanejší. Donald Tusk sa s Robertom Ficom nebude určite objímať, hovorí v podcaste bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Poľsku Magda Vášáryová.Víťazom poľských parlamentných volieb sa stala aj tentokrát vládnuca strana Právo a spravodlivosť, no aj napriek víťazstvu nebude mať pravdepodobne s kým vládnuť. Parlamentné voľby tak priniesú veľkú zmenu v krajine. Po rokoch vládnutia strany Právo a spravodlivosť budú mať Poliaci novú vládu na čele s proeurópskou Občianskou koalíciou, ktorej sa dávajú väčšie šance na vytvorení väčšiny v parlamente. "Vyhrali sme demokraciu, slobodu, vyhrali sme naše milované Poľsko,“ povedal ešte pred ščítaním väčšiny hlasov líder Občianskej koalície Donald Tusk.

To, ako budete vládnuť predznamenáva aj spôsob ako ste súťažili vo voľbách. Tá súťaž bola nekalá, agresívna, vulgárna a nevidím žiadnu zmenu v štýle, ktorý Robert Fico používal počas celého svojho vládnutia. Nezabúdajme ani na to, že Ficová vláda  bola vždy postavená na tom, že sa orientoval iba na svojich ľudí a svoju podpornú skupinu, ktorú si potrebuje udržať i naďalej, tvrdí o našich vyhliadkach za vlády SMERu expremiérka Iveta Radičová. Už teraz, ak sa niečo kritické voči politike SMERu objaví, nasleduje obviňovanie z vlastizrady a poškodzovaní občanov, pripomína expremiérka.   Do premiérskeho kresla opäť mieri Robert Fico. Už po štvrtý krát. Vracia sa síce ako víťaz volieb, no so skúsenosťou pádu jeho vlády po masových protestoch kvôli vražde novinára, ako i skúsenostou pobytu v opozícii, v ktorej čelil aj hrozbe väzobného stíhania a mnoho “jeho ľudí” čelilo nielen hrozbe stíhania, ale aj reálnym a právoplatným rozsudkom súdov. Navyše, jeho vláda nastupuje v čase prázdnej štátnej kasy, vysokého zadlženia štátu a bude čeliť i neľahkým dopadom vysokej inflácie, energokrízy, ako aj eskalácie násilia vo svete.  Ako sa teda politik “dobrých čias” vyrovná s priehrštím vlastných veľkolepých sľubov, ktoré občanom tak štedro porozdával vo volebnej kampani a kde na ne vezme finančné zdroje? Ako sa postaví k temným démonom minulosti jeho vlastnej strany, ktorú lemoval doslova celý les korupčno klientelistických káuz a podozrení zo zneužívania moci? A nájde jeho chuť po revanši, ktorou sa v kampani ani netajil,  inšpiráciu v mečiarovských časoch permanentnej polarizácie, stihomamu vládnucej moci a snahe umlčať akýkoľvek náznak kritiky či dokonca oponentúry? No a ako odpovie na možné občianske protesty, tlak opozície , médií či mimovládneho sektora? A ako si porad so špirálou frustrácií, hnevu, hľadania nepriateľov a vysokých očakávaní svojich voličov, ktorú pomáhal rozkrúcať a živiť aj on sám? A to s “Bruselom” za chrbtom, ktorý dohliada ako na eurofondy, tak i na štandardy európskej demokracie?Témy a otázky pre bývalú premiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Každé voľby zanechajú aj nespokojných voličov. Tieto voľby a ich výsledok – vláda Roberta Fica, Petra Pellegriniho a Andreja Danka – sklamali najmä mladých, mestských a vzdelaných ľudí. Časť z nich je mobilná a v prípade potreby si vie nájsť prácu aj v zahraničí. Odchod zo Slovenska však nie je jediné riešenie povolebnej frustrácie. Oslovili sme odborníkov, ktorí odporúčajú, čo všetko môže nespokojný občan urobiť, aby nabudúce voľby skončili podľa jeho predstáv.V dnešnom podcaste nám na to odpovedajú politológovia Grigorij Mesežnikov a Radoslav Štefančík, a komentátor Aktualít a lokálny občiansky aktivista Ľubo Jaško.Hovoria o občianskej angažovanosti, o práci v komunitách, o zakladaní občianskych združení, organizovaní kultúrnych podujatí alebo diskusií, o umeleckých aktivitách, protestoch alebo o zmene politických strán zvnútra. Máte pocit, že politici neoslovujú ľudí správnymi témami? Prineste témy, na ktorých vám záleží – či priamo do politiky, alebo do občianskeh oa verejného života.Nahrával Peter Hanák.