Útok poslanca Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Plavákovú odhalil spor o podobu interrupčnej legislatívy, ale obnažil i neznalosť verejnosti o jej aktuálnom znení. Plod verzus žena – jeho potenciálna matka? Tieto práva sú v spore, žiadne z nich však nie je absolútne a nie je ani nadradené, pripomína právnička Andrea Erdősová.Bábätko verzus plod. Rozvíjajúci sa život verzus základné ľudské práva ženy na svoje telo, súkromie, ale aj vlastný život i zdravie. Právo plodu verzus právo ženy – jeho matky. No a napokon definícia z našej Ústavy: „Každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ verzus rozhodnutie Ústavného súdu, v ktorom konštatuje: „Podľa ústavy nasciturus nie je subjektom práva, ktorému patrí základné právo na život podľa článku 15, odseku jeden, prvej vety Ústavy.“„Jedna z najväčších osobností našej teórie práva profesor Holländer hovorí o dôležitosti rovnosti práv ako akejsi axióme nášho práva. Žiadne právo nie je absolútne a žiadne nie je ani nadradené, to znamená, že na jednej strane máme právo ženy na svoj súkromný život, a na strane druhej máme právo plodu na život, ale nik nehovorí o tom, že to právo na život má byť absolútne nadradené iným právam,“ hovorí právnička Andrea Erdősová.Vulgárny útok poslanca Rudolfa Huliaka na jeho parlamentnú kolegyňu Luciu Plavákovú, a to práve kvôli citácií rozhodnutia ústavných sudcov v tejto téme, tak obnažil silný hodnotový spor, ktorý v otázke našej interrupčnej legislatívy drieme pod povrchom našej spoločnosti. Ešte vážnejšie však je, že napriek vážnosti tejto témy, povedomie o tom, aký zložitý spor to je a aké práva sú v tomto spore, akoby v spoločnosti čoraz viac absentovalo.Zvrat v prelomovej americkej kauze Roe vs. Wade po takmer 50. rokoch pritom ukazuje, že táto téma sa môže stať nielen politickou rozbuškou, ale má i potenciál opätovne zvrátiť ženské práva doslova o desiatky rokov späť do minulosti. Téma pre právničku venujúcu sa otázkam zdravotníctva i ženských práv Andreu Erdősovú.„To, že si spoločnosť formuje názory na vážne hodnotové problémy je v poriadku pretože v demokratickej spoločnosti konzervatívne i liberálne názory majú byť vzájomne rešpektované a musia žiť spolu vedľa seba, ale čo už v poriadku nie je, že sa pre politikov – tým, že je to pre nich tak vďačná téma, hoci to vôbec nie je zásadný problém nášho zdravotníctva ani spoločnosti, sa pritom všetkom úplne stratila zo zreteľa žena a ochrana jej zdravia i jej práv,“ tvrdí Andrea Erdősová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bolo by asi najlepšie, keby sa pani ministerka Šimkovičová rozhodla odstúpiť a prišiel tam niekto, kto vníma kultúru, umenie, kto rozumie tejto oblasti“ – exministerka Silvia Hroncová takto uzatvára svoje hodnotenie prvého roku tejto vlády v oblasti, v ktorej sama ešte pred rokom pôsobila. Už v horizonte hodín to bude rok, ako Robert Fico v pozícii premiéra predstavil svoju štvrtú vládu. V ten istý deň, ako zomrel bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka. Aké sú jej plody po roku?Zmenené trestné kódexy očistili desiatky poťahovaných súdmi. Po kritike Bruselu však už stihli podstúpiť novelizáciu novelizácie novely!Elitní špeciálni prokurátori sa rozpŕchli neraz po úradoch, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou. Rovnako vyšetrovatelia zrušenej Naky. Krajina s rekordnými cenami masla má naordinované takmer trojmiliardové šetrenie. Jej ministri na čele s premiérom si však ešte predtým platovo výrazne polepšili. Pandémiu preveruje splnomocnenec, pre ktorého ani nebola. Lekári hrozia hromadne výpoveďami. A z rezortu kultúry rezonovalo aj to, že zem nie je guľatá. Naviac – z RTVS sa stala STVR, len preto, aby sa zmenilo vedenie. A erbové inštitúcie v kultúre prišli o kompetentné vedenia. Krajina pod Tatrami je tak aj v Kultúrnom štrajku. Čo na to tí, čo to ťahali ešte pred rokom? A konkrétne exministerka kultúry Silvia Hroncová? „Samozrejme, každý minister prichádza so svojimi témami, no v tejto chvíli netušíme, aká je stratégia, aká vízia, len vidíme snahu o mocenské ovládnutie ministerstva, kultúry a inštitúcií“, hovorí bezprostredná predchodkyňa ministerky Šimkovičovej. Personálne výmeny na čele inštitúcií ako je SND, kde Mateja Drličku ministerka nahradila Zuzanou Ťapákovou, či SNG, kde Alexandru Kusú nahradil najprv Anton Bittner, neskôr Miloš Timko, označuje za „nedôstojné“. „Žiaľ, keď porovnáme mená, ktoré odišli a naopak prišli, ani nie je možná diskusia. Neprišli tam odborníci, ktorí sú v tej oblasti zdatní a zorientovaní“, hovorí Hroncová. „Je to smutné, kam sa táto krajina dostalo 35 rokov od Nežnej revolúcie“, dodáva. Rezort je podľa nej v rozvrate. „V tomto období je potrebné hovoriť o veciach nahlas. Nahlas ich pomenovávať, ak prichádza k nesprávnym rozhodnutiam, či závadzaniu“. Ministerka Martina Šimkovičová by podľa nej urobila najlepšie, keby odstúpila. „Pozícia ministra alebo ministerky je o tom, že máte kultúre a jej obci slúžiť. Vytvárať jej čo najlepšie podmienky. Nemáte hovoriť do obsahu inštitúcií, za to zodpovedajú štatutári. A nemáte tomu rezortu panovať, ale slúžiť“, uzatvára Silvia Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„U mňa to vyvoláva obrovský smútok, strach a otázku: Kde sa v ľuďoch berie toľko nenávisti a prečo im chýba aspoň náznak akejkoľvek empatie. Je to až nepochopiteľne zraňujúce," hovorí spoluzakladateľka Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí Elena Martinčoková. Od brutálnej vraždy z nenávisti pred Teplárňou uplynuli už dva roky, pre túto komunitu sa však nezmenilo vôbec nič a hejt voči ním pokračuje.Je 12. október 2022, Bratislava, Zámocká ulica. Je krátko po 19. hodine a pred kaviarňou Tepláreň sa niekoľkými výstrelmi mení slovenská realita. Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti, ktorá stála životy dvoch nevinných ľudí z LGBTI+ komunity prepisuje naše moderné dejiny. Od tohto útoku uplynuli už viac ako dva roky, na postavení LGBTI+ komunity sa však nezmenilo vôbec nič. Nič k lepšiemu, práve naopak, táto komunita sa napriek tomu, že nikomu nič zlé neurobila, stáva opäť terčom nenávisti a hejtu. Proste iba preto, že je niečím iná než väčšinová populácia.„Pochybujem, že sa dožijem zrovnoprávnenia LGBTI+ komunity," tvrdí MartinčokováAko je to vôbec možné, kde sá tá bezuzdná nenávisť vlastne berie, no najmä – ako to vnímajú oni sami, ľudia, ako my, ktorí tu žijú, pracujú, odvádzajú dane a mnohí z nich sú pritom ešte len malé nevinné deti? Ako im to vysvetliť, keď sa hľadajú a cítia, že sú iné a prečo patrí sexuálna výchova do škôl? Kde sú naše oficiálne deklarované kresťanské korene, ktoré by mali hlásať lásku k blížnemu no a napokon, ako vlastne dva roky po, žije komunita LGBTI+ rodín? „Mňa to unavuje, ale nie je to pre mňa prekážkou, aby som v tom nepokračovala. Chcem v tejto krajine niečo zmeniť a chcem aby to bola krajina súdržná, empatická a aby sme vedeli prijímať inakosť tak, aby sme vnímali človeka aký je zvnútra, nie akým sa javí zvonka," hovorí Martinčoková.Téma pre Elenu Martinčokovú, spoluzakladateľku Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a mamu geja, ktorá sa k tomu hrdo hlási s tým, že osobne ti zmenilo k lepšiemu aj ju. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Uvedomila si zásadnú vec: Na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová, ktorá po pätnástich rokoch odišla z STVR. Bola dušou odporu, odišla však paradoxne na vlastnú žiadosť. A to krátko po tom, ako sa verejnoprávna RTVS zmenila na STVR, (keď zišlo z toho, že bude STaR). Zmena, naordinovaná vládnou reprezentáciou, lebo tá potrebovala svojevedenie. Nový zákon tak narysoval novú inštitúciu s novým riadiacim pavúkom, aby sa toho starého mohli zbaviť. Zámer, ktorý vyvolal vlnu odporu už na samom začiatku. A bola pri ňom. Hovorila vtedy o svojej obave zo „spolitizovania verejnoprávnosti“, či o jej „únose“. Obavy sa vtedy premietli do vyše 1200 podpisov zvnútra verejnoprávnej RTVS. Nasledovala aj štrajková pohotovosť, či symbolická verejnoprávnosť v čiernom. Napriek tomu sa STVR stala skutočnosťou. A hoci v nej operuje Iniciatíva za verejnoprávnosť a nezávislosť, ktorá sa z času na čas kriticky vyjadrí, tváre a hlasy odporu z STVR zväčša odišli, alebo boli „odídené“. Alebo mlčia. Ako sa spätne pozerá na svoj príbeh s verejnoprávnosťou? Soňa Weissová, ešte donedávna šéfka zahraničnej redakcie rozhlasového spravodajstva, kritik zmien, ktorá neváhala odmietnuť ponúkané peniaze za mlčanlivosť. A pre niektorých aj „synonymum rozhlasu“.„Po novom zákone o STVR nevidím dôvod, prečo by som tam mala zostať“, hovorí Weissová. „Nemala som pocit, že budem môcť naďalej slobodne tvoriť“, dodáva. Weissová spomína, že sa pristihla pri obave, že sa časom poddá „démonovi súhlasu“, ako o ňom čítala u Dominika Tatarku. „Hlavný hrdina sa tam pristihol pri tom, že súhlasí s vecami, s ktorými by inak nesúhlasil. Alebo aj okolie ho prinútilo k tomu, aby s tým súhlasil“, vysvetľuje. „Uvedomila si tiež zásadnú vec: na Slovensku kvalitné a nezávislé verejnoprávne médium nemá miesto. Nie je možné, aby také existovalo. A to najmä pre politikov a ich nevôľu. Nie je tu preň rovnako spoločenská objednávka“, hovorí Soňa Weissová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Overujeme každú zbierku, ktorá k nám príde. Ak je to napríklad niekto, kto potrebuje zdravotnú liečbu, musí nám dať k nahliadnutiu zdravotné správy, cenové kalkulácie a potrebujeme príbeh aj fotografie, hovorí správkyňa slovenského Donia Zuzana Suchová. Rovnako je tak podľa nej zaručené, že v zbierkach nefigurujú iní darcovia než tí, ktorých si môžeme na internete sami skontrolovať. Ako však priznáva, majú aj "blacklist" podvodníkov.Zbierky na lieky na tie najzávažnejšie ochorenia pri ktorých vás vaša vlastná zdravotná poisťovňa nechala na holičkách, zbierky na zdravotné pomôcky, liečbu, rekonvalescenciu alebo dokonca na prípady, v ktorých vás postihla povodeň či ste jednoducho vyhoreli. No zbiera sa i na vydávanie kníh, zakladanie médií alebo na všemožné komunitné projekty. I tak dnes vyzerá slovenská realita, v ktorej dobrovoľná vzájomná pomoc, spolupatričnosť a solidarita neraz nahrádza kolabujúci či chladne neosobný štát.Jednou z platforiem na ktorých takéto zbierky prebiehajú je i Donio. "Pomáhame meniť príbehy, na ktorých záleží. Zmeň svoj príbeh, alebo pomôž iným." To je základné heslo tejto fundraisovej platformy. O tom, čo o nás hovorí to, na čo sa zbierame, kde sú hranice tohto typu zbierok, ako si overujú realitu toho, na čo sa zbiera, ale i to, ako na zbierky vplýva spoločenská a politická situácia no a napokon, akí vlastne sme v našej dobročinnosti? O tom budeme v dnešnom rannom podcaste hovoriť so správkyňou slovenského Donia Zuzanou Suchovou.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V hebrejčine je obsahom pojmu pokánie cesta naspäť, k svojim počiatkom. Inak – vrátiť sa k sebe samému, k takému, aký som v skutočnosti“, hovorí rabín Miša Kapustin. A takúto cestu k sebe podľa neho potrebuje aj Slovensko zmietané rozdelením. Rabín pritom používa obraz „pohľadu do zrkadla“.Aj on bol terčom vraha zo Zámockej. A cez neho aj komunita za ním. Komunita, ktorá je na Slovensku síce menšia ako tá vietnamská či tá z Číny, no historicky je so Slovenskom previazaná od nepamäti.Miša Kapustin, hlavný liberálny rabín Slovenska. A za ním dvojtisícová komunita židov. Menšina národnostná i náboženská.Ako sa žije s vedomím, že ste „terčom“? S vedomím, že ste boli na zozname radikála, ktorý neváhal zabíjať len z nenávisti k inakosti? Naviac terčom v čase, keď sa takýmito terčami stávajú ďalší. Mimovládne organizácie, kultúrne inštitúcie či novinári. A rovno pričinením vládnych politikov, ktorí z nich robia či už „krvilačných bastardov“, alebo podhadzujú anonymnej mase sveta sociálnych sietí videá s útokmi na nich. Ako na takúto realitu terčov? A ako z nej? Téma pre židovského rabína Mišu Kapustina. „Bohužiaľ podobné veci (vražda na Zámockej) sa môžu opakovať. Nikdy nevieš, čo má kto v hlave. Toho mladého muža si totiž predtým všimol len málokto. A málokto ho bral vážne“, upozorňuje rabín Kapustin. V tomto vidí možné zdroje radikalizácie. Cestou de-radikalizácie je potom podľa neho opak prehliadania jednotlivcov a opak toho, že sa im nedáva váha. Nebezpečenstvom pre jednu spoločnosť vidí v prejavoch nenávisti a vulgarizmu. „Viem, prečo sa to robí. Nenávisť totiž spája ľudí ľahšie, ako prejavy priazne či argumenty. Kto tu už číta programy strán. Ale ak voči oponentovi použiješ nenávistné prejavy, k tomu jednoduchou rečou, si vypočutý oveľa rýchlejšie“, ilustruje Kapustin. Konštatuje pritom, že takýto postup síce môže vyhrávať voľby, no neprináša dobré výsledky. „Odporúčal by som, aby sme sa viac pozerali do zrkadla. Aby každý jeden nezabudol, kto vlastne je. Zrkadlo to ukáže. Lebo často zabúdame, kto sme, kvôli funkciám, maskám, ktoré si nasadzujeme...To vystaveniu sa zrkadlu je prvá vec, ktorú by som odporučil. A druhá je, aby sme nestrácali ľudskosť“, hovorí rabín Miša Kapustin. A dodáva, že jeho tretím odporúčaním je menej kritiky len pre samotnú kritiku. „Kritika je stratou času, ak za ňou nie sú ďalšie kroky. Ak ale vieš, aký bude druhý a tretí krok, vtedy má význam“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku, presnejšie v Bratislave, vzniklo nové vedecko intelektuálne centrum a jeho meno je Therapolis. Projekt má ambíciu prepájať intelektuálno vedecké kapacity Slovenska, s cieľom vytvoriť synergie presahujúce slovenský región. Ako však udržať najlepšie mozgy tu u nás, doma?Therapolis, tento projekt má ambíciu prepájať špičkové výskumné tímy, odborníkov, odborníčky, inovátorov a inovátorky z rôznych odborov, krajín a sektorov. Chceme tak prispieť k riešeniu problémov v oblasti zdravia a kvality života občanov v meste, resp. v regióne.Naším cieľom je priniesť unikátne výstupy výskumu a vývoja, ktoré budú prepojené na vzdelávanie a inovácie v politikách a službách s priamym dopadom na obyvateľstvo, ale aj spolupráca s partnermi zo všetkých regiónov Slovenska ako aj zo zahraničia.To je nový projekt občianskeho združenia Therapolis kde nájdeme také známe a špičkové mená vedy akými sú Alexandra Bražinová či Silvia Pastoreková alebo Emília Beblavá či Matej Kačaljak a Miroslav Beblavý.O čom projekt Therapolis je a aké výsledky od neho môžeme očakávať? To už je téma dnešného ranného podcastu Aktualít s dvomi iniciátormi projektu Renátou Hall a Martinom Kahancom.Počúvate Ráno Nahlas,pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Keď sa dozviete, že máte onkologickú diagnózu, zavriete oči a budete čakať ako to dopadne? S klimatickou krízou je to podobné, mali by sme sa pozrieť pravde do očí, hovorí o čoraz častejších extrémoch počasia, akými boli napríklad nedávne povodne či letné horúčavy klimatológ Pavol Faško zo Slovenského hydrometeorologického ústavu.Nedávne ničivé povodne v susednom Česku, Poľsku či Rakúsku. Doslova vražedné letné horúčavy s mnohými tropickými nocami. Dlhé obdobia sucha, striedané prudkými búrkami no a zimy, v ktorých sa nám o snehovej pokrývke môže len snívať.„V tomto období sa v prejavoch počasia len potvrdilo to, čo sa v súvislosti s prejavujúcou sa klimatickou zmenou podmienenou činnosťou človeka tvrdilo už pred pár desaťročiami. V prejavoch počasia tak budú pribúdať krajné až extrémne situácie,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas klimatológ Pavol Faško.Bude takéto prejavy počasia novým normálom a ako bude vyzerať Slovensko v ére klimatických zmien? Má ešte ľudstvo čas sa klimatickej krze reálne postaviť a aké opatrenia budeme musieť urobiť tak, aby sa nám v takto nezvyklom počasí dalo udržateľne žiť? No a napokon, aký odkaz má pre popieračov klimakrízy človek vedy a faktov? „Treba oddeľovať to, čo je nazývané ako prirodzené kolísanie klímy na zemi v historických epochách, od toho, čo sa deje teraz - a čo je spôsobené činnosťou človeka v približne posledných dvoch storočiach. Ten proces, ktorý teraz prebieha, prebieha neporovnateľné rýchlejšie ako bolo kolísanie klímy v dejinách Zeme. Ak sa napríklad priemerná ročná teplota vzduchu u nás zmeni za sto rokov (1950-2050) o 4 až 5 stupňov Celzia, tak to bude taká zmena teplotných podmienok, aká sa pri prirodzenom kolísaní klímy udiala za 100 tisíc rokov. To je ten problém, tá rýchlosť zmien. No a toto popieračí klimatických zmien nechcú brať do úvahy,“ hovorí klimatológ zo SHMÚ Pavol Faško.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga.Svojho času „nejaký študent s pubertálnymi vyrážkami“ – to optikou premiéra Fica, keď ON vyzýval rovno dekana právnickej fakulty k diskusii o Úrade špeciálnej prokuratúry, ktorú dekan označil za „kriminogénny faktor“. Rovnako svojho času mladý študent, ktorý pre napadnutú Ukrajinu vyzbieral tisíce eur. Na počiatku pritom sám odohral klavírny koncert s trojtisícovým obnosom – a to rovno v Spojených štátoch. Aktuálne študent práva, ktorý sa na akademické skusy vybral do francúzskeho Štrasburgu. Napriek tomu naďalej organizuje pomoc Ukrajine a rovnako neprestáva hovoriť o veciach verejných. Marek Janiga, ktorý si odskočil na Slovensko, aby za päť dní absolvoval štyri diskusie. A to v rôznych mestách. Ako vidí svoju krajinu z metropoly europarlamentu – zo Štrasburgu, ktorý je na pomedzí dvoch zabehnutých demokracií – Francúzska a Nemecka. „Ak sa na to pozrieme spätne: novela novelizovanej novely trestného zákona hovorí sama za seba“, poukazuje Janiga. Svojho času bol iniciátorom diskusie o zmenách v trestných kódexoch na univerzitnej pôde. Premiérova verejná kritika spustila proti nemu vlnu útokov na sociálnych sieťach, voči čomu sa spätne bráni aj trestnými podaniami. „Právnici, ktorí ma zastupujú, vyhodnotili, že to môže napĺňať znaky niektorého z trestných činov – či už nebezpečné elektronické obťažovanie alebo neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi, ohováranie, šírenie neprávd“, ilustruje Marek Janiga. „V zdravej spoločnosti sa nemôže stať a pokiaľ sa to deje, malo by sa to vyšetriť“, dodáva. Študent práva Janiga však dáva do pozornosti argumentáciu prokuratúry. „Uvedením sa do mediálneho priestoru som sa mal ja ako oznamovateľ sám vystaviť útokom voči svojej osobe. Oni mi vlastne povedali, že ty si sa šiel vyjadriť, rátaj teda s útokmi. A to mi príde neakceptovateľné“, tvrdí Marek Janiga, s tým, že nie je verejne činná osoba. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vidím tam silné prvky konzervativizmu, nacionalizmu a to nie je niečo, čo je prítomné v modernej sociálnej demokracií a rovnako nie je to ani súčasťou odborového hnutia, kritizuje odvrátenie sa Smeru zo sociálnodemokratických pozícií prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Konsolidačný balíček KOZ odmieta a kritizuje i nechuť vlády k dialógu.KOZ ostro odmieta vládny konsolidačný balíček. V jeho obsahu, ale aj forme jeho schválenia, kde vláda podľa odborov rezignovala na zmysluplný dialóg so sociálnymi partnermi a bremeno uťahovania opaskov prakticky bez diskusie preniesla na bedrá tých najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Kde je ten deklarovaný sociálnodemokratický a ľavicový charakter vládneho SMER-u, pýta sa v Ráno Nahlas šéfka odborárov.„Rada predsedov odborových zväzov KOZ odmieta schválený konsolidačný balíček vlády. Konsolidácia je síce nevyhnutná, no musí byť spravodlivá a postupná. V žiadnom prípade nesmie zasiahnuť najzraniteľnejšie skupiny.Zvýšenie DPH, miestnych daní či pokles daňových bonusov len zhorší situáciu bežných ľudí. V čase, keď ešte stále bojujeme s infláciou a zvyšovaním cien, musíme hľadať riešenia, ktoré nezaťažia najviac pracujúcich a rodiny.Vláda musí prehodnotiť svoje kroky a začať skutočný dialóg so sociálnymi partnermi. Ak má konsolidácia prispieť k rozvoju Slovenska, musí byť spravodlivá pre všetkých.“To je výňatok z aktuálneho stanoviska Konfederácie odborových zväzov k vládnej predstave ozdravenia verejných financií. Konfederácia odborových zväzov, ktorá bola dlhé roky vnímaná aj ako akýsi tichý koaličný partner ficovho SMER-u, a predlžená ruka jeho záujmov prostredníctvom odborárskych bossov, sa tak postupne profiluje do pozície reálneho oponenta vládnej politiky. Podľa prezidentky KOZ Moniky Uhlerovej už ficov SMER dávno nereprezentuje modernú sociálnodemokratickú politiku a preto ani záujmy odborov.Odbory boli vždy symbolom pokroku a univerzalistického rozširovania práv, pripomína šéfka KOZ a kritizuje umelé rozdeľovanie spoločnosti predstaviteľmi aktuálnej vládnej moci, ktorý vo svojej rétorike stavajú proti sebe napríklad predstaviteľov kultúrnej obce a robotníctva. Navyše, to všetko stavia voči sebe skupiny, ktoré sú na jednej lodi a nie sú si nepriateľom. Ten skutočný nepriateľ je niekde úplne inde, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová.Počúvate Ráno Nahlas, s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Toto všetko sú kroky, ktoré utlmia našu ekonomiku a to je veľmi zle pretože našou jedinou šancou je ekonomický rast. Veď, prečo by sme nemali rásť ako bratia Česi či napríklad Rumuni? Viete aký pokrok urobilo Rumunsko? No a my stojíme na mieste a tento konsolidačný balíček ešte viac zabrzdí našu ekonomiku, hodnotí vládny konsolidačný balíček bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. Podľa neho na vládnu konsolidáciu doplatí drvivá väčšina rodín a najviac si uťahovanie opaskov odnesú tí najslabší – viacpočetné rodiny a rodiny samoživiteliek a samoživitelov. Tým pádom, samozrejme, aj ich deti. Naopak, s niekoľko miliardovou sekerou v Sociálnej poisťovni, sa jedným z pomyselných víťazov konsolidácie stávajú penzisti.Naši dôchodcovia si na niečo zvykli, ale budú si musieť odvyknúť. A ono sa to i stane, ale tí, ktorí sú dnes pri moci, sa to budú snažiť všemožne a dlhodobo ututlávať, pripomína exminister.No a aký dosah bude mať celkom nová daň z finančných transakcií? "Doplatíma na ňu v podstate úplne všetci, vrátane zamestnávateľov či dokonca i neziskových organizácií," tvrdí Jozef Mihál.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o konsolidačnom balíčku, transakčnej dani i spore medzi nárokmi penzistov a možnosťami ekonomiky, čiže daňovníkov živiacich rodiny.S exministrom práce, sociálnych vecí a rodiny Jozefom Mihálom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Profesionálny rodič je hraný film, ktorý však zobrazuje reálny problém. Snímka bola v hre o nomináciu na Oscara v kategórii krátky film. Ukazuje slovenskú ženu z majority, ktorá si výmenou za výplatu vezme domov rómske dievčatko. Od dobrého skutku to má ďaleko a čoskoro sa ukážu problémy...Režisér Erik Jasaň v podcaste Ráno Nahlas hovorí, že s týmto problémom má skúsenosť aj z vlastnej rodiny, kde sú aktuálne štyri rómske deti, aj keď sa ich už vystriedalo desať. Niektoré deti totiž nezapadnú a pendlujú medzi detskými domovmi a rôznymi rodinami. Prečo takto funguje profesionálne rodičovstvo a je to naozaj taký veľký problém aj v realite mimo filmu? Ako štát vlastne pristupuje k odoberaniu detí z osád?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Tu je v opozícií Harabin či Republika a to znamená, že vláda je pod tlakom ešte krajnejšej pravice než aký ona sama produkuje. Fico vie, že sa neudrží pri moci tým, že bude doručovať sľubované výsledky vládnutia a tak namiesto toho, musí čoraz viac ukazovať nepriateľov a údajných vinníkov, tvrdí bývalý šéf SDĽ Peter Weiss. Podľa neho ide o veľmi nebezpečnú politiku pretože premiér sa ocitol v špirále radikalizácie, ktorú už nemá pod kontrolou.Vláda uvalila na bedrá občanov viac ako dva a pol miliardový konsolidačný balíček. Ficov kabinet pri tom poruší viacero sociálno-demokratických princípov a dokonca i jasných sľubov z úst samotného premiéra. Namiesto diskusie o tom, ako ekonomicky, ale i celospoločensky dostať Slovensko z nelichotivých a doslova až posledných miest v životnej úrovni vo všetkých možných merateľných parametroch, sa však vláda rozhodla ísť cestou hľadania vnútorných nepriateľov a eskalovania konflitktov. Z politických oponentov, ale i médií či občianskej spoločnosti sa tak postupne stávajú nielen oponenti moci, ale priam nepriatelia štátnosti v slovníku nápadne podobnom normalizačnej moci v ére bývalého režimu.Izolácia Slovenska sa však čoraz viac prejavuje aj na medzinárodnom poli, kde vládnej politike deklarovaných siločiar na všetky štyri svetové strany prestávajú rozumieť i naši najvernejší spojenci a v panteóne našich strategických väzieb sa tak čoraz viac ocitajú výhradne Rusi, ktorí vedú brutálnu vojnu s našim východným susedom a Maďari, ktorí zasa nepokryte poškuľujú po revízií Trianonu.Máme dočinenia s krízou vládnutia. Je to zrkadlo celkového úpadku strategických politických elít od Novembra 89. Zároveň však platí, že toto je najslabšia vláda SMERu v histórií. Je to nekoncepčná vláda, je to vláda, ktorá sa nedrží ani svojho vlastného vládneho programu a je to vláda, ktorá stratila i svoj sociálno-demokratický charakter. Jej vládnutie sa dnes celkom podriaďuje politike ukazovania na ideologického nepriateľa a jeho vytvárania, tvrdí bývalý predseda Strany demokratickej ľavice a exdiplomat Peter Weiss. A aký je podľa neho dôvod takejto politiky? Robert Fico sa dostal po roku 2020 spať k moci tým, že sa orientoval na čoraz viac radikálnejších voličov, ktorých pritom on sám radikalizoval, no a dnes sa sám ocitol vo vleku ich radikalizmu, tvrdí Weiss.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, hovorí Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. Takmer 42-tisíc obetí na strane Palestíny, 1200 v Libanone, milióny utekajúcich pred vojnou v Pásme Gazy, vyše milióna vysídlencov na pomedzí Libanonu a Sýrie, 728 mŕtvych izraelských vojakov – bilancia vojnového besnenia, ktoré odštartovalo iné besnenie: teroristický útok militantov palestínskeho hnutia Hamas zo 7. októbra minulého roku. Vtedy bojovníci Hamasu beštiálne pozabíjali 1160 prevažne civilistov, do zajatia zobrali ďalších 251 rukojemníkov, z ktorých je stovka ešte stále v Pásme Gazy a nevie sa, koľko ich je pri živote. Vojnové besnenie, ktoré nedáva pokojne spávať nielen obyvateľom regiónu, ale do pozoru stavia svetové spoločenstvo. Logika vojny totiž hovorí, že raketové útoky Iránu spred pár dní si žiadajú opäť ozbrojenú odvetu Izraela a táto už má mať pripravenú ozbrojenú odozvu Teheránu, ako to zaznieva z tých končín. Ako a kedy sa to skončí? Sú vôbec reálne ciele zničiť Hamas, či Hizballáh, ktoré si dal premiér Netanjahu a nezatiahnuť do väčšieho konfliktu Irán, ktorý ich financuje, aby oni zaňho ničili Izrael?Otázky, na ktoré sa pozrieme s Irenou Kalhousovou, riaditeľkou Herzlovho centra izraelských štúdií Karlovej univerzity v Prahe. „Keď som to začala sledovať, nevedela som si predstaviť, o aký hrozný útok ide. Myslela som si, že to len niekoľko členov Hamasu preniklo do Izraela, kde páchajú činy. No bola som v tom, že sa to skončí do niekoľkých hodín, pretože ich vytlačí izraelská armáda“, spomína si na vtedy sobotné ráno 7. októbra spred roka expertka na izraelsko-palestínske vzťahy. „Že šlo o taký masívny útok, ktorý potrvá vo svojej „horúcej“ fáze viac ako deň, a že výsledkom bude toľko mŕtvych, to som si nevedela predstaviť“, dopĺňa. „Vtedajšia politicko-bezpečnostná doktrína Izraela jednoducho neverila tomu, že Hamas je pripravený urobiť niečo, čo by nabúralo status quo. Čo by viedlo Izrael k odpovedi, ktorá by mohla ohroziť pohodlie najvyšších predstaviteľov Hamasu“, hovorí Irena Kalhousová. „Myslím si, že Izrael chce pokračovať v ofenzíve proti Hizballáhu a Iránu, aby obnovil svoju odstrašujúcu silu. A viacmenej si tak zaistil niekoľko rokov pokoja. O nič iné nejde v tomto regióne“, uzatvára. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už mám toho dosť! Avizuje v Ráno Nahlas možnú právnu obranu voči útokom vládnej moci novinárka a občianska aktivistka Marta Šimečková. "Tak sa mi zdá, že sa už nemôžem tváriť, že sa nič nedeje len preto, že niekto, kto sa dostal na scénu len vďaka svojmu výnimočnému talentu, ktorý spočíva v tom, že nemá žiadne zábrany aby z lží a manipulácií uplietol tie svoje súvislé kopance a pľuvance," vysvetľuje Marta Šimečková..Ich mená, mená členov jej rodiny, zaplnili verejný priestor s intenzitou a mierou dovtedy priam nevídanou. Stali sa predmetom škandalizovania, očierňovania i politickej propagandy až nápadne pripomínajúcej časy 50. rokov minulého storočia. Ide pritom o rodinu, ktorá už desaťročia vyrýva na Slovensku vo verejnom priestore hlbokú intelektuálnu stopu. Šimečkovci. A medzi nimi aj mama predsedu Progresívneho Slovenska a manželka novinára z denníka N Marta Šimečková."Toto je nie je nehybnosť, toto je niečo o trochu horšie, hovorí pre Ráno Nahlas v narážke na jedno z kľúčových diel Milana Šimečku "Koniec nehybnosti" pojednávajúcom i o normalizačnej stagnácii Marta Šimečková.Hoci sa meno jej manžela, jej syna i meno jej svokra - a napokon i meno jej samej, stalo jedným z najfrekventovanejších v našom verejnom priestore za ostatné mesiace a stalo sa predmetom škandalizovania, očierňovania - ako i bohapustej demagógie zo strany vládnej moci, ona sama vieru v túto krajinu vôbec nestratila."Áno, náš život za to stojí, stojí za to urobiť si túto krajinu - v ktorej sme sa narodili a do ktorej patríme, lepšou. Veď napokon, stálo to za to i obrovskému počtu ľudí pred nami, ktorí za to zaplatili strašným spôsobom, tak prečo by to nemalo stáť za to práve nám," hovorí novinárka, občianska i ľudskoprávna aktivistka Marta Šimečková."Niekoľko gombíkov sa tu zaiste zaplo zle, niečo sa určite stalo zle - a nielen tu, ale nemyslím si, že je to už uzavretý príbeh. Napokon, Slovensko sa už v minulosti vedelo dostať z veľmi hnusných a zdanlivo nebezpečných situácií. Je ale pravdou, že pokrok nejde lineárne, ale skôr akousi špirálou a preto by sme si nemali robiť ilúzie, že to nebude stáť obete a čas, tvrdí Šimečková.Zároveň avizuje možnú právnu obranu voči vytrvalým útokom vládnej moci voči nej, ako i voči členom jej rodiny."Už toho mám pomaly dosť a preto uvažujem i o nejakej právnej obrane. pretože ako teraz kolujú po sociálnych sieťach všelijaké tie múdre citáty, tak jeden z nich hovorí, že Kráľovstvo lží nie je tam, kde sa klame, ale tam, kde sa lož akceptuje. Človek by sa preto nemal toho kráľovstva lží zúčastňovať tým, že to klamstvo akceptuje, že sa s tým zmieri alebo sa bude tváriť, že sa to nedeje a to ani tým, že sa nebude brániť," hovorí Marta Šimečková.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to facka pre slobodu tlače na Slovensku“, reaguje na žalobu premiéra na Petr Bárdyho a vydavateľstvo Ringier Pavol Szalai z parížskej centrály medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc. „Pred pár dňami som si prevzal na pošte žalobu. Žaluje ma Robert Fico. Za moju knihu Fico – posadnutý mocou.“Úryvok zo štvrtkového textu Petra Bárdyho, šéfredaktora a komentátora Aktualít, zároveň autora knižných titulov či už o Igorovi Matovičovi ako o Homo vulgaris, alebo o Odvahe k ľudskosti prezidentky Zuzany Čaputovej. Stotisícová žaloba právnikov premiéra Roberta Fica pritom nenapáda nič z obsahu vyše tristostranového príbehu o zákutiach politiky okolo aktuálne najsilnejšieho muža krajiny. Nenapáda práva k stovkám fotografií. Vadí im obálka knihy a konkrétne Ficova podobizeň na nej. „Neuveriteľné“, „nehodné premiéra jednej krajiny Európskej únie“, ale i „môžete si za to sám“ – reakcie, ktoré žaloba vyvolala. Zaznievajú aj hlasy o tzv. slappových – a teda „šikanóznych“ či odstrašujúcich žalobách, ktoré sa cez anglický výraz slap posúvajú významovo až k „facke“. Sme na Slovensku svedkami takejto facky pre slobodu slova? A čím sú ohraničení novinári a na druhej strane objekty ich záujmu politici? Téma pre Pavla Szalaia z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. „Tu vo Francúzsku pred každými voľbami vyjdú o každom kandidátovi minimálne dve knihy, okrem tej, ktorú o sebe napíšu oni. Keď som tejto žalobe hovoril kolegom vo Francúzku, tak sa veľmi začudovali, že také niečo je možné na Slovensku“, hovorí Szalai. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Knihy sú iba sčasti tovar, z veľkej časti ale ide o kultúrne bohatstvo a ako k takému by sme sa k nim mali aj správať. Dôležitá vec je to i z pohľadu štátu či národa pretože to kultivuje ľudí, vytvára to celkovú kultúru, prispieva to k vzdelanosti a lepšiemu pochopeniu sveta i nás samých, tvrdí zakladateľ kultového kníhkupectva Artfórum Vladimír Michal. Cenou za zdravšie verejné financie by mali byť aj drahšie knihy. V pôvodnom návrhu konsolidačného balíčka to tvrdila vláda, ktorá sa hlási ako k sociálnodemokratickým, tak i národnobuditeľským hodnotám. Napokon, minister financií to povedal celkom jasne: „Musíme povedať, že knihy ako také, sú doménou bohatších vrstiev obyvateľstva.“ Vláda sa tak síce slovne zaštituje panteónom našich národných buditeľov, z ktorých mnohí boli práve ľudia knihy, skutkami však prístup ku knihám ľuďom chcela prakticky sťažiť.Ako to kedysi napísal už Ray Bradbury: „Nemusíte knihy páliť, aby ste zničili kultúru. Stačí, ak ľudia knihy prestanú čítať.“ Vládna koalícia napokon svoj zámer prehodnotila a od vyššej DPH na knihy ustúpila, téma je však už na stole.O čom teda takéto uvažovanie vládnej garnitúry vypovedá a v akom stave je dnes vlastne slovenský knižný trh? Prečo je kniha doslova grunt akejkoľvek kultúry a ako zmeniť prosté čítanie na „dobrodružstvo myslenia“?Aké knihy čítame, skutočne knihy kupujú len bohatí, čo robí knihu dobrou knihou, kto a ako mieša edičný plán Artfóra a kde sú hranice slobody slova pre renomovaného vydavateľa a kníhkupca? No a napokon, kam sa uberá slovenská kultúra i demokracia na prahu 35. výročia Novembra 89?Témy Rána Nahlas so zakladateľom kultového kníhkupectva Artfórum Vladimírom Michalom. Dodajme, že rozhovor sme nahrávali koncom septembra, odvtedy vláda svoj zámer prehodnotila a knihy vysokou sadzbou DPH zaťažiť už neplánuje. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nie jeden valec, ale dva majú byť obrazom Slovenska po prvom roku tejto vládnej koalície, tvrdí Grigorij Mesežnikov. Poukazuje pritom na obraz „valca zo Zlatej Idky“, ktorý je známy z čias Vladimíra Mečiara. „Prevalcujeme to všetko, nech sa deje vôľa Božia, že sa budú diviť!“ - tak sa zastrájal Mečiar na aktíve funkcionárov svojho hnutia v Zlatej Idke pri Košiciach. Odvtedy je to podľa politológa „kód na všetko nedemokratické“. Bol na zozname vraha zo Zámockej. Vo februári 2008 ho zas fyzicky napadli za bieleho dňa v Bratislave, pričom mladý útočník naňho pokrikoval antisemitské heslá. A hoci nepochádza zo Slovenska – viac ako 15 rokov sa spolupodieľal na príprave Súhrnnej správy o stave spoločnosti – áno, tej slovenskej. Od Novembra 89 je jeho hlas prítomný v našom verejnom diskurze – vtedy bol pri vzniku vyhlásenia sovietskych občanov žijúcich v Bratislave na podporu požiadaviek VPN. Neskôr stál pri zrode Inštitútu pre verejné otázky, kde sa k nim vyjadruje dodnes. Grigorij Mesežnikov.Aká by bola jeho správa o stave spoločnosti Po Roku od posledných parlamentných volieb? Ako vidí krajinu pod správou tria Fico-Pellegrini-Danko, ktorej hrá opozičnú úlohu iné trio: Šimečka-Majerský-Grohling?Dnešné RánoNahlas bude o formulácii takejto správy o stave Slovenska. Jeho obrazom je podľa Grigorija Mesežnikova valec o odvolávkou na Mečiarov „valec zo Zlatej Idky“. „Slovo valec sa zakódovalo na označenie nejakej nie veľmi demokratickej politiky. Ale oproti rokom 2006 a 2007 je to, čo sa odohráva dnes, je rádovo nebezpečnejšie“, tvrdí politológ. A hovorí, že ak by vydávali Súhrnnú správu o stave Slovenska dnes, dali by na jej obálku nie jeden valec, ale dva. Obálka z roku 2007 totiž nahnevala Roberta Fica. Grigorij Mesežnikov hovorí, že za aktuálny stav krajiny je popri premiérovi Ficovi rovným dielom zodpovedný Peter Pellegrini. „Stál za všetkým nedemokratickým, čo sa prijímalo, ešte keď nebol prezident“, ilustruje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bez podpory prorastových stimulov do ekonomiky sa konsolidácia môže stať trvalou. Konsolidáciou sa totiž zníži hospodársky rast a to povedie k rastu deficitu i dlhu, tak znie kľúčová výhrada voči vládnej konsolidácií od exministerky financií Brigity Schmögnerovej. Okrem toho jej chýba i ľavicová solidarita a nechuť štátu šetriť na vlastných výdavkoch.Vládna konsolidácia za viac ako dva a pol miliardy eur. Na poslednú chvíľu, bez širokej diskusie a dokonca i s prelomením základných sociálnodemokratických červených čiar ako je zvyšovanie sadzby DPH. Na strane druhej pritom štát neukázal veľkú ochotu, ani schopnosť, šetriť sám na sebe a dokonca sa vláda zložená s dvoch strán, ktoré sa deklarujú ako sociálno-demokratické, neodvážila siahnuť ani k skutočnej progresivite daní, ktorá by zasiahla vysokopríjmové skupiny obyvateľstva. Navyše, vláda nesiaha ani k zásadnejším škrtom na vlastnej spotrebe a to ani v oblasti zbrojných výdavkov. Otázna je i miera nekompetentnosti a spolitizovanosti takto zásadného ozdravovania verejných financií.Ako teda takýto spôsob konsolidácie dopadne na bedrá širokých vrstiev obyvateľov a dokáže ešte premiér Fico i naďalej a s pokojnou tvárou tvrdiť, že sa to nedotkne životnej úrovne a sociálnych istôt, keď fakty a čísla hovoria o opaku? Je toto sociálnodemokratická, ozaj ľavicová predstava, ako si utiahnuť opasky a ak nie, tak čo je za tým? No a o čom je nová Daň z finančných transakcií a hrozí nám v prípade nekonsolidácie „grécka cesta"?„V čom sa môžeme porovnávať s Gréckom, bohužiaľ, je HDP na obyvateľa. Tu sme naozaj len tesne nad nimi. Za nami je už len Grécko a Bulharsko. To je, myslím, to najvážnejšie, čím sa treba zaoberať," tvrdí Exministerka financií.Počúvate Ráno Nahlas, dnes o vládnej konsolidácií. Tentoraz pohľadom renomovanej ľavicovej ekonómky Brigity Schmögnerovej.

Očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Aj toto by mala obsahovať zatiaľ neverejná správa o prešetrovaní pandémie v réžii vládneho splnomocnenca Petra Kotlára. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? Vyštudoval marketingovú komunikáciu, na Strednej odbornej škole masmediálnych štúdií v Bratislave. Aktuálne študuje bezpečnostné a strategické štúdiá spolu s európskymi štúdiami na Masarykovej univerzite v Brne. Okrem politických textov sa venuje dezinformáciám a sociálnym sieťam. Po tom, ako zverejnil text o raperovi Rytmusovi o jeho návšteve na úrade vlády pred voľbami, spevák na oplátku voľne zavesil jeho telefónne číslo na sociálne siete. Mladý a šikovný novinár Aktualít Matej Príbelský. Aktuálne napísal text o očakávanej no stále odkladanej správe o prešetrovaní manažovania pandémie, ktorá má byť výsledkom vyše polročnej práce rovno vládneho splnomocnenca pre túto oblasť. Závery majú byť dramatické – očkovanie mRNA vakcínami ako génová terapia, či covid-19 ako dieťa laboratórií. Ako to vyzerá, ak sa závery preveria? Aj na to sa pozrieme optikou novinára, ktorý sa na to podujal. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Babišovo hnutie ANO je jednoznačným vítazom krajských a senátných volieb. Hnutie zvíťazilo v desiatich z 13 českých krajov. Naopak koaličným stranám sa darilo len v dvoch regiónoch – na južnej Morave a v Juhočeskom kraji. Za porazeného volieb niektori označujú stranu Piráti na čele s Ivanom Bartošom, ktorí získali v krajských zastupiteľstvách iba tri mandáty. Šéf pirátov ešte v nedelu večer rezingoval z čela strany spolu aj s celým vedením.No a v utorok premiér Petr Fiala prišiel s nečakaným návrhom odvolať práve predsedu Pirátov Bartoše z postu ministra pre miestny rozvoj a vicepremiéra pre digitalizáciu. Domnieva sa, že jeho koaličný partner nie je schopný dotiahnuť digitalizáciu stavebného konania do úspešného konca. O tom čo sa deje vo vládnej koalícii u našich susedov a prečo je česká vláda medzi mnohými občanmi nepopulárna v podcaste hovoríme s českým komentátorom Jindřichom Šídlom.„Petr Fiala sa rozhodol zahrať rolu, ktorá mu nie je vlastná za posledných 12 rokov v politike. Využil situáciu ukázať, že je politický líder. Či mu to pomôže, tým si nie som istý, ale skúsil to," hovorí v podcaste.V rozhovore rozberáme aj úspech Andreja Babiša v krajských voľbách a jeho budúcnosť v českej politicke. „Získali obrovské sebavedomie a pocit, že návrat k moci majú v ruke. A ako povedala bývala spin doktorka Andreja Babiša, keď si je istý, tak nerobí chyby."Moderuje Denisa Hopková.

Slovensko šokovala správa o náhlom uzavretí dôležitého mosta pred Banskou Bystricou. Dôvodom bol jeho havarijný stav ohrozujúci bezpečnosť dopravy. Relevantné informácie pritom hovoria, že v stave ohrozenia životov i zdravia motoristov sú takto stovky mostov po celom Slovensku. Ako je možné, že sa takto kľúčová infraštruktúra ocitla v priam masovo havarijnom stave? Kto za to môže, prečo štát takto zanedbal našu bezpečnosť a ako to napraviť?Verím, že sa báť pádov mostov nemusíme, ale otázkou je, či dnes môžeme veriť dátam, ktoré hovoria o stave a klasifikácií bezpečnosti našich mostov, hovorí na margo stavu našej cestnej infraštruktúry dopravný expert Ondrej Matej. Na Slovensku sa veľa hovorí o suverenite, svojstojnosti či sebestačnosti nášho štátu. O čo viac o týchto zásadných a kľúčových pojmoch definujúcich štátnosť hovoríme, o to menej ich v praxi realizujeme a fakticky napĺňame. Štát sa totiž definuje aj kľúčovými štruktúrami, ktoré štátna moc na svojom suverénnom území dokáže ovládať. Cestná infraštruktúra - a mosty zvlášť, medzi takúto kľúčovú infraštruktúru rozhodne patria. aktuálne sme však boli konfrontovaní so zlyhaním bezpečnosti - kvôli doslova havarijnému stavu, jedného z kľúčových mostov pred Banskou Bystricou. Šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej pritom tvrdí, že táto havária rozhodne nie je ojedinelým prípadom a v havarijnom stave sú stovky mostov po celom Slovensku. Investície do ich opravy sa pritom šplhajú do desiatok až stoviek miliónov a ešte väčší problémom sú podľa neho absentujúce stavebné kapacity i zúfalo chýbajúci odborný dozor. Navyše, štát tento problém dlhodobo zanedbáva a problémom je i bitka o kompetencie a vlastníctvo tejto dôležitej infraštruktúry medzi štátom, župami a miestnymi samosprávami."Kedysi dávno si ľudia volili svojich zástupcov do parlamentu - alebo do samospráv, na základe toho, čo urobili predtým a ich skúseností. No prišla doba - aj na základe sociálnych sietí, že dnes nie je podstatné sa pozerať na to, čo ten človek má reálne za sebou, ale vyberáme si podľa toho, čo te človek sľúbi - na a keď im sľúbi hyperloop či perpeetum mobile, tak bohužiaľ, na Slovensku je to tak, že veď poďme ho zvoliť," hovorí Ondrej Matej. Aký je stav našej cestnej infraštruktúry, máme sa báť jazdiť po slovenských mostoch a prečo vlastne ešte stále nemáme dokončenú diaľnicu z Bratislavy do Košíc? "Je smutné, že dnes už dostavba diaľnice Bratislava Košice nie je žiadna volebná téma." konštatuje Ondrej Matej.No a napokon, aký odpočet je možné po približne roku vo funkcií vystaviť ministrovi dopravy Rážovi? Minister veľkých sľubov, veľkolepých vízií, ale i nenaplnených predstáv. Skutočných výsledkov však akosi niet, tvrdí šéf Inštitútu dopravy a hospodárstva.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Deň po…“, alebo ako sa krajina dostáva z blata. Nemecko, Rakúsko, Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a… Slovensko. Krajiny, ktoré spojila vysoká voda. Vytrvalý a výdatný dážď len v priebehu hodín dostal z korýt potoky, ktoré sa miestami zmenili na neovládateľné živly. A z veľkých riek – ako Morava a Dunaj – sa u nás stali aj zdroje obáv z najhoršieho. Len v okolí hlavného mesta načas zmenili aj tvár krajiny. Známa silueta hradu sa z rakúskej strany načas zrkadlila aj vo veľkom jazere rozliateho toku Dunaja. Nehovoriac o starostiach tých, ktorým domy zostali pod vodou, či načas ich vysoká voda doslova odstrihla od sveta. Týždeň po povodniach – to je aj boj s všadeprítomným blatom, špinou, vlhkosťou. A otázky, ako ďalej. V dnešnom RáneNahlas sa pozrieme, ako sa s vysokou vodou vysporiadali vodáci, ktorí len pred pár dňami oslavovali storočnicu klubu Dunajčík. S Vladimírom Miššíkom. A tiež nadšenci histórie združení okolo unikátneho Múzea petržalského opevnenia. Tí majú za sebou aj nepretržité odčerpávanie vody z jedného z bunkrov. S Martinom Kubalom. „Podpora verejnosti počas týchto dní nás napĺňa obrovskou zodpovednosťou to nevzdať. Potešilo ma, že aj keď človek v bežnom živote má pocit, že s našou spoločnosťou to ide dole, práve takéto chvíle mu ukážu, že to tak vôbec nie. Že je tu stále väčšina ľudí, ktorá je vo svojom vnútri dobrá, chce pomôcť vybudovať lepší svet a spolu sa nám v tom bude dariť lepšie“, formuluje poučenie z nedávnych povodní Martin Kubala. „V našom prípade je voda tým menším problémom. Sú to skôr nánosy, ktoré s ňou prídu. Voda odtiekla sama, na tom nemáme zásluhu. Na nás je teraz očistiť to tu celé od blata“, rozpráva Vladimír Mišík, ktorý je aj prezidentom Asociácie vodáckych klubov. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Povodne ešte ani neodzneli, no už sa začala diskusia nielen o obnove zničenej krajiny, ale i o dôvodoch týchto problémov. Podľa odborníkov by zásadou malo byť využitie potenciálu prírodných spoločenstiev a ich schopnosti zmierňovať negatívne dopady zmeny klímy.Príkladom toho, ako dobre môže fungovať riečny ekosystém v čase záplav, je staré koryto Dunaja a jeho ramenná sústava pod Bratislavou. Dnes je však celý tento jedinečný ekosystém v zásadnom ohrození. To ohrozenie sa volá: projekt Insula Magna.Naši odborníci preto žiadajú zmrazenie prebiehajúcich rokovaní o projekte Insula Magna a chcú kompetentnú odbornú diskusiu. Verejnosť preto oslovili verejnou petíciou.V čom je problém s ďalšou reguláciou Dunaja, o čo všetko by sme prišli prehradením živých tokov dunajských ramien a napokon, prečo by to zhoršilo ešte aj schopnosť nášho veľtoku čeliť záplavám?O živote v krajine rieky Dunaj, o jej nesmiernej rozmanitosti, sile obnovujúcej sa prírody, ale i o omyloch našej civilizácie spoliehajúcej sa na silu železa a betónu zoči voči silám prírody s biológom Vladimírom Kováčom a hydromorfologičkou Katarínou Holubovou.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Ako človeka slova ma hlboko poburuje, že nám tu vládnu bludári, konšpirátori, zákerní ľudia, tí, čo sa živia šírením lží a propagandy. Verejný diskurz do veľkej miery ovládli ľudia, ktorí idú proti elementárnym vedeckým faktom. Aj preto chodím na námestia opäť ako na klavír“, hovorí spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. Doména bohatých – knihy najnovšou optikou strážcu štátnej kasy ministra Kamenického. Poslúžila mu pri argumentácii zásadného zvýšenia DPH pri nich – zo súčasných 10 percent na nových 23. V Európskej únii by tak bola druhá najvyššia – po Dánsku. Vo zvyšku Únie je nižšia – najčastejšie okolo piatich percent. Íri a Česi ju majú dokonca nulovú. A ak minister financií hovorí pri knihe o doméne bohatých, zo Združenia vydavateľov a kníhkupcov prichádza iná skúsenosť. Podľa Juraja Hegera je ten rozdiel v kupovaní u bohatých a chudobnejších minimálny: 7,4 versus 6,9 kúpených kníh za rok v prospech solventnejších. Čím je kniha pre človeka? A čím pre jedno spoločenstvo, či rovno národ? A ak sa má stať cestou k štátnym úsporám, nezaplatí tým štát oveľa viac na následkoch činov ľudí, ktorí na knihách radšej šetria?Do týchto vôd sa vydáme s človekom, ktorému sa knihy rodia rovno v hlave, či pod prstami. Dokonca ich môžu čítať v prekladoch aj za hranicami Slovenska, či počúvať jeho čítanie dospelí i deti. Život s knihou označuje za inšpiratívny a radostný. Dokonca hovorí, že ho „naučil pokore“. Spisovateľ a publicista Michal Hvorecký. „Považujem to za mimoriadne nevydarený, zbabraný a jeden veľmi zle pripravený návrh zákona. Je slepou uličkou. Presne proti tomuto trendu ide zvyšok sveta. Svetová únia vydavateľstiev radí všade zavádzať čo najnižšiu DPH, resp. odporúča ju rovno nulovú. Je to v prospech toho, aby knihy boli ako médium prístupné všetkým bez rozdielu“, reaguje Michal Hvorecký. „Keď Slovensko pôjde cestou druhej najvyššej DPH v Európe, bude to pre nás znamenať najmä ochudobnenie širokých vrstiev. Kníh bude vďaka tomu vychádzať reálne menej a budú výrazne drahšie“, dopĺňa.Michal Hvorecký pripomína, že plánované štátne šetrenie na knihách sa deje v okamihu, keď je kultúrna scéna „pod ťažkým atakom financovania z verejných zdrojov“. Príkladom má byť prekladová literatúra, ktorej „výraznému rozbehu“ pomohol v minulých rokoch Fond na podporu umenia. Pri vládnych úvahách o výraznom zvyšovaní DPH na knihy Michal Hvorecký pripomína aj výskumy o tom, že pochopenie a interpretácia prečítaného textu mladým otvára cestu k úspechu. „Nech budú v budúcnosti robiť čokoľvek, či už budú pracovať v bankovníctve, alebo budú učiteľmi, alebo budú pracovať v službách, im to výrazne môže pomôcť v tom, aby boli v živote úspešnejší, viac zarábali a dokázali sa lepšie presadiť na trhu práce“, tvrdí. V podcaste sa tiež pozrieme na jeho príbeh s knihou, na knihu ako „nositeľa príbehov“, na to, kde chodí za svojimi príbehmi či prečo svojim deťom číta nahlas. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko sa musí pripraviť na masívne a celoplošné uťahovanie opaskov. V mene ozdravenia verejných financií, vláda ohlásila konsolidačný balíček za vyše dva a pol miliardy eur. V rozpore s vlastnými a dlhodobo opakovanými sľubmi, ako i v zásadnom protiklade so sociálno-demokratickou politikou, vláda Roberta Fica ohlasuje masívne zvyšovanie sadzby DPH, ale na rade bude aj výrazné okresanie rodičovských dôchodkov či redukcia daňových bonusov na deti. V mene lepších verejných financií sa zavádza aj daň z finančných transakcií, ale budeme musieť počítať i s vyššou cenou za diaľničné známky či vyššími stropmi pri odvodoch do Sociálnej poisťovne. Deklarácie premiéra, že konsolidácia sa nedotkne životnej úrovne bežných ľudí a nebude mať dopad ani na dosiahnuté sociálne štandardy sa tak nenávratne rozplývajú.„Toto nepovažujem za ozdravovanie verejných financií, pretože nielenže nebudeme mať lepšiu výdavkovú časť rozpočtu, ale zároveň spomalíme aj náš ekonomický rast. Nazývať toto ozdravovaním verejných financií je preto veľmi zavádzajúce,“ hodnotí vládny konsolidačný balíček ekonóm INESSu Radovan Ďurana. „Potreba ozdraviť verejné financie je samozrejme nevyhnutná, ale spôsob akým to vládna koalícia robí je babrácky,“ dodáva ekonomický expert a poslanec PS Štefan Kišš. Kto a ako konkrétne pocíti vládny konsolidačný bič na svojej životnej úrovni? Aký dosah budú mať vládou deklarované ozdravné opatrenia na našu už i tak chradnúcu ekonomiku? Je vôbec nejaká iná a lepšia alternatíva ako ozdraviť naše rozvrátené verejné financie a prečo od vlády nepočuť konkrétne predstavy ako chce šetriť sama na sebe?No a napokon, prečo sa pôvodne ohlasovaný konsolidačný balíček odrazu nafúkol o viac ako jednu miliardu a prečo sme, ako verejnosť, o takto zásadnej téme, nemali prakticky vôbec žiadnu šancu dlhšie diskutovať?„Kľúčová správa je, že to zaplatíme všetci. Na základe našich prepočtov bude stáť vládna konsolidácia priemernú slovenskú domácnosť tisíc eur ročne,“ tvrdí Štefan Kišš. „Keby bol skutočný záujem ozdravovať verejné financie, tak toto zvyšovanie daní by mohlo byť až o dve tretiny menšie ako to, čo vláda aktuálne predstavila,“ dopĺňa ho ekonóm Ďurana.Témy a otázky dnešného ranného podcastu s ekonómom Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz INESS Radovanom Ďuranom ako i s ekonomickým expertom a poslancom Progresívneho Slovenska Štefanom Kiššom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Na námestia slovenských miest sa vracajú protesty. Stojí za nimi občianska platforma Otvorená kultúra a pozýva k „masovej solidárnej akcii“ Kultúrneho štrajku. Hovorí o deštrukcii, personálnych čistkách, blokovaní obnovy pamiatok či útokoch na ľudí v kultúre, za čím má stáť rezort kultúry vedený ministerkou Šimkovičovou. Otvorená kultúra žiada zabezpečenie odborného a kompetentného riadenia rezortu a zastavenie deštruktívnych zmien v rezorte. Protesty podporuje aj spisovateľ a publicista Michal Hvorecký.„Žiadame, aby ministerka Šimkovičová a šéf jej služobného úradu Lukáš Machala odišli zo svojich funkcií“, hovorí spisovateľ Hvorecký.Hovorí však aj o priamej zodpovednosti premiéra Roberta Fica za „mizerný stav kultúry“ už tým, že ministerku kultúry podporuje. „Je potrebné mu to stále pripomínať, lebo on tvrdí, že stojí za víziou ministerky Šimkovičovej. Okrem neho však túto víziu nikto nevidel“, uvádza. „Nikto ju nepozná a podľa mňa taká vízia ani neexistuje a premiér klame“, dodáva. Premiérova podpora ministerky Šimkovičovej podľa Hvoreckého stavia premiéra proti tisíckam tých, ktorí sa schádzajú na námestiach, či už v dvoch petíciách žiadali o jej odstúpenie. „Obidve mali pritom podporu na úrovni po 190 tisíc signatárov. Do výstražného štrajku sa zapojilo vyše tri tisíc ľudí. Je tak evidentné, že premiér nechce vidieť realitu, že ministerka Šimkovičová nemá širokú podporu kultúrnej obce“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Ivan Brada zo štrajkového výboru verejnoprávneho média.Spraviť capa záhradníkom! Odborne frazéma pre "pomýliť sa“, „urobiť niečo neprimerané“, či  „poveriť niekoho neprimeranou funkciou". Ako inak nazvať situáciu, do ktorej sa dostáva STVR. Po tom, ako zmenila názov, aby mohla zmeniť riaditeľa, aktuálne pracuje na tom, aby v jej kontrolných orgánoch boli tí, čo premenu z verejnoprávnej RTVS na štátnu STVR rovno nadizajnovali. Štrajkový výbor zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávneho média upozornil na možný konflikt záujmov či nepotizmus. V dozornom orgáne novej STVR má byť po menovaní ministerkou Šimkovičovou rovno generálny tajomníka služobného úradu ministerstva a jej pravá ruka Lukáš Machala. A hovoria o ďalších menách a ceste, ako sa k ministerskému vymenovaniu dostali.Štrajkový výbor preto vyzýva poslancov parlamentu, aby „pozastavili“ voľbu ďalších členov dozornej rady verejnoprávneho média a prehodnotenie aktuálnych ministerských nominácií. Dôvodom je ich právna napadnuteľnosť a reštrikcie Bruselu. Čo sa to deje vo verejnoprávnych vodách? Pozrieme sa na to s investigatívcom verejnoprávnej televízie Ivanom Bradom, ktorý je členom štrajkového výboru. „STVR v takomto stave musí zaniknúť a vrátiť sa v nejakom móde ako nové silné verejnoprávne médium“, hovorí reportér Brada. Spoločnosť a verejnoprávne médium ako jej obraz podľa neho dosiahli za tejto vládnej garnitúry dno. „Naozaj nám budú rozprávať ministri, že knihy sú len pre bohatých? Nech radšej urobia niečo, aby zlacneli. Ak budem šetriť, znamená to, že prídem do obchodu a vypýtam si 10 dekagramov Mirky Ábelovej (poetka), či pol litra Tekutej modernity (kniha poľsko-britského sociológa Zygmunda Baumana). Na knihách sa predsa nedá ušetriť. Buď si ju kúpim, alebo nie“, ilustruje Brada. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je veľmi dôležité, aby deti zažili dotyk inštitúcie v čo najrannejšom veku. Odborné štúdie už dávno hovoria o tom, že deti, bez ohľadu na to z akého sociálneho prostredia pochádzajú, tak čím skôr sa zaradia do kolektívu a inštitúcie, tým lepšie prospievajú,“ hovorí riaditeľka materskej školy v Bratislave Dagmar Luknárová.„Nástup dieťaťa do materskej školy je asi najzlomovejším okamihom v živote človeka. Je to deň, kedy vstupujeme do inštitúcie, a teda do inštitucionálnych procesov. Musíme sa naučiť prispôsobiť, deliť sa o pozornosť dospelého s mnohými ďalšími deťmi a preto záleží mimoriadne významne na tom, ako dobre sú deti na zaškolenie zrelé. Deti totiž na rozdiel od dospelých podstatne menej premýšľajú a „špekulujú“. Deti predovšetkým prežívajú a veľmi podceňujeme, že o svojich pochybnostiach a pocitoch nedokážu hovoriť, ale drámy, ktoré sa v nich dejú, sú obrovské. Tvrdí špeciálny pedagóg a rodinný terapeut so špecializáciou na deti predškolského veku Jiří Halda.Materské školy, presnejšie predprimárne vzdelávanie detí, je na Slovensku veľmi podceňovaná téma. Odráža sa to na žalostných platových pomeroch pedagógov, nedostatku kvalifikovaného personálu ako i slabej podpore špecializovaných a podporných profesií pre deti s akýmkoľvek typom inakosti. Vynára sa preto neodbytná otázka: Sú pre tento štát, ale najmä pre nás ako rodičov, naše deti v tomto ich mimoriadne dôležitom veku skutočne takou prioritou, ako o tom tak radi a často rozprávame?„Nechávame to bežať v takom vyslovene opatrovateľskom režime. Samozrejme sú svetlé výnimky, ale my síce máme v zákone inklúziu, to však neznamená zobrať dieťa s bariérami či potrebami, ale vytvoriť mu vyhovujúce prostredie pretože my nemáme prispôsobiť dieťa škole, ale školu dieťaťu. Až vtedy to bude funkčná inklúzia,“ konštatuje jeden z problémov predprimárneho vzdelávania v našich škôlkach Dagmar Luknárová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nepohodlný či inak „na odstrel“ opozičný podpredseda parlamentu, lebo cez prázdniny – v čase dovoleniek – vytiahol na námestia 18 tisícový dav nespokojných s výkonom moci koaličnej väčšiny. Odvolaná opozičná šéfka kontrolného výboru tajnej služby, lebo sa obrátila na prokuratúru pre zmenu štatútu SIS, ktorá mala vydláždiť cestu jej novému riaditeľovi – Gašparovi mladšiemu. V úvodzovkách „zarezaný“ rovnako opozičný šéf výboru pre verejnú správu, lebo odmietol poslať do parlamentu kompetenčný zákon so zelenou pre nové ministerstvo športu bez nevyhnutného stanoviska rozpočtovej rady. Odvolaný šéf prvej divadelnej scény, rovnako šéfka národnej galérie. Predtým rovno zrušená RTVS, lebo bez toho nebola možná výmena nepohodlného riaditeľa na jej čele. A na úplnom začiatku prispôsobené trestné kódexy, ktoré „očisťujú“ predtým políciou a súdmi poťahovaných aj rovno z najvyšších poschodí politiky a biznisu. To je len torzo prípadov, ktoré ilustrujú rukopis vládnej koalície Ficovho Smeru, Dankovej SNS a Pellegrini-Eštokovho Hlasu. Na druhej strane krajina zatiaľ netuší o opatreniach na nevyhnutné šetrenie v štátnej kase, ktoré by nás udržalo v lige Európskej 27čky, či o sanácii zdravotníctva alebo školstva. A ak Robert Fico vytrvale kritizoval svojich predchodcov za ich postup v čase pandémie, on sa v čase tohtoročných povodní národu ani neukázal. Zato jeho spojencov – Petra Pellegriniho a Andreja Danka bolo vidieť v prvom rade na púti v Šaštíne. Na púti, k účastni na ktorej samotní biskupi veriacich odhovárali pre zlé počasie.Slovensko septembra 2024. Pozrieme sa naň aj optikou politológa Samuela Spáča. Kam by ho zaradil na základe popísaného rukopisu mocných? „Ešte nehovoríme o smerovaní k ne-demokracii typu Maďarska, Ruska, Bieloruska, kde slobodné voľby nehrajú žiadnu rolu. (…) V politológii existuje koncept vyprázdnenej demokracie a ten mi Slovensko pripomína najviac“, konštatuje Sameul Spáč. Na otázku, z čoho sme ako krajina vyprádznení, politológ reaguje, že „máme tu inštituúcie, no fungujú iba proforma“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Príde mi to ako zakomplexovanosť, keď sa niektorí z nás snažia zvaľovať zodpovednosť na nejaký národ či rasu. Veď, všetci ľudia sú si rovní a ak niekto chce hľadať v druhom chybu, tak by ju mal hľadať najmä u seba, hovorí novinár Miroslav Čaplovič. Jednou z obetí Holokaustu je aj Kitty Weichherz. Bola jednou z nás, kde ju zavraždili však doteraz nevieme. Hoci uplynulo už vyše 80 rokov, osudy všetkých našich obetí stále nepoznáme.Zákaz vlastnenia rádia, konfiškácia písacích strojov, zákaz kina, divadla či čo i len vstupu do verejných parkov. Nemožnosť vyššieho vzdelania, nemožnosť slobodného výberu povolania, vyhadzovy z práce, zo škôl či verejného i politického života, ako aj zavedenie prísne rasovej definície pojmu "Žid", no a z toho vyplývajúca povinnosť nosenia tzv. Dávidových hviezd na viditeľnom mieste. No a "samozrejme" zhabanie židovského majetku, ktoré skončilo tak dobre známymi arizáciami.To je len skutočne malý výber súboru rasových, a nacistickou ríšou inšpirovaných, protižidovských opatrení, ktoré prijala Slovenská republika pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa a ktoré dnes poznáme ako Židovský kódex.To všetko nachystané a aj realizované, pre našich susedov, spolužiakov, kolegov v práci či jednoducho našich kamarátov či po kresťansky blížnych – iba a len pre ich rasový pôvod.Stalo sa to 9. septembra 1941 a tak si v tieto dni opäť pripomíname neslávne výročie rasistickej legislatívy Slovenského štátu, ktorá v konečnom dôsledku viedla od rasistickej perzekúcie a diskriminácie až do pecí plynových komôr a k zavraždeniu vyše 70 tisícok našich židovských spoluobčanov.Napriek tomu, že od udalostí holokaustu, na ktorých máme ako Slovensko svoj vlastný a aktívny podiel, uplynulo už vyše 80 rokov, ešte nevieme všetko a stále objavujeme ďalšie a ďalšie tragické príbehy tejto tragickej kapitoly našich vlastných dejín. Jednou z nich je i príbeh slovenskej Anny Frank, teda príbeh denníkových záznamov Kitty Weichherz, ktorej životné osudy od narodenia až po smrť v niektorom z nacistických vyhladzovacích táborov, dôsledne zaznamenával jej otec Béla Weichherz.Dnes po tejto rodine kedysi žijúcej na Slovensku, ostal iba dym a popol kremačných pecí. Pamäť však nemožno oklamať, no a o tom sú denníky maloletej Kitty od jej otca Bélu Weichherza. Práve tejto téme sa venoval kolega novinár Miroslav Čaplovič c našom dnešnom podcaste.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praja Braňo Dobšinský.

Pre jezídov sú Slováci synonymom vody, je tam vzácnejšia ako chlieb, tvrdí filmár Martin Ondruš. Kde môže byť voda vzácnejšia ako chlieb a Slovensko tam rezonuje ako synonymum pitnej vody? Irak a jeho komunity jezídov, moslimov a kresťanov, ktoré spája v našich končinách až nepochopiteľná vďačnosť za niečo také bežné, ako je voda na pitie, pranie či kúpanie. Aj vďaka veľkodušnosti Slovákov tam za osem rokov vyrástla sieť dvadsiatky studní, ktoré uhášajú smäd a sprostredkovávajú príjemný pocit čistoty. Len v oblasti Šerfadinu tam bolo v začiatkoch na dvoch studniach závislých päť tisíc ľudí, ktorí vtedy utekali pred teroristami Islamského štátu. Skúsenosť, ktorú zdokumentoval a hoci „neprenosnú“ sa ju snaží preniesť do našich končín. Filmár a dokumentarista Martin Ondruš. Aké je to, ocitnúť sa v prostredí, kde priority prehádže príroda? A nie je čas na takúto lekciu aj pre nás – keď dlhotrvajúce suchá a horúčavy menia aj Slovensko? Naviac optikou človeka, ktorý natočil už virálne videá, ktoré Igorovi Matovičovi vyhrali voľby, či stál za produkciou ako je Ruža pre nevestu. Ako sa točilo pre Igora Matoviča? „Už som to vytesnil. Bolo to strašne náročné. Veľká životná skúsenosť, ktorá ma zaodiala hrošou kožou“, spomína Martin Ondruš. No bude to aj o búraní paradigmy kresťanov „kostolníkov“ s niekedy „nereálnym pohľadom na svet“, ako hovorí, lebo Martin Ondruš je popri svojej práci fotografa a filmára aj tvorcom podcastov o „živej viere“. „Viera nie je o slovách, ale o skutkoch a nasledovaní toho Ježiša, ktorý sa stretával aj so spodinou spoločnosti“, vysvetľuje svoj prístup.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Viac ako 85 percent financií, ktoré tečú do nemocníc tvoria mzdové náklady - a kde sú potom zdroje na zabezpečenie samotnej nemocnice, nehovoriac o investiciách? Problémom však je, že len za obdobie rokov 2018 až 2023 sa na poste šéfa rezortu vystriedali deviati ministri. Tak, kde je nejaká kontinuita čí vízia? Niektoré lobistické skupiny sú tam pritom „nasáčkované“ neustále. A ako môžu poisťovne vykazovať zisk, ak sú nemocnice v strate?“ pýta sa na základe kontroly zdravotníckeho systému predseda NKÚ Ľubomír Andrassy.Po megakorupčnej kauze známej pod názvom „Dobytkár“ je Poľnohospodárska platobná agentúra predmetom intenzívneho a dlhodobého záujmu našich štátnych kontrolórov. Ešte v roku 2022 odišiel Najvyšší kontrolnú úrad z PPAčky s varovaním, že ak sa nezačnú riešiť zlyhania v tejto inštitúcii, môže to ohroziť čerpanie eurofondov pre slovenských poľnohospodárov. Kontrolóri prisľubili aj akýsi permanentný dozor nad agentúrou a kontrola NKÚ prebieha v PPA aj v týchto chvíľach. Ako spraviť z megastroja korupcie opäť dôveryhodnú štátnu inštitúciu?Bödörovo komando je označenie pre skupinu, ktorá mala roky pracovať pre Smer a „našich ľudí“. Neformálnej grupe mal šéfovať nitriansky oligarcha Norbert Bödör, jej súčasťou mal byť aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.A prečo je aj napriek veľkému objemu financií slovenské zdravotníctvo neefektívne a pripomína skôr chorého muža, než modernú podobu medicíny 21. storočia v srdci Európy?„Aktuálne treba prijať strategický ozdravný rámec, ktorý ale musí mať merateľné ciela, konkrétne dátumy, ale aj konkrétne osoby zodpovedné za jeho realizáciu. Musí byť jasne povedané, že ak mám zodpovednosť za riadenie, tak mám aj osobnú zodpovednosť a ak sa mne zverená inštitúcia dostane do červených čísiel, tak musím za to niesť osobnú zodpovednosť,“ vymenúva potrebné zmeny systému šéf NKÚ.Podpredseda NKÚ Ľubomír AndrassyNo a napokon, bol armádny majetok darovaný vojnou sužovanej Ukrajine darovaný v súlade s našimi zákonmi a predpismi? Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Núka sa mi podobenstvo: newyorské dvojčky zničili dve lietadlá, našu kultúru masakrujú tiež dvaja ľudia“, hovorí Ladislav Snopko, ktorý bol ministrom kultúry hneď v troch ponovembrových vládach. Podobenstvom na aktuálne dianie v kultúre za ministrovania Martiny Šimkovičovej si pritom pomáha útokom na Svetové obchodné centrum z 11. septembra 2001, ktorý vtedy zmenil globálne bezpečnostné štandardy.Keď sa ministerka kultúry stáva jednotkou neschopnosti už aj na študentských predstaveniach. A do divadiel sa aj pre ňu vracajú diskusie hercov s divákmi. Platforma, ktorú si niektorí pamätáme z novembrových dní Nežnej revolúcie spred už okrúhlych 35ich rokov. Vtedy aj tieto diskusie zasievali zrnká slobody medzi ľudí, ktorí na ňu vtedy ešte neboli zvyknutí. Dnes sú volaním o „alarmujúcom stave, do ktorej sa kultúra dostala pod vedením Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky Lukáša Machalu“, či o pociťovanej „objednávke na autocenzúru“. A ako do kontry zaznieva formulovaný odpor voči „cenzúre“ a „prispôsobovaniu sa“. „Chceme tvoriť slobodne a o tom, čo považujeme za dôležité“, „nechceme, aby sa predstavenia prerušovali“, ako to zaznieva z divadelných dosiek naprieč krajinou. To všetko sú čriepky z Kultúrneho štrajku, do ktorého sa v sedemdesiatke miest a tristovke kultúrnych organizácií zapojilo už takmer 2700 ľudí z kultúrnej brandže. Na situáciu sa pozrieme s niekdajším ministrom kultúry v troch ponovembrových vládach a tvárou Novembra’89 Ladislavom Snopkom. „Tisíce ľudí, ktorí tvoria špičku našej kultúry a umenia, si niečo len tak nevymyslia, aby to vraveli naraz len tak. Vravia tak preto, lebo majú dôvod“, hovorí exminister. „Hlúposť nikdy nemôže byť obhajovaná ako sloboda slova“, poukazuje pritom na niektoré excesy aktuálnych „obyvateľov“ rezortu kultúry. Liekom pritom má byť orientácia na vzdelanie a kultúru. Práve ich absencia podľa Snopka umožnila to, že ľudí typu aktuálnej ministerky kultúry a jej generálneho tajomníka služobného úradu vyniesli na svoje miesta demokratické voľby. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Pochopila som, že tu nie je žiadny problém sa bez vlastného pričinenia dostať na ulicu či na hranicu chudoby. Úplne stačí aby vám ochorel niekto v rodine alebo aby ste ochoreli vy a balansujete nielen nad priepasťou smrti, ale zároveň aj nad priepasťou chudoby – vrátane celej vašej rodiny,“ hovorí Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý podľahol ALS a dnes zápasí s neochotou úradov aby jej poskytli sociálnu pomoc, ktorá jej rodine náleží.Daniela Betková Vidová, vdova po manželovi, ktorý roky zápasil s amyotrofickou laterálnou sklerózou až kým tomuto zákernérnému, krutému, mimoriadne bolestivému a nevyliečiteľnému ochoreniu 19. apríla napokon definitívne podľahol. Dnes, okrem vyrovnávania sa s jeho smrťou a starostlivosťou o ich dvojročnú dcéru, musí zápasiť aj s byrokratickým molochom a neschopnosťou sociálneho štátu v jeho slovenskej podobe.Je totiž začiatok septembra, od Mariánovej smrti uplynuli už viac ako 4 mesiace a tento štát, ktorý sa inak tak rád verbálne deklaruje ako sociálny, ukázal vdove a predovšetkým celej jej rodine, vrátane dvoch maloletých detí chrbát a neposkytol jej, v ich naozaj ťažkých a kritických chvíľach, prakticky žiadnu reálnu pomoc.O čom svedčí takýto postoj k tým najzraniteľnejších členom našej spoločnosti a ako sa vôbec dá prežívať v tieni nielen nedávnej smrti milovanej osoby, ale aj obáv o existenčnú budúcnosť svojej rodiny? No a napokon, ako sa zmieruje so smrťou milovanej osoby, ktorá hoci tu už fyzicky nie je, stále rámcuje každé jedno ráno i každé jedno zaspávanie a ako sa to všetko dá i má, vysvetliť dvojročnému dieťaťu?Témy pre Danielu Betkovú Vidovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prečo slovenské filmové festivaly nehrajú rovnakú ligu ako napríklad Karlovy Vary? Spoluorganizátor jedného z najväčších slovenských filmových festivalov hovorí, že je to o pochopení štátu aj súkromného sektora, že treba podporovať kultúru. Tento rok majú mnohé nové filmy jednu spoločnú tému – premeny ľudského tela.Filmový festival Cinematik sa začína už zajtra v Piešťanoch. Jeden z najväčších hitov je film Substance, ktorý je radikálny a hlavnú úlohu hrá Demi Moore. Ide o taký silný film, že je otázne, či takýto zážitok zvládne každý divák.Otváracím filmom je Ema a smrtihlav, v hlavnej úlohe napríklad aj s Milanom Ondríkom a Alexandrou Borbély. Ide o obdobie Slovenského štátu a spor o priazeň ženy medzi gardistom a príslušníkom SS. Slovenských premiér bude na festivale niekoľko, vrátane nového filmu Petra Kerekesa Wishing on a Star.Na Cinematiku spolupracujú aj Aktuality.sk. Ponúkame vám dve diskusie – o slovenskej kultúre s Petrom Bárdym, Ilonou Németh a Nikitom Slovákom v sobotu 14. 9.; a tiež diskusia Slovenská mafia a kinematografia v piatok 13. 9. o 15:30 so scenáristom filmu Miki Mirom Šifrom, expertom na mafiu Jánom Petrovičom, filmovým kritikom Petrom Konečným. Moderuje autor podcastového seriálu mafiánsky štát Peter Hanák.

Imúnni voči hrôzam minulosti rozhodne nie sme pretože vždy bude niekto, kto si bude myslieť, že je niečo viac. Je načase, aby sa mlčiaca väčšina ozvala, pretože ak nie - hrozí, že raz si moc môže prísť aj po vás. Tvrdí novinárka Veronika Homolová Tóthová. A čo bola akcia T4, ktorá stála životy státisícov detí?Vždy bude niekto, kto bude mať pocit, že on má právo hovoriť o tom, kto aký život bude žiť. Jediné, čo ti garantuje, že ty budeš môcť žiť, tak ako ty chceš, je slobodná spoločnosť. A keď za tú slobodnú spoločnosť nebojuješ vtedy, keď ju máš - a keď sa neozveš proti neprávosti, proti neslušnosti a proti tomu, keď niekoho vystavujú na pranier na základe úplne lživých vecí, tak postupne z tej slobody ukrajuješ, až raz si napokon prídu aj po teba, hovorí v Ráno Nahlas novinárka, režisérka a spisovateľka Veronika Homolová Tóthová.Bolo ich viac ako štvrť milióna. Deti s Downovým syndrómom, epilepsiou či s nejakou formou mentálnej retardácie alebo telesnými malformitami. Deti na autistickom spektre či na vozíku alebo proste nejakou odlišnosťou. Všetky sa stali obeťou vedomej a pedantne naplánovanej nacistickej genocídy, ktorá sa stala aj akýmsi predobrazom a testovacím laboratóriom samotného Holokaustu. Bol to takzvaný program T4. Program, ktorý mal očistiť nemecký národ od takzvaných "životov nehodných žitia" a zbaviť tak Tretiu ríšu aj nákladov na starostlivosť o týchto svojich občanov. "Nevytŕčaj hlavu", to je asi to základné heslo, ktoré nás tu 40 rokov učili, no a toto - či chceme alebo nie, je v nás, a buď sa s tým vieme popasovať alebo to ani nevnímame a žijeme podľa toho."Napriek tejto až neuveriteľne cynickej beštialite je tento program u nás prakticky neznámy. Dobre známe sú však obete Holokaustu páchaného tisovým Slovenským štátom, ako i obete komunistického teroru po februárovom prevrate v roku 1948."My sa snažíme buď prikloniť - alebo sa priamo pridať na stranu víťazov, ktorí sú schopní vybojovať kľúčové bitky aj za nás, no a zároveň, nie sme schopní niesť zodpovednosť za to, čo sa v našej minulosti stalo.," tvrdí Veronika Homolová Tóthová Aké je teda to naše historické povedomie o našich vlastných dejinách? Čo o nás vypovedá tá neustála potreba hrubých čiar a nechuť pozrieť sa pravde o nás samých priamo do očí? Prečo bola červená komunistická totalita rovnakým zlom ako tá hnedá fašistická a prečo sú reči o očkovacej totalite či aktuálnych politických perzekúciách na úrovni politických procesov z 50. rokov urážkami skutočných obetí vtedajších totalitných zločinov? No a napokon, aké vzorce správania v nás zanechali dve prežité totality - a napriek poučeniam z minulosti, môžu sa všetky tie hrôzy zopakovať aj dnes?"Kritické myslenie je strašne dôležité, veľmi ho potrebujeme a - áno, strašne sme ho zanedbali, ale zároveň nám chýba ešte niečo iné - a chýba nám to tu ešte predtým, než budeme cibriť kritické myslenie, no a to je empatia. Empatia, ako schopnosť predstaviť si - a vcítiť sa do toho, že ten iný človek, je presne taký istý človek, ako ty sám," tvrdí Homolová Tóthová. Témy pre rešpektovanú novinárku a spisovateľku Veroniku Homolovú Tóthovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Na Slovensku patrí vekom do spoločnosti nemnohých. Spája sa s našim jediným veľtokom – Dunajom, ktorý je so svojimi vyše 2800 kilometrami európskou riečnou dvojkou. A prechádza naprieč spoločenskými zriadeniami. Už sto rokov je rámcom pre živú spleť vzťahov, priateľstiev, kamarátstiev. Bol už pri odhalení mohyly na Bradle a aktuálne pracuje na tom, aby sa z Bratislavy ako hlavného mesta na Dunaji stalo aj „boat city“, čiže metropola, ktorá počíta pri riešení svojej mobility aj s vodou a dopravou na nej. Dnešné RánoNahlas je netypicky vodácke. O najstaršom vodáckom klube v týchto končinách. A ak sme nedávno s Alexandrou Kusou konštatovali, že nám tu chýba kontinuita, bez ktorej sme nepoučiteľní, dnes sa pozrieme na storočné kontinuum komunity okolo vodáckeho klubu Dunajčík. S jedným z jeho niekdajších predsedov Vladimírom Mišíkom a Ondrejom Michalíkom, jeho súčasným animátorom. „Moje prvé vnemy, ktoré si pamätám, sa spájajú s Dunajom. Sme v stane, na brehu rieky. Vidím nad sebou rozžiarené nebo hviezd, ktoré v meste človek nevidí. Počujem tajomný hukot rieky v tme. Občas prejde okolo loď. Bol to nesmierne silný zážitok, akýsi pocit majestátna a kontaktu s prírodou“, spomína Vladimír Mišík, jeden z dvanástich predsedov Dunajčíka v jeho storočnej histórii.Ondrej Michalík, ktorý je „dušou“ dnešného živého vodáckeho klubu zas hovorí o slobode, ktorú nachádza v kajaku na vode. „Na Dunaji môže ísť človek kamkoľvek. Chvalabohu i žiaľbohu, nie je nás veľa, takže človek tak dokáže zažiť takmer v strede mesta pocit, že je sám so sebou v prírode“. V podcaste sa dozviete aj „o exile pre nepohodlných komunistického režimu“, ktorým sa vodácky klub Dunajčík stal v čase totality, či o čistote vody v Dunaji a či sa v nej dá vôbec kúpať. A rovnako o možnostiach vodáctva v súčasnosti.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, čo voči Tretiemu sektoru hovorí Andrej Danko je úplne absurdné. Veď i taká Jednota dôchodcov vstupovala do volebných kampaní, tak ich za to budeme trestnoprávne stíhať? Pýta sa dlhoročný občiansky aktivista Juraj Rizman. Podľa neho sa zo strany vlády začali opakovať vzorce, ktoré poznáme už z totality. Pravda i právo je na našej strane, moci sa preto báť netreba - aj keď sa vracia k totalitným metódam, odkazuje Rizman. "Tu vôbec nejde o boj voči politickým mimovládkam. Tu ide o to, že chcú odkloniť financie a znížiť priestor pre kritické občianske mimovládky a idú urobiť niečo, ako bol za scoializmu Národný front (pod vedením vládnucej Strany) kde budú tí, ktorí budú držať hubu a krok no a k tým presmerujú zdroje," hovorí dlhoročná postava mimovládneho sektora Juraj Rizman.Vláda sa rozhodla vyhlásiť tretiemu sektoru nepísanú vojnu. Hoci jedny z prvých zákonov po Novembri 89 boli o slobode slova a slobode zhromažďovania - a tým po rokoch totality opätovne založili občiansku spoločnosť a jeho kľúčový pilier - spolkový život, teda moderne povedané mimovládny sektor, dnes vláda radikálne otáča kurz a začala nepokryte označovať tretí sektor za svojho nepriateľa. Deje sa tak cez snahu okresať ich financovanie - často určené na výkony verejnej služby v oblastiach kde zlyháva samotný štát, no deje sa tak aj cez otvorené zastrašovanie mimovládok trestnoprávnymi postihmi či cez ich stigmatizáciu ako agentov cudzej moci alebo proste opakovaným a demagogickým škandalizovaním jednotlivých predstaviteľov občianskej spoločnosti. "Ak sa pacienti obrátia na štátne inštitúcie a požadujú zmeny v zdravotníctve alebo ak sa združenie záhradkárov obráti na štát, že chce zmeny v zákone o ochrane rastlín, tak samozrejme, že to všetko je politika. No a my teraz chceme týchto ľudí za toto trestnoprávne stíhať? Veď to sú predsa práva grantované našou Ústavou," pripomína Rizman. Tretí sektor to sú pritom tisicky organizácií s desiatkami tisíc aktivistov neraz suplujúcich činnosti zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej práce, duševného zdravia, ekológie či kultúry.A preto, ako svojho času napísal už filozof Karl Popper: "Optimizmus je povinnosťou. Budúcnosť je otvorená, nie predurčená. My všetci prispievame k určeniu toho, aká napokon bude, tým čo robíme. Preto sme my všetci rovnakou mierou zodpovední za jej úspešnosť." "Parafrázujem pápeža Jána Pavla II., ktorý v súboji s totalitou odkázal veriacim vo Východnom bloku aby sa nebáli. Proste - máme pravdu, právo je na našej strane, tak sa nebojme konať, nebojme sa podporiť nezávislé médiá a občiansky sektor, ktorý má právo byť kritický aj k vládnej moci. Je to úplne normálne a legitimne. Hlavne si nedajme nahovoriť, že toto je niečo protištátne a nebezpečné," hovorí Juraj Rizman. Počúvate Ráno Nahlas, dnes s dlhoročným občianskym aktivistom predovšetkým v oblasti ochrany ľudských práv, životného prostredia či obrany občianskych organizácií Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Dobrá správa pre krajinu? Výmena na poste ministerky kultúry", hovorí odvolaná šéfka SNG Alexandra Kusá.December 2023 – premiéra dokumentu Pozor, padá SNG! - alias Slovenská národná galéria. August 2024 – padá jej dlhoročná riaditeľka Alexandra Kusá. Rovnako ako v prípade šéfov Bibiany, Rtvs, SND a ďalších inštitúcií v rezorte Martiny Šimkovičovej, bez toho dokumentárneho „pozor“. Dlhoročnú generálnu riaditeľku SNG, ktorá bola pri tom, keď sa „padajúca“ národná galéria zaodievala do nového krásneho šatu, odborníčku celoživotne spätú s umením, položilo ministerské „a dosť“. Lebo že „v galérii nič nie je“. Nielenže „slovenská zástava“, ale ani „umenie, obrazy, sochy, či niečo, čo vytvorili naši slovenskí umelci“. To citujeme samotnú prvú ženu rezortu kultúry ministerku Šimkovičovú. Odborníčku umenia Kusú tak ministerka nahradila „človekom peňazí a čísel“, ako sa pred osádkou galérie predstavil Kusej náhradník a Šimkovičovej mandant Anton Bittner. Čo a kto u nás ešte padne, ak padajú ľudia, ktorí kultúru z pádov ťahali nahor? Dnešné RánoNahlas strávime práve s Alexandrou Kusou, už takmer mesiac bývalou šéfkou Slovenskej národnej galérie.„SNG ma naučila, že kontinuita je strašne dôležitá. Že to nie je iba slovo. A to je aj to, čo nám na Slovensku chýba. Stále všetko chceme začínať od znova a ako by sme sa tak nechceli poučiť“, hovorí Kusá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Každý jeden Slovák na Slovensku je potenciálne závislý alebo sa závislým stať môže. Správame sa rizikovo a v medzinárodných rebríčkoch sme často na popredných miestach. Hlavným problémom je alkohol a potom tabak, kde u mladistvých začína až pandémia, hovorí adiktológ Rastislav Žemlička. A práve dnes Aktuality odštartovali nový seriál o závislostiach Slovákov."V problematike závislostí je 100 percentná nádej zmeniť vzorce správania sa alebo nakódovať si nové aby som abstinoval. Najťažšie je, priznať si, že mám problém a hľadať riešenie," hovorí adiktológ - teda odborník na závislosti, Rastislav Žemlička.Hoci je Slovensko krajinou malou, závislostí máme naozaj požehnane. Alkohol, tabak, ale aj drogy, gambling či dokonca porno. Na tom všetkom vieme byť závislý a to všetko nám vie vziať rodinu, pripraviť nás o prácu a doslova nám rozvrátiť celý život.Kde sa to v nás berie a prečo niekto závislým je a iný - rovnako tak konzumujúci látky vyvolávajúce závislosť, tejto závislosti neprepadne? Nakoľko za to môže genetika, akú rolu v tom hrá prostredie, v ktorom vyrastáme no najmä - prečo opakovane podliehame vzorcom, ktoré nás ženú do bludného kruhu závislosti a ako z toho von? Nakoľko je liečba dostupná, koľko ľudí so závislosťami prepadne sitom nášho zdravotníctva a ako veľkým problémom je recidíva? Téma dnešného podcastu, ako aj nového seriálu Aktualít s názvom "Závislosti: Ako som sa postavil svojmu démonovi."Počúvate Ráno Nahlas, dnes o závislostiach s adiktológom Rasrtislavom Žemličkom a reportérkmi Aktualít Frederikou Lodovou a Michaelou Paulovičovou. Pakný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ja sa najviac desím ani nie tak tej tuposti, ktorú dnes vidíme všade okolo seba, ale ja sa oveľa viac bojím apatie a rezignácie ľudí, hovorí Wanda Adamík Hrycová, ktorá produkovala nový film Vlny o boji za slobodu slova v komunistickom Československu. Táto neonormalizácia tu podľa nej môže byť nadlho.„Začínam mať pocit, že veľa ľudí je už unavených a apatických. Nechce sa im počúvať negatívne správy, nechcú sa konfrontovať s touto realitou a tak sa radšej zavrú doma – či vo svojich záhradách, kde si budú vo svojich bublinách ľudí s rovnakými nározmi hovoriť svoje, ale na verejnosti budú radšej mlčať,“ hovorí filmová producentka Wanda Adamík Hrycová.Tá stojí aj za novým česko-slovenským filmom Vlny, ktorý príde do našich kín už toto leto. Vlny sú silným akčným príbehom o boji za slobodu slova v konfrontácií so štátnou mocou v Československom rozhlase počas obdobia komunistickej totality. No a práve týmto odkazom o dôležitosti slobodných médií pre slobodnú spoločnosť ako i o boji so snahou totalitnej moci slobodné, zodpovedné a kritické informácie cenzurovať a umlčiavať ich nositeľov, film Vlny presahuje historické obdobie, v ktorom sa odohráva a nastavuje aktuálnej moci nemilosrdné zrkadlo v jej ambíciách ovládnuť tak verejnoprávne média, ako i fondy na podporu umenia či filmovej tvorby – lebo práve o tom sa rozhoduje práve v týchto dňoch a hodinách. A opäť si štát – tak ako za husákovskej Normalizácie, robí monopol na pravdu i jej všemožné interpretácie. Reč však bude aj o tom, prečo - na rozdiel od Česka, produkujeme tak málo filmov o našej vlastnej minulosti plných nielen hrdinstva a cti, ale aj zrady, kolaborácie s mocou a šedivého alibizmu a čim si vysvetľuje, že sa ako spoločenstvo tak neradi pozeráme do zrkadla našej vlastnej minulosti a toho, akými sme boli a z čoho pramení to, kým dnes ako spoločnosť sme.„Mám pocit, že sme asi niečo zanedbali a že sme v minulosti rozprávali veľmi málo takýchto príbehov (z našej minulosti) a možno ľudia, ktorí rozhodovali o tom, ktoré filmy budú vyrobené a ktoré budú podporené, si málo uvedomovali, to akú dôležitú funkciu takéto filmy hrajú. No a myslím si, že momentálne nastala doba, kedy na niekoľko rokov možeme zabudnúť na to, že takéto filmy budú vznikať pretože celá iniciatíva, ktorá sa momentálne pečie na ministerstve kultúry smeruje k ovládnutiu Audiovizuálneho fondu. Ten ich cieľ je jednoznačný a tým je práve to, aby už nevznikali filmy ako Únos, Sviňa alebo aby nevznikol seriál o Jánovi Kuciakovi. Presne tam smerujeme,“ vysvetľuje producentka Adamík Hrycová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Blackout či cenzúra pre osemdesiatku západných médií z rozhodnutia Kremľa ako odpoveď na sankcie Bruselu voči dezinformačným webom Moskvy. Únia k tomu siaha Moskve aj na možnosť ziskov z plynu.Po Putinovi zatykače Medzinárodného trestného tribunálu už aj na exministra Šojgua a náčelníka Gerasimova. A podľa súdneho dvora v Štrasburgu Moskvou porušované ľudské práva po anexii Krymu. To všetko v kontexte oživenej vojnovej diplomacie Vladimíra Putina, ktorý po Severnej Kórei navštívil aj Vietnam. Napadnutá Ukrajina zas volá po vojenskej pomoci Aliancie, na čo sa z Moskvy ozývajú výrazy o „riziku eskalácie“. A Nato sa už pripravuje na prepriahanie. Jensa Stoltenberga nahradí Mark Rutte, o čom už padla definitívna dohoda aliančnej 32ojky. Spojené štáty naviac čaká výmena na poste prezidenta, pričom tieň Donalda Trumpa je pre krajinu stále silnejší.Aké je pred nami leto a následná jeseň z pohľadu globálnej bezpečnosti? Téma pre Mateja Kandríka z Adapt Intitute. Na otázku o prípadnom potenciáli eskalácie, ktorou hrozí ruská strana, obranná analytik Kandrík reaguje výrazom „nie príliš reálny“. Hovorí dokonca o „eskalačnom evergreene“, teda o opakujúcich sa výstrahách eskaláciou. „Kedykoľvek sa situácia nevyvíjala v ich prospech, Rusko začína hrať kartu eskalácie“, ilustruje Kandrík. Hovorí o psychologickej finte, ktorou sa Putin a jeho mašinéria snažia odstrašiť od podpory Ukrajiny. „Mali by sme sa už konečne poučiť a znefunkčniť eskalačnú kartu, lebo je to len psychologická hra“, uzatvára Kandrík. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Koniec kultu o neomylnom učiteľovi, ktorý má vždy pravdu. Menej uniformity a tlaku na výkon, viac inklúzie, rešpektu k diverzite, ale i k právu na názor žiakov. To sú postrehy úspešných a talentovaných študentov Emy Križanovej a Richarda Vaška, ktoré by podľa nich pomohli nášmu školstvu. A prečo je kritické myslenie dnes tak dôležité? "Naše školstvo je nastavené tak, že 30 detí sedí v laviciach, učiteľ hovorí a oni píšu. To je v podstate definícia nekritického prijímania informácií. Ten výkonovo orientovaný prístup je zásadný problém. Ja by som radšej videl budovanie takej kultúry, kde je v poriadku robiť aj chyby a dokonca si priznávať, že všetci občas chyby robíme. Hovorí Richard Vaško. "Kľúč je dať deťom možnosť o veciach, ktoré sa učia, myslieť a dať im podnety na diskusiu, nielen si ich namemorovať a hneď to zabudnúť. Študenti sa často vyslovene boja vyjadriť svoj názor lebo je to vykresľované tak, že učiteľ je ten, ktorý všetko vie, musí mať pravdu a čo povie učiteľ, tak to platí, dopĺňa ho Ema Križanová. I toto je naša mladá generácia. Talentovaná, angažovaná, plná nadšenia, ideálov i nádejí.Ema Križanová, momentálne dokončuje prvý ročník vysokoškolského štúdia na Sciences Po v Paríži. Richard Vaško zasa mieri na Univerzitu v Cambridgi kde sa plánuje venovať vzdelávacím politikám. Oboch spája aj ich dlhoročné a veľmi úspešné pôsobenie v Slovenskej debatnej asociácií, kde dnes pôsobia ako metodici a tvorcovia programu Olympiády kritického myslenia.Čo týchto mladých ľudí motivuje k ich nadštandardným výkonom, prečo odchádzajú študovať do zahraničia a plánujú sa sem ešte vôbec vrátiť? O čom je Slovenská debatná asociácia no a ako práve oni vnímajú naše školstvo a jeho slabiny? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu“ – veta, ktorá má presne sedemdesiat rokov a jeden deň. Zaznela pred súdom z úst väzňa komunistického režimu Silvestra Krčméryho. 24. júna 1954. Len pár minút predtým, ako si vypočul rozsudok štrnásťročného väzenia za „velezradu“. A vinou mu bolo len vlastné presvedčenie a vernosť postojom, ktoré z neho vyplývali. Čiže osobná integrita. Už štvrtý rok je tento deň aj Pamätným dňom obetí komunistického režimu. A tento rok si pripomíname aj storočnicu narodenia Silvestra Krčméryho, ktorý v našich končinách pripravoval cesty slobode a upozorňoval na nešváry mocných. Jeho dnes už povestná obhajoba spred sedemdesiatich rokov obsahuje aj tieto slová: „Kto má v rukách moc, ten si často myslí, že môže pravdu zastrieť, potlačiť, zabiť alebo i ukrižovať! Ale pravda dosiaľ vždy vstala zmŕtvych!“ Na Silvestra Krčméryho ako na svedomie spoločnosti a mocných sa pozrieme s Františkom Mikloškom, ktorý bol v najužšom kruhu jeho spolupracovníkov. „Silvo bol človek vnútornej premeny človeka“, spomína František Mikloško. „Keď som za ním zašiel, vždy sa ma ako prvé pýtal, aký je tvoj duchovný život“, vyvetľuje. „Silvo odmietal nacionalizmus“, hovorí František Mikloško. To bolo podľa neho aj za jeho rozchodom s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom, ktorý sa nechal opantať Vladimírom Mečiarom. „Rovnako odmietal autoritatívny režim“, dopĺňa. Aktuálny poslanec parlamentu to hovorí v kontexte vládnych krokov rušenia RTVS či rýchleho prijímania tzv. „lex atentát“, či skoršej úpravy trestných kódexov a zrušenia špeciálnej prokuratúry. Ide pritom všetko o kroky, ktorými sa podľa Mikloška táto vládna zostaval prioritne „stará o seba“. „Slovenská televízia a rozhlas sa vlasnet stane majetkom jednej strany“, upozorňuje poslanec Mikloško. „Bude ju mať v rukách SNS, z radou ktorej jeden hovorí, že tu nebola pandémia, iný zas, že zem je plochá. Tak toto má byť jadro slovenskej kultúry a šírenia osvety? Veď my sme sa dostali na hranicu úplnej absurdity“, konštatuje František Mikloško. „Som presvedčený, že oni (vládna koalícia) – po všetkých tých čistkách a zahladzovaní stôp prídu s tým, že poďme sa zjednotiť. (…) To je faloš autoritatívnych režimov“, hovorí poslanec. Prirovná to k situácii, keď ruský prezident Brežnev po vpáde jeho vojsk do Afganistanu vyhlásil celosvetový mierový program! Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si volíme ľudí, ktorí sú kompetentní len veľmi náhodne pretože my vo voľbách nevyberáme tých, ktorí sú najschopnejší viesť krajinu, ale tých, ktorí sú najschopnejší v prezentácií toho, že by vedeli viesť krajinu. Práve tento rozpor dlhodobo vedie k tomu, že nám budú vládnuť oveľa viac ľudia, ktorí budú úspešní vo volebných kampaniach, no nie nutne kompetentní spravovať krajinu, a keď tam i budú, bude to skôr vec náhody než systému, hovorí matematik Richard Kollár.Samozrejme je dobré sa snažiť o zmeny čo najskôr. Keď teda má niekto záujem o zmenu spoločnosti, lebo je presvedčený, že nejde dobrým smerom, tak je veľmi dobré angažovať sa a snažiť sa o zmeny už v tom najbližšom politickom cykle. Na druhej strane, práve tie robustnosti systémov a jeho stabilita, ktorú v ňom vidím, hovorí, že v princípe by sme mali byť pripravený na omnoho dlhšie časové úseky a omnoho pomalšie striedanie politických názorov.Ak nepríde k silným externým vplyvom, ja neočakávam, že by na Slovensku nastali nejaké zásadné posuny a teda - moje očakávania sú také, že môžeme čeliť nie rokom, ale možno i desaťročiam zotrvačnosti v politickom systéme. Nejde len o vytváranie nejakého vlastného priestoru, ale skutočne aj mentálna príprava na to, že veci nemusia ísť až tak dobre, ako by mohli. Myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky pripravení aj na pomerne zlé možnosti, hovorí v Ráne Nahlas matematik, človek vedy a rozumu Richard Kollár.Žijeme dobu dátovú, ešte nikdy v dejinách sme nemali toľko informácií a tvrdých dát o všetkých možných dôležitých faktoroch pri kompetentnom a vecnom rozhodovaní, ako ich máme k dispozícií práve dnes. Napriek tomu udalosti ostatných rokov, či už riešenie pandémie covidu alebo vytváranie dlhodobých politik, v ktorých nedokážeme za desaťročia dokončiť jednu diaľnicu či postaviť koncovú nemocnicu v hlavnom meste, ukazujú, že sa dátami, ich racionálnym a kompetentným vyhodnocovaním vôbec neriadime. Naopak, vo voľbách víťazia manipulácie s faktami, priehľadné logické fauly, viac či menej vedomé lži a predovšetkým emócie.Kde sa stala chyba a prečo sú zdanlivo tak neracionálne a nepragmatické rozhodnutia voličov dôsledkom hlbšieho natavenia systému. Kde v tom všetkom hľadať odpovede na rastúcu zložitosť, komplexitu a aj tekutosť dnešného sveta v ktorom sa na nás doslova online valí toľko informácií, že ich prakticky nemáme šancu racionálne vyhodnotiť?"Moja predpoveď je preto stručná, čaká nás (nielen na Slovensku) pár nie príliš príjemných desaťročí. Následne sa niečo snáď udeje, azda technologický pokrok, alebo prudká klimatická zmena, čo môže systém nabúrať. Ako vidíme, nestačí už ani malá vojna (agresia Sovietov na Ukrajine), ani úplne tradičný demokratický volebný systém (USA).  Toto nie je potrebné vnímať pesimisticky ale skôr realisticky. Svoje očakávania musíme nastaviť nielen voči existujúcim populistom, ale aj voči tým budúcim, ktorí sa budú objavovať zo všetkých strán, odľava doprava, často aj z radov ľudí, ktorých poznáme. Nehnevajme sa na nich, len bojujú za svoju vlastnú agendu, ktorú považujú za veľmi dôležitú. A pochopili, aká je jediná šanca ju presadiť.“Píše na sociálne sieti k týmto témam matematik Richard Kollár.Počúvate Ráno Nahlas. Na záver bude reč aj o šokujúcich slovách vládneho splnomocnenca Petra Kotlára, ktorý fakticky poprel existenciu pandémie Covidu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aby mohol skončiť, potrebuje náhradu. A tá sa črtá. Jens Stoltenberg končí na čele Severoatlantickej aliancie. Nahradiť by ho mal Mark Rutte. Niekdajšieho premiéra strieda rovnako premiér, no odchádzajúci. Nóra Holanďan. Kormidlo obrannej aliancie tridsiatky štátov sa posúva v napätých časoch Putinovej vojny na Ukrajine, kde už len zásobovanie muníciou a vojenskou technikou vyvoláva vyhrážky legitímnymi cieľmi na útok. Čo prinesie zmena na čele NATO? Aké dedičstvo Aliancii zanechá Stoltenberg a čo jej prinesie Rutte, ktorého podporilo už aj Slovensko? A prečo o tom hovoriť aj u nás? Téma pre Tomáša Valáška, niekdajšieho diplomatického zástupcu Slovenska pri Nato, dnes vedúceho stálej delegácie nášho parlamentu pri parlamentnom zhromaždení Nato. „Rusko vie vyťažiť z oveľa menšieho počtu spojencov, ktorých má, oveľa viac. Toto my zatiaľ nedokážeme a Mark Rutte to bude musieť zmeniť“, tvrdí Valášek. Poukazuje pritom na fakt, že Severná Kórea dokázala sama poskytnúť Moskve viac vojenských zásob ako celá Európska únia Kyjevu. Tajné služby Spojených štátov a Južnej Kórey zachytili, že ide tisíce kontajnerov, ktoré môžu obsahovať do 4,8 milióna kusov munície.„Je absurdné a smutné, keď Severná Kórea ako ekonomický trpaslík dokáže dodať Moskve toľko, že ju nevie tromfnúť bohatá, prosperujúca a priemyselne vyspelá Európa“, tvrdí. „Pre Európu je to hanbou. Jedna z výziev Marka Rutteho bude tlačiť na členské krajiny, aby rozširovali vlastnú obrannú výrobu“, dodáva Tomáš Valášek. Mark Rutte si môže od odchádzajúceho Jensa Stoltenberga zobrať podľa Valáška príklad trpezlivosti, zmyslu pre humor a ochoty nebrať sa príliš vážne. „Ide o obrovské devízy pre aliančnú politiku. Zvlášť, keď človek robí neraz s prchkými čelnými predstaviteľmi krajín“, hovorí. Dozviete sa tiež, ako to bolo s nomináciou Zuzany Čaputovej do čela Aliancie.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takúto netransparentnú kampaň sme na Slovensku ešte asi nemali, keď doteraz vôbec nevieme, kto ju vlastne zafinancoval, hovorí o prezidentskej kampani Petra Pellegriniho šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.„Oproti tomu, čo sa v roku 2014 deklarovalo, tak do istej miery je to tu potemkin. Áno, naozaj sa tie pravidlá rozvoľňujú a do veľkej miery sa aj obchádzajú, ale oproti situácií spred roka 2014 sme na tom o čosi lepšie," hovorí o problémoch s transparentnosťou financovania volebných kampaní šéf Transparency international Slovensko Michal Piško.Slovensko má za sebou doslova maratón volebných kampaní, od parlamentných cez prezidentské až po kampaň do Europarlamentu. Trend v ich financovaní, presnejšie v transparentnosti toho, ako veľmi nás politici nechajú nazrieť do ich predvolebnej kuchyne, ale najmä do svojej straníckej kasy, nie je vôbec dobrý. „Trend transparentnosti volebných kampaní sa definitívne obracia. Po pozitívnom skoku po prijatí nových volebných kódexov v roku 2014 sa politici v posledných rokoch naučili pravidlá ignorovať či priam obchádzať,“ tvrdí TIS.Vyvrcholením netransparentnosti ako i obchádzania pravidiel by podľa odborníkov z Transparency international mala byť práve prezidentská kampaň súčasnej hlavy štátu Petra Pellegriniho.„Do prezidentského paláca zasadne politik, ktorého kampaň bola nielen značne netransparentná, ale sčasti aj nelegálna. Ak si na neférovosť a oslabenú verejnú kontrolu nechceme zvykať, je najvyšší čas volebnú legislatívu konečne upraviť. Slovensko potrebuje pravidlá volebnej súťaže, ktoré zabezpečujú rovnosť príležitostí a vytvárajú predpoklady pre zdravú konkurenciu medzi politikmi.“Táto kampaň je však len vyvrcholením a potvrdením negatívnych trendov vo financovaní nielen kampaní, ale i samotných politických strán, ktorý v aktuálnom nastavení vedie k betónovaniu kartelu veľkých úspešných strán za peniaze daňových poplatníkov.„Povedal by som, že hlavný problém je v neférovosti nastavených pravidiel, ktorý veľmi zvýhodňuje veľké a dlhoročne úspešné strany, voči ktorým tie novšie a menšie majú veľmi malú šancu konkurovať. Spoliehať sa výhradne na štátne peniaze a navyše takto neférovo nastavené v prospech veľkých strán, to je systém, ktorý kriví celú politickú súťaž, vysvetľuje Michal Piško.O volebných kampaniach z pohľadu ich transparentnosti a financovania, ale aj o tom, ako súčasný model financovania politických strán prispieva k betónovaniu čoraz silnejšieho politického kartelu existujúcich úspešných strán, no i tom prečo nám to, ako voličom, stále menej a menej prekáža. Počúvate Ráno Nahlas, so šéfom TIS Michalom Piškom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zmena predpokladá tvrdú prácu, aj trpezlivé čakanie, tvrdí výkonná riaditeľka Via Iuris Katarína Baková. Zvolila si spravodlivosť za cestu a aktuálne dianie ju privádza až k hnevu. Hovorí o „obludnosti“ rozmerov toho, čo sa tu od nástupu novej vlády deje. A o systematickom a cielenom oslabovaní a ohrozovaní politických práv a slobôd aktuálnou vládnou zostavou. Rada prednáša študentom práva, potravu pre mozog nachádza čítaní správ, článkov, zaujímavých rozhovorov a kníh o práve a sociálnych vedách. Pečie fantastické chleby a najlepšie vypne pri metalovej hudbe. Katarína Batková z Via Iuris. Práve s ňou sa pozrieme na to, čo ju aktuálne privádza k hnevu a čo by ju naopak priviedlo do rovnováhy. Svoj charakter odhaľuje už pri rozprávaní o pečení chleba. Napriek spokojnosti s produkciou domácich pekární rada pečie svoj vlastný chlieb. Lebo si dopraje „kvalitu, ktorú mám rada“, ako hovorí. A rozrozpráva sa o procese prípravy. „Baví ma ten proces prípravy kváskového chleba. Vyžaduje si trpezlivosť, čakanie na výsledok a dlhodobejšiu snahu. Nemusí byť pritom vždy úspešný.“Vidí v tom zrkadlenie svoje práce vo Via Iuris. „Častokrát upozorňujeme na nedostatky v spoločnosti. Upozorňujeme dlho, vytrvalo. Snažíme sa presadiť systémové zmeny. A niekedy sa to podarí a niekedy menej“, konštatuje. Na niektoré zmeny si podľa nej treba počkať a k čakaniu je potrebná trpezlivosť, ako dodáva. Aktuálna legislatívna smršť vládnej zostavy premiéra Fica ju privádza až k hnevu. V podcaste hovorí o ohrození viacerých politických práv a slobôd, ktoré nám garantuje samotná ústava.Popri vážnych témach zažiari jej záujem o metalovú hudbu, ktoré jej paradoxne prináša pokoj.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Bola v pätách režimu, ktorý uniesol prezidentovho syna. Písala o únose demokracie, keď aj knižne poodhalila zákulisie tajnej služby. A do tretice rovnako knižný Únos, s podtitulom čierna diera demokracie. Nemôžem zabudnúť rovnakona Prípad medička, ktorý je tiež o fatálnom únose. Všetko veci, ktoré napísala Ľuba Lesná, novinárka s profesnou históriou v Rádiu Slobodná Európa či neskôr verejnoprávna televízia. A skúsila to aj na úrade vlády po boku Ivety Radičovej. Aktuálne stojí za napádanou RTVS a vystúpila aj na historicky prvom výstražnom štrajku jej nespokojných zamestnancov. Ako sa pozerá na to, čo zažívame? Nie je to rovnako únos, podobný biľagu éry mečiarizmu? V práci investigatívnej novinárky ju podľa vlastných slov vedú „otcovské lekcie“. Je dcérou rozhlasového novinára Ervína Lesného. S odstupom vyše polstoročia si spomína, ako zareagoval na jej pobúrenie zo súdneho pojednávania istého ukrivdeného zamestnanca, ktorého prepustili z Kablovky. Keď už mal vystúpiť a predniesť svoju obhajobu, skolaboval a zomrel. „No čo, bolo mu to treba? Keby to nedal na súd, možno by ešte žil“, vracia sa v spomienkach do svojej „hlbokej puberty“ Ľuba Lesná.„Otec sa tak na mňa pozrel a povedal: Ale vieš, jemu išlo o pravdu. A tá za to stojí“. „Hovorím – aj zomrieť?“, spomína Ľuba Lesná na svoju výmenu s otcom. „Áno, aj zomrieť. Pravda za to stojí“ – odpovedal podľa neskoršej investigatívnej novinárky. „Novinárčinu mám spojenú s týmto silným zážitkom o odkrývaní pravdy. A snahou o objektivitu za každú cenu“, rozpráva Lesná. Neskôr sa dostala k odkrývaniu tejto pravdy v prípade únosu prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho, čo je emblematický prípad éry mečiarizmu. S čím všetkým sa vtedy musela vysporiadať? Ako ju sledovala tajná služba, ako sa na ňu zaháňal priamo v televíznom štúdiu vtedajší premiér Vladimír Mečiar, či ako jej šéf jednej zo súkromných televízií sekerou zlámal ruku. A to len pre dôležitú nahrávku rozhovoru so svedkom únosu. Ako sa Ľuba Lesná pozerá na dnešné dni? Rozpoznáva v správaní dnešnej vládnej moci prvky „mečiarizmu“? „Veľmi mi to pripomína totalitné časy“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja si nemyslím, že Zuzana Čaputová sa úplne hodí do sveta straníckej politiky aký je dnes na Slovensku. Ona hrá podľa pravidiel a to nie je normálne - a už vôbec to nie je bežné, v slovenskej politike. Hrať podľa pravidiel je jej obrovská devíza, ale zároveň je to i jej obrovská nevýhoda a všetci jej protivníci vedia ako ju poraziť, hovorí o prezidentke Čaputovej šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy. Slovensko má novú hlavu štátu. Zuzanu Čaputovú v úrade prezidenta republiky vystriedal Peter Pellegrini.Kto teda bola Zuzana Čaputová v úlohe hlavy štátu a bola to pre ňu naozaj iba rola najvyššieho ústavného činiteľa? Nakoľko bola svoja v tejto top funkcii a akú pečať vtisla úradu prezidenta? V čom zlyhala, kde pochybila a naopak, v čom sformovala k svojmu obrazu politickú scénu, ale i celú našu spoločnosť? Nakoľko ju ovplyvnila rola matky dvoch dcér, ktoré sa stali nielen predmetom záujmu verejnosti, ale i obeťami šikany a terčom vyhrážok? No a napokon, skutočne to vzdala a ak nie, prečo už odmietla ďalej účinkovať v slovenskom politickom šapitó plnom testosterónu, mizogýnie, ale aj lží, populistických manipulácií a vedomého šírenia zla a predsudkov? A prečo vlastne potrebujeme mať dnes na Slovensku k ľudskosti ešte i odvahu?„Nezľakla sa. Ak Robert Fico tvrdí, že zdupklala lebo on, tak to nie je ten dôvod a nie je ním ani správanie sa dnes už ministra Tarabu. Proste toto nie sú veci ktoré by ju primkli k tomu aby zvážila či bude alebo nebude opätovne kandidovať. Mne to ale prišlo veľmi mizogýnne, že si tieto mačovské typy politikov zakladajú na tom, že oni vyštvali ženu z politiky. Veď to je aká zbabelosť keď si na tom niekto stavia ego, to je skôr slabosti takého politika a do istej miery aj nezrelosti našej spoločnosti,“ hovorí Peter Bárdy.Zuzana Čaputová ako prezidentka, ale i ako hlavná postava najnovšej knihy šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho „Odvaha k ľudskosti.“ Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Attila Lovász je riaditeľ národnostného vysielania RTVS a bývalý riaditeľ spravodajstva. Podľa neho mnohým voličom neprekáža, že víťaz volieb chce všetko ovládať namiesto spravovania. Keď Andrej Danko priznal, že on sám schvaľoval moderátora O 5 minút 12, malo sa protestovať, až spadne nebo.Bude možné, aby si každá ďalšia vláda vymenila svojho riaditeľa STVR a budeme tak sledovať neustále výmeny ľudí, a budeme mať zakaždým nejakých provládnych novinárov? Presne to hrozí, keď prejde súčasný návrh zákona o STVR. Ľuboša Machaja by vládna koalícia vedela odvolať, no miesto toho chce kompletne obsadiť aj jej kontrolné orgány politickými nominantmi.Politici vraj už hľadajú ľudí do novej STVR, a to dokonca už aj maďarská Aliancia mala hľadať svojho nového šéfa národnostného vysielania. Rádio Patria je totiž jedným z dvoch maďarsky hovoriacich, no neorbánovských verejnoprávnych staníc v celej Európe, hovorí Attila Lovász.Ak sa z RTVS stane vládna propaganda po vzore Orbánovho Maďarska, a z národnostného vysielania priamo reklama na orbánizmus a Alianciu, ľudia to podľa neho prestanú pozerať a počúvať. Ako to teda vyzerá v Maďarsku? A je už etnická strana slovenských Maďarov prežitkom, keď rastie popularita Maďarov na kandidátkach slovenských strán ako je Ľudovít Ódor alebo Štefan Hamran?Moderuje Peter Hanák.

Ubehlo pár dní od európskych volieb. Je dnes jasnejšie, ako môže vyzerať nová podoba europarlamentu? Môžu euroskeptické a krajne pravicové strany paralyzovať europarlament napríklad v otázke pomoci napadnutej Ukrajine ?A čo znamená pre Európsku úniu, že lídri dvoch najväčších krajín Únie - Emmanuel Macron a Olaf Scholz - v eurovoľbách pohoreli? V podcaste odpovedá šéfredaktorka portálu Euractiv Zuzana Gabrižová.„Nedá sa čakať, že by bol europarlament paralyzovaný krajne pravicovými silami, lebo taká matematika nie je," vysvetľuje Gabrižová v podcaste. Dodáva však, že kým doteraz bola krajná pravica v europarlamente bez ambícií, tentokrát bude viac sebavedomá s chuťou vstupovať do tvorby európskych politík.Pred Európskou úniou je aj iná výzva. Blížiace sa americké voľby, ktoré by mohli víťazstvom Donalda Trumpa priniesť viaceré otázky ohľadom budúcnosti NATO, či vojenskej pomoci Ukrajine. No a najnovšie budú dôležité aj voľby vo Francúzsku, ktoré prichádzajú po neúspechu francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona v eurovoľbách. Má Európa pred sebou náročné mesiace? „Je perspektíva, že sa zleje viac vecí. Marine Le Penová vyhrá voľby, Donald Trump sa stane novým prezidentom. Je to niečo, čo mení všetko. Najmä v otázke bezpečnosti," vysvetľuje odborníčka na európsku politiku.Témou podcastu je aj slovenské zastúpenie v europarlamentu. Aký hlas bude mať Slovensko po eurovoľbách? Gabrižová hovorí o tom, že Progresívne Slovensko aj v dôsledku neúspechu liberálnych strán vo Francúzsku a Nemecku posilní svoju pozíciu vo frakcii Obnovme Európu. Nie je teda vylúčené, že by im opäť patrila stolička podpredsedu parlamentu.K tomu, že by európski socialisti obnovili členstvo Smeru je skeptická. „Predstavitelia Smeru hovoria, že sa chcú pokúšať obnoviť členstvo v socialistoch a demokratoch, ale zároveň hovoria B - pri rešpektovaní ich programu. Osobne to nevidím veľmi realisticky. Zdá sa mi, že by bolo veľmi ťažké pre socialistov a demokratov vysvetliť, prečo je v poriadku prijať stranu Smer-SD s tými programovými tézami, ktoré momentálne razí a s ktorými kandidovala do eurovolieb," uzatvára Zuzana Gabrižová.Moderuje Denisa Hopková.

Keď agresor a jeho podporovateľ zdieľajú s tebou hraničnú čiaru. Personifikovane Putin a Lukašenko a ich Rusko a Bielorusko vo vzťahu k Litve. Naviac – keď na tvojom území leží koridor Suwalki, ktorý je aktuálne označovaný za najnebezpečnejšie miesto na zemi. Len pred pár dňami tam východné krídlo Aliancie cvičilo logistiku nasadenia pre prípad útoku. A bol tam aj náš Peter Sabo, ako jediný akreditovaný novinár z našich končín. Aká je perspektíva vojny z pohľadu trojmiliónovej Litvy, ktorej susedom sú Rusko a Bielorusko? Ako vnímajú svoje členstvo v Aliancii a aké sú nálady v súvislosti s prípadnou obranou krajiny? Litva ako člen Európskej únie a Nato očami reportéra Aktualít. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V uzavretých internetových komunitách sledujú, vzájomne si zdieľajú a potom i komentujú verejné popravy či brutálne mučenie. Naša mládež sa radikalizuje. "Pointa nie je sledovanie tých brutálnych obsahov, ale práve tá komunita. Začiatok intervencie je počúvať ich a dať im zážitok prijatia, ktorého sa im v okolitom svete nedostalo, hovorí šéf internetovej poradne IPčko Marek Madro."Tie trendy, ktoré pozorujeme vo svete, trendy teroristických útokov ako prejavov rastúcej radikalizácie, tak oni sa postupne presúvajú aj sem, k nám a naša spoločnosť, náš systém a ani naše školstvo na to vôbec nie sú pripravené," varuje šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Práve preto IPčko prichádza s projektom "Nevypočutý", ktorý je určený ako mladým ľuďom, tak aj školám, učiteľom či školským psychológom. "Na samom začiatku nie sú internetové online komunity, oni majú vplyv až potom ako zlyhá celý ten offlinový systém, až potom ako zlyhá rodina, škola či ulica," vysvetľuje Madro. Napokon, už majster existencializmu J. P. Sartre hovoril: "Potrebujem druhého aby som sa lepšie pochopil", pretože práve nevypočutosť, to je jeden z dôvodov rastúcej radikalizácie našej mládeže. Tak prečo aj zdanlivo nijako a ničím nevyčnievajúci mladí ľudia u nás - neraz na samom rube zúfalstva, padajú do osídiel takej radikalizácie, akú si často nevieme ani len predstaviť? Aké sú dôvody, ako to spoznať a najmä, ako z toho celého - v tejto už i tak neistej a tekutej dobe, von?"Je jasné, že keď hovorím, že deti si medzi sebou zdieľajú mučenie či popravy, tak je to niečo, čo nás dospelých šokuje, ale ono je to vlastne iba prostriedok ako oni strácajú cit pre to, čim spoločnosť okolo nich žije pretože oni majú pocit, že žijú v úplne inom svete, ako ten, v ktorom žije väčšinová spoločnosť. A aké je riešenie? Znie to možno banálne, ale je to - Pravda a autenticita toho nášho reálneho sveta ako i rešpekt a najmä vypočutie sveta našich detí. "Radikalizácia veľmi úzko súvisí s frustráciou no a keď sme frustrovaní, začneme hľadať niekoho, kto má podobné skúsenosti a podobné postoje ako my sami, hľadáme podobný príbeh, ako je ten náš. No v každej jednej chvíli toho postupu k radikalizácií, je tým mladým ľuďom možné pomôcť - len ten internet to celé extrémne zrýchlil. Naozaj to začína v tom, že tá moja osobná "ťažkosť" bola nevypočutá - že celý ten systém od rodiny po školu či komunitu jednoducho nedokázal odpovedať na tie moje problémy," hovorí šéf IPčka.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s Marekom Madrom a Zuzanou Juránekovou z IPčka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Opäť sa ukázalo, že najdôležitejší je záver kampane, tvrdí sociológ Roman Pudmarčík z agentúry Ipsos.Posilnené Progresívne Slovensko, s implikáciou Smer je poraziteľný. Stabilizovaný Smer. Silný výkrik extrému v podobe Republiky. Oslabený Hlas. A stratená SNS.Slovensko je po svojich piatych eurovoľbách s doteraz najsilnejšou účasťou. K urnám prišlo vyše 34 percent voličov.Na ich výsledky, dôvody a možné následky sme sa pozreli so sociológom Romanom Pudmarčíkom z agentúry Ipsos. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď sa o Európe a Európskej únii dá rozprávať aj v čase moratória pred eurovoľbami. Napríklad cez tému slobodného cestovania, ktorého špecifikom je sloboda znásobená ešte aj oslobodením od vlastného dopravného prostriedku. Jasné, dá sa to povedať aj prozaickejšie: Naprieč Európou stopom! 27 členských štátov na takmer štyri a pol milióna kilometroch štvorcových, kde žije takmer 440 miliónov ľudí. Koľko kilometrov ciest to môže byť? A koľko možností spojenia...? Zážitok z tejto znásobenej slobody si v sebe nosí a obohacuje ním aj svoje okolie Milan Potočár. Práve s ním bude dnešné európsko – slobodné RánoNahlas. Bude aj o „stopovaní na palec“, či na „ceduľu“ alebo na „dohovor“. O stratégiách oslovovania, o zážitkoch z ciest nielen po Európe, ale aj po krajinách Blízkeho východu, či Balkánu. „Najlepším miestom pre stopára sú čerpačky na diaľniciach“, rozpráva Milan Potočár, ktorý je vyštudovaný lingvista, niekdajší vysokoškolský učiteľ holandštiny. Je na nich možnosť vzájomného oťukania, väčší časový priestor na minirozhovor, pri ktorom je možnosť získať prvý a základný dojem z človeka, ktorý vás chce zobrať. „Keď človek vidí, že ste normálny, ja vidím, že on je normálny, vo väčšine prípadov, keď je to možné, tak vás zoberie“, vysvetľuje. V topánkach stopára sa krajiny podľa Potočára spoznávajú „o tri levely vyššie“, ako pri obyčajnej návšteve. „Dostávate sa do situácií, v ktorých ste s miestnymi v najspontánnejších momentoch. Vtedy počujete o politike či o bežnom živote v danej krajine veci, ktoré by ste si nemali kde prečítať“, hovorí. „Naviac, pri slobodnom živote stopára máte na to aj fúru času“, dodáva. „Stopovanie je aj prekračovaní komfortných zón“, tvrdí Milan Potočár. Nie je podľa neho typologicky pre „princezny“, ale pre ľudí, ktorí sú „do koča aj do voza“. V každom prípade je slobodou, ako zdôrazňuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári sú úplne prvou prekážkou pre politikov pri dosahovaní ich cieľov pretože my sme tí, ktorí zakričia, že cisár je nahý.Novinári - ako to rozprávkové dieťa, kričia, že cisár je nahý, hovorí dlhoročná novinárka a moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková. My, kritickí novinári sme žiadnym politikom "nedrukovali", dodáva.Odchádzam. Vo štvrtok som sa s televíziou Joj definitívne rozlúčila. V dobrom, bez búchania dvier, ale žiadnu inú cestu som už pred sebou nevidela, hoci ma nikto neposielal preč. Inak sa pozerám na dôležitosť politického spravodajstva, ktorého je už vo vysielaní viditeľne menej, na podobu vysielania pred prezidentskými voľbami a perspektívu relácie Na hrane, ktorej som odovzdala kus svojho života.To je úryvok z rozlúčkového statusu dlhoročnej novinárky a moderátorky diskusnej relacie TV Joj Jany Krescanko Dibákovej.Politické diskusné relácie v našich televíziách z našich obrazoviek - jedna po druhej, postupne miznú no a deje sa tak po evidentnom a čitateľnom tlaku aktuálnej vládnej moci a deje sa tak i po avíze premiéra Fica, ktorý už na počiatku svojho štvrtého vládneho mandátu jasne, priamo a bez obalu i vykrúcania označil viacero jemu kritických médií za nepriateľov moci - a prakticky až nepriateľov štátu."Slovenskí voliči by si mali uvedomiť, že možno je tu ten čas, trošku aj prispievať na kvalitný novinársky obsah," apeluje Krescanko Dibáková.Je to, čo sa deje skutočne súmrakom tradičných médií kritických k moci a čo nastane "deň potom", keď už občan nebude mať šancu aby práve prostredníctvom kritických médií moc kontroloval a kládol mocným aj im nepríjemné otázky? Čo sa to vlastne deje, kde sa stala chyba, ako to celé začalo a prečo ľuďom už akosi neprekáža umlčiavanie kritických novinárov? Urobili média chybu, ak dovolili politikom defacto sprivatizovať politiku a prečo neraz nevedeli odolať lákadlám sledovanosti a to i na úkor relevancie a serióznej debaty? Stratili tradičné média dôveryhodnosť a dokedy bude občanom vyhovovať nekritický a servilný prístup tzv.alternatívy k moci Kde sú hranice slobodnej diskusie a má zmysel sa vracať k diskusiám "o plochej zemi"?"Nie je dôvod dávať priestor "plochozemcom." Prečo by sme to mali robit? Hlasný krik nenahradí múdrosť, "apeluje Krescanko Dibáková. Hlasný krik nenahradi múdrosť," apeluje Krescanko Dibáková.Kto je pánom diskusných relácií a prečo diskusie nie sú určené primárne pre politikov a ich propagandu, ale sú tu pre občanov, kontrolu moci a konfrontáciu moci s faktmi a neraz moci nepríjemnou realitou? Kam moc bez kontroly serióznych médií povedie - a ako je to vlastne s tým povestným "skákaním do reči"?Faktom je, že naši politici si zvykli, že do relácie prídu s manuálom marketingovej agentúry a v relácií potrebujú povedať svoje heslá. Moderátor diskusií ale nie je držiak mikrofónu ani amplión pre politikov. My tie relácie nerobíme pre politikov, ale robíme ich pre divákov - občanov. Prekážali sme politikom, celý problém je v tom, že my sme žiadnym politikom "nedrukovali," hovorí skúsená moderátorka politických diskusií Jana Krescanko Dibáková.Ráno Nahlas, s novinárkou a moderátorkou Janou Krescanko Dibákovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Premiérovi želám vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, tvrdí analytik Hugo Gloss. V Dekk inštitúte pripravili analytickú správu o polarizácii, spoločenských náladách a populárnych naratívoch po pokuse o atentát na slovenského premiéra.Keď nezdravá polarizácia vedie k tragédiám. Dokonaným a aj tým v zárodku. Slovensko je už dvadsaťjeden dní zranené. V našich končinách doteraz bezprecedentným pokusom o atentát na predsedu vlády. Útočník krátko po svojom čine hovoril o „nesúhlase s politikou vlády“, hlavy štátu – dosluhujúca i zvolená – volali po zmierujúcom okrúhlom stole politických lídrov, tí koaliční však prstom ukazovali a stále ukazujú na médiá a opozíciu. A čaká sa na slovo obete – Roberta Fica, ktorý sa doliečuje v domácom prostredí. Existuje východisko zo zničujúcej polarizácie? Dekk inštitút prichádza so štúdiou, v ktorej hovorí že áno. A ukazuje na skúsenosti napríklad Nemcov, ktorí sa museli vysporiadať aj s tým, že ich vlastní organizovali masové vraždy; či skúsenosťou „odpúšťania“ na Balkáne či Severnom Írsku.Pozrieme sa na to so spoluautorom štúdie Hugom Glossom.„Aké Slovensko chceme nechať našim deťom? Lebo to nie je o tom, v akej krajine žijem ja tu a teraz. O dvadsať rokov tu budú dospelé aj moje deti a je v našom záujme a verím, že aj v záujme politických elít naprieč celým spektrom, aby tu naše deti nemuseli nosiť balistické vesty a samopal na pleci. Takéto Slovensko nechce nik z nás. Preto musíme pracovať na odstraňovaní nezdravej polarizácie“, tvdí analytik Hugo Gloss.Aj za vznikom Dekk inštitútu je podľa Glossa skúsenosť z rozdeleného Iraku. „Pôsobili sme v Iraku a Sýrii, kde polarizácia priviedla až k masovým hrobom“, tvrdí. „Tam už nie víťazov a porazených. Tam sú porazení všetci. To na Slovensku nechceme vidieť“, dodáva. „Je kľúčové, ako sa k atentátu postaví samotný Robert Fico“, tvrdí Gloss. „Prajem mu vnútornú silu, aby sa zotavil a vedel prinášať do spoločnosti zmierenie. Má totiž moc a s ňou prichádza aj zodpovednosť“, dodáva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

V prípade transformácie RTVS líder tejto zmeny - predseda SNS, zrejme nevie čo vlastne chce, netuší, o čom rozpráva a absolútne tejto téme nerozumie, hovorí o snahe vládnej koalície zrušiť RTVS skúsený televízny manažér Tibor Búza. Pointou totiž nie je len snaha mocensky ovládnuť spravodajstvo, ale i nekompetentnosť moci v pochopení podstaty verejnoprávnosti.Verejnoprávna RTVS končí, o snahe zničiť aktuálny model verejnoprávneho Telerozhlasu dnes už azda niet žiadneho sporu. Pointou výhrad vládnej koalície - reprezentovanej najmä Slovenskou národnou stranou, sú predovšetkým ich ponosy na údajnú neobjektívnosť a zaujatosť spravodajstva, v podhubí zmien sú ale i námietky voči ekonomickému modelu aktuálneho poňatia verejnoprávnosti. Tá z princípu spočíva v dotáciách verejnoprávneho obsahu štátom, respektíve koncesionármi - a to nielen pre šírenie obsahu, o ktorý komercia nemá žiadny záujem, ale i v podpore domáceho kreatívneho priemyslu. Lídrovi národniarov sa takýto model zjavne nepozdáva a na Telerozhlas útočí i výhradami voči jeho údajnej neživotaschopnosti, na ktorej má pritom on sám leví podiel.Paradoxom pritom je, že samotný Andrej Danko ešte počas prvej ficovej vlády znemožnil valorizáciu koncesionárskych poplatkov a dnes zasa sedí v aktuálnej vládnej koalícií, ktorá bez diskusie znížila príspevok štátu na fungovanie RTVS, čím jej fungovanie zásadne obmedzila. Otázkou preto je, ako vážne - a najmä konzistentne, potom možno brať výhrady šéfa SNS o zlej ekonomike RTVS, keď jeho reálne politické fungovanie dlhodobo išlo proti kľúčovým ekonomickým záujmom tejto inštitúcie? Alebo inak, rozumie predseda SNS (ako líder aktuálnych zmien RTVS) základným zásadám fungovania verejnoprávneho Telerozhlasu a ak nie, na základe čoho vlastne chce meniť fungovanie tejto - pre demokraciu, tak kľúčovej inštitúcie?"Bude to fakticky štátna televízia, vzdaľujeme sa od verejnoprávneho modelu," tvrdí exšéf spravodajstva STV, bývalý programový riaditeľ televíznej zložky RTVS a exšéf Centra spravodajstva a publicistiky TV Markíza Tibor Búza. Zároveň však dodáva: "Zo strany politikov tu nie je už vyše 30 rokov reálny záujem vybudovať verejnoprávne médium." pričom za jedného zo spoluvinníkov súčasného zlého stavu RTVS označuje i SaS, ktorá zrušila model financovania Telerozhlasu z koncesií.Čo je to teda tá toľko skloňovaná verejnoprávnosť a ako má vyzerať tu u nás - na Slovensku v roku 2024? Prečo je pre demokraciu dôležite pestovať si verejnoprávne médium a mali naši politici o to vôbec niekedy skutočný a reálny záujem? Na čo slúžia koncesie a prečo ich zrušenie bolo prvým krokom k ohrozeniu verejnoprávneho charakteru RTVS a prečo nie je Telerozhlas iba a len o politikmi preferovanom politickom spravodajstve? Kto bude financovať historické dokumenty, animované rozprávky, prenosy opier či rozhlasových hier a dobových seriálov o našej minulosti, keď verejnoprávne médium proste zničíme? No a napokon, ako vlastne funguje ekonomika verejnoprávneho Telerozhlasu a prečo sa Andrej Danko mýli, keď kritizuje outsourcing a údajnú prezamestnanosť RTVS - a to v jednom balíku jeho v sebe si odporujúcich vyjadrení?A ako bonus vám ponúkneme aj návrat k vyjadreniu Tibora Búzu k aktuálnej situácii na slovenskej mediálnej scéne, kde televízne politické diskusie miznú ako huby po daždi vládnej kritiky. Hrozí nám teda orbánovská mediokracia a dokáže ovládnuť moc tak slobodné povolanie akým je žurnalistika? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tento štát celé desaťročia opakovane zlyhával v krízovom manažmente. Na vážne krízy pritom nie sme - napriek veľmi negatívnej skúsenosti s riadením pandémie, pripravení ani dnes, tvrdí vo veľmi znepokojujúcom rozhovore šéf NKÚ Andrassy. A prečo sa NKÚ opäť kontroluje PPA známu z korupčnej kauzy Dobytkár?„Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ tvrdil nedávno v nebývalo otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácii bol ešte zarážajúcejší. „Je to tak ‚ušité‘ preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené,“ tvrdí šéf NKÚ.Dnes sa do štúdia Rána Nahlas vrátil opäť a jeho zistenia - ako predsedu Najvyššieho kontrolného úradu, sú pre Slovensko, i pre nás ako jeho občanov, ale i daňovníkov, zasa veľmi znepokojujúce.„Na základe našich kontrol nemám uistenie, že občania by mohli pokojne spávať a že keď nastane mimoriadna situácia, štát prostredníctvom svojich inštitúcií mu pomôže v relatívne krátkom čase a pomôže mu aj konkrétne, nie len tým, že vyjadríme súcit či spoluúčasť nad tým, čo sa udialo“ tvrdí Ľubomír Andrassy. "Ak sa niečo zásadne nezmení a išli by sme podľa tých pravidiel, ktoré dnes ešte stále platia, tak riziká, ktoré sme identifikovali v minulosti - a ktoré vyústili do toho problému, ktoré sme v súvislosti s nezvládnutím pandémie identifikovali aj v našich kontrolných protokoloch, tak tento vážny problém by tu pretrvával aj nadalej lebo nemáme pokryte krízové riadenie - ani personálne, ani finančne, ani kompetenčne a dokonca my ani nemáme v skladoch tovary a materiály, ktorými by sme vedeli vyriešiť čo i len takú veľkú veternú smršť. Proste, dnes v týchto otázkach, sme na úrovni - a nechcem to preháňať, ale je to na základe výsledkov našich kontrol, naozaj niekde na úrovni krajín, ktoré sa nachádzajú niekde na africkom kontinente." To sú slová šéfa Najvyššieho kontrolného úradu na margo toho, ako je tento štát pripravený čeliť vážnym krízovým či mimoriadnym situáciám.Aké teda boli zistenia najvyššieho arbitra kontroly v oblasti nákupu vakcín proti covidu-19 a konali zástupcovia štátu v mene verejného záujmu alebo to bolo viac v prospech farmafiriem? Ako prebiehala pandemická pomoc v oblasti energií, bola skutočne rýchla, adresná, alebo sa s použitými peniazmi šafárilo a dokáže vôbec Slovensko čeliť vážnym či mimoriadnym situáciám a krízam? A napokon, prečo sa kontrolóri opäť vrátili i do Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA), ktorú verejnosť pozná najmä cez mega korupčnú kauzu Dobytkár?Počúvate Ráno Nahlas, dnes so šéfom Najvyššieho kontrolného úradu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Čo sú reálne témy eurovolieb? Zelená dohoda, pomoc Ukrajine či digitalizácia. Najbližších 5 rokov zrejme do EÚ nevstúpi žiadna iná krajina, hovorí vedúci zastúpenia Európskeho parlamentu na Slovensku Robert Sermek. Ktorí naši europoslanci sú viditeľní a ktorí naopak nuloví? V EP funguje tzv. proeurópska koalícia a zrejme bude fungovať aj naďalej, aj keď sa očakáva aj nárast krajne pravicových strán. Ich problém však je nejednotnosť, napríklad ani Marine Le Pen nechce spolupracovať s nemeckou AfD.Hlavnou kandidátkou na šéfku Európskej komisie je aj na ďalšie obdobie Ursula von der Leyen. Ako sa však eurokomisia tvorí? Je možné, že naša vláda bude musieť navrhnúť dvoch kandidátov na eurokomisára a vyberať si bude práve predsedníčka?Hoci každý europoslanec má plnohodnotný mandát, no kto nemá frakciu, medzi viac ako 700 poslancami nepresadí nič. Vidno to napríklad na Milanovi Uhríkovi ako Miroslavovi Radačovskom. Nezaradená však aktuálne nie je len Republika, ale aj Smer či Hlas. Postavia euroskeptici na čele s Viktorom Orbánom novú veľkú frakciu, alebo budú naďalej fragmentovaní? Mali by sme si tak vyberať europoslancov podľa sily ich frakcií?Ako si vo voľbách vyberá šéf zastúpenia EP na Slovensku? A ako vlastne prakticky budeme o týždeň voliť?Moderuje Peter Hanák.

„Ľudí zaujíma iba to, ako to funguje a funguje to iba preto, že si dodatočnými neformálnymi úhradami zabezpečujú službu, ktorú za normálnych okolností majú dostať z verejného zdravotného poistenia. To je to "nepoznáte nejakého doktora? A keď vám ho niekto odporučí, tak čo mu mám dať, aby sa mi vôbec venoval?“ hovorí o stave nášho zdravotníctva exminister Rudolf Zajac. „Jednou z mantier prečo to celé nefunguje je to, že občan má mať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, čo je taká volovina, že keby som na to mal niečo povedať, tak by ste ma museli cenzurovať,“ hovorí exminister zdravotníctva a jedna z kľúčových postáv v tejto oblasti, od ktorého zásadnej reformy zdravotníckeho systému uplynulo presne 20 rokov, Rudolf Zajac. Príbeh projektu nemocnice na Rázsochách sa píše už celé desiatky rokov, začal ešte za husákovskej Normalizácie no ani dnes v roku 2024, po tejto nemocnici niet v Bratislave ani stopy. Vláda dnes dokonca rozhodla, že na Rázsochách napokon žiadna veľká koncová nemocnica vôbec nebude. Namiesto toho, kabinet odobril výstavbu novej Národnej nemocnice v bratislavskom Ružinove.Prečo sa stala výstavba nemocníc pre politikov takým fetišom a skutočne Slovensko potrebuje toľko nemocničných kolosov? Prečo vedenie rezortu tak zanedbáva ambulantný sektor a kam miznú absolventi medicínskych fakúlt? Čo nám ukázala pandémia Covidu a prečo sme sa z nej prakticky vôbec nepoučili? Ako to, že sa Penta stala v zdravotníctve takým strašiakom a kde zlyhal štát pri vyjednávaniach s lekármi o zvyšovaní ich platov no a prečo zas a dookola riešime stámiliónové oddlžovania nemocníc? No a napokon, aká je vlastne úloha zdravotných poisťovní v systéme, v ktorom nemáme zadefinované ani len to, čo je to zákonný nárok poistenca a prečo sa tomu jedna vláda za druhou vyhýba?Téma dnešného podcastu s exministrom zdravotníctva Rudolfom Zajacom. Podľa neho merania efektivity nášho zdravotníctva ukazujú vysokú mieru jeho neefektivity v rámci všetkých krajín EÚ. „Máme málo peňazí a za to málo peňazí, máme aj málo muziky,“ hovorí exminister Zajac. "V roku 2001 som sa preslávil výrokom, že slovenské zdravotníctvo by aj dobre fungovalo, len keby tí pacienti neboli. No a to stále platí, na tejto vete nemusím ani dnes nič odvolať,"Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Našou úlohou je umožniť komunikáciu a tým spájať ľudí, tvrdí tlmočník Marek Trávníček. Americkí prezidenti, králi, či pápež. Tí všetci už boli v našich zemepisných súradniciach odkázaní na pomoc tlmočníka. Teda – najmä ich domáce publikum. Na presný, pohotový a tematicky poučený preklad, aby sa ich mentálny svet stal na okamih aj našim.Aké je to prekladať Joe-a Bidena, Donalda Trumpa, či britského monarchu Karola III.? Alebo pápeža Františka?A je rozdiel predkladať politické príhovory plné floskúl a napríklad posolstvá duchovného lídra? Otázky, ktoré mi napadajú pri Marekovi Trávníčkovi – hlas ktorého sa u nás spája s tlmočením už spomenutých lídrov, ale je tiež dôverne známy ušiam poslancov Európskeho parlamentu, ktorým pravidelne sprostredkúva parlamentné rozpravy v Bruseli či Štrasburgu. Dnešné RánoNahlas bude o tlmočení a teda o vnášaní poriadku a porozumenia v chaose jazykovej pestrosti dnešných spoločností poznačených globalizáciou. A tiež o nevyhnutnom počúvaní, ako predpoklade porozumenia.„Aktívne ovládam anglický, nemecký, španielsky a francúzsky jazyk a pasívne aj taliančinu“, vovádza nás do svojho sveta jazykov certifikovaný tlmočník pre inštitúcie Európskej únie Marek Trávníček. Za najväčšiu výzvu pri práci v europarlamente označuje „kadenciu“ Španielov. „Keď vidím, že o slovo sa hlási španielsky europoslanec, nezostáva mi už obrazne povedané nič iné, len sa prežehnať. To tempo a nasadenie v ich prejavoch je neskutočné“, ilustruje svoju prácu. Je tempo reči spojené aj s rýchlosťou premýšľania, pýtam sa. Predpokladá to „výkonnejší procesor“? A ako sme z tohto pohľadu na tom Slováci?„Každý jazyk je spojený s kultúrou, kultúra s myslením a s našou osobnosťou. A z tohto pohľadu sa my Slováci vyjadrujeme pomerne zložito a komplikovane. V slovenčine je tá syntax voľnejšia. Napríklad v porovnaní s angličtinou, či nemčinou, kde je striktnejšia“, hovorí Trávníček. „Keď napríklad tlmočím slovenského rečníka do angličtiny, musím to zohľadniť. Anglická systax je úplne iná. Vety sú kratšie, jednoduchšie. Tam musím myšlienku pochopiť a Angličanovi ju sprostredkovať jemu zrozumiteľných spôsobom“, vysvetľuje Marek Trávníček. Tlmočenie je podľa neho aj výsostne tvorivou činnosťou. „Nie sme len také papagáje. Nie je to len mechanická činnosť. Jazyky sú živé organizmy. Pri tlmočení nestačí vymeniť jedno slovo za druhé, často by z toho vznikol nezmysel. Je to skutočne náročná intelektuálna činnosť. Preto musíme premýšľať, pochopiť myšlienku a potom ju vyjadriť v druhom jazyku zrozumiteľným spôsobom“. Ako sa tlmočia osobnosti – Donald Trump, pápež František, kráľ Karol III.? „Prezident Trump je neriadená strela, pri Františkovi cítim veľkú zodpovednosť, veď sa hovorí, že keď hovorí pápež, počúva celý svet; a s korunováciou Karola III. sa mi spája extrémna príprava“, spomína Trávníček. „Kedže posledná korunovácia bola pred sedemdesiatimi rokmi a v slovenčine som nenašiel žiaden preklad korunovačného rítu, týždeň pred udalosťou vydala anglikánska cirkev zverejnila poriadok liturgie korunovačnej bohoslužby – to tlmočenie si vtedy vyžiadalo dôkladnú prípravu“, rozpráva. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja by som poprosila všetkých ľudí, ktorí si myslia, že vedia žiť za vás lepšie ako vy sami, aby to nerobili. Aby dospelý človek, ktorého v živote čaká už iba utrpenie a pomalé bolestivé umieranie pred zrakmi milovaných, aby mohol povedať dosť! A aby dobrovoľný odchod pomocou eutanázie nebol v našej spoločnosti tak démonizovaný, hovorí vdova po manželovi, ktorý trpel Amyotrofickou laterálnou sklerózou Daniela Betková Vidová. „Mojo... Raz si mi povedal, že aj keď si nevieme poradiť, stále sa môžeme ľúbiť, veď nám nikto nikdy nesľúbil, že to bude jednoduché. Bola to jedna z chvíľ nášho spoločného života, kedy som definitívne pochopila, akého veľkého človeka som od osudu dostala do daru. Dnes mi spolu s tebou chýba aj to nesmierne ťažké, čím sme žili. Anička bozkáva monitor, keď si pustíme video s tebou. Ešte stále ti dáva pred spaním pápá otočená k už spomínanému kreslu. Ak teda v tom kresle sedávaš aj naďalej a ona ťa svojím čistým srdcom vidí, zrejme som ti teraz, po dlhom čase, sedela na kolenách. Bolo to s tebou krásne, zlato. Rozsvietil si a naplnil láskou životy všetkých, v mene ktorých ti píšem tento posledný list. Každá rola, ktorú ti osud v živote vytvoril a ponúkol, ti sedela. Syn, manžel, otec, priateľ, kolega. Bol si nenahraditeľný a skvelý naozaj vo všetkom a tak si ťa budeme pamätať aj my – mama Marta, otec Marián, sestra Renka, dcéry Mášenka, Anička, manželka Daniela.“ To je úryvok so statusu hosťa dnešného podcastu Daniely Betkovej Vidovej. Dnešné Ráno Nahlas totiž bude o živote s Amyotrofickou laterálnou sklerózou, bude o umieraní, bude o smrti, bude o Mariánovi Betkovi, ale v konečnom zmysle slova bude najmä o láske - v tomto prípade láske skutočne v tom povestnom dobrom aj zlom. „NA ALS (Amyotrofická laterálna skleróza) nie je nič dobré. ALS je absolútne koncentrovaná beznádej do troch písmen. Nedá vám to vôbec nič, rozloží to vás, rozloží vašu psychiku, vašu rodinu, rozloží všetko, čoho sa to dotkne. Pachuť prichádzajúcej smrti, v ktorej napokon vidíte vykúpenie - a to nehovorím ako opatrovník, ale to hovorím z pohľadu toho pacienta, tak to vám nedá vôbec nič dobré........Ja som zažila smrť v priamom prenose po prvý raz a zistila som, že je to drina. Podľa toho ako je človek spotený a studený, tak to musí byť veľká drina a vôbec nevyzerá ako to ukazujú americké filmy,“ hovorí Daniela Betková Vidová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď ti sabatikal otvorí cestu k sebe samému. Skúsenosť, ktorou si prešla svojho času začínajúca novinárka, potom úspešná PR špecialistka, ktorá to v jednom momente zabalila a odišla na skusy do sveta. A až kdesi k lapóncom na hranice polárneho kruhu. Po návrate – síce ochudobnená o vitamín D pre dlhú polárnu noc – sformulovala aj nasledujúcu skúsenosť: „keď robíte veci, kde motivácia naozaj vychádza z vašich potrieb, zažívate neskutočné veci“. Aké? Na ne sa pozrieme v dnešnom RánoNahlas. S Nikolou Richterovou. „Na počiatku bola úzkosť“, spomína Nikola. A keď hovorí o počiatku, myslí tým začiatok jej reflektovanej ceste k sebe samej. „Predtým som ten pocit vôbec nepoznala a vôbec som nevedela, čo sa vlastne so mnou deje“, vysvetľuje.Aké to malo prejavy? „Bola som zatvorená doma, bola som nešťastná, cítila som sa smutne. Nahnevaná. No netušila som, čo sa deje a prečo sa tak cítim“, rozpráva. „Cítila som prázdnotu. Nič ma nebavilo, nič mi nedávalo zmysel“. Čo skúsila riešiť „vyjedaním chladničky“. Keď sa to začalo opakovať, Nikola si uvedomila, že to nebude v poriadku, čo sformulovala do konštatovania: „Takto nechcem existovať“. Bol to zároveň začiatok riešenia. V jeho úvode bolo rozhodnutie dať si pauzu od práce. „S mojim zamestnávateľom sa sa dohodla na trojmesačnom sabatikale, čo bolo vlastne trojmesačné neplatené voľno“, uvádza. A to Nikola spojila s pobytom vo Fínsku. S rozhodnutím pre oddych však prišlo prekvapenie, spomína Nikola. „Tým, že som si dopriala zrazu ten oddych a že som nerobila nič, stala sa mi taká vec, že som mala toľko myšlienok, že som nevedela spávať. Zrazu sa mi začali vynárať veci v minulosti“. Aby si urobila v hlave poriadok, začala si písať diár. „Nehovorím, že je to pomoc pre každého, ale mne to pomohlo. Zapisovala som, čo mi bežalo hlavou a s tým prichádzal poriadok a začala som si uvedomovať svoje potreby. Začala som pociťovať, že viac s poznávam samu seba“, spomína. A s týmto poznaním prišlo aj rozhodnutie dať váhu sebe, svojim pocitom, svojim želaniam. „Vo Fínsku mám nižší plat, ako som bola schopná zarobiť na Slovensku. V živote som sa ale ešte necítila úspešnejšie a sebavedomejšie“– jedno zo „životných“ konštatovaní Nikoly Richterovej. Prácu PR špecialistky načas vymenila za pozície čašníčky či barmanky, osobný zážitok toho, že tým nešla za očakávaniami okolia, ale za očakávaniami seba samej prišla až k tomu, že hovorí, že sama seba „objavila“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Už keď vypustíte džina hnevu z fľaše, už ho nevrátite späť. Máte jedinú možnosť, aby ho dobro obkolesilo aby neprenikal ďalej. No a ten duch zloby je v našej spoločnosti naozaj vypustený. Obávam sa preto, že nastupuje obdobie, ktoré nie je obdobím zvolávania protestov – ani podporných a ani opozičných. Dnes by nemala žiadna politická strana uvažovať nad protestami v uliciach, naozaj nie, hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová. Atentát na premiéra, atentát, ktorý bol podľa dostupných informácií zjavne spáchaný z dôvodu politickej, nie osobnej nenávisti, tak tento akt násilia zásadne otriasol nielen našou politickou scénou, ale vyryl hlbokú jazvu i do tela celej našej krajiny. Už aj tak hlboko frustrovaná a silne polarizovaná spoločnosť tak dnes hľadá nielen cestu zmieru a upokojenia, ale obhliada si aj chodníčky odplaty a revanšu. „Politika nemá ponúkať to, čo máme nenávidieť, politika má povinnosť nám ponúkať to, čo by sme mohli mať radi, čo nás posunie a čo nám náš urobí prívetivejší a znesiteľnejší. Pokiaľ toto politika nedokáže, tak zlyháva. to je zlyhanie politiky na celej čiare.“ „Radi dávame čo najďalej od seba spoluzodpovednosť a vinu a pokiaľ sa nám ponúkne nejaký iný vinník – ako Soroš, americká ambasáda, zahraniční agenti a tak podobne, tak prijímame túto interpretáciu lebo nás to zbavuje vlastného pocitu viny a zlyhania. Na tomto je to založené, ponúknem ti na koho môžeš ukázať prstom a teba to seba očistí,“ vysvetľuje v Ráno Nahlas expremiérka.Ako ďalej Slovensko? Ako ďalej krajina zranená guľkami atentátnika? Ktorou cestou sa vyberieme a dokážeme ako spoločnosť ešte zaceliť všetky tie hlboké rany, ktoré nás čoraz viac a viac rozdeľujú a ako ukázali udalosti ostatných dní, aj radikalizujú. Kto, kde a ako dnes môže a najmä má preťať tú bludnú špirálu nenávisti a násilia? Témy a otázky pre bývalú premiérku a sociologičku Ivetu Radičovú.„Hrôzostrašný atentát na premiéra je takým vážnym mementom, že pokiaľ niektorí politici, ktorí naďalej rozosievajú nenávisť a ktorí sa domáhajú toho, že opozícia sa má teraz predkloniť, mlčať a tolerovať všetko, čo sa bude diať, tak takýto prístup nemá dobrú koncovku,“ hovorí expremiérka a sociologička Iveta Radičová. podľa nej máme pred sebou iba dve možné cesty - cestu násilia a cestu ďalšej eskalácie.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Platí nie len to, že politici sú obrazom ľudí, ktorí ich volia. Oveľa silnejšie platí opak: občania sú obrazmi politikov, lebo práve politici majú väčší vplav na občanov“, tvrdí psychológ Aleš Bednařík.Po pokuse o atentát na premiéra Fica je Slovensko zranenou krajinou. Zranenou, lebo rozdelenou. Delia nás pritom aj také samozrejmosti, ako holý fakt, že sa tu udial ozbrojený útok na predsedu vlády. Sú tu skupiny, ktoré hovoria dokonca o jeho zinscenovaní! Na druhej strane sa roztvorilo vrece s vinníkmi – a prstom a nevyberane sa ukazovalo na opozíciu či médiá. Na okrúhly stôl zmierenia, ku ktorému vyzvali prezidentka dosluhujúca s novozvolenou hlavou štátu, však akoby sme zatiaľ nedorástli. Slovensko zranené, lebo dramaticky rozdelené. Čo s tým? Kde hľadať to, čo nás môže dávať dokopy? Pozrieme sa na to so špecialistom na šťastie a pokoj - psychológom Alešom Bednaříkom.„Čím viac stúpame v spoločenskom rebríčku, tým viac veríme tomu, že práve ten môj názor je pravdou, že je faktom. A tým menej dávame na to, čo si mysli a hovoria iní“, tvrdí psychológ. Túto skúsenosť podľa neho potvrdzujú aj výskumy medzi manažérmi. „Na toto si treba dávať pozor“, dopĺňa. „Politik či verejne činná osoba je múdra vtedy, keď si uvedomuje, že čím väčší vplyv má, tým viac si musí dávať pozor na to, ako pôsobí, ako reaguje, ako komunikuje. A ako je ochotný brať do úvahy to, čo hovoria ostatní“. Problémom slovenského verejného priestoru je podľa Bednaříka spoločensky akceptované pokrytectvo. „Ako to majú vnímať občania, keď jeden politik vyzýva k zmieru a zároveň zaútočí v druhej vete na konkrétne skupiny, že oni môže za konkrétnu situáciu v spoločnosti“, uvádza Bednařík. „Opakom pokrytectva je integrita“, hovorí. „Robím, čo hovorím. Hovorím, čo robím. Správam sa čestne, férovo. Toto u nás nie je vnímané ako cnosť“, hovorí psychológ a označuje to za problém. „Cnosť je to, že sa zodpovedne správam zoči voči nejakým hodnotám“, vysvetľuje. Ktoré cnosti potrebuje krajina v súčasnej chvíli, poznačenej pokusom o atentát na premiéra? „Byť čestný. Dodržiava zákony. Dodržať dané slovo. Byť empatický a vnímať utrpenie iných. Pomáhať im, alebo sa za druhých postaviť. Alebo investujem čas a energiu, alebo aj peniaze, na pomoc ľuďom, ktorí to práve potrebujú“, reaguje. A zoznam dopĺňa o rešpekt k druhým. „Správam sa k druhým tak, ako by som chcel, aby sa oni správali ku mne. A mal by som tiež bojovať za rovnaké práva pre ostatných, keď ich nemajú na úrovni mojich“, dopĺňa Bednařík. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Neviem či nastane sadnutie si za spoločný okrúhly stôl, ale teraz ide o to, netlačiť na emócie a vzájomné obviňovanie sa, ale skúšať vecnú debatu o tom aké Slovensko chceme, hovorí po atentáte na premiéra sociologička Zuzana Fialová. "Poďme sa naozaj vecne baviť o tom, čo chceme pre túto krajinu. Aké Slovensko chceme - pre nás a pre naše deti. To je dnes téma," dodáva sociologička, ktorá sa dlhodobo venuje riešenieu konfliktov. „Aj mne občas napadalo, že mám právo nenávidieť. Ale to je strašný omyl. Nenávisť a pomsta sú nenásytné. Nenávisť je ako žravý netvor, ktorý má stále hlad. Nenávisť poškodzuje hlavne toho, kto nenávidí, a nie toho proti komu je namierená," píše v závere svojej knihy "Premohla som hnev a nenávisť“ preživšia Holokaustu Rachel Hanan. Napriek všetkým hrôzam, ktoré prežila však pred nenávisťou varuje. Podobne pred nenávisťou varuje aj známy nemecký filozof Friedrich Nietzche: "Ten, kto bojuje s monštrami, by si mal dávať pozor, aby sa jedným z nich napokon i on sám nestal. Keď dlho hľadíte do priepasti, raz sa aj priepasť pozrie späť do vás,“ jasnozrivo prorokuje tento klasik filozofie. Slovensko je pár dní po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica - a aj keď je ešte priskoro na vynášanie jednoznačných záverov, z dostupných informácií je zrejmé, že atentátnika v jeho šialenom čine poháňala nenávisť, nenávisť z politických dôvodov. Slová, a ich moc. Majú moc tvoriť, no majú i moc ničiť. Napokon: "Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo Boh," píše sa už v samotnej biblii, No aký je to Boh - či je to boh obetovania Izáka, zničenia Sodomy a krvnej klanovej pomsty alebo je to boh kázania na hore, univerzálnej lásky k blížnemu a odpustenia, to je už na voľbe každého z nás. "Poukazovanie na to, že voliči tej druhej strany sú tí zlí a sprostí, tak presne toto nikam nevedie. Treba sa pozrieť do vlastného hniezda. My totiž neponúkame žiadny obraz hrdosti alebo žiadne pozitívne príbehy, ku ktorým by sme sa - ako národ žijúci na tomto území, vedeli upnúť. To aké témy, aký príbeh a aké hodnoty nastoľujeme, to je ale naozaj na nás. Pretože, ak to neurobia vzdelaní ľudia v tejto spoločnosti, tak to nemáme od koho čakať," tvrdí sociologička Zuzana Fialová.Atentát na premiéra a Slovensko pred výbuchom nazhromaždenej frustrácie a polarizácie. Ako z toho von a ako sa vlastne deeskalujú hlboké spoločenské konflikty? Téma dnešného Rána Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Ak využijeme túto tragédiu na to, aby sme našli nejakých kolektívnych vinníkov a aby sme sa im pomstili a urobíme to takým spôsobom, že zmeníme mechanizmy fungovania štátu i vládnutia, tak sa nám to po čase vráti ako politický bumerang a zároveň sa to odrazí i na schopnosti Slovenskej republiky efektívne riešiť svoje životné a strategické záujmy, varuje dlhoročný politik a ex-predseda SDĽ Peter Weiss. Vybavovanie si účtov je podľa neho cestou do pekla. Pomsta či zmier, toto rozhodnutie môže premiéra zapísať do histórie Slovenska„Pokus o atentát na predsedu vlády SR je medzníkom v politickej histórií Slovenskej republiky. Tento čin sme jednoznačne odsúdili. Rovnako odmietame akékoľvek, aj skryté narážky, ktoré vedú k relativizovaniu tohto neprípustného aktu. Mali by ho odsúdiť všetci občania Slovenskej republiky: a to úprimne, nielen na verejnosti, ale aj vo svojom vnútri. Ako protifašisti však musíme rovnako rázne a nie dvojznačne odsúdiť aj všetky reakcie, ktoré smerujú alebo požadujú obmedzenie demokratických ústavných práv. V európskej histórii máme mnoho príkladov, ako takýto ohavný čin zneužili pravicoví radikáli na zmenu režimu. Výroky o „krvavých rukách“, požadovanie akejkoľvek individuálnej či kolektívnej odplaty, zastrašovanie legitímnych politických subjektov, výzvy, aby tí s iným názorom „niekam zaliezli“, obmedzovanie politickej súťaže a označovanie oponentov ako „zahraničných agentov“ a ako „protislovenské sily“ je známy slovník všetkých protidemokratických síl: otvorenie priestoru pre tieto názory a požiadavky povedie k ešte väčšiemu napätiu v slovenskej spoločnosti; a pokiaľ by sa pretavili do politiky, smerovali by k fašizácií našej spoločnosti.Ako protifašisti ešte raz dôrazne varujeme pred akýmkoľvek zneužitím atentátu na obmedzenie občianskych a politických práv: takéto obmedzenie vždy v dejinách európskych národov viedlo k nástupu fašizmu k moci.“To je stanovisko Slovenského protifašistického hnutia pod ktorým je podpísaný aj Peter Weiss. Ten, ktorý bol dlhé roky straníckym súputnikom Roberta Fica a ktorý previedol Komunistov – ako bývalú vedúcu stranu totalitného prednovembrového režimu do demokratickej ponovembrovej politickej reality ako jej šéf, ako predseda Strany demokratickej ľavice.O čom vypovedá atentát na predsedu vlády Roberta Fica a kde pramení takáto miera agresivity v našej spoločnosti? Ako po atentáte ďalej a je možné zmierenie v rámci hlboko polarizovanej slovenskej politickej scény? No a aké kroky by mali dnes po tejto tragickej udalosti urobiť politickí lídri no i mediálne a spoločenské elity a čo bude nasledovať, ak namiesto snahy o zmierenie preváži chuť k revanšu a odplate? Sú ohrozené základné demokratické práva a hrozí Slovensku cesta k orbanizácií spoločnosti?„To by bola katastrofa. 35 rokov po Novembri 89, keď sme si otvorili cestu k pluralitnej demokracii a všetkým tým slobodám, ktoré máme zakotvené i v našej Ústave, keby sme si teraz ten November pripomínali tak, že o všetky tieto práva po 35. rokoch prichádzame,“ hovorí v ráno Nahlas bývalý predseda SDĽ a dlhoročný skúsený politik Peter Weiss.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Chcem aby si ľudia uvedomili, aké ľahko sa to môže stať aj u nás a aké podobné osudy majú ľudia, ktorým sa to deje na Ukrajine. Že ani Ukrajinci, ani ich krajina a ani ich situácia, nie je žiadne scifi a že sa to veľmi ľahko môže stať i nám. To, čo sa tam deje, je v skutočnosti o nás,“ hovorí o svojej najnovšej knihe o vojne na Ukrajine reportér Tomáš Forró. A dodáva: Ak padne Ukrajina, celá naša bezpečnosť sa začne písať odznova.Teraz, na začiatku roka 2024, nikto netuší, aké budú ďalšie osudy ukrajinskej vojny – a už vôbec nie jej záver. Stratégovia západných armád sa však obávajú, že to najhoršie môže byť pred nami. Vojenskí diplomati sa zasa rezignovane pripravujú na trvanie konfliktu poas ďalších piatich až siedmich rokov. Z rovnakého dôvodu nemá zjavný koniec ani príbeh v tejto knihe, píše vo svojej najnovšej knihe Spev sirén, putovanie do srdca ukrajinskej vojny, renomovaný reportér Tomáš Forró. No a v závere knihy dodáva:„O Ukrajine sa treba začať rozprávať ešte raz a inak. Pokojne, úprimne, bez obáv, že pravda vymykajúca sa čiernobielym kontrastom, neľútostná a väčšinou bez zjavných morálnych ponaučení, môže otriasť verejnou mienkou, oslabiť našu podporu ohrozenej krajiny a rozotrieť rozdiel medzi dobrom a zlom...Uverili sme, že táto vojna rozhodne o našej vlastnej budúcnosti. Naďalej som presvedčený, že toto rozhodnutie a viera boli správne.“Ráno Nahlas, s reportérom Tomášom Forróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Nezabúdajme, že aj terorista zo Zámockej chcel zabiť premiéra Hegera a pozornosť na LGBTQ komunitu zameral, až keď mu tento plán nevyšiel, pripomína psychológ z IPčka Marek Madro. Pýtali sme sa ho, ako sa máme vysporiadať s agresiou, strachom a hnevom v spoločnosti, aj na komentáre ľudí, ktorí na internete prajú Robertovi Ficovi smrť.Agresívna reakcia Ľuboša Blahu a Andreja Danka je normálna, lebo sa cítia ohrození, hovorí psychológ Marek Madro. Podľa neho by sme mali situáciu upokojiť, pozrieť sa na veci s odstupom a s rozumom. Napríklad na to, že páchateľ možno potreboval psychologickú pomoc, no nedostal ju. Robiť z útoku predčasné závery a obviňovať z neho celé skupiny ľudí je zlé riešenie.Ako by sme teda mali reagovať na agresiu a obviňovanie, alebo napríklad aj na komentáre, ktoré hovoria, že Robertovi Ficovi karma vrátila jeho dlhoročnú agresívnu polarizáciu? A ako sa treba o týchto veciach rozprávať doma v rodine, alebo napríklad na ulici, keď vás niekto napadne pre presvedčenie či príslušnosť k skupine?S psychológom Marekom Madrom sa o tom rozprával Peter Hanák.

Tisícka škôl, banky i predajne elektroniky, naposledy univerzita – Slovensko čelilo vyhrážkam bombovými útokmi. Po nich však prišla - nie hrozba, rovno v našich končinách bezprecedentný pokus o atentát na najsilnejšieho muža krajiny – premiéra. Robert Fico čelil piatim výstrelom, po ktorých podstúpil náročnú operáciu. Robert Kaliňák, jeden z premiérových najbližších mužov. „Zažili sme jeden tragický deň, ktorý znamená boj o život predsedu vlády. Utrpel vážnu polytraumu po strelných poraneniach a jeho zdravotný stav je mimoriadne vážny“. To bolo krátko pred deviatou večer po vyše troj a polhodinovej operácii, ktorá ešte nebola vo svojom závere. Minister vnútra už vtedy hovoril o jasnom „politicky motivovanom“ pokuse o atentát. Matúš Šutaj Eštok.„Páchateľ vystrelil päť výstrelov a predseda vlády je v kritickom stave. Prvé informácie, ktoré máme, hovoria o jasnej politickej motivácii a že rozhodnutie padlo krátko po prezidentských voľbách“. Bezprostredne po útoku policajti zadržali 71-ročného útočníka Juraja Cintulu. „Nesúhlasím s politikou vlády. Sú likvidované masmédiá. Prečo je RTVS napádaná? Mazák je prečo vyhodený z funkcie?“, uviedol krátko pred výsluchom v zázname pre Ta3. Ak v prípade útoku na premiéra polícia páchateľa zadržala, stojcov útokov na školy zatiaľ nemá, hrozby však vyšetruje ako terorizmus s najprísnejšími trestami. Aký potenciál v sebe skrývajú takéto opakované hrozby, keď zasievajú strach? Svoje by o tom vedeli povedať tisíce rodičov aj ich detí.Čo o nich prezrádza ich „rukopis“? Napĺňajú klasifikáciu hybridných hrozieb a čo môžu sledovať ich strojcovia? Téma pre bezpečnostného experta so špecializáciou na hybridné hrozby či terorizmus Victora Breinera. Nie je v ohrození taká krehká hodnota, ako súdržnosť jednej krajiny? „Sme zvyknutí, že teroristické hrozby sa dejú kdesi ďaleko od nás a terorizmus je islamský, pričom sa spája s neštátnymi aktérmi. To sa aj Putinovou agresiou na Ukrajine zmenilo“, tvrdí bezpečnostný expert Victor Breiner. Poukazuje na nevídanú aktivitu ruských tajných služieb. A to aj u nás. Nehovorí, že za aktuálnymi hrozbami boli práve oni, no bezpečnostné zložky podľa neho nemôžu pri vyšetrovaní prípadu vynechať žiadnu z alternatív. Rovnako aktivitu nejakého technologicky schopného jedinca. Strach ako želaný efekt„Terorizmus je komunikačná stratégia, pri ktorej sú obete len prostriekom. Cieľom je strach publika, ktorý odradí od aktivít proti strojcom takýchto útokov“, tvrdí Breiner. Bezpečnostná slepota vládnych politikov alias prospechárstvo„Pokiaľ považujeme za blízkeho partnera krajinu, ktorá vyprovokovala vojnu voči svojmu susedovi, pokiaľ sa vládni predstavitelia úplne otvorene ukazujú so zástupcami Ruska ako so svojimi legitímnymi partnermi, to je presne tá strana, ktorá preukázateľne stojí už desaťročie za plejádou projektov, ktoré manipulujú verejnou mienkou. Nazval by som to politickým prospechárstvom. Vládna premena RTVS na vládnu STVR – rovnako „bombová“ hrozbaAkousi „bombovou hrozbou“ pre demokraciu a právny štát je podľa Breinera aj vládne zmočňovanie sa verejnoprávnej RTVS, o formálnom zrušení ktorej sa aktuálne rokuje v parlamente. „Potrebujú nad ňou kontrolu, aby dosiahli tzv. interpretačnú suverenitu“, vysvetľuje. „Potrebujú, aby im vo verejnom priestore čím menej informačných kanálov robilo konkurenciu a spochybňovali kroky, ktoré politicky robia. Na druhej strane získavajú kanály, ktorými môžu propagovať seba, svoje politiky. To, čo sa bude nazývať štátnou propagandou“, hovorí expert na hybridné hrozby. Cieľom je udržať sa pri moci aj ďaľšie volebné obdobie. „Mať kontrolu nad verejnoprávnym médiom im v tom rozhodne môže pomôcť“,...

Rusko nevníma Európsku úniu ako politickú entitu, ktorá je schopná prijať nejaké geopolitické rozhodnutie a to logicky vyplýva z jej politického usporiadania. Mňa prekvapuje, že ani teraz tu neexistuje relevantná politická sila, ktorá by si to uvedomovala a chcela urobiť z Únie niečo, čo nás bude bezpečnostne chrániť, hovorí bývalý minister obrany a jeden zo zakladateľov SDK Ivan Šimko. A ako vidí možnosť spolupráce KDH so Smerom?„KDH by tu malo byť na pozore. Premiér tým sleduje dva zámery. Jednak si chce nás, kresťanských demokratov, priaznivejšie nakloniť , ale zároveň sa pokúsi loviť v našom voličskom rybníku. Lebo čím viac budeme stáť po boku progresívcov, tým menej tomu budú rozumieť práve naši voliči. A Fico to dobre vie. Chce to teraz z našej strany chirurgicky presný postoj. Na jednej strane by sme sa už nemali podieľať na tej démonizácii politickej scény. Mali by sme mať silu vzoprieť sa tej primitívnej, ale nebezpečnej politickej logike, v ktorej jedna polovica národa chce lynčovať predstaviteľov tej druhej – a samozrejme aj naopak. Pretože toto bude pre mnohých konzervatívne cítiacich voličov stále viac dilemou, či nám o konzervatívne hodnoty naozaj ide, keď nám ich Fico ponúka ako na tácke. Na druhej strane však musí byť jasné, že v mocenskom zápase, ktorý je súčasťou aj demokratickej súťaže, stojí KDH na celkom opačnom póle, ako Ficov Smer. Máme celkom inú víziu Slovenska, Európy, sveta, nespravodlivej vojny Ruska proti Ukrajine a v mnoho, ďalších, politicky a ľudsky významných veciach. Odlišnú predstavu od tej jeho, ale inú aj od toho, čo hlása Progresívne Slovensko, ako aj strany bývalej vládnej koalície.“To hovorí na margo snahy premiéra a šéfa Smeru Roberta Fica politicky vykostiť KDH bývalý minister vnútra i obrany, expodpredseda KDH a jeden zo zakladateľov SDK, ktorá porazila Mečiara Ivan Šimko. Prečo je podľa neho politika KDH principiálne nezlučiteľná s predstavami SMERU a prečo sa Kresťanskí demokrati potrebujú vymedziť aj voči Progresívnemu Slovensku? No a môže sa zopakovať úspech SDK, ktorá v roku 1998 porazila mocného muža slovenskej politiky Vladimíra Mečiara?„Bez kompromisov sa nedá robiť demokratická politika no dnes je najväčší frajer ten, kto hovorí, že kompromisy nerobí. No ale s tým sa demokratická politika fakt robiť nedá,“ hovorí spolutvorca SDK Ivan Šimko.No a aká je jeho predstava o budúcnosti Európy čeliacej ruskej invázií na Ukrajine, ktorá sa ani napriek tejto hrozbe nedokázala mocensky zmobilizovať a čeliť agresívnym výzvam tejto doby bez spoliehania sa na vojenskú ochranu USA? A prečo je, podľa neho, načase opustiť predstavu o sile národného veta a vydať sa radšej na cestu federalizovanej Únie?Ráno Nahlas s exministrom obrany i vnútra a spoluzakladateľom SDK Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Jediným cieľom zákona o STVR je ovládnutie verejnoprávneho média, Reportéri bez hraníc volajú po stiahnutí zákon v tejto podobe“, tvrdí Pavol Szalai z parížskej centrály tejto medzinárodnej organizácie na ochranu novinárov. Vládne zámery s verejnoprávnou RTVS idú do finále. Tá pôvodná rovno skončí, aby tu mohla vzniknúť nová – podľa vládnych politikov až teraz verejnoprávna a „viac objektívna“. Najmä v oblasti spravodajstva a publicistiky, ako to stojí rovno v predkladacej správe. Deklarovaným dôvodom zmien je údajná „nespokojnosť verejnosti a ich voličov“, ako opakuje vládna väčšina. A tak po rozpustení pôvodnej s odchodom súčasného vedenia presúvajú voľbu štatutára z parlamentu na radu. Na radu, ktorá vzíde z nominácií politicky nominovaných ministrov a poslancov. A ešte aj v názve má byť viac národného, nakoľko ten súčasný má „degradovať slovenský národ“. Len v horizonte dní medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc Slovensku zaznamenala až „voľný pad“ v rebríčku slobody tlače. Len za posledný rok sme padli o 12 priečok. Hodnotenie pritom ešte nezachytilo zmeny s RTVS. Čo to môže urobiť s kvalitou demokracie u nás? A čo prípadne hrozí Slovensku, ak budú vládne kroky v rozpore s nedávno prijatým aktom o slobode médií? Téma pre Pavla Szalaia z Reportérov bez hraníc. „Ficove tvrdenia o tom, že RTVS porušuje ľudské práva, sú nezmysel“, tvrdí Szalai. Dôkazom je podľa neho už len obyčajná štatistika Rady pre mediálne služby. Z desiatok až stoviek podaní sa RTVS týkala malá časť. A ak sa má hovoriť o sankciách, tak ide podľa neho o ojedinelé prípady. „Oni ani neskrývajú, že chcú ukoristiť verejnoprávnu RTVS. Je to pre nich len volebná korisť. Vnímajú to tak, že na jednej strane sú liberálne médiá, ktoré ovládnuť nemôžu – aj keď im hádžu polená pod nohy - na druhej to bude ich STVR, ktorá sa stane novým Tv Slovanom. A odtiaľ pôjde ich propaganda“, hovorí Szalai. Vidí v tom rovno oslabenie súdržnosti demokratickej spoločnosti. V kontexte prijímania nového zákona o STVR pripomína záväzok strany Hlas-SD, ktorý dala organizácii Reportéri bez hraníc pred septembrovými parlamentnými voľbami. „Hlas-SD sa hlási k ochrane slobodnej žurnalistiky a rovnako akékoľvek zmeny, ktoré by sa týkali slobodnej a zodpovednosť žurnalistiky, musia byť prekonzultované s odbornou verejnosťou. Takýto záväzok a podporu dala za túto stranu exministerka Ľubica Laššáková“, uvádza Szalai. „Nasledujúci vývoj nezávisí len od vlády“, poznamenáva Pavol Szalai. „Chcem to zdôrazniť: závisí aj od občianskej spoločnosti, protestov. Závisí od samotných novinárov v RTVS, ktorí sú mobilizovaní a ja im za to ďakujem. A samozrejme závisí od Európskej komisie, ona bude zohrávať rozhodujúcu úlohu“, dodáva. „Zákon o STVR odporuje európskej norme o slobode médií, ktorá obsahuje silné záruky pre nezávislosť verejnoprávnych médií. Ak slovenský zákon prejde, Slovensko bude mať zarobené na tzv. konanie pre porušenie európskeho práva. A môže sa stať, že pôjde až na Európsky súdny dvor, ktorý môže rozhodnúť aj o finančných sankciách“, upozorňuje Pavol Szalai. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Reči o zvrhlom umení ma úprimne desia pretože otázkou je, či potom nenastúpime cestu nielenže nepodporovať také umenie, ale priamo ho zakázať,“ hovorí šéf Fondu na podporu umenia Róbert Špoták. Pôjdeme cestou zákazov umenia, ktoré sa nepáči našim dnešným mocným? Slovenský! Slovenský a žiadny iný – či skôr náš a ministersko-poslanecký? Takto nejako v duchu motta aktuálnej ministerky kultúry pristúpila vládna koalícia k takpovediac upratovaniu v ďalšej nezávislej inštitúcií v rezorte kultúry, v tomto prípade Fondu na podporu umenia.„Ja tomu úprimne nerozumiem, čo to znamená to (ministerkino) "Slovenská a žiadna iná" lebo to, kto sa čím inšpiruje, odkiaľ to prichádza alebo s akými kontextami pracuje to tu bolo v kultúre a umení predsa vždy. Kultúra neexistuje izolovane od nejakých iných kultúr a vplyvov, tobôž v strede Európy. Veď to sa ani nedá,“ hovorí aktuálny šéf Fondu Róbert Špoták.Ako bude vyzerať fond na podporu po zásahoch vládnej moci, ktorá sa zjavne vydala na dlhý pochod inštitúciami s cieľom ich ovládnuť a napokon ich aj znormalizovať na ich mentálny obraz?„Pozmeňujúci návrh z dielne poslanca SNS Michelka by mal ďalekosiahle následky na fungovanie celej tejto inštitúcie, pričom na istú dobu by bol Fond paralyzovaný a rozhodne by bol potlačený odborný prvok v jeho rozhodovaní. Ak by tento jeho návrh prešiel, bál by som sa o verejnoprávnosť Fondu,“ hovorí šéf FPU Róbert ŠpotákFond – ako verejnoprávnu ako aj samosprávnu a nezávislú inštitúciu na podporu kultúry v celej jej rozmanitosti a podľa jej vlastných potrieb, pritom nezaložil žiadny kovaný liberál či dokonca progresívec, je to dielo vtedajšieho ministra kultúry za SMER Mareka Maďariča.Fond dlhé roky fungoval k spokojnosti kultúrnej obce i moci – až na opakovane vyčítaný nedostatok finančných zdrojov vo Fonde. Dnes však vládnej moci nezávislosť Fondu evidentne prekáža a tak sa hrá o jeho tvrdé ovládnutie politickou mocou, no paradoxne, bez akéhokoľvek záujmu o komunikáciu s tými, ktorých sa toto rozhodnutie bytostne týka. Aktuálny šéf Fondu preto pripúšťa aj celkom obyčajné motívy takejto snahy o ovládnutie Fondu, akými sú napríklad závisť, žiarlivosť alebo snaha aj takýmto spôsobom si zaviazať lojalitu časti kultúrnej obce a za verejné zdroje si takpovediac „kupovať“ vplyv či popularitu.„Debata o kultúrnej politike by naozaj mala byť o systéme, nie o konkrétnych žiadostiach či boli alebo neboli podporené a prečo, to by rozhodnutiach,“ dodáva Róbert Špoták.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o Fonde na podporu umenia a jeho fungovaní, ale reč bude aj o našej kultúre a jej "slovenskosti", no i o kompetentnosti, či nekompetentnosti, aktuálnej vládnej moci. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mrzí ma, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a finančnú nezávislosť, tvrdí športový komentátor RTVS Pavol Gašpar. „Kvôli tomuto sa chodí na štadióny, kvôli tomuto sa chodí na zápasy. Aby hráči, ktorých pobozkala inšpirácia s múzou, nám ponúkali podobné okamihy“. Jedna z nespočetných hlášok hokejového komentátora RTVS Pavla Gašpara. Po dvoch dekádach ich však budeme musieť oželieť. Prvýkrát po takejto poriadnej komentátorskej šnúre jeho hlas z Ostravy či Prahy počuť nebudeme. Prečo a ako to sám prežíva? A kde berie inšpiráciu a múzu on pre svoje komentovanie? Dnešné RánoNahlas bude netypicky športové. Aj u nás sa začína dvojtýždňový „festival svetového hokeja“ – hoc jeho dejiskom sú české mestá Ostrava a Praha. "Želajme si, aby sme opäť mohli prežiť tie euforické roky 2002 a 2003, keď boli na námestiach desaťtisíce“ – hokejový komentátor Pavol Gašpar sa oblúkom vracia do čias, keď slovenské hokejové tímy zažívali najväčšie úspechy. „Možno to bude znieť až pateticky a frázovito, ale aby naozaj hokej splnil tú úlohu: aspoň na chvíľu nechať zabudnúť na naše rozdelenia, aby sme jednoducho mali trošku radosti zo života", vyslovuje svoje prianie pre krajinu športový komentátor. Za „komentátorským tichom“ z verejnoprávnej RTVS je tento rok prechod vysielacích práv na jednu zo súkromných televízií. Pozícii verejnoprávneho vysielateľa podľa Gašpara nenahrávajú ani platné pravidlá. „Na rozdiel od RTVS súkromné televízie nemajú povinnosť zverejňovať svoje kontrakty v centrálnom registri zmlúv. Takže akonáhle sme my niečo podpísali, konkurencia jasne videla, odkedy, dokedy, za koľko...., čo sú obrovsky výhodné faktory pri každom ďalšom jednaní. Keď si samozrejme tieto naše kontrakty dohľadali, a to aj smerom dozadu, videli, v akom rytme sa asi navyšuje a o koľko. To je ako hrať poker s odkrytými kartami. Každý pri stole vidí, čo máte na ruke. No to sa hrá dosť ťažko!“, uvádza.Riešením by mohla byť zmena pravidiel, podľa ktorých postupujú niektoré zabehnuté demokracie. Celospoločensky významné športové podujatia sú viazané na verejnoprávneho či štátneho vysielateľa. Ako vidí hokejový komentátor šance nášho „ostravského“ tímu? „Je to asi to najlepšie, čo máme k dispozícii. (…) Verím teda tomu, že opäť sa pozrú chlapci do Prahy. A nie ako turisti. Že si tam prídu zahrať hokej. To by znamenalo, že postupujeme minimálne do štvrťfinále“, očakáva Pavol Gašpar. V rohovore budete počuť aj komentátorské hlášky, ktoré má najradšej, či jeho pohľad na súčasný tlak politikov na RTVS. „Zďaleka to nie je prvýkrát, keď sú RTVS, predtým STV či SRo politicky napádané, čím to nechcem samozrejme nejako bagatelizovať. Skôr ma mrzí, že žiadna z vládnych garnitúr za tých vyše 30 rokov tu nedokázala nastaviť jasné a pevné mantinely, ktoré by verejnoprávnej inštitúcii garantovali politickú a zároveň finančnú nezávislosť. Lebo ak by to čo len jedna vláda dokázala a ideálne ústavnou väčšinou, aby sa to neprelamovalo tak ľahko, tak by sme sa tu asi veľmi nerozprávali o tejto téme. Takže ma mrzí tých 30 rokov premrhaných príležitosti“, tvrdí Gašpar. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Líderka kandidátky do eurovolieb Miriam Lexmann v podcaste vysvetľuje, prečo si myslí, že nám Komisia nemôžeme vziať eurofondy za to, že sme zrušili Úrad špeciálnej prokuratúry.„Nemôžeme dovoliť, aby Európska komisia argumentovala zrušením Úradu špeciálnej prokuratúry a že preto nám ide zobrať eurofondy. Pre tento dôvod nám eurofondy vziať nemôže. Iba ak dokáže, že dochádza ku korupcii. V liste sme apelovali na to, aby sa Európska komisia pozrela na to, ako sa nakladá so spismi." približuje v podcaste europoslankyňa Miriam Lexmann.Lexmann tiež hovorí, že s predsedníčkou Európskej komisie Ursulou von der Leyenovou o liste komunikovala. „Sama mi povedala, že si uvedomuje problém, že sa argumentuje zrušením ÚŠP. Pretože to môže byť vnímané ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Slovenska. Svojím spôsom sa to obráti proti všetkým, pretože s tým môže Fico nakladať tak, že nám berú eurofondy spôsobom, na ktorý nemajú právo," tvrdí Lexmann.Smer môže prejsť zmenamiTémou podcastu je aj opozičná politika hnutia. Podľa Lexman si ide KDH svojou cestou a správa sa zodpovedne. Podľa Lexmann bude hnutie v najbližších parlamentných voľbách hľadať partnerov, s ktorými by mohli naplniť volebný program.V podcaste tiež odpovedá na otázku, či vedia do budúcna vylúčiť vládnu koalíciu so Smerom, tak ako v nedávnych parlamentných voľbách. „Nedokážeme vylúčiť aj to, že strana bude vyzerať ako vyzerá. Či bude taka silná alebo tu nebude iná strana. To je otázka, ktorá je budúcnosť. Nedokážeme sa rozprávať hypoteticky o veciach. V politike sa musíte rozprávať o konkrétnom nastavení a na zákalde sa toho rozhodnúť, odpovedá Miriam Lexmann.Europoslankyne sa v podcaste tiež pýtame, prečo dokáže hnutie vylúčiť do budúcna spoluprácu s Republikom, no so Smerom nie. „Lebo Smer určite môže určite prejsť veľkými zmenami. Nevieme, kto bude ten partner. Vieme za čím stojí Republika a to je pre nás neakceptovateľné. My nevieme za čím stojí Smer. Smer je raz taký a raz taký. Raz háji to, potom hovorí presný opak. Z tohto hľadiska pre nás to nie je uchopiteľná politická strana, ktorá dnes sa dá predvídať, ako bude vyzerať za tri a pol roka. Samozrejme, v prípade že to bude ten istý Smer, tak pravdepodobne s nimi nebudeme môcť íst do koalície, lebo to sme vylúčili teraz a sme v tom konzistentný.Právo veta v EÚ a ČínaTémou podcastu sú aj blížiace sa eurovoľby. KDH v programe do eurovolieb hovorí, že chce, aby bolo zachované právo veta. „Mňa mrzí, že politické strany, ktoré súhlasili s odobratím práva veta v minulosti, dnes strašia tým, že nám ho niekto chce zobrať. Hoci vedia, že je tu zábezpeka, že Slovensko to neodsúhlasí," hovorí.Plán premiéra Roberta Fica vycestovať do Číny a nájsť partnerov na opravu stoviek mostov a výstavbu novej koľaje považuje europoslankyňa za nebezpečný.Čítam to ako zlý a nebezpečný krok pre Slovensko. „Vyzerá to, že z krátkodobého hľadiska to môže priniesť výhody, ale z dlhodobého hľadiska to ohrozuje naše ekonomické aj bezpečnostné záujmy," vysvetľuje Miriam Lexmann.Moderuje Denisa Hopková.

Natočil som ho aj pre seba, tvrdí vojnový fotograf Juraj Mravec. Keď deti nežijú na svetle dvorov, ale v tme pivníc. Už dospelé ba priam staré deti v nákupnom vozíku evakuujú svoju ultra deväťdesiatročnú mamu z frontovej línie. Či obyvateľ zničeného mesta ide na prvú návštevu svojho zbombardovaného bytu v troskách. Ale aj momenty, keď vyslobodením z vojnového pekla je pohárik a napätie a zlosť eliminuje zverské mučenie. To všetko rovno pred vami, na filmovom plátne, kde vám za niečo viac ako hodinu hrozná Putinova agresia vlezie až pod kožu. Nový dokument vojnového fotografa Juraja Mravca. A ak pred ôsmimi rokmi prišiel so snímkou MirVam, tento nazval MirNam. Prečo? A čo robia s človekom hoc len pozorované a zaznamenávané vojnové zverstvá? Otázky na Juraja Mravca, ktorý za novým vojnovým dokumentom stojí. „Keby som tam nešiel, kto by som bol? Hrozne sa mi nechcelo, no nemal som na výber“, hovorí o prvých okamihoch so strašlivou realitou Putinovej agresie proti Ukrajine. A ako vníma svoju rodnú krajinu, ktorá aj podľa najnovších prieskumov väčšinovo nevidí v Putinovi agresora a do vedenia si zvolila premiéra, ktorý občiansku zbierku na muníciu pre Ukrajinu označil za „prd“? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To dno je dovtedy, kým budú ľudia akceptovať poslancov, ktorí dýchajú dym do ikebany a budú to brať ako seriózny postup. Kým toto bude ľudí baviť, tak na tom nie sme dobre, ale ja verím, že toto ľudí donekonečna baviť nemôže, hovorí šéf Nadácie Ekopolis Peter Medveď. Podľa neho útoky voči mimovládnemu sektoru pocítia na vlastnej koži všetci občania. „Trval som na tom, že musíme byť tolerantní, ale rovnako sa tak domnievam, že aj tolerancia má svoje medze. Nesmieme veriť tým anti-humanitárnym náboženstvám, ktoré nielen kážu o deštrukcií, ale podľa toho, čo kážu, aj konajú. Pretože, pokiaľ by sme ich tolerovali, stali by sme sa spoluzodpovednými za ich činy. Tí, ktorí nám sľubujú raj na zemi, nikdy nevyprodukovali nič iného než peklo,“ hovorí jeden z najznámejších filozofov modernej doby a autor diela Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia Karl R. Popper, v ktorej kladie práve otvorenú spoločnosť do ostrého protikladu k totalitným tendenciám uzavretých politických systémov. No a dnes – tu u nás, môžeme i my sledovať ako sa vládnuca moc postupne pokúša ovládnuť a podriadiť si - rad za radom, všetky slobodné, nezávislé a kritické zložky spoločnosti. Začalo to pri Špeciálnej prokuratúre, postupuje to cez verejnoprávnu RTVS, ako i nezávislých a kritických novinárov až napokon na rad prichádza aj takzvaný tretí sektor so slobodnými a na vládnej moci nezávislými občanmi. „Beriem nádej v tom, že im nebude fungovať štát, že Slovensko naozaj na tom nie je ekonomicky dobre a vláda sa nevenuje riešeniu skutočných problémov, ale namiesto toho sa venujú vyrábaniu nepriateľov a pripravovania Slovenska na to, že tu bude zle a môžu za to všetci, len oni nie,“ hovorí šéf nadácie Ekopolis Peter Medveď. „Určitá skupina ľudí, dokonca politicky činných sa naučili žiť z peňazí tretieho sektora. Chceme mať jasno, kto týchto ľudí platí. Rôzne nadácie za záhadných okolností sa vyjadrujú k politike a financujú tak kampane stranám. Ak chcú robiť politiku, tak nech sa zaregistrujú v politickej strane,“ otvorene a jasne deklaruje vládne zámery predseda koaličnej SNS Andrej Danko a zastrája sa, že s mimovládkami urobí poriadok a "klepne ich po prstoch". Čo je to teda tá občianska spoločnosť, kde všade - a pre koho, pôsobia mimovládne organizácie? Komu všetkému pomáhajú všetky tie tisícky a tisícky neziskoviek a napokon, prečo vlastne tak veľmi vládnej moci prekáža, keď sa občan - ten jediný skutočný nositeľ moci v tomto štáte, svojbytne a nezávisle organizuje? No a prečo snaha nálepkovať a stigmatizovať mimovládky kvôli príjmom zo zahraničia uškodí napokon nám všetkým? „Ľudia pravdepodobne precitnú vtedy keď na vlastnej koži pocítia, že veci v tejto krajine nefungujú. Mnohí to cítia už teraz, ale zrejme to ešte nie je dostatočne silné,“ tvrdí šéfka Karpatskej nadácie Laura Dittel. Témy pre šéfku Karpatskej nadácie Lauru Dittel a riaditeľa nadácie Ekopolis Petra Medveďa. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vládna mobilizácia súkromných dôchodkov narazí na Úniu, tvrdí Miroslav Kotov z asociácie dôchodkových správcov. Nie Spojené štáty, ale infraštruktúra a strategické podniky na Slovensku – aj tam by mali podľa premiéra Fica končiť súkromné dôchodkové úspory z druhého piliera. Ich aktuálna výška už presiahla 15 miliárd eur, pričom si v systéme sporí takmer milión deväťsto tisíc sporiteľov. Jeho vlády doteraz systém otvorili štyrikrát a odklonili z neho takmer polmilióna sporiteľov a s nimi presunuli do štátnej Sociálnej poisťovne vyše miliardu. Negatívnymi zásahmi ho mali podľa ekonómov doteraz pripraviť najmenej o 18 mld. Len nedávno pritom opäť znížili príspevok, ktorý si ľudia pravidelne odvádzajú na svoje účty. Jedného 35ročného sporiteľa s mesačným hrubým prijmom 1500 eur tak pripravia o 35-tisíc eur - podľa iného modelového prepočtu. Máme spozornieť, ak aktuálne ten istý Robert Fico hovorí nie o otváraní druhého piliera, ale o „otváraní možností, ako využiť jeho úspory“, aby sa krajina vrátila k prosperite? Čo môže priniesť súkromných dôchodkovým účtom jeho „mobilizácia všetkých zdrojov“, ako o nej hovorí? Môže byť výhodná?Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností. „Pokiaľ sa dôchodkovým spravcovským spoločnostiam otvoria možnosti, kde budú môcť investovať na základe vlastných rozhodnutí, to by nebolo pre druhý pilier škodlivé“, hovorí Kotov. „Iná téma by bola, keby dostali správcovské spoločnosti cez zákon prikázané, kam majú umiestniť časť svojich investícií. Od začiatku tvrdíme, že ak sme správcovia a v garantovanom fonde k tomu ešte ručíme za zhodnotenie a vývoj majetku sporiteľov svoji majetkom, tak musíme mať stopercentnú kontrolu nad tým, kde tie peniaze investovať“, dodáva. „Ak by bola v zákone ukotvená akákoľvek povinnosť pre dôchodkových správcov investovať priamo do slovenských infraštruktúrnych projektov, proti tomu budeme vystupovať“, hovorí Miroslav Kotov.V takom prípade by v tom neboli sami, lebo by to bolo v rozpore s jedným z princípov, na ktorých stojí Európska únia a tým je „voľný pohyb kapitálu“. Diskusia je však ešte len na začiatku a dôchodkoví správcovia čakajú na konkrétne návrhy. Miroslav Kotov pripomína, že téma nie je nová a podpore výstavby diaľnic či nájomných bytov už v minulosti rokovali s predchádzajúcimi vládami. Pre komplikovanosť a nejednoznačné výhody sa však nedopracovali k výsledkom. „To je taká komplikovaná téma, že sme sa ani vtedy nedopracovali k riešeniam, ktoré by boli výhodné tak pre štát ako aj pre dôchodkových sporiteľov (…) Tie diskusie sa ukázali tak komplikované, že sa nakoniec od toho upustilo“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Toto nie je normalizačný pohyb, to je klasická konzervatívna a krajne pravicová politika, hovorí o aktuálnej situácií jeden zo zakladateľov Smer-SD a bývalý poslanec Boris Zala. A ako dodáva, toto, čo sa tu dnes deje tu bude dovtedy, kým volič nepochopí, že nechce ísť touto ľudáckou cestou. Jednoznačné víťazstvo tak v parlamentných, ale aj prezidentských voľbách. Vládna koalícia vedená stranou Smer politicky doslova valcuje krajinu a zdá sa, že ju nič zatiaľ zastaviť nedokáže. Navyše, s jedlom zjavne rastie i chuť a tak vládny valec oprášil staré a osvedčené heslo „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ v mene ktorého frontálne zaútočili na verejnoprávny telerozhlas, mimovládny sektor, médiá, ale aj Ústavný či Najvyšší súd.Ani opakovaná výhra vo voľbách teda proklamovaný pokoj do spoločnosti zjavne nepriniesli, ba práve naopak – napätie a polarizácia by sa dala krájať a nevraživosť voči neustále novým a novým "nepriateľom štátu" výdatne živí i sám premiér. A od parlamentných volieb pritom neuplynul ešte ani jeden celý rok no preferenciám vládnych strán sa darí a tak sa takáto politika voličom zrejme páči.„Toto bude realita Slovenska kým volič nepochopí, e nechce ísť touto ľudáckou cestou. Toto by mal byť dnes ten hlavný ideový zápas, ktorý permanentné opakovanie mantry o východe a západe neprekryje. Ten skutočný boj je tu dnes medzi konzervatívnym nacionalizmom, ktorý reprezentuje partia okolo Andreja Danka a ktorých by som celkom pokojne nazval aj neoľudákmi. Robert Fico v týchto vodách veľmi dobre vesluje, aby si permanentne udržiaval voličskú základňu, ale nie je to jeho produkt. No veslovať v týchto vodách znamená permanentne vyhrocovať rozdelenie medzi občanmi. Podľa mňa to však už dnes nie je schopný kontrolovať,“ tvrdí bývalý poslanec i europoslanec Boris Zala.„Už dlho hovorím, že reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzerva­tívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov… Posledné vyjadrenia Andreja Danka o potrebe silnej ruky sú jasnou výstrahou. A pani ministerka je len bábkou v prúde tejto lávy…“ napísal nie tak dávno Boris Zala. Zároveň však v rozhovore pre Ráno Nahlas pripomína, že náš dnešný zápas nie je o Robertovi Ficovi.„Ten zápas nie je o Robertovi Ficovi, ale je o tom, že sú tu nejaké politické línie a že Slovensko (ale aj mnohé iné štáty aj na Západe) sú dnes rozdelené v tom, či sa vrátia k tomu národnému konzervatívnemu tradicionalizmu, izolácii a protekcionizmu alebo sa v rámci EÚ posilníme,“ dodáva Zala.Kam smeruje slovenská spoločnosť pod štvrtou vládou Roberta Fica a kam ho zavlečú čoraz silnejšie no i temnejšie prúdy ožívajúceho ľudáctva a radikálnej polarizácie, ktorá v politickom oponentovi už ani len nechce alebo nedokáže vidieť človeka a spoluobčana? Hráme tu dnes o samotnú demokraciu a bude mať vládna moc vôbec nejaké červené čiary v boji o ovládnutie štátu? Kam zmizol hlas Hlasu, aký bol odkaz týchto prezidentských volieb a čo nám nimi voliči vlastne povedali?No a napokon, akej budúcnosti bude čeliť Ukrajina a prečo Európska únia akútne potrebuje vlastný vojenský priemyselný komplex, ktorý by dokázal účinne našim východným susedom pomôcť a zastrašil by svojou silou aj Putina? Nie je na čase prestať váhať o práve veta a vydať sa cestou reálnej federalizácie Európskej únie? A záverom, ak Ukrajina prehrá, nelegitimizuje to i veľkomaďarské ambície oživenia Trianonskej traumy a nebudeme čeliť ére nielen nestability, ale už aj nových a nových vojen?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský.

„Dúfam, že sa neprebudíme do krajiny, kde sa bude pre administratívne chyby rozpúšťať mimovládny sektor“, vyjadruje obavy Simona Stískalová zo Slovenskej katolíckej charity.Viac transparentnosti vo financovaní pre vyššiu dôveru verejnosti, versus stigmatizácia a nepotrebný až podozrivý štátny dohľad nad tretím sektorom, ktorý Brusel - analogicky s maďarským modelom - označuje za rozporný s pravidlami.Vládna SNS navrhuje, aby každá mimovládka s darom zo zahraničia na úrovni aspoň päťtisíc eur dostala označenie „organizácie so zahraničnou pomocou“. Ak vládna moc operuje transparentnými finančnými tokmi, ktoré majú vnášať svetlo na donorov, opozícia hovorí o stigmatizácii a nepatričnej kontrole. Hovorí o tlaku na mimovládny sektor, ktorému hrozí aj možnosť rozpustenia v prípade porušenia pravidiel. Mimovládky reagujú, že o pôvode darov a darcoch už teraz transparentne a pravidelne informujú. A finančná pomoc zo zahraničia podľa nich „nie je ohrozením suverenity či nezávislosti krajiny“, ale „prejavom solidarity medzi národmi a podpora demokratických hodnôt“. To sú formulácie zo stanoviska Slovenskej katolíckej charity, ktorá pomoc zo zahraničia nielen prijíma, ale za hranice Slovenska ju aj obrazne povedané vyváža. Je vôbec potrebná „maďarská“ či „ruská“ úprava slovenských mimovládiek? Na čo niekomu opäť pripínať na hruď žlté hviezdy? A čo to s mimovládnym sektorom a demokraciou u nás môže urobiť? Otázky pre Simonu Stískalovú z charity.„Už dnes môžeme konštatovať, že mimovládne organizácie sú veľmi transparentné vo vykazovaní pôvodu darov“, konštatuje Stískalová. „Len za posledné dva roky sme zo zahraničia získali od darcov 5,2 milióna eur. Boli to prostriedky pochádzajúce z dvanástich krajín. Vďaka ním sme dokázali vybudovať ďalších 24 podporných centier a urobiť 290 tisíc intervencií. Poskytli sme pritom konečnú podporu za 45 tisíc eur“, ilustruje situáciu s prijímanou i poskytovanou pomocou Slovenskej katolíckej charity Simona Stískalová. Ak politici od určitého momentu hovoria aj o možnosti, že by spod týchto zákonných zmien vyňali cirkevné organizácie, zástupkyňa najväčšie charitatívnej organizácie na Slovensku – katolíckej charity – reaguje, že „cítime povinnosť stáť na strane mimovládnych organizácií“. Vládnu taktiku označuje za hru na mačku a myš. „Na jednej strane sa tu hovorí o novelizácii zákona, ktorá má priamo ovplyvniť fungovanie a činnosť mimovládnych organizácií, na druhej chcú z toho vyňať cirkevné charity. Teda tých najväčších hráčov akosi upokojiť, no tým menším až znemožniť činnosť“, tvrdí Stískalová, ktorá pred katolíckou charitou roky pôsobila aj Človeku v ohrození. Upozorňuje tiež na fakt, že nové navrhované povinnosti môžu darcov rovno odháňať. „Neviem si predstaviť, keby som ja bola darcom a chceli by odo mňa nielen meno aj priezvisko, ale aj štátnu príslušnoť, či národnosť… Ako donora ma to len odradí“, upozorňuje Simona Stískalová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia? "Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu. "Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia? "Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu. "Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

 „Krátka pamäť, tak rýchlo zabúdame. Mnohí z nás majú zmraštené čelá a zatvrdnuté srdcia. Prešlo 6 rokov cítim tú úzkosť ako včera. To zlo je späť silnejšie jak vtedy a oni už netušia prečo zomrel Kuciak," hovorí v najnovšej sklabe The rap i ja raper Tono S., vlastným menom Anton Suchota. V rozhovore odpovedá, prečo si myslí, že zlo je späť a ešte silnejšie ako v minulosti.„Nastúpili ľudia, ktorých si pred tým spoločnosť nepriala. Mám pocit, že idú ako dobre namazaný stroj. Vyzerá to, že makajú veľmi svedomito. Mám taký nepríjemný pocit, že veľa ľuďom to vyhovuje alebo to tolerujú a pozerajú iným smerom," konštatuje hudobník a dodáva, že má strach, že sme nepoučiteľný národ a točíme sa v začarovanom kruhu už desaťročia.Skladbou The rap i ja chcel vypustiť frustráciu z diania v spoločnosti a na politickej scéne. „Chcel som to urobiť ako moju osobnú spoveď. Nie nadarmo sa to volá The rap i ja. Je to slovná hračka, therapia - taká moja osobná terapia. Frustruje ma absencia slušného dialógu a vzájomného rešpektu, aj keď spolu nesúhlasíme. Často vidíme vyhrotené reakcie," približe známy slovenský raper.Skladbu Vráť sa domov spred piatich rokov, ktorú zložil spolu s raperom Vecom, považuje za stále aktuálnu. Hovoria v nej o ľuďoch, ktorí odišli zo Slovenska. „Sám som mal myšlienky odísť zo Slovenska aj po parlamentých aj po prezidentských voľbách. No je za čo bojovať a je možno škoda zobrať nohy na plecia. Boli tu aj horšie časy, mnohí za slobodu položili život. Treba si vážiť a nebyť ľahostajní. Začať od seba, budovať si komunitu, vo sovjim ísť príkladom ako pristupovať k susedom, kolegom, ľudom na ulici s rešpektom a úctou. A skúšať tým nakaziť aj iných ľudí. Možno to je recept a možno som len romantik," hovorí.Témou rozhovoru je aj súčasná slovenská rapová scéna a debata, či by sa mali raperi vo svojej hudbe vyjadrovať v politicke alebo sa vyhraniť voči veciam v spoločnosti. Raper Suchota sa vo svojich viacerých songoch venuje aj politickým témam. V minulosti vydal napríklad skladbu Neublížil som, v ktorej reagoval na Mečiarove amnestie. S raperom Vecom a speváčkou Zuzanou Mikulcovou je aj autorom skladby Tváre slobody, ktora je poctou ľudom Novembra 1989.Suchota hovorí, že polarizáciu vidieť aj na rapovej scéne. Posledné voľby podľa neho ukázali, že časť hip-hopových umelcov je názorovo a hodnotovo inde, ako druhá časť.„Tu sa bavíme o tom, že sa viacej ľudí postavilo na stranu, ktorá svojim konaním popiera hodnoty demokracie a rešpektu. Videli sme, že sa tu ľudia bavia s človekom, na ktorého je vydaný zatykač za rasistické výroky. Vidíme, ako tí ľudia komunikujú, je to nebezpečné. Ak vyjadrím podporu niekomu, kto toto toleruje alebo sa pohybuje v kruhoch, kde sa to toleruje, alebo s nimi spolupracuje, tak je to priklonenie na temnú stranu."Moderuje Denisa Hopková.

Hlúpa propaganda nás chce uniesť z demokracie k autokracii, tvrdí Tomáš Kriššák, špecialista na boj s dezinformáciami.Vstáva aj o štvrtej ráno, aby mohol v regiónoch žiakov či učiteľov vovádzať do zákulisia dezinformácií a propagandy a robí to popri svojej práci. Na druhej strane tu máme rovno vládneho splnomocnenca, ktorý konšpirácie šíri. Ten prvý to financuje z vlastného vrecka, či dobrovoľných príspevkov verejnosti, ten druhý rovno zo štátnej kasy, a teda z peňazí nás všetkých. Aj také je Slovensko po posledných parlamentných voľbách. Alebo – iný vládny predstaviteľ argumentuje vulgarizmami z knihy podporenej financiami z Fondu na podporu umenia, aby poukázal na nutnosť zmeny zákona o tomto fonde, no už neuviedol, že podporenú knihu vydalo vydavateľstvo, ktoré riadil. No čo? Len ďalšia dezinformácia z koaličných vôd. A pokračovať by sme mohli zámerom rovno zrušiť verejnoprávnu RTVS, lebo...údajne „šíri dezinformácie“. Tak o nej hovoria opäť vládno-koaliční nositelia moci. A rovnako títo mocní hovorili o „prezidentovi vojny“... A kde je moc tam je aj pravda? Či ako? „Vy máte moc, my však pravdu“ – odpovedal by im politický väzeň svedomia Silvester Krčméry. Ako na tento chaos pravdy, nepravdy, konšpirácií a zavádzania dezinformáciami? Témy pre Tomáša Kriššáka, ktorý odkrýva ich zákutia. Dezinformácie podľa neho oberajú ľudí o „informované rozhodnutia“. „V čase pandémie sa dalo predísť veľkému množstvu úmrtí a ťažkých ochorení, keby ľudia neboli zmanipulovaní a robili by informované rozhnodnutia. Nehovoriac o miliardových nákladoch, ktoré takto doľahli na spoločnosť“, tvrdí Kriššák. Dezinformácie sú pritom podľa neho šírené umelo, „aby to vyhovovalo malej skupine ľudí z ekonomických a mocenských záujmov“. „V momente, keď vidíme, že dochádza k šíreniu dezinformácií z najvyšších pozícii moci, vtedy vieme, že spoločnosť je najviac ohrozená. Je to bohužial stav, v ktorom sa Slovensko aktuálne nachádza“, dopĺňa. Robia to podľa neho „klamári a pokrytci“. Hrádzou pre takéto zavádzanie spoločnosti a snahy o prechod z demokracie k autokracii je podľa Tomáša Kriššáka vzdelávanie ku kritickému mysleniu. „Keď sa jednotlivec dokáže vybaviť tým, že dôveruje sám sebe a svojmu kritickému pohľadu, dokáže odolať každému klamstvu a manipulácii.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Politická situácia na Slovensku sa nepochybne uberá neliberálnym smerom. Fašizmus ako taký je v súčasnej Európe mŕtvy, čo ale neznamená, že režimy, ktoré sa formujú, nie sú v princípoch podobne nebezpečné ako fašizmus. Čo je pre Európu reálnou hrozbou je neliberálny populizmus a rôzne zaobalené autokracie, ktoré už nemajú v sebe revolučný náboj ako fašizmus, ale chcú kontrolovať inštitúcie,“ hovorí historik Aton Hruboň.„Sociálne ladený liberálny populizmus s národným akcentom sa druhýkrát v krátkom slede ukázal ako triumfálna stratégia, čo vylučuje, že ide o náhodu. Pre koalíciu to znamená potvrdenie a povzbudenie. Matematika a trendy nepustia: V horizonte troch rokov má pri konsenze v nacionalistickom tábore a systematickej vplyvovej podpore Aliancie zvonka našliapnuté na hladkú ústavnú väčšinu,“ tvrdí na margo aktuálneho diania na Slovensku historik Anton Hruboň, ktorý sa zaoberá sa modernými dejinami Slovenska, ale i Európy a to s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu.Smeruje teda slovenská spoločnosť k nejakej modernej podobe fašizmu, čo je vlastne ten liberálny populizmus a kde má táto vzbura voči elitám a liberálnej demokracií svoje červené čiary a hranice? No a vyrovnali sme sa vôbec s dedičstvom Tisovho štátu alebo politika hrubých čiar nás naučila v mene prežitia zabúdať a nevyvodzovať spravodlivosť čo nastavilo mentálne vzorce spoločnosti tak, že v mene víťazstva je možné skutočne všetko a účel svätí i akékoľvek prostriedky? A máme vôbec ako spoločnosť nejaký príbeh o tom, kto sme, čo chceme a kam smerujeme?„Jedna z kľúčových veci, ktorá nám chýba v našej národnej identite je chýbajúci budovateľský príbeh alebo mýtus našej štátnosti. Toto je jadro, ktoré tu absentuje a to potom častokrát vedie k pocitom akejsi národnej menejcennosti a chýbajúcemu konsenzu na určité kľúčové témy,“ pripomína historik Hruboň.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prvý milión za 41 hodín, druhý za 70 a už je aj tretí. Na siedmy deň. Občianska zbierka Munícia pre Ukrajinu má presne týždeň. A ak sa k českej vládnej iniciatíve Ficov kabinet pridať odmietol, suplujú ho občania. Slogan „keď nie vláda, posielame my“ zatiaľ zmobilizoval už viac ako 50 tisíc darcov. Reagujú tak nielen na neutíchajúci hlas Volodymyra Zelenského po pomoci, ale aj na volanie iniciatívy, že „Slovensko nie je zbabelé“ a jeho občania sa „nevedia zmieriť s vládnym odopretím pomoci vojnou zmietanému susedovi“. Ako iniciatíva masívnej občianskej pomoci vznikla a ako využije zhromaždený kapitál? Otázky pre Zuzanu Suchovú, ktorá za zbierkou stojí. A keďže v jej osobe sa dobročinnosť spája aj s profesným zameraním na fundraising, pozrieme sa aj na to, ako nutkanie k pomoci u ľudí prebúdzať, aby sme mohli žiť v lepšom svete. „Je to vyjadrenie postoja a hodnôt, ktoré vyznávame“, tvrdí v podcaste Zuzana Suchová. Široká komunita darcov podľa nej takto „online partizánči“ voči postojom zostavy Fico4.0 pri pomoci Ukrajine. Zuzana Suchová bola konfrontovaná aj s otázkou, čím by sa snažila presvedčiť premiéra Fica, aby na pomoc prispel on.„Konfrontovala by som ho so svedectvami filmu Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali. To, čo sa tam deje, sa dá prirovanť ku koncentračným táborom z druhej svetovej vojny“, reaguje Suchová. „Keď Rusi naženú tristo ľudí do školskej pivnice, kde má človej miesto na ktorom môže len sedieť, či stáť. A sú tam zavretí niekoľko týždňov. Zakazujú im pritom vynášať mŕtvych. Alebo na pochovanie majú hodinu, ako kopú ten plytký hrob, pričom ich počas toho ešte aj ostreľujú… Toto sú svedectvá, ktoré by som pustila pánovi Ficovi, aby sa na to pozrel.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla týchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame, hovorí v podcaste novinár Matej Príbelský. Číslo novinára Aktualít Mateja Príbelského pred nejakým časom zverejnil na svojom účte na sociálnej sieti známy slovenský raper Patrik Vrbovský. Stalo sa tak po tom, čo sa ho reportér spýtal na stretnutie na úrade vlády pár dní pred voľbami. Na druhý deň sa raper ospravedlnil, no číslo mladého novinára stále koluje napríklad na dezinformačných kanáloch.„Stále prijímam hovory na moje súkromné číslo. Moje číslo sa dostalo inzerát k jednému produktu. V popise bolo napisane že ľudia ma môžu kontaktovať v čase od 6:00 do 9.00," hovorí podcaste novinár Matej Príbelský.Vo svojich textoch sa hlavne venuje dezinformáciam a dezinformačnému priestoru. „Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla tíchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame."Podľa neho sa vzťah verejnosti k novinárom zhoršil aj pre slovné útoky politikov. Tie sú zamerané aj na jednotlivých novinárov. „Do veľkej miery to napomáha k tomu, aby sa zradikalizoval vzťah verejnosti k novinárom," konštatuje. V rozhovore približuje, ako sa dá útokom vo verejnom priestore brániť.Reportér hovorí, ako komunikovať s blízkymi, ktorí podľahli dezinformáciám. „Záleží, či sa dá s touto osobou komunikovať, či je prístupný aj iným názorom. Ak áno, tak treba s ním komunikovať rešpektujúco, pýtať sa odkiaľ sa informáciu dozvedel a prečo si to myslí. Nezabúdať pri tom byť tak trochu človekom. Môžeme mať iné politické názory, ale na druhej strane sme stále kamaráti. Treba debatu kultivovať. Potom začne byť človek prístupný aj našim pohľadom na svet," dodáva Príbelský.Moderuje Denisa Hopková.

Korupcia nás ešte stále hodne trápi, očakávania že táto vláda s ňou bude nejako výraznejšie bojovať – a preto sa situácia zlepší, sú však minimálne. Vypýva to z prieskumu pre Nadáciu Zastavme korupciu. „Ľudia majú od tejto vlády oveľa viac očakávaní v iných oblastiach - ako je zastabilizovanie cien či sociálne istoty, než je boj s korupciou,“ vysvetľuje Xénia Makarová z Nadácie. Korupcia trápi výraznú väčšinu Slovákov. Podľa takmer 87 percent opýtaných je korupcia veľmi – alebo skôr, závažný problém. Len necelé 4 percentá si myslí, že to závažný problém nie je. Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus pre Nadáciu Zastavme korupciu. Prieskum mapoval nálady Slovákov v čase rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.Zlou správou sú aj naše očakávania pretože takmer 38 percent opýtaných si myslí, že počas súčasnej vlády sa korupcia zvýši a vyše 30 percent očakáva, že sa za Fica jej úroveň nezmení. Vyše 83% má pocit, že v odhaľovaní korupcie sa dokopy nič neurobilo alebo ak niečo aj áno, ale nie dosť. Príčinu vidia najmä v tom, že sú do nej zapojené aj osoby, ktoré zastávajú významné funkcieČo nám tento prieskum o jednej z kľúčových tém našej spoločnosti hovorí a ako to, že sa z kedysi ťažiskovej témy, ktorá ešte pred pár rokmi mala potenciál vyhrávať (alebo prehrávať) voľby stala téma, ktorá už nie je na špici záujmu verejnosti a teda tým pádom ani politikov? Zmierila sa teda slovenská spoločnosť s korupciou ako sprievodným znakom politiky a berie ju ako akúsi daň za vládnutie?Prečo si nevieme poradiť s verejnými činiteľmi žijúcimi evidentne nad svoje oficiálne príjmy a ako to, že politici tajaci z čoho financujú svoj luxusný život nekolú verejnosti oči aspoň tak, že by ich tlak verejnej mienky vytlačiť z politickej mapy? No a ako sa menili v čase jej formy a kde a ako sa transformovali kedysi populárne igelitky či schránkové firmy plné anonymných peňazí do straníckych pokladníc? A napokon, zlyhal boj s korupciou v minulom volebnom období a čaká nás opäť éra nástenkových tendrov a mýt či emisií ukrytých do cudzokrajných anonymných schránok?Témy dnešného podcastu s Xéniou Makarovou a Martinom Suchým z Nadácie Zastavme korupciu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Museli utiecť, aby si zachránili holé životy. Ich existencia sa v okamihu zmestila do pár igelitových tašiek. A utekali, ako vládali. Naviac – zo svojich domovov. Do neznáma. Dramatická situácia, ktorých je dnešok vymedzený prvou štvrtinou 21. storočia plný. Tak to môže vyzerať na vojnou zmietanej Ukrajine, či medzi africkými utečencami, ktorí hynú vo vodách Stredozemného mora. Aktuálny popis je však momentkou z dramatického rozpoloženia tých, čo museli utekať pred silou z Náhorneho Karabachu. Do Arménska. A tam im pomáhajú aj Slováci. Ako a prečo? Na to sa už pozrieme s charitatívnou pracovníčkou Dominikou Šimonffyovou. „Arménci sú pohostinní. No inak, ako my Slováci. My si vieme uctiť tých významnejších, oni sú pohostinní ku každému. Aj k biednym“, rozpráva o svojich postrehoch Dominika. „Prišli mi smutní, no nie zúfalí. Opakovali, že keby sa svojej zlej situácii ľudí na úteku poddali, nemali by šancu prežiť. Nad vodou ich drží nádej“, dopĺňa. Keď sa pýtam, že z čoho pramení, Dominaka reaguje: „Z prijatia“. „Boli prijatí miestnymi, ktorí tiež nežijú v neviem akých podmienkach, no vedia sa deliť a prijímať“, konštatuje Dominika Šimonffyová. Prečo dáva svoju energiu pomoci iným ona sama? „Nedávalo by mi to zmysel žiť iba pre seba. Myslím si, že to tak cítia aj ostatní. Nemusíte pritom ísť pomáhať do zahraničných misií, stačí si všímať svoje okolie“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je strašne dôležité ísť k volebným urnám a vedieť čo robím no a potom byť pripravený za to niesť i zodpovednosť. Tu sa však deje pravý opak, ľudia nejako volia a potom sa spoliehame, že nás z toho niekto zachráni, ale nezachráni nás nikto. Toto si teraz budeme „žrať“ štyri roky,“ hovorí europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.„Myslím si, že je férové ľuďom povedať, že menšia časť národa - a časť politikov, prehrala súboj. Boli zvolení na štyri roky a či sa to niekomu páči alebo nie, oni tu tie štyri roky budú vládnuť. Ľudia potrebujú pochopiť čo sa stalo a že sem nepríde žiadna Eurokomisia, ktoré by nás tejto zodpovednosti zbavila. Volič má byť zodpovedný za svoju voľbu a toto si ľudia musia uvedomiť a musí tu byť aj nejakí líder, ktorý im to povie: „Vážení vám sa nemusí páčiť kto tam teraz je, ale vy ste si ho zvolili a musíte niesť zodpovednosť za to, čo ste si zvolili. Teraz nepríde žiadny Mesiáš a nezachráni vás.“ odkazuje nám europoslankyňa (za SaS) Lucia Ďuriš Nicholsonová. Tá po prezidentských voľbách napísala na svoju sociálnu sieť aj status, v ktorom sa po volebnej porážke Ivana Korčoka prakticky so Slovenskom rozlúčila: „Zapíname kufre. Slovensko je na veľmi dlho stratené. Patríme jednoznačne na východ, nie na západ a všetky výchylky, vrátane pravicových vlád a našej unikátnej pani prezidentky, ktorú nám závidí svet, ale Slovač ju hejtuje do krvi, boli len chyby v programe. Vivat, Slovakia. R.I.P.“Ako teda vníma volebné rozhodnutie, v ktorom Slovensko zverilo post prezidenta do rúk nominanta koaličného Hlasu a dlhoročného Ficovho súputnika a prečo to považuje za tak fatálne rozhodnutie, že prakticky zlomila nad touto krajinou palicu? Kde sa podľa nej stala chyba a – ako dlhoročná liberálna politička, berie zodpovednosť za túto prehru svojho vlastného politického tábora i na seba? Pomôže Slovensku, ale aj našej politickej opozícií cesta neustále pokračujúcich mítingov a ak nie, kde vidí cestu k zmene voličských preferencií? No a napokon, ako predpovedá výsledky blížiacich sa eurovolieb?„Myslím si, že progresívci získajú signifikantnú časť mandátov, ale celoeurópsky si myslím, že práve frakcia Obnovme Európu pôjde výrazne dolu a tie sily v europarlamente budú pre usporiadané v prospech pravicových extrémistov a bude to mať zásadný dosah i na európsku politiku,“ hovorí pre Ráno Nahlas europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Záležitosť možno považovať za uzavretú, ak by však izraelský režim urobil ďalšiu chybu, reakcia Iránu bude podstatne tvrdšia." Vyhlásenie iránskej misie pri OSN po nedeľňajšom nočnom masívnom no odrazenom útoku na Izrael. Na jeho mestá malo letieť 85 ton výbušnín, ktoré však Izrael a jeho spojenci zneškodnili ešte vo vzduchu. Akcia za miliardu sto miliónov eur podľa prepočtu izraelských vojnových analytikov. Čo je však pre Teherán „uzavretou záležitosťou“, pre vojnový kabinet Tel Avivu zostáva až výstražnou povinnosťou odvety. V pozore je svet. Spojenci zainteresované strany odhovárajú od ďalších stretov a ešte väčšej eskalácie. Čo sa to na blízkom východe deje a prečo? Zásadnou otázkou však zostáva čo bude ďalej? Téma pre Attilu Kovácsa, znalca pomerov tohto regiónu z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. „Napríklad už nikto nehovorí o Gaze, o Západnom brehu...o vojne, ktorá je tam už pol roka a má viac ako tridsaťtisíc obetí len medzi Palestníncami. Nevie sa veľa o rukojemníkoch. Ciele zničiť Hamas sú rovnako na míle vzdialené od naplnenia“. Attila Kovács ilustruje, ako napätie s Iránom prospieva politike izraelského premiéra Netanjahua a jeho okoliu. Aktuálnu vojnu s radikálmi Hamasu označuje totiž za „porážku“ jeho politiky. Otvorenou podľa neho zostáva otázka, či má premiér Netanjahu politicky pripravené kroky, čo po prípadnom dobytí radikálov. Podľa Attilu Kovácsa nemá a „hrozba Iránom“ mu tak politicky len vyhovuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si voliči oboch táborov odpovedali na úplne odlišné otázky, tvrdí publicista Samuel Marec. Podľa neho jedni volili s otázkou o demokracií, EÚ či Ukrajine, tí druhí ale odpovedali na úplne inú otázku - otázku o pokoji a stabilite. „No a my sa na tých ľudí nemôžeme teraz hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my,“ dodáva Samo Marec.„Tie rovnice, ktoré si tak veľmi radi hovoríme, nefungujú. Že my podporujeme Ukrajinu, podporujeme demokraciu a EÚ a na druhej strane sú podporovatelia Fica, Harabina, Putina či fašizmu. Nefunguje to tak a ak túto dilemu takto staviame, tak sa zásadne mýlime a navyše tým znemožňujeme akýkoľvek dialóg,“ tvrdí na margo výsledkov prezidentských volieb, ale najmä vzhľadom na diskusiu, ktorá sa po nich rozpútala publicista a komentátor Samuel Marec. Podľa neho nie výsledok volieb, ale práve táto diskusia ukazuje, že si radi staviame úplne falošné dilemy, splošťujeme realitu a lietame od mantinelu k mantinelu. Hľadáme vše objímajúce vysvetlenia, tvrdí Marec pretože podľa neho i tieto voľby ukázali, že volebná realita je oveľa štruktúrovanejšia a volebné rozhodnutia sú (zvlášť v čase sociálnych sietí) oveľa viac o emócií než o raciu.„My sa na voličov Petra Pellegriniho hneváme pretože sme to vnímali ako voľbu medzi demokraciou a nedemokraciou a my to potom interpretujeme tak, že oni chcú nedemokraciu. Lenže oni v tých voľbách odpovedali na inú otázku, odpovedali na otázku či chcú pokoj alebo chaos – a logicky, ak si máš takto vybrať, vyberieš si pokoj. No a my sa na tých ľudí nemôžeme hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my. Mali by, pretože v skutočnosti to bola tá kľúčová otázka volieb, ale my sa musíme snažiť pochopiť tie mechanizmy lebo aj ich rozhodnutia predsa majú nejakú vnútornú logiku,“ dodáva Marec.„My to do veľkej miery podceňujeme, ale veľká väčšina ľudí - a týka sa to i nás, sa vo finále rozhoduje na základe emócií. My si síce myslíme, že robíme veľmi kvalifikované a premyslené volebné rozhodnutia, ale nie je to tak. No a s príchodom sociálnych sietí získala komunikácií práve emócií veľmi veľký výtlak, stačí si v minulosti spomenúť na základe čoho vyhral voľby Igor Matovič. No a emóciu, ktorú mal vo finále Peter Pellegrini bol pokoj.“Čo nám teda tieto voľby skutočne povedali a ako von z toho bludného kruhu akýchsi národných mýtov, vzájomného obviňovania sa, hlbokej nedôvery a prehlbujúcich sa spoločenských zákopov? Voľby, ktoré nielen obnažili aktuálnu mentálnu mapu Slovenska, ale ukázali nám aj to, ako vysoká miera vzájomnej nedôvery - a dnes už i hlbokého nepochopenia i v tých najnákladnejších témach v našej spoločnosti, tu v našej spoločnosti panuje.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz nie ani tak o prezidentských voľbách, ako skôr o ich veľmi odlišnej interpretácií v oboch čoraz viac znepriatelených táboroch. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do slovenských kín prišiel dokument Tady Havel, slyšíte mě? Hodina a pol s Václavom Havlom známym i neznámym. Zberný dokument, ktorý vznikol z dvesto hodín dokumentárneho materiálu zaznamenaného najmä v posledných rokoch života exprezidenta Havla.V jeho tvorivom tíme je aj Havlov dlhoročný poradca, hudobník, človek Novembra’89 Michael Kocáb. Je zároveň koproducentom filmu. Ako on videl Václava Havla a čo si z neho môže zobrať nový „zvolený“ prezident Peter Pellegrini. Oslovili sme ho bezprostredne po slovenskej premiére.Dokument prichádza na Slovensko len v horizonte hodín, ktoré delia krajinu od prezidentských volieb, v ktorých vyhral kandidát vládnej väčšiny Peter Pellegrini. „Kocky sú hodené. Teraz si už môžeme len priať, aby nový prezident dokázal udržať to pevné odhodlanie, o ktorom občas niečo povie, zostať súčasťou Európskej únie a Nato. Bude to však mať ťažké, lebo reči, že Ukrajine sa vojensky pomáhať nebude, do toho nezapadajú“, tvrdí Kocáb.„Čo si priať? Aby zodpovednosť, ktorú získal, využil pozitívne. Aby bol pre všetkých ľudí. Aby nebol len pre svoju stranu a pre Fica. Aby vnímal hlasy aj tých, ktorí ho nevolili a majú na veci úplne iný názor.“Môže si z príbehu odchádzajúceho Václava Havla niečo zobrať aj Peter Pellegrini? „Povedzme pokoru a oddanosť službe ľuďom. Vnímajúc zároveň základné mravné a morálne hodnoty. A neuhnúť od nich. Aj preto si Havla vážili. Jedna vec je niečo povedať, druhá aj to naplniť. A Václav Havel mal tú silo to urobiť“, povedal Michael Kocáb. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Premiér Fico je nebezpečný človek lebo nechce podporovať Ukrajinu zbraňami, tým ale jedným dychom hovorí: Tak kapitulujte! Pretože oni bez tých zbraní budú musieť kapitulovať a mier, ktorý by sa takto zrodil je niečo, o čom Kerel Kryl spieva: „Ne – nejsme na kolenou, ryjeme držkou v zemi!“ Hovorí signatár Charty 77 Marián Zajíček. Podľa neho premiér ťahá krajinu do čias Normalizácie.„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie.Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17.november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame.“To je úryvok z vyhlásenia signatárov Charty 77 k aktuálnej situácií na Slovensku. Vyhlásenia, ktoré podpísal aj katolícky kňaz a signatár Charty 77 v jednom. Muž viery aj svedomia. Marián Zajíček, jeden z mála slovenských chartistov. Disident, ktorý kvôli svojmu svedomiu - stelesnenému podpisom Charty, čelil perzekúciám ŠTB, mnohoročnému trestnému stíhaniu za „podvracanie republiky“ a napokon ho komunistami ovládaný štát aj zbavil takzvaného štátneho súhlasu a preto nesmel oficiálne vykonávať svoje kňazské povolanie.„Desatoro zo Starého zákona by sme dnes inými slovami povedali tak, ako je to vyjadrené v Charte ľudských práv. Tá charta je vlastne pretlmočenie Desatora do dnešného jazyka a nie je tam veľa rozdielov lebo aj Ježiš keď hovoril o Desatore tak aby zvýraznil podstatu o ktorú v ňom ide, tak to sformuloval do dvoch prikázaní: Miluj Boha z celého srdca a blížneho ako seba samého – a keď to splníš, aj celé Desatoro splníš. No a stojí za to, ísť za tým lebo to sa veľmi prelína,“ hovorí Marán Zajíček.Počúvate Ráno Nahlas, s disidentom Maríánom Zajíčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu. Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu. Slovenská diskusia o medveďoch je úplne mimo reality a je ťažko populistická, hovorí Katarína Juríková z Greenpeace Slovensko. Podľa nej treba riešiť príčiny toho, prečo medvede chodia do obcí a miest, a nie ich strieľať. Rovnako nesúhlasí s výrubom stromov postihnutých lykožrútom, považuje to za nesystémové riešenie.Všetky doterajšie kroky ministerstva životného prostredia, vrátane personálnych výmen podľa Greenpeace smerujú skôr proti ochrane prírody a toto ministerstvo je navyše najhoršie zo všetkých rezortov v plnení cieľov Plánu obnovy. To už priamo ohrozuje európske peniaze.Chyby však podľa nej robili aj predchádzajúce vlády - napríklad ak rozdávali peniaze na plošnú energetickú pomoc namiesto toho, aby financovali napríklad zateplenie budov. Zelenú transformáciu nevníma ako obetu alebo utrpenie ľudu, práve naopak - ako príležitosť, aby aj ľudia v regiónoch dýchali čistý vzduch a pili čistú vodu.Ako sa Greenpeace pozerá na protesty poľnohospodárov proti EÚ? Katarína Juríková tvrdí, že agrodotácie sú rozdeľované nespravodlivo. Mali by ich dostávať farmári, ktorí znečisťujú životné prostredie?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Redakcia Aktuality.sk oslovila na rozhovor aj ministra životného prostredia T. Tarabu, zatiaľ našej žiadosti nevyhovel.

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“ „Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde - ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej

„Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ“. Slovensko rozhodlo. Nateraz zvoleným a už čoskoro aj novým prezidentom v úrade bude Peter Pellegrini. S rozdielom vyše 165 tisíc hlasov porazil Ivana Korčoka. Ten získal 1 243 tisíc hlasov. Parlament, vláda a najnovšie aj prezidentský palác bude už od polovice júna vo farbách Ficovej vládnej väčšiny. Čo to prinesie Slovensku? Aký bude Peter Pellegrini prezident? A akým smerom sa vydá prezidentský palác po ére Zuzany Čaputovej? Témy pre Petra Bárdyho, ktorý najnovšie knižne mapuje päť rokov odchádzajúcej prezidentky. Aké dedičstvo zostane po nej? A môže inšpirovať politika typu Petra Pellegriniho? „On si od nej bude môcť zobrať čokoľvek, no nezoberie si nič. Ľudskosť, snahu osloviť čo najširšie spektrum...Toto Peter Pellegrini robiť nebude. On bude prietokový ohrievač úradu vlády“, tvrdí Bárdy.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš cieľ nie je potlesk, náš cieľ je spríjemniť trpiacim pobyt v nemocnici a odľahčiť to ich blížnym, ale aj personálu. Clowdoctors sú súčasťou liečebného procesu pretože smiech a psychická pohoda sú súčasťou liečby, hovorí o poslaní zdravotných klaunov Roman Večerek. A ako sa klaun vyrovnáva s utrpením a smrťou detí?Nemocnica. To je miesto spájané so strachom, bolesťou a áno – aj s umieraním. Miesto, ktorého sa bojíme, miesto, kde naozaj byť nechceme, no zároveň je to miesto, kam neodvratne - chtiac či nechtiac, všetci smerujeme. No a je to i miesto, ktoré málokto z nás spája so smiechom, radosťou – a tobôž so zábavou. No i v strachu z bolesti, z utrpenia a dokonca i z obáv zo smrti, predsa len stále hľadáme a i napriek tomu všetkému zlému, potrebujeme nádej. A i preto potrebujeme radosť a potrebujeme i smiech - možno dokonca i výsmech z toho, čo nedokážeme zmeniť a čomu každý jeden z nás čelí, teda: Bolesti, utrpeniu – i smrti.No a práve o tomto je ich práca – presnejšie poslanie, tzv. zdravotných klaunov. Klaunov, ako je i doktor Quido Bublanina, alias Roman Večerek z mimovládnej organizácie Červený nos – Clowndoctors.„Je to o tom, že je úplne jedno kto ste, ako vyzeráte, čomu veríte a či ste chudobný alebo bohatý, ale keď vás niečo bolí a trpíte, tak ste všetci na jednej lodi. No a presne toto je tá vec, ktorú klauni z Clowndoctors prinášajú a čo je ich pridaná hodnota,“ hovorí zdravotný klaun Roman Večerek.Ako rozosmiať deti, ktoré trpia a dokonca i čelia samotnej smrti? Kde je hranica ako ich vtiahnuť späť do života a pritom im neublížiť no a ako sa vyrovnať s tým, keď ich publikum odchádza do miesta odkiaľ niet návratu? A kde v tom všetkom hľadať niečo ako zázrak – aj zoči voči smrti?Počúvate Ráno Nahlas, dnes o zdravotných klaunoch z organizácie Červený nos, Clowndoctors. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sme autenticky nahnevaní na to, čo hrozí RTVS, držíme však spolu“, tvrdí Rozália Vlasková z koordinačného výboru za nezávislosť a verejnoprávnosť RTVS.Keď o rozprávkach či rozprávky vysiela rozprávková víla. A rovno vo verejnoprávnej RTVS. Tej RTVS, ktorá je dnes ťažko skúšaná vládnou mocou. Tak trocha dobrodruh: s čerstvým diplomom etnologičky sa postavila medzi regály supermarketu. Keď ju to prestalo baviť, ocitla sa na konkurze do spravodajstva Rádiožurnálu, kde… Kde ju nasmerovali smerom, po ktorom podvedome túžila – k rozprávkam a vysielaniu pre deti Rádia Junior. A tento svet, v ktorom od nepamäti bojuje dobro so zlom, jej nedáva byť ticho, keď sa dobro so zlom bijú vo svete reálnom. Aktuálne ju to priviedlo do koordinačného výboru iniciatívy zamestnancov RTVS za verejnoprávnosť a nezávislosť. Rozália Vlasková, redaktorka a dramaturgička Rádia Junior. Je zápas o verejnoprávnosť tým rozprávkovým súbojom dobra so zlom? A skončí to aj s verejnoprávnosťou ako v rozprávke – teda, že dobro zvíťazí? „Keď to nebude vypočuté, budeme robiť všetko, čo nám umožňuje zákon, budeme sa brániť v medziach zákona.“Ak hovoríte, že "všetko, čo umožňuje zákon", tak ústava umožňuje aj štrajk, "právo na štrajk je zaručené". Čiže aj čosi takéto?„Štrajk je ošemetný v prípade verejnoprávneho média, ktoré zo zákona musí vysielať, ale aj tam sú určite možnosti, ako sa štrajkovo prejaviť aj počas toho, ako vysielame. Takže ja nehovorím, čo budeme robiť, lebo to nezávisí odo mňa. Sme ôsmi členovia výboru a určite budeme o tom komunikovať v pracovných skupinách.“Pýtam sa na diapazón možností.Nevylučujeme žiadnu zákonnú možnosť a budeme reagovať na to, čo príde. Takže zatiaľ situácia nie je postavená tak, že musíme sa postaviť a byť ticho, alebo sa postaviť a štrajkovať nejakým iným spôsobom. Zatiaľ sme v strehu, čakáme, čo bude. Naviac my sme odpoveďou na to, čo nastolila druhá strana, my nie sme tí aktivisti, ktorí chcú niečo meniť, my len odpovedáme na útoky. Zacitujem z vašej výzvy: "Svoju podporu nám vyjadrili všetci tí, bez ktorých by rozhlas ani televízia neodvysielali ani len sekundu programu". Nie je už v tomto naznačená forma možného budúceho protestu? Že by šlo možno o "informačný blackout" jedného verejnoprávneho média?„Nerada by som to prezentovala ako nejaké vyhrážanie sa, že teraz 1200 ľudí vypovie poslušnosť. Iba podotýkame, že nás podporilo 1200 ľudí, bez ktorých sa program nezaobíde a treba to brať do úvahy, že tí ľudia s tým nesúhlasia, prieči sa im to a sú ochotní sa k tomu prihlásiť.“Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Do prezidentských volieb ostáva iba pár dní a rozhodnúť môže každý hlas. Zatiaľ čo Ivanovi Korčokovi sa podľa sociológa voličov darí - s vidinou víťazstva, mobilizovať, v tábore jeho oponenta vidí rozpaky. „Ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje – aby Pellegriniho vytrestali,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.Slovensko už tento víkend spozná meno nového prezidenta. O post hlavy štátu zabojuje diplomat a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok s predsedom Hlasu, šéfom parlamentu a dlhoročným Ficovým súputnikom Petrom Pellegrinim. Ten ale svoju pozíciu dlhodobo preferovaného favorita v prvom kole volieb neobhájil a oproti víťaznému Korčokovi stratil vyše 5 percent, teda vyše 120 tisíc voličov. V hre je však ešte viac ako štvormiliónový tábor voličov Štefana Harabina, ako i množstvo demotivovaných a znechutených nevoličov.Ivanovi Korčokovi sa podarilo pomerne úspešne mobilizovať svojich voličov, tvrdí Vašečka. „Teraz sa ukáže, či sa to zopakuje v druhom kole. Osobne predpokladám, že skôr áno pretože zrazu veľká časť sklamaných voličov pochopila, že je šanca na víťazstvo. No a v momente keď je šanca reálna, to vie prebudiť i tých sklamaných a priviesť ich späť k volebným urnám,“ dodáva. Naopak, rozpaky v podpore vidí viac v tábore Petra Pellegriniho.„Robert Fco vyjadril Petrovi Pellegrinimu podporu veľmi dehonestujúcim spôsobom a v podstate ho veľmi poškodil no a za ostatné dni sme videli, že ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje, aby Petra Pellegriniho vytrestali. Táto atmosféra bude mať - minimálne v emocionálnej rovine, vplyv na voličstvo, ktoré má tendenciu ho voliť ako kandidáta vládnej koalície no a toto môže Pellegrinimu na poslednú chvíľu ubrať hlasy,“ myslí si sociológ.Tieto voľby sa tak napriek slabým kompetenciám prezidenta, stali akýmsi referendom o Ficovej vláde, ako i ďalšom zahraničnopolitickom smerovania Slovenska. Ich výsledok tak zrejme bude veľmi tesný a nervozita vo volebných štáboch kandidátov očividne narastá.„Pravdou je, že od prvého dňa po ohlásení výsledkov prvého kola, sa Pellegriniho stratégia úplne rozpadla. Treba však povedať, že - napriek dlhoročným skúsenostiam s našou politikou, ma skutočne vyrušilo, že v jednej chvíli začať Peter Pellegrini úplne vo všetkom klamať. Lož za lžou, ohýbanie reality a to ma vyrušilo pretože tým ukázali, že v mene víťazstva sú ochotní robiť všetko. A toto je naozaj niečo, čo rozllišuje dve časti našej politickej scény,“ komentuje to Michal Vašečka.Čo budú kľúčové heslá a témy nastávajúcich dní a komu a čím sa podarí dosiahnuť volebné víťazstvo? No a napokon, ako tieto voľby zmenia politickú mapu Slovenska, nálady v koalično-opozičných táboroch, ale aj slabú odolnosť našej populácie voči únosu verejnej debaty do sféry lží, dezinformácií a strašenia fiktívnymi hrozbami?„Ja si myslím, že toto je presne to, o čo sa tu hrá. Prípadné víťazstvo Ivana Korčoka by mohlo znamenať minimálne to, aby sme sa do toho bahna vytvoreného dezinformačnou scénou neprepadávali ešte hlbšie. Parlamentné voby totiž v tomto zmysle nepriniesli nejaké vytriezvenie, kde by si populácia tých, ktorí si zvolili súčasnú vládnu koalíciu uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Práve naopak, zdá sa, že sú s tým, čo sa tu deje, veľmi spokojní. V tomto zmysle hlas z prezidentského paláca, ktorý by bol iný, by aspoň mohol pomôcť udržať akú takú rovnováhu, ktorá tu bola. Tá rovnováha sa totiž už dnes prevažuje v prospech dezinfoscény a aspoň toto by sa hlasom z paláca dalo zachrániť,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.A ako vidí budúcnosť oboch kandidátov po prezidentských voľbách a aký budú mať dopad na našu politickú...

Ako hodnotí kampaň v druhom kole volieb? Aké taktiky zvolili Ivan Korčok a Peter Pellegrini a aké má kto šance? V podcaste odpovedá šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kandidáti na post prezidenta podľa neho zvolili opačnú stratégiu. Jeden mobilizačnú, druhý demobilizačnú.„Nedá sa povedať, že argumenty Petra Pellegriniho spochybnia voličov Ivana Korčoka. Peter Pellegrini potrebuje priniesť k volebným urnám nových voličov, respektíve osloviť voličov Štefana Harabina. Taktika Ivana Korčoka je presne opačná," približuje Slosiarik s tým, že sa víťaz prvého kola sa pokúša demobilizovať voličov Petra Pellegriniho a Štefana Harabina.Ako vníma podporu Krisztiána Forróa - môže Pellegrinimu vyhrať voľby? „Dáta ukazujú, no musíme to regionálne diferencovať, že medzi maďarskými voličmi má Peter Pellegrini väčšiu podporu ako Ivan Korčok. Pellegrini tu možno hrá o jedno, či dve percentá. Ale pri tak tesnom súboji ide presne o o to," približuje šéf agentúry Focus.Na to, kto vyhrá by si dnes nevsadil. „Vidím to 50 na 50. Súboj je tak tesný, že z dát sa dnes nedá povedať, kto reálne vyhrá. Predpokladám, že rozdiel nebude niekoľko percentuálnych bodov, hovorí.V podcaste si môžete tiež vypočuť:- čo vieme o voličoch Štefana Harabina,- čo potrebuje Peter Pellegrini k víťazstvu,- ako funguje psychologická výhoda víťaza prvého kola,- čo by k víťazstvu potreboval Ivan Korčok.Moderuje Denisa Hopková.

Všetci chceme pokoj a všetci chceme pokoj. Len nemožno dôjsť k mieru a ani pokoju tam, kde jedna skupina bezprávne potláča inú. Bez spravodlivosti nemôže byť pokoj, ktorý bude platiť, hovorí Daniel Pastirčák. Šíriť pokoj znamená žiť pre pravdu a spravodlivosť, dodáva. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam „verzus.“ Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem, neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Na jednej strane tieto zdanlivo rozporné slová z Nového zákona a na strane druhej slová, „Slovensko potrebuje pokoj. Nikto nemá väčšiu pravdu ani lepší názor,“ z predvolebnej kampane jedného z favoritov boja o prezidentský palác. Sme v čase prezidentskej kampane - a pred nami je voľba hlavy štátu . A zároveň sme v čase pôstu – a pred nami je najväčší kresťanský sviatok. Ukrižovanie a Vzkriesenie Ježiša. Čo tieto zdanlivo úplne rozdielne témy spája. Čo „tu a teraz“ spája profánny a sekulárny svet dnešného Slovenska?Pokoj a meč. Vojna a mier. Zmätenie pojmov, jazykov, ale už aj hodnôt stojacimi za týmito zásadnými pojmami. A k tomu polarizovaná, hlboko rozdelená spoločnosť hľadajúca pokoj a zmierenie. No aký to má byť pokoj bez spravodlivosti a aké to má byť zmierenie bez obety?„Na Slovensku už nejaký čas žijeme v dobe zvrátenosti, teda prevrátenia hodnôt. A to je práve ten prípad, keď Fico či Pellegrini hovoria o mieri. Čo to hovoria, keď tvrdia, že sú mierotvorcovia? Veď mier tu bol a nemusel skončiť keby ruské vojská nevtrhli na Ukrajinu a nezačali tam vraždiť. Pritom ani oni sami neveria tomu, čo hovoria a možno i preto Fico imponuje časti verejnosti lebo bezškrupulózne dáva najavo, že nemá žiadne hodnoty. A to sa ľuďom páči,“ pripomína Daniel Pastirčák.Témy pokoja, obety, ale aj pravdy - no i dnes už prakticky všadeprítomnej lži. A kde v tejto nebezpečnej, neistej, frustrujúcej, hlučnej a čoraz cynickejšej a krutejšej dobe hľadať nádej a Zmysel? To sú témy Veľkonočného Rána Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď premiér Fico národu nahováral, že v Kyjeve žiadna vojna nie je, on sa tam vybral a život v tieni a strachu z vojny preniesol na obrazovky verejnoprávnej RTVS. Na vyjadrenia Roberta Fica, o tom, že slová o vojne sú skôr žartom nechal defilovať samotných Kyjevčanov, ktorí sa prizerali tomu, ako im horia zasiahnuté byty, ako sa boja rakiet, ako pred nimi napríklad so starými rodičmi ani nemôžu utiecť do krytov. Alebo – keď uveril prípadu sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal ešte na maloletej dopustiť cirkevný hodnostár, zorganizoval všetko tak, aby ho mohol s prípadom konfrontovať priamo pred kamerou. Alebo – s kamerou sa napozeral toľko na dôsledky ničivých zemetrasení, že keď o nich rozpráva, nabiehajú pritom zimomriavky. Juraj Mravec, novinár, televízny reportér, autor knižných rozhovorov s legendami svetovej fotografie. A aktuálne jeden zo signatárov vyhlásenia zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávnej RTVS za zachovanie slobodnej tvorby v nej. Ako vidí jedno verejnoprávne médium, jeho jedinečnosť i limity? I zápas zaň. Je to boj za záchranu pilierov demokracie? „Neviem si predstaviť, o čom by bola relácia Reportéri, keď tam budú takéto nariadenia a kontrolné mechanizmy. To mi niekto odrazu povie, že túto tému robiť nebudem? No tak v takom prípade nebudem robiť v televízii“, rozpráva Juraj Mravec, ktorý je už dve desaťročia pevnou súčasťou redakcie Reportéri. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše verejnoprávne inštitúcie nikdy úplne verejnoprávne neboli, nikdy v nich neprebehla skutočná očista od mečiarizmu, ani od komunizmu. My sme sa ten zásadný mravný krok urobiť báli, hovorí Boris Kršňák, ktorý v Slovenskom rozhlase pôsobí už bezmála 30 rokov. Podľa neho vládna moc RTVS zrejme ovládne. No a verejnosť? „Ak žiadaš od občanov aby sa ťa zastali, tak musia mať dôveru v toho, koho sa zastanú,“ hovorí Kršňák.Verejnoprávna RTVS končí a s ňou skončí zrejme aj akákoľvek snaha o verejnoprávne média nezávislé nielen od tlaku vládnej moci, ale i od tlaku väčšinovej verejnej mienky a diktátu komercie. Napokon, síce najmenší, ale o to hlučnejší koaličný líder Andrej Danko to povedal úplne jasne: „Keď raz riadite štát, tak už treba prestať s tými tanečkami… A tí ľudia sa majú z tých funkcií pratať. Takže prestaňme tu už trepať o nejakých výberoch a neviem čo. My riadime štát…“Predstava francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV: „Štát som ja,“ tak zjavne našla naplnenie aj tu u nás, v Strednej Európe 21. storočia. V boji o verejnoprávnosť síce RTVS – predtým Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, dostávali zabrať prakticky od akejkoľvek doterajšej politickej moci, ani jedna z nich – a to dokonca ani vlády povestného Vladimíra Mečiara, ale k verejnoprávnosti nepristupovali s takým zjavným mocenským apetítom a ani s takým dešpektom k tomu, čo tento inštitút pre samotnú verejnosť predstavuje. Proste, keď platí, že štát sme my, tak potom motto: „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ dáva zjavnú – i keď len mocenskú, logiku.„Snaha ovládnuť verejnoprávne médiá tu bola od začiatku. Pokúšali sa o to všetky politické garnitúry pretože STV a SRo (dnes RTVS) nikdy neboli čisto verejnoprávne a vždy tam bola možnosť politických zásahov. Dnes je to však iné v miere mocenskej arogancie a snahy o absolútne ovládnutie. Mám ale strach aj z toho, že teraz môžu do RTVS vstúpiť absolútni nímandi, teda ľudia, ktorí nemajú tušenie nielen o tom, čo je to verejnoprávnosť, ale ani o tom, čo je to žurnalistika a že to budú tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci,“ pripomína skúsený verejnoprávny novinár Boris Kršňák.Ustojí RTVS tento nerovný súboj? Postavia sa za svoju inštitúciu aspoň jej zamestnanci a bude hodnota tejto našej verejnoprávnosti stelesnená telerozhlasom tým, čo bude brániť i samotná verejnosť? No a prečo to dospelo až sem, do bodu, keď padá ďalšia z kľúčových inštitúcií demokratického a právneho štátu?„Základný problém je v tom, že my – v STV a v SRo, sme nikdy tomu nášmu poslucháčovi a divákovi nedali jasne najavo, že si tak vážime tú inštitúciu a že za ňou aj skutočne stojíme, aby sme ich presvedčili o tom, že aj im stojí za to, za RTVS dnes stáť,“ hovorí Boris Kršňák a tvrdí, že k ďalšiemu vývoju je značne skeptický pretože vládna moc je podľa neho valec, ktorý sa nezastaví pred ničím.Počúvate Ráno Nahlas, s dlhoročným verejnoprávnym novinárom Borisom Kršňákom z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Na túto následnícku formulu síce ešte nie je čas, Slovensko je však po prvom kole súbehu o post hlavy štátu, keď je jasná a volebnými dátami aj potvrdená dvojica, z ktorej následník Zuzany Čaputovej vzíde. Ivan Korčok a Peter Pellegrini. V prieskumoch viedli od začiatku, hoci väčšinou v opačnom garde. Čo ich k súčasným volebným ziskom priviedlo a čo možno vyčítať z „rozdaných volebných kariet“ kandidátov, ktorí do prezidentského finále nepostúpili? Témy pre Romana Pudmarčíka, sociológa agentúry Ipsos. „Momentálne sú pomerne vyrovnaní, ale keď sme sa pozerali na interné dáta, tak sme videli, že v druhom kole aj napriek tomu, že tie výsledky teraz dopadli takto, že Ivan Korčok zvíťazil, tak v druhom kole má mierne navrch stále Peter Pellegrini. Je tam ale viacero kľúčových faktorov, ktoré o tom rozhodnú.“ Poďme k nim. „Nie je tajomstvom, že jeden z tých najkľúčovejších budú voliči a voličky Štefana Harabina, pretože keď sme sa pozreli na ich ochotu voliť v druhom kole, tri štvrtiny z nich sú odhodlaní prísť k tomu druhému kolu.“Len pripomeniem, že ide o skupinu 260 000 ľudí.„Áno, toto je významný počet. Čiže z tých 260 tisíc to máme nejakých možno 180 tisíc v absolútnych číslach, ktorí hovoria, že voliť prídu v druhom kole a drvivá väčšina z nich chce voliť Petra Pellegriniho. Tí, ktorí by volili Ivana Korčoka, tak to sú možno jednotky ľudí, ale to je zanedbateľné číslo, ktoré tie voľby neovplyvní.“Čiže skupina voličov Štefana Harabina je už svojou podstatou bližšie k Petrovi Pellegrinimu. Pre nich to bude autentická voľba...„Prirodzene, lebo napríklad aj v poslednej diskusii na RTVS v mnohých témach Peter Pellegrini hovoril, že súhlasí s tým, čo tvrdil Štefan Harabin.“Roman Pudmarčík hovorí o „náskoku“ Petra Pellegriniho s voličmi Štefana Harabina, no rozhodujúca bude podľa neho kampaň pred druhým kolom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:ZSE Fotovoltika

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom moci?Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá .S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli tí, ktorí...

Musíme to garde o vojnovom štváčstve otočiť presne naopak a musíme ľuďom hovoriť pravdu. Pravdou je, že Rus kradne Ukrajine územia a zabíja. Nie Američan, ale Kremeľ zabíja. No a my musíme ľuďom hovoriť, že táto smrtonosná politika sa blíži k našim hraniciam, odkazuje Ficovi, ale aj našej opozícií, expremiér Mikuláš Dzurinda.Dve tisíc rokov staré a opakovane historicky osvedčené starorímske moto: „Si vis pacem, para bellum,“ teda – Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, sa dnes opäť dostáva do hry keď aktuálne šéf Európskej rady Charles Michel vyhlásil, že ak Európa chce i naďalej existovať v mieri, musí sa pripraviť na vojnu, musí sa transformovať na vojnovú ekonomiku a výrazne zvýšiť svoj obranné kapacity zoči voči hrozbe z Ruska. No a ako na tom je v tejto oblasti naše Slovensko?Dlhodobo a široko konsenzuálne akceptovanú euroatlantickú orientáciu vláda otáča na kurz „politiky všetkých štyroch svetových strán“ a akýchsi nedefinovaných mierových mostov. V praxi to vedie k stretnutiu ministra zahraničných vecí s tvárou putinizmu Sergejom Lavrovom, odmietaniu vojenskej pomoci pre brániacu sa Ukrajinu a Ficovej snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a z ruskej agresie na Ukrajine obviniť našich spojencov – teda Západ."On si uvedomil, že sa omnoho ľahšie pretlčie so svojim dedičstvom v kremeľskej kleptokracií ako v európskej demokracií. Tam hľadajte príčiny toho jeho obratu. Nikto z Moskvy sa ho nebude pýtať na jeho minulosť a na kriminálne činy, z ktorých je upodozrievaný, ale v Európe sa ho na to samozrejme pýtať budú," takto vysvetľuje zmenu geopolitického kurzu novej vlády bývalý dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda a ako dodáva: "Je v tom jeho zadok a jeho strach, že ho spravodlivosť dostihne a preto je mu to tak ukradnuté, že sa pokojne zmieri s tým, že tu bude bábkou ruského režimu.," takto vysvetľuje ficovu geopolitickú otočku Mikuláš Dzurinda.Kam nás tento nový geopolitický kurz zavedie, ako to budú čítať naši strategický spojenci a najmä - kto, ako a za akú cenu bude pri takejto politike garantom bezpečnosti Slovenska v týchto neistých časoch? Ako to, že nemalá časť verejnosti - a to i zoči voči ruskej brutalite v Buči či Irpini, stále adoruje vládcu Kremľa a stelesnenie zla a hrozbu vidí v Západe a najmä nenávidených Američanoch? Prečo si opozícia nechala vnútiť falošný naratív o akýchsi vojnových štváčoch a o čo Robertovi Ficovi vlastne ide?"Nie za všetko môže Fico, za mnohé môžu opoziční demokratickí politici. Prečo ľudom nepovieme, že je normálne sa báť (vojny), prečo sa im nepriblížime a prečo ich hneď odsúdime a pohŕdavo zvrchu sa na nich pozeráme?" tvrdí expremiér Dzurinda. Podľa neho totiž Slovensko čelí masívnej ruskej propagande a je pritom takmer bezbranné."Slovensko má žiaľ vládu, ktorá má bližšie ku kremeľskej kleptokracií než k západnej demokracií a naša opozícia je rozbitá, mlčí a bojí sa. Prečo sa shovávajú, prečo sa Šimečka - a iní, boja povedať, že toto je vlastizradné, čo sa tu deje.To, že tieto cukríky sú otrávené nemá občanom kto povedať. Čiže my nesmieme stále hovoriť iba o Ficovi a hnevať sa, že je taký, aký je. Jednoducho, tí demokratickí lídri opozície musia povstať a musí ich byť počuť, vidieť a musia s ľuďmi hovoriť jednoduchým jazykom ktorým budú vyvracať všetky tie bludy." hovorí Mikuláš Dzurinda.A ako bývalý dvojnásobný premiér vidí ďalší vývoj vojny na Ukrajine? Podľa neho Európe v nej chýba stratégia, definovanie toho, čo chce dosiahnuť, ale aj stanovenie si vlastných červených čiar v tejto téme."Európska únia potrebuje v téme ukrajinského konfliktu stratégiu a potrebuje sa dohodnúť, čo je v nej písmeno A. Ja ako malý politik malej krajiny hovorím, že písmenom A je zabrániť tomu aby Rusi získavali na Ukrajine ďalšie teritória. Teraz je nevyhnutným predpokladom zastaviť ďalší ruský postup. Ukrajinci nesmú strácať ďalšie územia a my sa nesmieme pasívne prizerať tomu, ako sa Rusi blížia ku Kyjevu," myslí si...

Chcú nazývať verejnoprávnym to, čo vykazuje znaky štátneho média, zákon je zrelý na stiahnutie, tvrdí Adam Solga z katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Nemal by ich vlastniť štát, no ani súkromník. Ich majiteľom či vlastníkom by mala byť verejnosť. Reč je o verejnoprávnych médiách, ktoré sa v týchto dňoch opäť dostali do pozornosti. Lebo po nich opäť poškuľujú – a teraz veľmi intenzívne – tí, čo by nemali. Politici. A hneď spôsobom, ktorý vyvoláva znepokojenie nielen doma, ale aj za hranicami. Zákonom, ktorý jednu inštitúciu ruší, aby druhú založil. Zrušia tak riaditeľa pôvodnej, aby mohli mať riaditeľa novej. V tej novej budú rady, do ktorých sa už zo zákona nedostanú takí, ktorých by tam nezvolila vládna väčšina. Naviac, chcú mať zo zákona dosah aj na obsah. Ak však hovoríme o verejnoprávnosti, o čom vlastne hovoríme? Ako si ju predstaviť, či ako ju rozpoznať? Kto si vlastne môže robiť nároky na jedno verejnoprávne médium? A aké je jeho poslanie? Informovať, formovať a či aj zarábať?Otázky, na ktoré sa pozrieme s Adamom Solgom z katedry žurnalistiky bratislavskej Univerzity Komenského. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Autopolis KonaAutopolis Kona

Zuzana Števulová je aj členkou výboru na kontrolu SIS. Nedávno bola aj s Martinom Dubécim v sídle SIS podať žiadosť na odtajnenie časti štatútu SIS. Ako uviedla v podcaste, už dostali oficiálnu odpoveď. Tvrdí, že k odtajneniu zmeny štatútu SIS nepríde. „Bola som si ju dnes prečítať a môžem povedať že je negatívna. Kedže je v utajovanom režime, tak ju nemôžeme zverejniť. Zastavil sa mi mozog, keď som videla, že obyčajnú odpoveď nám poslali v utajovanom režime," hovorí v podcaste.Témou podcaste je aj blížiace sa rušenie špeciálnej prokuratúry a budúcnosť jej prokurátorov. „Je nepochopiteľné, prečo ľudí, ktorí su odborníci premiestnujú na miesta, ktoré ich s kariérou nemajú nič spoločné. Viedla som vo svojom živote dve organizácie a neviem si predstaviť, že by som takto plytvala ľudským kapitálom," myslí si poslankyňa.Žilinka by mal podľa nej svoje rozhodnutie vysvetliť.Moderuje Denisa Hopková.Mentioned in this episode:Autopolis Kona

Je veľmi dôležité klásť im odpor na všetkých možných úrovniach. Bude to asi horšie ako v minulosti, ale v dejinách odboja má Slovensko z čoho čerpať. Mali sme veľmi významné postavy, ktoré dokázali skrížiť oveľa hroznejšie plány oveľa hroznejších ľudí než ako je táto partia, hovorí publicista Michal Havran. „Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará, my nie. Vyhráva.“ I týmto citátom autora známeho diela Stopárov sprievodca galaxiou Douglasa Adamsa by sa zrejme dal charakterizovať aktuálny stav, ktorým sa Slovensko pod štvrtou vládou Roberta Fica uberá.„Ja by som chcel vedieť, že akú dobrú krajinu pre lepší život ľudí chceš budovať s týmto typom emócií a energií, keď ľudí každodenne sácaš pod vlaky a do priepasti, keď sa dennodenne vyhrážaš, koho všetkého vyhodíš, koho pripravíš o prácu a komu pôjdeš po krku. Akým spôsobom potom chceš toto všetko premeniť na nejakú pozitívnu, tvorivú energiu, ktorá má slúžiť na to, aby sa tu mali ľudia reálne lepšie – a nehovorím o pár rodinách z chaty v Čifároch,“ hovorí o dôsledkoch aktuálneho spôsobu narábania s mocou publicista Michal Havran.Vláda Roberta Fica nie je u moci ani pol roka, no smerovanie krajiny stále viac pripomína akúsi zrýchlenú verziu orbanizácie krajiny, ktorým sa Slovensko čoraz viac ponára do temných dôb minulosti: „Sem tam môžeme nájsť paralely s časmi vlád Vladimíra Mečiara a niekde zasa presvitajú analógie až do prednovembrových dôb husákovskej Normalizácie. Zhoduje sa na tom nielen parlamentná opozícia či množstvo komentátorov či politológov, ale jasne a nepokryte to verejnosti odkazuje aj jeden z lídrov vládnej koalície Andrej Danko, ktorý otvorene volá po vláde tvrdej ruky, hovorí o potrebe rýchleho a rázneho ujatia sa moci a svoj politický vzor hľadá práve vo Viktorovi Orbánovi.“Ako však už spomínaný Douglas Adams pripomína: „Do normálu sa vrátime ihneď, ako si stanovíme, čo je vlastne normálne.“ Takže, čo je to teda ten nový normál v podaní štvrtej vlády Roberta Fica?“ - Je to urýchlená – a na opozíciu či odbornú verejnosť sa nijako neohliadajúca sa, snaha masívne zmeniť trestné kódexy a tým zlikvidovať i Špeciálnu prokuratúru i s jej šéfom Danielom Lipšicom. - Je to rýchla a rozsiahla snaha obsadiť prakticky všetky dostupné posty v štátnej správe – od RTVS, cez Národné parky až po lokálne zoologické záhrady a dostať sa tak moci na všetkých možných úrovniach štátu. Primát pri obsadzovaní týchto "trafík" pritom často nehrá odbornosť, ale skôr stranícka príslušnosť či lojalita k nastupujúcej vládnej moci. -Je to snaha prostredníctvom postavy známej z antivax scény skúmať odborné otázky očkovania voči covidu, ako i snaha odškodňovať – či skôr bojovať voči údajnej pandemickej tyranií. - Zaradiť tam možno i zmenu geopolitického kurzu, v ktorom doterajšia stabilita a predvídateľnosť nášho euroatlantického kurzu nahradila politika "štyroch svetových strán", snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a nelojalita voči nášmu brániacemu sa susedovi – Ukrajine. - No a napokon tam nesmie chýbať doslova veľkoplošný nálet na kritikov moci. Ostrakizácia, škandalizovanie, ako i stupňujúce sa verbálne útoky voči kritikom moci - od nezávislých médií až po tzv. "politické mimovládky", známe už z predvolebnej kampane tak pokračuje, tentoraz však už neraz vo farbách verejných inštitúcií a orgánov štátu.Novým normálom Roberta Fica IV. sa tak podľa kritikov - a to nielen z radov politickej opozície, ale aj médií či mimovládok, sa tak zjavne stáva staré známe heslo: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“„Jedna vec je, čo by títo ľudia chceli a druhá je to, čo si treba stále pripomínať: Táto partia vystupuje v mene jednej pätiny Slovenska. Predstierajú, že zastupujú nejakú - azda až ústavnú väčšinu, ale nie je to tak. Oni sú v akomsi hypnotickom móde a najdrsnejšie to vidieť na tom pánovi z Revúcej, ktorý sa prihovára svetu ako Džingischán a má pritom menej ako 200 tisíc hlasov,“

Mladí ľudia sa školia, ako rozoznať dezinformácie a propagandu. Identifikovať deepfake video vôbec nie je jednoduché. Problém je, že ruskú propagandu úplne nekriticky preberajú slovenskí politici vrátane tých vládnych. Vieme vopred predvídať, aké klamstvá sa na nás aktuálne valia a vopred na ne pripraviť zraniteľných ľudí? Hovorte so svojimi starými rodičmi a vysvetlite im, prečo je niečo hoax, odporúčajú Maryna Todosenko a Michaela Ružičková z Infosecurity.sk.Deepfakové videá dokážeme odhaľovať vďaka umelej inteligencii a jej konkrétnym nástrojom. Takéto falošné nahrávky tvorí napríklad aj priamo kremeľská propaganda. Rusi napríklad vyrobili falošnú reportáž francúzskeho novinára. Tá nikdy neexistovala, no zdieľal ju napríklad aj bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Pripravme sa na to, že takéto falošné reportáže budú štandardom. Ktorý nástroj sa dá použiť na odhalenie takéhoto obsahu?Stáva sa slovenská vláda inštrumentom ruskej hybridnej vojny? A aký aktivizmus naozaj pomôže Ukrajine?Moderuje Peter Hanák.

"Pýtam sa, prečo nacisti žiadali 500 ríšskych mariek za slovenských Židov, keď takúto vysokú sumu nežiadali od žiadneho iného štátu, z ktorého sa deportovali Židia? Možno predpokladali, že Slováci začnú vyjednávať. Slováci ale nevyjadnávali, povedali, že my to zaplatíme. A aj zaplatili," približuje okolnosti deportácií slovenských Židov historik Ján HlavinkaŠtrnásty marec bol v roku 1939 dňom vzniku vojnového Slovenského štátu. 14. marec je však zároveň aj dňom našej národnej traumy a hanby. Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom totiž nesie zodpovednosť za deportácie a smrť vyše 70 tisíc svojich vlastných občanov židovského pôvodu.Bolo ich vyše 70 000. Našich susedov, našich spoluobčanov, obyvateľov našich miest a dedín. Boli to ľudia, s ktorými sme žili a vyrastali, boli to ľudia, s ktorými sme chodili do škôl, hrali s nimi futbal či karty, chodili sme s nimi na tanečné zábavy, do kina či divadla, to všetko boli ľudia, ktorí nás ako lekári liečili, ktorí nám predávali rozličný tovar ako obchodníci alebo sme s nimi pracovali v továrňach či úradoch. skrátka, boli to naši blížni. Boli, no iba a len kvôli ich židovskému pôvodu sa stali obeťou jednej z najstrašnejších udalostí ľudských dejín – Holokaustu. Boli zavraždení, pretože boli Židia. No a spolupáchateľom tejto strašnej rasovej genocídy sme boli aj my, Slováci. Na Holokauste totiž nesie vinu aj vojnový Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom.„Tu sa často ľudia zavádzajú tým, že to len tí radikáli ako Tuka, Mach či gardisti boli proti Židom, ale Tiso nič nerobil, len vydával výnimky - a ešte im aj pomáhal, ale to tak vôbec nie je. Tiso je podpísaný pod celým radom protižidovských právnych aktov a jednoznačne nesie zodpovednosť. Tiso bol jedna z kľúčových postáv antisemitskej politiky ľudáckeho režimu,“ hovorí historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV.Logika tejto strašnej, dnešnými očami, zdanlivo nepochopiteľnej masovej vraždy bola prostá. Antisemitizmus živený sociálnou a triednou závisťou, pseudo-náboženským obviňovaním židov z takzvanej „bohovraždy“ ako i prastarými antisemitskými konšpiráciami viedol až k systémovej rasistickej politike ľudáckeho režimu. Na rad tak prišiel rasistický Židovský kódex perzekvujúci Židov v ich občianskych a ľudských právach, potom nasledovalo hromadné olúpenie Židov o ich majetok v arizáciách no a napokon - aby sa štát vedený vodcom HSĽS a katolíckym kňazom Jozefom Tisom takpovediac "zbavil sociálneho problému", čo s masou o majetok olúpených Židov, prišlo až k deportáciám Židov z ich vlastných domovov, aj ich vlasti – priamo do rúk nacistom. Výsledkom bola ich smrť v plynových komorách nacistických koncentrákov. Áno, aj toto sú naše dejiny.„Slovenská armáda bola na východnom fronte priamym očitým svedkom genocídy, o ktorej informovala. Veď potom, po vojne, na Národnom súde minister národnej obrany Ferdinand Čatloš povedal, že on Tisa ešte pred deportáciami informoval, že nacisti židovské obyvateľstvo vraždia. Tiso napriek tomu, že mal takéto informácie, že prichádzali k nemu prosby aby proti deportáciám zasiahol, a že diplomaticky intervenoval i Vatikán, on napriek tomu neurobil nič. Naopak, po niekoľkých mesiacoch bežiacich deportácií, vystúpil s verejným prejavom v Holiči kde povedal, že je to všetko v poriadku, čo sa deje a je to podľa kresťanských princípov,“ dopĺňa historik Hlavinka.Deportácie slovenských Židov, obete i páchatelia. Príčiny ich vzniku, okolnosti ich priebehu, ale aj zodpovednosť Slovenského štátu, jeho predstaviteľov a predovšetkým jeho prezidenta, ktorý je doteraz predmetom obdivu časti našej spoločnosti, to sú témy dnešného podcastu s historikom historického ústavu SAV Jánom Hlavinkom. Témou však bude aj povojnový antisemitizmus, ktorý na našom území viedol až k opakovaným pogromom a to dokonca voči preživším Holokaustu. No a napokon, ako sme sa vyrovnali s páchateľmi tejto strašnej...

Pápež František je v úrade jedenásty rok. 13. marca 2013 sa svet krátko pred ôsmou večer dozvedel meno a prvé zámery nového muža v bielom. Nemca, teológa a mysliteľa, emeritného Benedikta XVI. nahradil Argentínčan, ktorému nebola vzdialená mizéria slumov metropoly BuenosAires, Jorge Mario Bergoglio, ktorý je od toho marcového večera známy pod menom pápež František. František, ktorého sprevádza jeho výrok: „kto som ja, aby som súdil“, cez jeho apely dovnútra cirkvi, aby sa jej pastieri (a teda kňazi) nebáli „páchnuť“ po ovečkách, až k aktuálne kritizovanému facilitárovi „rokovaní“ pre hľadanie riešenia vojny na Ukrajine. Akých bolo tých jedenásť rokov s pápežom Františkom? Prečo postupuje, tak ako postupuje? A nakoľko môže byť kľúčom k jeho pochopeniu fakt, že prešiel intelektuálno životnou formáciou jezuitského rádu? Téma pre jeho rehoľného spolubrata – rovnako jezuitu, ktorý sa dobre cíti vo svete prvokresťanského velikána a kajúcnika Augustína, ktorého systematicky prekladá do slovenčiny, a aktuálne zastupujúci rektor Trnavskej univerzity – Miloš Lichner. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Áno, nepriatelia našich demokratických tradícií - ako i našej štátnosti, sa z internetového priestoru preliali až do štruktúr vlády. Ich cieľom je zostať pri moci a to za akúkoľvek cenu, hovorí expert na hybridné hrozby a informačnú vojnu Victor Breiner. Podľa neho sme sa ocitli v krízovej situácií a to ako pre našu demokraciu, tak aj pre zotrvanie Slovenska v rodine prozápadných demokracií."Najväčšie umenie spočíva v zlomení odporu nepriateľa mimo bojového poľa. V protivníkovej krajine musíte zničiť všetko, čo je dobré lebo skutočným a jediným nepriateľom je strach,“ to sú slová autora rešpektovaného diela Umenie vojny a starobylého čínskeho stratéga Sun-c’.Slovensko je dnes vo vojne, určite nie sme v tej takzvanej horúcej vojne, plnej útočiacich po zuby ozbrojených armád, výbuchov granátov či bômb a rakiet ako i krvavých ľudských obetí, no nepochybne sme už dlho v takzvanej informačnej vojne. Vojne plnej propagandy, ale i hoaxov, dezinformácií, prekrúcania pravdy, jej bezostyšnej relativizácie a teda informačného šumu rozkladajúceho našu spoločnosť a mieriaceho najmä na naše mysle a srdcia. Akákoľvek vojna sa totiž začína v mysliach a srdciach bojovníkov, práve tam sa odohráva ten kľúčový zápas o to, či nám - ako spoločnosti, stojí za to, postaviť sa na obranu vlastných hodnôt, ale i spôsobu života, či sme schopní - no najmä ochotní za to, čomu veríme a k čomu sa hlásime, aj reálne bojovať a prinášať skutočné obete. O takzvanej hybridnej vojne a hybridných hrozbách sa tu hovorí už veľmi dlho, dokonca sa stali aj predmetom vládnych programov či rôznych stratégií, sme však ako spoločnosť v tomto smere skutočne vyzbrojení na informačnú vojnu, ktorá sa tu proti nám už roky vedie? A aká je vlastne naša odolnosť voči hybridným hrozbám rozkladajúcim našu spoločnosť v čase, keď sa priamo na našich východných hraniciach vedie brutálny a krvavý konflikt? Ide pritom o konflikt s agresorom, ktorý nás považuje za nepriateľskú krajinu a pravidelne sa nám - ako súčasti tzv. Kolektívneho západu, i mediálne vyhráža prekresľovaním hraníc či dokonca jadrovými zbraňami.A naša odpoveď na hybridné hrozby? Nemalá časť spoločnosti vzhliada - i po dvoch rokoch vojny, k vodcovi Ruska Putinovi, z agresie na Ukrajine, ktorú rozpútalo Rusko, viní Západ a stále si tvrdošijne pletie obeť s útočníkom. Téma vojny a mieru sa tak stala jednou z kľúčových tém parlamentných a aktuálne i prezidentských volieb, no predstavy o tom, kto je údajný vojnový štváč rinčiaci zbraňami a kto zasa volá za čo ako nespravodlivý mier iba pre svoje sebecké záujmy, zásadne polarizujú celú našu spoločnosť."Keď chcete, zvrátite vo verejnom diskurze prakticky čokoľvek a keď to budete držať vo verejnom priestore dostatočne dlho - a máte ten verejný priestor ako vládny predstaviteľ k dispozícií, tak sa vám to podarí. Podarí sa vám to ale iba v tom prípade, ak nebudete mať v tom diskurze konkurenciu, čo dnes vládne strany systémovo nemajú," pripomína Viktor Breiner Z agresora sa stáva obeť, z obete vinník. Z obetí dávneho mnichovského diktátu sa stávajú presadzovatelia dohôd s agresorom poza chrbát obetí no a uctievači bojovníkov v SNP sa zasa transformujú na odporcov ozbrojeného odporu voči okupantom. Zmätenie pojmov, relativizácia právd a rozrieďovanie spoločných hodnôt tak neustále narastá. "Čokoľvek je možné a všetko je dovolené v komunikácií a je úplne jedno, že je to logicky postavené na hlavu. O to vôbec nejde, ide o dnešný moment, ide o to, čo budú dnes ľudia v správach počuť. No a zajtra je zasa nový deň, popisuje aktuálny spôsob verejného diskurzu v rámci informačnej vojny Victor Breiner.Vieme teda ešte - ako spoločenstvo stojace za nejakým súborom hodnôt, ideálov a tradícií, čo sú to teda dnes tie naše tradície, hodnoty a ideály, za ktoré by sme boli schopní - a najmä ochotní, spoločne pozdvihnúť zbraň a brániť ich i so všetkou silou a rozhodnosťou? A ak tomu tak nie je, kde sa stala chyba a ako to, že v...

„Od Fica - ani od ľudí okolo neho, nemožno čakať nejakú statočnosť. Oni sú voči potenciálnemu agresorovi apriórne v poddanskom postavení. Toto nie je žiadna politika štyroch svetových strán, tie strany sú iba dve - je to demokratický Západ, ku ktorému chce patriť aj brániaca sa Ukrajina, no a potom je tu nedemokratický, totalitný, fašistický Východ, a to je Rusko,“ hovorí exposlanec František Šebej. Kam otáča Robert Fico geopolitickú orientáciu Slovenska a v mene koho? Slovensko otáča kormidlo svoje geopolitickej orientácie. Ficova vláda- hoci s pomerne malou a krehkou parlamentnou väčšinou, razantne mení svoje zahraničnopolitické priority. Namiesto doteraz jasného, stabilného, čitateľného - a na Slovensku aj dlhodobo široko konsenzuálneho a nespochybňovaného, euroatlantického kurzu začína hovoriť o politike všetkých štyroch svetových strán, nijako nedefinovaných "mierových mostov" a tvrdošijného, radikálneho a nepredvídateľného spochybňovania našich strategických západných spojencov - špeciálne USA. "Fico sa v sovietskom komunistickom impériu nikdy necítil ako obeť. On má syndróm človeka z pohodlia totality - ktorá bola i jeho totalitou, kde bol ako mladý komunista absolútne identifikovaný s vtedy vládnucim totalitným režimom a aj jeho prináležitosťou k sovietskemu impériu, ktorého niekto uniesol z toho impéria. On by sa tam, vedome či nevedome, zrejme najradšej vrátil," pripomína František Šebej.A ako sa to prejavuje v praxi? Zatiaľ čo západní spojenci zvažujú všetky možnosti, ako reálne pomôcť Ukrajine brániacej sa ruskej agresií, Robert Fico s doslova opozičnou populistickou rétorikou žiada „od démonizovanie Vladimíra Putina“ a s ruskej agresie na Ukrajine objavuje - zhodne s kremeľskou propagandou, obviňuje západ na čele s USA. Kým v Paríži koordinujú naši spojenci ďalšiu stratégiu ako Ukrajinu ubrániť pred Putinom, Ficov minister zahraničia sa - bez koordinácie s našimi spojencami, stretáva s čelným proponentom putinizmu Sergejom Lavrovom.„Vlastizrada je strašne silné slovo a ťažko sa napĺňa, ale ja pre toto iné pomenovanie nemám. Životným záujmom občanov Slovenska je zostať slobodnými - a to napriek tomu, že mnohí to ani nepotrebujú, a zostať súčasťou demokratického Západu, žiť v krajine, kde vládne zákon a demokracia - a preto sme v EÚ a NATO. No a Fico svojím konaním túto našu identitu a našu podstatu - akými by sme chceli byť, zrádza a ohrozuje,“ tvrdí František ŠebejO čo teda Robertovi Ficovi v jeho zmene kurzu reálne ide a aké sú geopolitické ciele štvrtej vlády Roberta Fico? Ako tieto slovenské otočky zaštiťované rečami o „vzájomnom zabíjaní sa Slovanov“ budú vnímať naši západní spojenci a najmä - aké dôsledky to bude mať na naše vzťahy v NATO a EÚ? Nepovedie táto politika k ovplyvneniu verejnej mienky na Slovensku tak, že to môže viesť aj k prípadne úspešnému referendu o vystúpení z NATO či EÚ a kto bude potom garantom našej národnej bezpečnosti? No a napokon, nie je volanie po mieri za akúkoľvek cenu presadzované Ficovou vládou iba novou verziou appeasementu a volania po novom „Mníchove“, v ktorom západné veľmoci ustúpili Adolfovi Hitlerovi v jeho snahe zničiť Československo bez boja - čo napokon i tak viedlo k Druhej svetovej vojne? A prečo sa vlastne dnes z pozície dedičov obetí Mníchova 38, staviame teraz na stranu jeho páchateľov?Témy a otázky pre bývalého dlhoročného poslanca parlamentu a jedného z iniciátorov nášho vstupu do NATO Františka Šebeja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť - lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie. Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík - nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie - tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefityRaz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú - a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?"Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi "Strážcu hodnôt." Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,"Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu KusúPočúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský 

Eduard Buraš, bývalý poradca premiérov E. Hegera a Ľ. Ódora pre cezhraničné vzťahy, najmä s Ukrajinou. Slovenská vláda či župy podľa neho úplne mrhajú šancou čerpať peniaze na cezhraničnú spoluprácu s ukrajinskými regiónmi na našej hranici, ktoré aktuálne extrémne rastú. Viac ako naše firmy investujú na Ukrajine aj Česi, Holanďania či Rakúšania. Východné Slovensko by mohlo prosperovať, no košická župa podľa neho nerobí nič.Podľa Eduarda Buraša mal nezmyselné výroky o Ukrajine už aj Igor Matovič. Zakarpatskí Slováci poslali Robertovi Ficovi list, aby podporil rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Má vojna vojenské riešenie?Cez Čiernu nad Tisou neprevážame dostatok tovaru, lebo Finančná správa nemá dostatok technológií. Namiesto skenerov podľa neho colníci štuchajú do zrna roxormi. Dlhé čakacie lehoty na hraniciach s Ukrajinou je výsledkom zanedbania tejto témy.Máme sa pripraviť na to, že Ukrajina bude v EÚ, a tak aj všetky ich produkty vrátane obilia jedného dňa budú na európskom trhu? Naši poľnohospodári im nikdy nebudú môcť konkurovať – mali by sa teda namiesto protestov radšej pripraviť na budúcnosť a zmeniť svoju produkciu?V Zakarpatsku priamo na našej hranici investuje 43 krajín. Počet obyvateľov Užhorodu sa zdvojnásobil a jeho noví obyvatelia majú množstvo potrieb, ktoré sú šancou aj pre našich podnikateľov. Túto šancu však oveľa lepšie využívajú iné krajiny ako tie naše. Eduard Buraš tvrdí, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom prakticky neexistuje. Práve naše zabudnuté regióny na východe Slovenska by z toho mohli najviac profitovať.Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Slogan, ktorý vyznieva ako program pre skúsenosť dobrovoľníctva vo vzdialenej africkej Rwande. Podujali sa naň dvojičky Karolína a Mária Rudolfové. Programové „čerpanie dobra“ však nie je zadarmo. Je vykúpené skúsenosťami typu „prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome nič“, či pohľady okoloidúcich, ktoré akoby v nás „videli diabla“. Dnešné RánoNahlas tak bude aj zrkadlení skúseností zo sveta na tú našu skúsenosť krajiny spod Tatier. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Z pohľadu medicíny je surogácia iba jednou z foriem asistovanej reprodukcie. Ako problém nastupuje v oblasti sociálnoprávnej a tu to treba upraviť tak, aby sa vytvorilo prostredie, v ktorom by všetky zúčastnené strany nadobudli pocit istoty, hovorí Andrea Erdösová. Slovensko by malo legislatívne upraviť možnosť takzvaného surogačného materstva a inšpiráciu môžeme hľadať v Česku, tvrdia spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva. Mať vytúžené dieťa je dnes čoraz ťažšie, svet totiž zachvátila epidémiu neplodnosti. Jedným zo spôsobov ako prírode pomôcť je aj asistovaná reprodukcia. No a jednou z jej metód je aj takzvané surogátne, teda náhradné materstvo. Zjednodušene povedané, ide o proces, v ktorom náhradná matka „odnosí“ a následne i porodí dieťa na objednávku iného páru, ktorý je biologickým otcom i matkou dieťaťa a po pôrode si ho od surogátky prevezme do vlastnej rodičovskej opatery.Na jednej strane nesmierne ušľachtilý spôsob, ktorý pomáha mnohým milujúcim párom prekonať biologické prekážke v ich túžbe vychovávať dieťa, na strane druhej sú tu však i niektoré vážne pochybností, v ktorých sa z dieťaťa môže stať predmet obchodovania.Ako teda toto náhradné materstvo vlastne funguje a prečo naše páry za náhradnými matkami doslova utekajú k našim západným susedom - do Česka? Kto sa tam môže o dieťa vynosené surogátkou vlastne uchádzať a aké kritériá musí spĺňať? Čo je pravdy na všetkej tej americkej filmovej realite, v ktorej sa dieťa stáva predmetom tvrdo vymáhaných a aj sankcionovaných zmlúv? Kto sú tieto náhradné matky a čo všetko je nevyhnutné aby sa stali surogačnými matkami? No a napokon, je náhradné materstvo jednou z odpovedí na epidémiu neplodnosti a prečo my tu u nás na Slovensku radšej dookola riešime fiktívne hrozby v tejto oblasti než aby sme sa zaoberali tým, čo naše páry skutočne trápiTémy a otázky pre spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva Katarínu Jandovú a Andreu Erdösovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej Savčenko, Ukrajinec, ktorý tu organizuje pomoc Ukrajine. Vojna na Ukrajine vstúpila do tretieho roku. Ukrajincom zobrala desiatky tisíc vojakov. Oficiálne zdroje Kyjeva hovoria o 31 tisíc padlých vojakoch. Nehovoriac o utrpení civilov v zničených mestách a dedinách. Miliónoch tých, čo museli pred ňou utiecť – či už v rámci napadnutej krajiny, alebo za jej hranice. Museli a stále musia! Len v rámci krajín Európskej únie ich našlo dočasný domov štyri milióny. Pomoc však Ukrajina potrebuje stále. Tú veľkú – v podobe ťažko schvaľovaných miliárd v Spojených štátoch či Európskej únii. Ale i tú malú – zo strany združení a jednotlivcov. Ide aj zo Slovenska. A srdcom jedného z jej centier je Ukrajinec Sergej Savčenko. Právo on stojí za desiatkami sanitiek, ktoré operujú v bojových zónach a majú slovenský pôvod. Ako vidí budúcnosť tohto konfliktu a budúcnosť pomoci? „Na Slovensku je nám Ukrajincom veľmi dobre, nelietajú tu rakety“, rozpráva Sergej Savčenko. „Za dva roku sme tu nemali ani jeden problém s obyčajnými ľuďmi, obyvateľmi Slovenska“, dodáva. Keď sa ho pýtam na politikov, reaguje, že je ich prácou „veľa hovoriť, málo robiť“. „Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej o skúsenosti s Ruskom. Podľa neho Slováci nepoznáme, kto sú Rusi a čoho sú schopní. V prípade, že by sa im podarilo dobyť Ukrajinu, Sergej tvrdí, že by prinútili aj samotných Ukrajincov, aby sa postavili proti Slovensku. „Donútili by ich k tomu zbraňou namierenú na ich chrbty, aby sa postavili Slovensku, Poľsku…“ Slovensku preto želá, aby sme Rusko a Putina „prekukli“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.  Kampaň "Každá piata žena" zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí - a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom "Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To, čo sa odohráva na Slovensku - ale aj vo svete, je skôr boj o náš charakter než o to, či sme dostatočne inteligentní a racionálni, hovorí pre Ráno Nahlas filozof a šachový veľmajster Ján Markoš. Podľa neho sa aj v kritickom myslení nezaobídeme bez dôvery.Slovensko je v rámci Európy jedným z lídrov v miere zakonšpirovanosti. Miera našej ochoty veriť často veľmi nelogickým, mimo akýchkoľvek reálnych faktov postaveným teóriám je dnes na Slovensku až hrozivo vysoká. Navyše, ako ukazujú aktuálne výsledky testovania našich detí, miera ich odolnosti voči útokom na ich rozum, nie je u značného percenta z nich príliš vysoká. Liekom na tento zásadný problém rozkladajúci defacto už celú našu spoločnosť by malo byť vzdelávanie a najmä - už celé dlhé roky veľmi často skloňovaný pojem "kritické myslenie." „Kritické myslenie je často vnímané tak, že ide o to, nikomu a ničomu nedôverovať a všetko si sám preveriť, ale tak to jednoducho nie je. Kritické myslenie sa bez dôvery nezaobíde. Ak všetkým a všetkému nedôverujeme tak nie sme nezraniteľní, ale práve naopak, sme absolútne zraniteľní voči hocijakému demagógovi, ktorí príde a povie, že všetci sú zlí iba ja som dobrý. Takto vzniká populistický autoritársky vodca, do ktorého tí ľudia - ktorí ničomu inému nedôverujú, zrazu investujú všetku svoju dôveru,“ hovorí šachový veľmajster, filozof a spisovateľ Ján Markoš. Podľa neho vysoká zakonšpirovanosť má tri kľúčové dôvody: Stav slovenského školstva, stav mediálnej scény no a napokon tým tretím dôvodom, je nízka miera dôvery v našej spoločnosti.Aké riziká má spoločnosť, v ktorej panuje vysoká nedôvera k inštitúciám či voči sebe navzájom a v ktorej až príliš veľa ľudí až v príliš veľkej miere podlieha konšpiráciám? Aký je dôvod toho, že i vzdelaní a racionálni ľudia neraz podliehajú logickým bludom a iracionalite a prečo je tak ťažké racionálne debatovať o našich hodnotách? Akú rolu v tom všetkom majú sociálne siete a má vôbec zmysel na nich diskutovať? Ktoré logické fauly sa zvyknú používať, kde sú limity nášho rozumu a nakoľko ho ovplyvňuje to, kde sme vyrástli, z akého prostredia pochádzame a akým hodnotám veríme? No a napokon, kde vo vzdelávaní našich detí robíme chybu a ako zlepšiť naše školstvo práve v tejto téme?„Naša emocionalita, naše hodnoty a náš pocit identity - to všetko je omnoho hlbšie než nejaké čisto logické, rozumové úvahy. V skutočnosti sa naša racionalita stáva skôr racionalizáciou keď ju používame namiesto toho, aby sme hľadali pravdu, tak ju skôr využívame k tomu, aby sme sa nemuseli zmeniť a aby sme si mohli uchovať svoje hodnoty a svetonázor. Hodnoty, teda to, v čo veríme, že je to dobré alebo zlé, sú strašne blízko našej identite a tým, kým sme. A práve to, že hodnoty sú súčasťou našej identity je dôvodom prečo je tak strašne ťažké sa o hodnotových veciach baviť racionálne,“ tvrdí v našom dnešnom podcaste Ráno Nahlas Ján Markoš.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Malí vzrastom, veľkí srdcom. Veta malá rozsahom, no veľká obsahom – ak by sme mali pokračovať v duchu tej prvej. A zachytáva (či vystihuje) svet tých, ktorých si v našom okolí všimneme už pre to, že nízky vzrast ich nesprevádza len detstvom. Spoločníkom sa stáva doslova na celý život. A ak by padla otázka prečo? Odpoveďou je „jeden zmutovaný gén“! Mutácia, ktorá však – ako pri väčšine problémov – zmobilizovala k výkonom. A aj na Slovensku tak máme spoločenstvo ľudí nízkeho vzrastu, ktoré si pomáha k vysokým cieľom. Spoločenstvo, ktoré zasvätení poznajú ako „Palčekovia“ a tí nezasvätení sa o ňom môžu dozvedieť práve teraz. Dnešné RánoNahlas bude o radostiach i strastiach ľudí malých vzrastom, no veľkých srdcom. S Jurajom Polákom z občianskeho združenia Palčekovia. - prečo sa im ťažko počúvajú výrazy ako trpaslík či trpaslíčí- keď problémom sú už bankomaty či tlačidlá vo výťahoch- s čím sa stretávajú v školách či hľadaní práce- keď ešte aj výška invalidného dôchodku bola závislá na telesnej výškePodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Som strašne smutný z toho, ako to šesť rokov po vražde Jána a Martiny dopadlo pretože útoky na novinárov sú v porovnaní s minulosťou oveľa tvrdšie a sú ešte tvrdšia ako počas mečiarizmu. Tá vražda bola otrasná a napriek tomu vidíme, že tí, ktorí majú vplyv na verejný diskurz vôbec nehamujú. A je otázkou času, kedy príde k nejakej facke, bitke novinára či nebodaj i k čomusi horšiemu, varuje novinár Karol Sudor.Je šesť rokov po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, no napriek brutalite tohto zločinu je dnes atmosféra v spoločnosti ešte ponurejšia a ešte nevraživejšia. Verbálna agresivita ovládla nielen svet internetu, ale preliala sa i do prejavov a diskusií aj tých najvplyvnejších politikov. Vládna moc si explicitne definuje kritické médiá ako svojich nepriateľov, slovníky mienkotvorcov čoraz viac hrubnú, mentálne skratky pribúdajú a je tak načase si postaviť otázku, či sa celá táto rieka verbálnej frustrácie, hnevu, šikanovania a až nenávisti raz napokon nevyleje i do skutočného sveta, tam za obrazovkami počítačov a v uliciach nebude opäť úradovať brachiálne násilie. Napokon, Slovensko s tým už má svoju temnú skúsenosť a to nielen v časoch vraždy novinára Kuciaka, ale aj v ére mečiarizmu.Polarizuje sa čoraz viac však aj celá spoločnosť a pamätníkom to opäť môže pripomínať doby vlády Vladimíra Mečiara. Dnešná doba však na scénu priviedla aj celkom nový fenomén sociálnych médií a z nich vyrastajúcej dezinfoscény či takzvaných "alternatívnych médií" kde už jeden tábor vôbec neverí tomu druhému, slovo kompromis sa chápe ako slabosť či zlyhanie a kde si už nielenže prestávame rozumieť a uznávať spoločné hodnotové rámce, ale kde sa čoraz viac do diskurzu vkráda i otvorená a vedomá dehumanizácia oponentov.„Konšpiračné média nie sú alternatívou klasickým médiám. A ja ani neviem, prečo sa im hovorí alternatívne médiá. Aká alternatíva? Alternatíva by malo byť niečo relevantné, ale niekto, kto sa vyslovene vtiera aktuálne vládnucej politickej garnitúre predsa nie je žiadna alternatíva médiám, ktoré si kriticky robia svoju prácu a teda to, čo je poslaním médií,“ hovorí dlhoročný novinár a majster rozhovoru Karol Sudor.Ako vníma dnešné Slovensko človek, ktorý ho už dlhé roky skúma v stovkách rozhovorov s našimi spolu rodákmi? Kam sme sa posunuli a v čom sme sa zmenili? Prečo sme tak nespokojní a frustrovaní a na strane druhej, prečo má zmysel sa občiansky angažovať a nestrácať nádej? Kde dlhoročný novinár vidí príčiny poklesu dôvery ku klasickým médiám, v čom ako médiá zlyhávame a prečo pre neho nie sú konkurenciou takzvané alternatívne médiá? No a napokon, ako vníma tlak vládnej moci a majú novinári dnes dôvod na obavy?„Oni vedia, že novinárov nezastrašia. Predstava, že ľudia, ktorí toľko toho prežili a ktorí odhalili také množstvo vážnych vecí a boli už toľkokrát vypovedať na polícií i súdoch, tak že sa teraz zľaknú lebo vládna moc verbálne pritvrdila je úplne naivná. Neverím, že relevantných novinárov vládna moc zastraší,“ tvrdí novinár denníka N Karol Sudor.Ráno Nahlas s novinárom Karolom Sudorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Novinárka Petra Procházkova, ktorá dlhé roky pracovala ako spravodajkyňa v Moskve približuje, ako vnímajú Rusi blížiace sa prezidentské voľby. „Na pracoviskách, a to nie sú len štátne korporácie, ale aj súkromné firmy, ktoré chcú byť so štátom za dobre, boli ľudia upozornení, že pôjdu k urnám," približuje v podcaste.Opisuje, že pokiaľ by nezasiahol štát účasť by bola zrejme nízka. „Aj preto, že je jasný víťaz. Tiež preto, že ľudia sú v rozpakoch. Nie sú obdivovatelia Západu, Navaľného, ale nie sú si ani istí tým, že Putin vedie Rusko dobrým smerom," hovorí s tým, že takíto ľudia budú psychickým tlakom prinútení ísť voliť.Podľa Procházkovej sa za posledné roky v Rusku zmenila atmosféra - na atmosféru strachu, udavačstva a špehovania. „Myslím, že veľa ľudí to hodí Vladimirovi Putinovi práve preto, že si povie: čo keby zistili, že som volil niekoho iného. Je množstvo prípadov, keď učitelia donášajú na žiakov, ktorí sa podľa ich názoru správajú nevlastenecky a pošlú na ich rodinu tajnú službu."Dodáva, že „po smrti Navaľneho majú ľudia strach dokonca neísť k voľbám a nehlasovať pre Putina." No je aj časť Rusov, ktorí si myslia, že Putin je správny človek na správnom mieste.Západ nie je celý svetNovinárka Procházková v podcaste tiež približuje, v čom Západ nepochopil Rusko. Myslí si, že niekedy podliehame tomu, že euroatlantický svet je to celý svet. „Veľmi rýchlo sa ukázalo, že okrem nás je tu Čína, India, stredoázijské krajiny a iné, ktoré nemajú k vojne na Ukrajine emotivný vzťah ako Európania a snažia sa z nej niečo vyťažiť."Témou podcastu je aj budúcnosť Ukrajiny a únava vojnou. „Je to nespravodlivá vojna, ale nemusí dopadnúť spravodlivo. Nie všetky situácie majú dobré riešenia a niektoré ešte horšie."Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vládni predstavitelia reprezentujú celé Slovensko, nielen svojich voličov. Čo teda v našom mene šíria premiér a ministri obrany a zahraničných vecí? Na druhé výročie ruskej invázie sme pripravili fact-checking výrokov, ktoré po ruskej propagande zopakovali ministri za Smer. Prečo to vlastne Smer robí?Faktografická analýza výrokov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Juraja Blanára a Ľuboša Blahu ukázala, že šíria často absolútne neprefiltrované naratívy kremeľskej propagandy, bez akejkoľvek kritickej úvahy. Niekedy ide dokonca o tvrdenia bez elementárnej logiky.V dnešnom podcaste Ráno Nahlas budete počuť fact-checkerku Veroniku Hincovú-Frankovskú z portálu Demagog.sk, riaditeľku Infosecurity.sk Michaelu Ružičkovú a šéfa Inštitútu pre budovanie odolnosti, ktorý donedávna bojoval proti hybridným hrozbám na ministerstve obrany, Victora Breinera.Rozoberieme:– prečo vojna na Ukrajine nie je vojnou USA;– prečo nie je pravda Ficovo tvrdenie, že vojna nemá vojenské riešenie;– prečo je jasné, že na Ukrajine nevládnu nacisti a nedá sa to ani porovnať;– ako vláda zavádza o sankciách;– že v Kyjeve nie je normálny život a je tam vojna;– prečo slovenská armáda po dodaní zbraní na Ukrajinu nezostala „holá“, ale modernejšia;– že existuje už veľmi veľa publikovaných dôkazov o severokórejských raketách dopadajúcich na ukrajinské mestá, no slovenské MZV sa stále nevyjadrilo;– ako Robert Kaliňák dezinterpretoval históriu, mníchovskú zradu a zmluvy zaručujúce bezpečnosť Ukrajiny;– že Ukrajina už raz mier s agresívnym Ruskom uzavrela a dopadlo to zle;– či ministri za Smer demontujú funkčné oddelenia boja proti hybridným hrozbám;– že Rusko nedokázalo nahradiť dodávky plynu Európe dodávkami Číne a Indii;– že nám spojenci zrejme prestávajú poskytovať informácie;– ako sa Smer dostal na cestu šírenia ruskej propagandy;– ako Ľuboš Blaha bez hanby a bez akéhokoľvek kritického myslenia kopíruje naratívy napísané v Rusku.Moderuje Peter Hanák.

Robert Fico robí „crashtest“ demokracie, hrozí sabotáž prípadu Kuciak, tvrdí Pavol Szalai z Reportérov bez hraníc (podcast)Pred šiestimi rokmi zavraždili Jána Kuciaka a jeho Martinku. Investigatívca, ktorému sa vyhrážali mocní, no štát ho neuchránil, hoc ho o to žiadal. Pred šiestimi rokmi hnev námestí túto moc z úradov vyhnal. Po šiestich rokoch sa však oblúkom vracia. Do úradov, ktoré musela opustiť. A opäť sú tu novinári a redakcie (tiež mimovládky), ktorým sa táto moc začala venovať. Z jedných sú nepriatelia, objekty trestných oznámení či vládnych zámerov delenia až mocenského podrobovania, ďalším uťahujú finančné kohútiky. Slovensko po šiestich rokoch od vraždy Jána Kuciaka a jeho Martiny. Ako ho vidí Pavol Szalai, ktorý pôsobí v parížskej centrále medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc a situáciu tak môže vnímať s odstupom.„Je kľúčové, aby sa v situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, spojili všetky demokratické sily, aby zasiahli všetci jednotlivci, v ktorých moci to je, aby tento prípad bol doriešený. A aby sa novinári cítili bezpečne“, rozpráva Szalai. „Hrozí sabotáž stíhania v prípade Jána a Martiny. Závisí teraz na každom prokurátorovi, policajtovi, sudcovi závisí, ako to ďalej bude so slobodou tlače a s týmto prípadom“, dodáva. Reportéri bez hraníc prispievajú každoročne do monitorovacej správy o stave právneho štátu, ktorú pravidelne publikuje Európska komisia pre svoje jednotlivé členské štáty. Do tej tohtoročnej, ktorá ešte len výjde, by malo stáť aj to, že „dochádza k systematickému podkopávaniu slobody tlače zo strany vlády“. Konkrétnymi prejavmi je podľa Pavla Szalaia napríklad politický tlak na RTVS. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Oni od nás čakajú, že neustaneme, lebo ani oni takí neboli, že by to vzdali. Nie, ticho určite nebudeme, hovorí Zlatica Kušnírová. My sme si dali spoločný sľub, že sme im to dlžní, aby sme ten boj, ktorý Janko začal aj dobojovali. Je to náš záväzok. S týmto, čo sa deje, sa zmieriť nedá, dopĺňa ju Jozef Kuciak. Dnes uplynulo 6 rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Slovensku však opäť vládne ten istý muž, ktorý mu vládol i v čase ich vraždy.Je 21. február a práve v tento deň v roku 2018 vo Veľkej Mači, v jeho vlastnom dome, zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú.Táto chladnokrvná a brutálna vražda - doslova poprava, otriasla celým Slovenskom. O krátky čas sa slovenské námestia naplnili smutnými, rozhorčenými, ale aj nahnevanými občanmi a ich stále silnejšie volanie až k pádu vlády a následne i povolebnej zmene politických pomerov.Dnes - 6 rokov po tomto atentáte na slobodu slova však krajine vládne opäť ten istý muž, ktorý jej vládol aj v deň tejto vraždy, no a pri tomto zločine nebolo učinené zadosť ani len tej pozemskej spravodlivosti. Slovensko sa tak akoby oblúkom vrátilo späť v čase, a to doslova, až na miesto zločinu. Čo to o nás vypovedá? Kam - a najmä prečo, sme sa dostali až sem, akoby opäť na samotný začiatok? A ako to celé vnímajú tí, ktorých tento ohavný zločin zasiahol najviac, pretože im zobral to najcennejšie, čo v živote máme - ich vlastné deti? Čím si vysvetľujú apatiu ľudí, ktorou- de facto dali politické rozhrešenie garnitúre, ktorá vládla v čase tejto vraždy? A ako sa s týmto zločinom na ich vlastných deťoch dá vôbec žiť a kde berú silu to nevzdať a dokonca sa i verejne angažovať?"To, čo sa im stalo sa im nestalo pretože boli zlí, ale práve naopak, a toto by malo rezonovať aj u ľudí, že by sa tiež mali snažiť byť ako oni. Tak ako to Janko povedal: Viem, že to nebude dnes ani zajtra, ale možno to raz príde. Takže aj ľudia by tak mohli uvažovať, že možno raz to príde, ale treba sa snažiť byť dobrý a spravodlivý a za to aj bojovať hoci sa ma to osobne netýka. Záleží na každom jednom z nás, pretože Fico sa davu bojí, hovorí mama Martiny Kušnírovej a dodáva: "Mne kedysi moja mama povedala - Čo sa rozčuľuješ, peklo je prázdne, všetci diabli sú vonku, no a ja mám teraz pocit, že momentálne majú na Slovensku sústredenie." "Je to hrozné, čo sa vrátilo," hovorí matka Jána Kuciaka, Jana Kuciaková.Počúvate Ráno Nahlas, dnes s rodičmi Jána Kuciaka - Janou a Jozefom Kuciakovcami a matkou Martiny Kušnírovej - Zlaticou Kušnírovou. A záverom pridám ešte slová básnika Thomasa Dylana, ktoré sú ako stvorené práve pre takéto chvíle: "Nechoď ako ovca tam, kde ťa víta vľúdna noc, keď svetlo umiera, bráň sa, krič o pomoc."Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Fakty namiesto špekulácií. Detaily z pátrania po vrahoch a podozrivých. Dôvody, prečo sa pred súdom ocitli práve konkrétni obžalovaní. A vyvrátenie konšpirácií, že existujú iné nevyriešené verzie a mená podozrivých vraj nepoznáme. Odpovede na „prečo“ novej knihy o Jánovi a Martine, investigatívcovi a jeho snúbenici, ktorých chladná vražda už pred šiestimi rokmi otriasla krajinou. Stojí za ňou Laura Kellö Kalinská. Rovnako investigatívna novinárka, tých istých Aktualít, ktorá je pri Jánovi a jeho Martine a ich procese a vyšetrovaní od začiatku. Do redakcie nastupovala presne v deň, keď sa o vražde dozvedel svet. Paradox, zhoda okolností či vyššia moc? Dnešné RánoNahlas – v „predvečer“ smutného výročia – bude práve s ňou, o jej novej knihe Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie. „Dosť som zvažovala, či do tej knihy ísť. Mala som pocit, že o tom prípade sa už napísalo všetko. Čo nové by sme ešte priniesli?“, rozpráva Laura. „No vidíme, že tu máme šieste výročie tejto strašnej tragédie a namiesto toho, aby boli veci jasnejšie, sa do celého prípadu zakomponovali rôzne polopravdy, lži, totálne klamstvá. A preto to rozhodnutie: napíšeme jeden ucelený príbeh, vyvrátime konšpirácie a necháme na čitateľoch, nech si urobia názor“, vysvetľuje. „Dodnes sú podozrenia v súvislosti s tým, kto sa do vyšetrovacieho tímu dostal. Postupne z neho museli odstrániť ľudí, o ktorých boli presvedčení, že tam nepatria, alebo tam majú inú úlohu ako vyšetrovať“, rozpráva investigatívna novinárka portálu Aktuality.skTvrdí, že pri sledovaní prípadu sa jej podarilo preštudovať celý vyšetrovací spis, ktorý má do 30-tisíc strán. Dokonca vedie listovú korešpondenciu s uväzneným Marianom Kočnerom, ktorý je v prípade nateraz ako jediný oslobodený. Snaží sa s ním aj osobne stretnúť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Na Slovensku - ale pozrime sa napríklad i na USA, máme politikov, ktorým šírenie dezinformácií a nenávisti pomáha. Zvyšuje im to preferencie pretože pre nich je výhodnejší stav, v ktorom je ťažšie rozlíšiť, čo je pravda a čo lož a na faktoch prestáva záležať," hovorí na margo opakovaných útokov časti politickej scény na firmu ESET je generálny riaditeľ Richard Marko. A ako je to s tou ich údajnou manipuláciou volieb?Začínali tu u nás a prakticky od nuly, dnes je to celosvetová firma s ročným obratom vyše pol miliardy Eur. Vo svete globálneho internetu sú známi a rešpektovaní ako jedni z lídrov v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Jej majitelia sponzorovali viacero politikov, ale aj médií no rovnako tak prispeli nemalými sumami na fungovanie mimovládneho sektora či vedy a vzdelávania. Firma ESET.Na strane druhej sa o nich už roky hovorí aj ako o manipulátoroch volieb, temnom ohnivku globálnych sprisahaní s prepojením priamo na na americkú tajnú službu CIA a sú obviňovaní z korumpovania politikov či médií a aktuálny premiér dokonca kvôli ním chcel prijať i špeciálny zákon. "Ak by sme naozaj manipulovali s hlasmi vo voľbách a nevedeli by sme prihodiť pár hlasov pre Progresívne Slovensko vo voľbách v roku 2020, tak by sme museli byť naozaj veľmi neschopní. To znamená, že tieto veci sú skutočne nezmysly," hovorí generálny riaditeľ firmy ESET Richard Marko. Podľa neho takéto šírenie dezinformácií spoločnosť rozkladá a znižuje tak jej schopnosť reagovať na skutočné vážne hrozby i výzvy.Ako sa s jednej z najznámejších a aj veľmi úspešných slovenských firiem - a to i v globálnom meradle, stal u nás aj symbol akejsi digitálnej oligarchie a terč útokov niektorých veľmi vplyvných či mocných politikov? Prečo jej majitelia sponzorovali viacerých politikov a prečo finančne investujú do niektorých mimovládok či médií? Majú finančné dary pre politikov pootvoriť dvierka k užšej spolupráci s mocou a je za tým "niečo za niečo"? Prečo je kybernetická bezpečnosť dnes tak veľmi dôležitá a ako sa k nej stavia aktuálna slovenská vláda? Prečo je na Slovensku tak málo príbehov typu "z garáže k miliónom" a kde je problém, že nám naše mladé chytré mozgy čoraz viac utekajú do zahraničia? No a napokon, keď už teda vraj stoja za manipulovaním volieb, ako to, že dopustili aby sa ich víťazom stal ich takpovediac úhlavný politický nepriateľ?Témy a otázky pre šéfa ESETu Richarda Marka. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Na čom sa dokážeme zhodnúť? Takmer na ničom, iba na negatívnych vymedzeniach. Martin Slávik je politológ a venuje sa aj histórii v OZ Living Memory. Dezinformácie, ktoré sledujeme dnes, pochádzajú z manuálov KGB a rovnaké sme videli už aj v hlbokej totalite. Dnešné Rusko totiž stále ovládajú bývalí príslušníci KGB. Prečo po našej skúsenosti s očividnými klamstvami komunistickej propagandy nie sme voči tomu imúnni?Čistky v bezpečnostných službách sme už videli za totality a robí to teraz aj Robert Fico. Podľa Martina Slávika vláda stratila mantinely a vedie nás ku krajine, ktorá bude prosperujúca len pre pár jedincov.Radosť vládnuť národu, ktorý nepremýšľa, pripomína Martin Slávik známy citát. Tvrdí, že Slovensko sa začína podobať Rusku. Stredoškoláci podľa neho nie sú typickí konzumenti dezinformácií. Na vine sú väčšinou rodičia-konšpirátori, alebo majú mladí nesprávne vzory. Erózia dôvery v štát je podľa neho bezpečnostné riziko. Rozdelenú a rozhádanú krajinu ľahšie ovládnete.Tlieskanie koženým motorkárom, ktorí propagujú Putina, je podľa neho následkom nevyrovnania sa s minulosťou. Minulé zlo totiž nikto neodsúdil. Na Slovensku máme tradíciu hrubých čiar a beztrestnosti. Lenže hrubé čiary sú nefér voči obetiam a zvýhodňujú páchateľov.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:EU Slovensko

Motívom vzniku RTVS nebola snaha zbaviť sa vtedajšieho riaditeľa STV Štefana Nižňanského pretože v tom čase mi Rada STV poslalala jasný signál, že sú pripravení ho odvolať. Ja som nepotreboval zlučovať STV a SRo aby som sa pána Nižňanského zbavil, hovorí bývalý minister kultúry a iniciátor vzniku RTVS Daniel Krajcer. Za verejnoprávnym telerozhlasom si stojí aj dnes a hoci kritiku RTVS pripúšťa, dôvody na jej rozbitie nevidí.Verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska ešte nemá ani občiansky preukaz a nestihla tak osláviť ani svoje 15. výročie, už sa na tých najvyšších poschodiach vládnej moci hovorí o jej pohrebe. RTVS sa stala predmetom masívnej a zdrvujúcej kritiky súčasných vládnych strán už vo volebnej kampani. Niet preto divu, že po tom, ako vládna moc čoraz viac uťahuje skrutky svojej moci nad krajinou, sa terčom jej snahy ovládať - a riadiť prakticky čokoľvek na čo môžu mať politici vplyv, sa stal aj verejnoprávny Telerozhlas.V hre je viacero scenárov, od úplného zániku RTVS a návratu k jej pôvodným zložkám: STVa SRo, cez finančné odkrvenie tejto inštitúcie prostredníctvom rozpočtu ovládaného vládnou mocou až napokon, po politické ovládnutie mediálnej Rady RTVS a tým aj faktické znormalizovanie verejnoprávneho Telerozhlasu podľa potrieb a predstáv aktuálnej vládnej moci.Ako sa na toto dianie pozerá iniciátor vzniku RTVS a ako odráža zásadnú výhradu, že i jeho motívy zlúčenia STV a SRo boli politické? "Motívom vzniku RTVS bola katastrofálna situácia v Slovenskej televízií. Keď som v roku 2010 nastúpil do vedenia rezortu kultúry, tak jej obsah bol veľmi nedostačujúci, no najväčším problémom bola ekonomická situácia. STV mala 37 miliónovú kumulovanú stratu a už boli pripravené aj exekúcie na jej majetok. Vtedajší minister financií Ivan Mikloš mi jasne povedal, že do takejto čiernej diery mi na oddlženie neuvoľní takže som musel prísť so systémovým riešením a tým riešením bol vznik RTVS." Odmieta politické motívy vzniku Telerozhlasu exminister Daniel Krajcer. Dodáva však, že dalšie časti jeho plánu, predovšetkým zmena financovania už realizované neboli pretože ich nová vládna moc SMERu odmietla. Aká budúcnosť čaká na RTVS, o čo tejto vláde ide a prečo sú u nás verejnoprávne médiá predmetom neustáleho záujmu politikov s cieľom ich ovládnuť a podrobiť? Ako môže existovať verejnoprávne vysielanie bez dostatočného a nezávislého zdroja financií? Čaká nás model orbánovských médií v područí štátu a prečo to v susednom Česku či Rakúsku ide, ale u nás sa to zas a znova nedarí?Témy podcastu s exministrom kultúry Danielom Krajcerom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Koaliční poslanci dali jednoznačne najavo to, že tému znásilnenia podceňujú, až dehonestujú. Na druhý deň za mnou prišiel poslanec s výsmechom, opisuje v podcaste šéfka poslaneckého klubu KDH Martina Holečková.„Žiaľ, aj medzi poslankyňami koalície sa objavili úsmevy," opisuje parlamentú debatu o novele trestného zákona, ktorej záver ovládla diskusia o skrátení premlčacích lehôt pri znásilnení. „Ale musím povedať, že videla som aj poslankyne, ktorým to bolo naozaj veľmi ťažko a naozaj sa priznám, že som rozmýšľala nad tým, ako zaspávali v tú noc," dodáva.Témou rozhovoru je aj vzťah KDH a vládnej koalície. Holečková je vicežupanka Nitrianskeho kraja, kde je županom Branislav Becík z Hlasu.„Žiaľ, po týchto prvých mesiacoch sa ukázalo, že práve Peter Pellegrini je otrokom v rukách Roberta Fica. Vyjadrenia Hlasu pred voľbami boli úplne iné, ako sa v súčasnosti správajú. Ja si neviem predstaviť, že by sme nejakým spôsobom mohli podporovať to, čo dnes strana Hlas v podstate mlčaním odsúhlasuje pre Smer."Napriek tomu šéfka poslaneckého klubu hovorí, že budú podporovať aj niektoré vládne návrhy.Podporí KDH Ivana Korčoka?KDH sa stretlo s kandidátom Ivanom Korčokom a pýtali sa ho aj na registrované partnerstvá. „My sme mu dali najavo náš postoj, ako túto tému vidíme a je dôležité, akým spôsobom sa k nej postaví," približuje Holečková v podcaste s tým, že neprídu s vlastným kandidátom, pretože prioritou strany bolo dostať sa do Národnej rady.Poslankyňa tiež v podcaste približuje, ako vnímala doterajšiu politiku konzervatívnych politikov. Podľa nej dochádzalo k zbytočnej polarizácii. „Išlo mi o to presne, že pokiaľ aj pani Záborská bola súčasťou koalície alebo vládnej väčšiny, tak si myslím, že to malo prichádzať ako vládne návrhy. Potom by sme sa práve vyhli verejnému boju, ktorý nikomu neprospieva."Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

„Obrovský pokles kvality demokracie a slobôd“ - doterajší výsledok štvrtej vlády Roberta Fica, ako ho vidí Peter Zajac. „Fico je na konci, už nemá kam ísť, preto je oveľa nebezpečnejší. On teraz kope“, tvrdí.Rozprávka ako základný mýtotvorný žáner slovenskej literatúry. A prvá v zmysle kľúčová medzi nimi Zakliata hora Pavla Dobšinského. S motívom zakliatia a následného odklínania, ktoré je prítomné v našej kultúre, až po to z Novembra’89. Pohľad a skúsenosť Petra Zajaca, literárneho vedca, človeka občianskeho konzervativizmu, niekdajšieho parlamentného poslanca. A človeka Novembra’89, ktorý dával obsah vtedajším námestiam. „Na námestiach sme vtedy odklínali jednotlivé sociálne skupiny. Orientovali sme to podľa povolaní. Boli to novinári, intelektuáli, spisovatelia, policajti….“, spomína Peter Zajac. Vystupovali na zhromaždeniach a „odklínali sa k slobode od vtedajšieho režimu komunizmu“. Podľa Zajaca to v tom čase vyžadovalo aj kus odvahy, lebo ešte nebolo definitívne jasné, že „novembrová premena“ sa aj presadí. Nie je čas na ďalšie odkliatie krajiny – po tom, ako sa tu dokonáva „amnestia“ pre kategóriu „našich“, napriek ožitým námestiam a veľká časť mladých deklaruje, že takéto Slovensko nevidia ako svoje miesto pre život. Preňho bolo aj v čase, keď sme mali byť „naveky“ so Sovietskym zväzom – a to aj po jeho krátkej skúsenosti so slobodou univerzitného Tübingenu.Peter Zajac hovorí - o Robertovi Ficovi „prvokomunistovi“, ktorý sa vo svojich základoch nemení a aktuálne „kope“, keďže vie, že je na konci;- o skúsenostiach s Igorom Matovičom, ktorého „prekukli za tri týždne“, lebo „klamal a podvádzal;- o Petrovi Pellegrinim ako o „vazalovi“ Roberta Fica a „vykročením na perifériu západného sveta“;- o Ivanovi Korčokovi ako reprezentantovi „zmyslu pre základné civilizačné hodnoty“;- o opozícii, ktorá by sa mala expertne pripravovať na budúce vládnutie už teraz;- a tiež o tom, aká by bola jeho rada ministerke ŠimkovičovejPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku sa bude oplácať páchať majetkové, ekonomické, ale i korupčné trestné činy, komentuje vládnu novelizáciu trestného práva Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Podľa neho je smutné, že kvôli pár vplyvným menám, koalícia ohrozuje ako bezpečnosť ľudí, tak aj fungovanie celej našej justície.Je dokonané, vládna koalícia celou svojou parlamentnou silou schválila zásadnú novelu Trestného zákona, v ktorej - okrem nižších trestov pre korupčníkov, odhlasovala i kratšie premlčacie lehoty, napríklad i pre znásilnenie. Časť verejnosti novele tlieska, druhá je zasa v šoku a pýta sa o čo vláde vlastne ide a v mene koho koná.Od 20. marca je Špeciálna prokuratúra minulosťou, jej prokurátori majú prejsť priamo pod Maroša Žilinku a prípady rozdelia krajským prokuratúram. generálny prokurátor pritom verejne prisľúbil, že prípady na súde a pred podaním obžaloby nechá pôvodným prokurátorom. No a od 15. marca sa zasa novelou - z vôle vládnej koalície, znižujú tresty pre korupčníkov, podvodníkov ale i zlodejov. Rovnako tak sa upravujú podmienky pre tzv. kajúcnikov a posilňujú sa i kompetencie Súdnej rady voči sudcom. To sú dôsledky veľkej a zásadnej rekodifikácie trestného práva v podaní tria Fico, Pellegrini a Danko. Tieto zásadné, ba priam kľúčové zmeny, v celej filozofií prenasledovania a trestania zločinu sa pritom udiali bez hlbšej, tobôž celospoločenskej diskusie. Proste - silou vládnej väčšiny, ktorá chce, môže a preto to i urobí. Rovnako tak je zrejme dokonané i v prípade novely Trestného zákona a je len otázkou času, aký ocot z tejto zmeny spoločnosť pocíti a komu sa budeme porúčať v prípade, keď budú na dvere spoločnosti búšiť korupčníci, zlodeji a - ako sa ukazuje, nielen oni. Veľkú debatu totiž vyvolalo i zníženie premlčacích lehôt v prípade trestných činov znásilnenia, ktoré pritom vládna koalícia nevie presvedčivo vysvetliť.Aké dosahy bude mať táto rekodifikácia trestného práva a čo tým vládna koalícia vlastne sleduje? Bude slovensko bez Špeciálnej prokuratúry spravodlivejšou spoločnosťou a stojí snaha pomôcť pár mocným a vplyvným menám za zmeny celého trestného práva? Aké dosahy budú mať tieto zmeny na veľké a sledované kauzy a nebol to zámer celej novely? Alebo, je to iba a len reakcia na pochybnosti o uplatňovaní práva za vlády Matoviča, Hegera a kritiku pôsobenia lipšicovej Špeciálnej prokuratúry? A aká budúcnosť čaká na jej prokurátorov a najmä toho najznámejšieho - Daniela Lipšica?Témy a otázky pre Špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pod touto vládou nás čakajú stratené roky. "Cesta z toho bude dlhodobá a bolestivá. Treba si prestať budovať vzdušné zámky. Najvážnejším problémom nie sú technické problémy - ako dobudovanie diaľnic, ale našim najvážnejším problémom je úplne rozdrobená sociálna súdržnosť, keď už spoločnosť prestáva byť spoločnosťou a mení sa na masu indivíduí naplnených nedôverou, ale aj hnevom a nenávisťou. To v minulosti končievalo vojnami a revolúciami," tvrdí Michal Vašečka.Máme za sebou prvých sto dní vlády Fica IV.. Nie je to veľa, ale trajektória po ktorej sa bude pohybovať vládna moc je nakreslená pomerne veľmi jasne a rovnako tak sú už zrejmé aj priority tých, ktorí krajine dnes vládnu. Namiesto lacných potravín, rušenie Špeciálnej prokuratúry a namiesto kompetentnosti lojalita pri obsadzovaní postov v moci štátu. Kam sa týmto štýlom bude uberať slovensko a nie je dnes presnejšie hovoriť skôr o zaradení reverzného chodu a časoch v ktorých sa budeme vracať do minulosti? A čo si vlastne praje väčšinový volič a nakoľko bude spokojný s tým, čo mu dnes namiesto predvolebných sľubov ponúka vládna realita? Budeme čeliť dobe zahnívania, Slovensko si to však rozhodne nemôže dovoliť. Systém nadsluhuje už aj vo svojich základných atribútoch a pád bude hodne bolestivý. Hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Podla neho nastupuje plíživá neonormalizacia a razantné uťahovanie skrutiek moci. Otázkou je, ako tomu dokážeme - ako spoločnosť, čeliť a či metódy cukru a biča otestované dvadsať ročnou érou husákovskej normalizácie budú zaberať aj dnes na Slovensku v roku 2024. Naučené mechanizmy nevystrkovania hlavy - a snahy byť zadobre s mocou, sú tu totiž stále silné a i dlhodobo až generačne pestované."Teraz je otázka, čo opozícia urobí, keď sa schváli novelizácia Trestného zákona a čo urobí s tou energiou protestov, pýta sa v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka a dodáva: "Po tom, čo sa poschvaľuje zrušenie Špeciálnej prokuratúry a zmeny Trestného zákona, prípadne bude zvolený Pellegrini za prezidenta, môže prísť veľká vlna sklamania a práve v tej chvíli Robert Fico - ako šikovný technik moci, začne čistiť ešte dôležitejšie inštitúcie než akou mohla byť Špeciálna prokuratúra, " hovorí sociológ Vašečka.Politika zasa stratila mieru a cit pre hodnoty. Zo snahy o konsenzus sa v politike stala prakticky nadávka, čo následne znemožňuje akékoľvek zmysluplné dlhodobé riešenia, veľmi oslabuje demokratické inštitúty, ako i spoločenskú súdržnosť umožňujúcu jej prežitie. A toto nie je pritom špecifikum Slovenska, ide o globálny trend regresu.Čaká nás doba populistov, otázkou je ako ustrážiť aspoň tých, ktorí ešte majú nejaké hodnoty, tvrdí v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Tak ako druhá dzurindova vláda stratila väčšinu, tak postupne môže salámovou metódou - a pod tlakom verejnosti, stratiť parlamentú väčšinu aj tento Ficizmus, hovorí o občianskych protestoch expremiérka Iveta Radičová.Vláda má za sebou prvých sto dní vo funkcii, okrem snahy razantne zmeniť trestnú politiku a vymazať Špeciálnu prokuratúru z mapy slovenskej reality, však za novou vládou veľa reálnych výsledkov vidieť nie je. Sľuby z kampane o boji s infláciou či lacnejších potravinách sa na realitu zatiaľ nepremenili. Naopak, vládna moc sa rozhodna rýchlo personálne vyčistiť prakticky všetko, na čo má aspoň nejaký dosah a obsadiť tieto miesta sebe lojálnymi ľuďmi. Razancia novej moci tak postavila na nohy verejnosť a námestia sa plnia čoraz väčšími davmi rozhorčenej verejnosti. Priekopy medzi koalíciou a opozíciou sa roztvárajú čoraz viac a tak sa sľuby z kampane o konci doby svárov a ére pokoja nenaplnili."Nepomôže iné, iba keď každý jeden z nás si uvedomí, či naozaj chceme vyháňať mladých ľudí z tejto krajiny preto, lebo tlieskame nekrôchaným a vulgárnym politikom, ktorí sa na nás ešte aj zabávajú. No a potom nám "veľkoryso" hádžu nejakú almužnu, aby nám zalepili oči a bez toho, aby priznali, že nevedia postaviť seriózny štátny rozpočet, zadlžujú nás na ďalšie generácie a bez toho aby priznali, že zlyhávajú v reformách školstva či zdravotníctva. Naozaj im to budeme dlhodobo tolerovať?" pýta sa v dnešnom podcaste bývalá premiérka Iveta Radičová. Kam sa uberá slovenská spoločnosť za vlády Fica IV. a nevracia sa nová vládna moc k praktikám normalizácie? Aký je zmysel občianskych protestov, keď prieskumy preferencií politických strán ukazujú rastúcu podporu ficovho SMERu? Dokáže nová vláda naplniť svoje veľkorysé a rozšafné predvolebné sľuby tvárou v tvár rozvráteným verejným financiám? Prečo z tejto krajiny uteká čoraz viac našich detí a prečo odmieta žiť v tejto našej slovenskej reality show? No a napokon, prečo je opakované víťazstvo SMERu priamym dôsledkom zlyhania slovenskej politickej pravice?Témy a otázky pre profesorku sociológie a expremiérku Ivetu Radičovú. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V prístupe k trestaniu korupcie s nimi nesúhlasia ani tí, ktorí ich k moci dostali – voliči dnešnej vládnej koalície. Ak sa vláda a vládna väčšina už takmer mesiac snažia presadiť zrušenie špeciálnej prokuratúry a zásadne zmeniť prístup k trestaniu korupcie a majetkovej nezákonnosti, ich voliči im paradoxne odkazujú, že s tým nesúhlasia! Tento obraz priniesol nedávny prieskum rešpektovanej agentúry Focus pre Transparency International Slovensko. Ukazuje, že so znížením trestov za korupciu nesúhlasí takmer 70% podporovateľov vládnej väčšiny. Tá si naopak ide svoje a schvaľovací proces – bez riadneho pripomienkovania a v zrýchlenom režime ťahá do finále. Zasiahne ešte ústavný súd, na ktorý sa spolieha opozícia? Témy pre Jána Ivančíka z TransparencyInterantional Slovensko. Hovorí, že keď sa o téme hovorí zrozumiteľne, ľuďom sa otvárajú oči. „Ročne tu máme v priemere päť nepodmienečných trestov za veľkú korupciu“, ilustruje. „Nie je teda dôvod na takéto drakonické zmeny trestnej legislatívy“, dopĺňa. Výkonný riaditeľ Transparency International Slovensko naopak predpokladá, že takéto zníženie trestov korupcii u nás len otvorí dvere.„Keď ľuďom poviete, že je možné nadobudnúť veľký majetok s mimoriadne nízkymi či žiadnymi trestami, obávam sa, že na Slovensku nemáme stále nastavené morálne hranice tak, aby tu nedošlo k nárastu kriminality“, tvrdí. Pri úprave trestného zákona by podľa neho mala panovať spoločenská zhoda. A tá tu aktuálne nie je. „Ak je jedným z deklarovaných cieľov programového vyhlásenia tejto vládnej zostavy znížovanie miery napätia v spoločnosti a jej roztrieštenosti, tak vidíme, že spoločnosť ešte viac fragmentuje“, tvrdí Ivančík. „Naviac, ak by voliči vládnej koalície chápali do dôsledkov, čo sa stane, tak by s tým vyjadrovali oveľa väčšiu mieru nesúhlasu“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Obete sexuálneho násilia tu cítia oveľa väčšiu hanbu než páchatelia týchto zločinov. V našom systéme spravodlivosti má navrch ten, kto hlasnejšie kričí a tak často víťazí ten silnejší - teda páchateľ, hovorí právnik Matúš Kanis, ktorý sa dlhodobo venuje téme sexuálneho a domáceho násilia.Prípad: Celé roky znásilňoval svoju neplnoletú nevlastnú dcéru a aby toho nebolo málo, fotil si to a fotkami či videami svoju obeť následne vydieral. Druhostupňový súd mu však vymeral iba podmienku. Obeť sa psychicky zrútila no a páchateľ sa z rozhodnutia súdu opäť vrátil domov, priamo na miesto činu. Tento doslova až nehanebný verdikt českého súdu, verejnosť pobúril. Znalci systému však prekvapení vôbec nie sú: „Je to taký zlatý štandard v odsudzovaní týchto typov zločinov,“ hovorí pre Ráno Nahlas právnik, ktorý sa dlhé roky venuje téme sexuálneho a domáceho násilia Matúš Kanis.Sme krajinou páchateľov, nie ich obetí. Obete sexuálneho násilia tu cítia väčšiu hanbu než páchatelia týchto skutkov, tvrdí. Štatistiky znásilnení - ako i domáceho násilia, totiž ani zďaleka nezodpovedajú realite. Skutočné počty sú násobne vyššie a to, čo oficiálne deklarujeme, je len minimum, kedy vôbec príde k oznámeniu trestnej činnosti. Problém je v celej spoločnosti, ktorá je nastavená “mačisticky” a problém sexuálneho násilia neberie vôbec vážne, hovorí Matúš Kanis a dodáva, že problémom sú i stovky rokov pretrvávajúce mýty o tom, čo to sexuálne násilie vôbec je.Tomuto mentálnemu i spoločenskému vzorcu následne zodpovedá i neadekvátny a dnešnej dobe absolútne nezodpovedajúci prístup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sekundárne viktimizujú a spochybňujú obete sexuálneho i domáceho násilia, neraz ich zastrašujú a stavajú sa tak až príliš často priamo na stranu páchateľov.„Keď vám ukradnú bicykel, tak zrejme nepôjdete ako prvé na znalecké dokazovanie, či ste si to celé nevymysleli, ale v prípade sexuálneho násilia sa to tu deje neustále. Pokiaľ nemáte modriny či jazvy, neberú vás vôbec vážne. Moje klientky to často privádza to stavu bezmocnosti a zúfalstva,“ pripomína Matúš Kanis.A ozaj - viete o tom, že páchateľ znásilnenia u nás nestráca otcovské práva na takto násilne počaté dieťa a dokážete si predstaviť, čo všetko z toho vyplýva - tak pre matku, ako i pre takto počatú dospievajúcu dcéru, zoči voči násilníkovi - a otcovi, v jednej osobe?Pri sexuálnom zneužívaní maloletých, tak tam dochádza k odsudzovaniu k nepodmienečnému odňatiu slobody len približne na úrovni 16. percent, čiže aj z toho mála, čo sa vôbec dostane na hlavné pojednávanie, tak len 16 percent páchateľov odchádza s nepodmienečným trestom odňatia slobody a to napriek tomu, že základná skutková podstata hovorí o sadzbe 3 až 10 rokov, hovorí advokát Matúš Kanis.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o sexuálnom násilí a zlyhávajúcom štáte, ktorý ani v tomto prípade nedokáže ochrániť zraniteľné obete. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Po tom, ako prešla Slovensko a mítingujúci Smer, Hlas a Republiku, napísala reportáž s podtitulom Slovenské voľby sa menia na boj o charakter štátu. Po čase sa tu vrátila, aby už nechodila po Slovensku, ale po chodbách moci, kde sa aktuálne rozhoduje napríklad o rušení Špeciálnej prokuratúry a miernejších trestoch za veľkú korupciu, a rovnako sa tu všetko rozbieha pre voľby prezidentské. Teraz prioritne nesledovala obyčajných Slovákov, ale ich politických lídrov – a aj tých s ambíciami na prezidentský post. Akí sú? Ako ich zažila? A akí sme cez nich my, ich prípadní voliči? Slovensko týchto dní očami oceňovanej reportérky českého Respektu Ivany Svobodovej. A bude to aj o konfrontácii Petra Pellegriniho s otázkami, či je vydieraný, alebo na jeho orientáciu. Ako reagoval a presvedčil skúsenú reportérku Respektu? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Podstata moderných verejných knižníc je ponúkať informácie a príbehy a je jedno na akom formáte či médiu. Mojim cieľom je, aby sa knižnice stali bezpečným miestom pre všetkých – akýmsi azylom, tvrdí šéf oravskej regionálnej knižnice v dolnom Kubíne Roman Večerek. Knižnice sa podľa neho musia transformovať na komunitné a kreatívne centrá. Táto zmena, ak má byť systémová, však musí prísť zhora no v súčasnosti sú knižnice na chvoste záujmu rezortu kultúry.Na počiatku bolo Slovo, aspoň tak sa to píše v knihe kníh: Biblií. Napokon, sme civilizáciou slova, ale napriek tomu sú knižnice u nás fakticky na chvoste záujmu rezortu kultúry. Hovoríme o divadlách, o filme, o televízií či rozhlase, no knihy – a verejné knižnice, sa stali akousi popoluškou. Práve knihy a knižnice sú pritom často prvým dotykom našich detí so svetom kultúry i informácií, výsledky medzinárodného testovania PISA, ale ukazujú, že až tretina našim mladých má s čítaním vážny problém.Ako priviesť deti – a vôbec ľudí, opäť ku knihám a do knižníc a ako by mala vyzerať moderná knižnica 21. storočia? Ako vyzerajú knižnice v Škandinávii či Francúzsku a ako sa tam dostať? Čítajú ešte naše deti a ako ich motivovať k návratu do knižníc? Prečo sú dnes knižnice šedými myškami rezortu kultúry no a čo hovorí šéf regionálnej knižnice na slová ministerky o akejsi čistej slovenskej kultúre? Knižnice – a kultúra ako taká, sú ako rieka. Môžete ju prehradiť, ale nezastavíte ju, hovorí šéf oravskej regionálnej knižnice Antona Habovštiaka Roman Večerek.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Svojho času hovoril o „kolektívnom prúde slobody“ ako o pôdoryse, na ktorom vznikla aj jeho Verejnosť proti násiliu. V spojení s ďalšími vtedy porazila neporaziteľných – štyridsaťročnú moc komunistov. Dnes – a opäť z námestia – pripomína mocným, že „tu – na námestiach – stojíme znovu. A slušne.“ S upozornením, že prebudená občianska spoločnosť „tu bude stáť dovtedy, pokým jej kategória „našich ľudí, nevráti Slovensko občanom“. Ladislav Snopko, jeden zo zakladajúcich členov novembrovej Verejnosti proti násiliu, predtým archeológ, organizátor alternatívnej kultúry, ochranár z iniciatívy Bratislava/nahlas, neskôr aj minister kultúry. Vidí tu opäť niekde „kolektívny prúd slobody“ s potenciálom prečisťovať moc? „Námestie muselo vždy reagovať na väčšie či menšie snahy o absolútne alebo totalitné vedenie štátu“, tvrdí jedna z tvárí Novembra’89. „A to je sloboda. Že tí ľudia tam prídu. Slušne no rozhodne povedia svoj názor a my si ho máme možnosť uvedomiť“, pokračuje. „Kultúru a vzdelanie sme brali ako čosi automatické“, rozpráva Ladislav Snopko. A tvrdí, že v tom jeho generácia organizátorov Novembra’89 pochybila. „Mylne sme predpokladali, že tak to budú brať aj ďalší“. So vzdelaním a kultúrou prídu podľa neho aj ďalšie atribúty úspešnej a spokojnej spoločnosti: vyššia životná úroveň či lepšie zdravotníctvo. „V prvom rade potrebujeme vzdelaných a kultúrnych ľudí“, tvrdí. V opačnom prípade sa podľa neho spoločnosti zmocnia „nevzdelaní ľudia, ktorí fungujú na prvú“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Je to niečo, čo vás legitimuje k tomu, aby ste i naďalej poukazovali na problémy ministerstva kultúry. Ten občiansky tlak nesmie povoliť pretože nemôžeme pripustiť devastáciu našej kultúry, hovorí o zmysle masovej petície voči ministerke kultúry rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Podľa nej sa práve takto buduje naša občianska identita. Tá sa však nevytvorí zo dňa na deň, dodáva. "Aktuálne dianie na Ministerstve kultúry dokazuje, že si ako jeho čelná predstaviteľka zamieňate výkon verejnej funkcie v demokratickom a právnom štáte s autokratickým výkonom moci. Žiadame Vás preto o okamžité odstúpenie z funkcie. To je úvod petície voči ministerke kultúry Martine, ktorej sa vo veľmi krátkom čase podarilo vyzbierať vyše 180 tisíc podpisov. Ministerstvo kultúry zareagovalo podaním trestného oznámenia. Šimkovičová sa tak stáva jednou z najkontroverznejších ministeriek štvrtej Ficovej vlády a to ako svojimi útokmi na LGBTI+ komunitu, tak i ministerkiným chápaním toho, čo to kultúra vlastne je."Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná," tvrdí ministerka Šimkovičová a otvára tak otázky, ako by táto očista našej kultúry od cudzích vplyvov mala vlastne v praxi vyzerať a kam toto ideologické čistenie môže napokon viesť."Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné. Svetové trendy v kultúre idú cestou inklúzie, spolupatričnosti a scitlivovania ľudí medzi sebou a zrazu tu máme rétoriku, ktorá je mentálne viazaná na tridsiate - štyridsiate roky minulého storočia. Táto nenávistná rétorika, ktorá sa dostáva do verejného priestoru je však veľmi nebezpečná," hovorí rektorka VŠVÚ Bohunka Koklesová.Kam smeruje slovenská kultúra pod vedením Martiny Šimkovičovej, prečo voči nej v umeleckej obci tak výrazne narastá odpor? Ubráni sa kultúrna obec svojej vlastnej ministerke a ako má vyzerať moderná kultúrna politika malého národa v Strednej Európe 21. storočia? V súčasnej dobe hovoriť o akejsi čistej národnej kultúre je veľmi naivné a odborne nekompetentné pretože Slovensko sa už nachádza v globálnom svete, tvrdí v podcaste rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

„Ide nám o odbornú, slušnú a vecnú diskusiu a chceme žiť v krajine, kde sa neosočuje pre výzor“. Marek Janiga. Študent práva, ktorého pred časom premiér nazval „nejakým“ študentom „s pubertálnymi vyrážkami“. Stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. Tvrdí, že doteraz mu prichádzajú vyhrážky aj fyzickým útokom.Stretnutie, ktoré nikdy nemalo byť. Diskusia, ku ktorej nemalo dôjsť. Stretnutie študentov so svojim dekanom – to fyzické, i názorové. Diskusia – vecná i formálna – o zmysle existencie/neexistencie Úradu špeciálnej prokuratúry. Na akademickej pôde. Študenti práva a dekan ich alma mater Eduard Burda. Ak on verejne hovoril o potenciálnom „kriminogénnom faktore“ špeciálnej prokuratúry či možnej zločineckej skupine vrámci tohto úradu - stanovisko, ktorým sa od začiatku zakrýva vláda pri svojom zámere úrad zrušiť - študenti hovoria, že je to len jeden uhol pohľadu na problém a oni by radi, aby z ich alma mater mohol verejne zaznieť aj ďalší, či rovno celé spektrum pohľadov. Pôdorysom, kde by sa tak stalo, mala byť diskusia na pôde právnickej fakulty. Nakoniec z toho zišlo a podujatie zastreší fakulta filozofická. A to už dnes.Príbeh jednej diskusie, ktorý zaznamenal aj útoky premiéra na jej iniciátora. Slovníkom o „nejakom študentovi“ s „pubertálnymi vyrážkami“. Toho sa naopak zastal aj európsky parlament. O čom to celé je? A čo to je za lekcia pre jedného adepta justície? „Pochopil som, ako sme ako spoločnosť rozdelení. Nedokážeme sa nielen rozprávať, ale ani počúvať. Preto som sa aj snažil komunikovať s oboma stranami. Už len to, že druhú stranu si vypočujem a viem odpovedať na jej otázky, už to komunikáciu mierni“, tvrdí študent práva Marek Janiga, ktorý stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. V rozohovore tiež približuje, ako sa vysporiadava s množstvom vyhrážok, ktoré mu chodia po premiérovom útoku. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Holokaust je súčasťou postoja človeka k človeku a k jeho inakosti. Začína tým, že túto inakosť - či už náboženskú, rasovú alebo aj inakosť sexuálnej orientácie, vidí ako hrozbu, voči ktorej sa treba brániť. A toto rozdeľovanie je potom veľmi dobrým nástrojom pre každého autoritatívneho vodcu, hovorí preživší holokaustu Otto Šimko. Hlavnú zodpovednosť za deportácie Židov pripisuje prezidentovi Tisovi.Život Otta Šimka je dlhý ako jedno celé storočie. Žil som život ako z ježkovej piesne "Život je jen náhoda," jednou si dole, jednou nahoru. Akurát mne všetky tie životné sínusoidy spôsobovali dejiny vôkol mňa, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ráno Nahlas, preživší holokaustu, partizán, ktorý sa aktívne zúčastnil SNP, komunista, ktorého však vládnuci režim komunistov perzekvoval Otto Šimko.Deportácii do plynových komôr Osvienčimu unikol iba o vlások, jeho milovaný brat ale už také šťastie nemal a zahynul ako väzeň vyhladzovacieho koncentráku pri Pochode smrti. Bol permanentným nepriateľom režimov - Tisovho slovak-štátu, ale aj komunistickej totality za Stalina či normalizovaného Husákovho Československa. "Na Slovensku je mentalita ľudí taká, že sa veľmi radi prispôsobia tomu, čo hovorí vodca: Či to bol Tiso alebo teraz zasa Fico, glosuje naše moderné dejiny Otto Šimko. Navyše, podľa neho radi prezliekame kabáty a tak sa z horlivých ľudákov neraz stávali nadšení komunisti.Za deportácie slovenských Židov, nesie podľa neho oveľa väčšiu zodpovednosť než vraždiaci gardisti, prezident Tiso. Dôvodom je predovšetkým tisovo antisemitské huckanie voči svojim vlastným občanom, ktoré z pozície jeho štátnej, ale i cirkevnej autority, malo podľa neho výrazne negatívny vplyv aj na poctivých a čestných katolíkov.Bojoval v SNP - a to i so zbraňou v ruke, a ospravedlňovanie ruskej agresie na Ukrajine preto vôbec nerozumie. Podľa neho sa Ukrajina má právo brániť sa agresii Ruska presne rovnako, ako sa povstalci v SNP bránili nacistom obsadzujúcim Slovensko.Režim komunistov to však Ottovi Šimkovi zrátal aj po vojne. Hoci bol presvedčeným komunistom, jeho židovský pôvod ho po Slánskeho procese poslal k lopate a režim mu nedaroval ani jeho nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami v roku 1968. A ako hodnotí uplynulé storočie Slovenska? Menia sa vodcovia - od Tisa k Ficovi, naše mentálne vzorce, ale ostávajú a nemení sa ani naša ochota podriaďovať sa silným vodcom a nevybočovať z davu.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s preživším holokaustu, ktorý toto leto oslávi úctyhodných 100 rokov, Ottom Šimkom. WeRemember. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. „Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Balaga. Podľa neho čelíme novej normalizácií.Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny. Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch. Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie? No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce? Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil. Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov? Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? „Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. „Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. „Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. „On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere. Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna KvasnicováAj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. „YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. „Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.V podcaste budete tiež počuť- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,- ako ovplyvní vojnu únava z nej,- aký bude rok 2024.Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. „Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti. Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte. Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť? Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovoríTémou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? „Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.Fetálna medicína, či medicína nenarodených. Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. „Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.V podcaste tiež budete počuť:- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,- prečo kniha vznikla a ako vznikala.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti."Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tisíce „vlastnou hlavou“ – že vám to niečo pripomína? Hneď na úvod však zastavím tieto domáce politicko-oligarchické reminiscencie. Tisíce vlastnou hlavou totiž môžu smerovať aj inam, ako na vlastný politicko-mocenský prospech. Ak sa súcit s napadnutou krajinou/Ukrajinou spojí s tvorivosťou umelca a ašpirujúceho právnika, tisíce vlastnou hlavou môžu zachraňovať životy a rovnako kvalitu životov – tam, kde už život akoby strácal hodnotu. Hosťom RánoNahlas bude Marek Janiga, ktorého osudy Ukrajincov nenechávajú na pokoji. A to v čase, keď sa Ukrajina dostáva akoby na druhú koľaj.„Prípadné chýbajúce milióny pre Ukrajinu si my, čo tam pravidelne chodíme, vieme hneď pretaviť do praktickej pomoci, jedla, medicíny, kde by chýbali. Alebo rovno do stratených životov“, reaguje na problémy, s ktorými sa s vyše 60 miliardovou pomocou borí najväčší podporovateľ Kyjeva – Spojené štáty. Marek Janiga aktuálne študuje právo na Slovensku, predtým však študoval práve v Spojených štátoch. A bol tam aj v čase rozpútania vojny na Ukrajine. „Všetci sa zaujímali o správy z oblasti. A nakoľko môj brat pomáhal od prvých dní na hraniciach a posielal mi fotografie odtiaľ, bola to aj pre mňa viac ako živá téma“, rozpráva o prvých hodinách konfliktu. „Jednoducho som cítil, že musím aj ja niečo urobiť“. Zorganizoval tak v Detroite klavírny koncert, ktorý sám odohral a výťažok z neho poukázal práve Ukrajine. „Kedže som vtedy cítil, že pomôcť nemôžem fyzicky, dal som k dispozícii to, čo som vedel“. Klavírny recitál vyniesol prvých tri tisíc dolárov. „To mi otvorilo oči, že môžem uroviť viac“, spomínana. Ďalšiu finančnú pomoc Marek vybavil od svojich amerických priateľov a sponzorov. „Svojou hlavou“ tak pre Ukrajinu zhromaždil a nasmeroval už viac ako dvestotisíc eur. Keď sa ho pýtam, že či už má vlastný byt, ktorý má v Bratislave aj spomínanú hodnotu, reaguje, že nie. Prečo teda zbiera peniaze pre núdznych na Ukrajine a nie pre seba a prípadne pre riešenie napríklad svojej bytovej otázky? „Keď som tam prišiel prvýkrát, bolo to krátko po oslobodení Charkiva. Okolo pätnásť minút od frontovej línie. Vtedy sa ti prehodnotí všetko. Prehádže sa ti hodnotový systém. Peniaze som začal vnímať ako prostriedok, aby sa mohli mať lepšie ostatní“.Po návrate zo Spojených štátov sa totiž Marek ponúkol na Ukrajinu ako dobrovoľník. Odvtedy tam už strávil mesiace. A na Slovensku popri štúdiu práva zorganizoval platformu Pomoc Ukrajine.V podcaste ho ako študenta práva konfrontujem aj so súčasnou vnútropolitikou situáciou okolo snáh Ficovej vlády zrušiť Špeciálnu prokuratúru, nakoľko je rovnako aktívne v akademickom senáte Univerzity Komenského v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mýtny tender, vojenské spravodajstvo či IT tendre v rezorte školstva, vnútra či zdravotníctva. Kde sme sa pozreli, tam sa doslova šafárilo, hovorí v až šokujúco otvorenom rozhovore šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ dodáva Andrassy. A prečo poslanec Kotlár rozhodne nepatrí do vedenia NKÚ?Naša krajina má problém v tom, že tu nefungujú systémy vnútornej kontroly hospodárenia s verejnými zdrojmi. Niekto ako keby v minulosti cielene ochromil vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré majú zachytávať nehospodárne a neefektívne konania štátnych zamestnancov, reprezentantov jednotlivých štátnych inštitúcií no a na zlyhania týchto kontrolných mechanizmov potom absolútne nevedia zareagovať ani orgány činné v trestnom konaní," tvrdí v nebývalo otvorenom a hlboko kritickom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.A dôvod je v jeho interpretácií je ešte šokujúcejší. "Je to tak "ušité" preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené," tvrdí šéf NKÚPripomeňme si, že hovoríme o mýtnom tendri, bašovaní vo voijenskom spravodajstva či o IT tendroch v rezorte vnútra, školstva či zdravotníctva. Všetko prípady, v ktorých nejde o pár tisíc, ale dokopy hovoríme doslova o miliardách eur. Miliónoch až miliardách verejných zdrojov, ktoré síce boli už minuté, no výsledky my ako občania ani veľmi neevidujeme. no, a toto sa tu deje už celé dlhé roky. Podľa šéfa NKU totiž nejde o zlyhania jednotlivcov, ba dokonca ani o tú či onú vládu, ale ide o celý zle nastavený systém, v ktorom sa strácajú cez nehospodárnosť, neefektivitu alebo až iné (v tomto prípade trestnoprávne postihnuteľné) javy obrovské sumy.Ako je toto vôbec možné, prečo sa to deje a komu to môže vyhovovať? Ako je nastavený systém kontroly vynakladania verejných zdrojov a kto ho takto deravo nastavil? Ako reagujú dotknuté štátne inštitúcie na neraz veľmi nelichotivé výsledky kontroly a prečo systém nejaví snahu sa zlepšovať?Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Reč však bude i o prešetrovaní manažmentu pandémie, reakcie zodpovedných ako i o tom, prečo je poslanec SNS Kotlár nevhodným kandidátom na post podpredsedu NKÚ.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vaječná škrupina prospešná čisteniu odpadových vôd? Či prapôvod jeho „životnej“ mechanochémie v zakladaní ohňa trením? A čo je vlastne tá mechanochémia, ak sa o nej dočítame, že môže nastúpiť tam, kde tradičná chémia naráža na svoje limity? Otázky, ktoré vymedzujú životno-profesný priestor Matej Baláža, naposledy oceneného cenou Eset Science award, no ocitol sa aj v rebríčku Forbes medzi piatimi top osobnosťami v kategórii veda. Jeho domovská inštitúcia – Slovenská akadémia vied – ho pred časom zaradila medzi vedcov roka, či úspešného popularizátora. Máme vo výsledkoch jeho práce čistejšiu alternatívu, ako na odpady? A čo hovorí na vládnu opciu pre ich spaľovanie, ktoré je rovno v jej programe nazvané „najlepším riešením“? K problematike vaječnej škrupiny a jej možného využitia pri procese čistenia odpadových vôd, ako hovorí, sa dostal prostredníctvom svojho školiteľa. „V odbornej literatúre bola zaujímavá téma, kde sa riešili mušle. Je to veľmi podobný materiál ako vaječná škrupinka. Existovali práce, kde bolo ukázané, že tento materiál je možné využiť pre rôzne aplikácie a jednou z nich bolo odburávanie chlóru z PVC, či tiež na čistenie odpadových vôd“, rozpráva. Hovorí, že prekvapujúcim pri tomto výskume bola skutočnosť, do akej miery sa dala aktivovať vaječná škrupinka pre čistenie odpadových vôd. „Jej mletím sa nám podarilo túto schopnosť veľmi výrazne zvýšiť a to aj stonásobne“. Matej Baláž má za sebou aj príspevok v boji s rakovinou. „Pripravovali sme látky, ktoré sa vyskytujú v rastlinách, no vo veľmi malých množstvách, a majú protirakovinovú biologickú aktivitu. Zamerali sme sa vyvinúť syntetický spôsob na získanie týchto látok“, rozpráva oceňovaný vedec. Pri otázke na praktické využitie svojho výskumu reaguje tým, že jeho doménou je prvovýskum, ktorý sa končí vedeckou štúdiou. Po jej publikovaní je jej obsah potom k dispozícii praxi.„Náš nápad využila jedna japonská firma na výrobu sulfidu cínatého. Je to zlúčenina, ktorá sa používa do brzdových obložení“, uvádza príklad. Ekologickejšie čistenie odpadových vôd prostredníctvom vajíčkovej škrupiny na svoje využitie v praxi ešte len čaká. V programovom vyhlásení vláda konštatuje, že „spaľovne sú najlepšie riešenie pre spracovanie komunálneho odpadu“ a že „prijme strategické rozhodnutie o vybudovaní dostatočného množstva spaľovní“. Čo hovorí na zámer tejto vlády riešiť problém komunálneho odpadu cestou výstavby nových spaľovní?„Určite sa radili. (Spaľovne) budú tým najjednoduchším a zabehaným spôsobom. Vláde ide o okamžitý efekt, aby hneď bol výsledok, aby ľudia videli, že pre nich niečo robí“. „Náš prístup mechanochémie, keď si porovnáme, že môžeme získať nanočastice a spracovávať suroviny týmto spôsobom, v porovnaní s tradičnou pyrolýzou – a teda spaľovaním pri vysokých teplotách, enviromentálny príspevok nášho prístupu je určite zaujímavý“, porovnáva Matej Baláž. Problémom je však podľa neho, že si vyžaduje čas a investície. „Nie je asi až taká vôľa rozvíjať technológiu nanovovo, lebo to trvá dlho“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše vlastenectvo často vychádza z omylu, sme hrdí na importované veci, o ktorých nevieme, že nie sú slovenské. Naši hrdinovia nie sú ako svetoobčan Štefánik, ale zápecník Hlinka, ktorý v malej krajine urobil veľké zlo. V tomto máme veľa spoločné s Balkánom – hrdosť na vlastnú dutosť, hovorí režisér a občiansky aktivista Nikita Slovák.Vykašlime sa na mýty a hlúposti ako Solúnski bratia, Jánošík a panslavizmus, hovorí Nikita Slovák. Podľa neho máme ruskú vlajku a M. R. Štefánik navrhoval podstatne lepšiu. Slovensko potrebuje rebranding a veľké upratovanie, pri ktorom sa spoja rozumní ľudia.Už od normalizácie sme nechutne poddajní a skloníme hlavu, keď sa ministerke nepáči obraz alebo výstava. Netreba zakazovať, stačí, že sa vrchnosť vyjadrí a my sa preventívne podriadime. Navyše, aj v umení sa zrazu vracajú fašistické prvky – dôraz na ľúbivosť, povznášanie ducha a ľudovosť.Nikita Slovák organizoval mnohé protesty, od Jána Slotu až po podporu Ukrajiny. Mali by sme teraz ísť hromadne do ulíc a protestovať proti vláde dva mesiace po voľbách? Odpoveďou je, že by sme mali chytiť vlnu, keď sa bude dať surfovať. Robert Fico podľa neho ide ako podľa plánu sovietskej Čeky. Predpovedá, že keď ľudia pocítia Ficovu vládu vo svojej peňaženke, bude tu proti nemu aj sociálny odpor a vzniknú tlaky v koalícii. Na protestoch budú musieť byť aj rehoľné sestry, mimovládkari, ktorí pomáhajú zomierajúcim a ďalší ľudia, ktorým vláda priamo škodí.V našej lodi sú však dve diery, a tá druhá sa volá Igor Matovič. Strieda sa nám tu Caligula s Nerom, hovorí Nikita Slovák. Čo si myslí o vysielaní RTVS a aké má skúsenosti s ich prílišnou opatrnosťou? A čo má súčasné Slovensko spoločné s Knihou džunglí?Rozhovor viedol Peter Hanák.

Podceňujeme spoločenský vplyv internetových diskusií. Na veľa tém či káuz nemáme relevantné prieskumy, preto sa často chytáme toho, čo k dispozícií je a to sú práve internetové diskusie. A keď v nich preváži nenávisť, tak vznikne falošný dojem, že práve to tu dominuje, hovorí Jakub Goda z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej. Preto by mali byť podľa neho médiá aktívnejšie a internetové diskusie by mali regulovať.Internet sa stal neodmysliteľnou súčasťou našich životov, prenikol do nášho súkromia a ovplyvňuje nielen náš osobný život, ale aj to, čo si o svete myslíme a aký máme pohľad na aktuálne spoločenské dianie. Internet, presnejšie sociálne siete, zásadne zmenili aj politiku. Dnes už politici klasické média v podstate ani veľmi nepotrebujú pretože svoje posolstvá môžu voličom smerovať priamo prostredníctvom sociálnych sietí, kde im nehrozia žiadne nepríjemné, či kritické otázky a svojich oponentov dokážu účinne a bez akýchkoľvek problémov "zabanovať".Na týchto sieťach, ktoré sa falošne tvária iba ako akési platformy, ktoré nenesú - na rozdiel od klasických médií, za zverejnený obsah žiadnu zodpovednosť.Navyše algoritmami účinne živia šírenie hejtu, lží, zloby, predsudkov a dokonca i nenávisti.Nevymkol sa nám teda svet sociálnych sietí už úplne spod kontroly a dá sa tento vypustený Džin droliaci samotné základy našej civilizácie vpratať naspäť do čarovnej lampy?Aký vplyv na spoločenskú mienku majú diskusie na internete a mali by sme sa pokúsiť o ich reguláciu? Ako bude fungovať regulácia EÚ pod názvom Digital Services Act a zaberie na sociálne siete hrozba finančných sankcií? No a napokon, kde v tom celom je zodpovednosť klasických médií a ako sa na túto tému pozerajú v kancelárií hlavy štátu?Témy a otázky pre Jakuba Godu z komunikačného tímu prezidentky Čaputovej.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Stačilo 36 dní a z jednej slobodnej krajiny sa stalo dobité územie. Príbeh Poľska. Mocensky si ho vtedy pred zimou 39 rozdelili mocní Berlína a Moskvy. Stačil na to čas od 1. septembra do 6. októbra. Strih. Posun o takmer storočie. 43 dní trvá vládnej zostave s označením FICO4 nie síce totálne, no postupné mocenské ovládnutie Slovenska. Najprv sa vysporiadali s policajným prezidentom, neskôr s vyšetrovateľmi NAKA čurilovcami, stihli obísť a následne pohroziť Úradu pre oznamovateľov protispoločenskej činnosti, Ústavu pamäti národa pohrozili za trestné oznámenie na Ľuboša Blahu, Najvyššiemu kontrolnému úradu oznámili, že bude mať špeciálneho podpredsedu pre vysporiadanie sa s covidovou minulosťou, zo štyroch médií sa stali „nepriatelia“ premiérovho Slovenska, šéf regulačného úradu si zas od predsedu vlády vypočul, že je „terorista“….a takto by sme mohli pokračovať deň po dni, až by sme prišli k aktuálnej „mikulášskej“ strede, kedy by sa mali len chodbové reči a parlamentné šumy o budúcnosti špeciálnej prokuratúry a jej prvého muža Daniela Lipšica premeniť na verejnosti známe vládne materiály. Quo vadis – Kam kráčaš, Slovensko? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka, pozorného pozorovateľa jeho pohybov. Rýchlosť „bagra na demokraciu“„Aj ja som prekvapený, ako rýchlo s tým bagrom na demokraciu idú“, hovorí Štefančík. Dopĺňa, že môže ísť o stratégiu, ktorá protivníka vyradí z možnosti pohotovej reakcie. „Chcú to mať rýchlo za sebou, a bez zbytočných rečí nejakých novinárov, politológov a širokej občianskej verejnosti“, tvrdí. Koniec špeciálneho prokurátora a špeciálnej prokuratúry„Hovorili to už pred voľbami, že Daniel Lipšic napatrí na takúto funkciu. Teraz robia všetko pre to, aby ho z nej dostali. Toto nikoho neprekvapí“, reaguje na vládne zámery. Otázny však podľa Štefančíka bude dopad na samotný organizovaný zločin na Slovensku. „Zaujímavé je, že keď im bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik šiel po ruke, bol vždy k dispozícii a zametal veci ktoré zametať mal, tak celá Špeciálna prokuratúra bola v poriadku. Zrazu, ak sa rozbehne, sú tam čestní a transparentní ľudia, zrazu to prestane fungovať a niekomu to vadí“, upozorňuje Radoslav Štefančík. „Je to bager zo Súmračnej, ktorý aktuálne bagruje princípy nášho právneho štátu a chce zlikvidovať podstatu, ktorá demokraciu ešte stále drží“, pomenúva modus operandi vládnej zostavy Fico4. Dodáva však, že ak budú takto pokračovať ďalej, „s krajinou to nedopadne dobre“. Hrádzou majú byť sebavedomé médiá a živá občianska spoločnosť. „Je psou povinnosťou premiéra odpovedať aj na kritické otázky, právo na informácie tu majú všetci občania“, tvrdí politológ Štefančík.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Boj s hybridnými hrozbami v programe vlády je na smiech, ak premiér Fico prijíma „nitkoťahača“ spravodajských operácií Moskvy u nás, tvrdí expert Viktor Breiner.Paralýza či neistota. Stav, do ktorej sa dostali tímy tzv. strategickej komunikácie po nástupe vládnej zostavy Fico4. Koniec novembra časti priniesol koniec ich bežnej práce – odhaľovať, upozorňovať a edukovať o ničivom potenciáli dezinformácií a hoaxov pre chod samotného štátu. A niektorým – dnes už bývalej šéfke takéhoto úradu na úrade vlády Miroslave Sawiris – rovno vyhrážky paragrafmi. Pre nové vedenie štátu ide o „politických aktivistov“, ktorí mali údajne diktovať, čo si na Slovensku máme myslieť. Zástup „nepriateľov“ štátu sa tak rozširuje. Neprivedie to však rovno k neistote a paralýze demokracie u nás? Téma pre Viktora Breinera, ktorý svojho času stál v čele takéhoto tímu na rezorte obrany. Nútené „vyprevádzanie“ expertných tímov strategickej komunikácie zo služieb štátu označuje za „nehoráznosť“. Breiner tvrdí, že títo experti ukázali v zložitých podmienkach pandémie a Putinovej agresie voči Ukrajine, že „ak experti dostanú priestor, dokážu pracovať aj v podmienkach slovenskej štátnej správy bez politickej podpory a relevantných zdrojov“. Keby podľa Breinera politickým reprezentáciám šlo prioritne o verejný záujem, nie o svoj prospech, nezbavovali by sa len tak ľahko potenciálu expertných tímov. „Oni ich ale nachytali na hruškách“, hovorí Breiner a poukazuje na fakt, že títo experti Roberta Fica a Petra Pellegriniho a ich strany v Bruseli označili rovno za „hybridné hrozby“. Boj hybridnými hrozbami, ktorý si táto vláda napísala do svojho programu je podľa Breinera „na smiech“. „Máme tu na druhej strane premiéra Roberta Fica, ktorý sa stretáva s ruským veľvyslancom – nitkoťahačom ruských spravodajských operácií na Slovensku“, ilustruje Breiner. „To nerobí ani Viktor Orbán“, dodáva. Za vážne ohrozenie demokracie u nás označuje „normalizáciu dezinformačnej scény, z ktorej oni (vládna koalícia) chcú urobiť mainstream“. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Keď škola nevykazuje žiadnu šikanu, tak práve na nej sa deje najviac šikany. Šikana je totiž pre školy často i reputačný problém. Máme rôzne metodiky, akčné plány a ďalšie dokumenty, problémom je, že sa to na školách často reálne neuplatňuje, hovorí odborný poradca komisára pre deti Otto Brixi. Ako si teda poradiť so šikanou, ktorá vyústila na východe Slovenska do fatálnej tragédie dieťata?Pripad samovraždy 15 ročného Romana z Parchovian postavil na nohy doslova celé Slovensko. Ako sa to mohlo stať, kde boli tí, čo by mali garantovať bezpečnosť detí v školách a najmä - čo urobíme pre to, aby sa naše deti cítili v školách ako bezpečne, tak aj spokojne? To sú otázky, ktoré si dnes musí klásť veľmi veľa rodičov, ale aj tých, ktorí za bezpečie detí zodpovedajú. Téma šikany však vôbec nie je nová, stretol sa s ňou prakticky skoro každý jeden z nás.Otázkou preto je, ako to, že ako spoločnosť dopustíme, aby touto mimoriadne traumatickou skúsenosťou, prechádzali i naše vlastné deti a ako vieme nastaviť systém tak, aby takýchto prípadov - ako je Roman z Parchovian, bolo čo možno najmenej.Šikana:Téma, ktorú si mnohí z nás nosíme hlboko vo svojom vnútri a ktorá nás môže i celoživotne ovplyvňovať - to, ako vnímame agresiu a násilie, to ako vychovávame svoje deti i v tom, čo spoločensky považujeme za dôležité a hodné zásadných riešení.Téma, či tým - ktorých my sami deklarujeme ako to najcennejšie čo máme, teda našim deťom, vieme a chceme poskytnúť pocit bezpečia. Téma, v ktorej sa pýtame na to, ako našim deťom dokážeme pomôcť vo chvíľach a situáciách, na ktoré oni sami nestačia a v ktorých sa cítia slabé, zraniteľné, ohrozené, zúfalé - a tak strašne osamelé.Téma, kde si musíme klásť otázku, čo je primárnym cieľom vzdelávacieho systému, či je to púha suma nepochybne dôležitých vedomostí - alebo chceme, aby naše deti vzdelávanie napĺňalo pocitom spokojnosti a cítili sa v školách, družinách či všemožných krúžkoch spokojne a najmä, bezpečne pred akoukoľvek formou agresie či násilia.Šikana. Téma Rána Nahlas s odbornými poradcami Komisára pre deti Ottom Brixim a Svetlanou Pavlovičovou.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Nevieme sa za seba verbálne postaviť. Máme problém povedať jasné “Nie!”, keď je nám niečo nepríjemné a máme problém aj s obhájením vlastných hraníc, keď ich niekto prekračuje, hovorí v Ráno Nahlas šefka združenia Za seba Bianka Urbanovská. Mnoho ľudí u nás, podľa nej, podlieha mylnej predstave, že sebaobrana voči agresii či sexuálnemu násiliu začína až pri reálnej fyzickej konfrontácii s agresorom. Všetko to však začína už oveľa skôr. Ako sa brániť sexuálnym agresorom a ako to naučiť naše deti?V Ráno Nahlas sme nedávno otvorili veľmi citlivú, boľavú, ale aj nesmierne dôležitú tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže. Lebo áno, i to sa u nás deje.Ešte dôležitejšie než túto tému otvoriť - a hovoriť o nej, je však edukovať potenciálne obete - ako aj ich rodiny a komunitu, ale najmä: Naučiť naše deti, ako sa takejto agresií sexuálnych predátorov účinne brániť No a práve o tom je dnešné Ráno Nahlas, so zakladateľkou a certifikovanou lektorkou občianskeho združenia Za seba Biankou Urbanovskou.“Mysli, zakrič, odíď, bojuj a zdieľaj, to je päť kľúčových zásad sebaobrany voči agresií či sexuálnemu násiliu, ktoré učí naše deti a mládež občianske združenie “Za seba”.Agresia a sexuálne násilie totižto nezačína až pri reálno fyzickom kontakte, respektíve agresií sexuálneho predátora. Reálna a účinná sebaobrana začína podľa šéfky združenia “Za seba” Bianky Urbanovskej začína už oveľa, oveľa skôr.Všetko sa to začína pri zdravom sebavedomí, uvedomení si hodnoty vlastného “ja”, nastavení - ale aj obhájení si osobných hraníc a osobného priestoru či pri schopnosti povedať jasné “Nie”, ak sú tieto hranice proti našej vôli prekračované (a to i tými najbližšími, trebárs i členmi našej vlastnej rodiny či komunity). Najúčinnejšou formou sebaobrany je preto čo najviac eliminovať možné riziká a konfliktu sa proste vyhnúť. “Útek nie je žiadna zbabelosť,” vysvetľuje Bianka Urbanovská. Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o tom, ako sa brániť sexuálnym predátorom, o tom, ako eliminovať hrozbu agresie a predovšetkým - ako tomu naučiť naše deti a ochrániť ich pred predátormi a agresormi?Kde teda máme najväčšie slabiny v rozpoznaní potenciálnych hrozieb a prečo sa to všetko začína už niekde v našom detstve, či doslova v najužšom rodinnom kruhu?Témy a otázky pre šéfku združenia Za seba a lektorku Bianku Urbanovskú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnes nepriatelia s premiérskym infobanom, či inak čiernou listinou nežiadaných. Predtým hyeny, idioti, slizké hady či špinavé protislovenské prostitútky. Komunikácia tretieho ústavného činiteľa smerom k novinárom. Aj v nej zaznamenal Robert Fico v ústavných funkciách vývoj. Pred ním aj iní – či už „homo vulgaris“ Igor Matovič; premiér reforiem odpísaný Gorilou - Mikuláš Dzurinda; alebo trojnásobný predseda vlády s nárokovaným titulom otec zakladateľ – Vladimír Mečiar. On neváhal na novinárov dokonca vytasiť päste! A tento takmer už tridsaťročný príbeh odovzdávania premiérskej - a neraz aj komunikačnej - štafety z bezprostrednej blízkosti sledoval a neraz na vlastnej koži zažíval náš kolega Braňo Dobšinský. Ako sa novinárčilo za Mečiara? A v čom je iný prístup Roberta Fica? Nie je to vlastne celé o tom, že politici by najradšej mali z médií a novinárov len akési rezonátory ich krokov? A kontrolná funkcia médií, ktorú im prisudzuje demokratické rozloženie úloh, ich zaujíma len do momentu, keď opustia opozičné lavice a uchopia moc? „Každá moc si postupne začne myslieť, že má patent na pravdu, že tu budú na večné časy...Ja sa na tom nesmierne bavím“, rozpráva Dobšinský. „Počkajme si dva tri roky a ich vlastní ich budú konfrontovať so sľubmi“, dodáva. Rozprávanie plné anekdotických príbehov s piatPodcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Slovensko je po pandémií - a po dôsledkoch vojny na Ukrajine, krajinou, kde žije veľmi veľa nešťastných a nespokojných ľudí a práve toto niektorí politici, ktorí nemajú čo ponúknuť, využívajú. Oni túto krajinu poznajú veľmi dobre a napríklad taký Robert Fico a jeho partia, prišli na to, ako ľahko tu môžu získavať lacné politické body. Hovorí vedec Pavol Čekan. Podľa neho hnev a frustrácia v nás prebila pamäť i pocit osobnej zodpovednosti.“Tie drísty o slovenskom menu, slovenskom folklóre, a furt o niečom slovenskom, prestávam tomu rozumieť. Mne primášovi ľudovej hudby, ktorý si vzal za ženu bývalú profesionálnu tanečnicu z PUĽSu, deti mu tancujú v Klnke, bude nejaký SNS človiečik, ktorý nevie ani hovoriť poriadne po slovensky, v živote by na seba nedal slovenský oblek z Ozety, nevie ani kultivovane zaspievať slovenskú ľudovú pieseň, silne pochybujem, že dokáže navariť nejaké slovenské jedlo, či rozoznať slovenské čipsy od rakúskych, určite nevie naspamäť tri najdlhšie slovenské rieky, diktovať, čo je to pravé slovenské, národné a správne pre Slováka. Vedia oni vôbec, čo je napríklad slovenská veda a inovácie? Či som tu už zašiel priďaleko?” To je úryvok zo statusu na sociálnej sieti Pavla Čekana. Poznáme ho ako úspešného slovenského vedca spojeného s pandémiou Covidu, ale aj ako podnikateľa a takpovediac dušu umeleckú a možno prekvapivo - i folklórnu.Nie tak dávno - ešte v časoch Covidu, Pavol Čekan otvorene prognózoval v Ráno Nahlas rozpad spoločnosti a to práve v dôsledku tejto pandémie. Covid je - viacmenej, už preč, bývalé vlády bojujúce s touto epidémiou sú tiež už len politickou minulosťou, no ale my sme tu ostali. Otázkou však je, aké stopy v nás táto doba zanechala a ako sa doba strachu z neviditeľného nepriateľa, ustavičných lockdownov ako i uchýlenia sa do virtuálneho sveta onnlinu premietla do tváre našej spoločnosti.Ako spoločnosť sme rozorvaní, frustrovaní, nahnevaní a hľadajúci - možno práve kvôli vštkým tým otrasom, aspoň niečo, čo je to skutočne naše a čo nás dokáže spájať. Čo je to teda to “naše” to - národné či vlastenecké? To, čo by nás ako spoločnosť malo, či aspoň vedelo spojiť, zoči voči všetkým tým náročným a zložitým výzvam dnešnej doby.V akom stave je teda slovenská veda a prečo sa jej napriek úspechom z obdobia pandémie nedostalo viac financií a ani rešpektu väčšinovej spoločnosti? Ako zastaviť pokračujúci únik mozgov a prečo sa ako spoločnosť čoraz viac a viac ponárame do bahna iracionality, konšpiračných bludov, hľadaniu politických psudospasiteľov a nie je teda dnešná doba už viacmenej vzburou voči humanistickému a osvieteneckému odkazu tradicií Európy i Slovenska?Počúvate Ráno Nahlas, s vedcom Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Izrael a radikáli Hamasu, Ukrajina a Putinovo Rusko – horúce konflikty týchto dní a v prípade druhého je ten časový horizont už na takmer dvojročnej hranici. Naviac, vojna je bezprostredne za našou východnou hranicou. „Schopnosť vedieť sa brániť a mať partnerov, na ktorých sa vieme spoľahnúť a oni na nás, je dobrým liekom na kvalitný spánok akejkoľvek krajiny“, uvádza sa v programe nedávnej úradníckej vlády. Tá aktuálna síce vojenskú pomoc Ukrajine deklarovane odmieta, slovenským zbrojárskym firmám však v prípadných dodávkach brániť nechce. Naviac – z výroby zbraní chce získať „pozitívny“ príspevok pre „rast HDP“. Ako je vlastne Slovensko s obranným priemyslom? Sme vlastne ešte schopní vojensky pomôcť Ukrajine z vyprázdnených skladov? A čo v prípade, že by sme sa potrebovali sami brániť? Témy pre Viliama Ostatníka, experta na bezpečnostno-obrannú oblasť z Adapt Institute. Robert Fico opakuje, že „áno“ humanitárnej pomoci Ukrajine, „nie“ tej „vojenskej na vládnej úrovni“. V Bruseli však podporil aj „vojenskú pomoc“ Ukrajine. A na domácej pôde deklaruje, že súkromným zbrojovkám vojenskej pomoci brániť nebude. Nejde o „hru perím“?„Vnímam to ako domácu politickú hru“, reaguje Ostatník a hovorí o predvolebných sľuboch a povolebnej realite. Ak pred voľbami zaznievalo „ani náboj na Ukrajinu“, po voľbách prichádza realita. „V povolebnej realite sa teraz bijú dve veci: voličovi chcem naplniť jeho očakávanie a poviem, že zo skladov nič nepôjde. Zároveň sa to však bije s realitou, že ide aj o veľkú komerčnú príležitosť“, vysvetľuje. „Toto zrušiť alebo zabrzdiť by bolo nielen bláznovstvo, ale je to realita, na ktorú narazil súčasný premiér“, uzatvára Ostatník. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo bolo pred voľbami už nie je také dôležité, predvolebná rétorika sa v tej jej najhoršej podobe nepretavila do PVV, hovorí o vládnom programe bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Miroslav Wlachovský. Slovensko podľa neho vždy vykonávalo suverénnu zahraničnú politiku čiže vládny slogan o suverénnej zahraničnej politike považuje za prázdny. “Ak suverénny znamená rozhodnúť sa suverénne hlúpo - a nie v záujme dlhodobých perspektív Slovenska, tak potom na takúto suverénnosť môžeme škaredo doplatiť, tvrdí WlachovskýVláda sa bude riadiť heslom “Slovensko na prvom mieste,” čo znamená byť solidárny, zodpovedný a predvídateľný v zahraničnej politike so zreteľom na národnoštátne záujmy Slovenskej republiky.To je krátky úryvok z vládneho programu štvrtej ficovej vlády v oblasti zahraničných vecí a medzinárodných vzťahov.Čo bude tento “Trumipzmus” znamenať v čase pokračujúcej ruskej agresie na Ukrajine a ako možno vnímať to, že vo vládnom programe niet o ruskej hrozbe ani len jedinej zmienky?Ako čítať vládne snahy o oživenie dávno zašlej slávy tzv. Vyšehradskej štvorky vo svetle principiálne odlišných postojov Poľska a Maďarska zoči voči ruskej agresií a vnímaniu bezpečnostnej hrozby z Kremľa?Ako nás môže oslabiť vládnym establišmentom deklarovaná snaha rušiť špecializované útvary štátnej správy určené na boj s hybridnými hrozbami a prečo to vlastne vláda robí?No a aký postoj zaujať k opätovnej eskalácií násilia v oblasti Blizkeho východu, ktoré rozpútal brutálny krvavý útok teroristov z Hamasu na civilistov v Izraeli?Do akého geopolitického sveta teda kráčame, aký svet sa aktuálne pred našimi očami tvorí a je vôbec Slovensko na meniacu sa bezpečnostnú situáciu - ako i zvyšujúce sa hrozby vojen, terorizmu klimakrízy či migrácie, pripravené? A je na tieto meniace sa siločiary, ako i úplne nové civilizačné výzvy pripravená nová vláda Roberta Fica? Toho istého Roberta Fica ktorý Slovensku už tri krát vládol a na zmenu krajiny mal dlhých 12 rokov.“Ak berieme politikov ako tých, ktorí by mali spravovať štát a dbať o to, aby sa jeho občania mali lepšie, tak potom sme tu vyše dekádu mali pri moci tých, ktorí tento štát nikam zásadne neposunuli. Teraz sú tu znova a mne nie je jasné, že keď im to nevyšlo tri krát, prečo by to malo výjsť štvrtý krát. Za tých 12 rokov jeho vlád k žiadnemu výraznému posunu tejto krajiny neprišlo. Najväčším hriechom vládnutia Roberta Fica je preto stratený čas,” pripomína Wlachovský.Témy a otázky pre dlhoročného skúseného diplomata a exministra zahraničných vecí Miroslava Wlachovského.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Predstava, že ľudia s intelektovým či mentálnym znevýhodnením nemajú sexuálne túžby je veľký mýtus. Nie je to pravda, v niektorých prípadoch je to u týchto detí aj skôr a silnejšie, než u bežnej populácie, hovorí Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková. Tá v Ráno Nahlas už na jar upozornila na fenomén sexuálneho zneužívania týchto detí. Špeciálne olympiády preto rozbehli program vzdelávania rodičov, ale aj detí ako najlepšej obrany voči zneužívaniu.Až 8 z desiatich dievčat, ktoré boli sexuálne zneužívané, malo nejakú formu intelektového či mentálneho znevýhodnenia. V prípade chlapcov, to bolo až v 70 % prípadov. O tomto fenoméne zneužívania tých najbezbrannejších z bezbranných hovoria aktuálne celosvetové štatistiky. A sexuálne zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí sa deje aj na Slovensku. Deje sa to, len je to téma - napriek svojej hrozivosti, neraz u nás vo verejnom priestore prehliadaná až tabuizovaná.Tému sexuálneho zneužívania intelektovo či mentálne znevýhodnených detí a mládeže sme v Ráno Nahlas otvorili už na jar, dnes sa k nej - pre jej závažnosť, opäť vraciame. Tentoraz však už v polohe aktívnej obrany voči sexuálnym predátorom. Pretože ešte dôležitejšie ako problém otvoriť a pomenovať, je sa tomu aktívne postaviť a naše deti - ako aj ich rodičov, naučiť ako sa voči sexuálnej agresii brániť.V tejto téme totiž panuje niekoľko veľkých mýtov. Od predstavy o páchateľoch, až po vytesnenie predstavy o sexuálnom živote a sexuálnych túžbach detí a mládeže s intelektovým, či mentálnym znevýhodnením. Podľa Evy Gažovej Vrankovej, jedna z kľúčových rád preto znie: Rozprávajte sa so svojimi deťmi aj na tieto témy a učte ich - už od šiestich rokov, čo je to súkromie. “Ten, kto prvý otvorí otázku sexu, sexuálneho zneužívania, ochrany voči nemu, ako i vzťahov medzi pohlaviami, tak ten vyhráva súboj o dôveru dieťata. Takže hovoríme rodičom, buďte to vy, pripomína Národná šéfka Špeciálnych olympiád. Problémom však podľa nej je i častá infantilizácia takýchto detí práve zo strany rodičov.   Ďalším mýtom je i predstava o sexuálnych agresoroch. Väčšina sexuálnych agresorov totižto - na rozdiel od zastaralých filmových predstáv, nie sú žiadni cudzí muži v povestných baloniakoch motajúci sa pri školách. Naopak, dlhodobé štatistiky potvrdzujú, že väčšina sexuálnych predátorov sú osoby, ktorých obete - či ich okolie a komunita, dobre pozná a dokonca k nim majú aj dôveru. A vo väčšine prípadov zneužívania je to postavené práve na zneužití tejto- a neraz i dlhodobo a opatrne, budovanej dôvery zo strany sexuálneho agresora.“Najnebezpečnejšie v dnešnej dobe je tzv. online zneužívanie (teda cez virtuálny internetový priestor) pretože naši športovci sú často na sociálnych sieťach veľmi zdatní. Práve tam si ich potom ten agresor nájde a cielene vytipuje, že ide o dieťa s nejakou formou intelektového obmedzenia a teda tam to bude mať ľahšie. Naše deti sú pre toto svoje znevýhodnenie vyčleňované zo spoločnosti a keď si ho ten agresor nájde, presne vie, čo má robiť a ako si získať jeho dôveru. Agresor sa nikam neponáhľa, ale na konci toho všetkého je potom sex. Agresor si to pritom buduje tak, aby to sexuálne zneužívanie trvalo čo najdlhšie, varuje Eva Gažová Vranková. Zároveň ale dodáva, že symptómy zneužívania sú na dieťati odhaliteľné prakticky okamžite a ide o prejavy fyzické či psychické. Tá najzákladnejšia rada preto znie: “Majte otvorené oči, vždy a všade.”Počúvate Ráno Nahlas, dnes o tzv.Safeguardingu, teda o ochrane a vzdelávaní voči hrozbe sexuálneho zneužívanie intelektovo či mentálne znevýhodnených detí. S Národnou šéfkou Špeciálnych olympiád Evou Gažovou Vrankovou.

„Robert Fico s Andrejom Dankom poškodzujú občanov, lebo im upierajú právo na informácie“. Pavol Szalai z medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc takto reaguje na ich najnovšie kroky smerom k vybraným médiám a novinárom. „Šokuje ma, že sú pritom až bezškrupulózni“, dodáva. Nadraďujú tým podľa neho úzke stranícke záujmy nad záujmy spoločnosti.Hyeny, idioti, špinavé protislovenské prostitútky, slizké hady – to sú len niektoré z výrazov, ktorými častoval a častuje novinárov staronový premiér. V minulosti novinárov urážal a hneval sa nich, dnes z časti robí dokonca nepriateľov. A ak vybrané médiá pôvodne ani nechcel púšťať na úrad vlády, postoj transformoval a najnovšie s nimi „prerušil komunikáciu“. Neplnia si podľa neho povinnosť – pravdivo, všestranne a včas informovať „osobitne o krokoch vlády a jej predsedu“. Ich šéfredaktori však Robertovi Ficovi kontrujú: médiá sú v demokraciách kontrolórmi moci, nie jej PR oddeleniami. Ako premiér takýmto prístupom podľa nich robí z vybraných médií terče a legitimizuje útoky voči nim. James Madison, štvrtý prezident Spojených štátov amerických, svojho času napísal, že „vláda ľudu bez informovanosti ľudu, alebo bez možnosti získať informácie, je iba prológom frašky alebo tragédie”. „Prístup Roberta Fica je z tohto pohľadu záťažovou skúškou pre slovenskú demokraciu“, reaguje Pavol Szalai. „Možno tu hovoriť o tlakoch, ktoré oslabujú slobodu tlače“, dodáva. A bez slobody tlače sa podľa neho oslabuje dobrá správa vecí verejných, doslova neexistuje boj proti korupcii a kontrola moci. V podcaste sa pozrieme, čo môže byť hrádzou pre takéto chúťky politikov obmedzovať nezávislé médiá. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

“Chudobu považujem za najväčšiu lekciu pre ľudské práva a slobody na Slovensku. Chudoba je následok i príčina porušovania ľudských práv,” tvrdí 34 rokov po Novembri 89 Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Zároveň pripomína, že hoci je chudoba z hľadiska ľudských práv našim najväčším problémom, do poriadku by sme mali dať aj právny rámec pre vzťahy ľudí z LGBTI komunity.Od Novembra 89 - keď padla totalita, uplynulo už 34 rokov. Máme slobodné voľby, zrušili sme 4. článok Ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, na hraniciach už nemáme ostnaté ploty, mínové polia a už nestrieľame do ľudí do chrbta ostrými. Odstránili sme štátnu cenzúru, máme slobodu prejavu - ale najmä slobodu aj po prejave, máme právo zhromažďovania, v spoločnosti, v pozitívnom zmysle slova, bujnie tretí sektor -často nahrádzajúci zlyhávajúci štát.Zároveň však popri tom všetkom pozitívnom, máme i státisíce ľudí pod hranicou chudoby, máme množstvo prípadov šikanovaných, týraných a zneužívaných detí, máme enormný počet domáceho násilia, ale aj prípady týrania a šikanovania seniorov. Rómske deti sú na Slovensku aj v roku 2023 obeťami rasovej segregácie a ľudia z LGBTI komunity sú tu ešte aj dnes obeťami hejtu politikov, spoločnosti a ich práva v oblasti rodinného života stále nie sú na úrovni majoritnej heterosexuálnej väčšiny.“ESĽP nám jednoznačne odkazuje: vytvorte právny rámec pre osoby rovnakého pohlavia. Nazvite si ho akokoľvek, ale nech je to legitímne, nech je to pred tvárou štátu, ale nech sa dostane právneho uznania osôbe rovnakého pohlavia,” hovorí Róbert Dobrovodský,No a ľudia so zdravotným či mentálnym znevýhodnením - či dlhodobo chorí, chudobní alebo proste “iní” na Slovensku 2023 rozhodne nemajú rovnaké štartovacie pozície, naopak: Tieto často najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva sú u nás ešte stále na okraji záujmu štátu - ako i i väčšinovej spoločnosti.“Je veľmi dôležité aby nad nami všetkými, nad celou spoločnosťou, nad tou “spoločenskou zmluvou”, ktorú sme uzatvorili keď sme tvorili štát, boli ľudské práva, ktoré patria každému bez výnimky. Lebo akonáhle začne v spoločnosti systém dehumanizácie, že tebe to právo patrí a tebe už nie alebo ti patrí v nižšom rozsahu, tak to je základ tragédií, pripomína ombudsman Dobrovodský.Kam sa teda to naše Slovensko posunulo po páde komunistickej totality za tých uplynulých 34 rokov? Môžeme byť spokojný so stavom ľudských práv a ich reálnej vymožiteľnosti a kde sú naše najväčšie “achilovky” z hľadiska dodržiavania ľudských práv a medzinárodných štandardov, ku ktorý sme sa napokon my sami aj oficiálne zaviazali? A najmä: ak táto krajina nie je pre starých, zdravotne či mentálne znevýhodnených, chudobných či LGBTI komunitu, tak pre koho vlastne je?Témy a otázky pre Verejného ochrancu práv, zjednodušene ombudsmana, Róberta Dobrovodského. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„K teroristom nemôžeme byť tolerantní. Áno, som smutný, že zomierajú Palestínčania v Gaze. Nik nemôže mať radosť z toho, že zomierajú obyčajní ľudia. Problém je však v tom, že Hamas stále existuje a z civilov si robí živé štíty. Musí byť zničený.“ Pohľad na súčasný konflikt medzi Izraelom a radikálmi Hamasu optikou židovského rabína Mišu Kapustina. Nožom dobodaná Židovka, na dverách jej bytu hákový kríž – Francúzsko; grafity Dávidovej hviezdy na domoch a podnikoch, kde žijú a pracujú Židia – Nemecko; odmietnutá rezervácia židovskej školy na nafukovací hrad – s poznámkou podnikateľa: nemôžem prijať sionistickú objednávku, nechcem krvavé peniaze – slobodu Palestíne – to je zas prípad z Austrálie. Vo svete narastá vlna antisemitizmu po Izraelskej vojenskej odvete na masaker radikálov Hamasu. „Radikáli programovo zasievajú strach. Sú presvedčení, že pravdu majú len oni a všetko ostatné je zlé. Preto chcú všetko ostatné zničiť“, rozpráva rabín Kapustin. „Slovo kompromis ani nie je v ich slovníku. Oni chcú všetko“, dodáva.Konflikt sa začal koordinovaným útokom radikálov Hamasu na ciele v Izraeli v sobotu 7. októbra a ich „besnením“. Zabili pritom vyše 1400 Izraelčanov, ďalšie dve stovky zobrali do zajatia. „Izraelom sa to neskončí. Všetci to majú pochopiť. Svoj radikalizmus a fanatizmus chcú rozšíriť aj do Európy, Ameriky. Do všetkých krajín“, rozpráva rabín. „Antisemitizmus je tu odpradávna. Je to choroba. Zatiaľ na ňu neexistuje účinný liek a pravdepodobne ho ani nikdy mať nebudeme“, dodáva.Každý jednotlivec stojí podľa neho denne pred voľbou medzi dobrom a zlom. „Antisemitizmus je voľbou pre zlo“, tvrdí rabín Kapustin. Tvrdí, že na Slovensku sa cíti bezpečne, a to aj po vražde zo Zámockej v Bratislave, keď sa v manifeste útočníka našli aj slová o „nenávisti k Židom“, ktorí mali byť tiež obeťami útoku. „Nie je možné zakázať nenávidieť. Je to právo každého. Môžeme milovať alebo nenávidieť. Odporúčam však radšej prejavovať lásku tým, ktorých milujeme, na nenávisť nám potom ani nezostane čas“, uzatvára rabín Kapustin. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mečiarizmus sa vracia, ale už v úplne inej podobe pretože tá vtedajšia podoba už dnes nie je možná. To, čo vláda voči médiám skúša je hlúposť, ktorá sa vláde určite vráti a to veľmi rýchlo, tvrdí dlhoročný novinár, bývalý viacnásobný šéfredaktor a expredseda Syndikátu novinárov Ján Füle. Podľa neho vládna moc uverila v existenciu tzv. Alternatívnych médií. Alternatívne médiá sú ale otrava, tvrdí Füle.Vláda ešte ani nezískala dôveru parlamentu a už začína napĺňať niektoré svoje predvolebné sľuby a pretavovať predvolebnú rétoriku do mocenskej praxe. Jedným z prvých terčov vládnej moci sa tak stávajú médiá. Presnejšie tie médiá, ktoré boli voči stranám aktuálnej vládnej moci, ale nielen im, kritické a za svoju úlohu vždy považovali predovšetkým kontrolu moci.Na rad tak prichádza ich demonštratívne ignorovanie vládnymi politikmi, ale Robert Fico svoj nevraživý postoj voči vybraným redakciám už pretavil aj do reálnej snahy odoprieť im prístup na Úrad vlády. Pripomeňme, že tej vlády, ktorá vládne nielen voličom vládnych strán, ale vládne všetkým občanom Slovenska a rovnako tak, je aj všetkými občanmi Slovenska i financovaná.Neblahý osud môže čakať aj verejnoprávnu RTVS kde už vládna moc netají ambíciu Telerozhlas rozdeliť, mocensky ovládnuť a znormalizovať verenoprávne médiá.Nie je to pritom nič nové, obdobne zakazoval svojim ministrom komunikovať počas svojho vládnutia i Vladimír Mečiar a rovnako tak za jeho éry zažili verejnoprávna STV i SRo svoj najväčší úpadok a stratu dôveryhodnosti. A opäť pripomeňme, že tento zápas s médiami skončil pre Vladimíra Mečiara jeho politickou porážkou v roku 1998.Rozbieha sa teda opäť ten povestný mečiarovský valec zo “Zlatej Idky” a ako môže konfrontácia vládnej moci s mediálnym mainstreamom dopadnúť? Prečo majú čitatelia, poslucháči a diváci médií označených Ficom za tzv. Nepriateľské” právo na rovnaký prístup k informáciám? Nakoľko sa vládna moc môže spoliehať na takzvanú mediálnu alternatívu a nezrátajú jej to tieto médiá, ak moc nebude schopná plniť ich predstavy? Ustojí verejnoprávna RTVS tlak moci a prečo je tak dôležité brániť a chrániť hodnoty verejnoprávnosti?No a napokon, ako to dopadne so škodoradostnými veštbami o konci mainstreamových médií a dokedy bude ľuďom postačovať alternatívna realita odtrhnutá od faktov i štandardných, overených redakčných postupov a prečo je pre demokraciu podstatná mediálna výchova?“Tak, ako nemôže nikto vyrábať párky len tak - a predávať to ako párky, tak rovnako nemôže nikto predávať informácie len tak - a tvrdiť, že to sú vlastne také alternatívne informácie no a vyskúšajte, čo to s vami spraví: Možno nezomriete, ale možno i zomriete. To je jednoducho nezmysel. Vráti sa im to, vráti sa im to určite a vráti sa im to podľa mňa veľmi rýchlo, hovorí skúsený dlhoročný novinár Ján Füle. Podľa neho nám tu už veľmi dlho zúfalo chýba mediálna výchova.Témy a otázky pre dlhoročného novinára Jána Füleho.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Fotil November’89. Ten študentský a v Bratislave. Jeho zábery brieždenia slobody videl svet. Washington či Rím mohli nazrieť za oponu toho, čo neskôr prerástlo do revolúcie slobody – Nežnej či Zamatovej. Do zákutí nepovolenej demonštrácie bratislavských vysokoškolákov, ktorí o celý deň predbehli tých pražských. Pavol Vitko. Vtedy študent žurnalistiky, dnes šéfredaktor špecializovaného armádneho časopisu Obrana. A čerstvý autor Porcelánového prasiatka, knihy o osudoch vojakov, ktorí kedysi odmietli okupáciu bratských vojsk.„Vtedy sme nevedeli, že nasledujúci deň bude 17. november, že bude Nežná revolúcia. My sme mohli prísť po víkende do školy a mohli nás predvolávať na komisie a povyhadzovať. Alebo nás mohli vyhodiť z internátov. Jednoducho to bol obrovský risk“, spomína Vitko. „O slobode a demokracii, ktorá tu chýbala, sme často diskutovali pri pive, no skandovať to rovno v uliciach hlavného mesta, to bolo úplne iné“, vracia sa v spomienkach k 16. novembru. „Bolo to vtedy až euforické“, dodáva.Pred vtedajším Pionierskym palácom sa zišlo do tristo vysokoškolákov, ktorí potom v živej reťazi prešli mestom a skončili až pred vtedajším socialistickým ministerstvom školstva. Mestom pritom skandovali heslá „Chceme slobodu“, „Chceme demokraciu“, pred ministerstvom dokonca konfrontovali vtedajšieho tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku. Pavol Vitko nezabúda dodať, že o celý deň sa im vtedy podarilo „predbehnúť“ Prahu. No kým u nás sa protestný pochod študentov zaobišiel bez policajného násilia, deň na to – 17. novembra – policajti v Prahe na Národní třídě zasiahli proti študentom až brutálne. Brutalita režimu potom spustila dynamiku Nežnej revolúcie. Už deň na to v sobotu 18. novembra vstúpili študenti pražských vysokých škôl do štrajku. Pridali sa k nim herci. 19. november v Bratislave mobilizoval výtvarníkov a hercov. Prví sa stretli u Cipárovcov, druhí i Hubovcov. V rovnaký deň bolo veľké stretnutie v Umeleckej besede a herci na Malej scéne vtedy ohlásili vznik prvého štrajkového výboru na Slovensku. A ak ešte vo štvrtok 16. novembra boli študenti pripravení na to, že nasledujúci pondelok im môže priniesť aj „vyhadzov“ zo školy, udalosti nabrali úplne opačný spád. Študenti Filozofickej fakulty UK v pondelok 20. novembra obsadili aulu a vyhlásili protestný štrajk. Tam bol aj Pavol Vitko so svojim reportážnym fotoaparátom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš vzdelávací sytém nie je vôbec pripravený na “neštandardné deti”. Rolu v tom hrá najmä náš tradicionalizmus, kde tým základným argumentom proti inováciám v školstve je veta: “Veď my sme to prežili, tak to prežijú aj ďalší.” Toto je základný problém a k tomu sa pripája ešte i ustavičné politizovanie školstva, hovorí riaditeľ experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Juraj Mazák. Medzi našimi deťmi sú totižto tisícky tých, ktorí sa do unifikovanej škatuľky nášho verejného školstva jednoducho nezmestia. I oni si ale zaslúžia vzdelanie podľa ich daností i potrieb. V tomto však Slovensko žalostne zlyháva. No nemusí tomu tak byť. Ako teda na to?Je 8:00, začiatok prvej hodiny, potom príde 45 minút matematiky či slovenčiny, nasleduje zvonenie a prestávka a potom opäť 45 minút, tentoraz trebars fyziky či cudzieho jazyka. A takto stále dookola od pondelka až do piatku. Medzitým kopa diktátov, písomiek, testov a aby toho nebolo málo, po škole ešte domáce úlohy, niekedy až do neskorého večera.Kto z nás, rodičov by to nepoznal. Takto nejako zväčša vyzerá štandardizované povinné vzdelávanie našich detí, a to aj po vyše dvoch storočiach od dôb cisárovny Márie Terézie, ktorá ešte v 18. storočí s touto ideou vzdelať svojich poddaných prišla.Čo však s deťmi, ktoré sa do tejto unifikovanej školskej “uniformy” proste nezmestia? Čo s deťmi, ktoré sú skrátka íné a v niečom odlišné? Čo s deťmi, ktoré majú ADHD, nejakú formu PAS syndrómu, trpia disgrafiou, diskalkúliou, dislexiou či poruchou pozornosti až tak, že im štandardizovaný vyučovací proces viac ubližuje, než pomáha?Áno, aj takéto deti tu s nami sú a aj oni majú právo na vzdelanie, podľa vlastných schopností a možností. Je tomu tak i preto, lebo napriek ich odlišnosti, sa v nich neraz skrýva neobyčajný a úplne jedinečný talent. A vlastne, keby aj nie, položme si jednoduchú otázku. Chceme aby sa naše deti v školách trápili alebo ich chceme vidieť v ich prirodzenej zvedavosti šťastné a spokojné?Slovensko však ani v roku 20323, a ani po trpkej skúsenosti s pandémiou, nie je na takéto deti pripravené. Nie je tomu tak ale vždy a všade, i tu u nás sú mnohé pokusy, ako vzdelávanie takpovediac “ušiť na mieru” deťom, ktorým je poskytované, či už vo forme “homeschoolingu” alebo v školách ako je Slobodná demokratická škola v Košiciach.   “Bez neustáleho riadenia a prísunu podnetov poskytneme priestor pre osvedčený model slobodného vzdelávania a voľnej hry potvrdený aj najnovšími poznatkami z pedagogiky, psychológie a neurológie. Formálne sme bežná základná škola a preto päť dní v týždni bude kvalifikovaný personál sprevádzať deti svetom v slobode, inklúzii, pri zachovaní vnútornej motivácie a hojnom pobyte vonku. Dovolíme Vášmu dieťaťu učiť sa spôsobom a tempom jemu vlastným, píše sa na webe tejto vzdelávacej inštitúcie.“Menej štatistické deti” dokážu dosiahnuť svoj potenciál práve tým, že niektoré pravidlá uvoľníme, čo ale neznamená, že na nich znížime nároky. No a ten vzdelávací systém sa dá nastaviť tak, aby umožňoval individuálne stupne voľnosti pre každé dieťa tak, ako to to dieťa potrebuje a aby vedelo dosiahnuť svoj potenciál, hovorí jej riaditeľ Juraj Mazák. . “Pokiaľ sa k moci alebo na ministerstvo školstva nedostane niekto, ktorý si osobne zažil, čo to je mať dieťa napríklad s nejakou formou autizmu, a nemôcť ho umiestniť do školy, tak sa nič nezmení, dodáva Monika Kemeňová, matka štyroch deti z ktorých dve forme “homeschoolingu” túto experimentálnu školu v Košiciach navštevujú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Toto nebude pre mimovládne organizácie fatálne.Mimovládky tu prežili dve zákerné a kruté totality, fašizmus aj socializmus. Prežili a mimovládky nezomrú po zásahoch vlády ani dnes. Prežijú, akurát neurobia to, čo doteraz urobili s daňovou asignáciou a tým pádom budú ich aktivity chýbať: Budú chýbať v regiónoch, v školách, v zariadeniach pre seniorov, či v športe, kultúre alebo v aktivitách pre zdravotne znevýhodnených, odkazuje vláde šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac.“Táto spoločnosť je rozsypaná. Nachádzame tu zásadné odlišnosti a to dokonca i v samotných rodinách, no a teraz síce všetci hovoria, že musíme túto spoločnosť spojiť, ale týmto sme neurobili nič iné, ako to, že sme priniesli do rodín nový problém. Toto bude strašná voľba a táto voľba je strašný omyl, hovorí o návrhu Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša (Hlas) oklieštiť financovanie mimovládneho sektora podpredseda Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac.Organizácie podporujúce predčasne narodené deti, organizácie pre deti s nejakou formou vývojovej poruchy či pre deti s vážnymi zdravotnými či mentálnymi znevýhodneniami. Organizácie podporujúce umierajúce deti na ich poslednej ceste. Organizácie, ktoré zaštitujú všemožné športové či kultúrne aktivity deti, ale aj tie, ktoré sa venujú podpore zdravotne znevýhodnených alebo našim otcom a mamám na tej ich poslednej ceste: Aby z tohoto sveta odišli bez bolestí a naozaj dôstojne.Sú tam i spolky rybárov či poľovníkov, no aj organizácie podporujúce ekológiu či proste len obnovu a revitalizáciu prírody, práve v tom našom konkrétnom kúsku sveta. Spolky šachistov, filatelistov, modelárov či jednoducho zberateľov niečoho, čo nám napĺňa dušu či srdcia. Organizácie zbierajúce peniaze na ľudí s rakovinou či inými závažnými ochoreniami, ale aj podporujúce týrané ženy či bité deti. Je to približne 16 tisíc mimovládnych organizácií (a to je len ozaj malý výsek tohoto bohatého mimovládneho života), ktoré sa už dlho, prakticky rok čo rok legitímne a nenásilne uchádzajú o tzv. Daňovú asignáciu, teda o dve percentá z vašich zaplatených daní. Pokojne, nenásilne a dobrovoľne. Až doteraz.Nový minister práce, sociálnych vecí a rodiny Erik Tomáš tento zavedený a osvedčaný mechanizmus totiž plánuje zmeniť a časť týchto, tak neuveriteľne prepotrebných zdrojov, chce odkloniť smerom k tzv. Rodičovským dôchodkom.Erik Tomáš síce hovorí, že on nič nikomu neberie, stavia však donátorov pred doslova: “Sofiinu voľbu”.Inak povedané, voľbu: Buď podporíš svojich rodičov alebo dáš tieto peniaze mimovládkam: Napríklad tej, ktorá sa stará o športové či kultúrne aktivity tvojho dieťaťa, či dokonca môže prísť aj k voľbe: “Dve percentá pre tvoju mamu versus dve percentá pre organizáciu starajúcu sa o pokojný a dôstojný odchod tvojho umierajúceho dieťaťa”.Áno, i pred takéto “Sofiine voľby” nás chce stavať nová vládna moc. Aký má na to dôvod a ako to pre mimovládny sektor môže dopadnúť? A najmä, kto sú konkrétne tie povestné ficom zadefinované “sorošove” mimovládky a čo pre nás a našu spoločnosť robia,ako ju menia a čo by sa zmenilo keby prišli o naše peniaze? Bude to strašný omyl pretože mechanizmus daňových asignácií bol vymyslený pre solidaritu so spoločnosťou. My potrebujeme mechanizmus, ktorý prekračuje hranice rodín. Už je predsa dávno známe, že tie naše rodiny nestačia, ale keď budem myslieť na to, že uspokojením mňa a mojej rodiny to nekončí, tak rozvíjam komunitu: Susedia, ulica, mesto alebo inak povedané: Komunita. A o tomto je tento mechanizmus mimovládneho sektora, hovorí Marcel Zajac.Téma pre podpredsedu Rady vlády pre Mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Silný sociálny štát, opätovný strop pre dôchodkový vek, vyššie dôchodky pre ultra sedemdesiatnikov a trináste dôchodky v garantovanej výške tých priemerných, naviac „dôstojný“ dôchodok rovno v ústave. Ale aj „prehodnocovanie štruktúry a nastavenia viac pilierového systému dôchodkov“. Koaličné zámery štvrtej Ficovej zostavy v oblasti dôchodkov. To všetko v situácii, keď je krajina rekordne zadĺžená a pod tlakom konsolidovať – a teda sporiť. Kde to na to chce nová vládna zostava zobrať? Pri trinástych dôchodkoch vidí zdroje v tom, čo ľudia dávajú mimovládkam. Čo pri ďalších zámeroch? Neulakomí sa na miliardy z druhého piliera, ako to v jeho histórii urobila už štyrikrát? Téma pre exministra Jozefa Mihála. „Je to delostrelecká príprava na otvorenie druhého dôchodkového piliera“. Exminister Jozef Mihál reaguje na zámery aktuálnej vládnej zostavy s dôchodkami. Očakáva, že to, čo sa aktuálne mediálne deje s rodičovskými dôchodkami, s miernym časovým odstupom očakáva aj druhý dôchodkový pilier. Aktuálne je v ňom vyše trinásť miliárd dôchodkových úspor. V doterajšej histórii sa Ficovým vládam z neho podarilo presmerovať na účty Sociálnej poisťovne vyše miliardu eur. Počas štyroch otvorení systému a masívnej kampani z neho odišlo vyše 300 tisíc ľudí. „Toto je obrovské lákadlo pre politikov tohto typu“, hovorí exminsiter Mihál. V podcaste sa tiež dozviete, kde by hľadal potrebné úspory on. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Satur 13.11.2023

Vyhlásenia ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej sú desivé, hovorí filmová producentka a osobnosť Novembra 89 Zuzana Mistríková. Podľa nej kultúra a umenie sú síce výsledkom dejín, ale v nich takmer nič nie je čisto a rýdzo slovenské. „Tak ako je absurdné sa tváriť, že niekto má tisíc rokov čisto slovenský rodokmeň,“ hovorí Zuzana Mistríková. Maticu slovenskú považuje za hlásnu trúbu najpovrchnejších prúdov. Keď si ľudia budú mať vybrať, či dajú 2 percentá mimovládkam alebo rodičom, spôsobí to rozvrat a nenávisť v rodinách.Kultúra vlády buď nezaujímala, alebo ju zneužívali na propagandu. Dnes sledujeme pokus o romantizovanie kultúry národa z 19. storočia a politici majú prázdne slová. Je slovenskou kultúrou slovenský preklad Shakespeara?Čo vlastne môže pokaziť minister kultúry? Podľa Zuzany Mistríkovej to môže byť spoločenská atmosféra a vzťahy medzi ľuďmi.Prečo je problém degradácia jazyka na najvyššom poste na ministerstve kultúry? Môže sa podpora kultúry zmeniť na podporu propagandy? Ak by ministerka chcela znásilniť kultúru, musela by porušiť, alebo sa pokúsiť zmeniť množstvo zákonov. Zuzana Mistríková hovorí, že je podlé nechať ľudí vybrať si, či podporia mimovládky alebo vlastných rodičov. Najviac to podľa nej ublíži samosprávam a jednoduchším rodinám.Ak si koalícia rozdelí RTVS a politicky ovládne verejnoprávne médiá, bude to podľa nej demonštrácia moci a absurdné vyhadzovanie verejných peňazí. Vládnu propagandu ľudia nebudú pozerať a všetci sa na nej budeme zabávať ako na Rafaelovi Rafajovi v uniforme, tvrdí filmová producentka. Budeme fungovať ako v 90. rokoch a službu verejnosti budú plniť iné médiá.Ako vyzerá silná slovenská filmová jeseň a čo sa oplatí pozrieť si v kine?Čo má zmysel dnes hovoriť o Novembri 89 generáciám, ktoré nezažili totalitu?Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Martin Navrátil je druhým Slovákom, ktorý dobyl južný pól, je však úplne prvým, ktorý sa k Južnému pólu dostal na vyše tisíc kilometrovej ceste od pobrežia. “Nie, toto nebola žiadna počítačová hra, kde má hrdina k dispozícií tri životy. Tam sa každá chyba veľmi kruto trestá a neodpúšťa sa, hovorí skúsený cestovateľ Martin Navrátil. A ako sa v dôsledku klimazmeny mení naša planéta?1047 kilometrov a takmer 50 nocí v stane pri priemernej teplote mínus 30 stupňov. Aj tak vyzerala cesta Martina Navrátila za jeho snom, dobyť Južný pól.Chlad, silný protivietor, únava, pocit samoty, oslepujúce slnko či tzv. Biele peklo, kde človek stráca akúkoľvek orientáciu, i tak vyzeral jeho pochod na najjužnejšie miesto našej planéty. A tam? Tam nie je absolútne nič, hovorí Martin Navrátil.Čo všetko znamená dosiahnuť Južný pól, aké nástrahy na polárnikov čakajú, ako sa vyrovnať s neustálym chladom, vetrom, pocitmi samoty, zlými podmienkami na tú najzákladnejšiu hygienu a ako sa vôbec dá pripraviť na, pre nás, až nepredstaviteľné podmienky? No a napokon, stálo to všetko za to?A ako sa mení naša pláneta tvrdo čeliaca rapídnym zmenám klímy?Ráno Nahlas so skúseným cestovateľom a polárnikom Martinom Navrátilom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„To je jeden z tých dní, keď si budete vždy presne pamätať, čo ste robili“, tak reaguje na sobotu, siedmy október. Besnenie medzi radikálmi Hamasu a Izraelom má mesiac. Po prvotných zverstvách radikálov prišla odveta – bombardovanie a pozemná operácia Izraela. Obe za sebou zanechávajú smrť, bolesť a spravodlivý hnev odplaty zo strany pozostalých...a opäť len zárodky ďalších konfliktov. Posledný víkend eskaloval ešte aj do hrozby použia atómovej bomby na vyhladenie Gazy, ako neprípustný a zavrhnutia hodný výkrik radikála vo svojej vláde ho okamžite odsúdil premiér Netanjahu. A hoci sme v našich stredoeurópskych končinách konfrontovaní najmä s vojnovým spravodajstvom tohto konfliktu, krajinu musí žiť a pracovať, aby mohla ísť ďalej. Čo urobil 7. október s Izraelom, ktorý je už pre svoju históriu odkázaný na spolunažívanie židov a arabov? Téma pre Janu Shemesh, slovenskú novinárku, ktorá si Izrael zvolila za svoj druhý domov. „O pol siedmej ráno nás zo spánku strhla siréna. A hoci sme si spočiatku mysleli, že sa susedom len omylom spustil alarm, o chvíľu sme pochopili – pre špecifiskosť toho zvuku – že sú to sirény. S manželom a dcérou sme utekali do našej tzv. bezpečnej izby, ktorú máme v byte“, rozpráva novinárka a prozaička Jana Shemesh. Podľa jej rozprávania boli doslova nalepení na televízor a s postupujúcim časom začali chápať, že „sa deje niečo hrozné, bezprecedentné, čo sme nikdy nezažili“. Ako šok prežívali fakt, že radikálom Hamasu sa podarilo preniknúť cez hraničnú bariéru a napáchať prvotné zverstvá, ktorých rozsah a krutosť začali naplno vychádzať najavo až s postupujúcim časom. Podvedomý strach prichádzal aj z faktu, že epicentrum vyčíňania radikálov bolo relatívne blízko, ani nie sto kilometrov vzdušnou čiarou. Odísť či zostať?Ak sa otázkou o možnom vycestovaní z Izraela Jana a jej rodina zaoberali pred konfliktom, aktuálna vojna a jej následky najmä v podobe narastajúceho antisemitizmu na Západe tieto úvahy zastavili. „K úvahám o vycestovaní nás ešte pred vojnou viedla slabnúca demokracia, po vojne však túto možnosť vôbec nezvažujeme. Máme strach z narastajúceho antisemitizmu, ktorý vidíme na Západe“, vysvetľuje Jana. „Neviem si predstaviť, že moja dcéra by študovala niekde na západnej univerzite a niekto ju tam – a poviem to veľmi škaredo – opľuval za to, že je Izraelčanka alebo Židovka. To je pre mňa neprijateľné!“, dopĺňa. Za hrozný označuje novinárka Jana Shemesh fakt, že v 21. storočí dostávajú Izralčania od svojej vlády výstrahy, aby zvažovali cesty do zahraničia. A ak už do zahraničia cestujú, aby nehovorili po hebrejsky. Aby nemali na hlavách jarmulky, nenosili retiazky z Dávidovou hviezdou, podľa ktorých by boli identifikovateľní. „To mi príde hrozné“, hovorí Shemesh. Napriek vojne sa život v Izraeli nezastavil. Ako sa však prejavuje aj v tých najbežnejších situáciách? Aj na to nájdete odpovede v rozhovore s Janou Shemesh. Hovoriť o radosti jej príde v tomto čase nepatričné, teší sa už z faktu, že nemusia riešiť situácie, ktorým sú vystavení v Izraeli mnohí.„Máme priateľov a známych, ktorí prakticky denne chodili na pohreby. Mám priateľky a tiež sú to spolužiaci môjho muža, ktorých deti už sú v armáde. A tí zas chodia na pohreby svojich priateľov. To sú dvadsaťročné – použijem to slovo – deti“, rozpráva Jana. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

To, s čím po Novembri 89. zápasíme je to, že veľké zločiny, ktoré sa tu počas fašistickej či komunistickej totality stali, sme prešli mlčaním a neboli potrestané. Prešli tu zločiny, ktoré sa tu diali s odobrením štátnej moci. Môžeme sa potom čudovať, že aj po Nežnej revolúcii tu máme zločiny, kryté štátnou mocou? Pýta sa novinárka, ktorá systematicky mapuje našu národnú pamäť Soňa Gyarfášová. Hrubá čiara za minulosťou po novembri 89 bola podľa nej chyba. Komunizmus je totiž rovnaké zlo ako fašizmus.„Ľudská pamäť je príšera; človek zabúda - pamäť nikdy. Všetky spomienky ukladá. Niektoré veci pre nás odkladá, iné pred nami ukrýva - a po čase ich vyvoláva do nášho vedomia úplne podľa vlastnej vôle. Človek si myslí, že má pamäť, ale je to presne naopak, pamäť má jeho!“ John IrvingČudujete sa, že je to tu u nás často: “Krok sun krok”, respektíve: “Krok vpred a potom zasa dva kroky vzad?”Deje sa to totiž zas a znova, neustále dookola. Staré známe, opakujúce sa a pritom nesmierne nefunkčné a paralyzujúce vzorce správania sa, v ktorých recyklujeme stále ten istý príbeh večných obetí pričom tí naši páchatelia zla sa opätovne vracajú do funkcií ako postavičky v orloji aby opäť a znova páchali to isté zlo, len tentoraz už pod inými heslami, v iných farbách dresov a s inou piesňou na perách.Prečo je to tak a čo to o nás hovorí?Odpoveďou môže byť aj naša obrovská nechuť čeliť vlastnej minulosti, je všemožným tieňom a naša neochota poctivo a čestne sa pozrieť do zrkadla toho, kým sme boli, z čoho koreníme a kým ako národ či spoločenstvo vlastne sme.  Nie, už žiadny “Pštrosí večierok”. Naopak, tak, ako znie titul slávneho filmu s Barbarou Streisand a Robertom Redfordom: “The way we were”. Takí sme boli.Hrdinovia, ale aj páchatelia- a občas oboje v jednom. Lebo, to sme my. Hrdinovia aj zloduchovia. Áno, aj takí sme boli.  A možno iba tzv. Bystanders, teda prihliadajúci sa - zlu, ktoré v 20. storočí lemovalo dejiny Slovenska v miere občas až neznesiteľnej. Raz to bola hnedá fašistická totalita a potom zasa totalita červená - boľševická.Čo sme sa teda z tejto zrážky s “Veľkými dejinami”, ako i nami samotnými naučili? A ako sme vlastne v tejto konfrontácii so zlom - páchanom neraz nami samotnými, historicky obstáli? A napokon, čo o týchto kapitolách našich vlastných dejín vieme a najmä: Chceme to vôbec vedieť?O našej pamäti, o tom, kým sme boli a z čoho vyrastáme ako i o tom, kde bytostne dejinne koreníme. O našich hrdinoch, ale aj o našich páchateľoch. A o tom, prečo si ich dnes tak málo všímame a oceňujeme, hoci nám ešte stále majú čo povedať. Tak prečo sa tak neradi pozeráme do zrkadla našich vlastných dejín a prečo je to tak veľmi potrebné - čeliť našej minulosti?Počúvate ráno Nahlas, s novinárkou Soňou Gyarfášovou z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Päťmesačná ministerka kultúry, skúsenosť, o ktorej hovorí ako o „neprenosnej“ a „výnimočnej“; predtým riaditeľka Divadelného ústavu, Slovenského národného divadla, Opery národného divadla a Štátnej opery v Prahe či Film Europe Media Company. Ale aj záchrankyňa starej dedinskej školy v Kokave nad Rimavicou. Kultúrna manažérka a teatrologička, ale najmä človek kultúry - Silvia Hroncová. Neprenosnosť ministerskej skúsenosti vidí v dvoch rovinách: v spolupráci so „vzácnymi kolegami“ z vlády odborníkov, ako spomína čerstvá exministerka a v tom, že v tridsiatke podriadených organizácií ministerstva kultúry stretla „veľmi zaujímavých ľudí, ktorí pracujú v kultúre“. „A boli niektoré organizácie, do ktorých som ako minister prišla až ja, hovorili mi“, spomína Silvia Hroncová. Pre jedného ministra je podľa nej dôležité nielen spoznanie rezortu, ale najmä živá komukácia s ľuďmi, ktorí v ňom pracujú. „Môžete poznať návody, ako to prostredie zlepšiť, no nezastupiteľné je spoznávať ľudí, vypočuť si ich, ich problémy, nápady a to vás môže inšpirovať k lepším riešeniam“, tvrdí. „Neprenosnosť“ svojej skúsenosti však chce prevteliť do „nových nápadov“ pre kultúru na Slovensku. Ako vidí budúcnosť verejnoprávnej RTVS? „Nebolo veľmi šťastné zrušiť tak rýchlo koncesionárske poplatky“, tvrdí exministerka Hroncová„Neprebehla diskusia a to bolo veľkou chybou“, dopĺňa. Vymeniť príspevky divákov a poslucháčov na jednej strane aktuálne zaručí pre RTVS viac peňazí, na strane druhej môže inštitúciu držať v područí politikov. Aktuálne nastavenie, keď poslanci odsúhlasili RTVS 0,17% HDP, môže parlamentná väčšina kedykoľvek zmeniť obyčajným zákonom. Na priamu otázku, či RTVS s takýmto modelom financovania nebude viac na úžitom politikom ako verejnosti exministerka opakuje, že „nebolo to šťastné rozhodnutie“. „Mali by sme sa snažiť, aby RTVS zostala verejnoprávnou inštitúciou, nezávislou od politikov“, dopĺňa. „Vyspelosť krajiny sa meria aj mierou nezávislosti verejnoprávnych médií. Uvidíme, či tento zákon bude platiť. Či RTVS po novom roku skutočne dostane sľúbených 0,17 percenta HDP“, pýta sa Hroncová. Generálneho riaditeľa RTVS by mali podľa nej voliť nie politici, ale odborníci. „Môžeme sa inšpirovať Českou repoublikou. Tam sa riaditelia ČT a Čro volia v radách“, poukazuje. Opätovné delenie RTVS? Nové povolebné usporiadanie s novou parlamentnou väčšinou strán Smer, Hlas a SNS prinieslo aj tému možného opätovného delenia RTVS. V politickom zákulisí sa hovorí aj o vplyvovom obsadení: Smer - televízna zložka, SNS - rozhlasová. Exministerka Hroncová hovorí, že by to bolo chybou. „Je veľmi dôležité, aby RTVS zostala nezávislá, apolitická a naďalej vykonávala verejnú službu“, argumentuje exministerka. „Na delenie RTVS nevidím žiadny dôvod“, tvrdí. „Malo by sa zadefinovať, čo je cieľom toho rozdelenia. Ekonomika to určite nebude, lebo náklady na rozdelenie by boli určite vyššie“, poukazuje. Čo so snahami o oslabovanie tradičných médií na úkor alternatívnych?„Musia sa ozývať profesionáli, umelci, novinári“, na druhej strane „nemožno zanedbávať vzdelávanie v oblasti mediálnej výchovy“, reaguje Hroncová. „Mám obavy o rezort pod vedením M. Šimkovičovej“„Je mi ľuto, že rezort nie je obsadený niekým, kto má ku kultúre dlhodobo vzťah, koho kultúrna obec vníma, poznám a koho rešpektuje. Ide už o predpoklady, keď sa vytvárajú podmienky pre kultúru oveľa ľahšie“, hovorí exministerka Hroncová. Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Ona nemá vôbec žiadne skúsenosti na poli kultúry a nemá ani žiadne odborné predpoklady aby tento rezort viedla, hovorí o novej šéfke rezortu kultúry producentka Wanda Adamík Hrycová. Problém je podľa nej ale oveľa hlbší a spočíva v dlhodobom nezáujme o rezort kultúry, ako aj v neprofesionalite štátnej správy. Bude opäť minister kultúry utekať pred umelcami s kabátom na hlave?“Snažil som sa chodiť v kruhu a dúfal som, že takto pôjdem rovno,” napísal svojho času klasik absurdnej literatúry Samuel Beckett.Protestovala, verejne a nahlas, voči nominácií Tomáša Tarabu na post ministra kultúry. Výsledkom je, že Taraba sa stal ministrom životného prostredia a do kresla šéfky rezortu kultúry zasadla bývalá moderátorka Markízy a tvár TV Slovan Martina Šimkovičová. Na čo to bolo dobré a čo môžeme od tváre TV Slovan čakať?Na verejnosti sa nová šéfka rezortu kultúry už uviedla a to listom svojmu českému rezortnému kolegovi pri príležitosti 105. výročia vzniku Československa. Ten list vzbudil (na tento typ korešpondencie) až nebývalo veľký záujem, ako aj množstvo pobavených, či dokonca až vydesených reakcií. Pôsobenie šéfky rezortu kultúry, ale bude nepochybne oveľa zásadnejšie ako i dôležitejšie, než je jeden, nie celkom vydarený, list alebo pár kontroverzných statusov na sociálnej sieti, ktorými sa aktuálna ministerka zapísala do našej verejnej mienky.Byť ministerkou kultúry znamená mať pod palcom divadlá, galérie, múzeá, knižnice, design, rôznorodé festivaly na medzinárodnej úrovni, ako i celé bohatstvo kultúrneho priemyslu či našich kultúrnych tradícií.  O tom je pôsobenie ministerstva kultúry, ktore môže značne pozdvihnúť, ale aj doslova zabiť to, kým ako kultúrny národ sme a kým by sme byť chceli, mali či mohli. A najmä, čo ako malý národ v komplikovanej geopolitickej i kultúrnej situácií Strednej Európy, chceme aby o nás Svet vedel.“Môžeš mať politického nominanta ako ministra, pokiaľ všetci okolo neho sú profesionáli, ktorí tam dlho pôsobia a rozumejú svojmu rezortu. V tom prípade to fungovať môže. Náš problém ale je, že keď sa vymení minister, tak sa vymení na ministerstve aj vrátnik. Toto je, žiaľbohu, pliaga a preto u nás štát funguje tak, ako funguje., hovorí dlhoročná úspešná filmová i divadelná producentka Wanda Adamík Hrycová na margo pôsobenia novej šéfky rezortu kultúry Martiny Šimkovičovej. Podľa nej treba dať novej ministerke šancu, zároveň však dodáva, že má aj značné obavy:“Mám hlavne obavu o rast dezinformácií a to, čo považujem za jednu z najdôležitejších agiend rezortu kultúry, a to je boj s dezinformáciami, tak to bude proste zabudnutá agenda. To sa pod Martinou Šimkovičovou asi diať nebude,” tvrdí Adamík Hrycová. Problémom však podľa nej je, i redukcia našej kultúry, tak, že sa nebude brať ohľad na pestrosť a bohatosť našich tradícií, ktoré netvoria iba fujary, valašky či krpce, ale aj nemecká, maďarská, židovská či rómska kultúra a ich tradície a kultúry.Čo budú výzvy našej kultúry pod gesciou Martiny Šimkovičovej a prečo sa ministra kultúry netreba báť? Alebo treba sa báť nového vetra na rezorte kultúry?Čo je to tá kultúra a prečo je pre nás všetkých dôležitá? Ako si definovať jej priority a kto je kompetentný do toho hovoriť? A prečo sme za 30 rokov od Novembra 1989 doteraz nedokázali nakrútiť celovečerný film o hrdinovi SNP generálovi Golianovi? No a ako to, že v susednom Česku máme seriály ako Prvá republika či Bohéma, ale my sa umelecky nevieme vrátiť ani k tak kľúčovým okamihom našich dejín, akými ú SNP, normalizácia či boj o hranice štátu v roku 1918?Témy a otázky pre producentku a prezidentku Filmovej a televíznej akadémie Wandu Adamík Hrycovú. Počúvate Ráno Nahla, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Bobšinský.

Mladý židovský otec, tlačí kočík, no cez ramenu mu visí automatická puška. Alebo: párik zaľúbencov, no on má cez plece samopal. A do tretice: trhy arabských obyvateľov Izraela bez židovských stálych zákazníkov. Obrazy Izrael týchto dní poznačené vojnou s radikálmi Hamasu.Blízkovýchodný spravodajca Českej televízie David Borek nimi ilustruje nastupujúcu nedôveru ako ovocie vojny. „Nedôvera sa vkráda aj tam, kde predtým nemala miesto: medzi židov a arabov, ktorí žili v susedstvách“, ilustruje. V Izraeli začínal ako pekársky učeň – to ešte v čase svojich štúdií. Aktuálne je pre susednú Českú republiku hlasom a tvárou verejnoprávneho spravodajstva z vojnovej oblasti, kde sa už takmer mesiac krvavo bije Izrael s radikálmi Hamasu. „Idea štátu Izrael v sebe niesla dať židom miesto, kde budú doma, bez útlaku väčšiny po skúsenostiach s pogromami v Rusku, nacizmom v Nemecku. Vrátime sa do svojej historickej vlasti a v nej budeme v bezpečí“, vysvetľuje David Borek. Pocit bezpečia pritom podľa neho stelesňovala po dlhé desaťročia izraelská armáda. „Zverstvá zo 7. októbra tento pocit vymazali. Beztrestne tam niekoľko hodín vyvádzali zvieracie gangy radikálov Hamasu, po ktorých zostávala smrť“, rozpráva Borek. „Optikou Hamasu to pritom malo zmysel. Zasievať strach, čo je presne definícia terorizmu“, dopĺňa. „Aby židia nepovažovali Izrael za krajinu, v ktorej by mali byť v bezpečí“. Tento pocit si podľa blízkovýchodného spravodajcu Českej televízie odnesie najmenej jedna generácia. Horúca fáza vojny môže mať podľa Davida Borka aj mesiace, doterajší vývoj udalostí však vyhodnocuje ako možné rozšírenie konfliktu smerom na libanonský Hizballáh. „Domnievam sa, že čelíme koordinovanému pokusu Iránu s pomocou svojich spojencov zničiť židovský štát a zároveň, čo je podstatné, zaútočiť na Západ“, uvažuje Borek. Ako sa zažíva krvavý vojnový konflikt v epicentre? A čo má napočúvané od miestnych, keď sám s nimi hovorí aj v ich rodnej hebrejčine? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Primárnou povinosťou Katolíckej cirkvi na Slovensku, je povedať, že tisova verzia kresťanstva nemá s kresťanstvom nič spoločné. Práve naopak, je to doslova antievanjelium lásky k blížnemu. Kým sa s tým nevyrovnáme, tak sa to tu bude vracať. To však môže urobiť iba cirkev, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. A ako sa vyrovnať so smrťou: Či už našou alebo našich blízkych?Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť preto: Pamätaj na smrť.Áno, práve v tieto dni, dni keď sa otvárajú brány medzi svetmi živých a mŕtvych, keď si opäť pripomíname sviatok zosnulých si mnohí z nás znova a nástojčivo kladieme otázku: Čo je to smrť a aký je jej zmysel?Je smrť definitívny koniec, zánik a zmar? Alebo je to bolesť a jazvy, keď nám Dáma s kosou vytrhne z nášho náručia našich blízkych a milovaných? Je smrť zmierenie a úľava od každodenných krížov, starostí a bied alebo je to posledný a spravodlivý odpočet či sú to azda dvere do úplne iných dimenzií presahujúcich našu obmedzenú fyzickú a materiálnu skúsenosť?V tejto dobe plnej neistôt, tak zostáva len jediná istota, istota smrti. Čo však tá smrť je a ako sa s vlastnou konečnosťou a smrteľnosťou vyrovnať? A ako v jej tieni prijať a zmieriť sa s odchodmi našich blízkych a milovaných? No a napokon, ako život v tieni našej smrteľnosti, ale aj našej snahy vytlačiť toto vedomie z našich životov, ovlyvňuje to, kým sme, ako konáme a ako vyzerá naša spoločnosť? A kde je v to všetkom miesto cirkví? Témy a otázky pre kazateľa Cirkvi bratskej, ale aj básnika a spisovateľa Daniela Pastirčáka.“Podľahli sme smiešnej pýche. Žijeme nepokornú dobu, dobu neúcty a nerešpektovania tých, ktorí majú iní názor či pohľad na život a svet. Kým sa na Slovensku nenaučíme, že kompromis nie je prejavom slabosti a že sa potrebujeme navzájom prijať a hľadať vzájomne schodný kompromis, tak dovtedy sa nám bude zas a znova opakovať ten istý príbeh, až kým to ľudí prestane baviť a odsťahujú sa odtiaľto kamsi preč,” hovorí Daniel Pastirčák.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Som smutná z Fica. Ak on hovorí, že vojna na Ukrajine nie je našou vojnou, ja tvrdím, že je aj mojou“, reaguje Eliška Horsáková, ktorá už druhý rok vozí na Ukrajinu humanitárnu pomoc, ktorú sama vyzbiera. „Veď keby náhodou Ukrajina prehrala, salámovou metódou Putina bude Slovensko prvé na rade“, dodáva. „Vedeli ste, že tanky majú vždy prednosť? Vždy vás však spoľahlivo privedú k babičkám, tam niekde obďaleč na frontovej línii.“ Status vodičky s desiatkami tisíc kilometrov na cestách i nestách Ukrajiny, ktorá sa už pomaly druhý rok bráni Putinovej agresii. A ak staronový premiér Robert Fico hovorí, že „vojna na Ukrajine nie je našou“ ona ju za „svoju“ berie. Už takmer druhý rok zháňa to, čo Putinova vojna Ukrajincom nasilu berie. A zásobuje – áno aj babičky na frontovej línii. Eliška Horsáková. „Keď mi povedia, že na odovzdávku pomoci máme štyri a pol minúty, ideš za našim autom, tu máš vysielačku a keby niečo, vyskoč z auta a ľahni si na zem, ja to rešpektujem“, rozpráva Eliška. Na Ukrajine si za ten čas, čo tam vozí humanitárnu pomoc, získala sieť kontaktov, ktoré siahajú aj do ozbrojených zložiek. Vďaka tomu sa môže príležitostne spoliehať aj na protileteckú ochranu, vyhradenú priamo jej. „V niektorých najviac ostreľovaných mestečkách a dedinách mám dohodnuté, že jedna hliadka protivzdušnej obrany má vysielačku a vie, že je tu Slovenska. Nevedia síce zmeniť všetko, no naozaj sa o mňa starajú tak, že skôr by oni zahynuli za mňa, ako by som mala zahynúť ja“. Eliška hovorí, že už vie rozoznať typ striel podľa zvuku, ktorý vydávajú. „Je to dôležité, lebo podľa toho sa vieme pripraviť, čo môže prísť“, vysvetľuje. Na východ Ukrajiny vozí aktuálne najmä potravinové a hygienické balíčky, minulú zimu to boli aj generátory. Vozí tam to, čo sama vyzbiera. Keď sa pýtam, že pri takejto práci sa aj zomiera – naposledy to boli dvaja dobrovoľníci koncom septembra, ktorých auto zasiahla strela – Eliška reaguje vetou o vďačnosti tých, ktorých stretáva. „Niektorí nemajú strechu, možno majú porozbíjané okná, polepené igelitom. Ale keď vás privíta stará žena s barlou, podá vám čaj – hoci aj v neumytom hrnčeku – uprie na vás pohľad a povie vám, že je vďačná, že som tam prišla, to sa nedá pustiť z pamäte“, rozpráva Eliška. Ak minulú zimu bol dopyt najmä po generátoroch, teraz je to „teplé oblečenie, ponožky a topánky“. Únava z vojnyUkrajinci sú podľa dobrovoľníčky Elišky Horsákovej čoraz viac unavení z ťahajúceho sa konfliktu. „Už to nie sú prvé dni a mesiace, keď boli všetci zajedno. Musia platiť šeky, verejnú dopravu. Aj ja som čoraz častejšie vystavená korupcii, ktorá sa tam vracia“, otvorene rozpráva Eliška. V podcaste budete počuť aj konkrétne podoby korupčnej chobotnice. „Je smutné, že niektorí aj na vojne zarábajú“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja nemám strach pretože som zažil epochálny pád komunizmu. Celých 40 rokov som žil v komunizme, v mojom okolí stále niekoho zatvárali a nedalo sa predpokladať, že to niekedy skončí no v jednej chvíli to padlo ako domček z karát. Nebolo k tomu treba nič len taký tichý vánok z raja. To je taká historická skúsenosť, že keby teraz aj čokoľvek prišlo, tak mám stále vieru, že to nakoniec dobre dopadne. Samozrejme nie tak, že budeme pasívne sedieť v kúte, ale že sa pokúsime mať opäť spoločenstvá, mať hodnotovú líniu, mať vzory a ísť za nejakou ideou. Hovorí bývalý disident a dlhoročný poslanec KDH František Mikloško. Ako vidí výzzvy, ktorým bude Slovensko dnes čeliť a kde sú jeho červené čiary?Do parlamentu nastúpil krátko po páde komunistickej totality, už v marci 1990,pôsobil v ňom ako poslanec dlhých 20 rokov. Čelil snahe o ovládnutie štátu Vladimírom Mečiarom, keď kládol politický odpornásledkom tzv. “noci dlhých nožov”, zmerenému referendu, pozbaveniu mandátu jeho kolegu z HZDS Gauliedera či vyčínaniu lexovej tajnej služby. Bol pri formovaní bloku demokratických opozičných strán, ktoré pod názvom SDK napokon vladimíra Mečiara vo voľbách porazil. Dnes sa do parlamentu po 13 rokoch zasa vracia.O čom to hovorí, keď sa do politického zápasu mobilizujú už i autority prednovembrového disentu? Čo František Mikloško očakáva od štvrtej vlády Roberta Fica a čomu podľa neho budeme čeliť? Hrozí nám orbanizácia režimu a kam povedie frustrácia vládnych voličov v prípade nenaplnených predvolebných sľubov?O čo sa môžeme v našich dejinách oprieť a kde dnes ležia autority, na ktoré sa môžeme v zápase o charekter štátu odvolávať? Slovensko je rozpoltené. Ako národ sme v našich hlavách rozpoltení  Polovica chce vodcu a polovica demokraciu. Problém je, že tú jednu polovicu spája ich vodca, zatiaľ čo tá demokratická časť je rozhádaná. Tu sa ukáže zodpovednosť týchto ľudí za krajinu, či chcú ísť iba za svjomi ideovými cieľmi alebo tá demokratická časť ukáže schopnosť pre dobro krajiny sa dohodnúť, hovorí Mikloško.Nie je teda opäť čas na integráciu opozičných síl a akú rolu by v tom malo hrať jeho materské KDH? No a odolajú kresťanskí demokrati vábeniu tzv. “hodnotových” sírén z radov vládneho tábora?Počúvate Ráno Nahlas, s poslancom KDH a autoritou prednovembrového disentu Františkom Mikloškom. Pekný deň a pokoj v duši praje braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Logika vojny akoby bola silnejšia a hlas OSN volajúci po prímerí akoby zostával nevypočutý, dopredu ho však ženú príbehy žien, mužov a detí z krízových oblastí sveta, ktorým pomoc OSN „vracia ľudskú dôstojnosť“. Stanislav Šaling z UNDP - Rozvojového programu OSN. Komunikoval za OSN v začiatkoch Putinovej agresie voči Ukrajine. Predtým nasadený v tímoch krízovej reakcie v Afganistane, Kirgizsku, Pakistane, Južnom Sudáne a na Filipínach. Viedol tiež komunikačné projekty a tímy v newyorskom sídle OSN, či operáciu v Mjanmarsku. Aktuálne zodpovedný za strategickú komunikáciu Rozvojového programu OSN. Stanislav Šaling. Ako sa komunikuje za organizáciu, ktorú síce počuť, no zostáva nevypočutá? Za globálneho hráča, ktorý volá po mieri, no akoby záujmy vojny a násilia boli silnejšie?„OSN nie je nadnárodná polícia či armáda, je to globálna platforma na diskusiu suverénnych krajín“, tvrdí Šaling. Jej osobitnú silu vidí okrem toho v humanitárnej pomoci. „Napríklad len tento rok sme na Ukrajinu doručili takúto pomoc pre osem miliónov ľudí“, vysvetľuje. V konflikte medzi Izraelom a radikálmi Hamasu poskytuje v deväťdesiatke budov OSN bezpečný úkryt pre štyristo tisíc civilných obyvateľov Pásma Gazy. „Je medzi nimi tri tisíc tehotných“, tvrdí. Aj preto prichádzajú silné apely na „humanitárne prímerie“ v oblasti zo strany najvyšších predstaviteľov organizácie. V podcaste sa so Stanislavom Šalingom pozrieme aj na jeho pôsobenie hovorcu OSN pre Ukrajinu v prvých dňoch Putinovej agresie, či na jeho skúsenosti z pôsobenia v konflitkých zónach v Iraku či Mjanmarsku. „Sme špecialisti na mediáciu a pomoc ľuďom v núdzi“, hovorí Šaling. Nahrával Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Na nich je príznačné, že nevedia, čo to znamená štát. Myslia si, že štát je iba veľký bankomat, kde sa budú obsluhovať oni sami, ale každý kto trošku rozmýšla vie, že štát je predsa oveľa vážnejšie a zožitejšie spoločenstvo. Možno by im pomohlo, keby sa prestali tak vášnivo venovať bludárstvu a tmárstvu, ktoré si osvojili ako svoju politickú komunikáciu pretože realita vždy zvítazí. Všetky tie ich povery, rozprávky a fóbie, ktoré majú, sa totiž pri strete s realitou rozsypú, hovorí na margo nastupujúcej vládnej moci publicista Michal Havran. Čo nás čaká v ére Fica IV.?Slovensko prešlo predčasnými parlametnými voľbami a ako povedal kedysi dávno, ešte v 90. rokoch, jeden z klasikov slovenskej politiiky: “Je po voľbách, zvyknite si.” A tak si Slovensko zvyká na nastupujúcu vládu Fica IV. Aká bude nová vládna moc a čo nás čaká? O čom vypovedajú výsledky volieb, toré rozčesli krajinu prakticky na dve polovice? Kam sme sa týmito voľbami ako spoločnosť posunuli a akým výzvam budeme ako krajina čeliť? Kto sú naši noví mocipáni a o čo im vlastne ide? No a čomu, okrem čoraz napätejšej svetovej geopolitiky, zadrhávajúcej sa ekonomiky, práznej štátnej kasy a enormným očakávaniam vlaatných voličov, bude vládna moc čeliť? A aká éra to bude pre slovenskú kultúru v gescii SNS?Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa neho sa slovenská spoločosť veľmi psunula i občiansky emancipovala. “My sme sa to naučili za Mečiara, pripomenuli sme si to pred piatimi rokmi a každy, kto je dnes v našej politike, musí s týmto počítať, musí počítať s existenciou tejto tzv. Tretej sily, ktorou je proste ulica slovenských miest,” hovorí Havran.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

281 miliónov. Práve toľko je podľa odhadov OSN migrantov – a teda ľudí, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoje domovy. Ak by vytvorili štát, bol by rovno štvrtý najľudnatejší – po Číne, Indii a Spojených štátoch. Najatraktívnejšou destináciou pre nich je pritom Európa. Migrácia a osobnitne tá vynútená je aktuálne bolestnou kapitolou týchto dní: už takmer dvojročná vojna na Ukrajine či vyše dvojtýždňový konflikt medzi Izraelom a Hamasom. Aj tie vyhnali z domov už milióny ľudí. A k tomu môžeme pridať opäť oživenú migrantskú vlnu, ktorá aktuálne zatvára hranice okolitých štátov nášho regiónu – a to aj toho najžiadanejšieho – Nemecka. Hrozba či príležitosť? Téma pre Líviu Styp-Rekowsku, ktorá stojí na čele misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu v Poľsku. Keď sa jeden život zmestí do batôžka„Pri záchrannej operácii v Taliansku som stretla rodiny z Iraku, ktoré sa chceli do Európy dostať cez Stredozemné more. Každý mal malilinký batôžtek, v ktorom mali pas, najosobnejšie veci, najosobnejšie spomienky. Z ich bývalého života im zostalo len to, a to museli mať šťastie“, spomína Styp-Rekowska.Migranti a osobitne utečenci sú tak odkázaní na pomoc a citlivosť spoločností a štátov, ktorými prechádzajú. „Veľmi často sa ľudia pýtajú, prečo sem tí ľudia prišli? Vždy odpoviem: Skúste si predstaviť, že by ste boli v ich situácii. Urobili by ste presne to isté“, rozpráva. Opustiť rodnú krajinu a domov je podľa šéfky poľskej misie Medzinárodnej organizácie pre migráciu vždy výsledkom reakcie na „beznádej“ a kritický stav spoločnosti. „Určite by ste sami chceli zachrániť svoje deti, rodičov. Dať im nové možnosti, bezpečie, vzdelanie…“, dodáva. V rozhovore sa tiež dozviete: - čo môžu urobiť zatvorené hranice s migračnými vlnami- akú dôležitú úlohu zohráva v živote migranta mobil- aký je rozdiel medzi migrantami a utečencami- ako Poliaci prijímajú Ukrajincov, ktorí utekajú pred vojnou;- že neznalosť domáceho jazyka je prekážkou pre uplatnenie v obore, no je to len dočasné;- ako na neriadenú migráciuPodcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

Tento štát sa nespráva voči chorým, zdravotne či inak znevýhodnením, príliš láskavo a dokonca sa nespráva tak, ako by sa mal, ani voči tým, ktorí sa o nich starajú a ktorí tým preberajú úlohy štátu, hovorí bývalá poslankyňa a dhodobá bojovníčka za práva zdravotne či inak znevyhodnených Jana Žitnanská. Pre koho je teda tento štát, ak nie je pre chorých či zdravotne a inak znevýhodnených?“Táto krajina nie je pre starých,” tak znie názov kultového filmu bratov Coenových. Slovensko však ani po vyše 30 rokoch od svojho vzniku nie je krajinou nielen pre starých, ale ani pre chorých, chudobných, zdravotne či inak znevýhodnených či proste iba akokoľvek iných. Namiesto pomocnej ruky, snahy o pochopenie či o vyrovnanie štartovacích čiar sa totiž až príliš často stretávajú s ignoranciou, výsmechom, hejtom a dokonca sa neraz stávajú i objektami závisti či nenávisti.V tejto krajine si vieme závidieť i žalúdočný vred, hvorí bývalá poslankyna Demokratov a predtým Za ľudí či KDH a dlhoročná bojovníčka za práva znevýhodnených Jana ŽitnanskáAk teda Slovensko nie je pre starých, chorých či nejako znevýhodnených, tak potom si musíme položiť zásadnú otázku: Pree koho vlastne táto krajina je? A v čom je problém, v zlom a neprajnom nastavení systému alebo jednoducho systém iba odráža naše mentálne nastavenie, teda naše sebectvo, sebazahľadenosť a neohotu k empatií, súcitu a solidarite k akejkoľvek inakosti či dokonca údajnej slabosti?Témy a otázky pre bývalú poslankyňu a človeka, ktorý náš sociálny systém, ako i jeho problémy a výzvy, pozná veľmi dobre Janu ŽitnanskúPočúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Posledný kus Hyundai Kona Hybrid style 1. 6 GDI HEV za skvelú cenuAutopolis Kona

„Niektorí majú dojem, že kampaň nebola špinavá. Podľa mňa však bola špinavšia, ako kampane, ktoré sme videli doteraz," hovorí v podcaste politický marketér Martin Burgr.Podľa neho sa počas kampane šírila neskutočná špina a prvýkrát do kampane vstúpila aj umelá inteligencia. „Zároveň sme boli prvýkrát svedkami toho, že sa rôzne prúdy, vrátane konšpiračných, dokázali spojiť v prospech jednej strany."Podľa Martina Burgra je Robert Fico z pohľadu marketingu politický fenomén. „Z akej situácie dokázal stranu vytiahnuť spät na víťaznú, je zaujímavé. Aj ťažko napodobiteľné. Na druhej strane sa mi vždy žiada povedať, že ak má neobmedzené pole pôsobnosti a nelimituje sa pravdou, tak sa hrá oveľa ľahšie," zdôrazňuje.Nemyslí si, že sa v kampani Progresívneho Slovenska udiali nejaké chyby a tvrdí, že sa poučili z neúspešnej kampane v roku 2020. „V našej kampani bola od začiatku jednota v tom, čo chceme ponúkať a ako chceme vystupovať. Dobrá kampaň má vyzerať takto. A zlá je vtedy, keď sa lieta ako šarkan vo vetre: kde zafúka tam sa ide."V podcaste budete tiež počuť:- čo rozhodlo voľby,- prečo si myslí, že bola táto kampaň špinavšia, ako tie predošlé,- prečo je ťažké zhodnotiť kampaň Smeru,- a prečo nesúhlasí s tým, že Robert Fico určoval témy počas kampane,- ako vyzerá práca volebného stratéga,- a ako vyzerá príprava kampane.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Orbanizácia. Výraz, ktorý postupne naberal na frekvencii s rastúcimi preferenciami pre Roberta Fica a jeho Smer. A po víťazných voľbách dokonca zaznelo, že „pokiaľ bude Fico premiérom, orbanizácia Slovenska je reálnou hrozbou“. Za týmto výrokom pritom stojí človek, ktorý s čoskoro štvornásobným premiérom zakladal jeho Smer. Boris Zala. Čo však takéto očakávanie v sebe skrýva? Čo všetko v sebe obsahuje pojem orbanizácie? A čo by priniesol Slovensku? Téma pre pozorného pozorovateľa diania aj u našich južných susedov – sociológa Ábela Ravasza. „Orbanizácia v Maďarsku je zmena politického režimu“, vysvetľuje Ravasz. Jej predpokladom bolo výrazné volebné víťazstvo Viktora Orbána v roku 2010, keď získal v parlamente rovno ústavnú väčšinu. „Začal postupne meniť charakter politického režimu, s tým, že moc si chce udržať dlhodobo“, dodáva. Faktom je, že Viktor Orbán je premiérom nepretržite práve od spomínaného roku 2010.Cestou bola zmena ústavy, reforma justície a ústavného súdu, ovládnutie verejnoprávnych médií, programové pretláčanie ideológie konzervatívneho nacionalizmu, či zoficiálnenie tzv. „národných oligarchov“. A cieľ? „Konsolidácia moci v rukách Orbána“, vysvetľuje Ábel Ravasz. O to všetko sa podľa neho bude viac či menej usilovať aj Robert Fico, bude mu však chýbať zásadná vec: ústavná väčšina. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Regionálny konflikt nehrozí. Nemyslím si, že by sa do toho zapojili arabské krajiny. Skôr mám obavu, čo sa bude diať v Európe a USA z pohľadu spolužitia moslimov a väčšinovej spoločnosti. Jednak sú tu obavy židovských komunít o svoju bezpečnosť, ako i hrozba nárastu islamofóbie, hovorí o ďalšom vývoji po teroristickom útoku Hamasu na Izrael šéfka Hertzlovho centra pri Karlovej univerzite Irena Kalhousová. Podľa nej nie sú vylúčené ani ojedinelé teroristické útoky v Európe.Izrael zazil najčiernejsi deň svojej novodobej histórie. Bezprecedentne nečakaný, masivny a predovšetkym až neuveriteľne brutálny útok Hamasu na uzemie Izraela si vyžiadal stovky civilnych obeti, medzi nimi aj úplne nevinné deti či ženy.Tento akt nevídaneho terorizmu postavil na nohy doslova celý Izrael a svet je v napätom očakávani masívnej a nepochybne i veľmi tvrdej odvety na uzemie Gazy, plnej civilistov i unesených izraelskych rukojemníkov. Na severe krajiny sa pritom mobilizuje ďalši nepriateľ Židovského štátu, hnutie Hizballáh. Irán oslavuje a do Stredozemneho mora priplávala úderna flotila Spojených štátov.Izrael nikdy nič také vo svojej modernej histórii nezažil, je to pre Židov najkrvavejší deň od dôb Druhej svetovej vojny. Ten šok je obrovský, to zranenie je nepredstaviteľné a tá trauma bude niečo, čím sa bude Izrael zaoberať po mnoho dekád. Samozrejme, tá reakcia na to, bude túto atmosféru odrážať. Aktuálne je tam veľmi silná potreba zaistiť, aby už Hamas naozaj nikdy nebol niečoho takého schopný, tvrdí Irena Kalhousová.Čo môžeme očakávať v najbližších dňoch a týždňoch a kam povedie táto eskalácia teroru a násilia? Ako sa to Izraelu, dlhodobo bazírujúcom najmä na bezpečnosti a ochrane svojho obyvateľstva vôobec mohlo stať, kto zlyhal a prečo? No a predovšetkým, aké to bude mať dopady na ďalší vývoj štátu Izrael, jeho politických či vojenských elit, pocitu bezpečnosti židovského obyvateľstva a aká bude vo svetle týchto udalosti budúcnosť takzvanej palestínskej otázky? Je vôbec ešte v hre vznik zmysluplného a aj Izraelom akceptovaného Palestínskeho štátu?To, čo Izrael prežil, nikto z ich myslí na veľmi dlhú dobu nevymaže. Na jednej strane sa môže oslabiť pravicová koncepcia akcentujúca silu a status quo, ale dnes nevieme čo príde potom. Nebude to vôbec jednoduché lebo aj ľudia mierovo a ľavicovo orientovaní potom, čo videli, čoho je Hamás schopný, si začnú klásť otázku: “Dá sa s takýmito susedmi hovoriť, dá sa s nimi uzavrieť mier a dá sa im vôbec veriť?” Je preto možné, že sa izraelská spoločnosť výrazne zradikalizuje, ale toto si predpovedať naozaj netrúfam. Je to ešte príliš čerstvé, hovorí renoovaná expertka z Karlovej univerzity Irena Kalhousová.No a čo my? Môžeme očakávať nárast teroristických útokov či antisemitských nálad tu u nás, v Európe?Témy a otázky pre šéfku Hertzlovho centra izraelských štúdii na Karlovej univerzite v Prahe Irenu Kalhousovú.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Víťazstvo proerópskych síl v Poľsku znamená pre Slovensko, že budeme ešte viac izolovanejší. Donald Tusk sa s Robertom Ficom nebude určite objímať, hovorí v podcaste bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Poľsku Magda Vášáryová.Víťazom poľských parlamentných volieb sa stala aj tentokrát vládnuca strana Právo a spravodlivosť, no aj napriek víťazstvu nebude mať pravdepodobne s kým vládnuť. Parlamentné voľby tak priniesú veľkú zmenu v krajine. Po rokoch vládnutia strany Právo a spravodlivosť budú mať Poliaci novú vládu na čele s proeurópskou Občianskou koalíciou, ktorej sa dávajú väčšie šance na vytvorení väčšiny v parlamente. "Vyhrali sme demokraciu, slobodu, vyhrali sme naše milované Poľsko,“ povedal ešte pred ščítaním väčšiny hlasov líder Občianskej koalície Donald Tusk.

To, ako budete vládnuť predznamenáva aj spôsob ako ste súťažili vo voľbách. Tá súťaž bola nekalá, agresívna, vulgárna a nevidím žiadnu zmenu v štýle, ktorý Robert Fico používal počas celého svojho vládnutia. Nezabúdajme ani na to, že Ficová vláda  bola vždy postavená na tom, že sa orientoval iba na svojich ľudí a svoju podpornú skupinu, ktorú si potrebuje udržať i naďalej, tvrdí o našich vyhliadkach za vlády SMERu expremiérka Iveta Radičová. Už teraz, ak sa niečo kritické voči politike SMERu objaví, nasleduje obviňovanie z vlastizrady a poškodzovaní občanov, pripomína expremiérka.   Do premiérskeho kresla opäť mieri Robert Fico. Už po štvrtý krát. Vracia sa síce ako víťaz volieb, no so skúsenosťou pádu jeho vlády po masových protestoch kvôli vražde novinára, ako i skúsenostou pobytu v opozícii, v ktorej čelil aj hrozbe väzobného stíhania a mnoho “jeho ľudí” čelilo nielen hrozbe stíhania, ale aj reálnym a právoplatným rozsudkom súdov. Navyše, jeho vláda nastupuje v čase prázdnej štátnej kasy, vysokého zadlženia štátu a bude čeliť i neľahkým dopadom vysokej inflácie, energokrízy, ako aj eskalácie násilia vo svete.  Ako sa teda politik “dobrých čias” vyrovná s priehrštím vlastných veľkolepých sľubov, ktoré občanom tak štedro porozdával vo volebnej kampani a kde na ne vezme finančné zdroje? Ako sa postaví k temným démonom minulosti jeho vlastnej strany, ktorú lemoval doslova celý les korupčno klientelistických káuz a podozrení zo zneužívania moci? A nájde jeho chuť po revanši, ktorou sa v kampani ani netajil,  inšpiráciu v mečiarovských časoch permanentnej polarizácie, stihomamu vládnucej moci a snahe umlčať akýkoľvek náznak kritiky či dokonca oponentúry? No a ako odpovie na možné občianske protesty, tlak opozície , médií či mimovládneho sektora? A ako si porad so špirálou frustrácií, hnevu, hľadania nepriateľov a vysokých očakávaní svojich voličov, ktorú pomáhal rozkrúcať a živiť aj on sám? A to s “Bruselom” za chrbtom, ktorý dohliada ako na eurofondy, tak i na štandardy európskej demokracie?Témy a otázky pre bývalú premiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Každé voľby zanechajú aj nespokojných voličov. Tieto voľby a ich výsledok – vláda Roberta Fica, Petra Pellegriniho a Andreja Danka – sklamali najmä mladých, mestských a vzdelaných ľudí. Časť z nich je mobilná a v prípade potreby si vie nájsť prácu aj v zahraničí. Odchod zo Slovenska však nie je jediné riešenie povolebnej frustrácie. Oslovili sme odborníkov, ktorí odporúčajú, čo všetko môže nespokojný občan urobiť, aby nabudúce voľby skončili podľa jeho predstáv.V dnešnom podcaste nám na to odpovedajú politológovia Grigorij Mesežnikov a Radoslav Štefančík, a komentátor Aktualít a lokálny občiansky aktivista Ľubo Jaško.Hovoria o občianskej angažovanosti, o práci v komunitách, o zakladaní občianskych združení, organizovaní kultúrnych podujatí alebo diskusií, o umeleckých aktivitách, protestoch alebo o zmene politických strán zvnútra. Máte pocit, že politici neoslovujú ľudí správnymi témami? Prineste témy, na ktorých vám záleží – či priamo do politiky, alebo do občianskeh oa verejného života.Nahrával Peter Hanák.

Pred rokom to bola jedna z bratislavských kaviarní, kde sa dobre cítila „inakosť“. Po 12. októbri spred roka je to TEPLÁREŇ, miesto, kde došlo k útoku na túto inakosť. Zostali po ňom mŕtvi Juraj a Matúš. Stali sa obeťami len 19-ročného radikála a jeho nenávisti. Nenávisti k politikom, židom a LGBTI+ ľuďom, čo neskôr ukázal jeho manifest plný rasistického, antisemitského a homofóbneho obsahu. Teror z Teplárne potom načas zaplnil námestia, priviedol sem mocných – a to aj zo zahraničia. A z Teplárne „miesta“ sa postupne stala platforma – ochrany a osvety o inakosti. Kde sme po roku? Téma pre Romana Samotného, ktorý je dušou Teplárne. „Nenávistných prejavov voči našej komunite výrazny pribúda. A čo je smutné, po tom teroristickom útoku sme mali nádej, že by sa naše položenie mohlo zlepšiť, vidíme však opak: situácia sa ešte zhoršuje“, rozpráva Samotný. Parlamentné voľby a kampaň pred nimi to ešte podľa neho vyostrila. „Naše životy boli terčom politickej kampane“, tvrdí. A ľudia sa po voľbách cítia posmelení: „želajú nám smrť, posielajú nás do koncentračných táborov, situácia sa pre výroky politikov ešte zhoršila“. Aj preto podľa neho rastie potreba „bezpečných“ komunitných priestorov a platforiem pre LGBTI+ ľudí. „Keď som začal v pubert riešiť príťažlivosť k iným, všimol som si, že tá smerom k mužom bola pre mňa akoby samozrejmosťou. Dospieval som však v čase, keď nebolo dosť informácií, netušil som, čo sa to so mnou deje“, rozpráva o svojom objavovaní svojej osobnej inakosti. „Cítil som, že niečo je inak v porovnaní s mojimi spolužiakmi. A nerozumel som tomu. Bol som vystrašený, zmätený. Modlil som sa, aby som nebol iný“, spomína. Dodáva, že „po čase pochopil, že toto je jeho prirodzenosť, niečo hlboko v ňom, čo tvorí jeho identitu“.Pomocou v tomto kritickom období odhaľovania svojej identity je podľa Samotného „chápavé a prijímajúce“ okolie. V jeho prípade to boli spolužiačky a mama. „Keď som svojej mame v šestnástich rokoch povedal, že som gej, tak tá prvá reakcia bola taká, že síce sa im to nehodilo veľmi do plánu, no neprišlo odsúdenie. Cítil som vtedy v ich postoji to, že si naše dieťa a stojíme za tebou“. Roman Samotný hovorí, že toto bol preňho ohromný dar do nasledujúceho života. „Keď som pocítil, že mama ma proste berie takého, aký som.“S Romanom Samotným sa v podcaste rozprávame aj o bezprostrenom čase po útoku na Tepláreň a ako sa pôvodná podpora verejnosti po roku zmenila až do nárastu nenávistných prejavov či volebnú dohru, ktorá síce z verejného priestoru poslala do minulosti exkotlebovcov, no vrátila politikov tipy Danko, Taraba či Kuffovci. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mám obavy lebo ak by Fico a Danko naplnili len 50 percent toho, čo sľubovali pred voľbami a keby naďalej eskalovali retoriku ako pred voľbami, tak Slovensko na to veľmi doplatí a v hre by bola aj naša územná integrita. Tvrdí to bývalý minister zahraničných vecí a dlhoročný diplomat Rastislav Káčer. Slovensko je totiž podľa neho nedokončeným štátom s krehkými inštitúciami a slabým geopolitickým postavením.Voľby vyhral SMER a k moci sa derie koalícia Fica, Pellegriniho a Danka. Deje sa tak v situácií čoraz väčšej a väčšej geopolitickej nestability. Po ruskej agresií na ukrajine, prišli nepoje v Afrike do ktorých boli zapojení tzv. Wagnerovci, do hra sa zasa vrátila téma migrácie a na Blízkom východe teroristické hnutie Hamas bezprecedentne a brutálne zaútočilo na štát Izrael.Do vlády pritom mieria ľudia spochybňujúci vojnu u susedov ako ohrozenie našich bezpečnostných záujmov a často tvrdo kritizujúci našich najbližších spojencov.Aká geopolitická budúcnosť nás teda čaká a dočkala sa Moskva po Orbánovi ďalšieho spojenca vo Ficovi IV? Kam sa to rúti svet a máme sa obávať nárastu násilia a terorizmu nielen vo svete, ale aj v Európe? No a sme na to, ako Západné spoločenstvo, vôbec pripravení? Kam zmizla ochota prinášať v mene hodnôt aj obete a na akých záladoch a princípoch stojí naše vnútorná i medzinárodná bezpečnosť?Čo je to moderné vlastenectvo a z akých koreňov a tradícií vyviera naša národná hrdosť? Akým štátom je súčasné Slovensko a čo ho už celé dlhé roky permanentne oslabuje? No a naše politické elity, sú na výške doby a jej výziev či aspoň im rozumejú.Témy a otázky pre dlhoročného diplomata a bývalého ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Konflikt Izrael – Hamas: Keď radikáli privedú národy do vojny. Tak to vidí expert na oblasť Attila Kovács.Už tisícka obetí, takmer tritisíc zranených, stovky nezvestných a zajatých a správy o tisíckach vypálených rakiet. Bilancia po prvých troch dňoch konfliktu, ktorý prekvapil Izrael a svet. O sebe dalo opäť počuť islamistické hnutie Hamas a hneď spôsobom, že o konflikte sú nútené hovoriť vojenské mocnosti. Čo sa to v Izreali deje? O koho ide v prípade islamistov z Hamasu a aké ciele sleduje táto nová vojna? Témy pre Attilu Kovácsa z katedry porovnávacej religionistiky UK v Bratislave. „Vyhrali voľby, no nikto sa s nimi nerozprával“, Kovács sa vracia do minulosti a ilustruje ňou radikalizáciu Hamasu. „Ak sa s nami ani tak nik nebaví, cestou bude uchýliť sa k zbraniam“, vysvetľuje. Hamas mal vo svojich pôvodných cieľoch rovno likvidáciu Izraela a jeho obyvateľov, neskôr to zjemnil a podľa Kovácsa si „vystačil“ so svojim územím vrámci Pásma Gazy. Teraz mu ide podľa Attilu Kovácsa aj o úplne konkrétne a neideologické ciele v podobe výmeny svojich ľudí za izraelských zajatcov. „V izraelských väzeniach je zhruba milión Palestínčanov“, vysvetľuje. A poukazuje na konkrétny prípad výmeny vyše tisícky Palestíncov za jedného izraelského vojaka Gilada Šalíta spred dvanástich rokov. V tomto je podľa Kovácsa aj aktuálna logika mnohých zajatých rukojemníkov, ku ktorej sa uchýlil Hamas. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Okrem Špecialnej prokuratúry a vedenia polície sú nástupom Ficovej vlády ohrozene aj verejnoprávna RTVS, Úrad pre verejné obstarávanie, ale aj nezavislé médiá a tretí sektor, tvrdí šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková. Podľa nej si však šéf SMERu bude musieť vybrať, či pôjde za mocou tvrdo a bezohľadne alebo bude chcieť mať dobré vzťahy a z nich plynúce financie z Bruselu. Aká budúcnosť nás čaká pod Robertom Ficom a sme na neho pripravení?Predčasné voľby sú za nami, víťazstvo si v nch odniesla strana SMER SSD a jej šéf, Robert Fico, si bez váhaní kráča za ďalšou premiérskou funkciou. Oproti roku 2006, keď do kresla predsedu vlády zasadol po prvý raz, je však už iným človekom, Politikom, ktorého vládnutie lemovala ako drvivá podpora občanov, tak aj celý les korupčných a klientelistických káuz a škandálov a ktorého pobyt v čele vlády ukončili až masové demonštrácie po vražde novinára Jána Kuciaka.V opozícií síce doslova povstal z politického popola, mnohí nominanti spojení s jeho vládnutím, ale zároveň čelili a čelia stíhaniam, obžalobám či dokonca rozsudkom súdov a on sám súhlasu parlamentu s jeho vydaním na väzobné stíhanie unikol iba o povestný vlások.Kto sa to teda vracia do čela vlády i vládnej koalície, o čo mu ide,túži po pomste a bude chcieť uchopiť moc tak, aby o ňu už neprišiel? A ako sme na to, ako štát s mnohými nezávislými a kontrolnými inštitúciami, vlastne pripravení? Ako dokáže politickým tlakom čeliť vedenie Policajného zboru či Špeciálnej prokuratúry, Ako odolná bude justičná moc a Súdna rada? Udrží sa úrad pre verejné obstarávanie a nevrátia sa opäť kauzy typu mýtny či Nástenkový tender?Čo čaká verejnoprávnu RTVS a ako si s prípadným tlakom štátnej moci poradia nezávislé médiá a Tretí sektor?Témy a otázky pre šéfku Nadácie Zastavme korupciu Zuzanu Petkovú.Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď NIE znamená MOŽNO? Pozícia, v ktorej sa v povolebnej šachovej partii o vládnu zostavu ocitlo KDH. Na jednej strane hovorí „nie“ Smeru, na druhej rovnako Šimečkovým Progresívcom. No toto „nie“, ktoré zaznieva z predsedníckeho poschodia, akoby nebolo jasným „nie“ úrovne celoslovenskej rady hnutia so stále silnými regiónmi. Ako sa nakoniec KDH rozhodne? A poučí sa zo svojej minulosti, keď sa už s ponukou od Smeru zaoberať muselo? Témy pre človeka, ktorý stál pri tom. Hosťom Rána Nahlas je Pavol Hrušovský, niekdajší dlhoročný predseda KDH. „Nechcel by som zasahovať do straníckych rozhodnutí, no som ochotný vždy poradiť, ak bude záujem“, tvrdí. V čase po voľbách je podľa Hrušovského pre KDH „povinnosťou“ rokovať s „kýmkoľvek“, kto o rokovanie prejaví záujem. „Iná vec je potom už rozhodnutie, ako s vyrokovaným hnutie naloží“, dodáva.V roku 2006 Pavol Hrušovský viedol takéto rokovania aj so Smerom. „To nebol ten Smer, ako ho poznáme dnes. Vtedy to nebol ten Robert Fico, ako je dnes“, spomína. A hoci dnes odmieta, že by sa vtedy KDH rozhodlo aj jeho hlasom pre koalíciu so Smerom, dianie tých dní zachytené v historických análoch ukazuje na niečo iné. Rada KDH napríklad 8. júla „podporila rozhodnutie predsedníctva strany schvaľujúce vytvorenie koalície so stranou Smer“. Spomínané predsedníctvo zasadlo v Senci „jedenásty deň po voľbách“, na ktorom spomínané rozhodnutie prešlo pomerom hlasov šesť k piatim. Podľa Vladimíra Palka to však už bolo v čase, keď sa „už deň predtým ku mne dostávali informácie od novinárov, že Smer je rozhodnutý ísť so SNS a HZDS“. Môže „nie“ predsedu zmeniť Rada KDH?„Je potrebné Slovensko prejsť a rozprávať sa s regionálnymi štruktúrami. Je to úloha vedenia strany“, tvrdí Pavol Hrušovský. Pred Milanom Majerským stojí podľa neho „rozhodnutie života“. Na jednej strane však hovoriť „nie“ ponuke Smeru či PS, na druhej stále opakovať, že to môže zmeniť celoslovenský orgán hnutia - Rada KDH - je podľa bývalého predsedu až na hranici výhovorky. „Ak sa predseda a predsedníctvo rozhodne inak, ako sa rozhodla rada, ten ktorý je na rade oprávnený predniesť iný návrh, je primárne predseda strany. Ak sa Milan Majerský rozhodne zmeniť postoj, tak rada to odsúhlasí“, myslí si Hrušovský. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja to tak čítam, že sa pozerá so závisťou na Viktora Orbána, ale hlavne na to, ako si udržuje vždy tú svoju väčšinu a udržuje si ju dlhodobo, hovorí o Robertovi Ficovi spoluzakladateľ Smeru a bývalý poslanec tejto strany Boris Zala. Podľa neho však Slováci nemajú sklon k autoritárstvu a Fico z pozície moci nebude mať k dispozícií ústavnú väčinu potrebnú na zmeny volebných zákonov. Aké bude rozhodnutie Petra Pellegriniho a jeho hlasu? Prikloní sa k vláde so Smerom a SNS alebo dá prednosť Progresívnemu Slovensku?Je odvolené, víťazom sa stala strana Smer-SSD a Robert Fico mieri opätovne k moci. Kľúčovým hráčom sa však stal Hlas Petra Pellegriniho. Ten totiž nevylúčil prípadnú dohodu so Smerom ani s Progresívnym Slovenskom. Akou cestou sa teda Pellegrini vyberie a aké riziká by čakali na Petra Pellegriniho v spolupráci s Ficom, ale aj Šimečkom?Kto dnes v HLASE vlastne rozhoduje a čo budú kľúčové motívy, záujmy, ale aj obavy hlasistov? No a najmä, ak by opäť vládol Robert Fico, zmení sa geopolitický kurz Slovenska a pôjde sa cestou vyčistenia orgánov činných v trestnom konaní od tých, ktorí išli v uplynulých rokoch po krku mocným a vplyvným ľuďom? A aký je vlastne Peter Pellegrini ako človek a nakoľko ho poháňa snaha usadnúť do kresla premiéra?Ak by sa utvorila vláda Smeru, Hlasu a SNS, tak Slovensko čakajú do roka opäť predčasné voľby. Dôvodom je najmä nestabilný a pestrý poslanecký klub národniarov, ktorý je plný „neriadných striel”, myslí si Boris Zala a upozorňuje aj na dlhodobý inštinkt a prax šéfa Smeru politicky zničiť svojich koaličných partnerov tak, ako sa to napokon stalo v prípade HZDS, Slotovej SNS i Bugárovho Mostu.Ráno Nahlas tentoraz o povolebnom vyjednávaní a jeho kľúčových aktéroch: predsedoch Hlasu a Smeru.Téma pre spoluzakladateľa Smeru a jeho bývalého dlhoročného poslanca a europoslanca Borisa Zalu.

Hľadanie stratených pozícií, či pokorný návrat k prvopočiatkom? Začína sa Františkova synoda (podcast)Napriek tomu, že Slovensko žije povolebným časom, svet si ide ďalej. Volodymir Zelenskyj napríklad stále hlasnejšie klope na bruselské dvere európskeho spoločenstva, Poliaci sa paradoxne stále viac rozdeľujú pred dôležitými voľbami a zo Švédska deň po dni zaznievajú mená nových laureátov na Nobelovu cenu. Z Vatikánu sa zas „ozývalo“ ticho programového stíšenia sa pred udalosťou, ktorá vôbec nie je bežná. Práve dnes sa začína posledná etapa veľkého projektu pápeža Františka – celosvetovej synody. Pozrieme sa na ňu s Mariánom Prachárom, katolíckym kňazom a farárom v Rusovciach pri Bratislave. Hľadanie stratených pozícií, alebo pokorný návrat k prvopočiatkom, pri ktorých stál samotný historický Ježiš, v ktorom vidí svoj počiatok kresťanstvo? Ako chápať synodu, ktorej posledná fáza sa práve dnes začína vo Vatikáne? „Po skončení prvej fázy debát sa ľudia nepozerali ani tak na ich výsledky, čo sa napísalo a poslalo do ústredia na Slovensku či do Ríma. Za úžasné považovali už fakt, že sa vôbec stretli a počúvali. Že mohli vyjadriť svoj názor. Dúfali pritom, že sa to neskončí synodálnymi stretnutiami vo farnostiach“, hovorí o skúsenosti so synodálnou cestou na Slovensku. Kňaz Marián Prachár práve toto považuje za „pravú synodalitu pápeža Františka“. „Mali by sme sa zbližovať, vedieť sa počúvať a tiež sa spolu angažovať“, dopĺňa. Synody v katolíckej cirkvi nie sú ničím novým. Novým je prístup k nim zo strany pápeža Františka. Do tej aktuálnej chcel zapojiť až „kapiláry“ cirkvi a teda celé spektrum prostredia, v ktorých pôsobí katolícka cirkev. Podľa Prachára chce pápež František „mapu“ akčného rádia organizmu cirkvi, aby mohol spustiť „reformu zdola“. Aké problémy zachytil finálny dokument zo Slovenska? Nemáme podľa neho dostatočne rozvinuté schopnosti aktívneho počúvania a vedenia dialógu, je tu nechuť počúvať, neschopnosť prijímať konštruktívnu kritiku či nedostatok kritického myslenia. Zaujímavým problémom je „neschopnosť formulovať svoje túžby“. Podľa Prachára je to len dôsledok nedostatočnej kvalifikácie v cirkevnom prostredí. Dokument zachytil aj problém „nedostupnosti biskupov“ a ich „jednosmernú komunikáciu“. Nie je to aj prípad nedávneho vyhlásenia katolíckych biskupov k voľbám? Odpoveď nájdete v podcaste. Pripravil Jaroslav Barborák. 

Nemyslím si, že slovenská spoločnosť je odolná voči “vareniu žaby”. Ak by Robert Fico vedel v čase núdze zastrašiť populáciu, tak ona sa zastrašiť nechá. Po skúsenosti s Mečiarom i Ficom, sú však mnohé zložky spoločnosti pripravené na rozoberanie právneho štátu nepomerne lepšie ako v Poľsku či Maďarsku, tvrdí sociológ Michal Vašečka. Akú tvár môže mať Slovensko pod vládou Roberta Fica?   “Dokonané jest,” alebo civilejšie povedané: Je po voľbách a v nich Slovensko výrazne sčervenalo. Z rozhodnutia voličov sa totiž dominantnou politickou stranou stal SMER SSD. Jeho šéf Robert Fico tak prakticky povstal z politického popola, prevzal si ako víťaz volieb poverenie na zostavene vlády a s veľkou pravedpodobnosťou opätovne mieri do kresla predsedu vlády. Kľúče od jej zostavenia ale drží v rukách bronzový medailista volieb: šéf Hlasu Peter Pellegrini. Aká politicá budúcnosť nás čaká a čo hovorí o nás výsledok predčasných parlamentných volieb?Pod vládou Roberta Fica nás čaká éra stagnácie a neonormalizácie spoločnosti. Budú sa tvrdo testovať hranice odolnosti občianskej spoločnosti a príde aj k hľadaniu obetných baránkov. S prípadnou “orbanizáciou” štátu to však vládna garnitúra nebude mať až také jednoduché, obávam sa však o férovosť ďalších parlamentných volieb, hovorí pre Rano Nahlas rešpektovaný sociológ Michal Vašečka.Aké zrkadlo teda nastavili tieto dlho očakávané voľby našej spoločnosti a čo o nás hovorí opatovné víťazstvo Roberta Fica? Pred akou dilemou stojí Peter Pellegrini a čo bude dnes prioritou pre Kresťanskych demokratov? No najmä: Akú tvár ukáže šéf Smeru v kresle predsedu vlády a čo budú jeho kľúcové motívy, ale aj obavy a limity, pri vládnutí nad dnes tak polarizovanou, frustrovanou a emočne vybudenou spoločnosťou? A obstojí opozícia v skúške boja o liberalnu demokraciu?Témy a otázky Rána Nahlas s Michalom Vašečkom.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ešte pred parlamentnými voľbami časť Slovákov hovorila o tom, že po nepriaznivých volebných výsledkoch opustia Slovensko. Podľa Michala Šimečku je dobré, ak mladí ľudia chcú ísť do zahraničia študovať a načerpať nové skúsenosti, no neskôr by sa mali vrátiť domov. Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka je otvorený dialogu medzi liberálmi a konzervatívcami a vidí aj prieniky v hodnotových otázkach. Zároveň dodáva, že koalícia je o kompromisoch a žiadna strana nepresadí sto percent zo svojho programu. Hlavným cieľom progresívcov je zabrániť vládnutia strany Smer.„Štvorkoalícia Progresívneho Slovenska, Hlasu, Sasky a KDH sa mi zdá výhodná aj preto, lebo by to bolo spojenie liberálov, konzervatívcov, ľavičiarov a pravičiarov. To je niečo, čo by v dnešnej polarizovanej dobe mohlo priniesť stabilitu a spoločenské zmierenie. No pokiaľ sa KDH alebo Hlas rozhodnú ísť do vlády so Smerom, budeme to rešpektovať a pôjdeme do opozície," hovorí v rozhovore líder Progresívneho Slovenska.

Z tohtoročných Svetovych hier špeciálnych olympiád v Berlíne priviezla 5 medailí. Gymnastka Gizka Billíková takto úspešne reprezentuje Slovensko už vyše dvadsať rokov a je držiteľkou množstva tých najcennejších medailí. Gizka sa pritom narodila s Downovým syndrómom. Jej mama to však s ňou nikdy nevzdala. Odmenou je pre ňu je tak šťastie jej dcáéry, ale aj pocit hrdosti na ňu, ako na jednu z našich najúspešnejších reprezentantiek s intelektuálnym znevýhodnením.Gymnstka Gzika Billíková reprezentuje Slovensko už viac ako dve desiatky rokov a reprezentuje ho naozaj veľmi úspešne. Doteraz je, podľa jej mamy, držiteľkou 9. zlatých, 9. strieborných, 7 bronzových medailý, ako aj množstva ďalších medzinárodných i národnených ocenení. Ako sa to všetko začalo a ako sa z dievčatka s Downovým syndrómom stala jedna z našich úspešných reprezentantiek v kategórií intelektuálne znevýhodnených športovcov?Čo všetko obnáša takáto kariéra a koľko pre ňu treba obetovať? A je to vlastne pre jej mamu či sestru skutočne obeť alebo práve naopak? A s akým prijatím spoločnosti sa na Slovensku stretávajú ľudia s intelektuálnym znevýhodnením a vie náš štát skutočne doceniť ich prínos a vytvoriť im také podmienky, aby nás mohli i nadalej úspešne reprezentovať?No a napokon, aká je základná rada Gizkinej mamy, Emílie, pre rodičov, ktorí sú konfrontovaní s tým, že sa im narodí dieťa, ktoré je v niečom predsa len “iné”?Témy Rána Nahlas, s Gizkou Billíkovou, jej mamou Emíliou a sestrou Máriou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Na ukrajinské mestá dopadajú iránske drony so súčiastkami pochádzajúcimi od spojencov - firiem zo Spojených štátov, Nemecka, Kanady, Japonska či Poľska. V tajnom dokumente pre krajinyG7 Kyjev žiada útoky raketami dlhého doletu na ich produkčné centrá v Rusku, Iráne a Sýrii. Prezident Zelenskyj si musí zvykať na nové prístupy spojencov – vo Washingtone mu neumožnili vystúpiť pred kongresmanmi, v Poľsku sa s ním zas nestretol nik zo silných. A Vladimír Putin je po viacdňovom hosťovaní severokórejského diktátora Kim Čong-una, potrebuje jeho muníciu. Kde sme v aktuálnom konflikte Ukrajina-Rusko? Čo s ním spraví blížiaca sa zima? Témy pre Mateja Kandríka z Adapt Institute. „Ak sú Ukrajina a Moldavsko pripravené, prístupové rokovania do Európskej únie by sa mali spustiť ešte do konca tohto roka“ – Roberta Metsolová, predsedníčka európskeho parlamentu. Aktuálne vyšiel na povrch tajný dokument ukrajinskej vlády o spojeneckých komponentoch v iránskych dronoch, ktoré používa Moskva pri útokoch na Ukrajinu. So záverom „nedostatočnej koordinácie spojeneckých tajných služieb pri zabezpečení sankčného programu“.V iránskych dronoch sa totiž našli komponenty od spoločností zo Spojených štátov, Kanady, Nemecka, Holandska, Japonska či Poľska. Nešlo pritom o ich spoluprácu, len o fakt, že Irán ich získal na trhu a upravil si ich. Moskva si ich mala pritom objednať okolo šesť tisíc.Kyjev v tajnom dokumente údajne žiada zničenie tovární, kde sa tieto drony vyrábajú – Irán ich rozmiestnil okrem svojho územia aj v Rusku či Sýrii. Bol by to problém, ak žiada zásah raketami dlhého doletu? Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:23-28.9.2023-Voľby23-223-28.9.2023-Voľby23-2

Toto je o medzigeneračnej spravodlivosti. Ak politici hovoria, že si zaslúžime vyššie dôchodky či nižšie dane, znamená to, že si naše deti zaslúžia vyššie dane alebo menej štedry sociálny systém aby splatili dlh, z ktorého sa to všetko financuje? To sa pýta člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster. Slovensko má vážny problém s dlhodobou udržateľnosťou verejných financiíí a medzi odborníkmi sa čoraz viac začína skloňovať tzv. Grécka cesta. Komfort nášho sociálneho štátu je totiž na úver a veľkou témou sa tak stáva potreba opätovného uťahovania opaskov.Ekonomická výkonnosť prechádza v tomto a budúcom roku útlmom, výraznejšie oživenie ekonomiky očakávame až od polovice budúceho roka. To hovorí aktuálna, septembrová, prognóza Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. V otázke takzvanej dlhodobej udržateľnosti našich verejných financií je však Rada podstatne skeptickejšia. "V tejto chvíli sme na tom tak, že bez dodatočných opatrení je predpokladaná trajektória dlhu neudržateľná. V nejakom bode by sme hranicu, ktorú sú investori ochotní financovať, prekročili. Čo sa potom stane, to sme videli v Grécku." to sú slová šéfa Rady Jána Tótha.Politici však v predvolebnej kampani rozpútali doslova festival sľubov a rozdávania: Šľubujú nám, čo všetko postavia, kde všade budú investovať a komu všetkému zvýšia platy, dôchodky či všakovaké dávky alebo bonusy. Samozrejme, to všetko za naše dane a zväčša na úver. No a šetriť, to sa nechce prakticky vôbec nikomu. Slovensko má pritom doslova nakročené na tzv. Grécku cestu a bez povestného uťahovania opaskov to takto už zrejme dlho nepôjde. Čo nám hrozí v tomto gréckom scénári, ako veľmi je reálny no a ako sa mu dá vyhnúť? Kde je v našom štáte priestor na úspory a šetrenie a hrozia nám vyššie dane či redukcia sociálneho komfortu na dlh, na ktorý nás politici cieľvedomo a dlhodobo učia?V hre sú totiž miliardy eur, ktoré proste náš štát nemá no a finančné trhy nám to môžu už čoskoro veľmi bolestivo zrátať.Téma pre člena Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martina Šustera. Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:23-28.9.2023-Voľby23-123-28.9.2023-Voľby23-1

Z predvolebného Slovenska na mňa zavial pocit obrovského zmätku, tvrdí reportérka Respektu Ivana Svobodová„Pred kultúrnym domom kúsok od Fontány lásky na námestí Osloboditeľov v Michalovciach sa hodinu pred Ficovým príchodom zhlukujú ľudia. Pivo a malinovky tu pri stánkoch Smeru tečú prúdom zadarmo, ľudia čakajú vo fronte na trhance s jahodami, najdlhšia fronta je na guláš“. Máte pocit, že ste tam? Ja hej. A veľmi plastický. „Stojí tu aj štyridsiatnik Jozef, ktorého sem priviedla viera, že Fico dokáže zodvihnúť ľuďom na východe výplaty alebo aspoň zlacnieť veci v obchodoch“ – to zas pokračujem v reportáži.Ak vám prezradím, že úryvok je prekladom a teda zo zahraničnej tlače, nastúpi hneď otázka: kde dokážu tak plasticky písať o Slovensku pred voľbami? A kto? Nebudem to zbytočne naťahovať: rozmítingované Slovensko pred voľbami pochodila a takto reportážne na stránkach českého Respektu zachytila majsterka reportážneho pera Ivana Svobodová. Na „súboj o charakter štátu“, na čo sa podľa nej menia naše voľby, nahliadneme práve s ňou a jej optikou. „Zrazu si uvedomíte, že politika je všade okolo nás a zasahuje do našich životov, do života jednej krajiny“, tak vysvetľuje svoj pozvoľný prechod od čiste politického spravodajstva k reportovaniu „z ulice“. Obyčajní ľudia sú podľa Svobodovej oslobodení od nánosov mediálnych školení, ktorých výsledkom je „hovoriť tak, aby nič nepovedali“, na ktorých pri politikoch pracujú celé poradcovské tímy. Na pochôdzkach mítingovým predvolebným Slovenskom si všimla, že najmä na podujatiach strany Smer stretávala ľudí, ktorí „si mysleli, že si myslia“. Opakovali pritom len počuté frázy z politických tribún. „Na mítingoch Smeru a Republiky stretávam typovo rovnakých ľudí. Ficovi sa podarilo vysať extrémistickú scénu kotlebovcov“, tvrdí. Rozdiel vidí v návštevníkoch mítingov Pellegrinovho Hlasu. „Prichádzali tam na jednej strane bývalí voliči Smeru, ktorí by s ním nemali problém ani dnes. Na druhej strane tam prichádzalo veľa takých, ktorí vidia v Pellegrinim „neficovskú“ nádej“. Z predvolebného Slovenska na mňa zavial pocit obrovského zmätku, tvrdí Svobodová. „To Slovensko akoby bol jeden kotol, v ktorom sa miešajú neskutočné dezinformácie, propaganda, nezodpovedné vyjadrenia politikov, lži“, opisuje svoje postrehy. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:23-28.9.2023-Voľby23-123-28.9.2023-Voľby23-1

Dubček neotrasiteľne veril, že je Brežnevov kamarát a že sovieti sem nepošlú tanky. Keď sa ale z Moskvy vrátil do okupovaného Československa, tak prvý raz použil najhrubšie slovo aké od neho počuli: “To sú gauneri”. To hovorí Robert Kirchoff, autor dokumentu o asi najznámejšom Slovákovi 20. storočia Alexandrovi Dubčekovi. Stal sa symbolom veľkých nádejí, ale aj ich hanebnej zrady. Aký teda bol tento náš “Saša”? A bol slovenským Gorbačovom 60. rokov?Alexander Dubček. Muž Pražskej jari a tzv. Socializmu s ľudskou tvarou, ale aj Moskovských protokolov a podvolenia sa brutálnej okupácii Československa. Symbol nádejí, ale aj zrady ideálov. Presvedčený komunista, bojovník v SNP, no aj kariérny komunista a papaláš bez papalášskych manierov, ktorý však rezignoval na boj s nastupujúcou Normalizáciou.Kto vlastne bol Alexander Dubček, aký bol - ako človek, a čo boli jeho motivy: Ideové, ľudské ako aj intelektuálne? A kde boli jeho ľudské a filozofické limity? No a čo o ňom vlastne vieme a na aký odkaz sa - pri tom všetkom balaste našej nevedomosti a účelovej ideologizácie, môžeme pri jeho mene, ako moderná slovenská spoločnosť, odvolávať?To všetko sú témy dokumentu o Alexandrovi Dubčekovi “Všetci ľudia budú bratia” režiséra Roberta Kirchhoffa. Desakralizácia a detabuizacia jednej z našich najväčších legiend, ktorá nás doslova previedla druhou polovicou 20. storočia, a to očami dokumantaristu Roberta Kirchhoffa. Ráno Nahlas, tentoraz o Alexandrovi Dubčekovi.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo DobšinskýMentioned in this episode:23-28.9.2023-Voľby23-123-28.9.2023-Voľby23-1Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Voliči na vidieku svojmu lídrovi odpustia veľa. Mestá nikdy nevyhrajú voľby a aj Slováci v mestách majú postsedliacke myslenie. Aj na vidieku sú rozmýšľajúci ľudia, treba ich však osloviť ich témami - napríklad o pôde a pozemkoch. V rozhovore pre podcast Ráno Nahlas to tvrdí sociálny antropológ z Univerzity Komenského Juraj Buzalka. Podľa neho Slovensko potrebuje progresívny populizmus. Populistom bol aj Ľudovít Štúr, no skutočným progresívnym populistom bol v našich dejinách až šéf agrárnej strany Milan Hodža. Sociálny antropológ Juraj Buzalka však nevníma pojem populizmus len v negatívnom kontexte, ale skôr ako politiku zameranú na ľud a ľudové témy. Progresívci podľa neho nadarmo chodili po dedinách podávať ruky dôchodkyniam, ak ich oslovovali témami ako kreatívny priemysel a nanotechnológie. Progresivizmom však nenazýva len politiku strany Progresívne Slovensko, ale akékoľvek pokrokárstvo.Vidiecki voliči si osvojili kultúru "našich ľudí" a na Robertovi Ficovi im vôbec neprekáža, že ich okráda, lebo je "náš". Naopak, líder by mal mať špeciálne postavenie, a preto vnímajú pozitívne, keď sa ukazuje ako mačo s mladými milenkami, drahými autami a lukratívnym bývaním.Akým najväčším mýtom veria Slováci? Častou hlúposťou je, že "pravda je uprostred". Z čoho to vyplýva a ako diskutovať s takýmto človekom? Podľa Juraja Buzalku sú to často rozmýšľajúci ľudia a treba im veci trpezlivo vysvetľovať.Rozhovor nahrával Peter Hanák.Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Musíme prehodnotiť kresťanskú antropológiu a pripustiť, že dnes máme iné poznanie o ľudskej sexualite než aké mali autori biblických textov. Tie pasáže, ktoré hovoria o ľudskej sexualite sú vo svetle súčasného poznania neudržateľné. Časom k tomu dospeje aj kresťanské prostredie na Slovensku, hovorí evanjelický teológ a dnes kandidát za PS Ondrej Prostredník. Ježiš, podľa neho, v sebe obsahuje celú univerzalitu človeka a teda aj ľudí z LGBTI komunity. A je potrat skutočne vraždou a kde bol Boh keď sa vraždilo v Osvienčime?Kresťanstvo, presnejšie jeho všakovaké interpretácie sa opäť stalo jedným z dôležitých faktorov našej predvolebnej kampane. Aký je však odkaz samotného nositeľa kresťanstva, teda Ježiša z Nazaretu? Čo o tom my dnes vlastne vieme, ako chápať vo svetle moderného poznania biblické texty a prečo nestačí ich doslovný výklad? Prečo sú cirkvi u nás tak fixované na otázky normatívneho výkladu ľudskej sexuality a kto je a kto nie je pre Krista “pliagou”?Kde je miesto a rola kresťana v 21. storočí a aký je aktuálny kresťanský výklad takých tém ako sú právo na interupciu či LGBTI práva? No a napokon: Patrí teda kresťanstvo vôbec do politiky a majú cirkvi politicky ovplyvňovať veriacich, zvlášť v štáte s negatívnym odkazom prezidenta a kňaza Jozefa Tisa?  Témy a otázky Rána Nahlas, s evanjelickým teológom, bývalým Generálnym tajomníkom Ekumenickej rady cirkví v Slovenskej republike a dnes kandidátom za Progresívne Slovensko v predčasných parlamenntých voľbách Ondrejom Prostredníkom.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Voľbami zahýbe masa nerozhodnutých, tvrdí Hankovský z prieskumnej agentúry (podcast)Namiesto informačnej tmy predvolebné prieskumy ešte aj tri dni pred volebným dňom. Naposledy sa mohli posledné zverejňovať dva týždne pred volebnou sobotou. A boli tu snahy časti politického spektra natiahnuť takúto „infotmu“ aj na 50 dní.Čo môžu robiť prieskumy so správaním pri volebných urnách a majú sa politické strany prieskumov skôr obávať, či z nich ťažia? Témy pre Jakuba Hankovského z agentúry IPSOS. „Budú určite to najpresnejšie zo všetkých doterajších, lebo budú najbližšie k voľbám“, vysvetľuje Hankovský. Nemusia však priniesť definitívny pokoj stranám, ktoré sú na pomedzí zvoliteľnosti. Môže za to štatistická veličina, ktorú odborníci pomenovali intervalom spoľahlivosti. Má pritom trojpercentný rozpyl. „Ak je dnes strana na troch percentách, tak je pravdepodobne pod hranicou zvoliteľnosti. Ak je napríklad na štyroch percentách, je už dosť možné, že má podporu piatich percent“, dodáva Hankovský. „Je tu ale taká masa nerozhodnutých voličov, že už len tento samotný faktor môže zahýbať volebných výsledkom“, konštatuje. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Je tu podstatne väčší dopyt po autoritatívnom type vládnutia, v spoločnosti je veľmi silne zastúpená nenávisť, ako i nedôvera medzi ľuďmi. Tie trendy sú negatívne a nedajú sa obísť. Nie je to však náš osud ani niečo, čo sa musí stať. Záleží na nás, ľuďoch, a na tom, ako svojim hlasovaním rozhodnú o budúcnosti Slovenska, hovorí o aktuálnych náladách v spoločnosti kráto pred predčasnými parlamentnými voľbami sociológ a šéf agentúry Focus Martin Slosiarik.A o čom vypovedajú najnovšie, septembrové, preferencie politických strán?Parlamentné voľby by v prvej polovici septembra vyhrala strana Smer. Volilo by ju takmer 19 % opýtaných. Za ňou je v tesnom závese Progresívne Slovensko, ktoré si medzimesačne mierne polepšilo a získalo podporu 16,5 %.Na tretej priečke by skončila strana hlas s takmer 15 %. Do parlamentu by sa dostala aj Republika (8 %), SNS (6,4), KDH (6,2) a napokon by parlamenté lavice obsadili aj poslanci za SaS (5,1%).Prieskum vykonala agentúra Focus pre reláciu Na telo Markízy od 6. do 13. septembra na vzorke 1001 respondentov.Čo tieto čísla o možnom výsledku predčasných parlamentných volieb hovoria a aké sú trendy vo vývoji preferencií relevantných politických hráčov? Kto sú tzv. Nerozhodnutí voliči a na základe čoho sa budú rozhodovať v deň volieb? Čo súto tzv. Druhé voľby a čo môžu priniesť z hľadiska možných presunov voličov medzi politickýi stranami a kto sú si, práve na základe týchto druhých volieb, skutoční politickí konkurenti?A aké sú predvolebné nálady v slovenskj spoločnosti, čo môžu byť relevantnými témami a prečo sa z niektorých doslova marginálnych udalostí, stávajú zlomové alebo aspoň kľúčové témy? Mení sa volebné správanie Slovákov za uplynulé desaťročia a kam sa politicky uberá Stredná Europa?Témy a otázky dnešného rána nahlas, so šéfom agentúry Focus Martinom Slosiarokom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Neúčasťou na voľbách podporujeme neakceptovateľných“, tvrdí politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky Grigorij Mesežnikov. Mimoriadne schôdze, kultúrne domy, tlačové konferencie a televízne diskusie. No najmä sociálne siete a virtuálny svet online priestoru, kde sa všetko to z reálneho sveta prenáša na obrazovky smartfónov a počítačov až do hlavy potenciálneho voliča. A čo v nej zostáva? Najmä emočne vypäté situácie bitiek politikov, vzájomného osočovania, či nekritického sebavynášania. Rácio akoby nemalo šancu. Od predčasných parlamentných volieb nás delí trinásť dní.Vstupuje Slovensko do rozhodujúcich hodín, ktoré naznačia, kam sa bude uberať od októbrového rána? Na čo sa máme pripraviť a ako sa poučiť z volieb minulých? A bude to aj o „výtržníkovi“ a „pouličných kriminálnikoch“, či o hľadaní miery prípustnej neakceptovateľnosti pri rozhodovaní sa pre tú ktorú stranu, „aby sme po voľbách nemuseli tolerovať neakceptovateľných“.Témy pre Grigorija Mesežnikova, politológa a prezidenta Inštitútu pre verejné otázky. V rozhovore prezradí, ako vyzerá jeho proces „volebného“ rozhodovania sa.Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Sused, s ktorým už nebudú môcť počítať – aj to sa k nám ozýva z Ukrajiny, napadnutej Putinom, pred našimi parlamentnými voľbami. Dôvodom majú byť obavy z prípadného zastavenia našej podpory Kyjevu. Na východe Ruska si zas Vladimír Putin dáva schôdzku s Kim Čong-unom, aby si dohodli vzájomnú vojenskú pomoc – a to aj pre vojnu s Ukrajinou. G20tke sa k tomu v Indii síce podarilo dohodnúť na výzve dodržiavať zásady medzinárodného práva vrátane územnej celistvosti a suverenity, no záverečný dokument obišiel Rusko ako pôvodcu agresie tichom. Ako sa to počúva v Kyjeve, pravidelne ostreľovanom ruskými dronmi či raketami? Na perspektívy vývoja sme sa pýtali Martina Poliačika z kyjevskej kancelárie Globsecu.„Zmena politiky na Slovensku už nemusí až natoľko trápiť Ukrajincov, ako musí trápiť Slovákov“, tvrdí Poliačik. Po vojenskej stránke si už podľa neho Slovensko svoju „dejinnú úlohu“ splnilo. Poukazuje pritom na fatk, že sme Ukrajine dodali svoj obranný systém S-300 či bojové stroje Mig-29 medzi prvými. „Tam sme prelomili istú psychologickú hranicu“, vysvetľuje. „Je úplne prirodzené, že ľudí na Ukrajine trápi, či Slovensko zostane medzi krajinami, ktoré ich podporujú, alebo bude vo svete ich snahy podrývať“, hovorí Poliačik. „Je prirodzené, že sa na nás pozerajú s obavami“, dodáva. „Ja tu môžem povedať len toľko, že my sme tí, čo si musíme urobiť domácu úlohu, ísť k voľbám a zabrániť, aby došlo k otočeniu politiky“. Obávaným otočením má byť podpora strán, ktoré sú proti podpore ukrajinských snáh o vymanenie sa z okupácie Putinovým Ruskom. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Moje dokumenty sú predovšetkým o úcte a rešpekte k našej planéte. Žijeme na najkrajšej planéte vo vesmíre a musíme si to vážiť a byť štastný z každej chvíle, ktorú na nej môžeme prežívať, tvrdí neúnavný cestovateľ a medzinárodne oceňovaný dokumentarista Pavol Barabáš. Prešiel prakticky celý svet, vrátane Severného či južného pólu, za svoj domov a pevný bod v živote však považuje Vysoká Tatry.  Dosiahol Severný aj Južný pól, stál na vrchole najvyššej hory sveta, žil s Pygmejmi v Keni, aj s kmeňom Suri v Etiópií. Prešiel také ťažké kaňony ako Trou de Fer či Bras Magasin a aktuálne sa vrátil zo splavu Veľkého kaňonu. Tam všade spoznával našu planétu a popritom nakrútil viac ako 4 desiatky oceňovaných dokumentárnych filmov, napríklad aj o našich horských vodcoch a kráse Vysokých Tatier, kde našiel svoj domov. Za domov však považuje celú našu planétu. Cestovateľ a dokumentarista Pavol Barabáš. Držiteľ Slnka v sieti i Krištáľového krídla.Aká je naša planéta očami cestovateľa Barabáša, čo objavil keď žil s domorodcami, ktorý sú ešte neskazení modernou civilizáciou a čo sa o sebe dozvedel keď bol vystavený extrémom polárnika či na vrchole Mount Everestu? A čo ho vlastne ženie zas a znova objavovať tie najodľahlejšie kúty Zeme a čo nám chce povedať svojimi dokumentami?Počúvate Ráno Nahlas,dnes s cestovateľom a dokumentaristom Pavlom Barabášom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský   Mentioned in this episode:Fico - Posadnuty mocouhttps://obchod.aktuality.sk/kniha-fico/?utm_source=aktuality.sk&utm_medium=article&utm_campaign=Kampan-FICO&utm_content=clanok&_ga=2.9252341.1308956659.1694332041-839733276.1655709953Fico - Posadnutý mocou

Pozerať mainstreamové filmy stále o tom istom ma už nebaví, hovorí Peter Konečný z festivalu Cinematik pre náš podcast Ráno Nahlas. Cinematik sa začína už dnes v Piešťanoch, potrvá do nedele. Mnohé z filmov, ktoré festival premietne, inde neuvidíte. O ktoré snímky ide?Filmové hity z Cannes alebo z Berlína budete môcť v Piešťanoch vidieť v najväčšom kine na Slovensku – v 620-miestnej kinosále v Dome umenia. Aj táto megasála sa niekedy zaplaní do posledného miesta, a preto bude Cinematik v nedeľu 17. 9. reprízovať najúspešnejšie filmy.Niektoré z nich pôjdu aj do kín, ale mnohé uvidíte len v Piešťanoch. Napríklad bulharský film Blažine lekcie o „šmejdoch“, ktorý vyhral cenu na festivale v Karlových Varoch.Podľa Petra Konečného je komédiou roka film Karaoke Blues od legendárneho fínskeho režiséra Akiho Kaurismäkiho, a zasmiať sa dá aj na filme o putovaní do Lúrd The Miracle Club. V hlavnej súťaži sa objavuje aj neobyčajný a výnimočne inteligentný romantický film Falcon Lake a množstvo ďalších skvostov súčasnej európskej kinematografie.Slovenskú premiéru si na festivale odkrúti nový dokument Roberta Kirchhoffa o Alexandrovi Dubčekovi pod názvom Všetci ľudia budú bratia.Pre ďalšie tipy a informácie si pustite rozhovor s Petrom Konečným v dnešnom podcaste Ráno Nahlas.

Beznádej, osamelosť, nedostatok ľudskej blízkosti a pocitu, že aj na nich záleží. To všetko cíti čoraz viac mladých ľudí a môže to viesť až k pocitom, že svet bez nich bude lepší a im bude lepšie, keď z tohto sveta dobrovoľne odídu. Počet samovrážd, resp. suicidálneho konania, mladých ľudí u nás rastie. Čo s tým vieme urobiť a ako im pomôcť? “Byť, či nebyť - to je tá otázka,čo šľachtí ducha viac: či trpne znášaťstrely a šípy zlostnej Šťasteny,či pozdvihnúť zbraň proti moru bieda násilne ho zdolať? Umrieť, spať -nič viac, a namýšľať si, že tým spánkomsa končí srdca bôľ a stovky hrôz,čo sú nám súdené; Umrieť, spať -či v tom je méta našich túžení?” Kto by nepoznal známy hamletov monológ, kladúci si otázky o dobrovoľnom odchode zo života. O možnosti samovraždy. Samovražda nás však stavia pred priam absurdný a až existenciálny paradox. To, na čom najviac lipneme, to, čoho si najviac ceníme: Život, tak toho sa niekto, navyše dobrovoľne vzdáva a rezignuje tak i na to, čo je jednou z našich najsilnejších motivácii - pud sebazáchovy, proste - tužbu žiť.Samovrážd - či vážnych pokusov život si dobrovoľne vziať, pritom na Slovensku pribúda a čo je asi najdesivejšie, po tomto fatálnom a skutočne konečnom riešení siahajú už čoraz viac aj naše deti. Podľa údajov Národného centra zdravotníckych informácií bolo v minulom roku najviac samovražedných pokusov práve u mladých od 15 do 19 rokov. Počet pokusov v tejto vekovej skupine už druhý rok po sebe výrazne narástol a celkovo išlo o najvyšší počet zaznamenaných pokusov o samovraždu za ostatných 15 rokov.Tieto údaje pritom zachytávajú iba prípady, ktoré prejdú psychiatrickou sieťou pomoci. Omnoho Viac je prípadov, ktoré oficiálny zdravotnícky systém vôbec nezachytí. Pre ilustráciu: Len za prvý polrok 2023 internetová poradňa IPčko zaznamenala medzi mladými 369 pokusov o ukončenie života a psychológovia IPčka riešili vyše 1600 kontaktov s myšlienkami na ukončenie života od mladých v rovnakom veku.Napriek hrozivým číslam je však naša sieť odbornej zdravotníckej pomoci mimoriadne deravá. „Pre celé Slovensko máme iba 48 pedopsychiatrov a stále máme školy, kde školských psychológov nemáme alebo pracujú na čiastočné úväzky. Mnoho detí nemá možnosť požiadať o pomoc, keď prežívajú niečo náročné,” hovorí prezidentka Asociácie školskej psychológie Lucia Košťálová. Pomôcť by pri príležitosti dnešného Svetového dňa prevencie samovrážd, mohla aj kampaň “Máš dosť životov?” do ktorej sa zapojilo 150 tried ZŠ na Slovensku.V prípade potreby či problémov neváhajte kontaktovať odborníkov vo vašom okolí alebo internetovú poradňu IPčko. Bezplatne, anonymne a zo zárukou kvalifikovanej odbornej pomocihttps://ipcko.sk/Počúvate Ráno Nahlas, dnes o fenoméne samovrážd detí, ale najmä o tom, ako týmto utrápených no stále hľadajúcim dušiam pomôcť, ako rozpoznať tento problém a ako tým pádom doslova zachranovať ľudské životy, životy našich detí.Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský   

Muž s digitálnou stopou, ktorá je najmä o umení, o slovenskom modernom umení, no za jeho hranicami. S postrehmi typu – keď sa naši umelci vzájomne spoznávajú za hranicami vlasti a dokáže sa tešiť z potenciálu voskovej figuríny cisára Hadriána made in Slovakia, ktorú si v Jeruzaleme na prestížnom mieste môže pozrieť až milión svetoobčanov ročne. Kultúrny diplomat, riaditeľ Slovenského inštitútu v Jeruzaleme, predtým s obdobnou skúsenosťou z Paríža a aktívny člen tímu, ktorý pripravoval slovenské predsedníctvo v Rade Európy. Jakub Urik. „Niekedy sme museli dať nohu do dverí, lebo nie vždy je to samozrejmé, že by bol o naše slovenské umenie hneď vždy záujem“, hovorí Urik. „Je neraz potrebné ho približovať a poukázať na jeho kvality“, dodáva. Úlohou kultúrnej diplomacie – a Jakub Urik hovorí o efektívnej kultúrnej diplomacii – je „otvárať dvere našim umelcom za hranice vlasti“. Formálne to napĺňajú Slovenské inštitúty. Každá krajina ich nazýva podľa Urika inak, no ich poslanie je rovnaké. Šíriť slovenskú kultúru v zahraničí a dávať priestor zahraničiu na našej pôde. Česi majú České centrá, Nemci Goetheho inštitút, Briti British council. Kultúra na poslednom mieste?„Mám pocit, že kultúra je u nás stále vnímaná len ako niečo, čo požiera peniaze a negeneruje žiadne príjmy“, ilustruje Jakub Urik. Cití sa preto ako kultúrny diplomat v úzadí? Na túto otázku reaguje, že nie, že „sa necíti na poslednom mieste“, hoci o samotnej kultúre u nás hovorí, že „je na poslednom mieste“. „Kultúra je jednou z priorít zahraničnej politiky Slovenska“, hovorí. Chýba mu však viac podpory zo strany rezortu kultúry pre kultúrnu diplomaciu. A konkrétne aj viac peňazí na projekty prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí. Ministerstvo kultúry však musí podľa neho aktuálne riešiť iné pálčivejšie problémy, aby mohli domáci umelci jednoducho prežiť. Zaujímavou kapitolou je záujem Izraelčanov o slovenskú literatúru. Nedostatok našich prekladateľov do hebrejčiny podľa Urika musia saturovať českí prekladatelia. Slovenská literatúra sa tak do hebrejčiny transformuje „českou hlavou“. Izrael pre Slovensko zrkadlom„S nemým úžasom sledujem, ako rýchlo sa tam stavajú cesty, tunely, mosty“, rozpráva Jakub Urik. „Je tam tunel, ktorý je omnoho sofistikovanejší ako Višňové a oni ho postavili za tri roky!“, s nadšením hovorí príklady toho, čomu by sme sa mohli od Izrealčanov učiť. „Keď som do krajiny pred dvoma rokmi prišiel, ten most tam nestál. Dnes je realitou“, uvádza ďalší príklad. Urika fascinuje aj prístup mladých Izraelčanov k základnej vojenskej službe, ktorá je v krajine povinnosťou. Chlapci idú na trojročnú základnú vojenskú službu, dievčatá absolvujú dva povinné roky. Mnohí pred ňou absolvujú ročný program, počas ktorého spoznávajú krajinu a to výmenou za svoju službu či už v poľnohospodrástve alebo pomoci seniorom v zariadeniach sociálnych služieb. „Spoznávajú krajinu, ktorej zároveň ponúkajú svoje služby. Chcú mať jasno v tom, prečo za ňu majú ísť bojovať a prípadne položiť aj život“, pokračuje. „Neviem si predstaviť, koľko mladých ľudí na Slovensku by bolo ochotných ísť na takúto povinnú vojenskú prípravu“, zamýšľa sa diplomat. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Osem z desiatich mladých ľudí má pocit, že v tejto krajine ich nikto nepočúva a ani ich nik politicky nereprezentuje, hovorí šéf Nadácie otvorenej spoločnosti Fedor Blaščák. Mladých ľudí pritom u nás žije vyše 440 tisíc a o ich pocite vypovedá fakt, že aj keď ich záujem o voľby rastie, stále je výrazne pod celospoločenským záujmom o voľby. Čo teda našich mladých trápi a aké sú ich priority? No a na zálade čoho si utvárajú svoje politické preferencie?Mladých ľudí medzi 18 až 25 rokmi žje u nás vyše 440 000, ide teda o takmer jednu desatinu populácie. Väčšina z nich sa však poda aktuálnych prieskumov cíti byť akoby na okraji spoločnosti, mnohí, a často tí najšikovnejší a najtalentovanejší, hlasujú nohami a utekajú z krajiny preč. Drvivá väčšina sa zasa cíti byť nevypočutá a politicky nereprezentovaná. Politické strany tak zrejme pritority a potreby mladých ľudí míňajú a to nielen formou, ale aj obsahom.Aké sú teda skutočné potreby a problémy slovenskej mládeže a v kom a čom vidia svoje prípadné politické zastúpenie?Keď sme sa ich pýtali na to, čo považujú za najväšie problémy Slovenska, ktoré treba urgentne riešiť, tak z nám z toho vyšla ako keby dokonala Maslowova pyramída potrieb čiže pre mladých ľudí sú najdôležitejšie ekonomické problémy: vysoké ceny, nízke mzdy, nedostupnosť bývania, sociálne problémy a kvalita školstva i zdravotníctva. Potom nasleduje klimatická zmena a hodnotové otázky, respektíve kultúrno etické otázky, ktoré sa typicky spájajú so zákazom interupcií či registrovanými partnerstvami pre osoby z LGBTI komunity, tak tie skončili posledné, v ďalekom závese.” hovorí na základe aktuálneho prieskumu šéf Nadácie otvorenej spoločnosti Fedor Blaščák. Táto nadácia totiž spoluorganizuje aktuálnu kampaň mimovládnych organizácií s názvom” “Chcem tu zostať, preto volím.”Ako teda prebudiť, v tejto krajine, záujem mladých ľudí o veci verejné a prečo je dôležité, aby to práve oni s touto krajinou nevzdali? Kto a čo ovplyvňuje názory mladých ľudí na politiku a čo ich naopak na tej našej, slovenskej politike odrádza a odpudzuje? Akými kanálmi sa k nim dostávajú informácie o veciach verejných, do akej miery v tom hrajú rolu sociálne siet, do akej tlak okolia ale i nás starších?A ako to, že sa takáto takmer polmilónová masa voličov, cíti byť nevypočutá a nereprezentovaná? A vie naša politická scéna, čo ich skutočne trápi a po akej spoločnosti naši mladí ľudia túžia?No a napokon, prečo je úplne legitínne aby sa do politického života, a to aj v predvolebnom období, zapájal aj mimovládny sektor a prečo je pocit politikov, že politika je výlučne ich straníckou arénou mylný?Témy a otázky pre riaditeľa Nadácie otvorenej spoločnosti Fedora Blaščáka.Počúvate Rano Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Podľa šéfa agentúry Ako Václava Hřícha sa až teraz rozbehne kampaň a bude „krvavejšia." Podľa neho idú strany do najemočnejších a najcitlivejších tém, na ktorých sa dá dobre rozdeľovať spoločnosť.Politici rátajú s tým, že sila voličského rozhodnutia je ešta slabá a môžu voliči preskakovať k iným stranám, hovorí Václav Hřích v podcaste. „Budú sa preto snažiť strhnúť emócie k sebe."Podľa neho prvé tri strany v prieskumoch, a to Smer, Progresívne Slovensko a Hlas majú viac menej istotu, že sa do parlamentu dostanú. Pri strane Republika sa to môže zmeniť. „Čím viac sa bude dariť SNS, tým viac bude Republika klesať," tvrdí.Podľa šéfa agentúry Ako hrozí, že po voľbách nastane patová situácia - a to v oboch prípadoch, či už vyhrá Smer-SD alebo Progresívne Slovensko. „Smer bude mať taký istý problém ako Progresívne Slovensko. Nájsť dostatočný počet hlasov," konštatuje tiež.V podcaste si tiež môžete vypočuť:- aké scenáre povolebného vývoja sú na stole,- na čo sa musí spoliehať Smer, ak chce zložiť vládu,- ako Smer pomáha strane Progresívne Slovensko,- aké strany si ešte môžu brať voličov,- a prečo si myslí, že neexistujú nerozhodnutí voliči.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Svojho času aj „stredomorské Švajčiarsko“, s metropolou, o ktorej sa hovorilo ako o „Paríži Orientu“. Dnes zdecimovaná krajina s ekonomickou recesiou bez páru. Libanon so svojim hlavným mestom Bejrút. Zmienka o „libanonských cédroch“ z biblickej knihy Sudcov je už spred roku tisíc starého letopočtu. Napriek slávnej minulosti však séria občianskych vojen a nepokojov s Izraelom priviedla do biedy. Šesť miliónová krajina, v ktorej žije poldruha milióna utečencov. Pochopiť ich situáciu nám pomôže Katarína Zembjaková, ktorá pôsobí v Libanone ako ekonomická diplomatka. „Frustrácia je citeľná na každom kroku“, tvrdí Zembjaková. „Libanon si prechádza mimoriadne ťažkými časmi. Či už socioekonomicky, politicky alebo z pohľadu utečeneckej otázky.“ Dodáva, že na ľudí to všetko dolieha „mimoriadne zle“. Ilustráciou môže byť fakt, že elektrická energia a s ňou spojené večerné svietenie v krajine vôbec nie je samozrejmosťou. „Je úplne bežné, že po západe slnka sa pouličné osvetlenie nezapína, lebo nie je z čoho“, rozpráva diplomatka Zembjaková. A platí to podľa nej aj pre veľkú časť domácností. „Je úplne bežné, že večer sa nesvieti ani v domácnostiach. Dodávka elektriny je dotovaná štátom maximálne hodinu denne“, dodáva. Libanončania sú tak odkázaní na dieslové agregáty, ktoré si však nemôžu dovoliť všetci. Diplomatická misia v Libanone pokrýva aj ďalšie nepokojné krajiny – Sýriu, Irak a Jordánsko. Humanitárna a rozvojová agenda v regióneSlovensko posilnilo svoju agendu v regióne v roku 2015 v čase prepuknutia výraznej utečeneckej krízy, ktorú pocítila Európa. „Sme tam odvtedy prítomní výraznejšie. Snažíme sa cez humanitárne projekty zmierňovať následky kríz, ktorými si prechádzajú krajiny tohto regiónu“, približuje Katarína Zembjaková. Konkrétne má ísť o projekty na zabezpečenie pitnej vody, sanity a vzdelávania. Toto predpokladá monitorovanie potrieb či už utečencov, ale aj miestnej komunity. Libanon – krajina utečencov?Libanon má necelých šesť miliónov obyvateľov, z čoho je 1,5 milióna utečencov. Tvoria tak štvrtinu obyvateľstva . Z Libanonu je tak krajina s najvyšším podielom utečencov na obyvateľa a to v celosvetovom meradle. Naviac, časť z utečencov tam žije už aj päťdesiat rokov. To v prípade tých z Palestíny. Silná sýrska utečenecká komunita rovnako žije v stanových táboroch už vyše desaťročie.„Spôsobuje to neraz mimoriadne napätie“, hovorí Katarína Zembjaková a dodáva, že najmä silná sýrska utečenecká komunita spôsobuje v domácich nepokoj. „Sýrski utečenci sú v podstate medzinárodným spoločenstvom podporovaní, aby zotrvali v hostiteľskom Libanone. No samotní Libanončania sú už v problémoch, ktoré sa dajú porovnať s položením sýrskych utečencov“, vysvetľuje. Na druhej strane, kritická situácia je aj v samotných utečeneckých táboroch. „Ak nemajú priaznivú infraštruktúru, deti, ktoré sa v nich narodili a dnes majú desať či dvanásť rokov, v škole ešte neboli“, tvrdí Katarína Zembjaková. „Je to veľmi smutný pohľad na tieto deti, ktoré nemajú perspektívu pozitívnej zmeny v ich životoch. Toto sú aj potenciálne ľahko radikalizovateľné skupiny, s ktorými si potom bude musieť dať rady nielen Libanon, ale celý svet“, zamýšľa sa ekonomická diplomatka v Libanone. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše vzdelávanie je zastaralé, je tam priveľa memorovania bez súvislostí a kontextov. Naopak, chýba nám vzdelávanie k zručnostiam potrebným pre život, hovorí víťazka Olympiády kritického myslenia Alexndra Striešková z Gymnázia Párovská v Nitre. Tá aktuálne mieri na študium do zahraničia a svoju vysokú školu vidí tiež v zahraničí. Ako zastaviť Únik mozgov? Dnes sa na Slovensku opätovne otvoria brány škôl pre státisice žiakov a študentov, z ktorých však mnohí – a to práve tí najlepší z najlepších, volia svoje ďalšie štúdium v zahraničí. Ako sa hovorí, hlasujú nohami a so slovenska odchádzajú.Napokon, aktuálne už takmer každý piaty slovenský študent študuje niekde za hranicami Slovenska. Pre rodičov je to ešte silnejšia téma – až 85 percent z nich potvrdilo, že má deti v zahraničí alebo zvažuje ich do zahraničia poslať. Naše deti pritom odchádzajú od nás nielen za vyššou kvalitou škôl, ale aj kvôli lepšiemu uplatneniu sa v budúcnosti. No a iba menej ako tretina mladých má jasno v tom, že sa chce vrátiť sem k nám, domov na Slovensko. Vyplýva to z exkluzívneho prieskumu Slovenskej sporiteľne (rok 2022). Slovensko tak už roky trápi takzvaný Brain drain, teda Únik mozgov, kedy si my – ako spoločnosť, doslova púšťame žilou a tí najlepší z nás, zo Slovenska odchádzajú.O téme Uniku mozgov sa toho popísalo už veľa, dokonca na túto tému už vzniklo aj viacero vládnych dokumentov i odborných konferencií. Ako to však vidia tí, ktorých sa to týka najviac – teda naši mladí, ktorí vďaka svojmu talentu majú možnosť zo Slovenska odisť a študovať v zahraničí?  Čo mladých ľudí vedie k tomu aby hľadali vzdelanie a možno i uplatnenie za hranicami vlasti a ako práve oni vnímajú náš vzdelávací systém? Čo im v slovenských školách chýba a naopak, čo ich zbytočne zaťažuje bez toho aby v tom videli zmysel? No a napokon, je slovenské školstvo jediným dôvodom ich odchodu alebo sa podeň podpisuje aj celková situácia na Slovensku, úroveň politiky a celospoločenská klíma u nás?Témy a otázky pre úspešnú študentku Gymnázia Párovská v Nitre a víťazku olympiády kritického myslenia Alexandru Strieškovú, ktorá práve v týchto dňoch tiež pokračuje v štúdiu, ale – tak ako mnohí jej talentovaní rovesníci, i ona zvolila štúdium v zahraničí.Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský 

Keď pred prezidentským palácom pred tisícami podporovateľov Putinovho Ruska a jeho agresie v Bratislave povedal, že „väčšinu života prežil v Rusku“, zožal potlesk. Rovnako v momente, keď volal po skutočnom mieri. Otočilo sa to až v momente, keď podporil Ukrajinu. Dav ho „vybučal“.Filipp Sedov. Mladý Rus, ktorý našiel druhý domov na Slovensku. A o Rusku, tom skutočnom, ako hovorí, chodí rozprávať aj po slovenských školách. „Nemôžem byť ticho, vojna už trvá príliš dlho. Pre mňa je to veľmi ťažké, že Rusko – moja krajina – napadla Ukrajinu,“ vysvetľuje prečo šiel do rozvášneného davu. A ak v ňom tisíce Slovákov podporovali Putina a jeho agresiu, on, sám, k tomu Rus, sa postavil za napadnutú Ukrajinu. „Nesmiem o tom mlčať,“ opakuje. Či mal strach? „V porovnaní s tým, čo sa deje na Ukrajine, to je nič,“ reaguje. „Nesmiem sa báť, lebo je tu skutočná vojna,“ dopĺňa. Filipp Sedov je tridsiatnik, má manželku, zatiaľ bez detí. Na Slovensko prišiel v roku 2018 ako dobrovoľník v rámci programu Erazmus. Rok vyučoval v Dolnom Kubíne. „Musím byť na strane obetí“Keď sa ho pýtam na popud, ktorý mu nedovolí mlčať - ako hovorí – reaguje poukazom na svedomie. „Moje svedomie mi hovorí, že musím niečo robiť“. Rozvášnený dav v Bratislave pred prezidentským palácom mu v reakcii na jeho verejnú podporu Ukrajiny vytrhol ukrajinskú vlajku, ktorú tam rozbalil. Prečo jeden Rus vôbec nosí vlajku Ukrajiny?„Ukrajina je obeťou. Je napadnutá Ruskom. Počas vojny jednoducho musím byť na strane obetí,“ odpovedá. Pred prezidentský palác, medzi hlučných podporovateľov Putina a jeho vojny, ktorí si zorganizovali tzv. pochod za mier, šiel s vedomím, že mu môžu aj ublížiť. „Hodinu predtým mi zavolali priatelia a hovorili, že ak tam pôjdem a poviem niečo, s čím dav nebude súhlasiť, určite mi ublížia“. Napriek tomu tam šiel, s tým, že „bol pripravený na všetko“, ako hovorí. O Vladimírovi Putinovi, ktorý mal na tzv. mierovom pochode aj svoje transparenty a mnohých podporovateľov, hovorí, že nie je „jeho prezidentom“. „Putin nie je môj prezident. Nebol vôbec vybratý demokratickým spôsobom. Absolútne ho nepovažujem za svojho prezidenta“. Väčšina mlčí, lebo sa bojí„Ako Rus sa cítim zodpovedný za to, čo sa deje na Ukrajine. Preto robím to, čo robím. Preto nie som ticho,“ rozpráva o svojich motiváciach Filipp. Vedie ho k tomu podľa jeho rozprávania aj fakt, že väčšina Rusov je ticho. „Od začiatku vojny väčšina Rusov vyjadruje akýsi tichý súhlas, s tým, čo sa deje. Preto ja nemôžem byť ticho ja,“ opakuje. Mlčiaca väčšina, ktorá akoby legitimizovala Putinovu agresiu, je tam podľa Filippa Sedova len z čistého strachu. „Putinovi podporovatelia môžu kričať, je ich počuť, na rozdiel od tých, čo nesúhlasia s vojnou. Režim od začiatku vojny zaviedol obrovské tresty pre tých, čo sa odvážia protestovať,“ vysvetľuje Sedov. Odporcom vojny tak hrozí aj pätnásť ročné väzenie, len pre obyčajnú účasť na prípadnom proteste.Nie informovanie, ale otrasná propagandaOd začiatku vojny bolo podľa Filippa Sedova v Rusku zablokovaných štátom viac ako tisíc webových informačných stránok. „Zablokovaný je dokonca Facebook, či Instagram,“ hovorí mladý ruský protivojnový aktivista. „V televízii máme už dlhé roky len propagandu, ktorá tvrdí, že na Ukrajine sú nacisti, že Rusko sa len bráni, chce mier. Je to otrasná propaganda,“ rozpráva Sedov. Človek, ktorý chce počuť niečo iné, musí sa pracne prepracovať k nezávislým zdrojom cez špeciálne siete, ktoré nepodliehajú štátnej kontrole. Rada Putinovým podporovateľom na Slovensku: vycestujte do RuskaKeď sme sa v Filippom Sedovom rozprávali, čo sa v ňom „zlomilo“, že sa z neho Rusa stal podporovateľ napadnutej Ukrajiny, zareagoval tým, že on sám si veci overuje. Keď mu...

„Kedy, ak nie pred takýmito dôležitými voľbami, keď majú ľudia robiť informované rozhodnutia, majú mať prístup k niečomu, čo v nich posilní kritické myslenie? Rečnícka otázka Tomáša Kriššáka, experta na informačnú bezpečnosť a člena tvorivého tímu pripravovaného filmu Uranus. Slová majú moc. A dezinformácie zabíjajú. Podtitul rodiaceho sa projektu na celovečerný film, ktorého hlavným hrdinom majú byť práve dezinformácie. A ich demaskovanie. A podľa zámeru „až na dreň“. Lebo ich cieľom je rozdeľovať, atomizovať a izolovať do nedôvery, strachu, nenávisti. Až k postupnému otráveniu sŕdc a myslí. Myslí a sŕdc voličov, aby sa nemohli brániť pred politikmi, ktorí sa aj dezinformáciami lepia k moci a držia sa jej. Toľko zo zverejneného zámeru filmu.Ako na politiku a politikov, ktorí pre moc neváhajú obetovať aj to nejcennejšie – dôveru ľudí?Uránus predstavoval v gréckej mytológii personifikáciu nebies. S Gaiou, ktorá zas personifikovala zem, spolu splodili titanov. „A tí robili bordel,“ s úsmevom reaguje Tomáš Kriššák na predlohu pre názov pripravovaného filmového projektu. „V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali výraznú zmenu, že politická komunikácia je do veľkej miery tvorená manipuláciami, dezinformáciami, toxickým obsahom, rozširovaním nenávisti,“ upozorňuje expert na informačnú bezpečnosť. Poukazuje pritom na fakt, že politické prostredie prevzalo stratégie a metódy dezinfoscény. Demaskovanie dezinfopolitika RobertaScenár hovorí o politikovi, ktorého označuje menom Robert. „Rozhodol sa pre svoje mocenské ciele otráviť spoločnosť, pretože to vyhovuje jeho záujmom,“ rozpráva Kriššák, ktorý je v tvorivom tíme pripravovaného politického thrilleru. Politika Roberta, ktorý „rozdeľuje, aby panoval“, začne vyrušovať akýsi neznámy hlas. „Duch pravdy bude nastavovať tomuto skorumpovanému klamárovi nastavovať krivé zrkadlá, ktoré v ňom prebudí udupané svedomie,“ približuje člen tvorivého tímu.Modus operandi dezinfopolitikyPodľa dezinfoexperta Kriššáka sa politici aj v prístupe na využitie potenciálu dezinformácií inšpirovali minulosťou. „Panovník dokáže upevňovať svoju moc, keď rozdeľuje. Až tak dokáže panovať,“ vysvetľuje expert. Pre politikov je podľa neho rozdeľovanie spoločnosti spôsob, ako si zabezpečiť lepšiu mocenskú pozíciu. „Rozdelí, vnesie strach a ponúkne sa ako ochranca pred nebezpečenstvom,“ vysvetľuje Kriššák. „Dochádza k tomu, že nielenže spoločnosť rozdrobil a znefunkčnil, politik sa naviac stavia do pozície, že oklamaných ľudí umelo mobilizuje a oni – oklamaní – ho dokonca podporia.“ Tomáš Kriššák tu hovorí o dynamike, ktorá je spoločná Spojeným štátom, Európe a v nej aj Slovensku.Projekt filmového politického trileru na demaskovanie dezinfopolitiky a jej aktérov by mohol byť v kinách už koncom tohto volebného roka. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Dôvera či nedôvera nie sú vôbec abstraktné pojmy. Ich úroveň môžeme pocítiť rovno na peniazoch", tvrdí Hugo Gloss z Dekk inštitútu, ktorý systematicky študuje koncept dôvery.Prečo niektoré spoločnosti pod tlakom vydržia aj stročia, či dokonca pod ním zosilnejú, a iné sa rozpadnú prakticky samé, „pod vlastnou váhou“? Otázka, ktorá čoraz viac zamestnáva aj krajinku pod Tatrami. Príčinou je merateľný nárast bazálnej nedôvery, či naopak výrazný pokles dôvery. A ak si ľudia nedôverujú, či dôverujú málo, má to rovnako merateľné dôsledky – napríklad už len viac náročnej a až neprehľadnej papierovačky pri uzatváraní zmlúv, lebo, na čo všetko musíme myslieť, keď si nedôverujeme. A rovnako menej šťastia v spoločnosti. Ako na tom s dôverou sme a čo sa dá robiť, aby sme smerovali k šťastiu? Otázky, ktoré sa u nás dokonca zhmotnili a dali vznik výskumnej inštitúcii – a konkrétne Dekk inštitútu, ktorý má štúdium dôvery/nedôvery v spoločnosti vo svojej hlavnej náplni. Ako teda na nedôveru, aby sme si verili?Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ľudový antisemitizmus nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom dokonca i bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie? A prečo holokaust neučíme ako vzorce správania, ktoré sa môžu zopakovať aj dnes, tentoraz už ale na inej menšine? Témy rozhovoru s etnologičkou SAV Monikou Vrzgulovou z marca 2023, ktorý dnes vysielame v repríze.Slovensko si  na jar opätovne pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín – vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej HSĽS Jozefa Tisa. Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasových zákonov, rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov, kde boli títo naši spoluobčania  masovo vyvražďovaní?Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala no a najmä: Sme vôbec schopní, ale predovšetkým ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak,  boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla?Aktuálny, tohtoročný, prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič.  No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS.No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová.Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny?Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Chcú, aby po septembrových voľbách sedelo v parlamentných laviciach viac žien. Spúšťajú preto kampaň Zakrúžkuj ženu, v ktorej hovoria o dôvodoch, prečo vo voľbách krúžkovať ženy.  Má ísť o apolitickú iniciatívu s cieľom, aby po voľbách bolo viac žien v parlamente, hovorí v rannom podcaste Lucia Yar. Inšpirovali sa českou kampaňou Zakroužkuj ženu, vďaka ktorej sa mal podľa nich dostať do snemovne rekordný počet žien. „Cieľom je podporiť ženy kandidátky. V rámci Európskej únie sme na tom takmer najhoršie. Základná myšlienka je, že v zastupiteľskej demokracii žije 51% žien, no v parlamente ich zastupovalo len 32 poslankyň zo 150-tich. Nie je to naozajstné zastúpenie," hovorí Lucia Yar, ktorá koordinuje mediálnu kampaň.Yar tiež hovorí, že ak chceme, aby náš parlament zrkadlil spoločnosť, tak tam potrebujeme viac žien. „Prečo nevyužiť demokratickú možnosť a rozložiť krúžky inak ako v minulosti."Iniciatíva v Česku čelila mnohým negatívnym reakciám, s ktorými rátajú aj na v kampani Slovensku. „Očakávame, to isté čo v Česku. Tiež to mali náročné. Viem, že keď to budú mnohí počúvať, bude to pre nich iritujúce. Ale možno, keď si tento podcast vypočujú o desať rokov, respektíve si prečítajú, čo robila naša iniciatíva, tak si povedia, že neboli uvedomelí."Podľa Lucie Yar na Slovensku prevládajú mnohé nepravdivé stereotypy o ženách v politike. „Už teraz vidíme, že vo vzdelanostnom indexe sú na tom ženy lepšie ako muži. Je stereotyp, že ženy nemajú vedomosti na politiku,” približuje.Špeciálne Slovensko a Maďarsko sa podľa nej v eurobarameti ukazujú ako krajiny, ktoré majú v sebe zaužívané najväčšie stereotypy voči ženám. „Napríklad, že sa nerozhodujú tak dobre ako muži. Alebo že robia veľmi emocionálne rozhodnutia a nevyužívajú svoje skúsenosti. Štúdie z celého sveta dokázali, že ženy nie sú o nič horšie pri politickom rozhodovaní ako muži. Naopak, v niektorých oblastiach sú na tom lepšie,” tvrdí.Ďalší stereotyp, ktorý je na Slovensku zaužívaný je, že ženy nechcú ísť do politiky. „Na Západe nás s tým už dávno vypískali,” konštatuje.Podcast nahrala Denisa Hopková.

Brat a priateľ – slová ktoré o ňom vyslovil pápež František. Obsahom ich však naplnil ešte v čase, keď nestál v čele vyše miliardy katolíkov.To „brat a priateľ“ ale neadresoval katolíkovi. Obracia sa ním na brata vo viere, ktorá tú kresťanskú ešte predchádza. K židovskému rabínovi z jeho Buenos Aires, ktorý si prišiel na Slovensko prevziať čestný doktorát. A opäť: nie niektorej zo židovských univerzít, ale univerzitnej ustanovizne, ktorú zakladali ešte spolubratia pápeža Františka – jezuiti v Trnave.Hosťom RánoNahlas je Františkov spolurodák s poľskými koreňmi - rabín Abraham Skorka. Rabín Abraham Skorka v súčasnosti pôsobí na prestížnej Georgetownskej univerzite v Spojených štátoch ako hlavný výskumník pre židovské štúdiá a medzináboženské vzťahy. Počas predchádzajúceho pôsobenia v Latinskej Amerike sa venoval aj židovskému právu a bol riaditeľom rabínskej školy. Pôsobil tiež ako rektor a profesor židovského a rabínskeho práva v Latinsko-americkom rabínskom seminári.Prítomnosť rabína Skorku na Slovensku si všimol aj jeho vatikánsky priateľ pápež František. Na slávnosť odovzdania čestného doktorátu na Trnavskej univerzite mu poslal pozrav v podobe listu. František si v ňom spomína aj na svoju návštevu Bratislavy a osobitne na stretnutie so židovskou komunitou na Rybnom námestí. Priateľstvo s rabínom Skorkom v liste označuje za dar. 

Na pocitoch ukrivdenosti, vlastnej nedostatočnosti a pocitoch, že nás niekto ohrozuje, sa nedá stavať moderná spoločnosť 21. storočia. Strácame odhodlanie, sebavedomie a vchádzame do veľmi ťažkého obdobia s ohromujúcou frustráciou, hovorí o náladách Slovákov sociológ Michal Vašečka. Vypočujte si reprízu podcastu z marca 2023. Sme mimoriadne nedôverčiví. Dnes už prakticky doslova voči komukoľvek a čomukoľvek. Trpíme silným pocitom ukrivdenosti či sebapodceňovania sa, budúcnosti sa obávame a cítime sa neustále niekým či niečím ohrozovaní. Zároveň však máme veľmi vysokú mieru nárokov a kritickosti voči opatreniam vlády no i Európskej únie. Do mimoriadne zložitej doby lemovanej vojnou na Ukrajine, protiruskými sankciami, inflačnou špirálou, ale i dozvukmi pandémie Covidu tak vchádzame ako nesmierne polarizovaná, nedôverčivá a frustrovaná spoločnosť. Predčasné voľby pritom už klopú na dvere a pocity či nálady voličov sa tak už na jeseň premenia na reálne voličské hlasy, ktoré môžu doslova prepísať celú politickú mapu Slovenska i jeho ďalšie smerovanie. Čo o nás teda tieto nálady vypovedajú a ako ich zmysluplne uchopiť, tak aby sme sa ako spoločnosť stali odolnejší?A ako sa to vlastne stalo, že v týchto náladách vytŕčame, a to nielen v rámci EÚ, ale už aj v rámci krajín V4? Dá sa vôbec na takýchto základoch vybudovať zdravá a krízam odolná spoločnosť a keď nie, kam nás to môže uvrhnúť? No a ako môže čítať tieto pocity voličov naša politická scéna hmýriaca sa aj mnohými populistami a demagógmi? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Môj príbeh je veľmi komplikovaný, výrazne pestrý a mám pocit, že som pomaličky na jeho konci.  Mám pocit, že žijem posledné desaťročie svojho života, hovorí legenda slovenskej populárnej hudby Richard Müller. Aktuálne, spolu s Emmou Smetana, predstavil verejnosti duet “Tahle jedna vteřina”. Ako teda on sám vníma svoj životný príbeh, i jeho vrcholy ako aj pády? Na koncertných pódiách stál už v polovici osemdesiatich rokov minulého storočia a stojí na nich až dodnes no a to je už takmer 40 koncertných sezón. Na konte má niekoľko desiatok albumov a slovenskej populárnej hudbe vtisol nezmazateľnú, mimoriadne poslucháčsky príťažlivú ako i veľmi osobnú stopu. Oslovil skutočne veľmi mnohých, či už pri “Cigaretke na dva ťahy” v období “Keď odchádzajú lásky” a treba nám “Viera”, až po chvíle “Keď odchádzajú lásky” s “Hlavou v smútku či dokonca v “Tichu a tme”, v ktorých “Díva sa na nás Boh” a sme “Zodraný dažďom”. Ikona slovenského popu Richard Müller. Počúvate Ráno Nahlas s  Richardom Müllerom,  Emmou Smetana a ich najnovším spoločným hitom “Tahle jedna vteřina”. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

    Ako oddychovať, aby som sa oddýchnutým aj cítil? A nakoľko je pocit blaženosti, uvoľnenia či šťastia záležitosťou objektívnych daností, a do akej miery do toho vstupuje naša hlava, či mentálna výbava? Otázky príhodné pre dnešný 30. jún. Okrem toho, že pre takmer milión žiakov a študentov je posledným školským dňom, pre ďalšie tri milióny Slovákov je aj začiatkom dovolenkového obdobia. A to zvykne byť časom, v ktorom si chceme najmä oddýchnuť, vypnúť od pracovných stereotypov a načerpať čosi, čo nám dá silu a chuť ísť ďalej. Čo to môže byť a ako na oddych?   Témy pre Aleša Bednaříka, experta na tzv. pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia.   „Nemali by sme žiť taký život, ktorý vnímame že je hrozný, že si z neho potrebujeme brať dovolenku“, tvrdí Bednařík.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.   Od pondelka prechádzame na letný režim, v ktorom nebude každý deň vychádzať podcast Ráno Nahlas. Na ten sa cez prázdniny môžete tešiť iba v pondelok. Za to vám od utorka 4. júla zadarmo sprístupníme prvé dva diely podcastovej série Mafiánsky štát. Zároveň vám každý týždeň otvoríme ďalšiu epizódu tohto podcastu o politickej korupcii. Ak by ste si chceli vypočuť celú túto sériu, prihláste sa do služby Aktuality Navyše.

Je dôležité, aby sme nenormalizovali násilie ani vo verejnom priestore, ani v súkromí. Opakovane sa bolestne presviedčame, kam môže viesť šírenie nenávisti a vyhrážky. Politickí predstavitelia si to musia uvedomovať na každom kroku a prijímať štruktúrne opatrenia. Takým opatrením je aj tzv. Istanbulský dohovor, o ktorom sa vedú nezmyselné spory, hovorí na margo fackovej kauzy Borisa Kollára feministka Jana Cviková. A prečo to prezidentka podľa nej v politike vzdáva? Témy ako “Mýtus krásy” či “ambivalentnosť materstva” otvárala už pred tridsiatimi rokmi, na začiatku 90. rokov minulého storočia. Podieľala sa na kampaniach voči domácemu násiliu či sexuálnemu a rodovo podmienenému násiliu. Priniesla k nám, ako prekladateľka a literárna vedkyňa, množstvo kľúčových feministických autoriek a ich texty. Otvárala množstvo tém, ktoré osvetľovali rodovú nerovnosť na Slovensku a je spoluzakladateľkou prvej ponovembrovej feministickej organizácie Aspekt: Jana Cviková. Kam sa dostalo slovenské feministické hnutie za tých 30 rokov a prečo sme ešte stále silne patriarchálna, rodovo doteraz nerovná spoločnosť? Ako to, že napriek množstvu osvety i kampaniam, stále tolerujeme domáce násilie a prečo je, vo svetle sexuálneho násilia i voči deťom, tak dôležitá sexuálna výchova v školách? Prečo v našej politike ešte stále dominujú mačistické vzorce agresivity, potreby dominancie a nepriznania si chyby a ako to, že sa v nej ženy/političky neraz chápu len ako akési formálne alibi? Aká je v téme rodovej rovnosti dôležitý jazyk a ako vplýva tzv. generické maskulínum na vnímanie žien spoločnosťou a prečo si starostlivosť o stroje platovo ceníme viac ako starostlivosť o ľudí? Témy a otázky pre rodovú expertku, prekladateľku a literárnu vedkyňu Janu Cvikovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

  Príbeh v sekvencii obrázkov doplnených textom v bublinách. Alebo „grafický román“. Ak bol najprv záležitosťou najmä Západu a Japonska, komiks sa postupne udomácnil - a možno povedať, že sa stále ešte len udomácňuje - aj v našich končinách. A hoci jeho pôvodný názov v sebe skrýva komické obsahy, aktuálne je aj akousi autostrádou pre vážne obsahy s celospoločenským dosahom. A v rukách experta na dezinformácie aj nástrojom na obrazovo-textovo-bublinové obnažovanie.   Hosťom podcastu je Tomáš Kriššák, autor komiksu o vojne na Ukrajine Kira a jeho dobrodružstvo s týmto formátom.   „Slovensko je dlhodobo pod vplyvom ruských hybridných hrozieb, ruskej propagandy“, vysvetľuje dôvod, prečo pripravil komiks Kira. „Má pôsobiť ako taká imunitná pilulka. Keď si ho prečíta študent, učiteľ, či hocikto iný, mal by vedieť navnímať celý kontext deväťročného konfliktu ruskej agresie na Ukrajine. Mal by navnímať fakty a skutočnosti, ktoré pomôžu kognitívnej mape pre pochopenie toho, o čo ide“, tvrdí.   Komiks – jednoduchá forma pre nejednoduché obsahy   Formálne sa začiatky komiksu dávajú do osemnásteho storočia a spájajú sa s tlačenými novinami, v ktorých vždy bol vytvorený priestor pre humorný príbeh „sekvencie obrázkov s textom v bublinách“.   Predchodcovia sú však ešte staršieho dáta. Biblia pauperum – biblia pre chudobným v stredovekých chrámoch, či egyptské hieroglyfické príbehy. Spája ich jedno: obsahovému posolstvu pomáha obraz doplnený strohým textom.   Kriššák vyzdvihuje fakt, že komiks dáva čitateľovi možnosť výberu. „Komiksom môžete len tak preletieť, alebo si vybrať okno, pri ktorom sa chcete zastaviť na ľubovoľný čas. Každé môže byť zdrojom myšlienok a podnetov, ktoré ďalej inšpirujú“, rozpráva.   Kira – príbeh Ukrajiny   Kriššákov komiks Kira prináša príbeh malého ukrajinského dievčatka Kira. Proruskí ozbrojenci jej zabili mamu, ktorá sa vzoprela ich rabovaniu. Keď Kira dospela, stala sa zdravotníčkou, aby pomáhala obetiam Putinovej agresie. Jej príbeh sa však spája s malou holanďankou Terezkou zo zostreleného dopravného lietadla nad Ukrajinou a inou Kirou, ktorá dostala meno práve po nej, keďže ako zdravotníčka pomohla jej matke pri pôrode. Ich príbehy spája malá plyšová opička.   Podľa Tomáša Kriššáka je však Kira príbehom samotnej Ukrajiny. Krajiny, ktorú si chce násilne podmaniť Vladimír Putin. „Robí to pritom nielen násilím, ale aj dezinformáciami“, tvrdí. A tie Kira demaskuje.   Demokracia nie je samozrejmosť   „Demokracia nie je samozrejmosť. Je výsledkom konštantnej práce, až sebaobety človeka. Toho, že robí niečo pre svoje spoločenstvo“, tvrdí expert na informačnú bezpečnosť. Príkladom môže byť podľa Tomáš Kriššáka kontrast rokov 1918 a 1939. Prvý predstavuje vznik Československa a uvedenia demokracie do našich končín, druhý jej koniec vyhlásením Slovenského štátu ako satelitného štátu fašistického Nemecka. „Prvý dotyk demokracie s našimi končinami prežil len dve dekády“, upozorňuje Kriššák.   V kontexte septembrových predčasných volieb hovorí až o „horore“ a obave zo straty slobody pre svoju generáciu.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Étos politického spasiteľa nie je absolútne namieste,  prenášame ním iba vlastnú zodpovednosť za naše správanie na vyvoleného politika, hovorí na margo rozhodnutia prezidentky už viac nekandidovať sociologička Oľga Gyarfášová. Čo teda od politikov očakávame a prečo si opakovane volíme politikov, ktorí nás už sklamali a prečo sme tak dôverčiví k politikom? Rozhodnutie hlavy štátu Zuzany Čaputovej opätovne nekandidovať na post prezidenta vyvolalo v spoločnosti búrlivé reakcie a otvorilo diskusiu aj o tom, čo to vlastne politika je a či ju máme chápať ako akúsi obetu v prospech vlasti či spoločnosti a to i za cenu zdravia či rodiny alebo je výkon verejnej moci len akýmsi remeslom, na ktoré si spoločnosť najíma tých najkompetentnejších z nás a po uplynutí mandátu majú politici právo na svoj vlastný život.  Téma je však hlbšia, a znie: Odráža aktuálny stav slovenskej politiky skutočne a verne našu spoločnosť, jej nálady a najmä problémy? Alebo sa z našej politiky stal akýsi odtrhnutý vagón uháňajúci po vlastných virtuálnych koľajniciach poháňaných virtuálnou realitou a honbou za väčšinovou, ale čoraz viac tekutejšou a premenlivejšou, verejnou mienkou?  Prečo si teda opätovne volíme politikov, ktorí nás už v plnení svojich sľubov podviedli a sklamali tak očakávania voličov? Koho dnes reprezentuje politická scéna a ako je vlastne prepojená so skutočnou realitou, našou spoločnosťou a jej problémami? Ako si vyberáme tých, ktorí nás budú viesť a reprezentovať vo verejnom živote a prečo tomu neraz nevenujeme ani toľko pozornosti ako kúpe auta či podpisu hypotéky? No a napokon, ako nájsť spoločenský konsenzus v pasci narastajúcej nedôvery medzi nami? Témy a otázky pre sociologičku z Univerzity Komenského Oľgu Gyarfášovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vladimíra Putina a jeho aktuálny spôsob správy Ruska vo vojne s Ukrajinou obnažil čistokrvný gangster Jevgenij Prigožin“, tvrdí Matej Kandrík z bratislavského obranného tink thanku Adapt Institut. Víkendový pokus o prevrat či ozbrojený puč pritom označuje za „začiatok Putinovho konca“.   „Poníženie, ktoré Putin zažil, je faktickým ohlásením odchodu od moci. Zvlášť v autoritárskom režime, akým je jeho Rusko, neotrasiteľnosť a sila vodcu si nemôže dovoliť také zásadné spochybnenie a oslabenie, ako sme to videli cez víkend“, tvrdí Kandrík.   Po 24. februári a Putinovom vpáde na Ukrajinu prišiel 24. jún a vojenský puč v Putinovom Rusku od Putinovho spojenca Jevgenija Prigožina. A ak svet s napätím čakal, ako dopadne zjavne hladký postup jeho Wagnerovcov na Moskvu, s prekvapením prišla správa o jeho „exile“ v Bielorusku a stiahnutí jeho mužov, pričom Kremlin odvolal svoj „interdikt“ v podobe vyhlásenej hrozby spravodlivým a nekompromisným trestom. Čoho bol svet cez víkend svedkom? Čo sme sa z dynamiky revolty dozvedeli o stave moci a jej držiteľov v Rusku? Drží Putin opraty skutočne pevne v rukách? A šlo o epizódu, či prejav silnejúceho trendu, s ktorým bude musieť cár Vladimír počítať a svoju špeciálnu operáciu rozšíriť aj na domáci front?   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.  

Český prezident Petr Pavel naznačuje, že európske štáty musia lepšie monitorovať aktivity ruských občanov. Na Slovensku sa pritom darí aj niekoľkým Rusom, ktorí v iných krajinách čelili podozreniam alebo im z bezpečnostných dôvodov nebol poskytnutý pobyt.  Aktuality.sk včera upozornili na prípad ruského občana Alexeja Sukmanova, ktorý pod Tatrami vlastnil hotel. Keď si bol istý, že dostane povolenie na pobyt na Slovensku, hotel zatvoril a zamestnancom pri výpovedi tvrdil, že keď už bude mať pobyt, nebude potrebovať fungujúcu firmu. Sukmanov je pritom aktér kauzy Panama Papers a už fínski novinári upozornili na podozrenie, že pral špinavé peniaze. Náš reportér zistil aj ďalší podobný prípad – ruského podnikateľa, ktorý má vinicu v slovenskej časti Tokaja. V Česku ho vyhodnotili ako hrozbu a neudelili mu pobyt. Slovenské bezpečnostné zložky však tú istú hrozbu nevidia. Budete počuť aj bepečnostného experta Victora Breinera, aj prvého viceprezidenta policajného zboru Branka Kišša, ktorého sme sa pýtali, či je vôbec možné monitorovať všetkých ruských emigrantov. Moderuje Peter Hanák.

Je prezidentka jediná politička, ktorá sa dokáže postaviť Ficovi či fašistom? No nie je. Nevyrábajme kult osobnosti, hovorí na margo rozhodnutia hlavy štátu už viac nekandidovať sociológ Michal Vašečka. Je prodemokratické spektrum natoľko zakomplexované, že neverí, že sa tu nájde aspoň jeden kandidát, ktorý by mohol byť normálnym a dôstojným prezidentom? Dopĺňa ho politický komentátor Arpád Soltész.   Prezidentka Zuzana Čaputová oznámila svoje rozhodnutie, že už nebude kandidovať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Dôvodom má byť nedostatok síl a energie na ďalší 5 ročný prezidentský mandát. Čo sa skrýva za týmto vysvetlením a aký to bude mať dosah na prebiehajúcu predvolebnú kampaň? Aké zrkadlo našej rozhádanej, testosterónom naplnenej a mimoriadne spolarizovanej politike prezidentka nastavila a nepovzbudí to k ešte agresívnejším útokom voči politickým oponentom? Má politik s vysokou dôverou verejnosti povinnosť zotrvať v politike alebo naopak, je jeho výlučným a osobným právom, zvážiť svoje sily a ak cíti, že ich nemá dosť, má právo z politiky odísť? A ako vyzerali 4 roky prezidentského mandátu Zuzany Čaputovej a akú stopu do našej politiky i spoločnosti stihla vtlačiť? “My sme v niečom úplným neštandardom: Kto do teba kameňom, my do neho tromi a ešte železnou tyčou po hlave a do tohoto prezidentka ísť nechcela. Tu by som sa preto zamyslel nad tým, či ľudia, ktorí sa tu, v strednej Európe, nechcú postaviť zlu, že či by mali ísť do politiky. Naša tradícia totiž je, že zlu sa treba aktívne postaviť, a to veľmi nemilosrdne. A toto prezidentka nechcela urobiť.” Hovorí o rozhodnutí Zuzany Čaputovej sociológ Michal Vašečka. Toto rozhodnutie, rovnako ako Arpád Soltész, však považuje za legitímne, ľudsky pochopiteľné i férové voči voličom. Počúvate Ráno Nahlas, dnes o rozhodnutí prezidentky a to so sociológom Michalom Vašečkom a politickým komentátorom Arpádom Soltészom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Ak pätina štvrtákov nerozumie textu, tak je evidentné, že nejde len o deti z marginalizovaných skupín či deti z chudobných rodín, hovorí Michal Rehúš z Centra vzdelávacích analýz. Prepojenosť zlých výsledkov so socioekonomickým statusom je však podľa neho stále veľká a naše školstvo až príliš konzervuje deti v prostredí, z ktorého pochádzajú. Čo sa teda reálne  podarilo dvom exministrom školstva? Segregácia, to je slovo, ktoré by sme mali dnes poznať už iba z učebníc dejepisu. Žiaľ, je to niečo, s čím sa dnes a denne stretávajú naše vlastné deti. A nie je to len kvôli farbe pokožky, rase či etniku, ale deje sa to i kvôli majetkový pomerom ich rodičov a chudobe, v ktorej mnohé slovenské deti doteraz u nás vyrastajú. Jedným z kľúčov, ako tieto rozdiely stierať a spoločnosť čoraz viac integrovať, by malo byť vzdelávanie. Náš vzdelávací systém je však veľmi segregovaný a tak vzdelávanie našich detí beží po doslova paralelných linkách. No a začína to už v škôlkach aby to potom pokračovalo vo všemožných súkromných školách, elitných gymnáziách. Veľmi závisí od sociálno ekonomickej situácie rodín kde ich dieťa skončí a kam ho dajú študovať. Problémom je, že lepšie situovaní rodičia si dokážu zabezpečiť pre svoje deti, ktoré má nejakú vyššiu kvalitu, ale čo potom tí ostatní, hovorí Michal Rehúš z Centra vzdelávacích analýz. Navyše,  náš vzdelávací systém je sociálne veľmi rigídny a deťom príliš neumožňuje prerásť sociálny status ich vlastných rodičov. Inak povedané, slovenské školstvo konzervuje deti v sociálno ekonomickom statuse, z ktorého pochádzajú a do ktorého sa tak, napriek snahe i dobrým výsledkom, až príliš často musia vrátiť. A ako to, že ešte aj dnes, v roku 2023 nás musí európska komisia žalovať za segregáciu rómskych žiakov a prečo tieto deti nepovažujeme takpovediac za “naše deti”, ktoré si zaslúžia rovnosť šancí? A čo je príčinou toho, že pätina štvrtákov nerozumie predloženému textu, čo môžeme očakávať od vzdelávania detí s takto nízkou úrovňou čitateľskej gramotnosti a ako im vieme pomôcť, aby sa potom nestratili v čoraz viac zložitejšom svete? Štát v minulom roku vyčlenil na školské učebnice menej ako 10 miliónov. Prváčikom tak vychádza na učebnice 15 eur, vyšším ročníkom Základnej školy len 7,50, no a na stredné školy sa ujde ešte menej, iba 6 eur. Výsledkom tak môže byť ďalšia žiadosť, s ktorou sa školy budú musieť obrátiť na rodičov, aby vzdelávanie svojich detí podporili z vlastného vrecka. Je teda ešte vzdelávanie bezplatné alebo sa stalo iba akýmsi figovým listom maskujúcim dlhodobý nezáujem politických elít o naše deti a ich vzdelanie? A prečo nám takmer pätina najšikovnejších maturantov uteká študovať do zahraničia a ako tento “odliv mozgov” zastaviť? A ako obstáli exministri po voľbách 2020 a čo sa vlastne v školstve podarilo za uplynulé tri roky? Témy a otázky pre Michala Rehúša z Centra vzdelávacích analýz. Počúvate Rán Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje braňo Dobšinský. 

Festival Pohoda, ktorý býva každý rok na trenčianskom letisku, tento rok komunikuje tri hlavné témy - a to Ukrajinu, LGBTI+ ľudí a klimatickú krízu. Témou budú aj predčasné voľby. „Teraz ide o veľa. Vyjadrujeme sa k spoločenským témam. Niekomu to nie je sympatické, niekomu sa to naopak páči. Je fajn, keď je využívaná sila festivalu. Robíme to aj preto, aby niečo ako slobodný festival mohol vôbec existovať," hovorí v podcaste organizátor festivalu Michal Kaščák. „Neviem si predstaviť, že by sme sa zobudili do Slovenska, ktoré by zmenilo postoj voči Ukrajine," dodáva tiež. Michal Kaščák opisuje, že predaj lístkov - a to a všetky akcie na Slovensku - ide pomalšie. „Ľudia sa rozhodujú na poslednú chvíľu." Približuje aj ako sa dotkla inflácia a zdražovanie samotného festivalu. „Nechceme robiť taký exkluzívny festival, aby na neho mohla chodiť len časť spoločnosti. Chceme, aby bol dostupný pre väčšinu ľudí na Slovensku." Ako funguje zákulisie? Aké podmienky majú umelci? A aký program bude na tomto ročníku festivalu? V podcaste okrem Michala Kaščáka odpovedá aj členka tímu festivalu Barbora Bodnárová. Podcast nahrala Denisa Hopková.

  Len informujú? Či aj ovplyvňujú? Sú naozaj obrazom spoločnosti, či len malým výrezom, ktorý v skutočnosti celok deformuje? A nakoľko sa v nich odrážajú záujmy tých, čo si ich platia? Prieskumy verejnej mienky. S blížiacimi sa parlamentnými voľbami ich dôležitosť stúpa. Ako ich čítať a nakoľko sa na ne spoliehať? A aký je rozdiel medzi prieskumom verejnej mienky či volebným modelom? Téma pre Jakuba Hankovského z agentúry Ipsos.   Problém je už na začiatku: môže mať verejnosť mienku, či názor? Odpovede sa rôznia: od záporných v zmysle, že názor môže mať len jednotlivec, až po líniu, ktorá hovorí o nevyhnutnom zjednodušovaní, aby sme mohli študovať niečo také ako spoločnosť. V tomto zmysle hovorí Jakub Hankovský o „snahe pochopiť zastúpenie rôznych názorov alebo postojov v spoločnosti a rovnako ich rozloženie“.   Magická tisícka   Prečo sa pri tzv. reprezentatívnych prieskumoch pohybujeme pri čísle tisíc, ktoré zodpovedá veľkosti vzorky respondentov? Jakub Hankovský hovorí o „skúsenostiach desaťročí“ výskumu štatistiky a teórie pravdepodobnosti. Ich výsledkom je záver, že ide o „najlepší pomer medzi cenou a výkonom“.   S nárastom skúmanej vzorky totiž podľa neho rastú náklady, no riziko chyby odborne označované za „interval spoľahlivosti“ by sa výrazne „nezmenšilo“. Interval spoľahlivosti je pritom podľa Hankovského „územie“, na ktorom sa so spoľahlivosťou takmer rovnou istote nachádza „realita“, ktorú prieskum hľadá.   V podcaste nájdete odpovede aj na ďalšie otázky: - ako sa „meria“ verejná mienka - ktoré prieskumy sú presnejšie – telefonické, online alebo face to face - nakoľko veriť prieskumom? - čo obsahujú prieskumy, ktoré sa na verejnosť nedostanú   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nepreceňoval by som operačnú silu SMERu, ani jeho schopnosť rozdeľovať spoločnosť. Aj extrémnych ficových voličov vidím len ako marginálnu časť špoločnosti, hovorí bývalý poslanec SMERu Boris Zala. Podľa neho obavy z radikalizácie SMERu nie sú namieste a ako tvrdí, Hlas považuje SMER za stranu minulosti a konzervativizmu.  Pellegrini alebo Fico, Hlas či SMER.  I tak vyzerá, podľa dlhodobých preferencií politických strán, pravdepodobný víťaz nastávajúcich predčasných volieb. Do septembrových volieb ostáva už iba pár mesiacov a je zjavné, že po nich Slovensko zrejme otočí svoj politický kurz, viac či menej, doľava a o zostavovanie vlády sa zrejme pobije Pellegrini s Ficom. Ich aktuálne vzťahy sú síce čoraz viac napätejšie, zároveň ich však spája dlhoročná  politická minulosť a to i s mnohými spoločnými kauzami, ale aj straníckymi tajomstvami.   Čo teda bude pravdepodobnejšou voľbou Pellegriniho: Starý a dobre známy Fico alebo dominantné spojenectvo s koalíciou cudzincov z iného politického tábora: teda PS, SaS či KDH? A kam až je schopný skĺznuť pri love voličov konkurenčnej Republiky expremiér Fico a máme sa tejto radikalizácie báť? No a napokon, čo spája a čo rozdeľuje Hlas a SMER a ako by vyzerala Slovensko pod vládou ich verzií sociálnej demokracie?  Témy a otázky pre jedného zo zakladateľov našej ponovembrovej sociálnej demokracie, ako i  bývalého poslanca SMERu, Borisa Zalu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Snáď najznámejšia slovenská astrobiologička, ktorá je však viac za hranicami Slovenska ako doma. Jej doménou sú simulované misie, ktoré majú ľudstvo pripraviť na možnosť existencie mimo rodnej planéty Zem. Hovoria o nej aj ako o Žene z Marsu, ktorá paradoxne na tom Marse nikdy nebola. Študuje extrémofily - organizmy, ktoré majú radi extrémy, či v nich dokážu prežívať. Čomu sa od nich naučila a nie je jednou z nich?   Michaela Musilová.   Podieľala sa na príprave štyridsiatky simulovaných misií na Mars, tridsiatke pritom velila. Vyberala do nich posádky, riešila kritické situácie, aj milostné štvrouholníky.   „Čo sa týka tých „romantických“ veci som nastavila pravidlo, že ešte pred odchodom na simulovanú misiu sa musí celá posádka otvorene porozprávať, ako riešiť podobnú situáciu. Každá posádka si to nastavila svojim spôsobom. Boli také, ktoré sa riadili pravidlom zachovať diskrétnosť, no boli aj také, ktoré romantiku nezakrývali“, hovorí Musilová. Dôležité podľa nej je spoločná dohoda na pravidlách. „Ľudia majú na to sa kontrolovať, no dôležitá je spoločná dohoda“, tvrdí.   Ako na extrém, a to aj v spoločnosti? „Je potrebné dať na vlastný inštinkt. Ten vám povie, či je osoba dôveryhodná alebo nie. Je potrebné to počúvať, veď sme si ho pestovali celý život“. Otázka, ako na extrém pritom padla v kontexte toho, že Michaela Musilová je vo svojom vedeckom bádaní zameraná na štúdium extrémnych foriem života a čo si práve z toho odniesla.   Naviac pri potláčaní extrému v spoločnosti podľa nej pomáha aj odvaha na veci pozerať sa inak, spochybňovať ponúkané verzie. A tiež dať na rady ľudí a informačných zdrojov, ktorým dôverujeme.   V podcaste sa dozviete aj o časovom výhľade reálnej misie na Mars, alebo o tom, či budú lístky na ňu jednosmerné. Rovnako o programoch osídľovania Mesiaca.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slobodný človek rešpektuje, slobodný človek pozná svoje hranice a pozná aj hranice iných ľudí. Hovorí režisér kurdského pôvodu Mano Khalil, autor filmu “Susedia”. Filme o tyranií, ale aj o slobode a jej cene. O nenávisti, no aj o boji s predsudkami a propagandou šíriacou nenávisť. Film “Susedia” (Nachbarn) je príbeh z malej dedinky na sýrsko tureckých hraniciach, no predsa je aj o nás. V tomto príbehu ide totiž o stret nevinného, predsudkami nepoznačeného detstva s totalitnou propagandou ako i besmi úmyselne pestovanej a živenej etnickej, nacionalistickej a náboženskej nenávisti. Čo teda má príbeh malého 6 ročného Sera, hlavného hrdinu filmu, spoločné s nami a prečo sa nás to týka aj nás, tu na Slovensku? A ako sa tejto spaľujúcej nenávisti pestovanej totalitami dá vlastne brániť? A ako Kurdi, tento veľký národ s hlbokou a dávnou históriou vnímajú, že doteraz nemajú svoj vlastný štát a neraz sa stávajú obeťami režimov v štátoch, v ktorých dnes žijú? Počúvate Ráno Nahlas, s režisérom Mano Khalilom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

  „Smer s Hlasom bojujú o rovnakého voliča, ide o konkurentov. Smer je pre Hlas hlavným súperom“, tvrdí politológ Radoslav Štefančík. Neznamená to ale podľa neho, že by za určitých okolností nedokázali spolu vládnuť.   Po minulom piatku je to oficiálne: Slovensko bude mať parlamentné voľby s prívlastkom predčasné. A oficiálny je už aj termín: 30. september. Zoficiálnila sa tak aj predvolebná kampaň, ktorú tu zažívame už od jari. Na pomyselnom atleticko-politickom okruhu sú tak už vytvorené skupinky – čelo tvoria silnejúci Smer, odhodlaný Hlas, zatiaľ isté PS. Za nimi s miernym odstupom Republika v drese, ktorý má vytvárať zdanie demokratična. A potom tlačenica okolo nominačnej päť percentnej hranice, v ktorej sa tiesnia Sme rodina, KDH, OľaNO a Sas. Za zmienku však stojí aj dobiehajúca SNS. A Demokrati, Modrí, Aliancia a ďalší, ktorí sa trápia. Sme v predvolebnom nástupe na finiš.   „Z toho, ako sa Peter Pellegrini prezentuje, ako hľadá iné možnosti, viem si predstaviť, že o Smere uvažuje len ako o poslednej možnosti, ktorá bude realizovateľná len v prípade, keď sa mu nepodarí vyrokovať spoluprácu so stredopravicovými politickými stranami“, tvrdí Radoslav Štefančík.   Politológ však vidí problém v tom, že strany na stred od prava sa k možnej spolupráci s Hlasom priznávajú len ťažko. Mali by si však podľa neho uvedomiť realitu, že ak by odmietli spoluprácu s Hlasom na pôdoryse novej vlády, Peter Pellegrini by sa obrátil tam, kde sa mu doslova núkajú. „Vidíme, ako Robert Fico otvára náruč. A ak jeden náruč otvára a iní ju zatvárajú, vieme, kde môže Pellegrini skončiť“, ilustruje politológ.   Radoslav Štefančík pripúšťa aj možnosť, že Robert Fico by dokázal pre vládnu spoluprácu s Hlasom Pellegrinimu ponúknuť rovno premiérsky post. „Sám Fico si ho nárokovať nebude, ak by náhodou Smer vyhral voľby. A v tom vidím aj odkaz pre pravicové strany. Že treba zobrať Hlas na milosť a začať o ňom uvažovať ako o možnom partnerovi po týchto voľbách“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Prečo sa pozeráme na politické mimovládky tak cez prsty? Ved my sme predsa potomkovia národných buditeľov a aj Štúrovci boli vo svoje dobe akýmisi mimovládkarmi, hovorí šéf Komory mimovládnych organizácií Marcel Zajac. Podľa neho politika nepatrí len politikom ale občanom a tak legitímne patrí do porfólia mimovládneho sektora. A akú rolu hrá v mimovládnom sektore dnes už mýtický G. Soros? Starostlivosť o umierajúcich, ale aj o deti so špeciálnymi potrebami. Hospice i združenia venujúce sa autistom, ľuďom s downovým syndrómom či vzdelávaniu sociálne vylúčených. Nájdeme tam i rôzne osvetové spolky, všemožné záujmové zruženia a áno, i tie povestné nadácie s poslaním kultivovať občiansku spoločnosť a jej hodnoty. Len v roku 2020 to bolo dohromady vyše 50 tisíc občianskych združení a viac ako dva a pol tisíca neziskoviek poskytujúcich verejnoprospešné služby ako i vyše 3000 cirkevných organizácií či takmer 500 nadácií. Tak toto je náš mimovládny sektor a už len z týchto čísiel jasne vidieť, že redukcia tzv. “NGOčiek” na nejaké sorosovské spiknutie je nielen nepoctivé, ale aj hlboko nepravdivé zjednodušenie. Bez služieb vo verejnom záujme, ktoré vykonávajú mimovládne orgnanizácie si ani neviem predstaviť ako by tento štát vyzeral. Keď ich napríklad v oblasti zdravotníctva, sociálnych služieb či vzdelávania zrušia, kto ich klientov potom zoberie k sebe a kde skončia?  To sa pýta predseda Komory mimovládnych organizácií Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcel Zajac. Ako teda naozaj vyzerá svet slovenských mimovládok, čomu všetkému sa venuje, z čoho žije a prečo je úplne legitímne, že mimovládky dostávajú peniaze aj od štátu a venujú sa i politike ako správe vecí verejných? Témy a otázky pre predsedu Komory mimovládnych organizácií Rady vlády pre mimovládne neziskové organizácie Marcela Zajaca. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Dodo Dobrík z iniciatívy Darček pre Putina a Marián Kulich z Mier Ukrajine zbierajú peniaze na odmínovacie zariadenie Božena. Za necelý mesiac vyzbierali už viac ako 100 tisíc eur. Potrebujú však podstatne viac. Slováci podľa nich prispievajú aj z mála. Míny alebo nevybuchnutá munícia aktuálne môžu byť až na 40-tich percentách ukrajinského územia, ak počítame aj všetky aktuálne okupované, no v budúcnosti možno oslobodené oblasti. Sú na poliach a ohrozujú ukrajinské poľnohospodárstvo, ale aj v domoch. Ruskí vojaci totiž neváhajú nastražiť výbušné pasce v domoch, dokonca aj pod detskými hračkami. Odmínovanie súčasným tempom by trvalo približne 700 rokov. Preto sa slovenskí dobrovoľníci rozhodli vyzbierať na odmínovacie zariadenie Božena slovenskej výroby. Spolu s obslužným tímom stojí až 650 tisíc eur. Ak ich získajú, Boženu pošlú ukrajinským hasičom v Chersonskej oblasti. Ako sa dá kúpiť odmínovač, čo všetko zvládne, ako dlho môže slúžiť a komu presne pomôže? Dozviete sa v dnešnom podcaste Ráno Nahlas. Moderuje Peter Hanák.

Keď sa narodíte chudobným rodičom, s veľkou pravdepodobnosťou budete chudobný aj vy. Konzervujeme medzigeneračnú chudobu a máme vysoko selektívny vzdelávaci systém. Stačí zlá adresa či chudobní rodičia a to je vysoká šanca, že napriek snahe či talentu, zostanete chudobní, hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Roman Džambazovič. Chudobných je pritom u nás viac ako 600 tisíc. Kde je teda dnes ich hlas? Nemáme politické strany, ktoré by boli hlasom chudobných. Vyhovuje nám udržiavať komunity chudobných, s ktorými sa neráta. Je to pšstrosia politika  Sú tu, medzi nami: Naši chodobní. A nie je ich vôbec málo, práve naopak. Dnes je ich tu medzi nami viac ako 600 tisíc. V roku 2021 bol totiž na Slovensku ohrozený príjmovou chudobou každý ôsmy obyvateľ, čo v konkrétnych číslach znamená zhruba 660-tisíc osôb. Najviac sú pritom chudobou ohrozené viacdetné domácnosti, ale patria tam i neúplné domácnosti s deťmi, teda najmä matky samoživiteľky. Ide o viac ako 12 percent našich spoluobčanov, ktorí musia vyžiť s menej ako 424mi eurami na mesiac. Chudoba však nie je len o tom, že nie je čo do hrnca či neschopnosti si zakúriť v spálni. Je to i o nemožnosti ísť na akúkoľvek dovolensku, kúpiť si knihu, zájsť si na koncert či umožniť svojim deťom športovo či kultúrne sa vyžiť. Navyše, je to aj o nesprávnej životospráve, všmožných závislostiach, zlom zdravotnom stave či neblahom prvom dojme alebo čo i len takzvane “zlej adrese”, ktorá následne limituje aj vaše sociálne kontakty či dokonca výber vášho životného partnera. Je to teda o strate kontaktov s väčšinovou spoločnosťou a aj jej problémami. I jej politikou a jej kľúčovými hodnotami. Chudoba sa tak stáva akýmsi nezvoleným “spôsobom života”,  teda pomyselným batohom, ktorý sa na Slovensku, a to v až nebývalo vysokej miere, prenáša z generácie na generáciu a našu krajinu hlboko rozdeľuje: Ako sociálne, tak kultúrne, či hodnotovo, a tým pádom aj politicky.  Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o fenoméne chudoby a to so sociológom z Univerzity Komenského Romanom Džambazovičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský     

  V Rusku vidí na Slovensku agresora len 40% obyvateľstva. A hoci v tom majú všade navôkol jasno, za Putinovou agresiou voči Ukrajine u nás väčšina Putina nevidí. Naviac – polovica zhliada bezpečnostnú hrozbu v Spojených štátoch. V predvolebnom čase tu pritom éterom začali doslova lietať obvinenia z platených vplyvov. Či už Moskvy, alebo na druhej strane Západu a Nato. „Vplyvová prestrelka“ Naď - Fico neutícha. A ak jeden tvrdí, že platí Moskva a hneď centrálu jednej strany, druhý zas, že platené stratégie si tu uplatňuje Západ a Nato. V hre nie je pritom nič menej, ako budúce smerovanie krajiny. Sme vystavení vplyvom mocností? A čo Slovákov tak dezorientuje, že nedokážu rozpoznať agresora? Otázky pre Victora Breinera, experta na hybridné ohrozenia, ktorý ešte nedávno viedol aj špeciálny odbor pre hybridné hrozby na rezorte obrany a prispel aj k stratégii boja proti nim.   Odpovie aj na otázku, či je Ficov Smer-SSD a Uhríkova Republika bezpečnostnou hrozbou pre Slovensko. A rovnako, či je zvykom Nato ovplyvňovať voľby v členskách krajinách.     „Sme krajinou, ktorá sa v informačnej vojne odmietla brániť“   Síce disponujeme stratégiami, ako čeliť hybridným hrozbám, no tieto sú bez politického a finančného krytia, poukazue expert. Špecializované odbory, ktoré sú pri úrade vlády a na niektorých ministerstvách, fungujú podľa neho len vďaka peniazom z Bruselu a tieto projekty sú finančne kryté len do jesene tohto roka.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tragédia slovenskej politiky je v tom, že vytvorila príliš veľkú konkurenciu politikov, ktorí pracujú na základe populizmu, polarizácie a postpravdivosti, teda princípu rozmazať a spochybniť čokoľvek, ale najmä:  Označovať každého iného za totálne zlo a nepriateľa ľudu, hovorí pre Ráno Nahlas expremiérka Iveta Radičová. A prečo dnes opäť zápasíme o hodnoty Novembra 89?  Slovensko má po prvý raz v moderných dejinách takzvanú úradnícku  vládu, teda vládu, ktorá nevzišla z výsledkov parlamentných volieb, ale naopak: Úradnícka vláda sa ujala vládnutia z rozhodnutia prezidentky, a to predovšetkým v dôsledku faktického kolapsu celej parlamentnej politickej scény. Čo teda existencia úradníckej vlády vypovedá o  našej ponovembrovej politike a ako vláda nestranných úradníkov zatrasie nielen s našimi politikmi, ale najmä s postojom verejnosti k tomu: Kto, ako a predovšetkým, v mene koho naši politici vládnu? A koho teda naša politická elita v súčasnosti reprezentuje, akým politickým mečom bojuje, no najmä: Kde je dnes vlastne moc suveréna demokracie, teda občana a kde ju môže a aj má hľadať?  “Za vyše 33 rokov našej cesty je tu hodnotová polarizácia spoločnosti zhruba pol na pol, kde sme nepresvedčili približne polovicu spoločnosti o tom, že demokracia je kvalitnejšie, efektívnejšie a aj výhodnejšie zriadenie, ako režim spred Novembra 89.” hovorí bývalá premiérka Iveta Radičová. Prečo a ako sa to teda stalo a čo s tým vieme urobiť? Témy a otázky pre bývalú premiérku Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

  „Viem, že návrat je risk, no pomoc KDH na prahu zvoliteľnosti mi za to stojí“. František Mikloško pred týždňom ohlásil, že bude kandidovať v septembrových voľbách na kandidátke KDH.   Prednovembrový člen disentu, ktorý spájal jeho náboženské krídlo s kultúrnym a občianskym. Ponovembrový aktér VPN, neskôr KDH. Šéf parlamentu, ktorý v jeho prostredí pôsobil nepretržite dve dekády. Neskôr viacnásobný prezidentský kandidát, ktorý sa v ostatnom čase doslova našiel v knižnom dokumentovaní minulosti. A najnovšie: po tom, ako sa už raz s KDH rozlúčil - pre nesúhlas s otvorenosťou strany pre vládu s Ficom - teraz ide na jeho volebnú kandidátku.   František Mikloško.   V podcaste Ráno Nahlas hovorí, že už s návratom do aktívnej politiky nerátal. „Nemyslel som, že ešte pôjdem do politiky, no situácia je teraz vážna“, vysvetľuje svoje rozhodnutie ísť do septembrových predčasných volieb na kandidátke KDH.   Impulz v podobe pozvánky prišiel zo strany KDH. „Keď ma KDH oslovilo a ono sa nachádza na hranici zvoliteľnosti, tak som si povedal, že idem do toho. A som si vedomý aj risku, že to nemusí vyjsť, no vnútorná intuícia mi hovorí, že do toho mám ísť“, hovorí Mikloško.   Rozhodujúcim pri rozhodovaní bol podľa neho fakt, že kresťanskí demokrati sú na hranici zvoliteľnosti. Keby tomu nebolo tak, o politickom návrate by ani neuvažoval. „Ak prinesiem hlasy, budem rád. Idem do toho s pokorou“, hovorí.   „Sme politicky na dne, rozsypali sme sa, ak mám pomenovať slovenskú politickú scénu“ – takto František Mikloško na otázku, ako by pomenoval aktuálnu situáciu na Slovensku, ktorá mu podľa jeho vlastných slov „stojí za risk stratiť všetko“, čo si za polstoročie verejného pôsobenia vybudoval.   Nie unesenému štátu, ktorý charakterizuje Fico   Hrozná vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej podľa Františka Mikloška obnažili fakt, že „Slovensko bolo v bezpečnostnom ohrození“. „Tu hrozilo, že ľudia s kapitálom ovládnu túto krajinu a unesú ju“, vysvetľuje. A ide podľa neho o obdobie, ktoré sa spája práve s vládnutím Roberta Fica.   „Je potrebné zabrániť ére Roberta Fica. Po takom vládnutí by sa jednoducho nemali vrátiť, lebo by to krajine prinieslo depresiu“, tvrdí Mikloško. „Mali by dostať dištanc. Nemôžu si nárokovať, že idú zachraňovať Slovensko. Oni ho dostali do katastrofy“, hovorí politik Mikloško.   Pôjde KDH s Progresívnym Slovenskom? A je Uhríkova Republika stranou s prívlastkom nekresťanská? Rovnako nevadí, že Peter Pellegrini dve desaťročia ticho prisluhoval Robertovi Ficovi. Aj na tieto otázky zodpovie František Mikloško.   „Na KDH sa možno spoľahnúť, tridsať rokov bolo demokratickou silou a je pripravené rokovať o spoločnom postupe strán“. Podľa Františka Mikloška toto je poučenie z doterajšej politickej existencie kresťanských demokratov na Slovensku.   Ilustráciou „politickej zodpovednosti“ je podľa Mikloška napríklad fakt, že v roku 1998 dokázali ísť spolu aj s SDĽ, ktorá bola pohrobkom niekdajšej komunistickej strany; či o štyri roky neskôr s liberálnou ANO.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Strana Demokrati chce podať trestné oznámenie na exministra Kaliňáka a to v súvislosti s jeho výrokmi o údajnej manipulácií referenda o našom vstupe do EÚ. Pre Aktuality to avizoval exminister obrany Jaroslav Naď. “Buď klamal a žiadne falšovanie referenda nebolo alebo porušil zákon tým, že ako minister vnútra nekonal,” tvrdí Naď. SMER SSD zasa bývalú vládu obviňuje z akéhosi probruselského a proNATO sprisahania sa voči opozícií  a hovorí o kauze podobnej  “Watergate.” Predvolebnou témou sa tak stáva vzájomne obviňovanie sa z údajnej hrozby manipulácie volieb. Prezidentka ako americká agentka, úradnícka vláda z vôle miliardára Sorosa, povolebný Fico ako kat demokracie, kotlebovský démon na eurobankovkách. I toto je Slovensko štyri mesiace pred predčasnými parlamentnými voľbami a človeku sa až žiada, spolu s Járom Cimrmanom, opýtať sa dramatika Čechova: “A není to málo, Antone Pavloviči”? Predvolebná kampaň však vo svojom tempe ani intenzite nepoľavuje a tentoraz sa jej bojiskom stala téma údajných hrozieb z manipulácie volieb. Demokrati z nej obviňujú SMER či našich extrémistov, SMER SSD zasa hovorí o hrozbe nekalej predvolebnej ingerencie zo strany NATA či Bruselu.  Je teda Slovensko predmetom hybridnej vojny a majú politici svoje obvinenia podložené reálnymi faktmi? Téma pre exministra obrany Jaroslava Naďa ale svoj komentár pridá aj expremiérka Iveta Radičová. Vytvárame veľkú skupinu občanov, akýchsi “politických bezdomovcov”, ktorí úpenlivo hľadajú komu dať vo voľbách svoju dôveru. Politici riešení sú v defenzíve, ale to neznamená že po nich nie je dopyt no a ten dopyt rastie. I takto hodnotí aktuálnu predvolebnú kampaň bývalá premiérka Iveta Radičová Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský a kolega Marek Biró.        

Školstvo je stále v ére Márie Terézie. Nerozvíjame vnútornú motiváciu detí a dusíme ich prirodzenú zvedavosť. V školách vyrábame umelý systém, ktorý je odtrhnutý od života a deti tomu dobre rozumejú. Hovorí Učiteľ Slovenska 2022 Rastislav Očenáš. Žiakov berie ako partnerov a tvrdí, že deti potrebujú poznanie príčin a súvislostí a najmä zmysluplné aktivity, ktoré môžu aplikovať v reálnom živote.  Ja sa na svojich žiakov pozerám ako na svojich budúcich susedov, sú to pre mňa partneri. Beriem ich ako ľudí, ktorí budú o niekoľko rokov riadiť túto spoločnosť a chcem im teraz odovzdať čo najviac aby mi to potom mohli vrátiť. To sú slová Rastislava Očenáša, Učiteľa Slovenska za rok 2022. Nesmierne charizmatického a veľmi inšpiratívneho človeka, ktorý sa rozhodol venovať svoju energiu, záujem, ale aj svoju tvorivosť a invenciu našim deťom. Takých ako on nie je veľa, ale čím to vlastne je, že ich je tak málo? Prečo je, aspoň podľa štatistických prieskumov, vzdelanie tak hlboko v rebríčku našich priorít a čo učiteľom skutočne chýba? Aká je úroveň vzdelávania našich detí a je to ešte stále o ére Márie Terézie alebo sme sa už dokázali posunúť aspoň o slepačí krok do 21. storočia? A čo známky a domáce úlohy? No a napokon, čo naše deti, v tomto tekutom a nestabilnom svete, vlastne trápi a prečo tak narastá počet ich úzkostí, pocitov osamelosti a následnej frustrácie?   Témy a otázky pre Učiteľa Slovenska 2022 Rastislava Očenáša zo základnej školy Andreja Sládkoviča v Sliači. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Prečo niektoré spoločnosti pod tlakom vydržia aj stročia, či dokonca pod ním zosilnejú, a iné sa rozpadnú prakticky samé, „pod vlastnou váhou“? Otázka, ktorá čoraz viac zamestnáva aj krajinku pod Tatrami. Príčinou je merateľný nárast bazálnej nedôvery, či naopak výrazný pokles dôvery.   A ak si ľudia nedôverujú, či dôverujú málo, má to rovnako merateľné dôsledky – napríklad už len viac náročnej a až neprehľadnej papierovačky pri uzatváraní zmlúv, lebo, na čo všetko musíme myslieť, keď si nedôverujeme. A rovnako menej šťastia v spoločnosti.   Ako na tom s dôverou sme a čo sa dá robiť, aby sme smerovali k šťastiu? Otázky, ktoré sa u nás dokonca zhmotnili a dali vznik výskumnej inštitúcii – a konkrétne Dekk inštitútu, ktorý má štúdium dôvery/nedôvery v spoločnosti vo svojej hlavnej náplni.   Ako teda na nedôveru, aby sme si verili? Téma pre Huga Glossa z tohto inštitútu.

Prezidentské voľby vyhral podľa očakávaní úradujúci prezident Recep Tayyip Erdogan. Jeho vyše 20 ročná vláda tak bude pokračovať. Ako vyzerali dva týždne kampane? Prečo nedokázal opozičný kandidát Kemal Kilicdaroglu poraziť Erdogana? No a posunie sa Tureckom viac smerom na Západ alebo Východ?  V podcaste odpovedá expertka na Turecko a šéfredaktorka portálu Euractiv Lucia Yar. Podľa Yar sa Kilicdaroglu snažil dobehnúť Erdogana, no nedarilo sa mu to. „Prestal robiť mäkkú politiku, ako sme boli zvyknutí. Už nerobil rozhovory zo svojej kuchyne, ale pred bielym plátnom. V jednej časti bil do stola. Mal agresívnejšiu rétoriku, ale už sa mu nedarilo dobehnúť Erdogana," približuje. Lucia Yar tiež v podcaste približuje ekonomickú situáciu v Turecku, ktorá je v súčasnosti problematická. Ak sa podľa nej niečo nezmení - čo zdá sa, prezident Erdogan neplánuje - tak počas zimy ľudia budú bojovať s vysokými účtami. Tayyip Erdogan však sľubuje turecké storočie. Turecká republika totiž oslavuje prvých sto rokoch. „Berie to symbolicky, sľubuje veľké výstavby," približuje analytička. Podľa Yar Turecko čaká ďalší odliv mozgov - 45% Turkov sa plánuje presťahovať a až 75% mladých ľudí by chcelo z krajiny odísť. Náročnejšiu situáciu môžu mať menšiny. Erdogan každého, kto akýmkoľvek spôsobom podporuje kurdskú otázku nazýva teroristom. Dokonca jeho minister vnútra hovoril, že ak zvolia opozíciu, tak ich deti budú teroristi a ešte aj budú gayovia. „Šialená rétorika proti LGBTI+ ľuďom," hovorí v podcaste Lucia Yar. Ako sa môže vyvíjať vzťah Turecka s Ruskom? Pravdepodobne bude musieť Turecko a prezident Erdogan splácať účty. „V posledných týždňoch sme videli, že z Kremľa išli rôzne slová podpory Erdogana. Boli aj finančné injekcia - veľká investícia v jadrovej elektrárni, ktorú stavajú, " približuje analytička na Turecko. Podľa Yar môže byť príležitosťou, ako „splatiť dlh" Rusku napríklad blížiaci summit NATO - a to udržaním Švédska mimo vstupu do Aliancie. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Z Bratislavy sa na tri dni stane akési intelektuálne laboratórium, v ktorom sa bude hľadať odpoveď na jednu z najvážnejších otázok dneška – na Putinovu agresiu proti Ukrajine a na jej možné dosahy. Emanueal Macron, Ursula von der Leyen, Zuzana Čaputová alebo Petr Fiala a Ľudovít Ódor. Ale aj Michail Chodorkovskij či Svetlana Cichanovská. Prezidenti, premiéri, či opoziční lídri Ruska a Bieloruska. Tiež šéfovia diplomacií, generáli, predstavitelia think tankov… Mozgový trust s dosahom na aparáty štátov či medzinárodných organizácii. To všetko je v skratke obranná medzinárodná konferencia Globsec, ktorej osemnásty ročník odštartuje práve dnešný pondelok. Ako môže prispieť k vyriešeniu krvavej vojny tesne za hranicami Slovenska a Európskej únie? Téma pre zakladateľa a prezidenta tohto fóra Róberta Vassa.   Globsec 18 ročný „Globsec sme zakladali pred osemnástimi rokmi s cieľom, aby sme priniesli svet do Bratislavy“, spomína Robert Vass na začiatky. Hovorí rovnako o ambícii „dať Slovensku hlas v medzinárodnej diskusii“. „Slovensko je síce malá krajina, no môže prispieť zásadným spôsobom do globálneho diskurzu“, hovorí.   Bezpečnosť zoširoka „Bezpečnosť my definujeme široko, hovoríme o kybernetickej, energetickej, hospodárskej bezpečnosti. Dokonca počas pandémie sme zaviedli nový program verejného zdravia. Videli sme totiž ako jedna globálna padnémia môže zásadne ovplyvňovať fungovanie spoločnosti“.   Ako na bezprecedentnú nestabilitu? Tohtoročné tématické zamerania konferencie Globsec sa sústredí na prekonanie nestability, akú sme tu podľa Vassa dávno nemali. „Nikdy tá nestabilita či krehkosť nebola väčšia ako teraz“, hovorí. Zásadný narušením rovnaváhy bola Putinova agresia voči Ukrajine.   Ak mier tak len spravodlivý Tohtoročná konferencia Globsecu bude hostiť francúzskeho prezidenta Emanueala Macrona, či šéfku európskej komisie Ursulu von der Leyen. Do Bratislavy príde aj generálny prokurátor Ukrajiny Andrij Kostin. Práve s ním bude na Globsecu diskusia o vojnových zločinoch. „Mier nikdy nebude spravodlivý bez potrestania vojných zločinov“, tvrdí Vass. „Ak by sa tak nestalo, bol by to zlý signál pre všetkých budúcich agresorov“.   Dnes sa podľa Vassa aj na Ukrajine bojuje za odmietnutie princípu politiky sfér vplyvu.   Slovensko na chvoste podpory Ukrajine Globsce pravidelne mapuje vývoj trendov v postoji k vážnym globálnym trednom. Aktuálne sú to postoje k vojne na Ukrajine či dôvere k inštitúciám.   Hlavnú zodpovednosť za vojnu na Ukrajine podľa prieskumu Globscecu pripisuje Risku 40 percent ľudí. Je to najmenej z krajín strednej a váchodnej Európy. 34 peccent vidí pôvodcu konfliktu v Západe, podľa 17 percent ju spôsobila Ukrajina.   „Toto je tiež dôsledok politických hádok a chaosu v krajine“, vysvetľuje Vass.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Štát má svoje úlohy, ale určite nie je jeho úlohou postarať sa o tých, ktorí sa o seba dokážu postarať sami. Plošné sociálne dávky by som osekal a nastavil tak, že napríklad o detské prídavky by sa muselo požiadať a zdôvodniť ich potreba, hovorí pre Ráno Nahlas Alojz Hlina. A ako vysvetľuje svoju kľukatú politickú puť a striedanie strán? Strana mladých demokratov. OĽANO, Občania Slovenska, KDH, Umiernení, Dobrá voľba Umiernení no a dnes? Číslo 150 na kandidátke SaS. Takto kľukato i košato vyzerá politická púť dlhoročného “enfant terrible” našej politickej scény Alojza Hlinu. Do spomienok verejnosti sa zapísal aj zamurovaním jednej z pobočiek nebankovej spoločnosti, blokádou Slotovej SNS či odparkovaním sovietskeho tanku pred vilu Vasila Biľaka. Kedysi volil Vladimíra Mečiara, potom sa zasa v ďalšom politickom projekte zišiel, ale rýchlo aj rozišiel s Igorom Matovičom, aby následne z postu predsedu ovládol konzervatívnych kresťanských demokratov no a dnes je zasa číslom 150 na kandidátke liberálnej SaSky. O čom svedčí takáto kľukatá politická púť a je možné veriť tomu, že on sám vie čo chce a čomu vlastne hodnotovo verí? Vráti sa Matovičovi v jeho osobe konkurencia v politickom aktivizme a o čo mu dnes kandidatúrou do parlamentu ide? No ako vidí Slovensko krátko pred predčasnými voľbami a v čom by ho chcel zmeniť? Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s Alojzom Hlinom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V reakcii na príchod exposlanca Gyimesiho do maďarskej strany Aliancia, túto stranu opustila platforma Most-Híd. Tá sa následne spojila s Modrými Mikuláša Dzurindu. Dnešným hosťom podcastu Ráno Nahlas bol predseda strany Most-Híd Lázsló Solymos. Podľa neho sa predstavitelia SMK v Aliancii pokúsila vytesniť Most-Híd. Exposlanca Gyimesiho vníma ako človeka, ktorý rozbíjal aj vlastnú stranu a útočil aj na ministrov vlastnej vlády. Mostu prekážali aj Gyimeisho výstupy proti LGBTI+ komunite. „Ako môže menšinový politik útočiť na iné menšiny?“ pýta sa Solymos. Dodáva, že značná časť platformy SMK súhlasí s Gyimesim a aj s jeho spôsobmi. Nebola ale už aj predtým SMK Orbánovská strana? Prečo museli zakladať stranu Most-Híd nanovo? S Lászlom Solymosom sa rozprával Martin Sliz.

 Vyzývam všetkých rodičov, predbehnite pornopriemysel! Buďte vy tí prví, ktorí vysvetlia deťom na čo je sex a že je to niečo krásne v živote človeka. Nie je to nič zahanbujúce, ale treba tomu dať nejaké brehy lebo pornografia tomu žiadne brehy nedá, odkazuje šéfka organizácie Tlakový hrniec Lívia Halmkan. Tá varuje, že väčšina detí sa u nás k pornu dostane už vo veku 10 až 11 rokov a mnohé mu doslova prepadnú. Pornografia je vysoko návyková, dokonca oveľa viac ako alkohol. Väčšina detí sa pritom s pornom stretne už vo veku 10 až 11 rokov, hovorí šéfka neziskovej organizácie Tlakový hrnie Lívia Halmkan. Problémom je pritom, podľa nej, nielen vysoké riziko vytvorenia závislosti na pornografii, ale aj to, že častokrát ide o v podstate úplne prvú skúsenosť detí s ľudskou sexualitou. My sa totiž s našimi deťmi až príliš často o sexe vôbec nerozprávame a tému sexuality zbytočne tabuizujeme, popierame či dokonca ju označujeme za hriešnu a nemravnú. Príkladom môže byť aj aktuálna diskusia o novom štátnom vzdelávacom programe, ktorý sa vo verejnom diskurze doslova zredukoval na strašenie o predčasnej sexualizácii detí v školách a údajnej hrozbe akéhosi temného genderu. Na jednej strane tak voláme po plošných zákazoch a na strane druhej nechceme deti o tejto téma ani informovať a vzdelávať. Majú teda naše deti, v tejto tak nesmierne dôležitej ale i citlivej téme, ostať doslova v akomsi informačnom vákuu alebo si zaslúžia našu pozornosť a informácie aj o sexualite? Vieme a chceme sa rozprávať s deťmi o sexualite a patrí táto téma do škôl? A v čom porno ohrozuje zdravý vývoj detí a dá sa prakticky všadeprítomná pornografia nejako scenzurovať či aspoň obmedziť? Témy pre šéfku neziskovej organizácie Tlakový hrniec Líviu Halmkan. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Dnes sa už pozerám dopredu. Aj keby urobili sudcovia chybu, tak tu máme rôzne opravné prostriedky. Teraz je to opäť v rukách Najvyššieho súdu, ktorý prípadnú chybu senátu Špecializovaného trestného súdu môže napraviť“. Tak vidí piatkový oslobodzujúci verdik pre Mariána Kočnera šéfredaktor Jána Kuciaka Peter Bárdy.   Ešte v piatok hovoril o „zmesi smútku, hnevu a nepochopenia“, teraz o „odhodlaní“.  Oslobodený – verdikt, ktorý si v piatok vypočul Marián Kočner od senátu Ruženy Sabovej vo veci vraždy Jána Kuciaka. Ak jeho Alene Zsuzsovej naordinoval 25-ročný trest, pretože sa bála straty Kočnerovej apanáže či akejsi „životnej tepny“ a smerom ku Kuciakovi a prokurátorom mala konať „na vlastnú päsť“, pri Kočnerovi konštatoval „dôkaznú núdzu“ a chýbal mu priamy dôkaz resp svedok. Reakcie poznáme: zhrození Kuciakovci a Kušnírovej „fuj“ smerom k justícii, komentáre o „právnickom“ nie právnom štáte, či o spravodlivosti, ktorá stratila nielen, oči ale aj všetky ostatné možné zmysly. „Nejde o vyhodnotenie (Kočnerovej) neviny“ – aj tak dôvodí pezinský senát Ruženy Sabovej a hovorí o snahe vyhnúť sa justičnému omylu. Na ťahu tak bude opäť súd najvyšší. Vráti spravodlivosti oči a uši, chuť a čuch? Téma pre šéfredaktora Jana Kuciaka Petra Bárdyho.   „Ja tam tie veci vidím. Keď sme analyzovali Threemu, keď sme to čítali v redakcii, analyzovali to aj s expertmi iných médií a inštitúcií, všetkým to z nej vychádza. Že tam jednoducho Kočner so Zsuzsovou píšu o objednávke vraždy a vražde Jána Kuciaka. Je to jednoducho tam“, tvrdí Bárdy.   Od senátu Ruženy Sabovej očakáva zrozumiteľnú argumentáciu svojich záverov. Dúfa, že kauza neskončí len trestom pre ZsUzsovú. „To nedáva jednoducho zmysel. Tá Alena Zsozsová reálne toho Jana Kuciaka ani nepoznala“, vysvetľuje.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Je normálne, že medzi zložkami bezpečnostného aparátu existuje napätie. Ide o to, aby to napätie bolo v istej rovnováhe, tak aby sa z toho nestal likvidačný zápas. Hovorí na margo údajnej “vojny policajtov,” nový minister vnútra Ivan Šimko. Otázky o personálnych  zmenách považuje zatiaľ za predčasné, policajného prezidenta ale považuje za človeka na správnom mieste. Naopak, možnosť výmeny šéfa SIS si Ivan Šimko necháva otvorenú. Zabezpečenie férového, transparentného a zákonného priebehu predčasných parlamentných volieb. To je zrejme najkľúčovejšia misia nového ministra vnútra úradníckej vlády Ivana Šimka. Hoci patrí medzi spoluzakladateľov KDH i dzurindovej SDKÚ a bol už viackrát za tieto strany i ministrom, v tejto novej pozícii deklaruje nestrannosť a k straníckej politike sa vyjadrovať odmieta. Nového šéfa rezortu vnútra však okrem predčasných volieb čaká aj téma boja s  hybridnými hrozbami, ale najmä upokojenie situácie v bezpečnostných zložkách pri údajnej “vojne policajtov”. Aké budú teda prvé kroky nového šéfa rezortu vnútra, siahne aj k zásadným personálnym zmenám a je možné, že podporí výmenu v kresle šéfa tajnej služby SIS? No a nedesí Ivana Šimka stav našich bezpečnostných zložiek, ktoré sa zmietajú vo vzájomných sporoch a obvineniach z kriminálnej činnosti a prečo mu pri tejto téme napadla paralela s nacizmom? Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s novým ministrom vnútra Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. A AnnaMária Dőmeová.  

„Slovenská justícia je schopná odsúdiť skutočných objednávateľov vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Len nevieme, či to bude dnes, o rok alebo o desať rokov“. Pohľad Laury Kellöovej, členky investigatívneho tímu portálu Aktuality.sk   Súdny proces v prípade úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sleduje od prvého verejného pojednávania v januári 2020. V deň ohláseného vynesenia verdiktu hovorí o „semifinále“, nie o jeho finále. „Určite sa niekto odvolá“, tvrdí.   V podcaste s ňou preberieme možnosti, ktoré pred senátom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku stoja.   21. február 2018 – kdesi v tme a tichu rodinného domu vo Veľkej Mači vyhasli dva mladé životy rukou strelca, ktorý zabíjal na objednávku. S odstupom piatich dní správa o ich smrti mení krajinu. Po mesiaci padá vláda Roberta Fica. Po polroku polícia nasádza putá podozrivým. Po dvoch rokoch posiela vykonávateľov na roky väzenia, Mariana Kočnera a Alenu Zsuzsovú však oslobodzuje pre nedostatok dôkazov. Po zásahu súdu Najvyššieho sa prípad vracia pred sudcov a dnešný 19. máj – dva dni po narodeninách – 33tích nedožitých Jána Kuciaka a 60tych Mariana Kočnera – má byť dňom vynesenia verdiktu. Verdiktu, či Marian Kočner a Alena Zsuzsová sú objednávateľmi vraždy investigatívneho novinára a jeho snúbenice. Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.   „Po vražde Kuciak prestal písať, presne ako si to želal Kočner“, konštatuje členka investigatívneho tímu portálu Aktuality.sk   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Na Slovensku je lepšie byť zdravý než tu žiť s nejakým typom zdravotného hendikepu, hovorí Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. “Áno, ja sama by som mala obavu z toho, ako sa mi tu bude žiť so zdravotným postihnutím. Tá predstava je dosť hrozivá, dodáva. A prečo sú mnohí zdravotne postihnutí doslova “na vojnovej nohe” s našimi poisťovňami?  Sú tu, medzi nami. Sedia v invalidných kreslách, majú biele palice či vodiacich psov pre nevidomých, majú autizmus či Downov syndróm alebo trpia trvalými zdravotnými následkami po infarkte, porážke či dopravnej nehode. Či sú jednoducho už veľmi starí a zápasia s neduhmi vysokého veku. Sú tu, všade naokolo, ľudia s nejakým typom zdravotného postihu. Od osudu majú toho na svojich bedrách naložené viac ako dosť, náš štát im však často nielenže nevie dostatočne rýchlo a účinne pomôcť, ale neraz im stavia do života ďalšie bariéry a doslova im hádže polená priamo pod nohy. Svoje by o tom vedeli povedať aj ich blizki, ktorí často obetujú vlastné kariéry, prácu či dokonca i vzťahy, len aby sa o nich mohli postarať. No ani oni to tu vôbec nemajú ľahké. A stať sa to pritom môže komukoľvek z nás, nevieš dňa ani hodiny. A postoj štátu? Zrejme je to veľakrát aj cieľ i metodika úradov, odradiť uchádzačov o štátnu podporu a sťažiť im prístup k pomoci, na ktorú majú nárok. Obávam sa, že je to aj akýsi “tichý metodický postup” pretože to má dopady na štátny rozpočet, domnieva sa Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská Ako sa tu teda žije ľuďom so zdravotným postihom a prečo je pre nich často sociálna či zdravotné poisťovne doslova nepriateľmi? Berieme problémy ľudí s psychickými problémami vážne? A sme dostatočne empatickí k deťom, ktoré nie sú dokonale zdravé a umožňujeme im dosiahnuť najvyššie dosiahnuteľnú úroveň fyzického a mentálneho zdravia a k tomu aj príslušného vzdelania? No a napokon, ako sme na tom s tou už celé dlhé roky presadzovanou bezbariérovosťou? Témy a otázky pre Komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzanu Stavrovskú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje  Braňo Dobšinský.      

Ako sa zmenilo Turecko za vyše 20 rokov vládnutia prezidenta Erdogana? Existuje šanca, že by ho porazil líder opozície Kemal Kilicdaroglu? A ako sa môže zmeniť smerovanie Turecka s príchodom nového či staronového prezidenta? V podcaste odpovedá experta na Turecko a šéfredaktorka portálu Euractiv Slovensko Lucia Yar. Od roku 2018, kedy sa zmenil režim, je v Turecku vláda jedného muža. „Muža, ktorý má silu nad najdôležitejšou stranou, nad parlamentom, vládou, exekutívnou mocou cez súdnictvo, armádu a políciu. Je to vláda jedného muža a čaká sa veľakrát na jeho rozhodnutie," opisuje v podcaste Yar. Lucia Yar sa s lídrom Turecka stretla aj naživo na konferencii. „Aj to je vizitka, akým je politikom. Prišli s ním ľudia od polície, ochranky. Prišla obrovská kolóna ľudí, ktorá ho sprevádzala. Potreboval vedieť, kto bude v priestoroch, mnohých ľudí tam ani nevpustili. Uzavreli letisko. Keď Erdogan niekam ide, chodí s obrovskou pompou," približuje Yar a v podcaste opisuje, či ide z jeho strany o paranoju alebo dokazovanie si moci. Obľúbený líder Lucia Yar tiež v podcaste opisuje, že Erdogan má v rukách koncetrovanú takú moc, akú nemal okrem Mustafu Kemala Atatürka nikto. „Turecko oslavuje storočnicu. Erdogan je opäť najdôležitejší človek, ktorý bude mať pravdepodobne po smrti sochy po celom Turecku – podobne ako má aj Atatürka." Ako to, že je Tayyip Erdogan u časti Turkov aj po 20 rokoch obľúbený? „Erdogan to vie. Nikto nie je taký zdatný rétor a politik na tureckej politickej scéne ako on. Vie s masami neuveriteľne dobre pracovať. Aj po 20 rokoch vyzerá na predvolebných mítingoch vyzerá ako rocková hviezda. Kdekoľvek príde sú ovácie," približuje Lucia Yar. Podľa nej je obrovský úspech, že medzi dvomi kandidátmi na prezidenta bola takmer remíza . „Voľby môžu byť slobodné. Ale uhrať to na remízu, keď je všetko okolo ostrakizované, je podľa mňa obrovská vec," približuje Lucia Yar. Má Kemal Kilicdaroglu šancu poraziť Erdogana? „Je úradníkom. Nemá silné gestá a nevyzerá na pódiu ako rocková hviezda, ale ktokoľvek by tam bol a nie je to Erdogan, tak ho ľudia podporia." Podľa Lucii Yar budú výsledky prezidentských volieb veľmi tesné. Čo rozhodne o víťazovi? Vypočujte si Ráno Nahlas. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Úbohé a lacné, hovorí o snahe Roberta Fica delegitimizovať úradnícku vládu Ľudovíta Ódora sociológ Michal Vašečka. Podľa neho hlave štátu nezostávala iná možnosť, než prevziať zodpovednosť a úradnícku vládu vymenovať. Za veľkú chybu prezidentky považuje, že takáto vláda nevznikla už oveľa skôr. Tempo politického života podľa neho určuje Fico, ale ak jeho oponenti nebudú mať ťah na bránu a nepredefinujú tému volieb, vládnu moc si nezaslúžia. Slovensko má nového premiéra, doterajšieho viceguvernéra NBS Ľudovíta Ódora. Po Igorovi Matovičovi  a Eduardovi Hegerovi si po voľbách v roku 2020 zasadol do premiérskeho kresla už tretí šéf vlády. Na rozdiel od oboch spomínaných politikov sa však Ľudovít Ódor nestal predsedom vlády z rozhodnutia parlamentných strán, ale z vôle prezidentky Zuzany Čaputovej. Slovensko má tak po prvý raz vo svojich moderných dejinách takzvanú úradnícku vládu. Aj keď ide o vládu de facto mimo politických štruktúr, do mesiaca bude musieť predstúpiť pred parlament a požiadať poslancov o dôveru.Väčšina politickej scény si však nad vládou úradníkov doslova umýva ruky a kľúčoví politický hráči: od Roberta Fica až po Igora Matoviča si namiesto toho spravili z hlavy štátu mediálno politický terč. Ako v tejto zložitej politickej, ale aj hospodársko sociálnej situácii môže obstáť prvá vláda úradníkov v našich moderných dejinách, čo od nej môžeme vlastne čakať a ako to celé ovplyvní už i tak tvrdo kampaňujúcu politickú scénu? No a čo jej existencia urobí s politickou váhou ako i popularitou hlavy štátu? A napokon, zahrala prezidentka, s vyše miliónovým mandátom od voličov, pri kreovaní tejto vlády politicky dobrú a aj právne čistú hru? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku.  A čo vlastne bude rozhodovať v tejto našej letnej predvolebnej kampani? Tentoraz netradične s úradníkmi vo vláde a naopak, politikmi zasa tradične na love voličov?  Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Brat a priateľ – slová ktoré o ňom vyslovil pápež František. Obsahom ich však naplnil ešte v čase, keď nestál v čele vyše miliardy katolíkov. To „brat a priateľ“ ale neadresoval katolíkovi. Obracia sa ním na bratovi vo viere, ktorá tú kresťanskú ešte predchádza. K židovskému rabínovi z jeho Buenos Aires, ktorý si prišiel na Slovensko prevziať čestný doktorát. A opäť: nie niektorej zo židovských univerzít, ale univerzitnej ustanovizne, ktorú zakladali ešte spolubratia pápeža Františka – jezuiti v Trnave.   Hosťom RánoNahlas je Františkov spolurodák s poľskými koreňmi - rabín Abraham Skorka.   Rabín Abraham Skorka v súčasnosti pôsobí na prestížnej Georgetownskej univerzite v Spojených štátoch ako hlavný výskumník pre židovské štúdiá a medzináboženské vzťahy.   Počas predchádzajúceho pôsobenia v Latinskej Amerike sa venoval aj židovskému právu a bol riaditeľom rabínskej školy. V rokoch 1996-2008 a 2010-2017 pôsobil ako rektor a tiež ako profesor židovského a rabínskeho práva v Latinsko-americkom rabínskom seminári.   Prítomnosť rabína Skorku na Slovensku si všimol aj jeho vatikánsky priateľ pápež František. Na slávnosť odovzdania čestného doktorátu na Trnavskej univerzite mu poslal pozrav v podobe listu. František si v ňom spomína aj na svoju návštevu Bratislavy a osobitne na stretnutie so židovskou komunitou na Rybnom námestí. Priateľstvo s rabínom Skorkom označuje za dar.

Výsledkom predčasných volieb môže byť parlament, v ktorom budú sedieť iba tri strany: SMER, HLAS a PS. Rovnako tak ich výsledkom môže byť i parlament s desiatkou politických strán. Septembrové voľby tak môžu viesť aj k ďalším predčasným voľbám, či dokonca i k celej sérii predčasných volieb, hovorí šéf agentúry AKO Václav Hřích. Ficov SMER má našliapnuté k ďalšiemu volebnému víťazstvu. Ak by ale Robert Fico i vyhral septembrové predčasné voľby, ešte to vôbec neznamená, že by SMER zostavoval novú vládu. Na základe aktuálnych preferencií by totiž voľby mohlo vyhrať aj Progresívne Slovensko či HLAS Petra Pellegriniho. V budúcom parlamente tak napokon môžu sedieť iba tri politické strany: SMER, HLAS a Progresívne Slovensko, no rovnako tak je možné, že ich tam bude zastúpených pokojne až 9 či 10 (od Republiky či SaS a OLaNO až po SNS a KDH) . Výsledkom septembrových volieb tak môžu byť, a to už vo veľmi krátkom čase, aj ďalšie predčasné voľby, ba dokonca i celá séria predčasných volieb. Hovorí šéf prieskumnej agentúry AKO Václav Hřích. Slovensko podľa neho zrejme ešte nestálo pred tak ťažko odhadnuteľnými výsledkami volieb, ako je tomu práve dnes. Volič je znechutený, politikou otrávený a iba veľmi ťažko sa orientuje v nesmierne širokej ponuke, ktorú mu aktuálne dáva naša politická scéna. Máme mimoriadne atomizovanú a polarizovanú politickú scénu, musíme to  nejako rozseknúť, hovorí Hřích. Do hry pritom vstupuje aj celkom nový fenomén: Úradnícka vláda kreovaná z vôle prezidentky a počet voličov, ktorí sa rozhodnjú doslova na poslednú chvíľu a na základe aktuálnej emócie je stále pomerne veľmi vysoký. Hrozí tak mimoriadne špinavá predvolebná kampaň s kompromitujúcimi odhaleniami či dezinformáciami mieriacimi na prvú signálnu sústavu a to doslova až na poslednú chvíľu. O aktuálnych volebných preferenciách, ich interpretácií, ale aj o predvolebných trendoch a možných výsledkoch predčasných volieb so šéfom agentúry AKO Václavom Hříchom. A ako sa úradnícka vláda kreovaná prezidentkou odrazí na možnej politickej budúcnosti Zuzany Čaputovej pri nadchádzajúcich voľbách hlavy štátu? Témy a otázky pre šéfa prieskumnej agentúry AKO Václava Hřícha. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Už od nedele je horúcou témou týchto jarných dní – a to aj vpred hokejovo-šampionátovom čase –striedanie rovno celého vládneho kabinetu. Po tom, ako prezidentka a premiér Heger nenašli prienik svojich predstáv o budúcom personálnom usporiadaní, Zuzana Čaputová otvorila cestu pre úradnícku vládu, ktorej by šéfoval súčasný viceguvernér Ľudovít Ódor.   „Nie úradnícka, ale prezidentika“ – aj taká kritika zaznieva.   Ak vláda úradníkov bude pre Slovensko prvou skúsenosťou, nemusí ísť o skúsenosť celkom neznámu. Náš geopriestor vymedzený hranicami Európy prináša bohaté skúsenosti. Len medzi rokmi 1989 a 2015 sa tu podľa českého politológa Karlovej Univerzity Miloša Brunclíka sformovalo 53 úradníckych kabinetov.   Je autorom viecerých prác na tému úradníckych kabinetov, napríklad Úřednícké vlády v evropských zemích: funkční, či nefunkčí koncept?   Čo si vieme odniesť z analýzy toho, ako vznikali, ich legitimity, či vzťahu k politickým stranám pre ten náš slovenský úradnícko-kabinetný príbeh?   „Úradnícke vlády sa vyskytujú vo väčšej miere v postkomunistickej Európe, kde je nesporne vyššia miera korupcie“, tvrdí Miloš Brunclík pre podcast Ráno Nahlas. Z jeho analýzy vyplýva, že 45 zo 53 úradníckých vlád bolo práve v postkomunistickom geopriestore.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Investovanie nie je žiadna luxusná služba, ktorá je určená len pre privilegované a majetné vrstvy spoločnosti. Som presvedčený, že každý by mal investovať do svojej budúcnosti a to nielen kvôli zhodnoteniu úspor, ale aj ako ich ochranu pred infláciou,  hovorí finančník Michal Nalevanko. Súčasná doba plná kríz podľa neho nie je v dejinách ničím výnimočným. Slováci sú však ešte stále nedostatočne finančne gramotní a tak často nechávame “spaľovať” naše úspory v bankách namiesto ich investovania. Žijeme skutočne krízové časy. Ku kríze bezpečnostnej vyplývajúcej z vojny na Ukrajine, sa pridružila kríza energetická, v ktorej si Európa hľadá náhrady za ropu či plyn z Ruska. No a aby toho nebolo málo, máme tu aj vysokú infláciu, ktorá nám požiera ako platy, tak aj úspory. Na finančných trhoch panuje neistota, predikcie dlhodobého vývoja sú čoraz neistejšie a mnoho investorov tak zaradilo spiatočku a volí stratégiu opatrnosti. Rovnako sa tento pocit neistoty a opatrnosti prelieva aj medzi nás, bežných občanov. Kríza však nie je iba hrozba a straty, kríza je rovnako tak príležitosť a šanca na nové zisky a investície do vlastnej budúcnosti. Ako sa však vyznať v tom, do čoho sa investovať oplatí a do čoho už nie? Sú investície do zlata či nehnuteľností vždy tou najlepšou možnosťou ako zveľadiť svoj majetok? Podľa čoho môžeme spoznať kvalitných finančných poradcov a aké najčastejšie chyby robia Slováci, ktorí sa rozhodli vstúpiť na finančné či kapitálové trhy? No a pre koho je vlastne investovanie vhodné a skutočne na to musíme mať vysoký vstupný kapitál? A napokon, dá sa dnes na slušnú penziu takpovediac nasporiť iba v prvom a druhom dôchodkovom pilieri?  "Smrť z oplašenia," to je jedna z najčastejších chýb začínajúcich investorov, tvrdí ekonóm a finančník Michal Nalevanko. Tou ďalšou je zasa považovať banku za priateľa svojich úspor. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský      

„Moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne. Záchranou pred ňou môže byť robot, ktorý sa nemení, nepodlieha tak ani opantaniu mocou“. Pohľad Martina Spana, počítačového vedca, na možný prínos umelej inteligencie aj do politiky.   Hrozba či príležitosť? Ešte pred časom téma skôr pre kruhy zasvätencov, aktuálne hit, ktorý zamestnáva ale aj baví masy. Znalí veci s ňou spájajú konkurencieschopnosť krajín, či naopak jej stratu. To v závislosti od toho, nakoľko sa pre politické reprezentácie stane prioritou hodnou finančných injekcií. Umelá inteligencia, a to aj ako „parný stroj“ súčasnosti. Čo dokáže, kde sa vzala a kam nás môže doviesť. Máme sa obávať, či tešiť? Téma pre počítačového vedca, ktorý hovorí, že „umelá inteligencia je jeho život“. Hosťom RánoNahlas je Martin Spano.   Fascinácia prišla s dielom 2001: Vesmírna odysea, čo bol na jednej strane prelomový film Stanleyho Kubricka podľa predlohy Arthura C. Clarkea. „Objavil som tam Hala. Fascinoval ma. Nie tým, že všetkých pozabíjal, ale že napriek tomu, že nebol človek, správal sa ako človek“, spomína Spano.   Rovnako seriál Knight Rider. „Auto s umelou inteligenciou v ňom pomáhalo chytať zlých ľudí. Bol som taký fascinovaný, netušiac že ide o scifi, že som povedal otcovi, aby sme si také auto kúpili“.   „Autonómne autá ešte potrebujú pár rokov, tak sa to môže nakoniec aj splniť“, hovorí s úsmevom odborník na umelú inteligenciu.   „Umelá inteligencia je použitie počítačov na úlohy, ktoré predpokladali ľudskú inteligenciu“ – Martin Spano približuje, čo je umelá inteligencia. Môžeme podľa neho hovoriť aj o autonómnom systéme, ktorý sa dokáže rovnako autonómne rozhodovať.   Príhodnejšie pomenovanie vidí vo výraze „kognitívne systémy“. Ide podľa neho o systémy, ktoré „pomáhajú zvyšovať naše vlastné kognitívne schopnosti. Systémy, ktoré vidia, počujú, komunikujú, spracovávajú tieto informácie a rozhodujú sa“.   „Radšej budem mať od chladnej ocele vynikajúcu odpoveď, ako od človeka odpoveď zlú“, hovorí o svojej skúsenosti s aktuálnym hitom ChatGPT. „Prišiel som na to, že mi radí fantasticky“.   Spano približuje, že napríklad samotný chatGPT dokázal „vstrebať“ vyše polovicu webu a „z toho sa natrénovalo“. Systém podľa neho však len odpovedá tým, čím ho naplnil človek.   „Ak čítame, že umelá inteligencia si myslí to a to, nie je to správna formulácia. Umelá inteligencia to len berie z názorov človeka“, vysvetľuje. Zatiaľ nie je podľa neho kreatívna.   „To je práve priestor pre človeka pre budúcnosť. Napriek zdaniu kreativity človek je ešte veľmi dôležitý, pretože umelá inteligencia sa učí z jeho diel, z jeho kreativity.“   Môže prísť moment, v ktorom sa stane autonómnou? „Predpovedať je zložité, zvlášť keď ide o budúcnosť“, Spano reaguje vetou klasika. Ale ilustruje to tým, že ešte pred piatimi rokmi väčšina ľudí o niečom ak chat GPT ani len netušila a o desať rokov tu budú veci, o ktorých netušíme dnes.   Autonómii umelej inteligencie dáva dvadsať rokov a to s pravdepodobnosťou 60 percent. „Som presvedčený, že raz to nastane“.   Umelá inteligencia „parný stroj“ súčasnosti   Ak vynález parného stroja Jamesom Watom spôsobil priemyselnú revolúciu, umelá inteligencia prinesie podľa Martina Spana bez pochyby novú. „Stačí sa pozrieť, že prišlo zatiaľ len pár vecí ako generátory obrázkov, textu či videa, a už rozprávame o tom, ako sa to dotkne polovicu zamestnaní. A to sme ešte nič nevideli“, tvrdí.   Umelá inteligencia kompatibilná s človekom Podľa Spana ľudstvo čaká veľmi pozitívna budúcnosť, ktorú budú vďaka novým technológiám charakterizovať obrovské prebytky. Je to však podmienené výzvou pripraviť umelú inteligenciu kompatibilnú s človekom.   „Nestačí, aby bola len inteligentná – aj zločinec je inteligentný. Len inteligentná umelá inteligencia tak dokáže dokonale zničiť svet. My ju musíme urobiť ľudsky kompatibilnú“, vystríha.   Ako na to? Spano hovorí o „scifi“ riešení: „musíme s ňou jednoducho splynúť“.   Politické presahy umelej inteligencie Nastavenie algoritmov sociálnych sietí, za ktorými sú tzv. „odporúčiace“ umelé inteligencie, v súčasnosti podľa Spana privádza k nevídanej polarizácii spoločnosti. Vedie k nej vytváranie bublín, v ktorých sa človek uisťuje vo svojom nastavení, a to práve vďaka algoritmom, ktoré ho sýtia napríklad na základe jeho predchádzajúcich vyhľadávaní na sieťach.   „V minulosti sme mali takúto polarizáciu len v prípade náboženstiev. Niekto bol zanietený pre jedno, iný pre druhé. Dnes máme už takmer pre každý názor až postoj zanietenia, pretože práve algoritmy umelej inteligencie na pozadí nás v tom zanietení podporujú“, vysvetľuje.   „Tieto algoritmy nás držia v slučkách“, tvrdí Martin Spano. Východiskom a záchranou pred nimi má byť „socializácia“ s inými, „networking“ – spájanie sa, komunikácia, otvorenosť iným názorom.   Predpokladá, že táto otvorenosť iným názoom a cesta k nej sa raz bude musieť stať obsahom učebných osnov, ako napríklad etika, či iné predmety.   Záchrana demokracie „vylepšením“ umelou inteligenciou?   „Ak chceme demokraciu poznačenú sebecstvom človeka zachrániť, musíme ju vylepšiť umelou inteligenciu“ – počítačový vedec Martin Spano prichádza s týmto návrhom.   Každý človek by podľa neho disponoval svojim vlastným AI (artificial inteligence) poslancom, čo by bol software, ktorý by „dokonale poznal politické názory“ človeka, ktorého zastupuje. Prijímal by za neho na základe takýchto znalostí aj politické rozhodnutia.   Spano to nazýva „demokraciou na steroidoch“. Nemali by sme podľa neho 150 poslancov, ale 5,5 milióna AI poslancov s „promptným“ rozhodovaním.   V podcaste sa dozviete aj o tom, nakoľko sa umelá inteligencia využíva v predvolebných kampaniach, čo dokáže ponúknúť a ako by sa ňou mohla inšpirovať aj vláda.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.  

Grigorij Mesežnikov sa narodil v Rusku, sleduje pozorne, čo sa tam deje a je jeden z mála expertov, ktorí tvrdili, že Vladimir Putin je schopný rozpútať vojnu a že tak aj urobí. Je ale niečo, čo ho za viac ako rok vojny prekvapilo? Politológ v podcaste menuje dve veci, a to odvahu Ukrajincov a postoj ruského obyvateľstva. Vysvetľuje, že koncom 90. rokov bol režim na križovatke, no ubral sa zlým smerom. Dal prednosť najrepresívnejšej sile v spoločnosti. „Tá napokon Rusko zaviedla do obrovskej čiernej diery,“ hovorí. Grigorij Mesežnikov tiež v podcaste vysvetľuje, prečo neverí tomu, čo tvrdí Kremeľ – a teda, že Ukrajina sa pomocou dronov pokúšala spáchať atentár na ruského prezidenta Vladimira Putina. Naopak, myslí si, že je za tým samotný ruský režim. „Spochybňuje to viac vecí. Smer letu, časový rozdiel medzitým, kedy sa to udialo a kedy videá zverejnili. Moja hypotéza je, že v tom čase vypracovali plán, ktorého zmyslom bolo zvýšiť mobilizáciu ruskej spoločnosti na podporu režimu," tvrdí. Rusko potrebuje mobilizovať ľudí pre blížiacu sa ukrajinskú protiofenzívu a práve toto môže podľa politológa pomôcť. Môže ísť podľa neho o symbolický význam, že Ukrajina Rusko už poráža priamo v centre štátu, v srdci ruského režimu. „Má to psychologický rozmer. Časť mladých sa môže chytiť na to, že Ukrajinci stratili zmysel pre realitu a zaútočili na Kremeľ. A že základy ruského štátu sú ohrozené a chcú im zabiť prezidenta," približuje s tým, že to môže zasiahnuť menej informovaných Rusov s imperialistickými predstavami. Politológ tiež v podcaste opisuje, v čom sa ruský prezident zmenil a v čom ostal rovnaký – napríklad je podľa neho rovnako autoritársky, či rovnako neempatický, no zároveň viac podozrievavejší a diktátorskejší. No a je aj nebezpečnejší? „Putin ešte nevyčerpal zoznam darebáctiev, ktoré by mohol spáchať. Dúfam, že k tomu nedôjde,“ hovorí Mesežnikov a aj ich v podcaste približuje. Slovensko patrí popri Bulharsku dlhodobo k najviac proruským krajinám v EÚ. Mesežnikov v podcaste približuje, čo všetko to spôsobilo. Zároveň približuje aj najväčšiu obavu proruských politikov na Slovensku – a to víťazstvo alebo aspoň čiastočné vojenské úspechy Ukrajiny do našich parlamentých volieb. „Bude to pre nich znamenať krach. Toho sa boja najviac." Zmení sa zahraničné smerovanie Slovenska po voľbách? Podľa známeho politológa sa za päť mesiacov môže udiať hocičo, no ostáva optimista. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti verejných financií je zatiaľ najhorší v histórií. Štátny rozpočet by potreboval zlepšíť o vyše 6 miliárd. Na ozdravenie máme asi 10 rokov a cestou môže byť kombinácia škrtov ako i zvýšenia daní z nehnuteľností, ktoré sú u nás extrémne nízke. Hovorí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.  Práve dnes, 4. mája, uplynie pre vládu  dvojročná výnimka a automaticky sa zapnú sankcie vyplývajúce z dosiahnutia ďalšieho pásma takzvanej dlhovej brzdy. Jednou z nich je, že vláda musí povinne viazať 3 percentá rozpočtu, čo tento rok predstavuje vyše 700 miliónov. “Povinné viazanie zabezpečíme tak, že naši občania ani firmy ho nijako negatívne nepocítia,” tvrdí štátny tajomník rezortu financií Marcel Klimek a dopĺňa, že tieto peniaze použijú z rezervy určenej na kompenzáciu pre štátne podniky v súvislosti s energokrízou. Dlhodobá udržateľnosť našich verejných financií je však vysoko riziková a tak sa opäť zrejme nevyhneme povestnému uťahovaniu opaskov či zvyšovaniu daní Prečo je dôležité opäť šetriť a znižovať vysoký štátny dlh a čo by sa stalo, ak by sme to neriešili? V budúcnosti nás navyše čaká aj demografická kríza, bol teda matovičov prorodinný balíček zmysluplným opatrením alebo ide skôr o rozšafnú predvolebnú kampaň? Existujú rýchle a bezbolestné opatrenia na zrazenie potravinovej inflácie a sú slovenské dôchodky naozaj tak nízke ako to často počúvame z úst politikov? “Úroveň slovenských dôchodkov je primeraná veľkosti našej ekonomiky," tvrdí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Ján Benčík v politike končí a už nebude kandidovať. Andrej Kiska ho sklamal. Kto sú podľa neho voliteľné strany v najbližších voľbách? Ján Benčík bol zvolený za Za ľudí, ale dnes je členom klubu SaS. Dlhodobo sa venuje extrémistom, a aj oni jemu – boli mu dokonca zvoniť na dvere v jeho bydlisku. Napriek tomu sa nebojí a chodí verejnou dopravou. Poslanec priznáva, že sa mu, rovnako ako tejto koalícii, na potláčaní extrémizmu od volieb nepodarilo veľa zmeniť. Čím to je? Prečo sa mu nepodarilo nič presadiť? Tvoria politici zlo a nenávisť, alebo len reagujú na objednávku ľudu, ktorý si zlo a nenávisť žiada? Kto sú vlastne extrémisti v slovenskej politike, a kto je krajná pravica? Môže byť človek fašistom len trošku, len v jednej téme? Rozhovor s Jánom Benčíkom v parlamentnej knižnici nahrával Peter Hanák.

Vymýšľame tu koleso, robíme to systémom “pokus omyl”, ale nejdeme ani tak ďaleko, že by sme boli ochotní sa pozrieť na to, či nám to koleso funguje a či sa krúti. Sme v štádiu, že to robíme už iba ako akýsi kozmetický newspeak, hovorí o tom, ako na Slovensku riešime témy diskriminácie právnička z organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť Janka Debrecéniová. Tým aktuálnym prípadom je žaloba EK kvôli rasovej segregácii rómskych detí. Diskriminácia začína už v jazyku. Je už v tom, že delíme ľudí na my a oni a tým, čo nie sú takí, ako my, upierame práva, ktoré si nárokujeme my sami. Lebo sú skrátka iní a tým pádom sú akosi “menej”. Slovensko je príkladov diskriminácie plné. Od susedov, ktorí nedožičili zdravotne hendykepovanému schodiskovú plošinu, ktorá by mu umožnila kontakt s okolitým svetom, cez sexuálne obťažovanie mentálne znevýhodnených detí a mládeže po šikanu na školách, “ageizmus”, teda diskrimináciu seniorov pre ich vyšší vek k diskriminačnému správaniu pri pôrodoch až napokon po upieranie práve LGBTI komunite či rasovú segregáciu rómskych detí na školách. V tomto prípade nás, teda Slovensko, aktuálne už na európskom Súdnom dvore dokonca žaluje aj Európska komisia pretože to vyzerá tak, že už celé roky riešenie tohto vážneho problému skôr predstierame než ho skutočne a účinne riešime. No a výsledkom sú tak mnohé, dnes už zrejme nezvratne, poškodené detské osudy a možnosti ich ďalšieho uplatnenia sa v živote. O téme diskriminácie sa budem v dnešnom podcaste zhovárať s právničkou a lektorkou z organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť Jankou Debrecéniovou.   Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Takmer 40 percent koľajovej infraštruktúry je v nevyhovujúcom stave. To vedie k pomalejším vlakom, meškaniam, ale i obchádzania Slovenska zahraničnými obchodnými partnermi. Investičný dlh železníc sa pritom šplhá k stámilionom eur. No a na moderné rýchlovlaky môžeme u nás rovno zabudnúť. Politické elity hazardujú s bezpečnosťou cestujúcej verejnosti, hovorí šéf Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondrej Matej. A kedy sa podarí dostavať diaľnicu Bratislava Košice? 203 prechodných traťových obmedzení rýchlosti v celkovej dĺžke vyše 97,5 kilometra. Také sú aktuálne údaje Železníc Slovenskej republiky, ktoré dokonale ilustrujú čoraz viac kolabujúci stav našej koľajovej infraštruktúry. „Už ani tie koľaje neudržiavame tak, ako by sme mali a tým pádom degradujú rýchlejšie. Verím, že sa nemusí stať nešťastie, aby sme sa zmobilizovali,“ takto tento stav komentuje minister dopravy Andrej Doležal. Vysoké percento tratí v sieti Železníc Slovenskej republiky je v nevyhovujúcom stave, investície do nových sú utlmené už celé roky a výsledkom je tak obrovský investičný dlh no a vo vzduchu tak visí otázka, čo sa ešte musí stať, aby sa na našich železniciach nestala nejaká veľká tragédia, ktorá konečne prinúti kompetentných tento problém zásadne riešiť.  No a kedy sa konečne podarí naplniť sľub vtedajšieho premiéra Roberta Fica, že diaľnica medzi Bratislavou a Košicami bude hotová do roku 2010? Je totiž rok 2023 a do metropoly východu sa z Bratislavy po diaľnici stále nedostaneme. Aké sú dôvody a kedy sa tejto dopravnej tepny už konečne dočkáme?   Témy a otázky pre riaditeľa Inštitútu pre dopravu a hospodárstvo Ondreja Mateja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

  Jarná protiofenzíva ukrajinskej armády, či prelomová bitka moderných dejín. Výrazy, ktorých výskyt vo verejnom priestore v posledných dňoch dramaticky rastie. A posilňujú ich správy o ukrajinskej vojenskej prítomnosti na východnom brehu Dnepra, teda na území, ktoré držia Rusi. Sme na prahu novej etapy vojny? Možno rozhodujúcej? A ak sa čakalo na vhodné počasie a čerstvé posily – je ten čas tu? Naviac ak slovná podpora zaznieva rovno z úst šéfa Nato a ten hovorí o „dobrej pripravenosti“ Ukrajincov vziať si späť viac zabratého územia v nadchádzajúcej ofenzíve? Téma pre vojenského analytika Mateja Kandríka.   Nie frontálny útok, no zvrat možný   „Nečakajme nejaký epický frontálny útok na ruské pozície“, tvrdí analytik vojenského think-tanku Adapt Institute. Hovorí o potrebe prenastavenia očakávaní. „Čakajme skôr postupné metodické ničenie komunikačných a infraštruktúrnych uzlov. Ziska predpolia, na ktorom sa dá rozvinúť ďalšia ofenzíva. Hľadanie slabín v ruskej obrane na rôznych častiach frontu“, tvrdí.   Kandrík očakáva nenápadný rozbeh ukrajinskej ofenzívy.   Možno zaň považovať už aktuálnu prítomnosť ukrajinskej armády na východnom brehu Dnepra v oblasti oproti Chersonu? „To nie je také dôležité v celkovom obraze konfliktu“, tvrdí. „Vojnová línia má okolo tisíc kilometrov a aktuálne operácie Ukrajincov na východnom brehu Dnepra, ktorý je pod ruskou kontrolou, je len malou časťou frontu“, vysvetľuje.   Krym – strategický pre Moskvu i Kyjev   Záporožie je podľa neho najčastejšie diskutovaný smer pripravovaného útoku, ktorý by mal smerovať k rozdeleniu územia na dve časti. S cieľom odrezať zásobovacie trasy po pobreží Azovského mora smerom Krym. Na Krym, ktorý je pre Vladimíra Putina strategický.   „Krym by tak zostal veľmi zraniteľný. Zásobovanie by bolo možné len cez Kerčský most a pred Moskvou by vyvstala otázka, či je to udržateľné“, vysvetľuje vojenský analytik.   Začiatok očakávanej jarnej ofenzívy ukrajinskej armády očakáva do polovice mája. Nepredpokladá však, že pôjde o rozhodujúcu bitku v zmysle konečného ťaženia k víťazstvu. Podľa Mateja Kandríka môže byť zlomová, no v zmysle, že dá smerovanie ďalšiemu vývoju vojny. „Môže byť zlomom, kedy sa Ukrajine podarí otočiť“, vysvetľuje.   Prigožin: Tretia svetová je blízko   „Ak nám Rusko hovorí, že v prípade útoku na Krym je pripravené použiť jadrové zbrane a Kyjev deklaruje, že Krym chce naspäť, bude to znamenať, že západ stiahne svoju podporu?“, pýta sa Kandrík. Pripomína pritom, že aj v prípade výrokov šéfa Wagnerovcov Jevgenija Prigožina ide o „zastrašovanie“.   Poukazuje na fakt, že podľa ruskej „jadrovej doktríny“ Moskva už dnes má zámienku použiť jadrové zbrane. „V ich jadrovej doktríne sa hovorí, že aj konvenčný útok zásadným spôsobom ohrozujúci ruskú štátnosť a ruské územie môže byť dôvodom na nukleárnu odpoveď“, tvrdí.   „Formálne anektované územia Luhanska, Donecka a Záporožskej oblasti boli pod ukrajinskou kontrolou, a tá (jadrová) odpoveď neprišla. Ak by som mal byť diablov advokát, pýtal by som sa, či chceme skutočne Kremľu veriť jeho jadrové vyhrážky“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Zo Slovenska ročne utekajú tisícky mladých ľudí a nevieme či sa domov ešte niekdy vrátia. To je jeden z najväčších problémov Slovenska. Slovensko totiž dramaticky starne a vymiera. Chýbajú tu škôlky i nájomné byty, liať peniaze do detských prídavkov nepomôže. Nebude to tu ružová záhrada, hovorí demograf Branislav Bleha. Slovensko starne a vymiera. Pod tieto neblahé demografické prognózy sa podpisuje najmä skutočosť, že ženy majú dnes výrazne menej detí než mali ich staré mamy, ale i to, že priemerne sa dožívame oveľa vyššieho veku než sa dožívali naši starí rodičia. Ako teda bude vyzerať toto “staré Slovensko” a vieme tieto takpovediac “japonské trendy” aj nejako reálne zvrátiť?  Ako budú vyzerať naše penzie a kto sa o čoraz väčšiu masu penzistov v ich starobe postará? Prečo sa vo svetle týchto prognóz bránime migrácii no a prečo je omylom myslieť si, že keď do sociálneho systému nasypeme kopu peňazí, tak prinútime ženy viac rodiť? Zo Slovenska pritom i dnes, tak ako v časoch našich starých otcov, stále odchádza až priveľa mladých, talentovaných a šikovných ľudí. Chýbajúce hlavy, a čoraz viac už aj ruky, by tak mohli nahradiť migranti. Máme však nejakú zmysluplnú migračnú politiku? A aké dopady na nás bude mať rómska téma či klimatické zmeny a výrazný nárast populácie v Afrike? No a prečo je vylúčený návrat modelu mnohopočetných tradičných rodín? Témy a otázka pre demografa Branislava Blehu z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

18. marec 2023. Krajinou sa rozbehla poplašná správa – horí Banská Štiavnica! Plamene, ktoré ničili pitoreskné zákutia historického centra pamiatkovej rezervácie zapísanej v UNESCO. V pamäti zostávajú zasahujúci hasiči a živé reťaze dobrovoľníkov, rukami ktorých v tej hektike putovali kultúrne a zbierkové hodnoty za milióny. Obraz gotickej svätice na zemi, ktorú prekračujú ľudia, až mrazil! A správy o tom, že poistenie takýchto hodnôt pre štát nebolo prioritou, len dokreslili marazmus, ktorý aj tento požiar poodkryl. Ako sa má Štiavnica po vyše mesiaci? Pozrieme sa na to so Zuzanou Denkovou, ktorá stojí v čele Banského múzea s poškodenou budovou Bergerichtu.   Vypočujte si Ráno Nahlas so Zuzanou Denkovou:   Padnutá svätica   „Symbolom tej situácie je pre mňa jeden z našich najvzácnejších exponátov – gotická svätica – na podlahe námestia a ešte aj prekračovali jej hlavu. Dúfam, že takéto obrazy už nezažijem“, hovorí riaditeľka múzea.   Do pamäte sa jej vryli najprv „mračná oslepujúceho dymu“, ktoré v priebehu okamihu prerástli v „inferno“. „Tam už ste cítili tú horúčavu, ktorá vás odtláčala od budovy“, spomína riaditeľka Denková. „Tam ste si uvedomili silu toho živlu a že ste v podstate bezbranný“.   Požiar poškodil sedem budov. Okrem banského archívu v správe ministerstva vnútra a budovy banského múzea, ktoré zas spravuje rezort životného prostredia, aj objekty v súkromných či mestských rukách.   Sľúbené milióny   Vláda mestu a postihnutým prisľúbila štyri milióny na sanáciu objektov a ďalších sedem pre ministerstvá na obnovu poškodených budov a archívu v ich správe.   Slovenské banské múzeum podľa svojej riaditeľky doteraz nedostalo nič. „My sme zatiaľ tieto prostriedky nedostali“, konštatuje Zuzana Denková.   „Čakáme. Beriem to tak, že existuje uznesenie vlády a budú tam pravdepodobne nejaké procesné úkony, ktoré musia prebehnúť, aby nám tie peniaze prišli“, dodáva.   Keď sa o rozpočte rozhoduje len na ministerstve   Tvrdí, že nevie, ako bude nastavená schéma financovania. „Priznám sa, že som zatiaľ s nikým, kto by vedel, ako to bude fungovať, nediskutovala. Viem len, že ministerstvo životného prostredia poslalo rezortu financií žiadosť o prvú tranžu na prefinancovanie likvidácie súčasnej strechy a výstavby dočasnej“, hovorí riaditeľka Denková.   Paralelne s čakaním na peniaze banské múzeum hľadá prostredníctvom verejnej súťaže zhotoviteľa dočasnej strechy.   Riaditeľka Slovenského banského múzea sa kriticky stavia k príprave rozpočtu pre rezortné subjekty. „Priznám sa, že nerozumiem mechanizmu, ktorým sa rozhoduje, na aké úlohy dostanete peniaze a na ktoré nie. A akým spôsobom sa o to uchádzať, kde sa o tom rokuje. Čo sa týka rozpočtu, nikdy som nebola prizvaná na rokovania, kde by sa formulovali nejaké rozpočtové limity napríklad na najbližšie tri roky, kde by sa mali zadať požiadavky. A to som šéfka múzea! Takáto diskusia jednoducho nie je. A nebudem si ju vymýšľať“, tvrdí.   Aká je prax? „Jednoducho nám príde papier. Tu máte budget, vy si ho rozpočítajte. A to je všetko! Ale aj ten budget je vždy len na tie mzdy. Čiže aj keď si to akokoľvek rozpočítame, je to jedno“, tvrdí Denková.   Bez širokých laktí to nejde?   Vidí v tom systémový problém, že o peniazoch na rozvoj rezortných inštitúcií sa rozhoduje od stola a v centrále. „Je to o osobnom rozhodnutí ministra. Alebo o kontaktoch štatutára vo vedení toho ktorého ministerstva, že dokáže si vydobyť a presadiť prostriedky“, hovorí riaditeľka Denková.   „Z tohto pohľadu musím povedať, že som mimoriadne slabý štatutár. Za tri roky sa mi nepodarilo od ministerstva pozitívne vybaviť žiadnu z našich žiadostí o kapitálové prostriedky“, ilustruje. „Čiže ani v roku 2020, 2021 ani 2022 sme nedostali ani euro na žiadny z našich investičných projektov. Vždy to zostalo len pri žiadostiach“, dopĺňa.   Zuzana Denková hovorí, že zo strany ministerstva životného prostredia ako zriaďovateľa jej chýba spätná väzba o tom, že by bralo vážne požiadavky banského múzea. „Že berieme vás vážne a rešpektujeme, že to, čo píšete je relevantné, poďme o tom aspoň diskutovať. Toto ja som proste nezažila“, tvrdí.   „Však ja poviem Janovi“ Ilustrovať to má aj fakt, ktorý obnažil až požiar v Banskej Štiavnici, keď samotné banské múzeum nemalo peniaze na svoje poistenie, ani poistenie exponátov.   „Však ja poviem Janovi“, mala byť podľa Denkovej reakcia premiéra Eduarda Hegera na to, že banské múzeum nedostalo žiadne kapitálové prostriedky počas troch rokov jej šéfovania. „Janom“ pritom premiér označoval ministra životného prostredia Budaja, ktorý má múzeum v gescii.   „Ja som mu vtedy odvetila, že ale ja nechcem, aby ste hovorili Janovi, Ďurovi, Jožovi. Ja by som chcela, aby sme spoločne našli systém, ako bez ohľadu na Jana, Ďura, Joža a Zuzku budú tieto financie na rozvoj inštitúcií prúdiť.“   „Mne sa nepáči predstava, že dobrý štatutár je ten so širokými lakťami“, ilustruje svoj prístup Denková.   Aká koncovka s poistením? Aká je teda koncovka s poistením banského múzea? „Súpis majetku, inventára a zbierky sme poslali jednej spoločnosti, ktorá má v našom mene osloviť poisťovne, vypracuje sa ponuka a od ministerstva máme prísľub na peniaze na tieto poistky“, dodáva.   V podcaste sa tiež dozviete o stave presťahovaných zbierok alebo o termíne postupného otvárania štiavnických expozícií.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nevera neraz vzniká z hlbokej frustrácie, chýbajúcej intimity či vzájomného nezdieľania sa, takže je veľmi ťažké súdiť to zvonku. Hovorí o fenoméne nevery vo vzťahoch autorka pripravovaného dokumentu “Hranice vernosti” Diana Fabianová. Podľa nej hranice vernosti a teda i toho, čo už je neverou, nie sú fixne dané a určuje si ich každy jeden vzťah svojou vlastnou dohodou. Problémom však je, že o tom, aké máme hranice a čo sú naše tabu príliš málo komunikujeme a to i v tých najintímnejších vzťahoch.  Približne každé druhé, v lepšom prípade, každé tretie manželstvo končí u nás rozvodom. No a okrem ťažko uchopiteľného argumentu o “rozdielnosti názorov, pováh a záujmov”, patrí medzi najčastejšie dôvody rozvodov aj nevera. Tá je pritom veľmi častým a zásadným elementom nielen v manželstve, ale aj vo všetkých iných formách vzťahov. Prečo sme až takíto neverníci a čo to tá nevera vlastne je? Je neverou iba explicitné sexuálne podvedenie partnera alebo je to už aj zdanlivo nezáväzné internetové flirtovanie či dokonca je možné za neveru považovať pozeranie porna? Fenomén nevery skúma vo svojom pripravovanom dokumentárnom filme “Hranice vernosti” dokumentaristka Diana Fabianová.   Témou dokumentu, ktorý obnaží aj súkromie samotnej autorky, je však i koncept radikálnej úprimnosti vo vzťahoch. Ako teda vnímame to, čo je nevera, dá sa odpustiť a ísť vo vzťahu ďalej? A sme vôbec pripravení zdieľať s partnerom naozaj úplne všetko a byť tak pre neho sexuálnym partnerom, priateľom a životným partnerom v jednom alebo je tento koncept exkluzívneho monogamného vzťahu už prekonaný? A ako éra internetu zmenila naše vzťahy a to ako sa do nich dostávame? Témy a otázky pre dokumentaristku a matchmakerku Dianu Fabianovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Digitálni domorodci – označenie, ktoré prischlo poslednej – najmladšej generácii, ktorá si tu žije s nami po roku 2000. V digitálnom prostredí sú na jednej strane ako ryba vo vode – technologicky zruční, multitaskingoví. Na druhej vždy len ľudia – s obmedzenou kapacitou spracovania až neskutočne bohatej ponuky vnemov, s tendenciami považovať virtuálne za skutočné, hru za realitu; až po problém, že čo nie je na obrazovke smartfónu akoby ani nebolo. Čo však môže priniesť následný stret so svetom, ktorý je ohraničený najbežnejšou fyzikou, nevirtuálnymi dôsledkami virtuálnych hier? Pozrieme sa na to s expertkou na takéto presahy online sveta do toho hmatateľného offlineového. A že v ňom môže pomôcť najobyčajnejšie stretnutie s rozprávkou?   Téma pre Viktóriu Norisovú.   „Tým, že sú kompasom a návodom na život, môžu nám ukázať, ako k nemu pristupovať“. Viktória Norisová poukazuje na rolu rozprávok a ich príbehov, ktorú môžu ponúknuť pre aktuálnu dobu až revolučných zmien v oblasti IT technológií. „Rozprávky môžu byť tým, čo nás spája, čo rodičom ponúkne stráviť so svojimi deťmi kvalitný čas“, vysvetľuje.   Poukazuje pritom na skúsenosť spred dvoch storočí z obdobia veľkej priemyselnej revolúcie s príbehmi Charlesa Dickensa. „V novinách vydával na pokračovanie svoje príbehy. Tie sa kupovali, rodiny na ne čakali a stretávali sa pri ich spoločnom čítaní. Bolo to veľmi úspešné“, tvrdí odborníčka na mediálnu gramotnosť.   Nedávny výskum tímu okolo psychológa Juraja Holdoša (KU Ružomberok) prišiel so zaujímavými dátami o spolunažívaní detí a dospievajúcich s online svetom. Dáta z výskumu hovoria, že zo smartfónu sa pre väčšinu detí a dospievajúcich stalo akési centrum existencie. Do online sveta ním vstupuje viac ako 90 percent mladých – a so zvyšujúcim vekom sa ich podiel zvyšuje; a robia to „niekoľkokrát za deň, denne alebo takmer denne“.   V pracovné dni strávia na internete podľa Viktórie Norisovej viac ako štyri hodiny. Počas víkendov to ešte narastá. „Je prirodzené, že čas na sieťach stúpa. Žiaci s internetom pracujú aj v škole, majú na ňom zadania“, vysvetľuje.   Dôležité je však podľa nej aj to, čo na internete robia. „Je dôležitý obsah a rovnako miesto, kde sú na internete. Či sa deti pred rodičmi neskrývajú, alebo či dokážu otvorene hovoriť o tom, čo na internete robia“, dodáva.   Online svet poskytuje na jednej strane nesporné výhody, na druhej predstavuje aj nástrahy. Spomínaný výskum ukázal, že napríklad tretina detí a dospievajúcich zažila šikanu formou „hnusných a nepríjemných správ“. Vážnym zistením je, že veľká časť detí o nej vôbec s nikým nehovorí (29 percent).   61 percent detí a dospievajúcich vo veku medzi jedenástym a sedemnástym rokom uviedlo, že „videlo sexuálne obsahy“ a najčastejšie sa s nimi stretávajú cez internet. Tretina pritom videla tieto obsahy na pornografickej stránke a to minimálne raz za týždeň.   Aké miesto tu má rodič, učiteľ, vychovávateľ? Podľa Norisovej zodpovednosť za deti majú v prvom rade rodičia. „Trávte na internete čas spolu“, odporúča. „A rozprávajte sa o tom, čo deti zažívajú nielen vo svete reálnom, ale aj v tom virtuálnom“, dodáva.   Pomocou môže byť aj spomínané rozprávky. „Zohrávajú dôležitú úlohu pri výchove, lebo obsahujú skryté návody na život od predošlých generácií“, hovorí Norisová. Pripomína, že sú studnicou hodnôt.   „Neexistuje rozprávka, v ktorej by človek získal šťastie vďaka svojmu sebectvu alebo zákernosti. Naozajstné rozprávky učia deti odpúšťať a milovať. Boj proti krutým životným prekážkam a úskaliam neodmysliteľne patrí k životu a ak sa im človek nevyhýba a postaví sa im, prekoná ich a z boja vyjde ako víťaz“, pripomína.   V podcaste sa dozviete aj veľmi konkrétne odpovede na otázky, kedy deťom dovoliť prístup na sociálne siete, aký čas môžu tráviť na internete, aké sú prípadne príznaky jeho nadužívania, či ako viesť dospievajúcich k mediálnej gramotnosti v online priestore.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Psychedeliká rozpúštajú koncept Ega a pomáhajú nám nazrieť do našej autenticity. Majú veľký terapeutický potenciál, či už pre liečbu depresií, závislostí, alebo i tráum. Stali sa však módnou vlnou a rozhodne nemôžu byť  “partydrogou” bez bezpečnej kontroly ich použitia. Hovorí psychologička Kristína Pomothy. Je to práve 80 rokov čo Albert Hofmann po prvý raz vyskúšal účinky LSD. Halucinogénne účinky psychedelík sa v 60. rokoch stali výrazom rôznych kontrakultúr, ako napríklad kultúry “Hippie”, či všemožných umeleckých experimentov, no začiatkom 70. rokov záujem o psychedeliká násilne uťalo rozhodnutie OSN zaradiť ich medzi nelegálne tvrdé drogy ako napríklad Heroín. Po rokoch represie sa však psychedeliká opätovne vracajú na scénu. Tentoraz ako látka, ktorá môže mať v oblasti duševného zdravia veľký, a zatiaľ ešte stále dostatočne neprebádaný význam, napríklad v  liečbe depresií, závislostí či posttraumatického stresového syndrómu.  Treba sa teda psychedelík báť či naopak: Ide o látky, ktoré môžu významne pomôcť v boji s viacerými duševnými ochoreniami či poruchami? Čo môžeme očakávať od halucinogénov akými je napríklad LSD a ako sa k ním správať tak, aby boli pomocou, nie hrozbou? Ako vlastne fungujú v našom mozgu a čo je to neuroplasticita mozgu? No a nakoľko im ublížilo zaradenie medzi tvrdé drogy a prečo halucinogény vo svetle modernej vedy vedia pomôcť v liečbe tráum, ktorých je aj naša spoločnosť plná priam až po okraj? Trauma je tu až príliš populárne slovo. Chýba nám komunita, odpájame sa od blízkych a bojíme sa intimity. Žijeme osamelé a izolované životy a to je pre nás veľmi nebezpečné, hovorí psychologička Kristína Pomothy, ktorá okrem odborného štúdia na tieto témy má za sebou i osobnú skúsenosť s týmito látkami. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Slovenské vajcia sú v ohrození. Zhodujú sa na tom chovatelia sliepok aj aktivisti za zákaz klietkového chovu nosníc. Tam sa však zhoda končí. Kto môže za vysoké ceny? A naozaj sliepky v podstielkových chovoch trpia menej? V dnešnom podcaste Ráno Nahlas si môžete vypočuť argumenty oboch strán tohto sporu.   Povieme si, ako môže transformáciu na neklietkový chov ovplyvniť štát alebo prečo sú v Rakúsku vajcia lacnejšie. Sú vajcia z podstielky v niečom iné ako tie z klietky? Budete počuť šéfa Únie hydinárov Slovenska, ale aj riaditeľa občianskeho združenia Humánny pokrok. Rozprávali sme sa aj s poslancom Tomášom Šudíkom, ktorý v parlamente navrhuje zákaz chovu sliepok v klietkach, a stanovisko nám poslala aj asociácia supermarketov.   Podcast Ráno Nahlas nahral Peter Hanák. Spolupracovali Adam Obšitník a Zorislav Poljak.

Sexuálne zneužívanie zdravotne znevýhodnených deti sa deje aj na Slovensku. V tomto prípade ide o sexuálne zneužívanie intelektuálne a mentálne znevýhodnených deti. Ráno Nahlas o tom informovalo už minulý týždeň no a pointu tejto témy nám aktuálne potvrdila aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Môže sa teda k týmto deťom u nás dostať aj tzv. “milý sociopat” a čo mu zabráni ich zneužívať? Podľa Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím je treba zmeniť systém ochrany ľudí so zdravotným postihnutím pretože jeho súčasné nastavenie predátorom  páchanie ich činnosti až príliš uľahčuje. Témou by tak mali byť aj psychologické posudky pre osoby pracujúce v tomto systéme. A takisto aj lepšie zosieťovanie systému tak, aby (aj potenciálni) páchatelia nemohli príliš ľahko unikať dôsledkom svojich činov. Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením. No i tak sa im to deje, sú totiž sexuálne zneužívaní.    Informovali sme vás o tom už minulý týždeň. Tému otvorila Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a tentoraz nám to potvrdzuje už aj Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská. Podľa nej, tak, ako je dnes nastavený systém, zneužívanie až príliš ľahko umožňuje no a spoločnosť to prakticky vôbec nezaujíma. Jednou z tém by tak mohlo byť lepšia, a aj hlbšia, kontrola tých, ktorí sa o ľudí so zdravotným znevýhodnením profesionálne starajú. Napríklad psychologickými posudkami ako predpokladom pre tých, ktorí v tomto systéme pracujú, ale aj lepším sieťovaním celého systému.  Ako je vlastne toto možné, kto to pácha, ako sa tomu obete môžu brániť a kde nájdu obete zneužívania zastanie a ochranu? A prečo potrebujú deti s intelektuálnym či mentálnym znevýhodnením sexuálnu výchovu? No a čo my, ako spoločnosť, s tým vieme urobiť aby sa to zmenilo? Témy pre Komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzanu Stavrovskú. V podcaste vystupuje aj Lenka Bodnárová z Úradu Komisárky. A na záver ešte jedno odporúčanie. Hranica - Príbehy zo slovensko-ukrajinského pohraničia. Nová kniha Stanislavy Harkotovej práve v predaji na: https://obchod.aktuality.sk/hranica Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duší praje Braňo Dobšinský.

„Viete si predstaviť, že by klimatológovia prestali vysvetľovať klímu jednoducho preto, že to už nedáva zmysel?“. Provokačná otázka klimatológa, položená v prostredí sociálnych sietí. Kontext? Aj stúpajúca teplota oceánov a hodnoty, ktoré majú „zarobiť“ na „turbulentné roky“, kedy sa nebudú ani stíhať zapisovať „klimatické“ extrémy! Či tohtoročný marec ako druhý najteplejší v histórii, paradoxne vo fáze, keď ešte doznieval ochladzujúci vplyv javu LaNiňa, ktorý je opakom El Niňo. A do tretice extrémne suchá zima, ktorá rovnako „zarába“ na suchá, ktoré budú ešte väčšie. Vysvetľovať teda klímu, má to ešte zmysel? Pozrieme sa na to s autorom provokácie klimatológom Jozefom Pechom.   Falošný pocit bezpečia? Slováci sa podľa klimatológa Pecha správajú, ako by sa ich už aj dramatické prejavy klimatickej zmeny ani nedotýkali. „My si tu postavíme robustné sídliská, domy, mestá…, ktoré viac menej fungujú a tie extrémy sa nás akosi nedotýkajú tak, ako v chudobnejších častiach sveta“.   Jozef Pecho hovorí o „falošnom pocite bezpečia“. „Tá klimatická zmena sa však môže roztočiť do takých obrátok, že ani bohatý sever nebude schopný rýchlej adaptácie“, tvrdí.   Stačilo by podľa neho vycestovať do oblastí, ktoré sú konfrontované s prejavmi klimatickej zmeny. „Ľudia v tropických oblastiach už teraz zažívajú nedotatok vody, brutálny nedostatok potravín, lebo sú aj extrémne drahé, vyslovene žijú zo dňa na deň“, vysvetľuje.   Dramtické závery medzivláneho panelu S dramatickými závermi prichádza Medzivládny panel pre zmenu klímy. V svojej súhrnnej správe z tohto marca konštatuje, že „smerujeme k otepleniu o 2,2 až 3,5 stupňa celzia. Oteplenie o 3 stupne by malo dramatický vplyv na ľudské zdravie, biosféru, potravinovú bezpečnosť a globálnu ekonomiku. Mnohým z týchto rizík by sa dalo predísť, ak by sme dokázali oteplenie zastaviť na úrovni do 1,5 stupňa celzia“.   Súhrnná správa medzivládneho panelu jednoznačne konštatuje, že „ je nesporné, že za zohriatim atmosféry, oceánov a pevniny je človek a jeho činnosť“.   Koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére sú v našom čase podľa tejto správy „vyššie ako kedykoľvek za posledné dva milióny rokov a koncentrácia metánu za najmenej osemstotisíc rokov“.   Oceán sa medzi rokmi 1901 až 2018 zodvihol o 20 cm. Ročne aktuálne stúpne o 3,7 mm, pričom aj to sa zrýchľuje – medzi rokmi 1901 a 1971 to bol 1,9 mm za rok, 1971-2006 – 1,9 mm za rok.   Súhrnná správa, ktorú Medzivládny panel pre zmenu klímy vydal v marci tohto roku, hovorí tiež, že približne 3,3 – 3,6 miliardy ľudí žije v podmienkach, ktoré sú veľmi citlivé na zmenu klímy.   Problémy klimatickej krízy sa prejavia v potravinovej neistote, či nedostatku pitnej vody.   Hrozí exodus do „znesiteľných“ oblastí? Klimatická kríza sa v jednom momente zmení na „hromadný exodus“ do oblastí, kde sa ešte bude dať prežiť. „A hlavne to bude boj o zdroje“, rozpráva Jozef Pecho. Už aktuálne konflikty sú podľa neho bojom o zdroje. „V jednom momente to bude pre nás predstavovať situáciu, ktorá už bude neúnosná – nebude voda, nebudú potraviny a ľudia začnú riešiť takúto kritickú situáciu po svojom. Môže to skončiť jedným škaredým globálnym konfliktom“, vystríha klimatológ.   Racionalitou k striedmosti Ako tomu predísť? Komunita expertov na klimatickú zmenu vola po radikálnej zmene správania ľudstva ako celku. „Ak je za dramatickým otepľovaním planéty využívanie fosílnych palív, ktoré sa používajú doslova všade, musíte riešiť doslova všetko“, vysvetľuje Pecho. Od poľnohospodárstva, cez priemysel, energetiku, dopravu až po životný štýl. „Skončili by sme až pri nákupných návykoch a požiadavke na väčšiu striedmosť“, hovorí Pecho.   „Znížiť absolútnu spotrebu čohokoľvek“, v tomto vidí expert na klímu Jozef Pecho cestu z krízy. Ráciom tohto riešenia je zníženie energetickej náročnosti.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Možno je čas, aby sme nanovo otvorili otázku našej identity a toho, kto sme a kam smerujeme. Možno je načase napísať novú Ústavu. Hovorí právnička a kandidátka za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Definícia manželstva podľa nej do Ústavy vôbec nepatrí a na diskusiu je aj preambula s Cyrilometodským duchovným dedičstvom, ktoré ani nemá žiadnu právnu váhu. Právnym štátom sme dnes len do určitej miery. Rovnako tak sme spravodlivým štátom len do určitej miery. Hovorí po vyše tridsiatich rokoch budovania právneho štátu právnička, asistentka poslanca Benčíka a dnes už aj kandidátka OKS (na kandidátke SaS) do parlamentných volieb Slavomíra Henčeková. Najväčšou poistkou ľudských práv je, podľa nej, dnes na Slovensku najmä naše členstvo v EÚ. Tento štát pred viac ako tridsiatimi rokmi založil právnik Vladimír Mečiar a to v spolupráci s ďalším právnikom Ivanom Gašparovičom. Najväčším oponentom mu bol šéf KDH a právnik Ján Čarnogurský. No a aby toho nebolo málo, najdlhšie slúžiacim premiérom bol opäť právnik Robert Fico a to v úzkej kooperácií s ďalším právnikom Róbertom Kaliňákom. Čo to vypovedá o práve a o tom, kto ho z pozície moci u nás môže aplikovať?  Ako štát sme na ceste, a možno úplne presne nevieme kam. Nemáme širokú spoločenskú zhodu na tom, kto sme. Hovorí právnička a kandidátka do parlamentných volieb za OKS (na kandidátke SaS) Slavomíra Henčeková. Preto je podľa nej načase otvoriť diskusiu o celkom novej Ústave, ktorá by zadefinovala kto sme, čo chceme a kam smerujeme. Ako vníma právny štát v jeho slovenských variáciách a kam sa v našej podkarpatskej aplikácií práva stratila spravodlivosť? No a čo ju dnes láka na tej našej politike?  Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

  Už v máji môže Ukrajine zlyhať protivzdušná obrana, pri aktuálnom stave dodávok sa jej minie potrebná munícia. Podľa analytikov zásadná informácia, ktorú prinášajú uniknuté dokumenty americkej vládnej administratívy. Konkrétne dokumenty americkej armády a tajných služieb. Okolo stovka špecialistov Nato na Ukrajine, americkí špióni na tepe ruského plánovania operácií, monitorovaní spojenci, a rovno Volodymyr Zelenskyj!   „Prečo“ tohto úniku? Kto je za ním? A ako môže skomplikovať postup Ukrajiny? Či samotné modus operandi amerických tajných v tyle nepriateľa? Otázky, na ktoré sa pozrieme s vojensko-bezpečnostným analytikom Adamom Potočňákom.   „Základný problém je, že o úniku vieme len veľmi málo konkrétností“, upozorňuje analytik. Podotýka však, že „ak by sme pracovali s verziou, že uniknuté dokumenty sú autentické (…) a vylúčili by sme verzie, že ide o spravodajskú hru a riadený únik, šlo by o najzávažnejší únik po roku 2013, po prípade Edwarda Snowdena“.   Platí však zásada „ak, tak“.   „Pri akomkoľvek úniku informácií je rozhodujúci ľudský faktor“, vysvetľuje analytik. „Či už ide o jeho zlyhanie formou neopatrnosti či chyby, alebo naopak o úmysel“.   V prípad úmyselného úniku teória pozná podľa analytika Potočňáka štyri hlavné motivácie: peniaze, ideológie, ego jednotlivca a kompromitáciu. „Kombinácie sú samozrejme rôzne kombinovateľné“, dopĺňa.   „Ak ide o únik autentických dokumentov, je to veľký problém pre spravodajskú komunitu Spojených štátov, tým to rozhodne neprospieva“, tvrdí Potočňák. Prospech z úniku môže mať podľa analytika Rusko. „Vedia, do akej miery majú presiaknuté svoje štruktúry americkými špiónmi“.   V podcaste nájdete odpovede o obsahu, rozsahu, motiváciách i možných dôsledkoch možného úniku citlivých informácií v Spojených štátoch.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Sú to tí najzraniteľnejší z najzraniteľnejších, sú to zdravotne znevýhodnené deti. V tomto prípade intelektuálne a mentálne znevýhodnené deti. No i tak sa im to deje. Deje sa im to, čo by si nik z nás pre naše vlastné deti nechcel ani len predstaviť. Sú totiž sexuálne zneužívané. Upozornila nás na to Národná šéfka Špeciálnych olympiád Eva Gažová Vranková a de facto nám to potvrdil aj Dekan Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavské univerzity v Trnave profesor Jaroslav Slaný.  Prečo sa to deje, kto to pácha a ako tomu vieme zabrániť? No a napokon, pomohla by sexuálna výchova potenciálnych obetí a ich blízkych? Téme sa budeme venovať aj naďalej. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

  Zastrelení žiaci a pedagógovia – čerstvý prípad spred pár dní zo Spojených štátov. Strieľala pritom bývalá žiačka! Podobný inicident máme aj zo Slovenska - z Vrútok spred troch rokov. Bývalý žiak zabíjal nožom. Zostali po ňom dvaja mŕtvi päť zranených. A vídeí s násilným obsahom, na ktorých deti ponižujú deti, je v online priestore neúrekom! Čo sa to deje a kto za to môže? Deti, či ich rodičia?   Za túto bolestnú a citlivú oponu nahliadneme s Tomášom Gerbocom, jedným z nemnohých školských kaplánov na Slovensku. Ako vidí deti on a čo hýbe ich svetom?   Upratovaním k spoločenstvu Pôvodne historik, ktorý v sebe zacítil volanie k službe ľuďom v misijnej spoločnosti verbistov. Pôsobí na jednej z cirkevných škôl Bratislavy ako školský kaplán. Deti a študentov pritom nielen vyučuje, ale zdieľa s nimi aj čas pri zábave a povinnostiach.   Pravidelne ho možno stretnúť napríklad pri upratovaní kostola v obklopení mladých. A nerobí to z lásky k upratovaniu. „Vôbec ho nemám rád, z detstva mám až akúsi traumu, ktorá sa mi s ním spája“, hovorí s úsmevom. Prečo teda upratuje s mladými ľuďmi? „Keď niekoho pozývame k službe spoločenstvu, niekedy je potrebné aj ukázať, že sme ju ochotní robiť spolu s nimi“, vysvetľuje. „Nechcem byť ten, kto len hovorí, čo je potrebné urobiť, ale chcem byť ten, kto tú prácu s nimi aj rád urobí“.   Dôležitým rozmerom spoločnej práce je podľa Tomáša Gerboca vytváranie spoločenstva. „To nie je len o tom, že drhneme podlahu, alebo vysávame. Aj sa zasmejeme, spolu si urobíme kávu, čaj, alebo si vybehneme niečo zajesť. Tak sa buduje spoločenstvo, ktoré je pripravené robiť aj väčšie veci“.   Jedna nevydarená písomka, koniec všetkého? „Jednou nevydarenou písomkou, alebo pokazenou známkou akoby sa končil celý život a všetko strácalo zmysel“. Jeden z obrazov dnešných mladých ľudí optikou školského kaplána Gerboca.   Nie je podľa neho vôbec výnimkou, že žiaci či študenti dokážu pred vyučujúcimi „buchnúť do stola“ či „tresknúť dverami“, ale i „hodiť stoličkou“.   Čo je za takýmto až skratovým správaním? „Neraz príklad rodičov či iných dospelých ľudí“, hľadá odpovede Gerboc. „Stačí si všimnúť, aká vulgárna je dnešná spoločnosť. Čo si ľudia dovolia povedať, ako reagovať, či vysloviť smerom k druhému. Dokonca v momentoch, keď sa tvária, že sú v slušnej spoločnosti!“   Keď právo na niečo je viac ako povinnosť Zlým príkladom pre svoje deti sú podľa Tomáša Gerboca niekedy aj samotní rodičia. „Verim, že sa to nikoho nedotke, ale môže ísť o príklad rodičov, ktorí poukazujú na to, že človek má na všetko právo, všetko môže a tohto svojho práva sa aj musí dožadovať.“ Gerboc upozorňuje, že práve vtedy zabúdame na povinnosti.   Odhadnúť svoje sily, záujmy, sklony Problém vidí aj v „prehnane stanových cieľoch“. „Je dobré mať ciele, je dobré mať sny, no je potrebné aj reálne zhodnotiť, na čo vlasne mám“. A takýto pravdivý pohľad na seba prináša podľa Tomáša Gerboca aj poznanie, že niektoré sny sú jednoducho nedosiahnuteľné, alebo pre ich naplnenie je potrebná vytvrvalosť a rovnako trpezlivosť so sebou samým.   Študenti a žiaci riešia svojich rodičov S čím chodia žiaci a študenti na školským kaplánom? „Často riešia vzťahy s rodičmi. Nenaplnenie v týchto vzťahoch často vedie k tomu, že dieťa, ktoré navonok vyzerá ako veľmi silné, je v skutočnosti strašne zranené a dobité“, odpovedá. „Agresivita sa neraz prevteľuje do sklamania, opustenosti, nenaplnenia“, vysvetľuje školský kaplán Tomáš Gerboc.   Pre neprestajný tok informácií vytláčaní mimo realitu   24 hodinový spravodajský rytmus, ktorý so sebou prináša nové informácie prakticky v reálnom čase je podľa Gerboca je výzvou nielen pre schopnosť zachytiť, ale aj pre schopnosť kriticky spracovať informácie. „To všetko, čo nám zamestnáva oči a uši, nie sme prakticky schopní spracovať. Mozog premýšľa nad tým, čo som videl pred hodinou, pol hodinou, pred pätnástimi minútami. To všetko spracováva a v tom danom momente sa absolútne nevie sústrediť. Tých informácií je v porovnaní s minulosťou také množstvo, že sa nedokážeme sústrediť na daný moment a danú realitu“, konštatuje.   Dôsledkom sú aj najbanálnejšie veci typu „nie sme schopní pochopiť jednoduchú otázku a dať na ňu jednoduchú odpoveď“.   „Ako pedagóg som konfrontovaný so stavom, že ak do piatich minút neviem ponúknuť nový podnet, morálka v triede sa mi roztečie na stojatú vodu jazera a ja nemám šancu triedu do konca hodiny prebrať“, hovorí o svojej skúsenosti Gerboc. Pomoc nachádza v „dialogickom“ vedení hodín.   Existuje niečo mimo instagram, facebook či tik-tok? Tvrdí, že často je konfrontovaný s vlastnou otázkou, či pre dnešných mladých ľudí „existuje svet aj mimo instagramu, facebooku, tik-toku“. „Nechcem tým povedať, že dnešní mladí sú zlí, oni len žijú to, čo im tento svet prináša. Tento svet pritom tvoríme my, dospelí“, konštatuje.   Vnášať do takejto mentálnej výbavy dnešných žiakov a študentov koncepty ako „služba“ či „zodpovednosť“ alebo „zorientovanie sa v reáliach sveta“ sa potom podľa školského kaplána Tomáša Gerboca stáva ťažké.   „Sú zorientovaní vo virtuálnom svete, chýba im však kompas pre ten reálny“, dodáva. A tam vidí miesto „oživovania vzťahov“. V rodinách, v miestnych komunitách… „Inak nám hrozí generácia aj štyridsiatnikov závislých od svojich rodičov“, vystríha.   Pomocou má byť „investícia do vzťahov“, konkrétne do vzťahov medzi rodičmi a deťmi.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Je to len pár dní, čo Slovensko obehol prieskum o dramatickej nedôvere medzi ľuďmi – takmer osemdesiat percent sa vyslovilo, že väčšine sa nedá dôverovať. Ak je však dôvera predpokladom už bazálneho fungovania spoločnosti, ide o viac ako zlú správu.  Podľa klasika sú dva dôvody, prečo ľuďom nedôverujeme: Buď ich nepoznáme. Alebo - ich poznáme až veľmi dobre! Je vôbec cesta, ako sa prepracovať k dôvere? Pozrieme sa na to s „expertom na ľudské slabosti“ – tzv. misionárom milosrdenstva, ktorých vyslal pred časom do sveta pápež František. Hosťom posledného RánaNahlas pred Veľkonočnými sviatkmi je pesničkár a textár, kapucín a spovedník Félix Ján Tkáč, známy aj ako Felice.   „Koľko dobra sa tu urobilo, to nik nechce vidieť“, reaguje na prieskum o nedôvere. „Ja vidím strašne veľa dobra u ľudí“, dodáva.   „Nepotrebujem dôverovať väčšine“, tvrdí. Za dramatičnosťou takmer osemdesiatich percent „nedôverujúcich“ Slovákov vidí „zle naformulovanú otázku“. Prieskum RevivEU v krajinách V4 ju formuloval nasledovne: „Myslíte, že väčšine ľudí sa dá dôverovať?“. Približne pätina na ňu reagovala, že „skôr áno“. Záporne hodnoty však boli neporovnateľne vyššie: 55,4% odpovedalo „skôr nie“, 19,7% „určite nie“. Spolu je to 75,1%.   „Ja nepotrebujem dôverovať väčšine ľudi“, reaguje kapucín Félix Ján Tkáč. A ilustruje to sebe príznačne: „Aj Ježiš mal dvanásť apoštolov, nedôveroval všetkým dookola. A ešte aj z tých dvanástich ho jeden zradil.“ Slováci sú podľa Tkáča pesimisti.   Miera dôvery podľa jeho skúsenosti závisí od vzťahov v najbližšom okolí. „Keď ja nemám rád nikoho, tak nebudem milovaný, lebo ma všetci opustia. Kto by chcel byť s nevrlým, hnusným, odporným?“ Na druhej strane je podľa neho skúsenosť tých, čo „majú manželky, manželov, deti, rodičov“. „Ľudia majú rodiny a v tých rodinách si veria“, tvrdí. „A to je dôležité! Čo ja môžem dôverovať niekomu z hornej dolnej, ktorého ani nepoznám“, ilustruje. Ale to podľa kapucína a špeciálneho spovedníka – misionára milosrdenstva - neznamená, že „nedôverujem nikomu“.   V podcaste porozpráva aj o svojej ceste od „svetáka“ Johna, ako ho volali v mladosti, s tipickými lenonkami, ku kapucínskemu mníchovi pesničkárovi. Rehoľné meno Félix mu pridelili, sám si chcel vybrať meno Tomáš, podľa „svetáka“ Tomáša Becketa. Nakoniec ho dnes každý pozná práve pod talianskym ekvivalentom Félixa ako brata Felice. „Dar dlhých nočných modlitieb, ako môj rehoľný patrón nemám, no šťastný môžem byť aj tak“, hovorí s úsmevom.   Pre rast dôvery medzi ľuďmi, ktorá neskôr prerastá aj do dôvery v spoločnosti, je podľa brata Félixa dôležité priznať si chyby, vyznať si ich pred sebou samým, ale aj verejne. A oľutovať ich.   Uvádza pritom historickú prax rehole kapucínov v podobe tzv. kapituly vín. „Tam si bratia kľakli pred celou komunitou a vyznali sa z toho, čo urobili, hoci to nemali urobiť, alebo neurobil, no mali to urobiť“, rozpráva brat Félix. Súčasťou tohto verejného vyznania vín a prehreškov bola žiadosť o odpustenie.   Každé previnenie, prehrešok má podľa kapucína Félixa aj spoločenský dosah. „Aj skrytý hriech človeka mení a skôr či neskôr to prepukne a mení kvalitu vzťahov“, hovorí o skúsenosti spovedníka. „Keď sa z neho vyznám, aj verejne, môžu mi odpustiť, lebo vidia, že to ľutujem“. A aj to má dosah na kvalitu vzťahov v spoločnosti.   Veľkým prehreškom slovenskej spoločnosti je podľa neho ohováranie. „Spôsobuje to veľké zranenia. My si tým vlastne ostrávime najprv vlastné srdcia a potom rečami aj ešte aj druhých. A z toho potom pramení aj nedôvera“, vysvetľuje brat Félix.   „Ja sa držím toho, že radšej tisíckrát odpustiť a začať spolu, ako zostať sám“, uzatvára. Dobrým receptom na nápravu nálady v spoločnosti sú „čarovné slovíčka“, ktoré podľa brata Félixa pripomína pápež František: ďakujem, prosím, odpúšťam a prosím o odpustenie.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

 Kým bude v Rusku pri moci Putin, je Bezpečnostná rada OSN zablokovaná.  Pre nás je dôležité, že sme v NATO, na OSN by sa už dnes nedá veľmi spoliehať.  OSN nie je mŕtvy koncept, potrebuje ale zásadnú reformu. Ako ju však urobiť tak, aby ju rešpektovali aj všetky reálne veľmoci? Témy pre filozofa a právnika Michala Liptáka. V marci 2003, pred dvadsiatim rokmi, začali Spojené štáty inváziu do Iraku. Kľúčové dôvody, ktorými ju vtedy obhajovali, v skúške času však neobstáli a argumenty o zbraniach hromadného ničenia mieriacich rovno na Londýn sa dokonca ukázali ako lož. No a dnes sa zasa táto intervencia stáva častým, ale rovnako tak i zástupným argumentom zástancov Putinovej invázie na Ukrajine. Aké stopy na tvári medzinárodného práva táto intervencia s názvom “Iracká sloboda” vyryla, prečo sa sa jej iniciátori tak veľmi zmýlili a mohla sa stať negatívnym precedensom, ktorý zmenil pohľad sveta na nás, teda Západné spoločenstvo? Dá sa na medzinárodné právo spoľahnúť, keď ho nemá reálne kto vymáhať? Sú niektoré intervencie legitímne a správne a ak áno, na základe čoho a kto ich má aj reálne vykonať a umierať v nich? No a je v čase, keď Rusko, ako jeden z členov Bezpečnostnej rady OSN, útočí na Ukrajinu, koncept OSN ešte vôbec zmysluplný? A ako by vlastne vyzeral svet bez garancií medzinárodného práva? Témy a otázky pre právnika a filozofa z Filozofického ústavu SAV Michala Liptáka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kde by ste mali tankovať, ak nechcete kupovať ruské ropné produkty a tým sa spolupodieľať na financovaní ruského zabíjania na Ukrajine? Niektoré značky sa od ruskej ropy dištancujú. Vedia však zaručiť, že si ju u nich nenatankujete? Odpoveď na túto otázku je podstatne zložitejšia. Navyše, niektoré menšie siete sú zase spojené s daňovými podvodníkmi alebo oligarchami. Špeciálny prípad je novinka na našom trhu – poľský Orlen je podozrivý z toho, že vyrobil oligarchu blízkeho vládnucej strane, ktorá cez štátnu ropnú spoločnosť ovládla časť médií. To je obrovské riziko pre demokraciu. Koľko majú ruskej ropy, a je alternatíva – Saudská Arábia – etickejšie riešenie? Odpovede na etické otázky o tankovaní nám v dnešnom podcaste Ráno Nahlas poskytnú expert na Rusko Alexander Duleba, analytik portálu Energie pre vás Jozef Badida, minister životného prostredia Ján Budaj, Ivana Poláčková z OZ Živica a náš investigatívny novinár Martin Turček, ktorý sa zaoberal daňovými podvodmi s naftou. Oslovili sme aj siete čerpacích staníc, do uzávierky odpovedala len OMV. Tento podcast nie je reklamou na žiadnu zo značiek a nie je žiadnou z nich sponzorovaný. Podcast nahral Peter Hanák. Spolupracovali Matej Príbelský, Adam Oleš a Zorislav Poljak.

Bohužiaľ, my ani nevieme koľko máme na Slovensku detí napríklad s diagnózou autizmu. Nemáme národný register a ja sa musím za to hanbiť, aj nám to prikazuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Hovorí národná riaditeľka Špeciálnych olympiád a zakladateľka centra pre ukrajinské intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková.  Veľa o nej hovoríme, oficiálne sa k nej hlásime, ale reálne ňou nežijeme. Reč je o inklúzií, teda integrácii telesne či intelektuálne znevýhodnených ľudí do našej spoločnosti a to na báze akceptácie a rešpektovania dôstojnosti každého jedného z nás. Slovensko zatiaľ nie je inkluzívnou spoločnosťou. Možno raz bude. Cítime sa ako nechcené deti, hovorí šéfka Špeciálnych olympiád, teda športových olympiád pre intelektuálne znevýhodnené deti Eva Gažová Vranková. No a rovnako tak sa správame aj k intelektuálne znyvýhodneným deťom z Ukrajiny. Ako štát sme totiž na nich zabudli. Sú tu, medzi nami. Prichádzajú k nám po tisícoch, prichádzajú ženy, prichádzaj celé rodiny a tak s nimi prichádzajú aj deti. Utekajú pre vojnou, ktorá už vyše roka zúri v ich domovine, na ich rodnej Ukrajine. Ukrajinskí utečenci a medzi nimi prichádzajú aj deti s Downovým syndrómom, rôznymi formami na škále Porúch autistického spektra, detskou mozgovou obrnou alebo s inými formami intelektuálneho či mentálneho znevýhodnenia. Akej starostlivosti sa im tu, u nás, dostáva? A myslí tento štát i na tieto deti a ich špeciálne potreby? A ako sa žije našich deťom s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia? Témy pre Evu Gažovú Vrankovú  národnú riaditeľku Špeciálnych olympiád a zakladateľku centra Dream Day, ktoré je určené práve pre ukrajinské deti s nejakou formou intelektuálneho znevýhodnenia. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.      

Vražda Daniela Tupého  bola v roku 2005 zlomovým momentom -  hoci aj pred tým sa objavili podobne motivované vraždy.  Kedy sa na Slovensku začali objavovať neonacistické zoskupenia a odkiaľ sa vzali? Ako vyzeralo ich vyčínanie, ktoré bolo časté a mnohí mali ísť strach v noci von či mestskou hromadnou dopravou, aby sa znepáčili neonacistom napríklad pre dlhé vlasy či farbu pleti.  No a kam členovia týchto skupín zmizli? Téma pre experta na extrémizmus Daniela Mila. „Takým prvým mediálne známym prípadom, ktorý vyvolal aj medzinárodnú pozornosť bolo, keď neonacisti upálili mladého 18-ročného Mária Gorala. Skupina neonacistov išla cez mesto a vyhľadávala Rómov. Chytili Mária Gorala, dokopali ho a následne poliali benzínom a zapálili," opisuje v podcaste Daniel Milo. Podľa Mila bolo paradoxné - no zároveň svedectvo aj tej doby - že boli za to nízke tresty, a to napriek tomu, že sa vraždilo z rasového motívu. Veci ale začali meniť v roku 2005, keď na Tyršovom nábreží rukou vraha zomrel Daniel Tupý a spoločnosť si povedala, že to viac nechce tolerovať. Podľa Mila sa ukázalo, aký rozsiahly je problém neonacistického násilia na Slovensku. „Boli mnohé prípady, kedy napadnutí nezomreli, ale boli dobití, zmrzačení. Neboli to len Rómovia, ale aj zahraniční študenti. Na študentov z Afriky či z Ázie, ktorí tu študovali, také partie neonacistov doslova poľovali a útočili na nich." Daniel Milo ďalej v podcaste opisuje, ako sa začala k situácii staviať polícia a kam tieto skupiny zmizli. „Časť z ľudí pochopila, že skončila nejaká éra a teraz nastupuje politika. Časť z nich prešla do politických štruktúr." Prekvapuje ho, že takmer po 18 rokoch sa polícia v prípade tak výrazne posunula? Podľa Daniela Mila nie je dôležité len pre rodinu Daniela Tupého, aby sa celý prípad uzavrel - ale aj pre spoločnosť. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vojna na Ukrajine sa naozaj podobá na Druhá svetovú vojnu. Pozeral som film “Na Západe nič nové”  a ono to tam takto skutočne je, akurát je to posunuté do 21. storočia. Vraciame sa v čase. Hovorí vojnový fotograf Ján Husár. Podľa neho ide o jeden z najpodstatnejších konfliktov lebo má silu preliať sa aj sem, k nám a ako taký by sa mal zachytávať nie tak, aby ľudí unavoval, ale aby ich informoval. Hovorí sa, že jedna dobrá fotografia povie viac než milión slov. Zvlášť to platí o fotografiách vypovedajúcich o existenciálnych situáciách nášho bytia: O smrti, boji o život, utrpení, o bolesti či strate, ale vypovedá aj o našej odvahe a hrdinstve zoči voči najväčšiemu nebezpečenstvu. Niet divu, veď fotografia cieli priamo na naše srdce i dušu. Svoje by o tom vedeli povedať autori azda najslávnejšich fotografii z druhej svetovej vojny: Robert Capa či Jevgenij Chaldej. Aj brutálny a krvavý konflikt na susednej Ukrajine už vyše roka môžeme sledovať - a to  prakticky dennodenne, najmä prostredníctvom sily obrazu a sily fotografie. No a jedným z tých, ktorí nám takto umožňujú doslova spoluprežívať všetok ten zmar, hrôzu, ale aj odvahu a nádej, ktorá sa už vyše roka deje na Ukrajine a ktorí túto vojnu sledujú priamo na mieste je i známy vojnový fotograf, ale aj humanitárny pracovník Ján Husár. Ako hovorí: “Pôvodní Američania verili, že fotografia dokáže ukradnúť dušu, ale nevedeli to, že ju vie brať aj fotografovi. Pochopil som, že vojnoví fotografi sú vlastne protivojnovými fotografmi. Chcem ukazovať na základe čoho vzniká taká nenávisť, že toto ľudia dokážu robiť.  Aká je teda tvár ukrajinskej vojny očami fotografa Jána Husára a dá sa vôbec svetu priblížiť všetko to  utrpenie, zmar, ale aj hrdinstvo a vôľa žiť za nám nepredstaviteľných podmienok? Čo by malo byť pointou dobrej vojnovej fotografie, kde má tento typ žurnalistiky svoje limity a čo do nej už nepatrí? A aké vysvetlenie na to, kto sme a akí sme, má človek, čo sa opakovane pozeral do tváre bolesti nevinných od Gazy cez Irak až po Ukrajinu? Počúvate Ráno Nahlas, s vojnovým fotografom Jánom Husárom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Slová majú moc. A dezinformácie zabíjajú. Podtitul rodiaceho sa projektu na celovečerný film, ktorého hlavným hrdinom majú byť práve dezinformácie. A ich demaskovanie. A podľa zámeru „až na dreň“. Lebo ich cieľom je rozdeľovať, atomizovať a izolovať do nedôvery, strachu, nenávisti. Až k postupnému otráveniu sŕdc a myslí. Myslí a sŕdc voličov, aby sa nemohli brániť pred politikmi, ktorí sa aj dezinformáciami lepia k moci a držia sa jej. Toľko zo zverejneného zámeru filmu URANUS. Ako na politiku a politikov, ktorí pre moc neváhajú obetovať aj to nejcennejšie – dôveru ľudí? Téma pre Tomáša Kriššáka, experta na dezinformácie a ich chápadlá. A nahliadneme aj do neraz temných zákutí politickej propagandy. „Kedy, ak nie pre takýmito dôležitými voľbami, keď majú ľudia robiť informované rozhodnutia, majú mať prístup k niečomu, čo v nich posilní kritické myslenie“, hovorí Kriššák. Uránus predstavoval v gréckej mytológii personifikáciu nebies. S Gaiou, ktorá zas personifikovala zem, spolu splodili titanov. „A tí robili bordel“, s úsmevom reaguje Tomáš Kriššák na predlohu pre názov pripravovaného filmového projektu. „V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali výraznú zmenu, že politická komunikácia je do veľkej miery tvorená manipuláciami, dezinformáciami, toxickým obsahom, rozširovaním nenávisti“, upozorňuje expert na informačnú bezpečnosť. Poukazuje pritom na fakt, že politické prostredie prevzalo stratégie a metódy dezinfoscény. Demaskovanie dezinfopolitika Roberta Scenár hovorí o politikovi, ktorého označuje menom Robert. „Rozhodol sa pre svoje mocenské ciele otráviť spoločnosť, pretože to vyhovuje jeho záujmom“, rozpráva Kriššák, ktorý je v tvorivom tíme pripravovaného politického thrilleru. Politika Roberta, ktorý „rozdeľuje, aby panoval“, začne vyrušovať akýsi neznámy hlas. „Duch pravdy bude nastavovať tomuto skorumpovanému klamárovi nastavovať krivé zrkadlá, ktoré v ňom prebudí udupané svedomie“, približuje člen tvorivého tímu. Modus operandi dezinfopolitiky Podľa dezinfoexperta Kriššáka sa politici aj v prístupe k využitiu potenciálu dezinformácií inšpirovali minulosťou. „Panovník dokáže upevňovať svoju moc, keď rozdeľuje. Až tak dokáže panovať“, vysvetľuje expert. Pre politikov je podľa neho rozdeľovanie spoločnosti spôsob, ako si zabezpečiť lepšiu mocenskú pozíciu. „Rozdelí, vnesie strach a ponúkne sa, ako ochranca pred nebezpečenstvom“, vysvetľuje Kriššák. „Dochádza k tomu, že nielenže spoločnosť rozdrobil a znefunkčnil, politik sa naviac stavia do pozície, že oklamaných ľudí umelo mobilizuje a oni – oklamaní – ho dokonca podporia“. Tomáš Kriššák tu hovorí o dynamike, ktorá je spoločná Spojeným štátom, Európe a v nej aj Slovensku. Projekt filmového politického thrilleru na demaskovanie dezinfopolitiky a jej aktérov by mohol byť v kinách už koncom tohto volebného roka. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Mojim pánom sú poslucháči. Priestor, ktorý mi bol zverený, patrí im, nie politikom. Som preto pripravený vypnúť politikom mikrofón, ale aj ich vykázať zo štúdia v prípade, keď nebudú rešpektovať dohodnuté pravidlá či pravidlá zmysluplnej diskusie. Hovorí dlhoročný moderátor politických diskusií Braňo Závodský. O čom je dnes práca moderátora?   Prestitúti, mediálna žumpa, hyeny, paraziti či dokonca svine, na ktoré sa vraj už niekde i voda varí. To všetko sme vraj my, novinári. No, mohol by som ešte pokračovať ešte veľmi dlho a aj hodne šťavnato, ak by ma pritom nezastavila výchova mojej mamy či redakčný kódex nešírenia vulgárnosti a nenávisti na verejnosti.  Z kedysi úctyhodného a rešpektovaného povolania Novinár sa pre časť verejnosti tento typ poslania čoraz viac stáva synonymom permanentného klamstva, mentálnej prostitúcie či akejsi prorežimnej kolaborácie. Až to môže vrcholiť k až neznesiteľne hulvátskym a brutálne násilným virtuálnym vyhrážkam, virtuálnemu obťažovaniu či hrubozrnnému explicitnému zastrašovaniu. Ako sa to však celé stalo a prečo čoraz viac ľudí cíti priam až fyzickú nenávisť voči tým, ktorí im de facto iba zrkadlia svet, v ktorom my všetci žijeme? A do akej miery je to dôsledok našich chýb, a áno, aj našich všemožných zlyhaní no a do akej miery je to výsledkom permanentného štvania tých, ktorí v mene svojich úzko sebeckých záujmov cieľavedome pracujú na spochybnení tých, ktorí ich strážia a kontrolujú pri výkone verejnej moci? Napokon, veď čo je ľahšie než odvrátiť kritiku tým, že spochybním samotného kritika? O tom všetkom: O práci novinára, ale aj o tom, aké to je v zákulisí politických diskusných relácií s dlhoročným moderátorom politických diskusií Braňom Závodským. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo, tentoraz: Braňo Dobšinský.

  Hoc bola takpovediac za rohom, ešte ju nevideli. No napriek vyhrážkam, obuškom, či vodným delám vystúpili, aby o sebe dali znať. A to práve pre ňu: pre slobodu. Slobodu zariadiť si životy podľa najvnútornejšieho presvedčenia, nie všadeprítomnej strany; slobodu prejaviť svoj názor, bez strachu o svoju budúcnosť, ktorú by mala v rukách strana. Slobodu hýbať sa bez toho, aby boli pod dozorom. Vtedy – 25. marca 1988 ich ešte rozmietli, už o pár mesiacov sloboda rozmietla ich. A to aj vďaka verejnému vystúpeniu veriacich na Sviečkovej manifestácii. Odvtedy prešlo 35 rokov. A z „ťažko vybojovanej a obeťami vykúpenej slobody“ sa slovami prezidentky Zuzany Čaputovej stáva „opäť ohrozená hodnota“. Akým oblúkom si krajina prešla? Téma pre „zvolávateľa“ Sviečkovej manifestácie Františka Mikloška.   „Za sviečkovou manifestáciou sme síce boli katolíci, ale už vtedy sme mysleli na celú spoločnosť. V jej programe boli nielen požiadavky náboženskej slobody, ale aj úplné dodržiavanie občianskych práv“, spomína niekdajší disident, či člen podzemnej cirkvi, neskôr politik VPN či KDH.   Za brutalitou zásahu vidí obavu vtedajšieho komunistického režimu z „prebudenej masy“. „Tým, že katolíci vtedy vyšli z gheta kostolov či pútnických miest do ulíc a požadovali už aj slobodu pre všetkých, a bola ich masa, režim podráždili až k takej brutalite, akej sme boli svedkami“, tvrdí Mikloško.   Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii   František Mikloško poukazuje už na historickú skúsenosť, ktorú potvrdila aj Sviečková manifestácia. „Zápas o slušnosť nemôže byť úspešný v izolácii“, tvrdí.   Ak za marcovými udalosťami z roku 1988 boli katolíci a bojovali aj za zvyšok spoločnosti, v roku 1946 to zas boli podľa neho predstavitelia Demokratickej strany, v roku 1968 „zabrali“ reformní komunisti, v roku 1989 občianska spoločnosť reprezentovaná nezávislámi intelektuálmi a ochranármi. „Vždy zaberie nikto iný, no pre hodnoty, ktoré nás presahujú, sa musíme spájať“, poukazuje na poučenie v historických míľnikoch slovenských dejín.   Predpokladom takýchto historických úspechov je podľa Františka Mikloška „otvorenosť pre stretávanie sa s nositeľmi iných názorov“.   Príkladom je podľa neho dokument, ktorým sa v roku 1987 tridsiatka intelektuálov z prostredia slovenského disentu ospravedlnila za neprávosti holokaustu v podobe židovských deportácií. „To tiež nevzniklo samo od seba“, rozpráva Mikloško. „Zoznámili sme sa na pôde Ústavu technickej kybernetiky SAV s Jarom Franekom, či Borisom Lazarom, ktorí boli židovského pôvodu. A oni upozornili, že Slováci sú poslednými, ktorí sa za holokaust neospravedlnili“.   „Opäť, títo ľudia upozornili, že by bolo potrené niečo urobiť. A znovu sme to urobili v spoločnosti ľudí dobrej vôle a osobností. Biskup Korec, Dominik Tatarka, Hana Ponická, Jozef Jablonický. Ale aj Vincent Hložník, Eugen Suchoň, kardiológ Hatiar“, ilustruje František Mikloško „modus operandi“ úspešných zápasov o slušnosť.   Slovensko – krajina, ktorá nedospela „Smer v čele prieskumov verejnej mienky, Európska Únia bez dôvery občanov a ľudia, ktorí tu chcú víťazstvo Ruska. Som z toho až v pomykove. Sú to prejavy nedospelosti národa. Raz chceme tak, inokedy zas inak“. František Mikloško zachytáva aj dejinný oblúk, ktorým krajina prešla za 35 rokov od Sviečkovej manifestácie.   „Jeden deň: Hosanna. Druhý: Ukrižuj ho! Kto osloví emocionálne, ten sa stavia do čela a môže vládnuť a určovať ďalšie smerovanie krajiny“, uvažuje expolitik. „Ale to hovorí o nás všetkých: tu chýba kriticky uvažujúca stredná vrstva spoločnosti“.   Politici: namiesto misie len volebný cyklus   Z verejného života a zo života ako takého sa podľa Františka Mikloška vytráca trpezlivosť, čo má svoje neblahé následky – politikou počnúc, najkonkrétnejším životom končiac.   „Za štyri roky tu musíte dokázať, že vás politický oponent je zlý a ja musím byť lepší. Politici používajú marketingové triky na to, aby ľudí ovládli. Vychádzajú z toho, že musia zachytiť nálady nahnevanej spoločnosti, aby sa dostali k moci. A potom to vyzerá tak, že ani tie štyri roky neurobia z politikov akýchsi prorokov, ktorí by trpezlivo niečo budovali. Robia z nich len stroje. Oni nevedú ľudí, ľudia vedú ich. Čo chcú ľudia počuť, to im hovoria“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kým sa mi tu bavíme o tom, čí má mať dieťa pri sebe v nemocnici blízku osobu, v Česku majú zákon, že každý človek, bez ohľadu na vek, má na to právo. V našej spoločnosti máme zle nastavenú optiku toho, kto v zdravotníctve má byť na vrchole pyramídy záujmov. Je to detský pacient, hovorí poslankyňa Vladimíra Marcinková. Tá sa neúspešne pokúsila zmeniť prax, v ktorej rodičia nemajú garantované právo na sprievod dieťaťa v nemocnici.   Kto z nás, rodičov, to ešte nezažil. Vaše dieťa, to najcennejšie, čo vôbec máte, ochorie alebo utrpí nejaký vážnejší úraz a ocitne sa v nemocnici. Plné bolesti, plné strachu aj obáv, ale je v nich a s nimi samé. Samé, pretože vy s ním v týchto jeho najťažších chvíľach byť proste nemôžete. Položte si otázku: Kde by ste asi tak v takýchto chvíľach chceli byť, kde inde, než práve s vašim dieťaťom? No, u nás na Slovensku to neraz nejde. Brány nemocničného oddelenia sa pred vami skrátka zatvoria. I taká je neraz krutá slovenská prax. Aj keď Ústava, či medzinárodné dokumenty o právach dieťaťa, hovoria niečo iné, právo rodiča byť so svojim dieťaťom v zdravotníckom zariadení na Slovensku v realite často nefunguje. Dôvodom je, že toto právo nie je garantované zákonom. Tuto nevľúdnu a najmä, voči deťom až neférovú prax sa legislatívne pokúsila zmeniť poslankyňa Vladimíra Marcinková. Žiaľ, neúspešne. Čo ju k tejto snahe viedlo, aká je slovenská nemocničná prax a na čom to celé v parlamente stroskotalo? Podľa Marcinkovej je to celé o zle nastavenej optike, ako i prioritách, nášho zdravotníckeho systému. Pointou však vraj  je, najmä odpor v politických laviciach, nie samotnom zdravotníckom systéme. Máme teda na to, aby sme mohli pustiť rodičov k svojim deťom v nemocniciach a keď to možné je, prečo sa to legislatívne nedarí? A kto je vlastne pánom v našom zdravotníckom systéme: Sú to nemocnice, lekári, sestričky alebo je to predsa len pacient a jeho najbližší? A kde sa vlastne podela empatia a súcit našich zákonodárcov, keď ide o detského pacienta a jeho, dnes už aj medzinárodne právne práva, ako i jeho celkom obyčajné a ľudské záujmy?   Téma pre poslankyňu Vladimíru Marcinkovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Nezaznela žiadna kritika“. Matej Šimalčík, riaditeľ Stredoerópskeho inštitútu ázijských štúdií, po ostro sledovanej návšteve Si Ťin-pchinga s Vladimírom Putinom.   S Vladimírom Putinom, ktorý je už vyše roka vo vojne s Ukrajinou; ktorý už skoro týždeň čelí hrozbe zatykača zo strany Medzinárodného trestného súdu.   A ak on chce stíhať naopak tento tribunál, čínsky vodca - na začiatku svojho tretieho mandátu - Putinovi želá podporu v budúcoročných prezidentských voľbách. A sú dôvodné podozrenia, že jeho krajina vojensky zásobuje Rusko. Na druhej strane je v kontakte s Volodymyrom Zelenským a svetu ponúka mierový plán. Akú hru to rozohráva Si Ťin-pching? Téma pre odborníka na Čínu – Mateja Šimalčíka.   „Drahý priateľu“, oslovenie, ktorým sa na seba obracali Si Ťin-pching s Vladimírom Putinom; bezprostredný kontakt, pričom ich delil len malý konferenčný stolík; naviac vyhradili si pre seba tri dni. Ak sa to dá do kontrastu Putinových stretnutí či už so svojimi spolupracovníkmi, či s inými lídrami, kde ich od seba delil viacmetrový stôl, či videohovor vyhradený pre Volodymyra Zelenského. Aj toto je obraz vzťahov Ruska a Číny. A ak nie hneď aj naplnený, tak aspoň vo vyjadrení, ako by mal vyzerať.   Matej Šimalčík upozorňuje, že „dôležitým“ faktom návštevy je skutočnosť, že k nej prišlo len hodiny po tom, ako Medzinárodný trestný súd vydal na Vladimíra Putina zatykač. „Je symbolické, že Si Ťin-pching bol vôbec prvý zahraničný líder, ktorý navštívil Moskvu po vydaní zatykača“. Naviac poukazuje na fakt, že ak sa dnes niekto s Putinom stýka, sú to skôr autokrati, akým je aj čínsky prezident.   Číne ide najmä o Čínu „Ak boli spolu tri dni, je to signál, že sa nestretli len pre vojnu, záujmov, ktoré ich spájajú majú podstatne viac“, tvrdí analytik.   „Čína síce zastáva proruské pozície, jej konanie je ale primárne pročínske“, opisuje Šimalčík. V jej záujme má byť aj želanie, aby Rusko vojnu neprehralo. „Nemusí vyhrať, neželá si ani tvrdú porážku Ruska, jej by vyhovovalo mierne oslabenie, dokázala by si ho tak k sebe ešte viac pripútať“, tvrdí analytik.   Čína Rusku „pomáha“ aj zabezpečením odbytu plynu, ropy a uhlia. Lídri podpísali miliardové kontrakty do roku 2030.   Napriek „mierovému plánu“ tak Peking podľa Šimalčíka Moskve pomáha aj vo vojne. „Ak je smerom na západ v izolácii, na východ môže obchodovať“. Vladimír Putin tak môže financovať svoju vojnu na Ukrajine.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Na pocitoch ukrivdenosti, vlastnej nedostatočnosti a pocitoch, že nás niekto silne ohrozuje sa nedá stavať moderná spoločnosť 21. storočia. Musíme zmeniť premýšľanie o sebe a možno aj prehodnotiť naše ambície. Strácame odhodlanie, sebavedomie a vchádzame do veľmi ťažkého obdobia s ohromujúcou frustráciou, hovorí o aktuálnych náladách Slovákov sociológ Michal Vašečka. Sme mimoriadne nedôverčivý a to dnes už prakticky doslova voči komukoľvek a čomukoľvek. Trpíme silným pocitom ukrivdenosti či sebapodceňovania sa, budúcnosti sa obávame a cítime sa neustále niekým či niečím ohrozovaní. Zároveň však máme veľmi vysokú mieru nárokov a kritickosti voči opatreniam vlády no i Európskej únie. Do mimoriadne zložitej doby lemovanej vojnou na Ukrajine, protiruskými sankciami, inflačnou špirálou, ale i dozvukmi pandémie Covidu tak vchádzame ako nesmierne polarizovaná, nedôverčivá a frustrovaná spoločnosť. Predčasné voľby pritom už klopú na dvere a pocity či nálady voličov sa tak už na jeseň premenia na reálne voličské hlasy, ktoré môžu doslova prepísať politickú mapu Slovenska. Čo o nás teda tieto nálady vypovedajú a ako ich zmysluplne uchopiť, tak aby sme sa ako spoločnosť stali odolnejší?A ako sa to vlastne stalo, že v týchto náladách vytŕčame a to nielen v rámci EÚ, ale už aj v rámci krajín V4? Dá sa vôbec na takýchto základoch vybudovať zdravá a krízam odolná spoločnosť a keď nie, kam nás to môže uvrhnúť? No a ako môže čítať tieto pocity voličov naša politická scéna hmýriaca sa aj mnohými populistami a demagógmi? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Ľudový antisemitizmus u nás nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie? Slovensko si pred pár dňami pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín - vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej Hlinkovej strany (HSĽS) Jozefa Tisa.  Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií Slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov kde boli títo naši spoluobčania masovo vyvražďovaní? Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala a: Sme vôbec schopní, ale najmä ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak, boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla? Aktuálny prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič.  No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS. No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová. Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny? Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bál som sa ako o vlastné dieťa“ – tak reaguje Jozef Labuda, dlhoročný bývalý šéf Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici na ničivý požiar zo soboty. „Keď som videl, ako požiarnik z plošiny leje tie obsahy vody cez strešné okno Berggerichtu a uvedomil som si, čo je vo vnútri, tie vzácnosti, vtedy som sa strašne preľakol“.   Problémy spod pahreby zhoreniska   Aktuálne požiar v Banskej Štiavnici poodhalil aj rad problémov. Na jednej strane ide o technické vybavenie depozitov, či ich umiestnenie v nevhodných priestoroch. Na druhej neexistujúce poistenie budov v správe štátu .   „Nemáme poistené nielen zbierky, ale ani budovy“, hovorí v podcaste Ráno Nahlas Jozef Labuda, niekdajší dlhoročný riaditeľ tohto múzea. Ide o inštitúciu, ktorej zriaďovateľom je ministerstvo životného prostredia. „Je alarmujúce, že sme bez poistenia. By som povedal, že je to smrteľný hriech, veď to je strašné“, upozorňuje Labuda.   Ide podľa neho o problém, ktorý sa v rezorte životného prostredia tiahne dlho. „Neurobil to žiaden minister za posledných dvadsať rokov“, rozpráva o svojej skúsenosti Jozef Labuda, ktorý bol v Slovenskom banskom múzeu 44 rokov a značnú časť z toho bol aj jeho riaditeľom. „Moja prvá návšteva ministerstva po voľbách v roku 2020 už štátneho tajmoníka Smatanu bola práve v tejto veci“, hovorí bývalý riaditeľ.   Problémom je fakt, že poistenie pamiatkových budov a kultúrnych zbierok neraz s nevyčísliteľnou hodnotou, je drahé. „Pre samotné poistenie poisťovne vyžadovali splnenie prísnych noriem, ktoré boli i finančne náročné“, vysvetľuje.   Rezort kultúry mal v tomto podľa Labudu šťastie. Tesne pred požiarom hradu Krásna Hôrka poistil aspoň budovy vo svojej pôsobnosti. Banská Štiavnica je naviac aj v zozname UNESCO. „Aj v kontexte iných múzeí sme vzhľadom k evidencii v UNESCO výkladnou skriňou tohto štátu, chodí nám tu celý svet, malo by sa to odraziť aj vo finančnej podpore v rezorte životného prostredia“, poukazuje Labuda.   Nepoučili sme sa z minulosti Podľa Jozefa Labudu sme sa ani v prípade najnovšieho nešťastia v Banskej Štiavnici nepoučili z minulosti. Mesto má za sebou mnoho ničivých požiarov, naši predkovia aj preto robili medzi domami tzv. požiarne uličky. „Tie sa však vytratili“, konštatuje Labuda.   Nad mestom bola okrem známych tajchov aj vodná nádrž, ktorá okrem iného zabezpečovala dostatok vody pre mestské kašny. „Tie slúžili aj pre prípad požiarov“, poukazuje Jozef Labuda.   Banská Štiavnica symbolických hlavným mestom Slovenska   Postihnutá Banská Štiavnica by sa podľa Jozefa Labudu mohla v týchto dňoch stať aj akými symoblickým hlavným mestom krajiny. A to aspoň z pohľadu prúdiacej solidarity a pomoci. „Keď som videl, čo sa robí vo Francúzku po požiari v Notre Dame, koľko Francúzov a bohatých ľudí poskytlo pomoc, očakával by som rovnakú pomoc zo strany Slovákov. Pre obnovu hodnôt, ktoré nám zanechali predkovia“, vyzýva Labuda.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Niekdajšia miss – kráľovná krásy slovenských stredoškoláčiek - s rozbehnutou kariérou sveta, ktorý sa točí okolo modelingu, nakoniec sa upísala medicíne. A nie hocakej: tej v tropickej Afrike. A ak na jej prvej súťaži krásy porota ocenila aj jej kreativitu, v improvizovaných podmienkach čierneho kontinentu akoby ju našla. V dnešnom RánoNahlas sa pozrieme na príbeh „lekárky v divočine“, ktorá svoje africké skúsenosti naplno využila aj doma na Slovensku na covidových oddeleniach. Lekárka Monika Paločková.     Modeling ako dobrá príprava na africkú improvizáciu   Najprv Taliansko, Španielsko a Francúzsko, destinácie, kam ju zaviedol modeling, neskôr Afrika. To už v pozícii začínajúcej lekárky s diplomom z Karlovej univerzity.   „Medicínu som vybrala preto, lebo sa dá robiť kdekoľvek na svete“, tvrdí. „Či už v rozvojových krajiných, alebo tých rozvinutých. Mojim snom bolo pomáhať tam, kde by sa inak nepomáhalo“, rozpráva.   Ešte predtým si však „odskočila“ do sveta módy. Jej dvere jej širšie pootvoril titul „miss stredných škôl“. „Si vysoká, skús to s modelingom“, počúvla na začiatku radu svojho okolia. Začala tak dekádu, ktorá ju uviedla do sveta módnych mól, cestovania. „Ostrieľala som sa, naučila jazyky a samostatnosti“, spomína Monika. Prišla však na to, že modeling „využil tak desať percent môjho potenciálu“.   V podcaste sa dozviete aj odpoved’na otázku, či by do sveta modelingu pustila svoje dieťa.   Oslovila ju vtedy práca charizmatického Vladimíra Krčméryho a jeho rozvojové projekty v Afrike.   Nemocnica na banánovom poli   Prvou africkou štáciou bola „neplánovaná“ zastávka v Burundi. Po prílete musela istý čas čakať na víza do svojej destinácie vo Rwande. „Bola to krásna nemocnica, postavená na banánovom poli. Fungovala dobre, až na to, že nemala aktuálne lekárov“, opisuje svoje africké začiatky Monika.   „Bola som tam jediný lekár. Mojim šťastím bolo, že som mala „po ruke“ 250 kilometrov vzdialeného atestovaného infektológa, ktorý bol vždy k mojej dispozícii na telefóne“.   Africké lekárske začiatky tak Monika Paločková prežila najmä na virtuálnych konzíliách. V praxi to podľa jej rozprávania vyzeralo tak, že keď si s niečim nevedela rady, zapla smart telefón a postupovala podľa rád kolegov expertov. „Chirurgovi som teda cez videohovor ukázala ranu, s tým, že čo s ňou, čo robiť“, vysvetľuje.   Šťastím jej afrických začiatkov bolo, ako spomína Monika Paločková, že väčšina diagnóz boli infekcie a prakticky sa opakovali.   Keď deti zachraňujú deti   „Spomínam si na prípad asi päťročného chlapčeka, ktorý mi v náručí doniesol svojho dvojročného bračeka. Položil mi ho na posteľ, že je chorý a potrebuje pomoc“, pokračuje v rozprávaní Monika. Šlo pritom o komatický stav z mozgovej malárie. „Bol to moment, na ktorý si spomínam doteraz“, dopĺňa.   „V Burundi som mala aj prípad osemročného chlapca s prestrelenou rukou a nohou“, pokračuje v spomienkach. Šlo o obeť muža, ktorý si chcel vyriešiť účty s jeho otcom, keďže ho však nenašiel, svoj hnev si vyvŕšil na dieťati. „Predo mnou sa ocitol postrieľaný malý chlapec a ani nezaplakal. Bol ticho, kamenná tvár...Sú to silní ľudia“, hovorí Monika.   Afrika naučila mladú lekárku so skúsenosťou sveta modelingu zahodiť ustráchanosť, aspoň tak o tom hovorí. „Veci beriem tak, ako prídu“, hovorí. „Afričania sú pre mňa príkladom bezprostrednosti. Nesťažovali sa na to, čo nemajú. Tešili sa naopak z toho, čo majú. To ich robilo šťastnými“, hovorí Monika. „Toto by som si chcela zobrať do môjho života v Európe a zostať pri tom čo najdlhšie. Je to veľmi dobrá prevencia vyhorenia a životnej skepsy“.   Pandémia ako ťažké vytriezvenie z Afriky   Na Slovensko sa vrátila do situácie, keď nemocnice kolabovali pod náporom covidových pacientov. „Zaskočilo ma, že som tu zažívala smrť častejšie, ako v Afrike“, hovorí. „Bolo to frustrujúce, že v zdravotníctve, ktoré je vyspelejšie a vybavenejšie, pacienti umierali častejšie“, spomína. Zaradila sa vtedy vrámci tretej vlny medzi kolegov na jedno z covidových oddelení.   Hovorí, že nášmu zdravotníctvu by pomohlo už „nasadenie a spolupráca“ zainteresovaných, na čo bola zvyknutá v rozvojových projektoch. „V nich sa využíva potenciál a kreativita našich pracovníkov a rovnako potenciál miestnych. Výsledkom je podnetné prostredie miestnych zariadení napriek okliešteným podmienkam“.   Najväčšia výzva - materstvo „Zo všetkých doterajších životných rolí, ktoré som doteraz skúsila, je materstvo jednou z najťažších. V spoločnosti je však málo oceňované, vzhľadom k jeho náročnosti. A hovorím to po tom, čo som absolvovala medicínu na Karolovej univerzite a dva roky v Afrike! Mám to s čím porovnať.“   Monika Paločková je čerstvá matka. Aj celý podcastový rozhovor vznikol s jej spiacim dieťaťom v náručí. Svoje materstvo pritom vníma ako „najväčšiu výzvu“, paradoxne v spoločnosti, ktorá ju berie ako samozrejmosť.   „Rola matky sa berie ako samozrejmosť. Veľmi málo sa vidí sa, čo všetko je za tým“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Pellegrinimu neverím a Hlas by bol pre mňa poslednou voľbou v demokratickom spektre, ale keby som mal byť konfrontovaný s tým, že vznikne vláda SMERU, Republiky a Hlasu, tak je to pre mňa neprijateľné, hovorí  poverený minister zahraničných vecí Rastislav Káčer.  Matovič má podľa neho nulový koaličný potenciál. V diplomacii pôsobí už približne tridsať rokov, v politike je však absolútnym nováčikom. Napriek tomu dokázal  za veľmi krátky čas zmobilizovať voči sebe ako Igora Matoviča, tak popudiť aj Roberta Fica. Je jednou z kľúčových tvári slovenskej zahraničnej politiky, ale dnes už aj nového politického projektu Eduarda Hegera. Jeho názory v zahraničnej politike sú dobre známe, jeho politické názory na ekonomiku, sociálne veci, privatizáciu či interrupcie alebo potraty sú však známe už oveľa menej. Reč je o poverenom ministrovi zahraničných vecí a tvári Demokratov Rastislavovi Káčerovi. Aký je teda jeho politický kompas, ideové presvedčenie v iných ako zahraničnopolitických témach, kde sú jeho koaličné, ale aj ideové červené čiary, no a o čo mu v politike vlastne ide?   Slovensko podľa Rastislava Káčera stojí pred hrozbou akejsi demokratickej kontrarevolúcie vedenej Robertom Ficom. Na jeseň preto môžeme čeliť zlým, ešte horším, ale dokonca až katastrofálnym riešeniam. Aký návod na to Rastislav Káčer ponúka? A prečo strácajú strany obhajujúce súčasnú liberálnu demokraciu čoraz viac podporu občanov a nie je to legitímne vysvedčenie za to, ako sa tu v uplynulých rokoch vládlo? A prečo je také nepochopiteľné, ak za tento štát niektorí občania nechcú bojovať so zbraňou v ruke?  Pellegrinimu neverí,  Hlas však ako poslednú možnosť na spoluvládnutie zatiaľ vylúčiť nechce. Naopak, s Igorom Matovičom si sadnúť do jednej vlády predstaviť nevie. Ani Eduard Heger to nemusí mať v pozícií lídra Demokratov, podľa neho, tak úplne isté a obdobie po roku 2020 považuje za trestuhodne premrhanú šancu A ako dlho bude ešte trvať vojna na Ukrajine a kto v ňom zvíťazí? Možno žiadať mier výmenou za územie a je možné poraziť jadrovú veľmoc? A akú cenu na našej životnej úrovni za to všetko budeme musieť  zaplatiť? Ráno Nahlas s povereným ministrom zahraničných vecí Rastislavom Káčerom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

V prípade šikany či obťažovania u nás zvykne platiť zákon Omerty. Je to jednoduchšie, nehovoriť. Tak sme asi vychovaní: Zohnúť chrbát, nestažovať sa a ísť ďalej. Hovorí výtvarníčka Ivana Šáteková, jedna z obetí dlhoročných šikanóznych praktík na pôde bratislavskej VŠVU. Šikanujúci pedagóg na akademickej pôde končí, no podľa Šátekovej je tu ešte mnoho podobných, no nepopísaných príbehov. Po rokoch šikany, ponižovania, zneužívania moci a dokonca i obťažovania svojich vlastných študentiek a študentov šikanujúci profesor na akademickej pôde napokon končí. Vysoká škola výtvarných umení sa ústami svojej rektorky obetiam ospravedlňuje a sľubuje zriadenie všemožných nástrojov a mechanizmov ako tento problém riešiť, ale ako mu aj predchádzať.  Je to však naozaj dosť? A prečo sa to vlastne celé roky ticho tolerovalo alebo prehliadalo? Ako fungovali takéto praktiky zneužívania moci? A napokon, ako sa žije v tieni takejto traumy a dlhodobého poškodzovania povesti i vnútorného pokoja? Téma Rána Nahlas s výtvarníčkou Ivanou Šátekovou, jednou z obetí šikanujúceho profesora, ale zároveň aj jednej z iniciátoriek otvorenia tohoto problému, ktoré napokon viedlo k aspoň akému takému riešeniu.   “Nerobila som to preto, aby som sa pomstila, nerobila som to vôbec kvôli sebe, ale mojou motiváciou bolo, aby sa už konečne začalo niečo meniť. Práve to, že som matkou dvoch detí, bolo to najdôležitejšie v mojom rozhodnutí to riešiť, že  už asi nie je ten čas, aby moje deti študovali na takýchto školách, “ hovorí výtvarníčka Ivana Šáteková. Ráno Nahlas o problematike šikany a zneužívania moci na akademickej pôde. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský  

13. marec 2013 - deň, keď sa svetu predstavil nový pápež. Pontifik z „konca sveta“, ako sa označil hneď v prvom pozdrave po zvolení. Prvý jezuita na Petrovom stolci. Rovnako prvý latinoameričan. Ešte ako kardinál si sám varil a cestoval hromadnou dopravou. Domovom mu bola ulica. Pápež František. Mal byť odpoveďou na volanie po reforme. Odvtedy je to desať rokov. Naplnil ju, alebo aspoň začal? A prečo sa občas zdá, že mu viac rozumejú neveriaci, ako jeho vlastní v cirkvi? Téma pre Milana Lacha, rovnako jezuitu, ktorého František vymenoval za biskupa len mesiac po svojom zvolení. Biskupa, ktorý svojho času neváhal vystúpiť na pomyselné barikády pre podporu zdravotníkov; jezuitu, ktorý sa po päťročnici v Spojených štátoch opäť na želanie pápeža Františka vracia na Slovensko. Aký je jeho pohľad na Františka?   Reorganizoval kúriu, reformoval vatikánsku banku a ústredné vatikánske úrady. Otvoril ich aj laikom – teda nekňazom, dokonca ženám. A rovno na pozíciách, v ktorých sa aj rozhoduje. Františkova reforma, ktorá je podľa biskupa Lacha v plnom prúde.   „Ak kritizujú Františka, aj Ježiša kritizovali“   Pri tej inštitucionálnej však môže podľa neho pápeža diskvalifikovať fakt, že sám z kúrie nevzišiel. „Ak nemá okolo seba ľudí, ktorí sú presvedčení o rovnakom smerovaní reforiem, tam to môže narážať“, komentuje biskup Lach.   Väčší úspech má pri reforme obsahovej. Pápež František ponúka svoje videnie cirkvi, ktorá je podľa neho „milosrdná“, „otvorená pre „všetkých“, s dôrazom na „stratené ovce“. „Cirkev, ktorá sa hrá na tých, čo sú dnu a vonku, nie je koncept, s ktorým by sme sa stretávali v jej počiatkoch a ktorý by presadzoval Ježiš“, tvrdí biskup jezuita Milan Lach. „Cirkev nie je klub elity, ale je pre tých, ktorí prijali pozvanie Ježiša Krista“, dopĺňa.   Ilustruje to aj najbližším okolím Ježiša. Boli v ňom napríklad „zdierač daní“ Lévi, či prostitútka Mária Magdaléna. „A Ježiš ich prijímal. Čelil za to aj kritike, dnes by sme povedali kritike zvnútra. Napriek tomu bol jeho postup taký, on vedel čo robí“, vysvetľuje biskup Lach.   LGBTI+ ľuďom pomáham už dve desaťročia „Áno človeku, nie ideológii“ – Lachova skratka pri téme LGBTI+ ľudí. Tvrdí, že „inakosti“ sa venuje už dve desaťročia, čo je kňazom a medzi katolíckymi kňazmi nie je v tomto osamelý. Nezatvára si však oči pre tým, že na verejnosti sa slovenskí biskupi o téme LGBTI+ ľudí „musia učiť otvorene hovoriť“. V rozhodnutí synodálnej cesty z Nemecka, ktorá chce od roku 2026 „žehnať homosexuálnym zväzkom“ však vidí zárodky rozkolu.   Obete zneužívania duchovnými musia dostať svoj hlas „Je to chyba“ – tak reaguje biskup Lach na otázku, či nie je chybou neoznačiť jednoznačne za chybu postup kardinála Karola Wojtylu, neskoršieho pápeža Jána Pavla II., smerom k prípadom kňazských sexuálnych predátorov, o ktorých „vedel“, no napriek tomu ich len presunul na ďalšie pôsobisko. „Musíme to jednoznačnej pomenovať“, opakuje.   Biskup Lach má s riešením podobných problémov osobnú skúsenosť zo svojho predchádzajúceho pôsobiska v štáte Ohia v Spojených štátoch. „Osobne som sa rozprával s obeťami takýchto zločinov“, spomína. Príbeh za príbehom akoby šiel podľa jedného scenára: „Tá obeť už nebola schopná založiť si rodinu, nikdy nebola schopná ísť do nejakého vzťahu, to sú hrozné následky na celý život.“   Zastal sa zdravotníkov, apeloval na finančné skupiny   Biskup Milan Lach je známy svojim aktívnym prístupom k veciam verejným. V roku 2016 sa verejne zastal zdravotných sestier. V otvorenom liste premiérovi Ficovi a ministrovi zdravotníctva kritizoval ich zastrašovanie.   Apeloval tiež na finančné skupiny, ktoré sa angažovali v sektore zdravotníctva. „V mene chudobných, utláčaných, okrádaných a vykorisťovaných vás naliehavo žiadam: prestaňte považovať občanov Slovenskej republiky len za zdroj obohatenia a ľahkého zisku!“   Nevylučuje, že jeho hlas bude počuť aj po jeho návrate zo Spojených štátov. „Je našou povinnosťou a službou, aby sme boli hlasom ľudí“, tvrdí.   V podcaste sa tiež dozviete, nakoľko chcú biskupi vstúpiť do predvolebného času.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Predstavitelia strany Smer systematicky a opakovane nehovoria pravdu. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas demonštrujeme, ako pri viacerých príležitostiach čas ukázal, že Smer nemal pravdu. Prečo im napriek tomu niektorí voliči stále veria? Smer napríklad tvrdil, že Dušan Kováčik je nevinný. Polícia, prokuratúra a aj dva na sebe nezávislé súdy mu však dokázali vinu. Podobne to bolo s tvrdením o tom, že Rusko nikoho neohrozuje. Pri ktorých všetkých témach išlo o dokázateľné nepravdy, dezinformácie, zavádzanie či priamo klamstvo? V dnešnom podcaste si ukážeme, ako sa dá dokázať, že tvrdenia politikov Smeru odporujú faktom. Pomôže nám s tým Veronika Hincová Frankovská z portálu Demagóg sk, ktorý sa venuje overovaniu faktov v politických diskusiách. A prečo neklesá dôveryhodnosť politikom, ktorí opakovane hovoria nepravdy, zodpovie politológ Radoslav Štefančík. Podcast nahral Peter Hanák. Spolupracoval Dávid Žák.

Veľmi som veril, že aj týmto festivalom sa bude spoločnosť scitlivovať, ale v poslednej dobe to začalo stagnovať a mám pocit, že ľudia sa začali znova báť, hovorí zakladať a organizátor festivalu transrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela” Waldemar Švábenský. Piaty ročník festivalu bude v Bratislave už budúcu sobotu.  Od brutálnej dvojnásobnej vraždy z nenávisti na bratislavskej Zámockej ulici uplynulo iba niekoľko mesiacov, no v téme práv pre LGBTI+ komunitu sa slovensko nepohlo prakticky ani o milimeter. Naopak, téma rovnakopohlavných vťahov či transrodovosti sa opäť stala témou pedvolebného hejtu mnohých našich politikov. No a ako dopadne podpis dnes už odídeného ministra zdravotníctva pod novými štandardami pre transrodových ľudí dnes nevedno, pretože konzervatívna časť politického spektra voči tomuto posunu k modernému riešeniu už začala mobilizačnú kampaň plnú strašenia a hejtu. Už o pár dní, presnejšie v sobotu 18teho marca však bude v Bratislave už piaty ročník festivalu transrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela”, ktorý organizuje Waldemar Švábenský. Otec, dnes už nebohého transrodového Gabriela, ktorý z tohto sveta dobrovoľne odišiel hovorí, že dnes cíti veľkú úzkosť a vinu pripisuje najmä politikom. “Naši politici majú strašné obľúbenú metódu  a to je vyvolávanie strachu. Namiesto rozširovania poznania a vedomosti sa tu ponúka zakazovanie, reštrikcie a zastrašovanie,” hovorí Švábenský.  Ako sa tu žije LGBTI+ komunite pár mesiacov po tragédií na Zámockej a prečo politici tak urputne odmietajú rovnakopohlavné páry zrovnoprávniť? A o čom bude tento ročník festivalu tranrodovej kultúry “Svet podľa Gabriela? A dá sa vôbec vyrovnať so stratou vlastného dieťaťa? Témy a otázky pre Waldemara Švábenského Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Poverený premiér Eduard Heger vstupuje do strany Miroslava Kollára. Tá sa z Modrej koalície premenuje na Demokrati.  Rokovania o spájaní sa s ďalšími stranami podľa Hegera stále prebiehajú. Aké šanca má projekt Eduarda Hegera? A ako vníma, že máme premiéra, ktorý počas pôsobenia vo funkcii odíde zo strany, ktorá ho nominovala? Téma pre politológa Erika Láštica. „Ak Eduard Heger za pár mesiac zjednotí strany a dostane ich na kandidátku, tak potenciálne môže predstatovať istú alternatívu pre voličov, ktorí sa budú snažiť voliť stranu plnú odborníkov bez ohľadu na kde stojí ideologicky, no ponúkne krajine alternatívu, ktorá sa jasne vymedzí voči Smeru a Hlasu," hovorí v podcaste Láštic. Zároveň však vidí aj množstvo dôvodov, pre ktoré sa dá predpokladať, že Hegerov projekt nemusí byť úspešný.„Jeden z dôvodov je, že do zoskúpenia nepribudnú ďalšie strany." Heger sa podľa politológa bude musieť vymedziť a vysvetliť roky vládnutia. „Potenciálni voliči od Hegera nebudú čakať len víziu, ale aj zúčtovanie čo on a ľudia, ktorí sú v Demokratoch robili doteraz. Je to obrovská výzva, ktorá môže Hegerovi a projektu zlomiť krky. Ak to nedokáže, neviem si predstaviť, že dokáže presvedčiť voličov o tom, že sú niečím iným, než len pokusom Igora Matoviča trochu rozvíriť politické kruhy," komentuje Láštic. Nateraz sa mu práve z tohto dôvodu zdá Hegerov projekt nepresvedčivy. „Premiér prichádza s víziou a tvári sa, ako keby nemal v rukách politickú moc prinajmenšom od roku 2021, kedy sa stal premiérom." Láštic však zároveň hovorí, že Eduard Heger možno nie je typ lídra, ktorý dokáže ísť do otvorených konfliktov, osobitne voči niekomu, kto „zodpoveda” za jeho politickú kariéru. Demokrati môžu podľa politológa rizikom pre akúkoľvek stranu, ktorá loví v podobných vodách. Od SaS, Progresívneho Slovenska či KDH. „Určite najväčšia potenciálna skupina budú bývalí voliči OĽaNO." Môže zostať preto Matovičove hnutie mimo brány parlamentu? Podcast pripravila Denisa Hopková.

Keď v piatok popoludní pred prezidentským palácom pred tisícami podporovateľov Putinovho Ruska a jeho agresie v Bratislave povedal, že „väčšinu života prežil v Rusku“, zožal potlesk. Rovnako v momente, keď volal po skutočnom mieri. Otočilo sa to až v momente, keď podporil Ukrajinu. Dav ho „vybučal“. Filipp Sedov. Mladý Rus, ktorý našiel druhý domov na Slovensku. A o Rusku, tom skutočnom, ako hovorí, chodí rozprávať aj po slovenských školách.   „Nemôžem byť ticho, vojna už trvá príliš dlho. Pre mňa je to veľmi ťažké, že Rusko – moja krajina – napadla Ukrajinu“, vysvetľuje prečo šiel do rozvášneného davu. A ak v ňom tisíce Slovákov podporovali Putina a jeho agresiu, on, sám, k tomu Rus, sa postavil za napadnutú Ukrajinu. „Nesmiem o tom mlčať“, opakuje.   Či mal strach? „V porovnaní s tým, čo sa deje na Ukrajine, to je nič“, reaguje. „Nesmiem sa báť, lebo je tu skutočná vojna“, dopĺňa.   Filipp Sedov je tridsiatnik, má manželku, zatiaľ bez detí. Na Slovensko prišiel v roku 2018 ako dobrovoľník v rámci programu Erazmus. Rok vyučoval v Dolnom Kubíne.   „Musím byť na strane obetí“   Keď sa ho pýtam na popud, ktorý mu nedovolí mlčať - ako hovorí – reaguje poukazom na svedomie. „Moje svedomie mi hovorí, že musím niečo robiť“.   Rozvášnený dav v Bratislave pred prezidentským palácom mu v reakcii na jeho verejnú podporu Ukrajiny vytrhol ukrajinskú vlajku, ktorý tam rozbalil. Prečo jeden Rus vôbec nosí vlajku Ukrajiny?   „Ukrajina je obeťou. Je napadnutá Ruskom. Počas vojny jednoducho musím byť na strane obetí“, odpovedá.   Pred prezidentský palác, medzi hlučných podporovateľov Putina a jeho vojny, ktorý si zorganizovali tzv. pochod za mier, šiel s vedomím, že mu môžu aj ublížiť.   „Hodinu predtým mi zavolali priatelia a hovorili, že ak tam pôjdem a poviem niečo, s čím dav nebude súhlasiť, určite mi ublížia“. Napriek tomu tam šiel, s tým, že „bol pripravený na všetko“, ako hovorí.   O Vladimírovi Putinovi, ktorý mal na tzv. mierovom pochode aj svoje transparenty a mnohých podporovateľov, hovorí, že nie je „jeho prezidentom“. „Putin nie je môj prezident. Nebol vôbec vybratý demokratickým spôsobom. Absolútne ho nepovažujem za svojho prezidenta“.   Väčšina mlčí, lebo sa bojí   „Ako Rus sa cítim zodpovedný za to, čo sa deje na Ukrajine. Preto robím to, čo robím. Preto nie som ticho“, rozpráva o svojich motiváciach Filipp. Vedie ho k tomu podľa jeho rozprávania aj fakt, že väčšina Rusov je ticho. „Od začiatku vojny väčšina Rusov vyjadruje akýsi tichý súhlas, s tým, čo sa deje. Preto ja nemôžem byť ticho ja“, opakuje.   Mlčiaca väčšina, ktorá akoby legimizovala Putinovu agresiu, je tam podľa Filippa Sedova len z čistého strachu. „Putinovi podporovatelia môžu kričať, je ich počuť, na rozdiel od tých, čo nesúhlasia s vojnou. Režim od začiatku vojny zaviedol obrovské tresty pre tých, čo sa odvážia protestovať“, vysvetľuje Sedov.   Odporcom vojny tak hrozí aj pätnásť ročné väzenie, len pre obyčajnú účasť na prípadnom proteste.   Nie informovanie, ale otrasná propaganda   Od začiatku vojny bolo podľa Filippa Sedova v Rusku zablokovaných štátom viac ako tisíc webových informačných stránok. „Zablokovaný je dokonca Facebook, či Instagram“, hovorí mladý ruský protivojnový aktivista.   „V televízii máme už dlhé roky len propagandu, ktorá tvrdí, že na Ukrajine sú nacisti, že Rusko sa len bráni, chce mier. Je to otrasná propaganda“, rozpráva Sedov. Človek, ktorý chce počuť niečo iné, musí sa pracne prepracovať k nezávislým zdrojom cez špeciálne siete, ktoré nepodliehajú štátnej kontrole.   Rada Putinovým podporovateľom na Slovensku: vycestujte do Ruska   Keď sme sa v Filippom Sedovom rozprávali, čo sa v ňom „zlomilo“, že sa z neho Rusa stal podporovateľ napadnutej Ukrajiny, zareagoval tým, že on sám si veci overuje. Keď mu napríklad západnú Ukrajinu ešte pred vojnou vykresľovali ako brloch neonacistov, v ktorej nenávidia Rusov a ak tam započujú ruštinu, hrozí za ňu rovno bitka, rozhodol sa vycestovať do oblasti Ľvova.   „Bol som zvedavý, ako to so mnou skončí, lebo sa rozprával len rusky! A žiadny problém. Všetci mi rozumeli, vedeli mi odpovedať. Rozprával som sa dokonca s policajtami, v kaviarňach, reštauráciách, na univerzite...A nikde som nemal žiadny problém s tým, že som Rus a hovorím po rusky.“   Sedov radí aj slovenským podporovateľom Putina a organizátorom tzv. mierových pochodov navštíviť Rusko. „Tu počúvajú o Rusku ako o vysnívanej krajine, nech to Rusko zažijú aspoň na týždeň. A nie Moskvu či Petrohrad. Vidiek. Nebudú to už pohľady ako z pohľadnice, ale chudoba. “   V rozprávaní tak vraciame do hry výraz „potemkinových dedín“, ktorý je podľa Filippa pre Rusko aj dnes aktuálny. „Rusko sa snaží vyzerať lepšie, aké v skutočnosti je“, tvrdí.   Rusko bez Putina   Na Slovensku chodí po školách rozprávať o skutočnom Rusku. „Napríklad hovorím svoj príbeh, ako som volil v prezidentských voľbách z roku 2018“, rozpráva Filipp. Opisuje, ako sa rozhodol ísť do volebnej miestnosti a kedže nesúhlasil s tým, ako vládne Vladimír Putin, na hlasovací lístok napísal: Rusko bez Putina. Rovno si to aj odfotil.   „O pár minút prišiel za mnou policajt, ktorý sa začal pýtať na môj pas. Keď som sa spýtal, na čo to potrebuje, on mi hovorí, že chce dať moje meno na zoznam teroristov a extrémistov“. Filipp zdôrazňuje, že tento policajný postup bol len preto, čo napísal.   Filipp verí vo víťazstvo Ukrajiny. Berie to ako „predpoklad toho, že diktátorský režim v Rusku padne“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.  

 Toto nemožno označiť za cenzúru, dramaturgia diskusie alebo editorské rozhodnutie nie je žiadna cenzúra, hovorí o rozhodnutí RTVS nepustiť do Sobotných dialógov podpredsedu SMERU Blahu, moderátor kľúčovej politickej diskusie Českej televízie Václav Moravec. Politici podľa neho stále posúvajú hranice a novinári by im to nemali dovoliť, hodnotí krok RTVS Václav Moravec. Kauzu nevpustenia Ľuboša Blahu do Sobotných dialógov, do ktorých ho RTVS vlastne ani vôbec nevolala diskutovať, vníma moderátor Václav Moravec ako príznačnú pre dnešnú dobu, dobu úpadku politickej kultúry a digitálneho barbarstva. Za násilné vyhrážky moderátorke podľa neho nesú politici zásadný podiel. “Nemôžete sa kvôli jednému rozhovoru vyhrážať, že niekomu pôjdete po krku a tým dávať najavo svojim priaznivcom, že posúvate hranice toho, čo je ešte tolerovateľné a čo už nie. Ako Moravec tvrdí, politikom ide útokmi na média o zničenie kritickej žurnalistiky a tento trend sa podľa neho dramaticky zhoršil po nástupe sociálnych sietí, ktoré politikom umožňujú beztrestne šíriť ich lži.  Novinári by preto dnes mali vystúpiť z defenzívy a nenechať si diktovať logikou sociálnych sietí ani záujmami politických strán.“V rámci toho, ako sa chceme priblížiť sociálnym sieťam, si sami pod sebou podrezávame konár,” hovorí a kolegom novinárom odkazuje, že by sme nemali podliezať profesnú latku. Ľudia podľa nechcú rozvrat politiky ani deštruktívne diskusie a preto by to nemala podporovať ani seriózna žurnalistika. “Keď v Otázkach Václava Moravce vidíme, že sú politici, ktorí nectia pravidlá férovej diskusie, tak sa snažíme robiť programy, kde tých politikov nepozývame a namiesto nich pozývame tých, ktorí politiku reflektujú a čudovali by ste sa, ale sledovanosť tých programov je v mnohých ohľadoch vyššia,” hovorí Moravec. Seriózna žurnalistika by, ako tvrdí, mala slúžiť kultivovaniu verejného priestoru. “My nerobíme politické diskusie pre plitické strany, ale pre divákov aby sa vedeli lepšie rozhodovať napríklad vo voľbách,” vysvetľuje dlhoročný a rešpektovaný moderátor politických diskusií Českej televízie Václav Moravec.   O čom teda vypovedá kauza údajnej cenzúry v RTVS a násilných vyhrážok moderátorke Sobotných dialógov? Kde sú hranice nezávislosti politických diskusií, prečo tak rastie hnev ľudí voči novinárom, kto a prečo ho živí, no a napokon, išlo skutočne o cenzúru alebo je to len zneužívanie tohto pojmu? Témy a otázky pre moderátora jednej z najrešpektovanejších politických diskusií Českej televízie “Otázok Václava Moravca”, dlhoročného moderátora ČT Václava Moravca. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.                      

„Bola som vyše päťnásť rokov v korporáte, pár týždňov po vypuknutí Putinovej agresie som si sadla k počítaču a na profesii začala cielene hľadať organizácie, kde by som mohla pomôcť.“ Alexandra Mruk Papaianopol. Rumunka s gréckymi koreňmi, absolventka politických vied a diplomacie na starobylej univerzite v talianskej Boloni. Už dve desaťročia ju so Slovenskom spája manžel, s ktorým sa spoznali práve na univerzite v Taliansku, s ktorým vychovávajú štyri deti.   Vojna na Ukrajine ju zasiahla natoľko, že opustila istoty a výhody veľkej globálnej firmy a svoje „hľadanie, ako byť nápomocná postihnutým vojnou“ premenila v reálnu pomoc v Slovenskej katolíckej charite.   Stala sa súčasťou vznikajúcej sekcie pre humanitárnu pomoc a integráciu. „Mala som vyhliadnuté štyri organizácie, no po pohovore na Charite som už na ďalšie ani nešla“, spomína.   Nielen z chleba žije človek „Pre utekajúcich z Ukrajiny sme vybavili milióny eur, spravujeme 24 asistenčných centier a už rok sme sa nezastavili“, hovorí. Keď hovorí o svojej práci, hovorí o nej ako o misii – poslaní. A vidí ju v tom, že „mnohým sme reálne zmenili život, môžem povedať, že životy aj zachraňujeme“.   Len pred týždňom sme si pripomenuli smutné prvé výročie Putinovej agresie proti Ukrajine. Okrem desiatok tisíc obetí a zranených – či už vojakov alebo civilov tento nezmyselný konflikt počíta na milióny tých, čo preň museli opustiť svoje domovy. Len hranice Slovenska prekročilo do konca tohto januára vyše milión 130-tisíc ukrajinských utečencov. A to nehovoríme o Poľsku a ďalších susedných krajinách. Všade tam utečenci pred vojnou nachádzajú pomoc, prijatie – dočasný domov. Na Slovensku im významných podielom pomáha práve Slovenská katolícka charita.   Pomáhame riešiť traumy „Aj po roku prichádzajú ukrajinskí odídenci do našich centier pre humanitárnu pomoc, pre potraviny, hygienické potreby“, vysvetľuje Mruk Papaianopol. Dodáva však, že veľká časť týchto ľudí potrebuje pomoc psychológov. Charita im ju ponúka, no je konfrontovaná s tým, že má málo ľudí, ktorí by odídencom ponúkli psychologickú asistenciu. „Potrebovali by sme raz toľko odborníkov“, tvrdí.   „Riešia zvyčajne veľmi, veľmi ťažké traumy“, konštatuje. Dramatickosť situácie ilustruje faktom, že túto pomoc nepotrebujú len dospelí, ale mnoho detí a mladých ľudí.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ľudia dnes hrajú počítačové hry preto, aby mali pocit nejakej sebarealizácie, hrajú ich preto, aby cítili, že sú aspoň v niečom dobrí a že to vníma aj ich komunita, hovorí majiteľ jedného z najúspešnejších slovenských počítačových štúdií Ivan Krechňák. Čo je pointa počítačových hier a prečo ich ľudia tak radi hrajú? Virtuálna realita, teda svet na počítači, ovláda svet stále viac a viac. A to dokonca už aj v športe. Namiesto spotených tiel v atletických zápasoch, či na zasnežených zjazdovkách, si športový zážitok dnes môžete vyskúšať už aj v pohodlí našich domovov, priamo na počítači. Kde sme sa to teda dostali v tej našej virtuálnej realite? Môže nahradiť studený kovový tablet skutočný športový zážitok v lone prírodya čo vlastne láka ľudí športovať na virtuálnych obrazovkách mobilov? A nakoľko čoraz viac skomierajúcemu športu môže pomôcť virtuálna realita počítačových hier? No a napokon, ako neprepadnúť závislosti na hraniu na mobile namiesto reality života, kde je hranica závislosti na gamblingu a kto stojí za hrami, ktoré tak radi hráme na tabletoch? Vyvíjať počítačové hry vôbec neznamená hrať sa, hovorí šéf počítačového PowerPlay Studia Ivan Krechňák. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. 

    Za nami rok výrazných strát, pred nami rok výrazných zmien. Pohybujeme sa na pôde dôchodkov, presnejšie na pôde tých súkromných, najmä z druhého piliera. Minulý rok „spálil“ tukové vankúše úspor približne o desatinu. Na súkromných dôchodkových účtoch tak máme menej. Politici však pripravili zmeny, od ktorých si pre budúce dôchodky sľubujú viac. Aká je a bude naša dôchodková realita? Téma pre Miroslava Kotova z Asociácie dôchodkových správcovských spoločností.   „Ľudia budú len vtedy dôverovať druhému pilieru, keď mu budú rozumieť“, tvrdí Kotov. Pre ADSS je preto dôležité zmeny vysvetľovať. Aj preto správcovské spoločnosti posielajú sporiteľom výpisy, v ktorých informujú o stave osobných dôchodkových účtov. A nielen to, modelujú tiež alternatívy, ak by sporitelia investovali agresívnejšie, či naopak konzervatívnejšie.   Minulý rok bol z pohľadu zhodnotenia úspor jedným z horších. Pri garantovaných fondoch straty zaznamenali od približne troch percent do šesť a pol. Negarantované zaznamenali ešte výraznejšie straty – zastavili sa až na úrovni dvanástich percent.   „Prudké nárasty a rovnako prudké poklesy sú prirodzenou súčasťou vývoja trhov“, vysvetľuje Kotov. Ilustráciou má byť rok predchádzajúci – rok 2021, v ktorom dôchodkové fondy zaznamenali historické zhodnotenia.   Výraznejšiemu zhodnoteniu dôchodkových úspor majú pomôcť aj najnovšie zmeny v druhom dôchodkom pilieri. Už od mája to bude zavedenie tzv. predvolenej investičnej stratégie.   „Zavádza pravidlá, ako by mal mať rozhložené sporiteľ úspory vzhľadom na svoj vek“, vysvetľuje Miroslav Kotov, predseda predsedníctva Asociácie dôchodkových správcovských spoločností.   „Predvolená investičná stratégia hovorí, že každý sporiteľ až do veku päťdesiat rokov by mal mať všetky svoje úspory a príspevky smerovať stopercentne do indexového negarantovaného akciového fondu“, hovorí Kotov. „Po päťdesiatke sa začne postupne podiel tohto fondu znižovať tak, že budeme klesať o štyri percentá ročne“, dopĺňa. Cieľovým stavom bude približne polovica investícií v dlhopisových garantovaných fondoch v čase dovŕšenia dôchodkového veku.   Logikou tohto postupného presunu úspor do konzervatívnejších garantovaných fondov je predísť v prípade veľkých výkyvov na trhoch stratám, z ktorých by už úspory sporiteľa v dôchodkovom veku nemali čas „spamätať sa“.   V podcaste sa dozviete všetky podrobnosti, ako sa správať k svojim dôchodkovým úsporám, aby nám zabezpečili čo najlepšie dôchodky.   Miroslav Kotov však upozorňuje, že vzhľadom na nepriaznivú demografiu je potrebné nespoliehať sa len štátne dôchodky, ale zaujímať sa o širokú škálu alternatív dôchodkového zabezpečenia.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.  

Čína predložila plán na ukončenie vojny. Pri príležitosti výročia vojny na Ukrajine zverejnila 12-bodový dokument a vyzvala na prímerie medzi Ruskom a Ukrajinou na začatie mierových rokovaní. „Ako by to mohlo byť dobré, keď tomu tlieska Putin,“ reagoval na návrh americký prezident Joe Biden. Ako čítať čínsky navrh a čo tým sleduje? Budete počuť experta na Čínu Mateja Šimalčíka. Podľa Šimalčíka obsahuje čínsky dokument viaceré problematické časti. Jedným z nich je, že príprava plánu nebola konzultovaná s Ukrajinou. „Moskva mala pozitívnu reakciu na tento plán. Ak ja nebol konzultovaný s Moskvou, tak bol koncipovaný spôsobom, že z neho skôr benefituje Moska než Ukrajina." Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj koncom minulého roka predstavil svojich desať podmienok na mierové rokovania s Ruskom. Je možné, že by práve Čína mohla dostať Rusko a Ukrajinu za rokovací stôl? Ako vníma plán samotná Ukrajina? Otázky pre novinárku Petru Procházkovú. „Všetci vieme, vedia to aj Spojené štáty a Ukrajina, že Čína je na svetom poli obrovský vplyvný hráč a že ak má niekto vplyv na to, čo robí Rusko a ako sa správa, tak je to práve Čína." opisuje novinárka Procházková v podcaste. Podľa českej novinárky môže Čína varovať Rusko pred neuváženými krokmi a dať im najavo, kde je červená čiara, za ktorú by nemali ísť. „Rusi si uvedomujú, že je pre nich Čína dôležitý partner." Vyčerpanie je patrné na oboch stranách, ale nie ešte také, aby Putin či Zelenskyj začali zvažovať rokovanie. Myslím si, že ten čas príde. Nechcem odhadovať kedy, ale mierové plány Číny či Ukrajiny môžu byť za niekoľko týždňov, mesiac, nedajbože rokov - čo si nemyslím - základom k rokovaniu. Ale predtým ako sa rokuje o mieri, býva uzatvorené prímerie," hodnotí Petra Procházková. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Neprišiel ten, koho pozvali, prišiel však nepozvaný. A keď ho nepustili do vysielania, označil to za cenzúru. Verejnoprávna RTVS a jej moderátorka Marta Jančkárová sa stali v minulých dňoch terčom nevyberaných a brutálnych útokov, ktorých obsahom je až vyhrážka „fyzickou likvidáciou“.   Len pred pár dňami sme si pritom pripomenuli smutné výročie zákernej vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Rovnako v týchto dňoch vyšiel prieskum, podľa ktorého dvaja z troch slovenských novinárov zažili v poslednom roku hrozby alebo vyhrážky – s vážnym záverom: v ohrození je samotný princíp slobody slova, ako jedného z pilierov demokracie. Prečo sme dospeli až sem a čo s daným stavom? Téma pre Annu Sámelovú, šéfredaktorku spravodajstva verejnoprávnej RTVS.   „Útoky na moderátorku RTVS nielenže sú napísané vulgárnym jazykom, sú aj mimoriadne agresívne, útočné. Vyhrážajú sa jej na živote, rovnako jej blízkym. Vyhrážajú sa mučením, opakovaným až hromadným znásilnením“, opisuje Sámelová ich obsah. Dodáva, že miestami sú až „nepublikovateľné“ a „za hranicou slušnosti“.   V podcaste však časť zazneje, aby sme sa vedeli vžiť do kože novinára, ktorý je s nimi konfrontovaný.   RTVS na vyhrážky reagovala trestným oznámením.

Oni nemajú kam utiecť, bojujú o svoj domov a rodinu. Nechcú utekať pretože vedia, že ich miesto je tam, kde treba brániť vlastnú krajinu. Toto je tá najsilnejšia motivácia, hovorí o odhodlaní Ukrajincov po roku vojny reportér Tomáš Forró. Nech prídu, my sme tu doma, odkazujú ruským agresorom.   My sme už zabudli aké sú naše hodnoty a že to, čo máme, všetka naša prosperita, demokracia i sloboda, nie sú niečo, čo dostaneš, keď sa narodíš a už to máš. To sú veci, za ktoré musíš bojovať a zaslúžiť si ich.A sloboda je presne to, za čo sú Ukrajinci ochotní dnes zomierať a čomu ruská spoločnosť vôbec nerozumie, hovorí o odkaze krvavej vojny, ktorá zúri na Ukrajine už vyše roka, reportér Tomáš Forró. Aké tváre a hlasy má krvavý a brutálny konflikt, v ktorom Rusko napadlo Ukrajinu a v ktorom Ukrajinci už vyše roka čelia dennodenným bezohľadným útokom agresora neyberaného v cieľom ani obetiach? Kde sa berie ich odhodlanie brániť dennodenne bombardovanú a ničenú krajinu a prečo odmietajú opustiť domovy, v ktorých sa často nedá žiť bez rizika smrti? Ako sa bežným Ukrajincom žije vo vojnou zmietanej krajine? Ako Ukrajincov zmenil rok, v ktorom je ich psychika ťažko skúšaná permanentnými hrozbami straty života pri leteckom, raketovom alebo delostreleckom útoku a je vôbec možné, že nenávisť akú voči sebe bojujúce strany cítia, niekedy zmizne? Aká je predstava samotných Ukrajincov o konci vojny a mieri v tieni susediaceho ruského agresora? A napokon, prečo je vojna na Ukrajine aj našou vojnou a ako vieme Ukrajine účinne a zmysluplne pomôcť?  Témy a otázky pre vojnového reportéra Tomáša Forróa. Ráno Nahlas s reportérom Tomášom Fooróom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Optikou jedného „špeciálna operácia“, z druhej strany reálna okupácia suverénnej krajiny. Faktom bez optiky zafarbenejjednou či druhou stranou sú však desaťtisíce mŕtvych vojakov i civilov na oboch stranách, viac miliónový exodus napadnutých Ukrajincov, rovnako menší exodus tých, ktorí utekajú pred mobilizáciou – tiež na oboch stranách. A svet v pozore a strachu z konfliktu, ktorému nemusia stačiť hranice jednej krajiny. Vladimír Putin s expanznými ambíciami Petra Veľkého, Volodymir Zelenskyj, ktorý takpovediac z noci na ráno vyrástol z malého na Veľkého muža. Stojí pri národe a mobilizuje pomoc mocností. Vojna na Ukrajine, či Putinova agresia pod rúškom „specoperacje“ má rok. Aké vyhliadky stoja pred stranami konfliktu a pred svetom? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.   „Dnes je rozhodujúca robustná vojenská podpora Ukrajiny“, tvrdí analytik. „Práve ona môže urýchliť víťazný postup Kyjeva“, dodáva.   Konflikt má podľa neho štyri scenáre. Ideálny počíta s víťazstvom Ukrajiny. Vylúčiť nemožno ani „čierny scenár“, a to v zmysle aspoň mentálnej prípravy naň, aby nikoho nezaskočil. Počíta s víťazstom Putinovho Ruska. „Nie je pravdepodné, nepočíta sa s ním, no mosíme s ním pracovať“, hovorí Havlíček. Za najpravdepodobnejší scenár považuje, že konflikt sa zasekne „niekde medzi“. „Bude to konflikt malej intenzity, také to prešliapavanie, akého sme boli svedkami po roku 2014“, vysvetľuje Havlíček. Štvrtý scenár počíta s tým, že konflikt bude ďalej veľmi masívne eskalovať. „Bude pritom ohrozovať Ukrajinu aj Rusko. Bude sa pritom prelievať z jednej na druhú stranu“, približuje Pavel Halvíček. Už dnes pri prvom výročí konfliktu však hovorí, že očakáva aj „druhé výročie“. „Rád by som sa však v tomto mýlil“, dodáva.   V podcaste sa obzrieme za rokom konfliktu, za postavením Vladimíra Putina a tiež Volodymira Zelenského; o alianciách smerom na západ i východ a rovnako budete počuť aj odpoveď na otázku, čo by vojnu ukončilo.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Obrátili sa nám občianske cnosti, za hrdinov považujeme tých, čo sa bijú v pomyselných politických klietkach. Čím viac ste neokrôchaný, tým väčším kultúrnym hrdinom sa stávate. Navyše, žijeme v akomsi hypnotickom fatalizme, v ktorom si myslíme, že tak ako to je, tak to aj má byť. No, netreba to vzdávať pretože Slovensko má historickú príležitosť stať sa výkladnou skriňou, ale nesmieme sa nechať rušiť politickými pasákmi. Tvrdí publicista Michal Havran. Fico je podľa neho bezpečnostná hrozba. Stojíme pred osudovými voľbami a stojíme pred nimi  opäť. Stojíme pred nimi, tak ako v roku 1990 či v roku 1998 alebo 1992. Prečo sa teda zas a znova vraciame v čase a opäť riešime dilemy, ktoré sme už “vyriešili” či sme ich mali mať dávno vyriešené? Čo nás tak máta, že sa musíme vracať v čase a znova riešiť to, čo sme už mali mať dávno vyriešené? Čo je tou našou osudovosťou, ktorej sa odmietame poctivo pozrieť rovno do tváre a čeliť tomu, kým a čím sme? O čo  budeme hrať v septembrových predčasných voľbách a kto sú vlastne tí naši “píštalkári” vedúci nás do nových politických, ale dnes už aj aj geostrategických úsvitov? A znova a zas to budú tie isté dilemy ako v rokoch 1990 či 1998? A prečo zas a znova tie isté dilemy? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana. Podľa Havrana na Slovensku pripisujeme politike príliš veľkú moc a necháme ju vnikať aj do intimity a vzťahov, kde nemá vôbec čo robiť. Výsledkom je akýsi magicky sadizmus politických pseudokazateľov a večné, no nikdy nenaplnené, rozprávky potulných politických zápasníkov. Bojíme sa konfrontovať s vlastnými problémami, hovorí Havran. V zahraničí ani nemôžeme hovoriť, že nevieme dostavať diaľnicu z Bratislavy do Košíc.  Tento štát sa k vlastným občanom správa nepriateľsky a šikanózne, dodáva. Ako to, že sme si nechali vnútiť predstavu politiky ako bulváru a cirkusového zápasu v klietkach? Prečo neriešime reálne politické problémy a necháme sa opantávať a niekedy až doslova šikanovať falošnými témami? Aké je to naše slovenské kresťanstvo aj v jeho dilemách odmietajúcich akúkoľvek inakosť? Čo považujeme za politiku a prečo od nej už neočakávame riešenie našich skutočne reálnych problémov, ako je nedostavaná cestná infraštruktúra či zlyhávajúce vzdelávanie alebo zdravotníctvo?  No a prečo tak značnú časť našej verejnosti fascinuje agresívne putinovo Rusko, ako aj jeho model autoritatívneho vládnutia? “Rusko je akousi predfreudiánskou spoločnosťou, ktorá samú seba odmieta analyzovať a nepripúšťa si žiadne zlyhania. Na politickej úrovni neexistuje žiadny akt pokánia ani žiadne ospravedlnenie sa za chyby, ktoré Rusko v dejinách urobilo a to mnohým môže imponovať. Imponuje im to ako predstava života, v ktorom sa aj za vážne a ťažké chyby nemusíte nikdy nikomu ospravedlňovať a nemusíte skladať žiadne účty pretože vaše zlyhania sú pilierom politického systému, hovorí o príchylnosti značnej časti slovenskej verejnosti k putinovmu Rusku publicista Michal Havran. Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

„Prečo by som si mal kaziť pekný deň!“ Päť rokov po tragickej vražde Jána a Martiny medzi ľuďmi zaznievajú aj takéto reakcie! Vyšli sme do ulíc hlavného mesta, aby sme „zmapovali“, v akom stave je odkaz investigatívnej práce Jána Kuciaka. Zachytili sme pritom celý diapozón názorov.   Od „zbytočnosti“, cez ocenenie jeho odvahy, až po očakávania, že sa dotiahnu kauzy, ktoré začal.   „Ja sa bavím o deťoch, o prírode“, reaguje pán v rokoch na petržalskom korze na našu otázku o vražde Jána Kuciaka. „Toto ma duševne zaťažuje, poviem vám to na rovinu: prečo by som si mal kaziť pekný deň“. Argumentom preňho nebol ani fakt, že Jána Kuciaka zavraždili pre jeho prácu investigatívneho novinára.   „Mňa viac trápi zdravotníctvo, že to tu nefunguje“, reaguje ďalšia pani, ktorá má okolo päťdesiat rokov a venuje sa svojmu psíkovi. „V našom zdravotníctve umierajú ľudia, ktorí nemusia umierať, to ma trápi“, dopĺňa. Ak doplníme argument, že investigatíva, za ktorou stál Ján Kuciak, zachránila tomuto štátu milióny, ktoré sa mohli použiť v zdravotníctve, pani reaguje len konštatovaním, že „Kuciakovej práci nerozumie a jeho odkaz v nej nežije“.   „S týmto na mňa ani nechoďte, ďakujem“, reaguje ďalšia dôchodkyňa, ktorá nezabudne podotknúť, že je vysokoškolsky vzdelaná. „Čo tu zmenila tá vaša investigatíva, je tu horšie, ako bolo“, dodáva.   „Je to smutné, že smrť dvoch mladých ľudí ide do zabudnutia“, hovorí svoj názor tridsiatnička Zuzana. Vyjadruje však svoju obavu, či sa zmeny, ktoré naštartovali udalosti spred piatich rokov „dotiahnu do konca“. Či sa vyriešia aj kauzy, ktoré otvoril Ján Kuciak. „Som až zmetená, že sa tu politici hádajú o tom, či majú byť voľby v júni alebo septembri a nekladie sa dôraz na dôležitejšie veci“.   „Pre mňa je svedectvo Jána a Martiny silným momentom, aby som aj ja sám nachádzal odvahu“, hovorí štyridsiatnik Tomáš. Dodáva však, že „je našou hlúposťou, že v zmenách, ktoré nastúpili po Kuciakovej vražde, nevieme vytrvať a doviesť ich do dôsledkov“. Poukazuje pritom na vývoj, ktorý naznačujú najnovšie prieskumy verejnej mienky. „Stačí sa pozrieť na aktuálne preferencie. Ľudia opäť začínajú veriť tým, ktorí pravdepodobne stoja v pozadí všetkého. To je tragédia.“   Štyridsiatnik Peter hovorí, že je šťastie, že nemá rodinu a deti, vzhľadom na zložitú spoločensko ekonomickú situáciu. „Veď niektorí ľudia už nemajú ani čo do úst“, tvrdí. Ján Kuciak mu imponoval odvahou. „Nebál sa. Nebál. Neviem však, či tá jeho smrť mala zmysel“, tvrdí. „Kradne sa a je jedno, aká vláda tam je. A Slováci sa boja povedať svoj názor.“   Čo sa ľuďom spája s menom Jána Kuciaka? „Novinár, mafia, smrť“, reaguje gymnazistka Terezka. Mladá matka Erika hovorí, že sa jej v mysli okamžite „vynorí jeho tvár“. „Klobúk dole pred jeho odvahou“, dopĺňa.   Šesťdesiatnik Ľuboš zas reaguje vetou, že pri Kuciakovom mene vidí „udalosť, ktorá sa v tejto spoločnosti nemala stať, je to škvrna na našej histórii“. Hovorí pritom, že si všíma aj fakt, že „sa táto spoločnosť čistí“.   Imrich, ktorého sme zastihli v rozhovore s Ľubošom, vidí za Janovou prácou a tragédiou jeho vraždy aj pozitívne výsledky. „Mnohí doteraz nedotknuteľní už vedia, že si nemôžu dovoliť, čo bolo možné ešte pred piatimi rokmi“.   V dnešnom podcaste prinášame sondu do toho, ako vnímajú prácu Jána Kuciaka a to, čo z nej aj po tých piatich rokoch zostalo.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to presne 5 rokov od okamihu, v ktorom padli osudové výstrely, ktorými vrah popravil investigatívneho novinára Jána Kuciaka, ako aj jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Slovensko si tak dnes pripomína piate výročie dvojnásobnej vraždy novinára a jeho partnerky. Vražda investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej otriasla pred piatimi rokmi doslova celým Slovenskom. Napriek tomu, spravodlivosti ešte stále doteraz nebolo učinené zadosť. Vrah a jeho komplici síce už právoplatne odsúdení boli, objednávateľ vraždy sa však ešte pozemskej spravodlivosti nedočkal. Na Slovensku máme viacero násilných trestných činov, ktoré sa objasnili až po rokoch a rozsudky padli niekedy aj po desaťročiach čiže pre náš justičný systém tých 5 rokov stále nie je dlhá doba, ale pre nás a pre ľudí, ktorí sú s týmto prípadom spojení, tak sa nám to ako dlhá doba javí. Dúfam preto, že sa dočkáme dňa, kedy sa dočkáme právoplatného verdiktu, v ktorom justícia označí aj objednávateľa tohto zločinu, hovorí zástupca šéfredaktora portálu Aktuality.sk Ján Petrovič. Ako hodnotí vyšetrovanie tohoto prípadu ako i súdny proces? Ako si spomína na svojho kolegu Jána Kuciaka, i na temné okamihy spred piatich rokov? No a v čom a prečo bola práca a články Jána Kuciaka tak prelomové a spoločensky dôležité? Jankov Kuciakov bude ešte treba v spoločnosti ako soľ, hovorí pre Aktuality Nahlas Ján Petrovič. Počúvate Ráno Nahlas, so zástupcom šéfredaktora Aktualít Jánom Petrovičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Síce otočený naruby, ale život. Špekulanstvo a korupcia nepredstaviteľných rozmerov, postupne trestaná aj odňatím slobody, no stále život. Až nasilu odtruhnutá kosť moci, iste nepríjemné verejné lynčovanie systému „našich ľudí“, no opäť pulzujúci život. Na druhej strane život, ktorému dáva zmysel očista a odhaľovanie až skrývanej špiny – a to až do povesti „mnícha“, ktorý len pre svoje povolanie dýcha – život, ktorý sa teší z malých radostí opravy starého domca s vidinou rodinného krbu – no v tme noci vyhasnutý guľkou nájomného vraha. Od vraždy Jána Kuciaka to bude o pár hodín päť rokov. Čo s ním odišlo a čo naopak prichádza? Téma pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.   „Viem, čo som robil 22. februára, rovnako dni nasledujúce, 26. si dokonca pamätám minútu po minúte, no dvadsiateho prvého večer, keď sa to stalo, vôbec neviem.“ Peter Bárdy, Kuciakov šéfredaktor, reaguje na otázku, či si pamätá, čo robil v ten večer, ktorý sa stal pre Jána a Martinu osudným.   „Nikdy nezabudnem, keď mi 19. februára (pondelok pred stredajšou vraždou) Jano ukázal prvý draft reportáže o Talianoch na východnom Slovensku“, spomína šéfredaktor na dni a hodiny bezprostredne pred vraždou. Šlo o reportáž, v ktorej Ján Kuciak vystopoval linky vzťahov organizovaného zločinu Talianov až k úradu vlády, ktorého pánom bol vtedy Robert Fico. „Stál vedľa mňa a pozeral sa, ako budem reagovať.   Zvyčajne mi svoje texty posielal mailom, teraz však chcel vidieť moju reakciu“, rozpráva Peter Bárdy. „Začal som čítať a hovorím si: Toto snáď ani nie je pravda. Toto je výborný text“. „Usmial som sa naňho a hovorím, že toto písal Mario Puzo“. Narážka smerovala na autora presláveného Krstného otca, románu z prostredia sicílsko-americkej mafie, ktorý preslávil rovnomenný film. „Jano si spokojne sadol, mal podľa mňa pocit zadosťučinenia z dobrej roboty“, končí pondelkovú epizódu Peter Bárdy.   Večer ešte nasledovala esemesková výmena o tom, ako ďalej s príbehom Talianov na Slovensku. Ján Kuciak sa práve chystal, že ich pôjde konfrontovať so svojimi zisteniami na východné Slovensko. Práve v nej padla podľa Petra Bárdyho ponuka ochrany. „Napísal som mu, že ak má pocit ohrozenia, že ho môžeme niekde skryť“. Janova odpoveď? „Napísal mi, že sa cíti v bezpečí“, konštatuje šéfredaktor Bárdy.   „Po tom 26. februári (keď sa o vražde dozvedela verejnosť) som si dookola kládol otázku, či som urobil naozaj všetko, aby som Jana ochránil. Či sme nepodcenili tú situáciu dva dni pred vraždou spolu s ním. Či som mu nemal nanútiť tú ochranu.“ Otázky, ktoré šéfredaktor opakuje aj po piatich rokoch.   „Moje posledné spomienky na Jana sú úsmevné. Lebo bol naozaj šťastný, že chystaný text sa mi páči a na druhej strane, že sme si vymenili tú informáciu, že kamarát, ak sa bojíš, tak ťa viem schovať a on mi odpísal, že sa nebojí.“   „Je to sms výmena, ktorá sa nemaže“, hovorí Bárdy. Komunikáciu s Jánom Kuciakom zo sociálnych sietí a mailovú výmenu má podľa vlastných slov archivovanú od roku 2015. „Na tej komunikácii vidieť, ako ho tá práca stále viac a viac bavila“, hovorí. „Občas – najmä pri takýchto dátumoch – sa k nej vraciam.“   Jano sa neobetoval pre štát, chcel žiť normálny život.   Bárdy hovorí, že nemá rád, keď sa z Jána Kuciaka robí hrdina. „Veľmi sa mi nepáči, keď sa porovnáva s Jánom Palachom, či inými. Jano Kuciak nebol človek, ktorý sa obetoval pre svoj štát a svoj ľud. Jano Kuciak chcel žiť normálny život, so svojou partnerkou, ktorú miloval.“   Žurnalistika bola preňho práca, ktorá ho podľa Bárdyho nesmierne bavila a dávala mu zmysel, chápal jej verejný záujem. „Ale určite to nebol človek, ktorý by bol presvedčený, že môže padnúť v boji za lepšie Slovensko, že by chcel riskovať svoj život, alebo že by s ním hazardoval“, vysvetľuje Bárdy.   „Ján Kuciak bol špičkový novinár. Mimoriadne talentovaný expert na dátovú žurnalistiku a prácu s otvorenými zdrojmi. Dovtedy tu taký nebol a odvtedy tu je pár ľudí, ktorí sa to snažia robiť podobne“, tvrdí Bárdy. „On bol jedinečný a vďaka jeho skvelej práci sa nedotknuteľní – ľudia nad zákonom – začali reálne obávať, či voči nim nezasiahne polícia, paradoxne v tej dobe v službách systému „našich ľudí“, ktorý ich v tej dobe chránil“.   „Jano Kuciak bol zavraždený, lebo bol skvelý novinár“, konštatuje šéfredaktor Aktualít.   Podľa Bárdyho bol Kuciak vyšetrovateľ ekonomickej trestnej činnosti, ktorý svoje poznatky písal ako novinové články. „S úplnou vážnosťou poviem, že suploval prácu orgánov činných v trestnom konaní. Čo vtedy polícia nevedela, alebo robiť nechcela, tak to robil Ján Kuciak.“   V redakcii riešili aj prvotný problém so zrozumiteľnosťou jeho prvých textov. „Nie preto, že by bol zlý novinár, ale opisoval trestnú činnosť, ktorá bola zámerne robená komplikovane, aby ju nevyšetrovala polícia. V tých textoch bolo veľa faktov, rôznych prepojení, my sme mali vážny problém pochopiť to“, opistuje Bárdy.   Janovi dal vtedy radu, aby svoje vznikajúce texty dával čítať v rodine. „Pošli to bratovi či sestre, alebo to daj prečítať Martinke, nech ti dajú spätnú väzbu, či tomu rozumejú. Ako to nepochopí čitateľ, zbytočne to budeme písať“, rozpráva Bárdy. „Jano tak zapojil do svojej roboty polovicu rodiny“, dodáva.   „Pred piatimi rokmi zavraždili človeka, ktorý pracoval na tom, aby sme žili v spravodlivom a právnom štáte; ktorý nerezignoval na to, že chce, aby krajinu v ktorej žije riadili zodpovední politici, ktorí chránia dobrých ľudí a bojujú proti organizovanému zločinu a proti ľuďom, ktorí porušujú zákon.“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ak prejde trestný zákon tak, ako ho navrhuje minister Karas, niektorí páchatelia znásilnení môžu vyviaznuť bez trestu. Tvrdí to jeho predchodkyňa a dnes opozičná poslankyňa za SaS Mária Kolíková. Pripúšťa, že sa možno budú prepúšťať väzni a pochybuje, že by krátke a rýchle tresty prevychovali opilcov za volantom. Pri znásilnení ide do veľkej miery o jeho definíciu. Ak si ho definujeme ako sexuálny akt bez súhlasu, tak potom podľa návrhu ministra Karasa niektorí páchatelia vyviaznu bez trestu, hovorí Mária Kolíková. S veľkou časťou zákona súhlasí, keďže podľa jej slov ide na 80 percent o jej vlastný návrh. Viliam Karas ho však upravil v podstatných a dôležitých veciach, s ktorými má exministerka problém. Napríklad je proti takému radikálnemu znižovaniu niektorých trestov a nemyslí si, že by alkohol za volantom vyriešili krátke tresty. Prináša tento zákon v podstate dekriminalizáciu malého množstva marihuany? A čo sa stane, keď sa takýto zákon pred voľbami dostane na stôl poslancom, a to aj tým, ktorí sú trestne stíhaní? Rozhovor nahrával Peter Hanák.

24.februára ubehne rok od začiatku vojny na Ukrajine, ktorú rozpútal Vladimir Putin. Podľa analytika Alexandra Dulebu vojna nastavila zrkadlo mnohým - Rusom, Ukrajincom, politikom, či obyčajným ľuďom. Zrkadlo to podľa neho nastavilo aj tým, ktorí pochybovali o tom, že či to Ukrajina - skorumpovaná a neschopná krajina - dokáže a mysleli si, že sa zrúti ako „domček z karát.”  „A že komik, ktorému nikto neveril, a robili si z neho srandu, je dnes možno najuznávanejším lídrom na svete a všetci sa predbiehajú v tom, aby si s nim urobili fotku." Môžu po roku vojnu Rusi zmeniť pozemnú inváziu na vzdušný boj, tak ako to naznačujú spravodajské služby? Zlomí to tabu okolo stíhačiek, tak ako to bolo v prípade aj dodávok tankov zo Západu? Podľa Dulebu je to možné. „ Je to dosť možné. Pokiaľ Rusi masovejšie nasadia lietadlá, tak o mesiac tu budeme mať rozhodnutie, že dajme Ukrajincom tiež lietadlá, aby sa vedeli brániť,” hovorí v podcaste. „Všetci hovoria, že by to mali Ukrajinci zvládnuť aj bez stíhačiek, so systémami protivzdušnej obrany, ktoré majú a dostanú ich aj teraz. Stíhačky by ale znížili straty na ľudských životoch,” približuje tiež. Ako sa podpísal rok vojny na ruskej armáde? Expert na Ukrajinu v podcaste spomína, že podľa informácii, ktoré zverejnil minister obrany Veľkej Británie sa znížila bojaschopnosť ruskej armády o takmer polovicu. „ A to mala byť druhá najsilnejšia armáda na svete. Ukrajinci dnes hovoria, že je to druhá najsilnejšia armáda na Ukrajine.” Podľa neho sa bude Rusko postupne dostávať do ekonomickej závislosti od Číny. „Rusko bude chudobnou krajinou závislou od Číny. Ja som to povedal prvý deň, keď začala vojna. Nevidím zmysel takého výsledku zahraničnej politiky,” Duleba tiež v podcaste hovorí, ako môže vojna pokračovať. „Situácia môže vyústiť do toho, že vojna sa presunie do Ruska v zmysle politickej vojny. O rok sa možno budeme rozprávať o tom, čo sa deje v Rusku.” Ako sa zmenil za rok ruský prezident Vladimir Putin? Čo ruská ofenzíva - prečo jej nedávajú mnohí analytici šancu? A čo chystajú Ukrajinci? Vypočujte si Ráno Nahlas. Podcast nahrala Denisa Hopková.

 Je odporné, ako sa tu niektorí ľudia snažia dostať do nohavíc celej transrodovej a nebinárnej komunite. Riešia niečo, do čoho ich absolútne nič nie je pretože my neriešime, čo tam majú oni a boli by sme radi, keby sa o to nezaujímali ani oni a nedehumanizovali nás tým, hovorí nebinárna Emlyn. Ako sa tu žije nebinárnym ľuďom na Slovensku? Som nebinárny človek, to znamená, že som mimo kategórii muž a žena. Nie som ani v jednej z nich, skôr sa cítim mimo týchto kategórii. Takto definuje svoju identitu Emlyn Hlavová. Svoju nebinárnosť objavovala postupne, dnes sa však vo svojej identite cíti dobre a spokojne. Nespokojná je ale so situáciou, ktorej nebinárna a transrodová komunita musí na Slovensku dnes čeliť. Ako pripomína, rodová identita nesúvisí so sexualitou a kategórie rod a pohlavie si nemožno zamieňať. Hovorí o veľkej neinformovanosti, množstve predsudkov, ale aj o strachu, ktorý cíti aj ona osobne, a to zvlášť, po dvojnásobnej vražde v Teplárni na Zámockej ulici. Ako sa teda v jej prípade rodila nebinárna identita, kedy si uvedomila, že sú jej rody muža a ženy tesné a ako sa ona sama v kategórii rodov vlastne definuje? A čo z tejto nebinárnosti vlastne vyplýva pre ňu samotnú, ale aj pre jej okolie a nás ostatných? Ako vníma situáciu nebinárnych ľudí na Slovensku, čomu komunita, ku ktorej sa hlási, musí čeliť a čo by im pomohlo aby sa tu cítili lepšie? No a napokon, prečo podľa nej treba zmeniťaj naše občianske preukazy? “Pokiaľ už musí byť v občianskom preukaze kategória “pohlavie", tak potom tam pridajme aj kolónku pre “rod”, ale otázkou je, či je vôbec dôležité mať v dokladoch kolónku pohlavia a nezmeniť ju radšej na kolónku rodu, hovorí.  Emlyn Hlavová v Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Už skoro štyridsať tisíc potvrdených obetí, stovky tisíc zranených, ale napríklad aj po šiestich dňoch od zemetrasenia živí pod sutinami. Rovnako „deti bez mien“, lebo nedokážu pre šok prehovoriť a zostali bez rodín. Na druhej strane aj prípady rabovania a násilia. Aj z takéhoto Turecka sa len v horizonte hodín vrátila Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá z postihnutých oblastí informovala Slovensko. Čo videla a zažila – prerozpráva aj nám.   Spúšť. Katastrofa. Výrazy, ktoré spomína ako prvé, keď hovorí o svojej skúsenosti z Turecka po zemetrasení. Soňa Weissová, reportérka RTVS, ktorá sa vrátila z Turecka postihnutého zemetrasením.   „Videli sme to v meste Antakija v provincii Hataj. To je hádam to najsilnejšie, čo si odtiaľ v pamäti odnášam. To mesto je prakticky zrovnané so zemou“, spomína reportérka, ktorá z postihnutej oblasti týždeň prinášala správy.   „Videla som tam ulice, ktoré už ulicami nie sú. Mapy tam už jednoducho nefungujú. Ulice, s ktorými sa v nich počíta, tam dnes jednoducho nie sú. To zemetrasenie tam prinieslo totálnu deštrukciu“.   „Videla som autá, ktoré skaza ponaťahovala do najrozličnejších smerov“, opisuje.   Až surreálne tam podľa reportérky Weissovej vyznievali momenty ticha. Boli potrebné na detekciu možného života pod sutinami. „V prostredí neustáleho zavíjania sirén boli momenty, keď všetko stíchlo, aby bolo možné započuť prípadné signály života spod zavalených domov“, spomína Soňa.   „A počuli sme ich. Ešte teraz mám z toho zimomriavky“, rozpráva rozhlasová reportérka len hodiny po návrate z epicentra nešťastia.   „Pred očami mám zakryté telo, ktoré záchranári vynášali zo sutín. Rovnako vidím motorku, ktorú sme prekračovali, lebo bola zasypaná.“   „Vidím tých ľudí, ktorí nám chceli rozpovedať svoje príbehy, napriek tomu, že boli vo veľkom žiali. A rovnako vidím tých, čo neboli schopní povedať vôbec nič, lebo boli v šoku.“   „Vidím aj tých, čo zostali a boja sa vrátiť do svojich domov, hoci aj po otrasoch stoja. Presunuli svoj život do áut, tam sedia celé dni a čakajú, čo sa stane“.   V takýchto podmienkach žijú aj rodiny s malými deťmi. „To je ešte oveľa komplikovanejšie. Videla som takto ženu s dvoma malými deťmi. Hovorila, že im zostali len prikrývky a hračky, nič iné“, rozpráva Soňa.   Všimla si tiež, že v postihnutej oblasti sú miesta, kde ešte stále nedorazila štátna pomoc. Aj ľudia sa sťažujú, že „sú ponechaní sami na seba“. „Niektorí experti kritizujú, že štátna pomoc sa distribuuje na základe podpory vláde“, hovorí reportérka Soňa Weissová.   „Nevidela som tam vôbec pomáhať vojakov. A to ide o druhú najväčšiu armádu v Nato. Armáda tam nezasahovala, armáda tam nepomáhala. Nevideli sme vôbec, že by tureckí vojaci rozdávali jedlo.“ Vysvetlenie pre to nemá.   Napriek tomu je podľa nej situácia v Turecku lepšia ako v Sýrii. „Stále myslím na to, že v prípade Turecka ide o región, kde sa pomoc – hoci aj choaticky – raz dostane. Ale je tu Sýria, kde pomoc miestny režim limituje, a tam tí ľudia ani to nemajú. A to je neskutočné!“ - opisuje Soňa Weissová.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Toto určite nie je to Slovensko za aké sme v Novembri 89 štrngali. Po Nežnej revolúcii sme asi urobili chybu v tom, že sme boli príliš benevolentní voči tým, ktorí v minulom režime najviac škodili , či už to boli vysokí funkcionári ŠTB alebo vysokí funkcionári Komunistickej strany, hovorí herečka Eva Pavlíková. Podľa nej komunistická mentalita, ako i systém “našich ľudí”, pretrval v nás až dodnes. Nerozumiem ako môže vzniknúť nenávisť na základe sexuálnej orientácie, viery či farby pleti. Mne to príde odporné pretože všetci sme predsa ľudia a každý človek by mal mať rovnaké práva. V tomto sme úplne zaostalá krajina a vždy to pred nejakými voľbami nejaký politik otočí na tie veci, čo sa dejú v spálni a snaží obrátiť národ proti inak orientovaným ľuďom. Je smutné, že tu nie sú povolené registrované partnerstvá či sobáše pre všetkých. Však sami vieme, aké to bolo, keď sa tu nenávideli Židia a prišiel Holokaust. Hovorí v rozhovore pre Ráno Nahlas známa a obľúbená herečka Eva Pavlíková. Tisa preto považuje za súčasť našich dejín, ale iba ako varovné memento a časť histórie, za ktorú by sme sa mali hanbiť. Aké je teda dnešné Slovensko očami Evy Pavlíkovej? Kam zmizla empatia a súcit voči slabším - ako aj akokoľvek iným, tohoto nášho vraj kresťanského Slovenska? Prečo sa tak radi zas a znova nechávame opantávať populistami a prečo si politici väčšinou nájdu čas na divadlo iba tesne pred voľbami? Chodia politici vôbec do divadla a je podľa nej kultura na chvoste záujmu politiky? Ako vníma ministerku kultúry a prečo sa podľa nej o tento post nestrhne pri zostavovaní vlády bitka medzi stranami? No a napokon, mení sa aj divadelný divák a jeho vkus? Sme ešte pripravení vnímať a absorbovať hlbšie, ba až katarzné, umelecké zážitky a čo je katarziou pre Evu Pavlíkovú? Ráno Nahlas s herečkou Divadla Andreja Bagara Evou Pavlíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Zabijak, ktorý má na svedomí milióny. Len jeho ostatný prejav v Turecku a Sýrii ich zabil na tisícky. Nehovoriac o zranených a ľudí bez s trechy nad hlavou, čo má na svedomí tiež. Zemetrasenia. Od tých najničivejších – o ktorých prichádzajú správy z rôznych kútov sveta, až po tie najmiernejšie, aj z nášho územia – naposledy z prelomu rokov 2020/21. Ak dokážu byť tak ničivé, ako nezostať zaskočení, keď prídu? Alebo je to nemožné? Dá sa vytušiť čosi z ich štúdia? Téma pre seizmológa Kristiána Csicsay.   „Bohužiaľ, zemetrasenia sa nedajú predpovedať. Keby sme ich chceli predpovedať, museli by sme priamo na zlomoch v hĺbkach desať, dvadsať, tridsať kilometrov nainštalovať prístroje, ktoré by merali napätie. A hlavne zmenu stavu tohto napätia“, tvrdí seizmológ SAV.   Dodáva však, že jedno „keby“ a ďalšie „ale“. „Keby sme to vedeli odmerať, možno by sme tak dokázali predpovedať zemetrasenia“. „Ale nikto na to nemá, bolo by to finančne neúnosné, nemá na to žiadny štát“, vysvetľuje Csicsay. Hovorí pritom o nákladoch rádovo v desiatkach miliárd eur.   Schodnejšiu cestu vidí v „predpovediach“ na základe štatistík zo seizmologicky citlivých oblastí. „Prístrojovo zaznamenávame zemetrasenie tak sto až stodvadsať rokov, no historické pramene prinášajú správy o zemetraseniach aj z obdobia napríklad pred našim letopočtom“, vysvetľuje seizmológ Csicsay.   Logikou tohto prístupu je sledovať seizmologicky citlivé oblasti z pohľadu periodicity zemetrasení a prispôsobiť tomu aj infraštruktúru krajiny. Budovy, obydlia, mosty – to všetko by malo byť stavebne dimenzované na možnú seizmickú činnosť.   „V rámci Európy nemajú dve tretiny budov antiseizmický dizajn“, približuje seizmológ Csicsay „Mosty v Japonsku sú napríklad stavané tak, aby vydržali aj magnitúdo sedem“, dodáva.   Z tohto pohľadu je podľa neho relatívna aj ničivosť zemetrasení. Pre našu oblasť by bolo podľa Csicsaya „silným a ničivým“ zemetrasením už magnitúdo štyri až päť, pre Japonsko podsatne vyššie. „V roku 2015 sme mali zemetrasenie v okolí Brezna s magnitúdom 3,2 a ľudia vtedy hlásili napríklad poškodené komíny“, ilustruje seizmológ.   Aj stavebníci na Slovensku sa však riadia „mapou špičkového zrýchlenia“, ktorá reflektuje seizmicitu daného územia.   V podcaste sa dozviete: - že zem pod našimi nohami (litosferické dosky) je stále v pohybe a rotuje - že geologický čas zeme „tiká“ v tisíckach až miliónoch rokov, nie v našich sekundách - že Richterova stupnica už je minulosťou - ako vzniká zemetrasenie - čo vyjadruje „magnitúdo“ - že zemetrasenie s intenzitou magnitúda 8 sa rovná 476 mld kilogramov TNT trhaviny - že zvieratá majú zvláštne receptory, ktorými zachytia blížiace sa otrasy zeme   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tu sa lož stala hlavným nástrojom politického súboja, už to nie je: Klamstvo versus pravda, ale je to o tom, ktoré klamstvo je presvedčivejšie. Kategória pravdy sa vymazáva a namiesto toho sledujeme preteky v klamstve, tvrdí expremiérka Iveta Radičová. Slovensko podľa nej stojí pred osudovým geopolitickým rozhodnutím, kľúčová tak zrejme bude, ktorý tábor bude úspešnejšie mobilizovať svojich voličov. A patrí Dzurinda ešte do politického ringu? Slovensko dnes stojí pred doslova osudovými voľbami. Priznajme si, koľkokrat sme už túto frázu z úst politikov mohli za všetky tie roky ponovembrového režimu počuť? Naozaj často, no i tak, majú mnohi ľudia čoraz intenzívnejší pocit, že sa napriek týmto rečiam, v podstate vôbec nič nezmenilo a politici ich tak zasa a znova oklamali. Samozrejme, môže to tak byť, ale občas sa i dobre znejúca fráza môže stať pravdou a občas môžu byť niektoré voľby pre Slovensko skutočne osudové. Napokon, bolo tomu tak v roku 1990, 1998, no a môže tomu tak byť aj tento rok v septembrových predčasných voľbách. Hrať sa v nich totiž nebude o nič menšie, ako o to, kam sa ako štát vyberieme a či je nám bližší Rím alebo Byzancia alebo inak povedané: V septembri to môže byť aj o voľbe medzi Európskou úniou alebo Moskvou. Riziko tejto voľby je pritom dnes podľa viacerých komentátorov pomerne značné. “Pokiaľ by zostala politická ponuka voličom v tejto podobe ako je dnes, tak to riziko opačného geopolitického zlomu ako v roku 98 je veľké,“ odpovedá na aktuálnu ponuku politických strán v tejto dileme bývalá premiérka a profesorka Iveta Radičová. Ako si Ivta Radičová vysvetľuje, že i v samotnej spoločnosti rastie dopyt po vláde tvrdej ruky, rovnako tak, ako narastá aj pochopenie pre putinské Rusko či váhanie nad hodnotami EÚ? Kde sa berie toľké sklamanie z nefunkčnosti ponovembrovej demokracie u tak veľkej časti verejnosti a napokon, ako nepopulisticky odpovedať na všetky tie rokmi nenaplnené očakávania voličov? Čo aktuálne politické strany vlastne dnes svojim voličom ponúkajú no a má ešte vôbec čo Slovensku ponúknuť bývalý premiér Mikuláš Dzurinda? Témy a otázky pre expremiérku a profesorku sociológie Ivetu Radičovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

„Proces písania knihy bol opäť plný prekvapení, čo všetko ten chlap dokázal zistiť, na čo policajti a prokurátori prichádzajú až teraz“ – Annamária Dömeová o Jánovi Kuciakovi. „Tešila som sa, že sa o Jánovi Kuciakovi bavíme ako o skvelom novinárovi, nie ako o zavraždenom chlapcovi vo Veľkej Mači“ – Laura Kellöová. Na 350 stranách „aktualizujú“ kauzy svojho kolegu Jána Kuciaka, ktorý bol zavraždený pred piatimi rokmi.   Z knihy Kuciak. Reportáže 2015 – 2023 sa dozvieme, ako sa tieto kauzy a ich aktéri po tých piatich rokoch vyvinuli.   „Prečo sme napísali túto knihu?“ – zamýšľa sa Annmária. „Ján Kuciak je vykreslený na jednej strane ako obeť ohavného zločinu, ale my chceme touto knihou upozorniť na to, že bol skvelý novinár. Urobil zásadné zistenia, z ktorých orgány činné v trestnom konaní žijú dodnes. Vznikol dokonca samostatný tím novinár, ktorý mal pracovať len na jeho zisteniach. Niektoré veci sú v štádiu, že sa už dostávajú na súd, píšu sa obžaloby a naozaj to začína mať spád.“   „Janko vedel naozaj veľmi dobre pracovať s otvorenými zdrojmi, dokázal si posťahovať množstvo dokumentov. Dostal sa do rôznych zbierok listín, vedel nájsť rozsudky. Proste toto bol jeho spôsob práce, s ktorým nemal problém a veľmi ťažko mu potom bolo vykĺznuť v odpovediach, pretože on mal na všetko papier.“   Annamária uzatvára, že „to je bol jeden z dôvodov, prečo tak často hnevali jeho otázky Mariána Kočnera. Pretože s registrom záložných práv sa nemôžete hádať“.   „Do knihy sme vybrali aj niektoré jeho poznámky a schémy, aby ľudia videli, aké šialené excelovské tabuľky používal“, opisuje Laura Kelloová. „Ako si všetko systematicky zoraďoval, ako sledoval firmu po firme a položku po položke, zmluvu po zmluve. Aby ľudia mali predstavu, ako Janko pracoval a ako to vyzerá“, pokračuje Laura. Zdanlivo nesúrodé kopy dát podľa nej investigatívcovi Kuciakovi dávali zmysel. „Jano sa v nich vyznal a vedel z nich vyskladať dobré texty aj s presahom do súčasnosti“, tvrdí Laura.   V podcaste sa dozviete, aký bol Ján Kuciak nielen novinár, ale aj kolega, priateľ, kamarát. Rovnako v ňom zaznejú niektoré úryvky z novej knihy, ktorá sa dá dnes ešte len predobjednať.   Až smutno zaznievajú slová Jánovho otca Jozefa Kuciaka z prológu tejto knihy: „Prvé dva roky sme cítili mohutnú podporu spoločnosti. (…) Rokmi sa však postupne strácala a dnes už zostala naozaj iba hŕstka ľudí, ktorí nezabudli a sú s nami. Pojednávacie miestnosti sú prázdne, nezmyselné konšpirácie na vzostupe.“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tak ako voľby 2020 rozhodli emócie tesne v závere, aj teraz to bude viac o emócii než o ráciu, hovorí o aktuálne sa rozbiehajúcej predvolebnej kampani šéf gentúry AKO Václav Hřích. Kľúčovou pre výsledok volieb podľa neho bude mobilizácia voličov, tá ale potrebuje silný motív i emóciu. Aká kampaň nás čaká a komu zabezpečí vládnu moc? Slovensko je už obomi nohami v predvolebnej kampani. Stále však nevieme kto všetko sa v nej bude uchádzať o dôveru voličov. Zatiaľ nepoznáme nielen mená a tváre kandidátov na poslancov, ale nie je jasne ani to, ktoré strany do volieb ešte vzniknú, ktoré sa s ktorými spoja či dokonca sfúzujú do spoločných volebných projektov. Politika sa mení na čoraz tekutejšie pohyblivé piesky a dochádza k pohybom ako na konzervatívno nacionalistickej strane, tak i v liberálno euroatlantickom tábore. Klúčovým motívom je snaha sformovať subjekty, ktoré majú šancu prejsť 5 percentným sitom potrebným na vstup do parlamentu. Renesanciu môže zažiť aj kontaktná osobná kampaň takpovediac od dverí k dverám, ktorú tak dobre v minulosti zvládol ako Mikuláš Dzurinda, tak i Robert Fico. Zápasiť o dôveru voličov vo virtuálnom svete sociálnych sietí totiž vôbec nemusí stačiť. Na kontaktnú kampaň po celom slovensku však mnohým stranám, podobajúcim sa viac schránkovým firmám než politickým subjektom, môžu chýbať regionálne štruktúry i výrazné osobnosti. Zásadným faktorom volebného úspechu môže byť mobilizácia voličov, tvrdí šéf agentúry AKO Václav Hřích. Otázne však je, ktorá zo strán bude v mobilizácii úspešnejšia. Tá skupina voličov, ktorá je ochotná sa dopúšťať myšlienok je totiž ťažšie mobilizovateľná, ľahšie sa mobilizujú tí, ktorí poslúchnu, hovorí. Čo budú kľúčové témy a formy kampane? Nakoľko môže byť pokojná a nekonfrontačná kampaň Petra Pavla na českého prezidenta úspešná a inšpiratívna pre polarizované Slovensko? Zabodujú témy sexuálnej inakosti a do akej miery ovplyvní kampaň to, čo sa práve deje na Ukrajine? Volebná kampaň a jej možné výsledky očami šéfa agentúry AKO Václava Hřícha. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Profesorka Mária Bieliková bola vedeckou aj IT osobnosťou roka. Je expertka na umelú inteligenciu. Tá podľa nej zmení množstvo ľudských profesií. Nie je to žiadna bytosť, ale nástroj, ktorým automatizujeme svet. Povolania sa budú meniť, lebo množstvo činností zvládne stroj lepšie ako človek. Týka sa to aj práce s textom a teda napríklad už aj právnikov, novinárov, účtovníkov či učiteľov. Mnohým z nich dokáže umelá inteligencia pomôcť. Kto rozšíri svoje schopnosti o umelú inteligenciu, bude vo výhode. Prejavuje sa to naplno napríklad v architektúre – kto stále kreslí na papier, nemá šancu. Máme sa teda všetci naučiť pracovať s umelou inteligenciou, vrátane malých podnikateľov a živnostníkov? Umelá inteligencia im môže pomôcť znížiť cenu. Mária Bieliková tvrdí, že všetci sa musíme naučiť komunikovať so strojmi. Aj stroje totiž robia chyby a my musíme poznať aj ich limity. Kde začať, ak podnikáte a neviete nič o umelej inteligencii? Ľudia nie sú evolučne dobre pripravení na rýchle zmeny, no teraz sa technologické zmeny stále viac zrýchľujú. Čakajú nás teda ešte turbulentnejšie časy? A budú vďaka nej bohatí ešte bohatšími a všetci ostatní chudobnejšími? Podľa profesorky Bielikovej z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií to závisí od toho, ako budeme regulovať vlastníctvo dát, lebo práve dáta sú zlato budúcnosti. Čo to znamená pre naše školstvo a vzdelávanie? Mária Bieliková hovorí, že sa všetci budeme musieť naučiť flexibilite. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Ako spoločnosť sme v regrese. Freudovsky povedané, sme v orálnej fáze vývoja. A keď je niekto v orálnej fáze vývoja, potrebuje niekoho, kto nakŕmi jeho veľké ústa. No a tak si volíme tých, čo majú silné reči aby nás nimi nakŕmili, hovorí o stave našaj spoločnosti  psychiater Michal Patarák. Prečo si volíme narcisov a čo to o nás vypovedá? Pre slobodu je niekedy dôležitejšie povedať “Nie”, ako povedať “Áno” všetkému. Moja sloboda je vyhraniť sa voči niečomu a žiť pre seba, hovorí psychiater Michal Patarák. Podľa neho infantilnieme a stávame sa doslova narcistickou spoločnosťou, ktorá uprednostňuje okamžité uspokojenie všetkých svojich potrieb no a práve preto naša politika odráža stav, v ktorom sa my sami, ako spoločnosť, nachádzame. Volíme si tak takých politikov, ktorí sú našim sebaobrazom a ktorí odrážajú naše vlastné očakávania a požiadavky na nás samotných. A prečo redukujeme kresťanskú zvesť na tému sexuality? To je znakom našej nevyzrelosti a vnútornej neistoty, tvrdí Michal Patarák.    Kto sme a kam ako spoločnosť kráčame? Kam sme sa to ako spoločnosť dostali, keď, v čase vážnych ekonomických a geopolitických kríz, až neuroticky riešime témy sexuality? Čo o nás vypovedá naša nechuť prijímať a akceptovať inakosť? A dá sa zredukovať kresťanská zvesť iba a len na tému sexuality? Prečo si sťažujeme na to, že nás ovládajú narcistickí politici a čo to o nás vypovedá, ak si ich my sami, zas a znova, opakovane volíme? Témy a otázky pre psychiatra a šéfa SPS Michala Pataráka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Príbeh magnetófonovej pásky alebo aj „grilovanie socializmus“ v policajnej akcii „Páska“. Prichádza s ňou Ústav pamäti národa, ktorému sa podarilo zrekonštruovať a zanalyzovať už historickú nahrávku, ktorá vypovedá o živote a nespokojnosti so socialistickým režimom zo začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia. Čudný anonym v schránkach „Prosia nás, aby sme viac robili, no prosia nás tí, čo sami darebáčia“ – zaznieva mužský hlas z magnetofónového záznamu z januára 1983. Za darebákov pritom označuje „predsedov straníckych (komunistických) organizácií“.   „Zlé osvetlenie, nikde kúska zelene, kúska spríjemňujúceho prostredia. Iba na zožltnutých stenách plagát s nápisom: Brigády socialistickej práce – predné hliadky pokroku!“   Tento kritický obsah sa šíril na magnetofónových kotúčoch, ktoré si ľudia v rôznych častiach Slovenska našli začiatkom roka 1983 v poštových schránkach. Anonymne. Diverzná provokácia? K štátnym orgánom sa dostalo sedem kópii. Adresáti ich podľa Petra Mikleho, riaditeľa archívu ÚPN odovzdali polícii, „lebo nevedeli, či náhodou nejde o provokáciu“. Nahrávka sa podľa neho ocitla aj v schránke jedného príslušníka verejnej bezpečnosti, čo bol vtedajší názov polície.   „Súdruhovia, snažte sa, pracujte, lebo nebudú prémie. Najväčší darebák naháňa ľudí do roboty, hoci mu ide predovšetkým o jeho prémie (…) Budeme viac robiť, keď ich zosadíme z funkcií“. Aj toto zaznieva zo 79 minút zvukového záznamu. Vyšetrovanie bez úspechu Páska bola predmetom rozsiahleho vyšetrovania. Najprv sa ňou zaoberala komunistická verejná bezpečnosť. Keď však prišla na to, že objektom občianskej kritiky je samotný socializmus, jeho prejavy a tí, ktorí za ním stáli, prípad odovzdala tajnej štátnej bezpečnosti (Štb). Tá prípad po dvoch rokoch rozsiahleho no neúspešného vyšetrovania zaarchivovala. Nepomohla ani analýza jazykovedného ústavu.   Ústav pamäti národa sa k zvukovým páskam dostal po rokoch. „Po dvadsiatich rokoch spočívania vo vreciach sa nám podarilo spracovať príbeh tejto pásky, dokonca spárovať ju s vyšetrovacím spisom“, hovorí šéf archívu Peter Mikle. Napriek tomu konštatuje, že aj dnes o nej nevieme nič viac, ako by o nej napísala vtedajšia štátna bezpečnosť“.   Aj preto ÚPN vyzýva verejnosť, ak by sa na zázname niekto spoznal, alebo by identifikoval hlas s konkrétnou osobou, aby sa prihlásil. Ústav tiež vyzýva ľudí, ktorí by podobné záznamy mali doma, aby sa ohlásili. Môžu tak prispieť k objasneniu štyridsaťročnej „diverznej“ záhady.   Ilegálny podcast Peter Mikle prirovnáva analyzovanú magnetofónovú pásku zo začiatku osemdesiatych rokov k dnešným podcastom. „Tu však ide o akýsi ‚ilegálny podcast‘ o tom, čo trápilo obyvateľov Československa v období socializmu“, tvrdí. „Treba si ale uvedomiť, že na rozdiel od minulosti vás dnes policajný zbor ani tajné služby nebudú vyšetrovať za to, že ste povedali, že ráno musíte čakať hodinu a pol na mäso a teplá voda vám tečie iba raz týždenne“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Profesorka etnológie z SAV a UKF Zuzana Beňušková v našom podcaste Ráno Nahlas hovorí, že tradície tiež podliehajú zmenám. „Tradičná rodina“ v zložení otec, matka a dieťa nebola na Slovensku tradičnou – naši predkovia žili vo viacgeneračných rodinách. Tradičný spôsob života sa stal minulosťou už so zmenou ekonomického modelu z roľníckeho života na priemyselný. Návrat k tradičnému spôsobu života je možný len pre jednotlivca, ale určite nie pre celú spoločnosť – lebo svet je už inde, hovorí profesorka Zuzana Beňušková. Podľa nej neboli tradičné veci, ktoré dnes za tradičné považujeme. Napríklad pre bežný ľud v stredovekunebolo bežné, aby mali na svadbe kňaza. Cirkev mala moc a tak to nariadila príkazom. Podobne to bolo s chodením do kostola. Slovensko má žiaľ aj ľudácku tradíciu, ktorá sa podobne ako iné tradície, odovzdáva z rodičov na deti. Je preto dôležité, aby sme sa pozerali kriticky aj na to, čo nám hovoria vlastní rodičia či starí rodičia? Čo bude tradičný naratív v slovenských rodinách napríklad o pandémii covidu? Za ľudácku tradíciu podľa Zuzany Beňuškovej môže aj slovenská katolícka cirkev, ktorá sa od nej nedostatočne dištancovala. Tradície sa dajú aj meniť – príkladom je diskusia o šibačke a oblievačke. Niektoré rodiny si sviatky „privatizujú“ – nesprávajú sa podľa rituálnych noriem, ale spravia si svoj vlastný program. Iní šibačku kultivujú a zjemňujú. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Prvými obeťami zlej ekonomickej situácie v samosprávach má byť kultúra a šport, ohrozené sú aj škôlky a domovy sociálnych služieb. Po proteste s dočasným vypnutím verejného osvetlenia s tým prichádzajú primátori a starostovia Združenia miest a obcí Slovenska.   Slovensko – alebo aspoň jeho časť – včera na polhodinu zhaslo. Ide o formu „samosprávnej“ nespokojnosti. Hovoria, že sa cítia zanedbané. Štátom a vládou. Problémom sú – ako inak – peniaze. Symbolická tmá má byť o „zhasínajúcej nádeji“ a tá dochádza pre problémy s nárastom cien za energie. Minister hospodárstva Karel Hirman mestá a obce odkázal na kompenzačnú schému zastropovaných energií. Bude to stačiť? Téma pre Michal Kaliňáka z ich združenia.   „Vypneme to, na čo nemáme reálne peniaze“, avizuje Kaliňák. „Ddrvivá väčšina samospráv preukázateľne nemá peniaze, alebo jej dochádzajú, na zaplatenia záloh z januára a februára, potom tu sú samosprávy, ktoré majú problém dofinancovať školstvo v originálnej pôsobnosti, napríklad materské školy“.   Už tento týždeň plánuje ZMOS predstaviť zoznam obcí a miest, ktoré „dajú oznamovaciu vetu: končíme, nemáme z čoho“.   Michal Kaliňák predpokladá, že jednotlivé samosprávy budú v prvom kroku nútené k „ráznym škrtom“ v oblasti kultúry a športu. Môže to kľudne znamenať odklad niektorých športových líg či zatváraním plavární. Očakáva „hitparádu“ nepríjemných rozhodnutí.   Otázny má byť tiež podľa Kaliňáka rozsah pôsobnosti mestkých a obecných polícií a rovnako možné prepúšťanie v samosprávach.   Medzi starostami to údajne vrie a sú tri návrhy možných protestných akcií: zahatať niektoré z dôležitých dopravných tepien krajiny, verejné ozrejmovanie dôvodov na zatváranie škôl a posledná skupina starostov a primátorov je za veľký štrajk, „aby nás bolo vidieť a počuť pred parlamentom“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Životné partnerstvá pre všetkých, vrátane osvojenia detí, to je jedným z cieľov Progresívneho Slovenska v prípade, ak by sme vládli, tvrdí šéf PS Michal Šimečka Vojna na Ukrajine je podľa neho aj našou vojnou a zatiahol do nej nás Putin. Kľúčovou témou volebnej kampane tak bude geopolitika, tvrdí Šimečka.  Sú v opozícií, ale ich hlas rozhodne nemožno prehliadnuť. Majú prezidentku a majú aj bratislavského primátora, no nevládnu a ani sa nepovažujú za liberálnu kaviareň. Matovič aj Fico ich označujú za akési Progresívne zlo, no oni chcú dať hlas aj tým, ktorí ho tu doteraz nemali. V prieskumoch sa pravidelne umiestňujú pomerne dosť vysoko, no otázkou je, s kým by dokázali, a aj cheli vládnuť. A otázkou je i to, kto by chcel vládnuť s nimi. Čo ponúkajú Slovensku, ako plánujú osloviť voličov a s kým by vedeli spoluvládnuť a s kým určite nie? Ani Fico, ani Pellegrini, a čo Sulík? Toho sa nebojím, tvrdí šéf PS Michal Šimečka. Kto je PS a kam smeruje? Témy a otázky pre šéfa Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Jeden prišiel, kam pôvodne neplánoval – teda aspoň deklarovane, stiahol sa naopak z ulíc. Druhého zas brzdila choroba a najnovšie musí vyvracať správu o svojej smrti. Napriek tomu s percentuálnou prevahou. Verejný priestor poznačený efektom výkonného „hovnometu“, ktorý sa skloňuje už aj u nás na Slovensku.   Prezidentské voľby u našich bratov Čechov sú vo finále. Komu nakoniec dajú svoju dôveru a pošlú ho na starobylý pražský hrad, ktorý si pamätá nielen Karla IV., ale aj prezidentské legendy kalibru „tatíčka národa“ T. G. Masaryka, či svetoobčana Václava Havla? Ako vyriešia volebno-prezidentskú dilemu Babiš-Pavel? Téma pre Erika Taberyho, šéfredaktora týždenníka Respekt.   „S Petrom Pavlom by sme boli trocha nudnejšia krajina, o ktorej by ste u vás počuli podstatne menej. A to by bolo skvelé. S Andrejom Babišom by to bola permanentná zákopová vojna“, tvrdí Tabery. Hovorí o protiklade „pokoj verzus histéria“, k čomu by sa pridalo ešte ďalšie delenie spoločnosti.   „Bojové“ perspektívy v súvislosti s prezidentským kandidátom Babišom v prípade jeho zvolenia vidí Tabery v stálych konfliktoch s vládou a tou časťou spoločnosti, ktorá ho nevolila.   Tabery však v súvislosti s expremiérom hovorí ešte vážnejšie slová: „V prípade Babišovho víťazstva by som videl potenciálne riziko pre budúcnosť Českej republiky a pre podobu demokracie, ktorú dnes máme“. Tabery vysvetľuje, že Andrej Babiš by mal potenciál krajinu rovno vlastniť. „To by bolo nebezpečné pre ktorú koľvek krajinu, tobôž pre krajiny ako sú tie naše s krátkou demokratickou tradíciou“, dopĺňa.   Odhliadnuc od výsledku volieb šéfredaktor Tabery už teraz vidí aj posun, v akom sa viedla samotná predvolebná kampaň. „Babišovo presvedčenie, že sa dá klamať ľahko je až fascinujúce, no myslím si, že prvýkrát narazilo na limit“, hovorí. „Verejnosť i novinári sú omnoho pripravenejší naňho reagovať a nastaviť mu zrkadlo, že jednoducho nehovorí pravdu“, dopĺňa.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Oni sami to popisujú s akousi obrovskou láskavosťou voči svojim blízkym. Hovoria, že ich nechcú vystaviť utrpeniu a následkom vlastného správania, napríklad tomu, že spôsobili veľké dlhy a že situácia, do ktorej dostali celú svoju rodinu je podľa nich natoľko neznesiteľná, že ich toho chcú ušetriť. Hovorí o fenoméne tzv. Rozšírenej samovraždy v ktorej rodič pri samovražde zoberie na druhý svet so sebou aj partnera a dokonca i vlastné deti psychológ Marek Madro. Slovenskom nedávno otriasla tragédia v Michalovciach, kde otec rodiny pri svojej samovražde zabil svoju manželku a siahol na život aj ich dvom maloletým deťom.  Podobná tragédia, tentoraz však už nie s tak fatálnym koncom sa zopakovala aj v Pobedíme. Odborníci hovoria o fenoméne takzvanej rošírenej samoraždy pri ktorej samovrah na svojej ceste na druhý svet so sebou vezme aj svojich najbližších. Čo sa skrýva v mysli rodiča, ktorý siahne pri svojej samovražde aj na život vlastného dieťaťa? Aké motívy doženú človeka k tak hroznému činu a vieme tomu nejako zabrániť? Ako hovoriť o téme samovraždy tak, aby to viac neublížilo než pomohlo a v akom duševnom stave sa dnes nachádza naša mládež a deti? Témy a otázky pre psychológa a zakladateľa internetovej poradne pre mladých IPčka Mareka Madra. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský      

Už je to takmer desaťročie, čo našiel svoj nový domov na Slovensku – po tom, čo musel opustiť svoj rodný Karakoš pre vyčíňanie radikálov Islamského štátu. Jeden z mála, čo tu aj po tom čase zostal, našiel si slovenskú manželku, založil rodinu. A pred pár dňami mal možnosť prvýkrát opäť zhliadnuť svoj zbombardovaný rodný dom na severe Iraku. Asýrsky kresťan, utečenec - Morees Gaggi. Čo u nás našiel a ako vidí nás Slovákov, ktorí máme byť podľa prieskumov dosť negatívne naladení k utečencom – najnovšie tým z Ukrajiny?   „Radikáli dali irackým kresťanom tri možnosti: buď konvertovať na islam, alebo platiť likvidačné dane a treťou možnosťou bola smrť“, vysvetľuje dôvod, prečo s rodinou opustili rodný Irak.   Iračan Morees Gaggi spomína, že utekali nocou pred bombardovaním radikálov Islamského štátu. „Stihli sme si zobrať len doklady, nič iné. Navždy tam zostali naše rodinné albumy, čo naozaj bolí“, spomína Gaggi.   Slovensko ako nový domov si nevybrali sami, za rozhodnutím humanitárna organizácia, ktorá brala do úvahy obmedzený rozpočet k dispozícii.   „Keď sme vystúpili z lietadla v Košiciach, mnohí naši sa pýtali, či sme naozaj v Európe. Letisko v Erbile je totiž omnoho modernejšie, aj cesty sme mali lepšie. Mnohí boli v prvom momente sklamaní“, tvrdí Morees.   Napriek tomu „sme tu našli prijatie a slobodu“, čo je podľa Gaggiho pre tých, čo utekajú z diktatúry na „nezaplatenie“.   A čo hovorí iracký utečenec Morees Gaggi na obraz Slovákov, ktorý vychádza aj z nedávneho prieskumu Globsecu. Z krajín V4 sme vyšli v postoji k vojnovým utečencom z Ukrajiny najhoršie. Väčšina - 52% Slovákov – ich vníma negatívne.   „Myslím si, že je to iba tým, že nemali možnosť stretnúť sa s konkrétnym utečencom a rozprávať sa s ním priamo, nielen počúvať o nich z médií“, podáva svoj pohľad Gaggi.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Prestali sme dobiehať životnú úroveň Európskej únie a za posledných 10 rokov prešlapujeme na mieste. Za túto dobu nás v životnej úrovni začali dobiehať a predbiehať naši susedia z Česka či Poľska, hovorí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Kľúčom k lepšej spoločnosti je vzdelanie, tvrdí. “Veľké ekonomické reformy sa u nás robili do roku 2005 a po zavedení eura v roku 2009 sme žiadnu poriadnu ekonomickú reformu už neurobili. Ako krajina už celé roky nerobíme skoro nič. Stagnujeme. Dostali sme sa na nejakú životnú úroveň a uspokojili sme sa s tým. Nemyslíme na to, kde budeme o 20 rokov, tvrdí Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Výsledkom našej stagnácie a reformnej letargie je, že Slovensko vo viacerých parametroch začína atakovať spodné priečky rebríčkov krajín Európskej únie a v životnej úrovni nielenže prestávame dobiehať Západ, ale naopak, naši susedia dobiehajú a predbiehajú Slovensko. Jednou z našich spoločných vízíí po Novembri 89 pritom bol pritom sen o tom, ako časom dobehneme v životnej úrovni staré členské štáty EÚ, vtedy u nás lapidárne nazývané ako tzv. Západ. Tento sen však časom postupne uviazol na reformnej plytčine a naše dobiehanie Západu sa tak zastavilo. Kam zmizol ten náš bájny tatranský tiger a ako si ho opäť osedlať? Akú pravdu o nás nám odhalili nedávna kovidová či aktuálna energetická kríza a ako by sme sa z nich mali poučiť? Kde máme ako krajina rezervy a prečo je tých rezerv, či dokonca dier v podpalubí, čoraz viac a viac? Prečo už nestačí ďalšia automobilka a prečo je to dnes už viac o vzdelaní a vede? Máme ako krajina nejakú zmysluplnú víziu na ďalšie desaťročia? No a čo je kľúčom opätovného naštartovania ekonomického rastu a tým aj rastu našej životnej úrovne? Ale aj o tom, či je zmysluplné aby sa centrálna vláda snažila o vyrovnávanie regionálnych rozdielov a prečo nevieme či nechceme pracovať s dátami. Témy a otázky pre ekonóma Martina Šustera z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Vaša pomoc musí byť rýchlejšia, ako ruské útoky – Volodymir Zelenskij sa takto obrátil na mocných sveta, ktorí si minulý týždeň obrazne povedané podávali kľučky na ekonomickom fóre v Davose. Želanou odpoveďou by mali byť tanky nemeckej výroby Leopard, či americké Abramsy, ale najmä protivzdušné obranné systémy. Postoj Západu však stále charakterizuje aj obava zo zatiahnutia do konfliktu, či jeho rozšírenia za hranice Ukrajiny. Na druhej strane Vladimír Putin akoby sa chystal na konflikt s prívlastkom „dlhodobý“ a s deklarovaným cieľom – „Rusko z neho vyjde víťazne“ – ako povedal nedávno vo svojom rodnom Petrohrade. Aké sú teda perspektívy jeho „špeciálnej operácie“, ktorá bude mať už onedlho rok a doteraz si vyžiadala na desiatky tisíc ľudských životov? Podľa šéfa Nato „vstúpila do kľúčovej fázy“. Téma pre stratéga Mateja Kandríka z Adapt Institut – analytického think-tanku pre oblasť obrany a bezpečnosti.     „Nie sme ešte pri koncepte totálnej vojny, kde je mobilizovaná celá spoločnosť a celý štátny aparát, ale pomalými krokmi sa k tomu blížime. Rusko bez takéhoto pritvrdenia svojho postoja v zásadne nemá pozitívne výhliadky v tomto konflikte. Putin musí cestou propagandy zasiahnuť až jednotlivcov a priviesť ich k odhodlaniu zomierať za matičku Rus na fronte“.   Putinova „špeciálna operácia“ bez perspektívy úspechu   Po necelom roku od začiatku „špeciálnej vojenskej operácie“ sa podľa Mateja Kandríka ukazuje, že Putin je na Ukrajne zatiaľ neúspešný. Dôkazom má byť aj fakt, že zmenšuje a mení jej ciele. „Najprv to bola snaha vymeniť režim s útokmi priamo v Kyjeve, neskôr začal hovoriť o denacifikácii, potom sa sústredil na Donbas“, hovorí analytik.   „V tomto štádiu konfliktu je pre Putina kľúčovým problémom dostatok ľudskej sily. Vidíme, že režím je hladný po úspechu. Neváha preň obetovať nemalé počty vojakov“, vysvetľuje Kandrík.   Malý „veľký“ muž   Boli by Ukrajinci v tomto konflikte takí úspešní, keby nemali na čele Volodymira Zelenského?   „V kritických momentoch bol tam, kde mal byť, neodišiel do exilu. Krajinu nasmeroval na trajektóriu, ktorá smeruje k víťazstvu“, reaguje Kandrík. Dodáva, že už teraz je zapísaný v dejinách ako silný líder.   Bez Západu porážka len otázkou času   Bez pomoci Aliancie a spojencov by však nebolo ani hviezdy Volodymyra Zelenského. „Bez pomoci Západu by Ukrajina čelila tamer určitej porážke, bolo by to len otázkou času“, tvrdí analytik Matej Kandrík z Adapt Institute. Bez vojenskej podpory západu analytik predpokladá, že „partizánsky odboj“, ktorého sme dnes svedkami v okupovaných oblastiach by bol prítomný na celom území Ukrajiny.   Dostanú sa tanky nemeckej výroby Leopard na Ukrajinu? „Želal by som si, aby sa dostali“, reaguje Kandrík. Váhavý postoj kancelára Olafa Scholza je však podľa neho pochopiteľný. „Vidím za ním aj biľag agresora, ktorý si jeho krajina nesie ešte z druhej svetovej vojny, aj preto tá opatrnosť. Nemecko bolo od vojny tlačené do pacifistických pozícií“, dopĺňa. Poukuje však na fakt, že nemecká pomoc Ukrajine dosahuje významné podiely v oblasti finančnej pomoci, podpory občianskej spoločnosti či prijímania utečencov. Má ísť o neporovnanteľne silnejšiu pomoc napríklad v porovnaní s Francúzskom či Španielskom. Perspektívy konfliktu Čas hrá podľa Mateja Kandríka proti Ukrajine, vojna je totiž na jej území a trpí najmä jej obyvateľstvo. V jej záuje má byť čo najrýchlejšie ukončenie konfliktu. Naopak, Moskve vyhovuje tiahly konflikt.   „Pre Ukrajinu je veľmi dôležité využiť aktuálnu slabosť Ruska (potrebná mobilizácia a príprava vojakov) vo svoj prospech. Jednoznačne tu dáva logiku snaha o rýchlu koncentráciu síl a eskaláciu zisku západnej vojenskej techniky, aby tak mohli čo najskôr vytlačiť ruské jednotky“, tvrdí analytik.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O čom presne je zajtrajšie referendum a čo sa stane, ak by platilo a čo ak by neplatilo? Prezidentka môže vymenovať svoju úradnícku vládu aj o hodinu, a to aj bez dohody s politickými stranami.   Aké presne sú pravidlá referenda, kedy by mohlo platiť? Marián Giba hovorí, že ak bude neplatné, z právneho hľadiska ako keby nebolo. Politici sa budú snažiť výsledky dezinterpretovať, preto si treba dať pozor na fakty.   Ak by náhodou na referendum prišlo dosť ľudí, podľa ústavného právnika ide priamo o zmenu textu ústavy a nebude už potrebné v parlamente hlasovať o zmene ústavy tak, aby umožnila predčasné voľby.   Slovensko potrebuje zmenu ústavy, aby parlament vedel v prípade rozvratu a chaosu vyvolať predčasné voľby. Či by to ale malo byť možné referendom, je podľa poradcu prezidentky úplne iná otázka.   Odvolaná vláda je v područí prezidentky a niektoré kompetencie môže vykonávať len so súhlasom prezidentky, niektoré nesmie vykonávať vôbec. Ak by sa prezidentke v súčasnej situácii niečo stalo a nebola by schopná vykonávať svoju funkciu, Slovensko by sa ocitlo v ústavnom chaose.   Vláda Eduarda Hegera si napríklad necháva vopred schvaľovať program svojho rokovania v prezidentskom paláci, a prezidentka povoľuje členom vlády zahraničné pracovné cesty. Ak by to nebola povolila, premiér Heger by nemohol ísť na na pohreb pápeža Benedikta XVI.   S Marianom Gibom sa rozprával Peter Hanák.

Stanislava Harkotová ešte pred koncom roka 2022 vycestovala na Ukrajinu a strávila tam niekoľko týždňov. V podcaste opisuje ako fungujú Ukrajinci v Kyjeve či Užhorode bez elektriny, v zime alebo v tme. Reportérka a autorka knihy Ešte sme nezomreli Stanislava Harkotová v podcaste opisuje ako v ukrajinskom Užhorode funguje takzvaný „harmonogram" - zoznam hodín odkedy dokedy bude elektrina. „Už je na ľuďoch, aby sa zariadili. Vedia, kedy bude elektrina a že za dve hodiny si musia stihnúť oprať či uvariť,” opisuje skúsenosti priamo z ukrajinského terénu. Podľa novinárky Harkotovej si Ukrajinci zvykli na harmonogram a vymysleli si aj praktické triky, ako zabezpečiť teplo. V podcaste tiež spomína, ako sa vedia v ťažkých časoch zariadiť rodiny s malými deťmi. „Fungujú s termoskami. Keď napríklad treba nakŕmiť deti, tak mamy navarené jedlo odložia do špeciálnych termonádob, kde sa drží teplo. Takisto mlieko do termosky."  „Keď som koncom decembra cestovala na Ukrajinu, vzala som si najteplejšie oblečenie, spacák pre prípad, že budem v podmienkach bez tepla, elektriny a teplej vody. Iné je prísť na pár týždňov a iné v takých podmienkach fungovať tri mesiace," hovorí tiež v podcaste novinárka. V podcaste pripomína aj ostreľovanie miest a čo si o vývoji vojny myslia Ukrajinci. Podcast nahrala Denisa Hopková.

K paralympijským športovcom sa často správajú tak, ako keby boli mentálne postihnutí. Správajú sa k nám, akoby sme boli hlúpi, hovorí naša zlatá medailistka z Pekingu Alexandra Rexová. Voči týmto športovcom nie je rešpekt. K tým, ktorí priniesli Slovensku medaily chýba úcta, dodáva zdravotne znevýhodnený lyžiar Martin France. V slovenskom paralympijskom športe teda zrejme panujú veľmi čudné až nezdravé pomery. Alexandra Rexová už ako 16 ročná priniesla Slovensku zlatú medailu, no a aby toho nebolo málo, táto zdravotne znevýhodnená lyžiarka, prišla z paralympiády v Pekingu aj s ďalšou bronzovou medailou. Rovnako tak zdravotne znevýhodnený lyžiar Martin France Slovensko obohatil o tri bronzové medaily z Majstrovstiev sveta. Dalo by sa povedať, že ich snahy, ale aj ich výsledky si zaslúžia úctu i rešpekt. Napriek tomu sú oni sami z pomerov v našom vrcholovom paralympijskom športe dnes doslova znechutení a demotivovaní. Hovoria o veľmi nevhodnom správaní sa voči športovcom,  parazitovaní funkcionárov, podceňovaní športovcov, ale ale aj o potrebe zásadnej systémovej zmeny, či už vo vedení paralympikov, ako aj zmeny vo financovaní zdravotne znevýhodnených športovcov. Čo sa to deje v našom vrcholovom paralympijskom športe a aké pomery tam vládnu? Téma pre Alexandru Rexovú a Martina Franceho. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Cenový armagedon“ či „inflačná pandémia“. Slovné spojenia príznačné pre tieto dni. Nielen Slovensko, celý svet zažíva rast cien s prívlastkom rekordný. V číslach to v našich končinách vyjadruje takmer pätnásť a pol percentná inflácia (15,4%) a napríklad 28-percentné zdraženie potravín a nealko nápojov, čo je zatiaľ posledný údaj, ktorý mapuje ešte december odchádzajúceho roku. Zažívame, čo tu už dávno nebolo. Možno ale hovoriť o svetle na konci tunela, vzhľadom na náznaky pozastavenia inflačného nárastu? A môže byť rekordné zdražovanie aj výzvou pre zmeny v našich každodenných návykoch? Témy pre analytičku Evu Sadovskú zo spoločnosti Wood&Company.   V podcaste sa rovnako dozviete, či smerujeme k ekonomickej recesii a či táto môže byť hrádzou pre rekordné hodnoty inflácie.   Dozviete sa rovnako, ako postupovať, aby sme sa vyhli „páleniu“ finančných úspor.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Predvolebná kampaň bude veľmi špinavá a určite plná osobných útokov a to v rámci celého politického spektra. Dominovať v nej budú najmä témy životnej úrovne, ale aj nášho geopolitického ukotvenia, tvrdí šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kto bude podľa neho zostavovať vládu po najbližších voľbách?  Vláda Eduarda Hegera padla a v hre politikov sa tak opäť ocitli voľby a to či už v riadnom alebo v nejakom z možných a zatiaľ kuloárne diskutovaných predčasných termínov.  Horúcou témou sa tak stali prieskumy preferenciíí politických strán, ako aj diskusie o tom, kto s kým bude či nebude uzatvárať možné predvolebné koalície či aká nová strana pred voľbami vznikne a kto v nej vlastne bude a ktoré mená môžu byť lákadlom pre voličov.  Čo teda bude témami volebnej kampane a kto všetko a s akou preferenčnou silou sa bude uchádzať o dôveru voličov? Podarí sa politikom zmobilizovať voličov už dlho otrávených politickým chaosom no a aká je pamäť slovenského voliča a čo na neho skutočne zaberá? Aký je volebný potenciál pre novovznikajúce strany a čo hovoria trendy pohybu voličov medzi politickými stranami? Hrozí, že Robert Fico opäť zasadne do premiérskeho kresla a ako môže uspieť nápad rozdeliť OLANO na dva vzájomne si konkurujúce subjekty? Ako to, že exkotlebovská Republika sa stáva čoraz viac politicky prijateľná a vynorí sa v kampani opäť aj povestný Štefan Harabin?  Témy a otázky pre šéfa Focusu Martina Slosiarika. V pondelkovom Ráno Nahlas. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Pavel i Nerudová, kvalitní kandidáti aj napriek šrámom zo svojej minulosti. Babiš možným nešťastím pre krajinu. Pohľad Erika Taberyho, ktorý vedie redakciu českého týždenníka Respekt.   „Ak by sa jednému z nich podarilo vyhrať nad A. Babišom, pre krajinu by to bol nebývalý krok vpred po Milošovi Zemanovi“, tvrdí.   Naši západní susedia si volia prezidenta. Odchádzajúceho Miloša Zemana chce nahradiť desiatka známych i menej známych osobností. Je ich presne osem. Kto to bude? Petr Pavel či Danuša Nerudová. Alebo expremiér slovenského pôvodu, ktorého len pred pár dňami očistil súd - Andrej Babiš? Už nasledujúce hodiny nám pootvoria okno do duše českého národa. Po čom túži? Čoho sa štíti? Odstrihne sa definitívne od minulosti spájenej s bývalým režimom, či už to ani nie je témou? A aké témy priniesol prezidentský súbeh? Priestor pre Erika Taberyho, ktorý vedie rešpektovanú redakciu týždeníka Respekt.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Hlavné je to neprepáliť, nepreceniť svoje sily a mať rešpekt, hovorí pre Ráno Nahlas Matúš Lašan. Ten, s manželkou Annou  spolu prešli 6300 kilometrov pohoriami Európy. Na horských chodníkoch strávili dokopy viac ako 200 dní. Nás hory proste bavia a toto bol najlepší spôsob ako si ich užiť, hovorí o tomto svojom výlete Matúš Lašan. Aké je to takto spoznávať Európu? Od bulharského Čierneho mora cez dinárske Alpy a francúzsky Centrálny masív až do španielskych Pyrenejí, no a to všetko po vlastných nohách a bez zastávky. To je púť Matúša Lašana a jeho manželky Anny po pohoriach Európy. Aké je to celé mesiace, deň čo deň, kráčať horami a prekonávať tak seba samého a čeliť možnostiam vlastného tela i ducha? Čo hory vedia dať a čo, naopak, nám dokážu vziať? Ako sa pripraviť na takýto náročný trip, čoho sa vyvarovať a ako vlastne vyzerá deň horala? No a neprišla cestou aj nejaká tá vzťahová ponorka a v čom sa líšia turisti a horské cesty v rámci Európy? A koľko párov topánok sa dá vlastne zodrať po ceste európskymi pohoriami? Témy a otázky pre Matúša Lašana. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Benedikt XVI. Pápež viacerých tvárí, respektíve obrazov. Podľa nemeckého Tagespostu pri ňom možno hovoriť o „dvoch pápežoch“. Na jednej strane je Benedikt ako milovaný a vážený „pápež veriacich“ so zástupmi z celého sveta pri jeho katafalku, na druhej ultrakonzervatívny a chladný až neľudský „pápež médií“, pri ktorom sa hovorí, že nemal na mysli nič iné, ako krížovú výpravu proti modernite. Odrážajú však tieto extrémne pozície jeho reálny obraz? Aký vlastne bol Jozef Ratzinger, teológ, mysliteľ, neskôr v rúchu Petrovho nástupcu a Kristovho námestníka? A čo z neho pretrvá? Téma pre Tomáša Petráčka, českého katolíckeho teológa a cirkevného historika.   „Osem rokov pontifikátu Benedikta XVI. považujem za akúsi slepú uličku, nie dôvod na hodnotenia typu najväčší pápež dejín“, tvrdí Tomáš Petráček.   Dôležité pozitvne prvky vidí napríklad v uznaní zdravej „laicity štátu“ – oddelenie štátu a cirkvi, dialóg s osvietenstvom v zmysle jeho prijatia ako dôležitého momentu vývoja európskych dejín, alebo dôraz na vedeckú racionalitu a jej hodnotu v čase, keď sa z mnohých strán spochybňuje.   „Na mieste sú však skôr kritické tóny“, poznamenáva český teológ a cirkevný historik. Záleží tu však na perspektíve, z ktorej sa na zomrelého pápeža pozeráme.   „Pre mňa, ako katolíckeho kňaza a cirkevného historika, ktorému záleží na osude kresťanstva a cirkvi, je najdôležitejšie kritérium to, akým spôsom pápež cirkev vedie, ako odpovedá na výzvy svojej doby a otvára jej cesty do budúcnosti, aby v nej mohla plniť svoje poslanie ohlasovať evanjelium. A tu si myslím, že v porovnaní s inými pápežmi a najmä s tým, čo je hlavným poslaním pápeža, pontifikát Benedikta XVI. cirkvi tú cestu moc neotváralo.“   Na potrebnú reformu samotného ústredia katolíckej cirkvi – rímskej kúrie – bol podľa Petráčka Benedikt XVI. „málo reformne odvážny“. Vidí za tým aj fakt, že bol sám dlho jej súčasťou.   Napriek prorockému obrazu „cirkvi budúcnosti“ ako malých komunít, ktoré žijú z osobného a autentického vzťahu s prameňom kresťanstva – Ježišom Kristom, ktoré sú okolnosťami doby oprostené od všetkého veľkého (majetky, veľké katedrály, okázalé liturgie) a ponorené do života v bežnej spoločnosti – o ktorej písal a hovoril Ratzinger na konci šesťdesiatych rokov, sa rokmi v pozícii kardinála „strážcu viery“ a neskôr pontifika prepracoval k „utužovanie tradičnej konfesijnej katolíckej mentality“, mentality „obkľúčenej pevnosti“, mentalita cirkvi ako „skanzenu utečencov pred modernou“. „Mentalita, ktorá nebola schopná objaviť, že spoločnosť tam vonku žije autenticky veľa kresťanských hodnôt“, ilustruje Petráček.   Teológ a cirkevný historik Matúš Petráček kritický vníma najmä zásahy či už kardinála Ratzingera alebo Benedikta XVI. voči „slobode“ teologického výskumu. Príkladom má byť rad „umlčaných“ teológov, ktorým takto zničil život.   „Je to škoda, lebo takýmto prístupom mnohým zahatal cestu aj k svojim cenným duchovným dielam“, konštatuje Petráček.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

My sa tu radi “národovecky” búchame do pŕs, ale na Ukrajine prázdne reči vykrikovať nemožu. Na Ukrajine musia konať a oni aj konajú a bránia svoju zem. Hovorí režisérka Viera Dubačová, ktorá už celé mesiace chodí na Ukrajinu dokumentovať príbehy ľudí, ktorým ruská agresia prevrátila ich životy celkom naruby. Aká je teda tá jej tvár vojny, s celým tým jej zmarom, utrpením, ale aj ukrajinským hrdinstvom a nezlomnosťou zoči voči brutálnej agresii? No a my? Sme porobený národ a takú máme aj morálku, morálku sluhov. Na Ukrajine už takme rok zúri brutálna a krvavá vojna. Vojna, ktorú rozpútalo putinovo Rusko. Vojna plná zverských zločinov, ale aj hrdinského odporu. Ako sa teda žije v krajine, kde pre ženy, starcov a dokonca ani pre malé nevinné deti, nie je zaručené čo i len to “pokojné nebo nad hlavou”?  Aké je to, čeliť tvárou v tvár smrti a kde berú všetky tie ženy, ktorým zmasakrovali ich deti či vnukov, silu žiť ďalej? No a kto sú vlastne tí, ktorí dokážu vražidiť aj malé deti lebo majú uniformu a zbraň? Ukrajinci chcú iba normálne žiť, a aj napriek vojne, život tam víťazí. A zvíťazí. Ale, doneste nám zbrane, aby sme sa mohli brániť. Odkazuje pre Aktuality režisérka Viera Dubačová. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Aj vy ste už počuli teóriu, podľa ktorej Ukrajinci pred vojnou zabíjali nevinných rusky hovoriacich civilistov? Je to ruská propagandistická lož, ktorú na zdôvodnenie dobyvačnej vojny používajú už nielen proruskí trollovia – ale aj Robert Fico, ďalší poslanci parlamentu či bežní internetoví diskutéri. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas si túto teóriu vysvetlíme v celom kontexte a so všetkými detailami, spolu s našou špecialistkou na Ukrajinu Stanislavou Harkotovou. Nahrával Peter Hanák.

Adoptovať si malé, biele a zdravé dieťa môže trvať kvôli množstvu žiadateľov aj 5 rokov. Menší záujem je o deti tmavej pleti, ktoré je možné si adoptovať za krátky čas. Rómske deti majú malú šancu nájsť si náhradnú rodinu hlavne kvôli predsudkom, ktoré ako spoločnosť máme. „Všetko začína a končí v rodine. To aký človek vyrastie závisí od miery bezpečia a stability rodinného prostredia“, tvrdí Marek Roháček, zakladateľ a predseda občianskeho združenia Návrat, ktoré robí služby pre rodiny v kríze a rodiny, ktoré prijímajú deti do náhradnej starostlivosti.  Podcast pripravil Adam Oleš.

Od januára mení zdravotnú poisťovňu zhruba 180-tisíc ľudí. Niektorí z nich sa nechali prepoistiť za 10 rokov viac ako šesťkrát. Z opakovane prepoistených tvoria významnú časť Rómovia. Prepoistenie však podľa analytika neprináša lepšie zdravotné výsledky. Prečo sa teda Rómovia nechávajú toľkokrát prepoisťovať a do akej miery sú pre poisťovne ziskoví? Odpovie analytik Útvaru hodnoty za peniaze Adam Marek. Podcast pripravila Denisa Žilová.

Študenti žurnalistiky sú zdesení z útokov politikov na novinárov a mnohí chcú radšej písať o športe ako o politike. V dnešnom podcaste o tom hovoria vedúci katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a jeho kolegyňa Lucia Virostková. Novinár musí vedieť viac ako ostatní a preto musí veľa čítať. Ako sa dá rozlíšiť seriózna informácia? Slovensko potrebuje fungujúcu novinársku organizáciu, lebo politici si na novinárov dovoľujú priveľa. Politik predsa nemôže novinárovi určovať hranice, pokiaľ ho môže kritizovať. Novinárskych škôl je priveľa – a ak by ich bolo menej, mohli by sme si budúcich novinárov viac vyberať, hovorí novinárka a vysokoškolská učiteľka žurnalistiky Lucia Virostková. Ako rozlíšime spoľahlivý zdroj informácií od toho, ktorý s novinárčinou nemá nič spoločné? Majú novinári patent na pravdu a vedia ju vždy rozlíšiť? A ako má vyzerať žurnalistika v 21. storočí? Aby z detí nevyrástli konšpirátori, neschopní zorientovať sa vo svete, treba začať vzdelávať budúcich učiteľov. Filozofická fakulta UK to už robí a núti budúcich učiteľov vzdelávať sa v mediálnej výchove. Aj niektorí učitelia sú totiž konšpirátori a obhajujú extrémistov. Výchova ku kritickému mysleniu nemá byť na jendom predmete, ale na všetkých, a to už od materskej školy. A má byť učiteľ v 21. storočí autoritou? Nahrával Peter Hanák.

Matej Snopko sa ešte ako študent policajnej školy stal obeťou pokusu o znásilnenie. Zmenilo to jeho pohľad na iné obete sexuálneho násilia. Policajt podľa neho musí mať zdravú nedôveru aj voči oznamovateľovi trestného činu, ale nedôveru obeti nesmie dať najavo. Policajti sa podľa neho niekedy chodia zo zvedavosti pozrieť na obete znásilnenia. Je dôležitá výška trestu? Má Boris Kollár pravdu, keď hovorí, že Marian Kočner dostal privysoký trest? Alebo vysoké tresty za vopred naplánovaný 70-miliónový podvod majú svoju logiku? O budúcich kriminálnikoch viac ako výška trestu rozhodujú ich rodičia – či svoje deti vedú k empatii. Stačí sa pozrieť na rodičov teroristu zo Zámockej. Atmosféra je ako za Jánošíka, kriminálnici sú za hrdinov a Slováci sa nehanbia okradnúť štát. Ľudia majú zníženú súdnosť a svoje komentáre by si niekedy mali nechať pre seba. V spoločnosti je väčšie napätie – je tak teraz väčšie riziko, že sa vám môže niečo stať? Kedysi bol agresívny zúrivec, no dnes sa vie udržať na uzde. Ako na to? Matej Snopko prezrádza, čo musí každý deň trénovať, aby v pokoji vydržal aj konfliktnú dobu plnú kríz. Nejde o to, čo sa nám prihodí, ale ako na to zareagujeme. Najťažšie je nereagovať ihneď. Lepšie riešenia totiž prichádzajú až s odstupom času. Treba si niečo užitočné prečítať – no pozor na ezoteriku, lebo tá vám nepomôže. Meditácia je však iný prípad. Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Akútne potrebujeme novú kultúru dialógu. Ak má demokracia prežiť, tak iba v prostredí permanentého dialógu. Dialóg však neznamená boj, ale hľadanie vzájomnej úcty a fungujúceho spolužitia ako i zmierenie sa s tým, že žiadna so skupín nebude nikdy úplne uspokojená, hovorí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Patričák. Slovensko si podľa neho svoj príbeh ešte len musí vytvoriť. “Náš problém so zlom nezačína skutkami, ale tým, ako myslíme a čo v sebe nosíme. Už ten, ktorý v sebe nesie nenávisť k inému človeku a chce aby nebol, je na počiatku vraždy. Musíme zostúpiť do priepasti a temnoty vlastného srdca,” hovorí vo svetle uplynulého roka, ktorý nám priniesol ako vojnu priamo na našom prahu, teda v   sesednej Ukrajine, tak i dvojnásobnú vraždu z nenávisti na bratislavskej Zámockej ulici kazeteľ cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Staré grécke mýty hovoria, že na počiatku všetkého bol Chaos a z tohoto chaosu sa zrodili deti Urana a Gaie, Titáni. Titáni strachu, hnevu, aj pýchy. A rovnako tak dnešná doba plná neistoty, permanentných kríz a z toho vyplývajúcich úzkostí i frustrácie plodí svojich vlastných Titánov, strachu, hnevu aj pýchy. Ako im čeliť a ako ich poraziť? A kde v dnešnej, tak tekutej, dobe odmietajúcej nám priznať akékoľvek istoty hľadať nádej a vieru? Čo nám dnes, v 21. storočí dokáže ponúknuť posolstvo Tesára z Nazaretu a máme ako krajine, v tejto dobe ustavičnej atomizácie, nevraživosti, vzájomnej nedôvery a vymedzovania sa, ešte vôbec nejaký príbeh, ktorý by nás ako spoločnosť dokázal zjednotiť a zmobilizovať? No a prečo v toľkých kresťanoch panuje falošný pocit pýchy a údajného vlastníctva pravdy namiesto pokornej a tichej eanjelizácie svojim vlastným príkladom? A napokon, akú krajinu ako i spoločnosť zanechávame svojim deťom a prečo má zmysel snažiť sa, aj keď občas nevdíme cieľ ani plody nášho úsilia? Témy a otázky pre kazateľa a spisovateľa Daniela Pastirčáka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.             ,      

Ako krajina stagnujeme, ak krízy neuchopíme ako šance, ktoré nás naštartujú, čaká nás úpadok a možeme sa zasa stať aj tou povestnou “čiernu dierou Európy”, hovorí o uplynulom roku sociológ Michal Vašečka. Problémom podľa neho nie sú iba naše elity, ale problém vidí aj v samotnej populácii. Priveľa veci berieme ako samozrejmosť, tvrdí Vašečka. Už pozajtra Slovensko oslávi okrúhle 30. výročie vzniku samostatného štátu. Ako si teda vieme vládnuť a v akom stave ja slovenská spoločnosť po troch dekádach samostatnosti? Kam sa naša spoločnosť uberá a kde sa stala chyba, keď veľká časť spoločnosti túži po politických spasiteľoch, populistoch či dokonca tvrdej ruke silného vodcu? A čo nám môžu priniesť voľby a prečo v našej verejnej diskusii dominujú témy a problémy akoby doslova z minulého storočia? No a ako sa pripraviť na hrozbu vlády pevnej ruky? Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Reč však bude aj o tekutosti modernej doby či o našej nízkej miere empatie k tým, ktorí nepatria k nášmu vlastnému klanu, ale aj o vysokej miere doslova až infantilného vnímania a prežívania politiky či rastúcej spoločenskej apatii i frustrácii z ustavičných kríz. Počúvate podcast Aktualít, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Aký rok máme z pohľadu duševného zdravia za sebou? Ako vedieť nájsť radosť aj v ťažkých časoch a ako spomaliť a oddýchnuť si počas sviatkov - téma pre psychológa Aleša Bednaříka. Rok 2022 bol z hľadiska psychického zdravia náročný, či už pre prebiehajúcu vojnu na Ukrajine, ale aj pre nestabiliu vlády. Má to aj sociálny rozmer - hovorí v podcaste psychológ. „Nevieme, čo bude, nevieme predvídať. Bojíme sa o svoje istoty a rozbíja to spoločnosť, rodiny, komunity," tvrdí Bednařík. Mnohí podľa psychológa riešia, čo robiť s novými pocitmi, ktoré priniesla vojna, a tiež či si vôbec môžu dovoliť byť šťastný napriek zlému, čo sa deje vo svete. „Môžem si dovoliť byť šťastný a v kľude sa tešiť z bežných vecí napriek tomu, aké hrozné veci sa dejú okolo mňa? Mnohí by chceli pokračovať vo svojom živote, ale vonkajšie okolnosti, ktoré na nich doliehajú vyvolávajú pocity viny." V takých prípadoch radí pomáhať a zmierňovať tak utrpenie iných, no „tešiť sa z toho, čoho sa tešiť dá." Čo aktívne robiť pre lepší a spokojnejší život? Čo zároveň ale robiť s polarizovanou spoločnosťou a nenávisťou v priestore? No a ako si oddýchnuť počas sviatkov? Aj to sú témy rozhovoru s psychológom Bednaříkom. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Jeden rok za nami a ten druhý pred. Aký bol a aký bude? Pozreli sme sa na to s Františkom Mikloškom, pozorným pozorovateľom vecí verejných.   Za základný pocit z neho označuje smútok. „Neviem byť šťastný, keď si pomyslím na utrpenie miliónov Ukrajincov pre nezmyselnú vojnu“, tvrdí. Na druhej strane pripomína, že ich strádanie prebudilo dobročinnosť vo zvyšku sveta.   Pri pohľade na slovenskú spoločnosť hovorí o znepokojení z hlbokého rozdelenia medzi liberálnou časťou a to konzervatívnejšou. Receptom na zaceľovania rozkolu je podľa neho vynakladanie úsilia na hľadanie vzájomného rešpektu z oboch strán.   Domáca politika vykazuje podľa Františka Mikloška znaky vyprázdnenosti. Demokracia podľa neho nie je len príležitosťou pre politické strany. Aktuálne má byť príležitosťou najmä pre občiansku spoločnosť a jednotlivcov, aby sa učili zmyslu pre spoločné dobro.   Očakáva, že sa tu zopakuje scenár z roku 1998, keď sa zmobilizovala široká koalícia strán, ktorá porazila Vladimíra Mečiara. „Myslím si, že sa to zopakuje. Robert Fico môže mať percentá, no nepodarí sa mu zostaviť vládu“ tvrdí.   V rozhovore bude reč aj o prezidentke Zuzane Čaputovej u pápeža Františka, právach pre „inakosť“, o hľadaní prienikov medzi liberálmi a konzervatívcami, ale aj o projekte Mikuláša Dzurindu a postave jedného z „generálov“ podzemnej cirkvi Vladimírovi Juklovi, o ktorom František Mikloško najnovšie napísal knihu.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vianoce a vianočné sviatky si už každý automaticky spája so snehom. Aj keď posledné roky pripomína vianočné počasie skôr príchod jari. Podľa klimatológa Pavla Faška zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) je sneh na Vianoce vzácnosť a nie všade je predstava bielych Vianoc splniťeľná.

Vianočné sviatky sú nielen o darčekoch, ale aj o množstve jedla na stole. Aký je náš stravovací režim počas sviatkov a ako predísť prejedaniu sa? V podcaste odpovie odborník na výživu Boris Bajer. Podcast pripravila Denisa Žilová.

Vojna na Ukrajine vstúpila do svojho 302hého dňa. Na oboch stranách si doteraz vyžiadala desiatky tisíc obetí a zranených, zostávajú po nej zničené mestá, viac miliónový exodus tých, čo boli krajinu schopní opustiť. Na jednej strane pritom stojí až nepochopiteľný Putin, na druhej Volodymir Zelenskyj, ktorý mobilizuje a posilňuje svojich. Aktuálne sa vydal prvýkrát za hranice svojej okupovanej krajiny – a rovno do Spojených štátov. Čo môže priniesť táto jeho misia a ako ovplyvní tiahnúci sa konflikt za našimi hranicami? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Rozhodne nesúhlasím s tým, že dnešná mládež je skazená. Je to len o tom, v akom prostredí vyrastajú a aké vzorce správania si od nás odnášajú. Tam je najväčší problém, hovorí herečka a clowndoktorka Katarína Baranová. Okrem herectva ju môžete poznať ako primárku Ritu kde, ako clowdoktorka, stojí pri deťoch v ich najťažších životných situáciách. Klaunský nos je pre mňa štít, tvrdi. A čo je pre našich seniorov Vianočným zázrakom? Aké je to stáť pri posteliach detí s rakovinou a hrať etudy ako clowndoktorka? A aká je dnešná mládež a čo ju teší a čo ju trápi? Odpovie šéfka Ludusu, herečka a clowndoktorka Katarína Baranová. A čo je pointa Vianočného zázraku pre seniorov? Téma pre Martinu Kasemovú, ktorá v tomto projekte už potešila takmer 20 tisíc seniorov, ale aj tých, čo sa rozhodli zdieľať to, čo majú a s čím sa chcú v tomto vianočnom čase podeliť. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

„Historická chvíľa nielen pre galériu, ale pre celú krajinu.“ Pohľad Alexandry Kusej, ktorá stojí na čele Slovenskej národnej galérie už od roku 2010.   V týchto dňoch je prvá zo slovenských galérií v zásadne novom šate. Je po rekonštrukcii a zo všetkých strán zaznieva, že krásnej. Vyšla na takmer 80 miliónov eur. Od otvorenia z polovice decembra zažila aj moment, keď návštevníkov prišlo viac ako bolo k dispozícii samotných lístkov. „Ešte stále mi to príde neuveriteľné“, tvrdí generálna riaditeľka.   Komplex SNG prešiel zásadnou rekonštrukciou. Premostenie Viktora Dedečka, ktoré bolo od roku 2001 pre havarijný stav mimo prevádzku, tak privítalo prvých návštevníkov po dvoch dekádach.   Podľa Alexandry Kusej ide o historický moment, lebo v prípade erbových kultúrnych inštitúcií ide len o druhý takýto počin. Pred vynovenou SNG prešla zásadnou rekonštrukciou aj budova Slovenskej filharmónie.   „Táto krajina už potrebovala dobrú správu a som rada, že prišla práve z oblasti kultúry“, tvrdí Kusá. „Umenie má tú vlastnosť, že nielen kultivuje, ale vystavuje otázkam, premýšľaniu. Výsledkom tak býva aj úplne nový pohľad na skutočnosť okolo nás“, dopĺňa.   V podcaste sa dozviete o pozadí dlhoročnej rekonštrukcie a tiež o zámeroch. Alexandra Kusá hovorí, že chce z tejto erbovej kultúrnej inštitúcie spraviť „obývačku“, kam by ľudia chodili za odpočinkom a inšpiráciou, „kde by sa vystavovali aj dobrodružstvu myslenia“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Posúvame hranice menšieho zla a tým posúvaním, je to menšie zlo, stále väčšie, no a dnes je už dávno neúnosné, hovorí dlhoročný novinár a jeden z organizátorov Novembra '89 na strednom Slovensku Boris Kršnák. Politici podľa neho opakovane stavajú ľudí pred falošné dilemy, voľby akéhosi menšieho zla a podobne nepravdivej dileme čelíme aj dnes. Kam sa dostala slovenská spoločnosť 33 rokov od Novembra a kam smerujeme? Od Novembra '89 uplynulo už 33 rokov, čas, za ktorý Tesár z Nazaretu vydal odpočet, ktorý oslovil doslova celý svet. Aký odpočet môže ponúknuť slovenská spoločnosť za rovnaký „kristovský“ čas 33 rokov? Kto ako spoločnosť sme a kam smerujeme? „Sme krajinou hrubých čiar, my ako spoločnosť fungujeme od tridsiatich rokov minulého storočia na hrubých čiarach a to sa musí prejaviť na charaktere národa. Ako spoločnosť sme ešte v plienkach a neustále si púšťame žilou," hovorí novinár a zakladateľ VPN vo Zvolene Boris Kršnák. Prečo si volíme hrubé čiary namiesto odpočtu činov i zločinov? A prečo sa neustále necháme klamať politikmi a ich falošnými a nepoctivými dilemami? Prečo sa tak roztvárajú nožnice medzi našou a českou spoločnosťou, a prečo nám uteká 21. storočie? Ako to zmeniť a prečo voľba politických spasiteľov nie je riešenie? Témy a otázky pre Borisa Kršnáka. Dodám, že o tom, kam táto spoločnosť speje, možno svedčí aj fakt, že počas rozhovoru sme boli verbálne atakovaní a to aj s výzvou na takú tu našu typickú „férovku“. Iba tak, kvôli vyslovenému názoru.

Vláda Eduarda Hegera padla. Za vyslovenie nedôvery jeho vláde hlasovalo 78 poslancov, proti ich bolo a dvaja sa zdržali. Poslanci OĽaNO pred hlasovaním odišli zo sály a Igor Matovič podvečer prišiel doručiť do prezidentskej kancelárie demisiu, no napokon si to rozmyslel a podpísaný dokument mal podľa prezidentského úradu vytrhnúť vedúcemu kancelárie z rúk. Čo očakávať ďalej? Aké kompetencie získa prezidentka? Čo pád vlády vyvoláva v samotnom hnutí Oľano? A čo SaS? Téma pre politológa Erika Láštica. Táto vládna koalícia v marci 2020 začínala s ústavnou väčšinou a akým spôsobom dokázala v priebehu niekoľkých rokov stratiť aj obyčajnú väčšinu v parlamente je svedectvo o tom, akým spôsobom koaličná skupina fungovala a akých lídrov mala, hovorí v podcaste. Láštic tiež v podcaste hovorí o nepochopení lídrov Oľano ako aj zvyšných koaličných lídrov, že už nemajú ústavnú väčšinu a nemôžu dávať požiadavky a podmienky opozícii, ktoré sú nedôstojné. Eduard Heger podľa politológa posledné mesiace popieral realitu, že jeho vláda je menšinová. Očakával tiež, že sa bude chcieť Oľano a osobitne Igor Matovič ako kritik prezidentky vyhnúť scenáru, aby bol osud vlády v rukách Zuzany Čaputovej. „Mali aj iné možnosti ako to vyriešiť." Hlava štátu už avizovala, že odvolá vládu Eduarda Hegera zároveň ju v zmysle Ústavy musí dočasne poveriť vykonávaním funkcie v obmedzenom rozsahu.  „Bude zaujímavé sledovať, ako Zuzana Čaputová uchopí priestor, ktorý sa jej vytvoril, "hovorí tiež Láštic v podcaste. Podcast nahrala Denisa Hopková.

Komu by vyhovovali predčasné voľby čo najskôr? Najviac Pellegrinimu a Uhríkovi. Ale prečo by mohli dávať zmysel aj pre Sme rodina? A môžeme mať prezidentkinu úradnícku vládu? V dnešnom podcaste Ráno Nahlas politologička Aneta Világi vyjasňuje, aké sú možnosti riešenia vládnej krízy. SaS je nečitateľná, nevieme, čo chce, tvrdí politologička. Je pravdepodobnejšie, že budeme mať predčasné voľby, alebo že Igor Matovič ukončí svoju ministerskú kariéru? Je lepšie byť vládou v demisii na dlhý čas, alebo vládnuť s Tarabom do predčasných volieb? Treťou možnosťou je vláda v demisii, ktorú by mala v rukách prezidentka. Mohla by to byť stále vláda Eduarda Hegera, ale aj úradnícka vláda menovaná prezidentkou. Túto možnosť chcú odvrátiť tarabovci, koalícia aj opozícia. Ak však vláda padne, práve toto sa môže stať. Prezidentka by sa ocitla rok pred voľbami na pranieri, so zodpovednosťou za vládu, ktorá nemá oporu v parlamente. V Česku mali úradnícku vládu už dvakrát - a jedna z nich bola populárna a vygenerovala nové politické osobnosti. Je toto scenár, ktorého sa súčasní politici najviac boja? A dá sa predvídať výsledok predčasných volieb, vrátane výsledku strany Mikuláša Dzurindu? Rozhovor s Anetou Világi nahrával Peter Hanák.

Ľudovítovi Makoóvi sa podarilo ako kajúcnikovi odhaliť veľa trestnej činnosti, ale to neznamená, že mu treba veriť každé slovo a je veľmi pravdepodobné, že ešte skrýva veľa temných tajomstiev, hovorí o hlavnej postave svojej knihy “Kajúcnik” investigatívny reportér Aktualít Martin Turček. Kto je Ľudovít Makó a akým je človekom, kajúcnikom či hriešnikom? No a čomu dnes čelia Ukrajinci a ako prepojiť ich potreby a naše možnosti? Kajúcnik, tak sa volá najnovšia kniha môjho kolegu, investigatívneho reportéra Aktualít Martina Tučeka. Kniha opisuje osud asi najznámejšieho kajúcnika na Slovensku. Pripomeňme, že Ľudovít Makó bol za Roberta Fica roky riaditeľom Kriminálneho úradu finančnej správa a z funkcie ho odvolal až minister financií Eduard Heger. Následne ho pre závažne podozrenia zatkla polície a tak sa z neho stal jeden z najdôležitejších a najznámejších spolupracujúcich svedkov, takzvaných kajúcnikoch. A práve o ňom s Martinom Turčekom bude nasledujúce minúty Rána Nahlas. V druhej časti nášho dnešného podcastu sa pozrieme na Ukrajinu. Kde, ešte aj po vyše deviatich mesiacoch krvavej a brutálnej ruskej agresie berú Ukrajinci odvahu a silu sa brániť? Čomu veria, čo potrebujú a aký má zmysel im materiálne i finančne pomáhať? Téma pre Martina Poliačika, tentoraz v úlohe zástupcu riaditeľky ukrajinskej kancelárie Globsecu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Najprv pomoc na hranici, aktuálne takmer na frontovej línii, desiatky hodín za volantom starej dodávky, ktorú len čo na Slovensku naplní, zamieri na východ Ukrajiny. Aktívna na sociálnych sieťach, lebo jej pomáhajú zabezpečovať pomoc postihnutej Ukrajine. Eliška Horsáková.   Hovorí, že Ukrajine len vracia to, čo tam už pred desaťročím našla. Pochopenie a ľudskosť. Najprv tam cestovala ako skautka cez prázdniny robiť program deťom. Neskôr sa dostala aj na Majdan, kde rozdávala čaj.   Po vypuknutí vojny šla bez váhania pomáhať na hranicu. A už pár mesiacov zásobuje frontový východ Ukrajiny „všetkým, čo tamojší potrebujú“. Aktuálne je podľa nej potrebná obuv a generátory, ktoré môžu pomôcť s teplom a svetlom v postihnutých oblastiach.   Vďaka tomu, že sa naučila ukrajinčinu, sa jej už podarilo vytvoriť sieť pomoci priamo v postihnutých oblastiach.   „Na Ukrajine nakupujem to, čo je tam výhodnejšie ako u nás. Najmä potraviny a hygienické potreby. Tiež sa mi tam podarilo zafinancovať miestneho výrobcu piecok“, tvrdí.   Na Slovensku nakupuje generátory, ktoré následne smerujú jej „dvadsaťtri ročnou“ dodávkou do takmer dve tisíc kilomentrov vzdialených oblastí v okolí Charkova, či Dnipru. Sama ju pritom riadi.   Vianoce chce spríjemniť najmä starším ľuďom, ktorí nemohli opustiť svoje domovy „vianočnými pohľadnicami“ slovenských detí. Sú výsledkom akcie „maľuje celé Slovensko“.   V podcaste vyrozprávala svoj príbeh s Ukrajinou   „Okrem tepla a potravín Ukrajinci potrebujú najmä naše pochopenie“, tvrdí.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ženské panenstvo bolo kedysi u nás veľmi cenenou komoditou, ale  Slovensko pozná aj tradíciu akýchsi dedinských gruppensexov. Vydaj bol v minulosti pre ženy de facto jedinou možnou kariérou, nevydať sa znamenalo mať veľké existenčné problémy. Hovorí etnologička Katarína Nadaská. Ako sa žilo ženám na Slovensku v minulosti a aké mali práva a možnosti? Slovenské ženy boli v minulosti bytostne a až existenčne závislé na mužoch, najprv otcoch a potom zasa na svojich manželoch. Snom väčšiny dievčat preto bola svatba, ktorá však bola neraz dohodnutá a bez lásky. Manželstvo tak bolo pre mnoho žien "vysnívanou kariérou", aj ked sa neraz jednalo skôr o majetky a splodenie dedičov, než o city a vztahy. Hovorí pre Ráno Nahlas etnologička Katarína Nádaská.  Slobodné - a navyše s dieťatom, čelili silnej spoločenskej ostrakizácii a deti mimo manželstva neboli rozhodne rovné tým, ktoré pochádzali s cirkvou posväteného vzťahu. Aj na Slovensku fungovalo "právo prvej noci", no sú doložené svedectvá, že si toto právo takpovediac "konzumovať" nevestu, uplatnil i jej svokor. Na lesbické vzťahy panoval zásadne iný, a pozitívnejší,  pohľad než na vztahy dvoch mužov a veľkej sexuálnej slobode sa mohli tešit hmotne zabezpečené vdovy. Ako sa rodili ženské práva a ako trnistá bola emancipačná cesta slovenských žien? Ako vyzerala rodina a kú cenu museli ženy platiť za manželstvo? V čom bola veľkosť autorky Ťapákovcov Timravy a nebol Ľudevít Štúr nahodou homosexuál? Témy a otázky pre etnologičku Katarínu Nádaskú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sú medzi nami a väčšina z nás si to ani neuvedomí. Ich „komunita je neviditeľná“ – odkaz, ktorý sa dostal až do prezidentského paláca. Paradoxne – dáta Svetovej zdravotníckej organizácie, ktoré zachytávajú problém v globálnom meradle – hovoria, že ich je medzi nami okolo 650 miliónov! O kom hovoríme? O ľuďoch so zdravotným hendikepom. A teraz konkrétne – a v našom slovenskom kontexte - o deťoch a ich rodinách. O chýbajúcich podporných službách, nepripravených školách a škôlkach, o rodičoch, ktorým sa neraz prevráti svet. V dnešnom RánoNahlas nazrieme za prah tejto spoločenskej neviditeľnosti.   Neviditeľní, ak ide o peniaze štátu   „Sme neviditeľní pri rozhodnutiach politikov, keď ide o financovanie vecí, ktoré potrebujú naše deti“, poukazuje Monika Fričocová z Platformy rodín detí so zdravotných znevýhodnením.   Sama je matkou syna s viacnásobným zdravotných znevýhodnením.   Nejakou formou zdravotného znevýhodnenia trpí na Slovensku približne päť percent detí, ide tak o každé dvadsiate dieťa v populačnom ročníku. A v širšom pohľade sa táto oblasť priamo dotýka mierne nad dvadsať percent rodičov, čiže každý piaty občas Slovenska.   Znevýhodnenie detí výzvou pre rodičov Alena Novotná je zas matkou syna, ktorému v jedenástom mesiaci života diagnostikovali diabetes, čomu sa po rokoch pridala aj celiakia. „Ísť do reštaurácie s našim synom je niekedy naozaj výzva“ a to má byť len tá príjemnejšia časť znevýhodnenia.   „Problémom je už samotné prijatie faktu, že vaše dieťa nie je zdravé, ako ste prirodzene očakávali“, tvrdí Monika Fričová. Dlhé hospitalizácie podľa nej oberajú o rodičov aj ďalšie deti v rodinách. Preverujú tiež vzťahy. „Až 80% párov sa rozpadáva“, dodáva.   Nedostatok psychológov „Toto vážne percento by znížila už prvotná podpora zo strany psychológov a odborníkov, ktorá nám na Slovensku chýba“, tvrdí Alena Novotná.   „V zahraničí je bežnou praxou, že pri oznámení diagnózy je psychológ, ktorý dokáže poskytnúť krízovú intervenciu“, ilustruje Monika Fričová.   Prísľubom zmeny má byť záväzok štátu vybudovať tri podporné tímy v detských nemocniciach v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach. „Skladali by sa z psychológa, fyzioterapeuta, špeciálneho pedagóga a sociálneho pracovníka, ktorý by boli k dispozícii rodičom v momente, keď im oznamujú ťažké diagnózy“, uvádza Monika Fričová.   Nepripravené školy Osobitnou kapitolou je nepripravenosť predškolských zariadení pre zdravotne znevýhodnené deti. Dostane sa do nich len 9,4% takýchto detí. Dôvodom je nedostatok asistentov učiteľov, špeciálnych pedagógov či psychológov pre niektoré druhy diagnóz.   Podobný stav má byť aj v prípade základných a stredných škôl, dokonca aj pri školách špeciálnych. Riešením tak zostávajú „nútené“ home schoolingy, približuje Platforma rodičov detí so zdravotným znevýhodnením.   „Tým, že nášho syna neschovávame doma, ideme s ním do divadla, na stretká...do spoločnosti, už tým ju scitlivujeme“, uzatvára Alena Novotná. „Búrame bariéry strachu a nevedomosti“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Deficit je veľký a je vysoko pravdepodobné, že v tejto podobe rozpočet neprejde a bude v ňom musieť prísť aj k nejakým škrtom, tvrdí poslanec Za ľudí Juraj Šeliga. Ešte predtým však požaduje, aby vládna koalícia jasne odmietla tzv. Tarabove novely  zmäkčujúce postihy za ekonomickú trestnú činnosť. Udrží sa Hegerova vláda a je Generálny prokurátor vydieraný? Vláda Eduarda Hegera čelí veľkému parlamentnému testu. Z vôle opozičnej SaS a Hlasu sa dnes v Národnej rade začína rozprava o vyslovení nedôvery vláde. "Koalícia dávno prestala bojovať proti mafii a proti korupcii. Ak by sme teraz neurobili nič, v riadnych voľbách, o 15 mesiacov, sa práve Robert Fico vráti tak, že možno tie voľby vyhrá, lebo jeho najväčším podporovateľom je Igor Matovič. Toto je fakt, preto musíme niečo spraviť," takto odôvodňuje snahu otestovať parlamentnú podporu vlády šéf liberálov Richard Sulík. Ak padne vláda, nevyhnutne prídu predčasné voľby, kontruje v rozhovore pre Ráno Nahlas poslanec Za ľudí Juraj Šeliga a pýta sa, či má Richard Sulík dostatočnú podporu na to, aby v prípadných predčasných voľbách dokázal zvrátiť návrat šéfa SMERu k moci. Preto je podľa neho konanie SaS nezodpovedné a to najmä vzhľadom na dianie na Ukrajine, naše geopolitické zameranie, ale aj v úsilí o udržanie právneho štátu. Ako dopadne hlasovanie o udržaní sa vlády a mal by Eduard Heger zostať pri moci? Ako dopadne hlasovanie o štátnom rozpočte a nie sú vládne kompenzácie energokrízy či podpora rodín, na naše možnosti a udržateľnosť verejných financií, príliš štedré a neadresné? Ako sa darí boju s korupciou a za právny štát v tandeme s Borisom Kollárom a odmietne vládna koalícia Tarabove novely? No a kam smeruje Generálny prokurátor a mala by prezidentka vyvinúť väčšie úsilie voči Marošovi Žilinkovi? Témy a otázky pre poslanca Za ľudí Juraja Šeligu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.      

Odchádzam zo Slovenska, dávam si od neho sabatikal – pred rokom takto oznámila svoje rozhodnutie opustiť krajinu verejnosti známa, medzi politológmi etablovaná, s obzorom skúsenosti vzdelávania v Oxforde - Viera Žúborová. Prekážala jej najmä „degradácia vzdelaných“. Odišla do Berlína. Čo tam našla? A ako vidí „malú krajinku“ – ako píše o Slovensku – z perspektívy svetovej metropoly a zažitej demokracie?   „Berlín nie je Nemecko, Nemecko nie je Berlín. Je to metropola, ktorá je takou ‚špongiou‘ multikultúrnosti, inakosti. Našla som tu rôznorodosť, rôznych ľudí, spoločenstvá a komunity a zároveň jeden celok, ktorý otvára témy, po ktorých sa mi cnelo už v Bratislave“, opisuje svoj rok v dobrovoľnom exile za hranicami Slovenska.   Klimatické výzvy, rovnosť príležitostí, postavenie LGBTI+ ľudí, ďalšie smerovanie cirkvi v Nemecku a jej otváranie sa modernej spoločnosti. To sú podľa Viery Žúborovej témy, ktoré hýbu nemeckou spoločnosťou.   „Ak máte profesné pozadie spoločenského vedca, nachádzate ich v každom bare, v každom diskusnom fóre“, vysvetľuje.   V Berlíne pomáha v neziskovke, ktorá sa stará o špecifickú skupinu prisťahovalcov – pomáhajú utečencom z queer komunity. „Rozdiel medzi nami vidím už v tom, že téma LGBTI+ ľudí neabsentuje vo veľkých štátnych médiách a v rôznych polohách, od satiry až k vážnym diskusiám“, opisuje.   Nemci nám môžu byť podľa Viery Žúborovej príkladom v prístupe k separovaniu odpadu.   Negatívom je podľa nej ale prístup k cudzincom. „Stereotipizácia pohľadu na Ausländer sa vás dotkne už pri priezvisku, keď si hľadáte bývanie. Ak znie slovansky, automaticky sa dostávate na predposledné miesto v rebríčku žiadaných. Za vami sú už len Arabi“, tvrdí. Ukazuje sa však podľa nej paradox, že Nemecko dnes bez cudzincov nemôže fungovať.   Na druhej strane je však nemecká spoločnosť spoločnosťou, v ktorej platia pravidlá. „V tomto nachádzam bezpečie.“   Sociálny vedec v službách startupov   „Sedím momentálna na troch stoličkách. V Bratislava policy Institut som stále výskumníčka, v Berlíne som vhupla do úplne novej sféry globálnej spoločnosti, ktorá sa zaoberá témou kryptomien. Svoje rozmer sociálnej vedkyne tak prepájam s témou ich sociálnych dosahov, čo je pre túto oblasť a pre kolegov úplnou novotou“, rozpráva Žúborová.   Treťou stoličkou je už spomínané dobrovoľníctvo v neziskovke, ktorá sa venuje queer prisťahovalcom.   Sulík „politický živočích“ Podľa politologičky Viery Žúborovej aktuálne snahy Richarda Sulíka položiť vládu, v ktorej ešte pred pár mesiacmi bol, by sa dali klasifikovať ako klasická stratégia „politického živočícha“ prežiť a vyťažiť z danej situácie maximum. „Bola by to klasická politická stratégia prežitia. Bolo by to v poriadku, keby...A to keby je dôležité: keby dáta neukazovali, že slovenská spoločnosť sa láme, či sa vydať na cestu demokracie, alebo si zvoliť modely Poľska, Maďarska, nedajbože Ruska.“   Podľa Žúborovej ide o príklady politických riešení postavených na silnom lídrovi a odklone od demokratických hodnôt. „Aktuálna politická reprezentácia hazarduje s našou demokratickou budúcnosťou“, vystríha politologička.   Podľa Viery Žúborovej demokracia potrebuje, aby sa jej spoločnosť učila a vzdelávala sa v nej.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Stoja na rohoch ulíc, na zaprášených výpadovkách či parkviskách veľkých púmp, ale nie sú to ženy z iného sveta. Sú to neraz matky samoživoteľky, či ženy z domácností, ktoré môžete stretnúť aj pri bežnom nákupe. Len občas,a niekedy veľmi  často, sa živia vlastným telom. Aby prežili a prežila aj ich rodina. Pouličné sexpracovníčky. Kto sú a aký je ich život? Sex je u nás mimoriadne tabuizovaná téma a téma sexu za peniaze je tabuizovaná ešte oveľa viac. Ale kde je dopyt, tam je i ponuka. Vždy to tak bolo, a tak sa sex za peniaze deje. No a tak ich môžeme stretávať i dnes a u nás, na rohoch ulíc, na výpadovkách diaľnic, na parkoviskách veľkých púmp či dokonca dnes už aj na privátoch podľa ľubovôle internetu: Ženy, či muži, poskytujúci sexuálne služby za peniaze. Kto sú, prečo to robia a ako a čím vlastne žijú? Aký je ich život na ulici, ako to zmenila Korona a prečo ich máme vnímať ako našich spoluobčanov? A ako s tým súvisia drogy a v čom spočíva streework, teda takpovediac prvá pomoc? Témy a otázky pre šéfku združenia Odyseus Dominiku Jašekovú. Počúvate Rano Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Nikdy si nepriznali, že robia zlo“ - operný spevák František Balún hovorí o predstaviteľoch režimu spred Novembra’89, ktorí si aj po Nežnej revolúcii dokázali „prezliecť kabáty“ a profitovať aj v novom režime. Pre všetkých, ktorí sa im podobajú aj po troch desaťročiach, upriamuje pozornosť na stále platný odkaz príbehu operného Nabucca. „Našiel v sebe toľko sily, že si priznal, že páchal zlo.“ Podľa Balúna ide o predpoklad zvratu, ktorým je náprava. „Vážna kríza demokracie“. Vystríha pred ňou hlava štátu. V najnovšej správe o stave spoločnosti vystríha pred „ničením zvyškov dôvery a súdržnosti spoločnosti“. Zuzana Čaputová ich pripisuje manažovaniu politickej krízy zo strany vládnych politikov. Len v horizonte dní sme si pripomenuli tridsať tri rokov od Novembra’89 – od Havlovského „zázraku“, keď sa do našich končín demokracia po dlhých štyridsiatich rokoch vrátila. A aby sme precítili jej hodnotu a to, čo nás stála, v dnešnom RánoNahlas ponúkame príbeh Františka Balúna. Dnes už emeritného sólistu košickej opernej scény, neskôr aj poslanca prvého ponovembrového parlamentu. Nedemokratický režim ho postihoval už za prejavený názor. Kriticky hovorí o „prezliekaní kabátov“ bývalých komunistických kádrov v nových demokratických pomeroch.  „Bolo pre mňa sklamaním, že tí, čo gniavili túto spoločnosť po ideovej a morálnej stránke, odrazu sa hlásili ako veľkí demokrati, ľudskoprávni aktivisti a národ im v mnohých prípadoch naletel“, spomína František Balún. „Odpustiť áno, ale znova ich dostať na výslnie, to bola naša zbabelosť a veľká slabosť“, konštatuje.  Podcast pripravil Jaroslav Barborák. Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Pletieme si transrodovosť so sexualitou. Transrodovosť nie je o sexualite, ale je to o identite človeka a identita človeka je niečo, čo je predovšetkým o jedinečnej skúsenosti konkrétneho človeka, ako vníma a definuje seba samého on sám, hovorí psychologička a  mama transrodovej dcéry Viera Hincová. Ako sa žije transrodovým ľuďom na Slovensku?   Naše deti, ktoré celý život kvôli svojej identite a jej prijatiu zápasia s ťažkosťami, o ktorých bežný človek nemá ani potuchy, však majú v tejto krajine na svojich tvárach a chrbtoch namaľované terče. Každé váhanie im na tento terč primaľuje novú vrstvu neónovej, zďaleka viditeľnej farby. Oni nemôžu odložiť pomyslenú dúhovú vlajku a odísť za inými povinnosťami či záujmami. Žijú vo svojej identite dvadsaťštyri hodín, sedem dní v týždni a majú iba tento jeden život. To je úryvok z otvoreného listu, ktorý premiérovi Hegerovi adresovala krátko po brutálnej dvojnásobnej vražde z nenávisti na Zámockej ulici psychologička a mamam transrodovej dcéry Viera Hincová. Jej dcéra totiž doteraz “visí” v takpovediac právnom vákuu, ktoré jej neumožňuje prepísať rod podľa toho, ako sa ona sama cíti a vníma. Dôvodom je totiž politický a ideologický tlak na to, ako u nás prebieha proces tranzície. Ako sa teda tu, na Slovensku, žije transrodovým ľuďom a ich rodinám? S akými problémami musia zápasiť, ako sa k nim stavia štát, ako vyzerá proces tranzície a prečo je dôležité mať možnosť zapísať si do dokladov rod, s ktorým sa stotožňujeme? A čo je to vlastne transrodovosť a prečo ju tu u nás tak často nezmyselne mnohí redukujú na seualitu?  Témy a otázky pre Vieru Hincovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje  Braňo Dobšinský

„Kde je komunita, tam sú vzťahy. A kde sú vzťahy, tam si ľudia chcú pomáhať“, hovorí Ján Košta. Napriek tomu, že je „charitatívny profesionál“ – pracuje v Slovenskej katolíckej charite - pomoc organizuje aj vo svojom voľnom čase.   So skupinou dobrovoľníkov založil farskú charitu pri najstaršej farnosti Petržalky, ktorá pracuje pri kostole sv. Kríža. „Všimli sme si, že máme medzi sebou ľudí, ktorí strádajú. Rodiny s jedným rodičom, osamelí dôchodcovia a viacpočetné rodiny“, opisuje.   Chudoba aj v bohatých regiónoch?   Problém chudoby povýšila na „prezidentskú tému“ aj Zuzana Čaputová vo svojej najnovšej správe o stave kraji.   „Chudoba tu ohrozuje 660tisíc ľudí. Pociťuje ju každá tretia domácnosť s jedným rodičom či osamelým seniorom, či každá tretia s tromi a viac deťmi. V riziku chudoby je takmer každé šieste dieťa“, upozornila v parlamente.   Šíriace pazúry chudoby paradoxne badať aj v hlavnom meste, ktoré patrí k najbohatším regiónom krajiny.   Chudoba potrebuje všímavosť   V petržalskej farnosti sv. Kríža pôsobí už dlhšie aj skupina mladých ľudí z Komunity sv. Egídia. Venujú sa bezdomovcom z blízkeho okolia. Dobrovoľníci z farnosti tak rozšírili aktivity aj o tzv. farskú charitu.   „Už teraz máme okolo 50 rodín, ktorým pomáhame s chlebom a pečivom. V rámci našej novej aktivity sme už dostali ďalších 20 adries“, dodáva Košta.   „Sú medzi nimi páry dôchodcov, osamelí ľudia, bezdomovec z podjazdu, onkologicky chorý človek a tiež rodiny“, opisuje.   Už teraz na nich čakajú pripravené trvanlivé potraviny a hygienické potreby, ktoré vyzbierali od obyvateľov Petržalky.   Nie sociálne siete, ale osobný kontakt   „Pomoc v núdzi je výsostne osobná záležitosť, aj preto šírime informácie o tejto našej aktivite nie cez sociálne siete, ale klasickými oznamami po bohoslužbách, ktoré si potom ľudia odovzdajú medzi sebou“, hovorí Košta.   „Charita nie je iba pomoc, je o vzťahu“, vysvetľuje. „Bez vzťahu je to sploštené, my chceme v rámci našej farskej charity tieto vzťahy budovať“, dopĺňa.   „Dobročinnosť mení už darcov samotných, pomáha nielen obdarovaným“, vysvetľuje Ján Košta.   V podcaste sa dozviete aj nových formách podpory núdznych a o charitatívnej pomoci, z ktorej majú za slovenské peniaze napríklad pitnú vodu v Iraku, či zdravotnú starostlivosť pre deti v africkej Ugande.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Veľmi sa na neho hnevám, on nám veľmi ublížil, ale nechcem žiť nenávisťou, hovorí Dominika Kováčiková, ktorej manžela zabil pri nehode opitý šofér. V jedinom okamihu tak prišla o milovaného muža i otca ich dcéry Alžbetky no a dodnes si v sebe nesie následky tejto tragickej nehody. Podľa nej tresty za jazdu v opitosti treba sprísniť.   Bola nedeľa večer a oni, plní života, stáli na zastávke MHD. A pred sebou mali ešte prakticky celý život. Stačil však jeden jediný okamih a opitý šofér im vzal všetky nádeje, sny a dokonca aj ich životy. Tragická nehoda na bratislavskej Zochovej ulici otriasla zrejme celým Slovenskom. Takéto nehody však neberú životy a nádeje iba ich priamym obetiam.  Obeťami takýchto nehôd sú však nielen tí, ktorí v nich umreli, ale sú nimi aj ich rodiny a blízki. Aj im sa totiž v tom jednom jedinom okamihu zrúti celý ich doterajší svet ako aj ich sny a nádeje. Vinou opitého šoféra prišla o svojho milovaného manžela, a otca ich iba niekoľkomesačnej dcéry Alžbetky, aj Dominika Kováčiková. A s následkami tejto tragédie musí žiť dodnes.  Ako sa dá zmieriť s tragickou smrťou milovanej osoby, kde v takýchto chvíľach hľadať silu a dôvody ďalej žiť a dá sa odpustiť či aspoň zmieriť s vinníkom? A pomohli by vyššie tresty pre vodičov jazdiacich pod vplyvom alkoholu či inak nerešpektujúcich pravidlá cestnej premávky?  Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Tento týždeň bude na pracoviskách Špecializovaného trestného súdu rušný a riešiť sa budú dôležité kauzy. V Pezinku sa pred senát podstaví Ján Kaľavský, bývalý policajt, šéf operatívcov v NAKA, ktorý podľa obžaloby z polície vynášal, a to vo veľkých kauzách. Protihodnotou mali byť peniaze, autá, ale aj okná na chalupu. V Banskej Bystrici zas pokračuje súd s jedným oligarchov z pozadia Smeru Jozefom Brhelom a spol v kauze Mýtnik, ktorá je o predražených IT službách. Všetko kauzy, ktoré hovoria o pokrivenom obraze krajiny so systémom „našich ľudí“. Téma pre kolegyňu z investigatívneho tímu Lauru Kellöovú.   Vojna v polícii a jej ústredný muž   Mal byť zdrojom informácií pre vyšetrovateľov Naka, informácie z polície však skôr vynášal a profitoval z toho. Príbeh Jána Kaľavského v jednej vete. Skončil s obžalobou z korupcie a zneužitia právomoci verejného činiteľa, prípad je pre sudcom Špecializovaného trestného súdu.   Pochybnosti vzbudzoval už pre svoj „raketový“ postup v Národnej kriminálnej agentúre, kde sa pomerne rýchlo stal šéfom operatívcov. Stalo sa to „bez toho, aby mal skúsenosti v operatíve“, opisuje Laura Kellöová.   Zvláštny postup policajnej inšpekcie   „Ak človek vypovedá o trestnej činnosti druhých, ale i seba, nedá sa racionálne vysvetliť, prečo tieto priznania o korupcii neboli postúpené Špeciálnej prokuratúre, ktorá túto korupciu rieši?“, pýta sa investigatívna reportérka.   „Je to zvláštne a dúfam, že generálna prokuratúra to preveruje, prečo sa takto zachovala či už krajská prokuratúra v Bratislave alebo zložka policajnej inšpekcie – tím Oblúk, ktorý vyšetruje vyšetrovateľov Čurillu a spol. na Naka“.   Niekdajší „kráľ“ IT biznisu   Na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici zas pokračuje hlavné pojednávanie v kauze Mýtnik. Je o predražených IT službách, pri ktorých mal štát podľa obžaloby prísť o vyše 40 miliónov eur.   Pozornosť vzbudzuje aj preto, že pred súdom stojí aj jeden z mecenášov a oligarchov z ekonomického pozadia Ficovho Smeru - Jozef Brhel.   Ako sa podpísali tieto kauzy pod stav krajiny? A vysporiadajú sa súdy s ľuďmi, ktorí ich organizovali?   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Deje sa to hlavne takto pred zimou, že ľudia na ulici kradnú naschvál, aby sa na zimu dostali do väzenia pretože je to pre nich pravdepodobne najdostupnejšie miesto, kde majú zabezpečené teplo, stravu a zdravotnú starostlivosť, hovorí o ľuďoch bez domova šéfka organizácie Vagus Alexandra Kárová.  Znie to ako z Čapkových prvorepublikových románov, no deje sa to aj dnes a deje sa to tu, u nás. Nejeden človek bez domova sa na zimu radšej pred chladom života na ulici dobrovoľne “ukryje” do tepla väzenia. Áno, i to je Slovensko 21. storočia. Slovensko, ktoré doteraz nemá prijatú žiadnu celonárodnú koncepciu prevencie bezdomovectva a práce s ľudmi na ulici. Na ulici a bez domova sa však môžete ocitnúť veľmi ľahko, niekedy aj napriek tomu, že celý život poctivo pracujete. Na ulici a bez domova nájdete bývalých chovancov detských domovov, ale aj penzistov no a niekedy k pobytu na ulici stačí, že máte nejakú vážnejšiu zdravotnú diagnózu či hendikep. Medzi takzvanými “bezdomovcami” je totiž vysoké percento tých, ktorí majú nejaký vážny zdravotný problém alebo trpia nejakou duševnou chorobou. No a ak máte popritom aj dlh na zdravotnom poistení, máte smolu a štát sa o vás a vaše zdravotné problémy začne zaujímať až vtedy, keď skolabujete alebo je váš život v skutočnom ohrození. “Je to nekonečný bludný kruh”, opisuje túto nelogickú a beznádejnú pascu v poskytovaní ústavného práva na zdravotnú starostlivosť šéfka organizácie Vagus, ktorá sa o ľudí bez domova stará, Alexandra Kárová. Ako ovplyvnil súbeh krízy inflačnej, postpandemickej a energetickej, situáciu ľudí bez domova a ako sa odráža na činnosti organizácií, ktoré sa týmto ľuďom venujú? Aká je šanca dostať sa z ulice k sociálne dostupnému bývaniu a aká je šanca, že bez takéhoto bývania získate trvalejšiu prácu? A prečo štát nezaujíma zdravotný stav ľudí bez domova a akú to má ľudskú i ekonomickú logiku? Témy a otázky pre šéfku organizácia Vagus Alexandru Károvú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.  

Rusi naďalej cielia na energetickú infraštruktúru Ukrajiny. Napríklad v stredu večer bola časť Kyjeva po zásahu ruských rakiet bez vody a elektriny. Ako sa dokážu Ukrajinci pripraviť na takúto situáciu? Kam v tomto smere môže Rusko zájsť? A ako ovplyvní zima situáciu na fronte - čo sa týka terénu, presunu techniky či používania zbraní? Téma pre analytika Pavla Havlíčka z Asociácie pre medzinárodné otázky. Podľa neho ruské raketové útoky na energetickú infraštruktúru zásadnym spôsobom poznamenávajú bežné životy Ukrajincov. Niektoré ukrajinské mestá obmedzujú dodávky aj zámerne, aby šetrili. V podcaste opisuje, že Kyjev pôsobí ako temné miesto, kde sa nesvieti, nefungujú obchody, či benzínové stanice. „Je to každodenná realita, kedy Ukrajinci zvyknú po zatmení používať sviečky a presúvajú sa tak sa do pomyselného stredoveku v dôsledku ruskej agresie," hovorí Havlíček. Podľa analytika sa Rusi nebudú brániť tomu použiť akúkoľvek metódu. „Aby čo najviac zničili, ponížili a ochromili ukrajinskú spoločnosť a západnú podporu Ukrajine." Zima podľa neho okrem každodených životov Ukrajincov skomplikuje aj situáciu na fronte - a to logistiku, zásobovanie či presuny vojsk. Podľa neho tiež budeme skôr sledovať spomalenie bojov či preskupovanie síl. V podcaste tiež opisuje, ako zima oplyvní aj samotné vojenské operácie. „Je náročnejšia pre vojakov, pre spotrebu paliva, techniku. Všetko je zložité a viac sa kazí," opisuje. Počas čiastočnej mobilizácie si niektorí ruskí muži museli priniesť svoje vlastné uniformy, topánky a nedostali základné vybavenie, ktoré malo byť na skladoch, no bolo rozkradnuté - spomína tiež Havlíček v podcaste. Analytik tiež opisuje, že síce Putinova popularita klesá, ale nemožno hovoriť o jeho konci. „Nevypovedá to, že by chceli koniec Vladimira Putina, skôr je tu nejaká frustrácia z toho kam sa vojna bude uberať a rovnako aj celá krajina. Tam žiadne dobré východisko dnes neexistuje." Podľa Havlíčka v Rusku ešte dôjde k mobilizácii, ale nebude to už ako naposledy. Tá rozšírila kritiku vedenia operácii. Podcast nahrala Denisa Hopková.

V Košiciach už cítia nárast počtu utečencov z Ukrajiny, ktorí utekajú pred zimou. Podľa štátu zatiaľ problém nemáme, no všetci sa už pripravujú na druhú utečeneckú vlnu. Budú opäť potrební dobrovoľníci? Milióny ľudí na Ukrajine žijú v provizórnych podmienkach a Rusko im likviduje možnosti ako si zakúriť. Ako sme tentoraz pripravení? Bude to opäť na pleciach samospráv a dobrovoľníkov, alebo má štát nejaký plán? A ako môžete Ukrajincom pomôcť aj vy? Pýtali sme sa mesta Košice, rezortu vnútra, poradcu premiéra a aj šéfa humanitárnej organizácie Adra. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas sa dozviete aj to, ako sa dá Ukrajincom najefektívnejšie pomôcť – má zmysel posielať im zimné bundy? A ako sa začlenili do spoločnosti ukrajinskí utečenci, ktorí k nám prišli už v marci? Nahrával Peter Hanák.

Ako spoločnosť, máme totálne zdeformované chápanie solidarity, súcitu, pocitu empatie i vzájomnej dôvery. A na vrchole tohoto rozkladu spoločnosti sú politici, ktorí sa starajú iba o seba a majú pocit, že štát slúži len im. Slovenský štát je tak pre vlastných občanou akousi nepriateľskou entitou, hovorí publicista Michal Havran. Napriek tomu tvrdí, že našou povinnosťou je za túto krajinu zabojovať.  “Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať,” napísal kedysi jeden kultový, no zároveň aj kontroverzný, slovenský básnik. Slovensko je domovom nás všetkých, ktorí sme sa tu narodili alebo tu žijeme. Čoraz častejšie sa však stretávame s jeho násilným privlastňovaním, raz jednou a potom zasa inou skupinou obyvateľov, či ich politických, ideových alebo náboženských predstaviteľov.  Komu teda patrí Slovensko a čo je to ten vysnívaný “Dorotkin” domov z Krajiny Oz? Prečo tu toľko ľudí necíti spolupatričnosť s krajinou, v ktorej sa narodili či v nej žijú a prečo majú pocit, že ich zrádza ich vlastná vlasť? A prečo sa v tomto štáte aj 33 rokov po Nežnej, mnoho z nás necíti byť suverénmi moci, teda tými, ktorým štát slúži, no neraz je to presne naopak, a my máme pocit, že sme v pozícii akýchsi sluhov štátu? A prečo štát umenšuje pocit vzájomnej solidarity a pocitu toho, kto do našej spoločnosti ešte patrí a zaslúži si našu spoločnú empatiu i starostlivosť? No a napokon, prečo, i napriek tomu všetkému, stojí za tento štát zabojovať? Témy a otázky pre publicistu Michala Havrana Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Na Zemi je nás osem miliárd. Podľa OSN už týždeň. Ak však aktuálne trvá ľudstvu nárast o miliardu približne jedenásť rokov, prvú miliardu sme prekročili v roku 1803. Na prelome vekov nás malo byť okolo 250 miliónov a v neolytickej dobe, ktorej začiatok sa datuje ešte o osem tisícročí späť, to boli rádovo milióny.   Medzníkom je priemyselná revolúcia zo začiatku 19. storočia. „Tá je pre nás kľúčová. Po nej nasledovala demografická revolúcia, ktorá je len jej následkom“, vysvetľuje demograf Branislav Bleha.   Nenaplnili sa ale katastrofické predpovede Paula Ehrlicha z jeho už klasického diela „Populačná bomba“, podľa ktorého mali v roku 2000 na Zemi žiť desiatky miliárd ľudí v stálom konflikte a v ničivých vojnách.   Ak majú byť podľa Branislava Blehu roky 2038 a 2059 rokmi deviatej a desiatej miliardy, a teda stále signálmi rastu, po roku 2070 demografické modely naznačujú začínajúci pokles svetovej populácie.   Slovensko 2080 „Slovensko bude mať v roku 2080 od 4,5 do 4,8 milióna obyvateľov, maximálne“, tvrdí demograf Bleha. Tieto počty vychádzajú z pripravovaného demografického modelu pre rok 2080. Posledné sčítanie obyvateľstva z roku 2020 pritom hovorí, že na Slovensku dnes žije 5,4 milióna obyvateľov. Podľa tejto prognózy nás tak bude o takmer milión menej.   Nápor na dôchodkový systém Ak sme na Slovensku len nedávno prekročili hranicu, že tu máme viac seniorov ako detí, v roku 2060 by mal tvoriť pomer seniorov k deťom dva ku jednej. Dôsledky? Dôchodkový systém musí počítať s náporom, aký tu ešte nebol. „Dvíhanie veku odchodu do dôchodku, či druhý pilier sa z tejto perspektívy ukazujú už dnes ako nevyhnutnosť“, tvrdí Bleha.   Pozornosť politík si podľa neho zaslúži aj podpora natality. „Už dostupnosť predškolských zariadení by bola veľkým krokom vpred“, poukazuje demograf.   Verejné politiky, ktoré reflektujú demografické prognózy však podľa neho predpokladajú politikov, ktorí by pozerali poza horizont vlastného volebného obdobia.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

To, že tu po roku 1989 neprebehlo niečo na vzor Norimberského tribunálu po vojne, považujem za jednu z kľúčových chýb natupujúcej demokracie, teda to, že tu neboli ľudia súdení za zločiny komunizmu.Pre mňa komunizmus nebol bežnou etapou našich dejín, ale je to, rovnako ako fašizmus či nacizmus, zločinným režimom a nepotrestanie zla počas komunizmu doteraz vytvára obrovské bremeno pre náš právny štát, hovorí filozof a spoluautor dokumentárneho cyklu o tajnej štátnej bezpečnosti (ŠTB) Fedor Blaščák. A ako fungovala tajná polícia za socializmu?   ŠTB, trojpísmenková skratka, ktorá po februárovom puči v roku 1948 vyše 40 rokov naháňala strach a hrôzu. Štátna tajná bezpečnosť to totiž boli nezákonné výsluchy, nezákonné sledovačky i brutálne výsluchy neraz končiace až tragicky. Represálie masového rozsahu voči všetkým ideovým, náboženským či politickým odporcom spcialistického režimu a jeho vládnucej komunistickej strany. No a za tým všetkým sa ukrývla aura tajomnosti, nepostihnuteľnosti a doslova všemocnosti príslušníkov tajnej polície a jej všakovakých konfidentov a donášačov. Kto boli ľudia slúžiaci v tomto obušku KSČ, na základe čoho mali moc a ako vlastne ŠTB fungovala? Akúrolu hrali eštebáci v Novembri 89, prečo neboli za svoje zločiny súdení a kam sa po zmene režimu rozpŕchli? No a napokon bol Alojz Lorenc génius zla či len banálny zločinec? Témy a otázky pre filozofa, publicistu a spoluautora dokumentárneho cyklu o ŠTB Fedora Blaščáka.   Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Investigatívne centrum Jána Kuciaka v spolupráci so skupinou zahraničných novinárov získalo informácie, ktoré ukazujú, že vrah zo Zámockej sa dlhé roky radikalizoval v prostredí Terrorgramu. Rovnakou radikalizáciou prešli minimálne dvaja ďalší Slováci, no podarilo sa ich odhaliť predtým, ako by spáchali teroristický čin - píšu tiež novinári v texte. Jedným z nástrojov propagandy Terrorgamu je vyhlasovanie bielych masových vrahov za „svätých“. Na ich propagovanie využívajú aj takzvaný „Kalendár svätých“ - kde každý mesiac zdieľajú historické násilné teroristické činy. Viac v podcaste povie autorka textu Karin Kőváry Solymos. „Kľúčovým zistením bolo, že vrah zo Zámockej sa radikalizoval dlhé roky práve v prostredí Terrorgramu," hovorí v podcaste Kőváry Solymos. Ide o uzavretú sieť, takže získanie informácií o aktivite a obsahu bolo podľa nej komplikované. Pomohli im experti, vďaka ktorým pochopili, ako tam prebieha proces radikalizácie. Kőváry Solymos opisuje, že na platforme sa šírí nenávisť voči Židom, príslušníkom LGBTI + komunite a mnohým ďalším. „Snažia sa inšpirovať jednotlivcov, aby uskutočnili útoky." Radikalizuje sa na Slovensku čoraz viac mladých ľudí? V podcaste odpovedá expert na extrémizmus Daniel Milo. „To, že sa za posledných niekoľko mesiacov vynorilo viacero prípadov svedčí o tom, že online radikalizácia a mód osamelých vlkov je čím ďalej tým viac výraznejší na Slovensku," tvrdí expert. Bezpečnostné zložky by sa tým mali podľa neho zaoberať, pretože podľa neho pôjde aj o trend do budúcnosti. Ako vyzerá taka normalizácia extremistického obsahu? Milo vysvetľuje, že veľakrát sa deje aj cez humor a satiru. Ide o to, aby potenciálni sympatizanti prekonali prvotný odpor. „Je to len vtip, nemyslíme to vážne. Postupne sa hranica posúva," hovorí. Ide tiež napríklad o zobrazovanie násilných fotiek a streamovanie násilnych trestných činov, ktoré majú otupiť citlivosť. No a čo ukazuje prípad nedávno odsúdeného extrémistu známeho pod prezývkou Slovakbro a má polícia páky, aby vedela zabrániť činom, ako na Zámockej? Podľa Mila by sme potrebovali armádu policajtov, aby sme dokázali zmonitorizovať všetky platformy. No a ako si môžu rodičia všimnúť, že ich dieťa prepadlo extrémistickým platformám? A prečo niekto prepadne takému obsahu? Odpovie psychológ Marek Madro. Podcast spracovala Denisa Hopková.

„Bolo pre mňa sklamaním, že tí, čo gniavili túto spoločnosť po ideovej a morálnej stránke, sa odrazu hlásili ako veľkí demokrati, ľudskoprávni aktivisti a národ im v mnohých prípadoch naletel. „Odpustiť áno, ale znova ich dostať na výslnie, to bola naša zbabelosť a veľká slabosť“,  spomína operný spevák František Balún.  To je jedna z reflexii Novembra 89 v našom dnešnom mimoriadnom podcaste, ktorý je venovaný fenoménuNežnej revolúcie a tomu, ako tieto udalosti reflektujeme po 33. rokoch. November 89, jeden z kľúčových dátumov našich moderných dejín. 17. november 1989,to je začiatok Nežnej revolúcie, ktorá nás tranformovala z pasívneho objektu vlastných dejín na ich  subjekt, teda tvorcov toho, v akej spoločnosti budeme žiť a akú spoločnosť si my sami vytvoríme. Aká bola teda naša už vyše tr desiatky rokov dlhá puť demokraciou a ako vnímame udalosti Novembra 89 z odstupu 33. rokov? V dnešnom mimoriadnom podcaste sa na fenomén Novembra 89 pozrieme očami pamätníkov, ale aj tých, ktorí v tom čase ešte ani len neboli na svete a Nežná revolúcia je pre nich iba dátumom z hodín dejepisu či spomienkami ich rodičov a prrodičov. Fenomén Novembra 89 v reflexii sociológie, etnológie, historie, teológie aj politológie.   V dnešnom mimoriadnom podcaste si tak môžete vypočuť operného speváka Františka Balúna, teológa Tomáša Halíka, sociologičky Zuzany Fialovej, etnologičky Moniky Vrzgulovej, fillozofa a spolutvorcu seriálu o ŠTB Fedora Blaščáka, ľavicového aktivistu a odborára Jána Košča, filozofa a právnika Michala Liptáka a zakladateľky kanálu “Dejepis inak”  Sandry Svitekovej. Pekný deň a pokoj v duši, i v mene kolegov, praje Braňo Dobšinský

Priatelia, ste skvelí! Dnešný deň si do kalendára značím ako deň oslavy lásky k Slovákom! Slovensko to nie je Blaha, Fico, Mazurek ani Chmelár. Slovensko ste vy!   Status vojnového fotografa a dokumentaristu Juraja Mravca. Opäť sa vybral na Ukrajinu. Tentoraz však do mesta, ktoré jasá slobodou. Do Chersonu. Napriek tomu je mesto na pokraji humanitárnej katastrofy – zničené, bez kúrenie či elektriny. Pomocou však budú aj spacáky a sviečky, ktoré zo Slovenska do oblasti doručí vojnový dokumentarista. Prečo to robí a je rozdiel dokumentovať slobodu od dokumentovania tomu, čo jej predchádzalo – teda vojny? Odpovie Juraj Mravec.   „Som zvedavý, čo mi miestni povedia na život pod ruskou okupáciou. Človek sa až bojí domyslieť, čo za príšernosti tam boli“, hovorí Mravec.   Ne cestu sa vydal autom známeho, ktoré na spiatočnej ceste nechá ako dar ukrajinským ozbrojeným silám. A smeruje tam so zásielkou spacákov a sviečok, ktoré sú výsledkom ani nie trojhodinovej výzvy na sociálnej sieti.   „Bol som až dojatý, ako ľudia chodili. Tri hodiny som sa nezastavil. Mladí i starší nosili nové spacáky, stovky sviečok i nejaké baterky, čelovky a tiež zápalky.“   Z kapacitných dôvodov Juraj Mravec výzvu predčasne ukončil s poďakovaním: „Priatelia ste skvelí. Dnešný deň si do kalendára značím ako deň oslavy lásky k Slovákom! Slovensko to nie je….   Keď ticho kričí   Vojnu na Ukrajine optikou vojnového fotografa a dokumentaristu Juraja Mravca môžu ľudia zhliadnuť aj v Bratislave na výstave v Univerzitnej knižnici. Jeden z návštevníkov zareagoval na vystavené fotografie aj odkazom v knihe návštev: „a silent cry of humanity“. Fotoreportér Mravec hovorí, že „fotografia je naozaj tichým dokumentom o dejinách“. „Ak je autentická, má silu vzbudzovať v človeku najsilnejšie emócie“, hovorí o svojej skúsenosti Mravec.   V podcaste sa tiež dozviete, či je rozdiel medzi fotením bied vojny a radosti zo slobody, rovnako ako sa vysporiadava so strachom, alebo tiež to, že „fotografia si ma našla“, ako konštatuje Juraj Mravec.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vraždu na Zámockej som čakala. Už dlho som varovala, že sa tu nad menšinami čoraz viac sťahujú mraky takže som čakala, že jedného dňa bude na rade aj teplá komunita a že to nie je otázka, či vôbec, ale kedy no a žiaľ, napokon sa to udialo. Hovorí na margo dvojnásobnej vraždy z nenávisti na Zámockej ulici dlhoročná LGBTI aktivistka Hana Fábry. A ako sa stal z Jána Čarnogurského “významný teplý aktivista”? Hana Fábry stála v prvej línii boja za práva teplej komunity už od začiatku 90. rokov kedy založila aj prvé lesbické združenie na Slovensku Museion. Kam sme sa teda za tých 30 rokov v zrovnoprávnení práv ľudí z LGBTI komunity vlastne posunuli a prečo žiadajú dnes aktivisti to isté, čo žiadali už pred vyše dvadsiatimi rokmi? Ako vyzeral život “teplej komunity” na začiatku divokých a násilníckych 90. rokov a majú to dnes mladí gejovia a lesby ľahšie ako vtedy? No a ako sa stal z predsedu KDH a ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského “teplý aktivista”? O vražde na Zámockej, následkoch z nej vyplývajúcich, ale najmä o živote “teplej komunity” ako aj o boji za ich práva za uplynulých 30 rokov s aktivistkou Hanou Fábry Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Škandálne výroky arcibiskupa Orosch spôsobili slovenskej cirkvi veľkú medzinárodnú hanbu“, tak reaguje na kauzu s „interným“ obežníkom trnavskéh arcibiskupa český teológ s medzinárodným renomé Tomáš Halík.   „Predpokladal som, že mons. Orosch si uloží nejakú formu pokánia už po extemporé pred prezidentskými voľbami, že sa zdrží komentovania spoločensko-politickej oblasti, no nestalo sa tak“, hovorí nositeľ prestížnej Tepletonovej ceny v exkluzívnom rozhovore pre podcast portálu Aktuality.sk Ráno Nahlas. Halík narážal na Oroschove vyjadrenia, že kto by dal svoj hlas Zuzane Čaputovej, dopustil by sa ťažkého hriechu. Tieto vyjadrenia označil český teológ za „priamy rozpor s učením cirkvi“.   Halík pripomína „nezvyčajne tvrdé slová“ pápeža Františka, ktoré adresoval kňazom a biskupom pred rokom v katedrále sv. Martina v Bratislave.   „Sebakastrácia slovenského katolíctva“   „Ak má mať cirkev v slovenskej verejnosti nejakú váhu, nutne by potrebovala niekoho, ako bol arcibiskup Bezák – človeka, ktorý by staval mosty medzi cirkvou a občianskou spoločnosťou“, tvrdí Halík. Že sa oň Slovensko pripravilo, označil za „sebakastráciu“ slovenského katolíctva.   „Katolíckosť bez kresťanstva“   Ako by na Oroschove slová z „interného“ obežníka reagoval podľa Tomáša Halíka Ježiš? „Zrejme by prišiel s pokarhaním a tým, čo diskreditujú církev, by povedal: Nerobte z božieho domu tržnicu so strachom, predsudkami a nenávisťou. Inak nesiete spoluzodpovednosť za desivé následky intolerancie - potom aj na vašich rukách bude krv, ktorú prelievajú fanatici.“   Teológ Halík hovorí o „katolíckosti bez kresťanstva“. Spočíva podľa neho v „nenávisti voči moslimom, Židom, homosexuálom, imigrantom, intelektuálom, liberálom, skrátka proti všetkým, ktorí sa nevojdú do ich úzkeho sveta strachu a nenávisti“. Z viery, lsáky a nádeje v duchu Ježišovho evanjelia tam „nezostalo nič“.   V podcaste sa dozviete aj o Halíkovom postoji k LGBTI+ ľuďom, o pohľade teológie na tému, či dokáže byť pre túto skupinu cirkev domovom, teda miestom prijatia.   „Každý, kto má s tými ľuďmi pastoračnú skúsenosť, vie, že (oficiálna náuka cirkvi) nemôže byť posledným slovom“, tvrdí. Odkazuje pritom na „jedinečnosť“ každého ľudského príbehu, ktorá sa má odrážať aj v prístupe k nim.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.   Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Takto nenaletíte na reklamné triky. Vysvetľuje expert, ktorý ich vymýšľa. Energie ešte nezdraželi a ľudia už boli presvedčení o opaku. Zľakli sme sa a začali sme šetriť, a to v panike často iracionálne. Matej Šucha je behaviorálny ekonóm. Radí napríklad obchodom, ako zlepšiť predaj. V podcaste Ráno Nahlas vysvetľuje, ako neskočiť na niektoré triky, ale aj ako sa dá najefektívnejšie ušetriť. Šetrenie v panike ublíži sektorom, ktoré trpeli aj počas pandémie – napríklad gastru či kultúre. Na alkohole alebo cigaretách naopak Slováci nešetria, hovorí Matej Šucha. Podľa neho aj chudobný človek vie ušetriť veľa peňazí. Ako na to? Receptov je hneď niekoľko – malé výdavky, ich lepšia revízia, či napríklad stopka impulzívnemu nakupovaniu. Pomôže nám počkať medzi výberom tovaru a jeho nákupom? Minieme viac, keď platíme kartou? A čo napríklad reklamné kupóny? Sú výhodné, alebo ide o spôsob, ako vás donútiť minúť viac peňazí? Matej Šucha hovorí, že štáty ako Fínsko majú oveľa lepšiu komunikáciu vlády s občanmi a dokázali svojich občanov lepšie motivovať k značným úsporám. Čo by teda mala robiť naša vláda? Podľa neho by na vidieku mohli ľuďom pomôcť ušetriť aj kňazi. Nahrával Peter Hanák.

Politika vlády vôbec nie je rozšafná. História ukazuje, že táto vláda vie šetriť a spravodlivo i zodpovedne hospodáriť s verejnými financiami, tvrdí štátny tajomník rezortu financií Marcel Klimek. Ten je považovaný za “otca” rozpočtu, ktorý smeruje do parlamentu kde však nemá dostatočnú podporu poslancov. Ako si ju chce získať a ako vidí hospodárenie štátu v budúcom roku otec rozpočtu?  Slovensko ešte stále nemá jasné, ako bude v budúcom roku hospodáriť. Štátny rozpočet na budúci rok síce vláda už schválila, no ako vláda menšinová preň ešte stále nezískala v parlamente dostatočnú podporu poslancov. Nad krajinou tak visí hrozba rozpočtového provizória no a vzhľadom na výšku verejného dlhu sa v hre môže už na budúci rok ocitnúť aj téma vyslovovania dôvery vláde a prípravy vyrovnaného rozpočtu. Na akých základoch a predpokladoch teda stojí aktuálny vládny návrh štátneho rozpočtu na budúci rok? Na čo všetko chce vláda minúť takmer osem miliárd plánovaného deficitu a ako chce ozdraviť verejné financie, nad stavom, ktorých varuje už aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť? Témy a otázky pre štátneho tajomníka ministerstva financií Marcela Klimeka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

„To tu ešte nebolo, ten fenomén si musíme všimnúť: skončila sa éra, v ktorej biskup akoby mohol povedať čokoľvek a bez odozvy“ – František Mikloško, disident, bývalý politik a jedna z tvárí Novembra’89 hodnotí, čo sa stalo v kauze „obežníka“ trnavského arcibiskupa Jána Oroscha.   „Kto som ja, aby som súdil“ verzus „nesúhlasím, že ide o nevinné obete“. Dva postoje, dva odlišné svety. Pápež František, arcibiskup Ján Orosch. Obaja hovoria o LGBTI+ ľuďoch, ten druhý naviac o nič netušiacich obetiach zločinu z nenávisti! Reakcie? Pobúrenie, odsúdenie, petícia „Nehovoril v našom mene“, dokonca výzvy na odchod z cirkvi či opätovné volanie po odluke od štátu. Nakoniec Oroschovo ospravedlnenie sa rodinám Matúša a Juraja. Čo to Slovensko zažilo za posledné dni? A ako s tým naložiť, aby to spoločnosť posunulo ďalej bez ďalšieho delenia?   „Akoby sme tu mali nový začiatok: všetko v cirkvi bude mať odozvu. A to nielen v občianskej spoločnosti, ale v samotnej katolíckej cirkvi“, tvrdí Mikloško. „A biskupi si na to budú musieť zvyknúť.“   Oroschov obežník je podľa neho prejavom „už ľudskej necitlivosti“. Mikloško naviac hovorí aj o protirečení: „Oroschovo nič sme sa o nich nedozvedeli, no on ich súdi. Tak to je smiešne“, tvrdí.   Reakcie na obežník označil za závan novej éry. „Najťažšie je vytvoriť precedens, preraziť cez múr a ukázať, že aj takto sa to dá“, vysvetľuje.   Poukazuje na skúsenosť z prednovembrových čias, keď dvestotisícový zástup mladých ľudí vypískal na púti na Velehrade v roku 1985 predstaviteľov komunistickej moci na čele s ministrom kultúry, zodpovedným za veci cirkevné. „Komunisti sa tam vtedy nedostali k slovu. To bol precedens, kde si uvedomili, že kde je masa, oni sa už nepohnú“, spomína František Mikloško.   „Na tej mase potom padli v Novembri’89“, konštatuje bývalý disident, ktorý stál za Sviečkovou manifestáciou a neskôr prešiel do štruktúr revolučnej Verejnosti proti násiliu.   Precedencom v aktuálnom prípade je otvorená reakcia niektorých kňazov a tiež petícia „Nehovorí v našom mene“, pod ktorou je už viac ako tri tisíc podpisov veriacich katolíkov.   František Mikloško si všíma, že Oroscha sa paradoxne zastal len Ficov Smer-SD. „Považujem to až za smiešne. Chcú si hladiť katolícku cirkev, no v tomto prešvihli“, tvrdí.   V podcaste sa dozviete aj to, či by mal Orosch odstúpiť, alebo nakoľko je pre Slovensko aktuálna odluka cirkvi od štátu.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Aktivisti, ktorí sa na prvom Pride pochode dožadovali rovných práv pre LGBT komunitu tam stoja dodnes a doteraz žiadajú presne to isté no a ti, ktorí ich tam vtedy  zahádzadzali kameňmi, sedia dnes v parlamente, reflektuje stav spoločnosti po brutálnej vražde na Zámockej ulici publicista Michal Havran.  “Aj za slovenského štátu Židom hovorili, že: "Veď môžete byť, ale robte to doma”. V skutočnosti to “robte to doma” je iba prvým krokom k tomu, aby potom pre nich prišli k nim domov," varuje Havran.  Brutálna dvojnásobná vražda z nenávisti na Zámockej ulici v Bratislave našou spoločnostou nielenže tvrdo otriasla, ale zároveň Slovensko i hlboko rozčesla a rozdelila. Na jednej strane boli slová útechy, snaha o empatiu a pokus uľahčiť komunite LGBT ich životné podmienky, na strane druhej však časť spoločnosti, ale aj politických a náboženských elít, zareagovala snahou o ďalšie obviňovanie obetí a vykresľovanie tejto komunity ako hrozby pre naše tradície, hodnoty či spôsob života. Čo nám tento bezohľadný krvavý atentát na inakosť o nás samotných odhalil a aké Slovensko nám táto udalosť, a jej spracovanie a vyrovnávanie sa s ňou, ukázala? Kde sa v nás berie taký veľký strach z inakosti, nevraživosť voči tým, ktorí nežijú presne tak, ako my a prečo máme takú obsedantnú potrebu riešiť to, čo sa deje v cudzích spálňach a posteliach? No a akú podobu kresťanstva i politiky odzrkadlili reakcie na terorizmus voči LGBT? Témy a otázky pre publicistu, ale aj teológa Michala Havrana Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Neviem si predstaviť, že si si v tej dobe nemohol povedať svoj názor, alebo že si nemohol počúvať hudbu, ktorú si chcel“, reaguje filmárka Eva Lokajová z Ústavu pamäti národa na obdobie pred Novembrom’89 .   Je tu november a s ním aj November s veľkým N, ten z roku’89. Čas, keď sa do našich končín vracala sloboda, po štyroch dekádach neslobody pod komunistickou nadvládou. Už vyše desaťročie je tento čas spojený aj s Festivalom slobody, za ktorým stojí Ústav pamäti národa a aj takýmto spôsobom napĺňa program svojho zakladateľa Jána Langoša – tešiť sa zo slobody, avšak nezabúdať na to, ako sa žilo bez nej. A za týmto Festivalom slobody stojí aj Eva Lokajová, jeho dramaturgička.   Sama sa narodila už do slobodných čias v Lokci na Orave. Neskôr vyštudovala masmediálnu komunikáciu na univerzite v Nitre a už tretí rok je v Ústave pamäti národa. Okrem toho, že je dramaturgičkou Festivalu slobody, filmársky sa podieľa na zachytávaní osudov pamätníkov komunistického útlaku. Najmä obetí nastupujúcej komunistickej totalitnej moci z prvej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia. ÚPN ich uchováva vo svojich archívov vrámci tzv. oral history.   „Som veľmi rada, že sa cez príbehy pamätníkov doby neslobody dozvedám o nej nesprostredkovane“, tvrdí. Na pozadí príbehov dlhoročných väzení, nemožnosti štúdia, šikanovaní len pre názor hovorí, že sloboba je hodná oslavy.   „Pre mňa je až inšpirujúce, že tí ľudia prežili veľkú krivdu, bolo im neprávom ublížené, a napriek tomu dokázali žiť svoj život autenticky a udržali si svoju vnútornú slobodu“, približuje filmárka ÚPN. „A sú to pozitívni ľudia, nezostali zatrpknutí“, dodáva.   „Keď ich počúvam pri nahrávaní (pre oral history ÚPN – pozn. red), je vo mne priam hnev, veď to nie je fér, čím si museli prejsť.“   Festival slobody   Dobu neslobody si už dvanásty rok pripomína Ústav pamätí národ multižánrovým Festivalom slobody. Od dnešného 7. novembra až do výročia Nežnej revolúcie si bude môcť verejnosť pozrieť viacero slovenských premiér, ktoré reflektujú dobu neslobody aj za hranicami. Prehliadka prinesie hrané a dokumentárne filmy z Nórska, Poľska, Rumunska či susednej Českej republiky. Rovnako výstavy, komentované prehliady priestorov archívu ÚPN, ale aj divadelné predstavenie.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Rakovina je niečo ako samostatný, veľmi komplikovaný vesmír a nájsť jeden univerzálny liek na rakovinu je mýtus, hovorí experimentálna onkologička, vedkyňa a šéfka Biomedicínskeho centra SAV Silvia Pastoreková. Podľa nej vládnuce elity síce vedu verbálne podporujú, no realita vo financovaní vedy je úplne iná. Slovo rakovina vyvoláva strach, dnes však už neznamená automatický rozsudok smrti. Veda v boji voči rakovine kráča doslova míľovými krokmi, no ešte stále o rakovine veľa nevieme. Na tomto boji voči zákernému a veľmi rafinovanému ochoreniu sa podieľa aj experimentálna onkologička a aktuálne aj výnimočná osobnosť vedy na Slovensku Silvia Pastoreková. Zaoberá sa výskumom mechanizmov, ktorými sa nádorové bunky prispôsobujú nedostatku kyslíka, a skúma možnosti ich využitia v diagnostike a liečbe rakoviny. Čo to teda rakovina vlastne je, v čom tkvie jej rafinovanosť a aké máme dnes možnosti liečby? A aký je podľa nej stav slovenskej vedy a postoj vládnucich elít k vedeckému výskumu? Ráno Nahlas so šéfkou Biomedicínskeho centra SAV Silviou Pastrorekovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Aká je súčasná situácia na ukrajinskom fronte a ako ju môže ovplyvniť blížiaca sa zima? Prečo si myslí, že ruský prezident Putin už vojnu prehral a skončil? V podcaste odpovedá analytik Alexander Duleba. Analytik si myslí, že Rusko vojnu nemôže vyhrať. „Ked ju nevyhralo prvý týždeň, tak ju už vyhrať nemôže," hovorí v podcaste s tým, že od tretieho júla sa Rusi vojensky zastavili. Ruský prezident je podľa neho v zlej situácii a zahnaný do kúta. „Putin sa sám dostal do kúta a nevie sa z neho dostať. Pokračuje v niečom, čo nemôže mať dobrý koniec pre Rusko." Myslí si, že sa všetko rozhodne na frontovej línii bez ohľadu na to, čo bude Putin chcieť. Duleba v podcaste hovorí, že ak bude chcieť Putin zatiahnuť do vojny Spojené štáty a Veľkú Britániu, tak môže použiť taktickú jadrovú zbraň. „V prípade, že by Spojené štáty a Británia zasiahli, tak by to len urýchlilo porážku Ruska na Ukrajine," dodáva. Duleba očakáva čoraz väčiu nespokojnosť medzi Rusmi, pretože do krajiny bude prichádzať stále viac truhiel s vojakmi. „Ľudia môžu zniesť veľa, ale všetko má svoju krajnú hranicu," hovorí s tým, že pre ruskú verejnosť to už nie je obývačková vojna a boli narušené dva piliere lojality Rusov voči Putinovi. Aj jeho zaskočilo, v akom stave je ruská armáda, hovorí tiež v podcaste. Podcast pripravila Denisa Hopková.

Nezaradený poslanec Tomáš Taraba, zvolený pôvodne za ĽSNS, už pred časom rokoval s novým ministrom spravodlivosti o svojom návrhu znížiť tresty pre páchateľov ekonomickej trestnej činnosti. Mnohí by sa mohli úplne vyhnúť väzeniu a vyviaznuť len s finančným trestom. Peter Pellegrini tento nápad podporuje. Naopak, exministerka spravodlivosti Mária Kolíková hovorí, že ide o boj za korupciu. Podľa páchateľ, ktorý ukradne viac ako 250 tisíc eur, patrí do väzenia. Väzenia sú však preplnené a alternatívne tresty sú lepšie, hovorí profesor trestného práva z Právnickej fakulty Univerzity Komenského Tomáš Strémy. Bude za Tarabov návrh hlasovať aj protikorupčné OĽaNO? Pýtali sme sa poslanca Gábora Grendela z OĽaNO. Nahrával Peter Hanák.

Slovensko má za sebou historicky prvé spojené voľby do komunálnych a krajských samospráv. Spojenie, ktoré pomohlo najmä krajom – z hľadiska účasti. Úspech opäť žali najmä nezávislí kandidáti. Nepochodil naopak extrém. Na úrovni krajov i väčších miest sa nekonalo prepriahanie vedení. Čo prezrádzajú tieto voľby o Slovensku? Téma pre Radoslava Štefančíka, politológa Ekonomickej univerzity.   „Krajina síce odmietla extrém, populizmu sa ale zbaviť zatiaľ nedokázala“, tvrdí.   „Je dobré, že ľudia vo voľbách odmietli takúto extrémnu kategóriu politiky. Vyzerá to tak, že v komunálnych a regionálnych voľbách ide o bežné každodenné starosti ľudí, do ktorých ideologické spory nepatria“, vysvetľuje Štefančík.   Pre načasovanie volieb by mal podľa politológa Štefančíka predseda parlamentu zvážiť demisiu. „Ide historicky o najnižšiu účasť v komunálnych voľbách. Dávať voľby na dušičkový čas, keď sú zároveň prázdniny bolo absolútne nepremysleným rozhodnutím. Myslím si, že Boris Kollár by pokojne mohol zvážiť, či to nie je na demisiu. Veď on sám hovoril, že spája tieto voľby, aby dosiahol vyššiu účasť.“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ak by o tom parlament hlasoval, viem si predstaviť, že zahlasujem za pád vlády. Tvrdí v rozhovore pre Ráno Nahlas predseda finančného výboru NR SR Marián Viskupič (SaS). Rozpočet na budúci rok v súčasnej podobe SaS nepodporí. Škody vyplývajúce z rozpočtu pripraveného ministerstvom financií sú podľa Viskupiča vyššie ako stav rozpočtového provizória.  V parlamente sa postupne schyľuje k rokovaniu o zákone roka, štátnom rozpočte na budúci rok. Vláda už svoju predstavu ako ním čeliť krízam predstavila, no na schválenie svojho rozpočtového plánu nemá v parlamente dostatočnú poslaneckú podporu. Krajine tak v situácií energokrízy, dvojcifernej inflácie, následkov vojny na ukrajine a protiruských sankcií hrozí stav rozpočtového provizória. Rozpo´čet z dielne igora Matoviča odmieta podporiť i jeho bývalý koaličný partner, sulíkova SaS. “Enormne výdavkovo nafuknutý, predvolebný a umožnujúci dalšie matovičove “atomovky”, tak ho označuje v rozhovore pre ráno Nahlas šéf finančného parlamentného výboru z saS Marián Viskupič. Za akých podmienok by teda boli ochotní liberáli vládny rozpočet podporiť, kde sú podľa nich vo vládnom rozpočte diery a sú ochotní vystaviť krajinu aj stavu rozpočtového provizória? Prečo SaS už neverí matovičovým plánom, s ktorými chce ľudí aj krajinu previesť krízami a aká by bola podľa nich cena pre naše verejné financie? A ako budeme čeliť sankciám vyplývajúcim zo zákona o rozpočtovej zodpovednosti a môže kvôli nim aj padnúť vláda? Témy a otázky pre predsedu výboru pre financie a rozpočet NR SR Mariána Viskupiča z SaS. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sme tu, aby sme si vzájomne pomáhali. Sme tu, aby sme chránili naše a vaše deti. Slogan a zároveň misia Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí.   Ako pochopiť inakosť tohto druhu? Jednou z ciest je „nahliadnutie“ na skúsenosť ľudí, ktorí sú s ňou konfrontovaní. V dnešnom podcaste vám ponúkame príbeh Zlatice Maarovej. Má dcéru, ktorá sa v Británii vydala za ženu a spolu vychovávajú syna. Ona si z pozície matky prešla štádiami od „šoku“ až k tomu, že stála pri zrode združenia rodičov a priateľov LBGTI+ komunity.   „Zostali sme zaskočení“, tak opisuje situáciu, keď im dcéra oznámila, že sa zaľúbila do ženy. „Najprv sme to nechápali, nemali sme informácie, nerozumeli sme tomu“, vysvetľuje cestu, ako s manželom spracovali situáciu ich dcéry. Nasledovali rozhovory, zbieranie odborných informácií, stretávanie sa s ďalšími „prípadmi“, až sa prepracovali k situácii, že o „takýchto výsostne intímnych“ záležitostiach jednej rodiny hovoria aj verejne.   „V spoločnosti je absencia vzdelanosti v tejto záležitosti“, vysvetľuje svoje verejné angažovanie Zlatica Maarová. „A veľa stereotypov, ktoré nezodpovedne podporujú aj naši politici“.   V podcaste si prejdete coming outom rodičov, ich dcéry a procesom, ktorý rodinu Zlatice Maarovej priviedol až k podpore a presadzovaniu nastoľovania potrebnej rovnoprávnosti tak pre osoby ako aj páry rovnakého pohlavia.

Vojna na Ukrajine trvá už osem mesiacov. Kam sa pohli udalosti v Rusku? Je režim Vladimíra Putina aj po ohlásenej čiastočnej mobilizácii naďalej stabilný? Aké signály prichádzajú z Kremľa a čo ďalej od Putina čakať? No a zapojí sa do vojny aj Bielorusko na čele s Alexandrom Lukašenkom? Téma pre reportérku a znalkyňu postsovietskeho priestoru Petru Procházkovú, ktorá od roku 1992 do roku 2014 pracovala ako spravodajkyňa v Moskve. Podľa reportérky Petry Procházkovej je režim Vladimíra Putina aj po ohlásenej mobilizácii naďalej stabilný. „Vidíme, že režim ustál mobilizáciu, pred ktorou varovali Putina a aj on sám si uvedomoval, že je to riskantný krok. No učinil to s vierou, že to režim vydrží a skutočne zatiaľ vydržal." Podľa nej existujú viaceré možnosti, ako sa Rusko vyrovná s nepriaznivým vývojom na ukrajinskom fronte - napríklad, že Putina odstránia zo scény a začnú vyjednávať so Západom. Myslí si, že v určitých ruských kruhoch sa vedú rozhovory o tom, či nahradiť Putina a kým. „Ale keďže neexistuje vo veľkej časti ruskej politickej elity konsenzus, ako situáciu riešiť, tak nie sme svedkami puču, prevratu, pokusu o odstránenie Putina,” tvrdí. Vidí aj rôzne možnosti vývoja v prípade, že by ruský prezident ostal pri moci - napríklad, že bude krajina používať voči Ukrajine brutálnejšie metódy alebo si počká na vývoj situácie v Európe, ktorú podrobne sleduje. „Putin sa spolieha na rozmaznanosť európskeho obyvateľstva a predpokladá, že keď nám v obývačke klesne teplota o dva-tri stupne, budeme ochotní komfort vymeniť za podporu Ukrajinu." No a môže sa Bielorusko zapojiť do vojny napriek tomu, že to Alexander Lukašenko nechce? Podľa novinárky sa zatiaľ bieloruskému prezidentovi darí presviedčať Putina, no to sa môže zmeniť. Podcast pripravila Denisa Hopková.

Nenávisť, ktorá sa premenila na smrtiace strely. Vyhasnuté životy príslušníkov zaznávanej menšiny. Zasiahnutá komunita LGBTI+, lebo predchádzajúce ciele nevyšli. V hľadáčiku páchateľa premiér. A nasledovať mali ďalšie – politici, Židia, novinári… Ak teda máme dočinenia so zločinom z nenávisti, inšpirovaným sociálnymi sieťami plnými nenávistných prejavov, ako na túto nenávisť z virtuálneho priestoru? Téma pre Tomáša Kriššáka, odborníka na dezinfo obsah na sociálnych sieťach.   „Priznám sa, že som mal aj obavy, lebo vzhľadom na to, čomu sa venujem, viem, že moje meno sa pravidelne objavuje v skupinách ľudí, ktorí zdieľajú podobný svetonázor ako vrah zo Zámockej“, tvrdí odborník na dezinfo obsah na sociálnych sieťach z Gerulata Technologies.   Nenávisť, ktorá sa prepracuje až do polôh nebezpečenstva ohrazenia života, sa podľa neho rodí postupným a pomalým akceptovaním už „bežnej všednej neznášanlivosti, homofóbie“ vo virtuálnom priestore, tvrdí.   Aj pre radikálov typu vraha zo Zámockej je príznačné, že ich začiatky nie sú hneď najtvrdší extrém. „Oni sa k tomu prepracujú postupne“, tvrdí Kriššák.   Aj na príklade pandémie a jej života na online platformách Tomáš Kriššák popisuje aktivitu „kognitívnych recidivistov“. Ide o ľudí, ktorí dlhodobo manipulujú verejnosť v najkrízovejších obdobiach, čím jej „nekonečne ubližujú“. Napríklad pretláčaním naratívu o škodlivosti očkovania. „S výsledkom: nízka zaočkovanosť rovná sa tisíce zbytočných úmrtí, ktorým sa dalo predísť“, ilustruje ich aktivity.   Prečo to robia?   „Lebo im to robí dobre, chcú ovládať spoločnosť, manipulovať ju cez strach, ktorý do nej zasiavajú“, vysvetľuje Kriššák.   Dlhodobé vystavenie konšpiračným teóriám a nepravde mení postoje týchto ľudí na svetonázor, ktorý pre ne predstavuje až akési „osobné náboženstvo“, o ktorom sa nediskutuje. „Preto sme ako spoločnosť rozdelení“, tvrdí Kriššák. „A to nielen vo veľkom, ale aj na mikroúrovni rodín, vzťahov“.   Problémom je potom fakt, že ľudia si nevedia priznať, že sa mohli aj mýliť. „Človek aby ochránil svoje vlastné ego, je pripravený ísť aj proti najbližším, len aby nenarušil vlastný obraz o sebe samom“, tvrdí Tomáš Kriššák.   Proti nenávisti strategickou komunikáciou   Štát by mal podľa Tomáša Kriššáka na potenciál šírenia nenávisti (v rôznych podobách) reagovať stratégiami na rozvíjanie kritického myslenia, občianskeho vzdelávania a mediálnej gramotnosti. „Štát je v tomto len na začiatku“, konštatuje Kriššák.   Proti online nenávisti je potrebné bojovať pestovaním zdravých vzťahov. „Riešením je budovať dlhodobo dobrý vzťahy rodič – dieťa a dieťa voči sebe samému, aby malo zdravú sebahodnotu“, približuje Tomáš Kriššák z Gerulata Technologies.   Receptom je tiež „menej času online platformám, viac stretávaniu s živými ľuďmi“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Bol to chlapec plný strachu, ktorému sa nedostalo v správny čas pomoc. Bol to chlapec, ktorý dával mnoho signálov no tie nikto nevidel ani nepočul. Mohol to byť výkrik o pomoc a o pozornosť, hovorí o páchateľovi vraždy z nenávisti na Zámockej ulici psychologička Marta Marošová. Základnou otázkou podľa nej je, čo urobiť, aby nám tu už takéto deti nebehali a aby neboli formovaní k takýmto hrozným činom, aký sa stal na Zámockej. Na bratislavskej Zámockej ulici sa vraždilo a vraždilo sa z nenávisti. Rukou mladistvého vraha tam zomreli dvaja ľudia z LGBTI komunity a pred Slovenskom sa tak otvvorilo množstvo otázok. Otázok o tom, prečo sa to stalo, či sa tomu dalo zabrániť, ako sa venujeme našim deťom, v čom vyrastajú v prostredí neraz úplne anonymného internetu, akej odbornej pomoci sa deťom môže dostať, ale i o tom, v čom zlyhávajú školy a vzdelávací systém, nakoľko kľúčový je vplyv rodiny či prostredia rovesníkov no i témy našej tolerancie k inakosti a odlišnosti. témy a otázky pre psychologičku Martu Marošovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„V tom útoku vidím útok proti mne samému“. Tak vidí hlavný liberálny rabín Slovenska Miša Kapustin zločin zo Zámockej, pri ktorom 19-ročný radikalizovaný mladí zabil dvoch gejov. Útočil podľa neho proti hodnotám slobody, ktorú má každý ako dar. Rabín tvrdí „ako dar od Boha“.   Ešte na víkendovom protestnom zhromaždení v Bratislave vystúpil a povedal, že „teraz je doba, že každý musí povedať, na ktorej strane stojí“.   Útočník počítal s tým, že medzi jeho ďalšími možnými cieľmi mali byť aj židia. Okrem premiéra, politikov, menšín a novinárov.   Tí, ktorí majú vplyv na chod krajiny a spoločnosti – rabín hovorí o decision makers – o tých, čo rozhodujú a svojimi rozhodnutiami ovplyvňujú ďalších, by sa mali jasne vyjadriť, že „nie je normálne zabíjať odlišnosť“. Na mieste dvoch zastrelených príslušníkov LGBTI+ komunity mohol byť podľa neho ktokoľvek a preto to potrebuje jasné odsúdenie a zastanie sa aj možných obetí. „Teraz potrebujú podporu oni, nevieme, kedy v budúcnosti niekto z nás“, tvrdí.   Ako sa judaizmus stavia k homosexualite?   Hoci biblické texty hovoria aj o „ohavnosti“, rabín Kapustin tvrdí, že dôležitá je interpretácia a pri nej zas kontext.   Starozákonná kniha Levitikus označuje homosexuálny styk za „ohavnosť“ (hebr. to’evah) a nariaďuje zaň smrteľný trest. „Dnes nikto v židovstve nepovie, že za homosexuálne skutky je treba zabíjať“, vysvetľuje.   Starý zákon podľa rabína obsahuje napríklad texty o alkoholikoch, či tých, čo sa prejedávajú a ich rodičom dávajú právo „vyviesť ich pred brány mesta a zabiť“. Rabínska tradícia však podľa Kapustina hovorí, že naplnenie takýchto odporúčaní bolo výnimočné.   „V reformnom liberálnom judaizme hovoríme, že ak bol človek stvorený na boží obraz a ľudia zo sexuálnej menšiny sú rovnako jeho stvorením, musíme ich akceptovať a rešpektovať v plnom obsahu, také aké sú“, tvrdí Kapustin.   Praktizujúci homosexuáli sú podľa rabína Kapustina medzi samotnými rabínmi. „Volia si ich miestne komunity, ktoré s tým evidentne nemajú problém“, vysvetľuje.   Ortodoxné komunity si však podľa neho vyžadujú, aby bol ich rabín ženatý, „a to aj vtedy, keby to on nechcel“.   Liberálni rabíni na rozdiel od ortodoxných nemajú problém ani s požehnaním homosexuálnych zväzkov, rabín Kapustin však tvrdí, že „on na to ešte nie je mentálne pripravený“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

K pochopeniu ľudského mozgu sme ešte veľmi ďaleko. Umelá inteligencia sa síce inšpiruje ľudským mozgom, ale nesnaží sa o jeho kopírovanie pretože tým by zdedila aj jeho limity a obmedzenia a my chceme ísť až za limity ľudskej inteligencie. To hovorí jeden z našich najvýraznejších vedeckých talentov Michal Valko, ktorý sa venuje výskumu umelej inteligencie.  Michal Valko pracuje v parížskom laboratóriu spoločnosti Deep mind a venuje sa umelej inteligencii, presnejšie skúma, ako myslíme my a ako myslí umelá inteligencia. Ako sa dá učiť “robot” a aká je v tomto učení úloha omylu a aká je rola zvedavosti? Aké sú limity umelej inteligencie, ako sa AI vie prispôsobovať neustále sa meniacemu svetu a kedy už za nás budú riadiť autá počítače? Ráno Nahlas s vedcom a ambasádorom Eset Science Award Michalom Valkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Sexuálna výchova je ešte stále veľké tabu.  Našim najväčším mýtom je, že takéto vzdelávanie sa netýka veriacich ľudí a narúša ich svet i hodnoty. To je neuveriteľný mýtus a nepravda lebo to sa samozrejme týka každého jedného človeka, hovorí Radka Mikšík so Spoločnosti pre plánované rodičovstvo. Prečo sa tak veľmi obávame vzdelávať naše deti v oblasti sexu a vzťahov a prečo si téma menštruačnej chudoby zaslúži našu pozornosť?  Brutálna a nenávistná poprava ľudí s inou než takzvanou normálnou sexuálnou orientáciou na Zámockej ulici v Bratislave odhalila, že v téme sexuality panuje u nás ešte stále nesmierne množstvo mýtov i predsudkov. Jedným z nich je aj téma sexuálnej výchovy, teda vzdelávanie detí a mládeže v oblasti, ktorá k životu patrí presne tak, ako k nemu patrí napríklad dýchanie či medziľudská komunikácia a medziľudské vzťahy ako také. A práve preto si deti i v tejto téma zaslúžia kvalifikované informácie. Sexuálna výchova je u však nás ešte stále veľké tabu.  “Rodičia by aj chceli, ale častokrát nevedia ako, pretože ani oni sami vzťahovú a sexuálnu výchovu nemali. Nevedia aký slovník použiť, nie sú si istí, v ktorom veku a ktorú (a ako) tému otvoriť a občas si myslia, že ak to so svojim dieťaťom otvoria, tak to potom dieťa začne aj v živote robiť no pritom je to presne naopak. Deti, ktoré majú informácie, začínajú so svojim sexuálnym životom neskôr a začínajú s ním aj oveľa zodpovednejšie. Lepšie poznajú svoje hranice, vedia povedať nie a vedia aj  rešpektovať nie iného človeka,” hovorí Radka Mikšík so spoločnosti pre plánované rodičovstvo a lektorka sexuálnej výchovy.     Ako teda vzdelávať deti a mládež v oblasti sexuálnej a vzťahovej výchovy? Nakoľko je to téma, v ktorej deťom skutočne chýbajú informácie a ako im ich poskytnúť primerane veku a ich vlastnému záujmu? Prečo ešte i dnes v tejto oblasti panuje v rodinách taká tabuizácia tejto témy a s akými mýtmi a predsudkami musia naše deti bojovať? No a napokon, čo je to menštruačná chudoba a prečo je to téma, ktorá sa dotýka nás všetkých? Témy a otázky pre Radku Mikšík so Spoločnosti pre plánované rodičovstvo Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Poslanci sa dnes opäť pokúsia oživiť zamrznutý parlament. Schôdzu sa nedarí otvoriť už od momentu, keď liberáli Richarda Sulíka definitívne odišli do „tvrdej“ opozície, ako hovoria. Obštrukciou chceli sondovať, kto vlastne podporuje túto koalíciu. Na parlament pritom čaká zákon roka – či už úprava toho aktuálneho, či rokovanie o budúcoročnom – oba s miliardami pandemicko-vojensko-inflačno-krízovej pomoci. Zostane parlament zamrznutý aj do tretice? A aké sú pred krajinou možné scenáre? Téma pre Radoslava Štefančíka, politológa z Ekonomickej univerzity.   „Moje podozrenie bolo, že Sulíkovi ide od začiatku o predčasné voľby a vyzerá to tak, že SaS sa v tomto momente skutočne rozhodla k nim dospieť“, tvrdí politológ.   „Politika je o dohodách a každá niečo stojí. Predpokladám, že poslanci ako Taraba a Kuffovci – otec a syn – budú chcieť niečo za to, aby podporili návrhy vládnej koalície“, vysvetľuje Štefančík.   Krajine aj v kríze politickej by však radšej naordinoval „trápenie sa“ s menšinovou vládou, ako stav po prípadných predčasných voľbách a Roberta Fica „pripraveného na všetko“, aby sa aspoň nejakým spôsobom dostal k moci.   „Petrovi Pellegrinimu, napriek tomu, že sa verejne nemusia, by bol schopný ponúknuť nemožné, len preto, aby boli tým hlavným pilierom budúcej vlády“, vysvetľuje politológ.   Nenávisť s mocou zabíjať   V podcaste sa pozrieme aj na príčiny, prečo to na Slovensku došlo až k stavu, že nenávisť k menšine zabíjala. „Na počiatku bola nenávisť“, tvrdí Radoslav Štefančík, politológ, ktorý analyzuje „jazyk spoločnosti“. Tvrdí, že zo zodpovednosti sa politici v tomto prípade nevyvlečú.   Podcast pripravili Jaroslav Barborák.

“Myslím si, že predčasné voľby by boli možno menej rizikové ako pokračovanie takéhoto spôsobu vládnutia až do riadneho termínu volieb. Hrozí, že ak by tento spôsob vládnutia pokračoval, tak voliči, ktorí by boli ochotní a schopní voliť protisystémové strany budú skôr pribúdať, ako ubúdať,” tvrdí bývalý minister financií Ivan Mikloš. Či štátny rozpočet na budúci rok v parlamente prejde alebo krajine hrozí rozpočtové provizórium si odhadnúť netrúfa. A ako hodnotí kvalitu rozpočtu zostaveného Igorom Matovičom a jeho tímom?  Slovensko už pozná to, ako by vláda chcela hospodáriť v budúcom roku. Po týždňoch očakávaní verejnosti i odborníkov, a doslova na poslednú chvíľu, predložilo ministerstvo financií pod vedením Igora Matoviča štátny rozpočet na budúci rok. Rozpočtu, vzhľadom na to, že vláda stratila v parlamente väčšinu navyše hrozí, že nebude schválený a Slovensko tak bude čeliť v čase energetickej krízy, protiruských sankcií a nebývalo vysokej inflácie rozpočtovému provizóriu.   Ako vníma rozpočet vládou nazvaný ako “rozpočet pomoci ľuďom” dlhoročný a rešpektovaný exminister financií Ivan Mikloš? A dokáže sa podľa neho vláda vyhnúť najprísnejším sankciám vyplývajúcim zo zákona o rozpočtovej zodpovednosti a ak nie, čo nám hrozí? No a ako by Ivan Mikloš čelil ekonomickým výzvam dnešnej doby a kde má Slovensko ekonomické a reformné rezervy ? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. (Rozhovor bol nahrávaný v stredu 12. 10.)  

Putinova agresia voči Ukrajine a niekdajší najvyššie postavený Slovák v štruktúrach NATO. Čo môže ukončiť vojnu? Je jadrový naratív odstrašovacím manévrom či reálnou možnosťou? A vojenské dodávky Západu možnou zámienkou na globálny konflikt či totálnu vojnu? Nakoľko veriť najnovším deklaráciam Moskvy o „pripravenosti na diplomatické riešenie“. Témy pre generála vo výslužbe Pavla Macka.   „Rusi vojnu začali a môžu ju aj pri svojom neúspechu aj ukončiť“, tvrdí Macko. „Stačí jeden rozkaz prezidenta Vladimíra Putina a ruské vojská sa môžu začať sťahovať a môžeme rokovať o mieri“, pokračuje. „Ale vynútiť si mier tým, že prídem ako silný chlap do krčmy, udriem dvoch chlapíkov a pošlem ich k zemi a poviem, že ja som tu najsilnejší a vy sa mi musíte podriať, je neakceptovateľné“.   Pavel Macko reaguje na vyjadrenia ruskej strany, že je „pripravené na rýchle diplomatické riešenia ukrajinskej otázky, no nie na úkor svojej bezpečnosti“. Pochádzajú z rozhovoru podsekretára ruskej bezpečnostnej rady Alexandra Venedikova.   Svetové spoločenstvo musí podľa generála Macka vyslať jasný signál. Putinovu agresiu už jednoznačne odsúdil svet. Formalizované je to aj výsledkom hlasovania valného zhromaždenia OSN, ktoré odsúdilo nedávnu anexiu ďalších území Ukrajiny. 143 krajín podporilo Kyjev, s Rusmi zostali len štyri krajíny: Bielorusko, Nikaragua, Severná Kórea a Sýria.   Generál Macko predpokladá dva scenáre ďalšieho vývoja: Alebo sa oligarchovia dohodnú a vinu za neúspech na Ukrajine zvalia na Putina a vymenia ho. „A to už do konca tohto roka“, tvrdí. Ak nie, konflikt sa bude naťahovať až do momentu, keď sa všetci „vysilia“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Adriana Mesochoritisová je politologička a aktivistka z občianskeho združenia Možnosť voľby. Približne 15 percent interrupcií Sloveniek sa už teraz deje v Rakúsku. Slovensko patrí medzi najhoršie krajiny v Európe v právach žien.  V parlamente je ďalší návrh týkajúci sa interrupcií. Jediný poslanec za PS Tomáš Valášek sa ho síce pokúsil obštruovať, no národná rada zrejme bude hlasovať, či obštrukcia prejde, alebo naopak dostane priestor návrh Anny Záborskej. Politilogička Adriana Mesochoritisová sa celé desaťročia zaoberá rodovou rovnosťou a v minulosti pôsobila aj na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Dnes kritizuje súčasného ministra Milana Krajniaka, ktorý podľa nej rozdáva dotácie na rodovú rovnosť protirodovým organizáciám. je to ako keby Kotleba dostal peniaze na boj proti rasizmu? Interrupcie sú podľa nej na Slovensku príliš drahé - nedodržiava sa predpísaná cena 200 eur, ale kliniky si pýtajú aj ďalšie poplatky a cena je tak aj dvojnásobná. V mnohých krajoch takéto zariadenia chýbajú a lekári nevykonávajú interrupcie aj preto, že majú strach. Pomoc rodinám by podľa Adriany Mesochoritisovej mala vyzerať tak, že zlepšíme sociálnu situáciu rodín, pomôžeme vybudovať škôlky a jasle. A čo hovorí na argumenty konzervatívcov, ktorí hovoria o právach plodu? Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Stanislava Harkotová mapuje dianie na Ukrajine od roku 2015. V krajine sužovanej vojnou strávila súvisle niekoľko mesiacov. Sedem rokov reportérskej práce teraz preniesla do knihy Ešte sme nezomreli. V knihe zobrazuje rôzne podoby vojny – ako sa dotýka nielen vojakov, ale aj bežných ľudí, dobrovoľníkov, či rodičov, ktorí stratili svoje deti. „Zámerom bolo ukázať myšlienkový svet. Veľmi ma zaujíma idea typická pre Ukrajinu, a to sloboda a nezávislosť. V rozhovoroch som sa preto pýtala ľudí na slobodu. Rovnako tiež, či cítia nenávisť,” opisuje v podcaste.  Niektoré životné príbehy si autorka  vypočula ešte pred pár rokmi a teraz v roku 2022 sa na Ukrajinu vrátila, aby sa pozrela na to, ako príbehy pokračujú. „Mojím cieľom bolo ukázať, že tragédie, ktoré sa dejú na bojisku, sa diali už v roku 2014,” hovorí. Kto sú hlavní hrdinovia knihy? Prečo práve Ukrajina? Odpovedá reportérka Stanislava Harkotová. Podcast nahrala Denisa Hopková.

„Holokaustové memento“ pred parlamentom a jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Ukrajiny. To všetko sa spája s organizáciou, ktorá v normálnych časoch zachytáva históriu, aby sa uchovala pre históriu. Dnes tú históriu aj tvorí. Občianske združenie Post Bellum. Len v horizonte hodín a dní viackrát vystúpilo z radu. Prečo? Téma pre jej riaditeľku Sandru Polovkovú.   „Igor Matovič je politik, znamená to, že má moc. Dostal sa k nej v demokratických voľbách. Má k nej teda pristupovať zodpovedne“, pripomína Polovková. „Nie je vôbec slušné, etické a morálne prirovnávať sa k ľuďom, ktorí si prežili hrôzy holokaustu“, dopĺňa.   Organizácia Post Bellum, na čele ktorej Polovková stojí, pred týždňom pred parlamentom rozložila postery s tvárami a príbehmi ľudí, ktorí na vlastnej koži pocítili hrôzy druhej svetovej vojny a holokaustu. Reagovala tak na Matovičove vyjadrenia, v ktorých sa prirovnával k ich situácii, či napádal novinárov ako posluhovačov Hitlera.   Polovková tvrdí, že zo stretnutí s obeťami nacistov, fašistov či komunistov, ktoré zaznamenáva, zvykne vychádzať s pocitom, že ich musí chrániť, lebo sa jej zdôverili s vecami, ktoré často nepovedali najbližším. „Prirodzeným dôsledkom je, že medzi nami vzniká priateľstvo“, tvrdí.   Nepomohla by takáto priama skúsenosť s nimi aj Igorovi Matovičovi a politikom, ktorí tie príbehy len používajú, či zneužívajú? „Nevidím dôvod, prečo tých ľudí, čo si zažili reálne hrôzy režimov, vystavovať takýmto stretnutiam, ich treba chrániť“, reaguje. Rovnako ako ich príbehy, „aby sa nezopakovali“.   Post Bellum a jeho riaditeľku Sandru Polovkovú najnovšie vyznamenal za pomoc Ukrajine Volodymyr Zelenskyj. Ako vyzerá pomoc v aktuálnej fáze vojny?   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.  

Korupcia nie je jediný kanál, akým sa verejné zdroje vysávajú zo systému a potom chýbajú v školstve, zdravotníctve či sociálnych službách. Neuvážené a nehospodárne “atomovky” môžu mať pre našu spoločnú peňaženku úplne rovnaký efekt. Hovoríme o desiatkach miliónov, tvrdí dnes už bývalý analytik Útvaru hodnota za peniaze Ministerstva financií Tomáš Hellebrandt. Svoj odchod z UHP odôvodňuje praktikami ministra Matoviča. Tomáš Hellebrand pracoval ako analytik Útvaru za peniaze. Ten patrí pod rezort financií a poskytuje vládnym politikom, predovšetkým ministrovi financií,  kvalifikované a odborne podložené prepočty ekonomických dopadov a finančných dosahov pripravovaných alebo už prijatých politických rozhodnutí, ako aj analýzy toho, čo nás to ktoré politické rozhodnutie bude, ako daňovníkov, stáť a či sa ho teda vôbec oplatí prijímať, v takej podobe, akej ju politici presadzujú. Nie všetkým politikom sa preto takéto takpovediac “kibicovanie” do ich nápadov páči.    “Ja som cítil, že odkedy prišiel na ministerstvo financií Igor Matovič, tak, aspoň v tých veciach, ktoré on vnímal ako svoje srdcovky, tak jednoducho nemal záujem komunikovať s Útvarom hodnoty za peniaze. Taká bola moja skúsenosť,” tvrdí dnes už bývalý analytik UHP Tomáš Hellebrandt. A prečo bývalý? Dal totiž výpoveď. A dôvod?  Igor Matovič a jeho spôsob vedenia ministerstva ako i jeho neschopnosť prijímať fundované, no kritické hlasy. Aké to teda bolo pracovať pre Igora Matoviča a aký je vlastne Igor Matovič ako minister financií? To už povie v dnešnom Ráne Nahlas bývalý analytik Útvaru hodnota za peniaze Tomáš Hellebrandt. Pekný deň a pokoj v duši vám pri jeho počúvaní želá Braňo Dobšinský.

Ceny bytov a hypoték sú také vysoké, že kúpa priemerného dvojizbového bytu uvrhne priemerne zarábajúceho človeka okamžite do chudoby. Prečo je to tak? Podľa analytikov za to môžu bohatí ľudia, ktorí kupovali byty nie na bývanie, ale na investíciu. Tým vytlačili ceny nahor. V praxi to bude znamenať, že bohatí budú ešte bohatší a všetci ostatní budú v pomere k nim oveľa chudobnejší. Vlastníctvo bytu už nebude štandard, ale skôr luxus, predpovedá v podcaste Ráno Nahlas člen predstavenstva jednej z komerčných bánk Peter Hajko. Slovensko má dosť bohatých na to, aby vytlačili ceny nehnuteľností tak vysoko, aby si to priemerný  človek nemohol dovoliť. A byty u nás kupujú aj zahraniční investori, pripomína Peter Porubský z portálu Nehnuteľnosti.sk. Analytik NBS Roman Vrbovský tvrdí, že síce teraz ceny nehnuteľností rástli rýchlejšie ako mzdy, ale do roku 2020 to bolo naopak – mzdy rástli rýchlejšie ako ceny nehnuteľností. Nahrával Peter Hanák.

Keď je globálny problém a existujú naň len globálne odpovede, ktoré nie sú priechodné parlamentom, menšinová vláda nie je žiadnym riešením. Hovorí na margo aktuálnej politickej situácie, bývalá premiérka Iveta Radičová. Demokracia prežíva krušné časy, tvrdí Radičová.A čo hovorí na Dzurindovu politickú reinkarnáciu?    Z pôdorysu ústavnej väčšiny zostúpila vládna koalícia až do podpalubia menšinovej vlády, v ktorej jej premiér Eduard Heger musí prakticky dennodenne bojovať o holé politické prežitie.    Slovensko pritom dnes čelí mimoriadne náročným časom, v ktorých sa miešajú negatívne dosahy vojny na Ukrajine, protiruských sankcií, energetickej krízy, ako aj roztáčajúcej sa inflačnej špirály pohlcujúcej naše mzdy, dôchodky aj úspory. Politická scéna je pritom paralyzovaná dlhotrvajúcim a nezmieriteľným súbojom politikov zamestnaných viac vzájomnými súbojmi než bojom s hrozbami, ktorým čelí celá naša spoločnosť.    Táto toxická atmosféra sa pritom čoraz viac prelieva už aj medzi nás samých, do celej spoločnosti, a to pritom v čase, keď solidarita a vzájomná spolupatričnosť, ako aj dôvera v inštitúcie štátu, bude potrebná viac než kedykoľvek predtým. Ako z toho von a ako obnoviť dôveru v spoločnosti? Ako upokojiť rozhádanú politickú scénu a najmäˇ: Má vláda v menšine ešte vôbec nejakú zmysluplnú budúcnosť a ak áno, ako s menšinou v parlamente pracovať? A čo o nás a našej spoločnosti vypovedá hrozná tragédia, v ktorej opitý vodič zabil piatich nevinných študentov?   Témy a otázky pre bývalú premiérku a sociologičku Ivetu Radičovú Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vyše 2-tisíc lekárov podalo výpovede. Ako by sa prípadné odchody lekárov dotkli nemocníc a pacientov? Dokáže sa nájsť kompromis medzi odborármi a Lengvarským? A prečo ani po možnom zvýšení platov zdravotníkov nedokážeme prilákať späť tých, čo pracujú v zahraničí? V podcaste odpovedá zdravotnícky analytik Martin Smatana. Podľa bývalého šéfa zdravotníckych analytikov zdravotníctvo v súčasnosti nie je v kolapse - hroziť to ale môže, ak sa rezort zdravotníctva nedohodne s lekárskymi odborármi.  „Napriek tomu, že viacerí politici situáciu zľahčujú a vyjadrili sa, že čo je to ak odíde 2-tisíc lekárov, tak ja sa skôr prikláňam k tomu, že ak by výpovede dala čo i len polovica, kolaps by v priebehu pár dní pravdepodobne nastal,” hovorí v podcaste. Vysvetľuje aj ako by sa odchody lekárov mohli dotknúť nemocníc a samotných pacientov. „Ak chce ísť operovať chirurg, urológ, gynekológ, tak potrebuje anesteziológa. Ak vypadnú práve oni, tak sa veľká časť operatívy nebude dať realizovať,” tvrdí. Analytik Smatana si však myslí, že sa napokon obe strany dohodnú a k odchodom lekárov nedôjde.  V podcaste sme sa pozreli aj na návrh Lengvarského o zvyšovaní platov zdravotníkov. Podľa analytika navýšenie presvedčí čerstvých absolventov, aby ostali, ale nepomôže prilákať zdravotníkov zo zahraničia naspäť na Slovensko. Podcast pripravila Denisa Hopková.

„Akýkoľvek osud Matoviča nebude koncom sveta, politiku však bude zamestnávať naďalej, tvrdí Grigorij Mesežnikov z Inštitútu pre verejné otázky.   „Matovič je pôvodcom problémov, jeho zotrvaním zotrvajú aj oni“, vysvetľuje.   Práve dnes sa má v parlamente rozlúsknuť rébus, či Igor Matovič zostane v stoličke ministra financií. Vysloviť mu nedôveru navrhla SaS po tom, ako opustila vládnu koalíciu.   Definitívne jasné to môže byť už dnes predpoludním – po odloženom hlasovaní z minulého týždňa. Nepôjde však o verdikt o jeho exode z politického života, len o tom, či sa z ministerskej stoličky presunie na tú parlamentnú.   Čo sa stane s iniciatívou Sulíkovej SaS, pod ktorú sa podpísali Pellegriniho i Ficovi ľudia? A o čom napovedá takéto spojenectvo? Odpovie politológ Grigorij Mesežnikov.   „Politika Matovičovho typu je súčasťou diagnózy. Charakterizoval by som ju tak, že v spoločnosti sa presadzujú trendy, ktoré nie sú v súlade s výsledkami transformačného obdobia a teda s pozitívnejšími perspektívami. Súčasťou tejto diagnózy je fakt, že politici pri moci komunikujú s voličmi nielen populistickým kĺzaním po povrchu, ale sami nastavujú predstavy ľudí o tej ‚správnej‘ politike, ktorú potom napĺňajú.“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Každý druhý Slovák má nadváhu a každý štvrtý obezitu. Pacientom je už ten, kto má o pár kíl naviac. Prináša to totiž cukrovku, rakovinu, ochorenia srdca a kĺbov, Parkinsona a Alzheimera. Povedať si, že sa vo svojom tele cítite dobre a nepotrebujete to riešiť, sa vám môže kruto vypomstiť. V dnešnom podcaste Ráno Nahlas sa rozprávame s kapacitou v lekárskom odbore obezitológia a diabetológia. Doc. MUDr. Ľubomíra Fábryová, PhD., MPH je prezidentkou Slovenskej obezitologickej asociácie a viceprezidentkou tej európskej. Sme totiž uprostred svetovej pandémie obezity. Sme pohodlí, fyzickú prácu za nás robia stroje, menej chodíme. Je normálne priberať s vekom? Aký je rozdiel medzi normami krásy a zdravia? A v ktorom bode treba ísť k lekárovi? Veda nám hovorí, že Docentka Fábryová hovorí, že základ je životný štýl – pohyb a strava. V klasickej slovenskej strave je problém – prijímame priveľa tukov a sacharidov. Problémom je nielen bravčový rezeň s majonézovým šalátom, ale napríklad aj bryndzové halušky. Ako sa tieto potraviny dajú upraviť tak, aby boli zdravšie? Deti, ktoré boli narodené cisárskym rezom, ktoré nie sú dostatočne dlho dojčené, majú nábeh na obezitu. Ako bojovať proti obezite detí? Zodpovedný je vždy rodič. Rozhovor viedol Peter Hanák.

Klesajúci výkon ekonomiky, rastúca inflácia a očakávaný až skokový prepad životnej úrovne. Scenáre nasledujúcich mesiacov, pod ktoré sa podpisujú autority typu rezort financií či národná banka. A na tieto čierne scenáre rovnaké či stenšujúce sa peňaženky, s tým, že sa nám obrazne povedané spaľujú už aj rezervy. Čo s tým? Téma pre Andreu Kasanickú Strakovú, odborníčku na osobné financie.   „Najhoršie by bolo poddať sa panike“, tvrdí odborníčka na osobné financie. „Práve v krízach je potrebné oprieť sa o rácio“, vystetľuje. Pre takýto prístup je charakteristické napríklad plánovanie už pri bežných nákupoch, nákupné zoznamy, pravidelné sledovanie príjmov a výdavkov. Cieľom je sprehľadniť finančné toky domácnosti.   V diapazóne možných riešení je aj zvýšenie rodinného rozpočtu formou vypýtania si vyššieho platu.   V podcaste sa dozviete aj pravidlá, ako si vyšší plat vypýtať. A rovnako, ako vytvárať rezervy aj v krízových časoch.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Za nízke súkromné dôchodky si ľudia môžu z veľkej časti sami“, tvrdí exminister práce Jozef Mihál. Nevyužili podľa neho možnosť presunúť svoje úspory do fondov, ktoré by im zarobili viac. „Nikto im nebránil, aby prestúpili do výnosnejších fondov“, vysvetľuje.   V parlamente je aktuálne novela dôchodkového zákona, ktorá má ambíciu súkromné dôchodky napraviť. A to aj cestou predvolenej sporiacej stratégie, ktorá by podľa prepočtov dôchodkového rezortu mala sporiteľovi po štyridsiatich rokoch priniesť najmenej o polovicu viac peňazí zo zhodnotenia na trhoch.   „Pod to sa podpisujem aj ja“, reaguje Jozef Mihál, ktorý bol ministrom práce v Radičovej vláde v rokoch 2010 až 2012. Na ministerstvo sa vrátil ako štátny tajomník ministra Milana Krajniaka, no vydržal tam len mesiac. „Potenciál druhého piliera je nateraz využitý na dvadsať až dvadsaťpäť percent, čo je obrovská škoda“, tvrdí.   V navrhovaných zmenách súkromných dôchodkov sa mu ale nepozdáva mechanizmus, podľa ktorého by ľudia stratili možnosť voľného prístupu k svojim úsporám. „Toto ma mrzí a som proti znemožneniu tejto možnosti“, reaguje Jozef Mihál. V podcaste sa dozviete prečo.   Mihálovi rovnako chýba automatický vstup mladých ľudí do druhého piliera, ktorí by mali mať následne možnosť z neho aktívnym rozhodnutím prípadne vystúpiť. V podcaste sa tiež dozviete, či Jozef Mihál „nastavuje zrkadlo“ Richardovi Sulíkovi a tiež, nakoľko reálne vidí, že by sa liberáli vrátili do vlády. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Máme generačný inštinkt prikláňať sa k tým, čo majú moc a nejsť proti prúdu, veď „načo si robiť problémy“. Je asi daňou malých národov aby prežili, že tu vždy bolo dosť tých, čo kolaborovali. I takto vysvetľuje náš obdiv k putinovmu Rusku či silným politickým vodcom spoluzakladateľ KDH i SDK Ivan Šimko. A čo by dnes priniesol Dzurinda do slovenskej politiky? Konzervatívnu konferenciu otvára Boris Kollár a šéfovia OľaNO a SaS si nevedia prísť na meno. Slovenská pravica je roztrieštená do mnohých strán a konzervatívci vedú s liberálmi všemožné „kultúrne vojny“. Vládna koalícia, ktorá pôvodne disponovala ústavnou väčšinou dnes bojuje v parlamente o doslova holú existenciu a kedysi dominantný subjekt slovenskej pravice, Kresťanskí demokrati, sú dnes úplne mimo parlamentu. No a napokon, no a na dvere politickej scény už klope aj bývalý dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda. V akom stave sa to ocitla slovenská politická pravica? Majú všetky tie kultúrne vojny, niekedy doslova o nezmysly, vôbec nejaký zmysel? Ako vládnuť v menšine a vedieť hľadať kompromisy s ideovými oponentmi? A bol by dzurindov návrat do politiky prínosom pre slovenskú demokraciu? Témy a otázky pre bývalého viacnásobného ministra, spoluzakladateľa KDH, ale aj SDK či SDKÚ Ivana Šimka.Demokracia, to je podľa neho "fuška" a každodenná drina. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Artfórum je tridsaťročné. Svet, kde sa pretínajú príbehy kníh a ich tvorcov so svetmi svojich čitateľov. „Kultúrny treffpunkt“, či „križovatka intelektuálnych elít“. Fenomén s potenciálom kultivovať nekultivované askultúrňovať nekultúrne. Do jeho zákulisia nazrieme s človekom, ktorý stál už pri jeho zrode a sprevádza ho doteraz. Hosťom RánoNahlas je kníhkupec Vladimír Michal.   Aj po troch desaťročiach hovorí, že „knihkupec je najkrajším povolaním“. Knihy sú podľa neho prostriedkom, ako „obohacovať svet tých druhých“.   Knihkupectvo má podľa neho svoju tvár. A tá závisí od toho, čo sa rozhodne knihkupec ponúkať. „Len na Slovensku vychádza toľko kníh, že žiadne kníhkupectvo by ich nepojalo všetky“, tvrdí. Výber je preto „denným chlebíkom“ každého kníhkupca.   Samotná idea Artfóra má svoj prapočiatok v obraze „kultúrnej obývačky“, ktorú zažíval Vladimír Michal. „Bol to priestor, v ktorom sme sa stretávali s priateľmi a debatovali. O kultúre, samozrejme o politike, ale kultúra mala prím“, spomína Michal.   „Rozprávali sme sa o knihách, požičiavali sme si ich, pozerali spolu filmy. Vytvorili sme krúžok čitateľov samizdatov, lebo vtedy to bola veľmi nákladná záležitosť. Vytvorili sme teda fond, z ktorého sme si ich kupovali a požičiavali medzi sebou“.   „Vlasne sme boli istým spôsobom predpriravení, aby sme po Novembri’89 mohli presunúť tú našu obývačku do verejného priestoru“, rozpráva Vladimír Michal.   Dobrodružstvo myslenia ako program   Pri otvorení Artfóra na Kozej zaznela v septembri 1992 prvýkrát aj sformulovaná vízia tohto kníhkupctva. „Premýšľali sme a diskutovali o tom, do čoho vtesnať náš program, to čo chceme robiť. A zmestilo sa nám to do spojenia: dobrodružstvo myslenia“, spomína Vladimír Michal.   „Snažíme sa vytvárať priestor na to, aby sa ľudia mohli rozprávať. Aby mohli vyargumenovať svoje videnia sveta podložené skúmaním ľudí, ktorí dokázali, že ich pohľad je založený na vedeckých princípoch, skúmaní, na pozorovaní, na premýšľaní. Na argumentoch. A hlavne na tolerancii a otvorenosti.“   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Slovensko je malá proexportná ekonomika, ale talent by sme nemali takto vyvážať lebo nás to dobehne a v tom lepšom prípade nám budú vládnuť štvorkári,“ hovorí viceguvernár NBS Ľudovír Ódor. Podľa neho Slovensko uviazlo v pasci stredného príjmu a stagnuje. Príliš sa zaoberáme tým, ako koláč, ktorý máme, prerozdeliť, než tým, aby bol ten koláč väčší, tvrdí Ódor. Žijeme ťažké časy, zhoduje sa na tom premiér i opozícia, ale najmä to tak cítia bežní ľudia. V susedstve je vojna, EÚ zasiahla energokríza a do toho zápasíme ešte aj s vysokou infláciou, ktorá nám požiera platy aj úspory. Čo je dôvodom týchto ťažkých čias, ako veľmi sú časy, ktoré žijeme, skutočne ťažké a ako z tohto všetkého von tak, aby sme sa vrátili do normálu? A čo je vlastne bude ten nový normál? Aká budúcnosť čaká Slovensko, aká budúcnosť je pred Európskou úniou a prečo z tejto krajiny uteká čoraz viac a viac tých najšikovnejších mladých mozgov? Témy a otázky pre viceguvernéra Národnej banky Slovenska Ľudovíta Ódora. Reč však bude aj o tom, ako sa rýchlo stať géniom a či na to stačí, prečítať si jeho najnovšiu knihu „Rýchlokurz geniality“. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Pred komunálnymi voľbami je mobilizovanejšia opozícia, analyzuje komentátor Aktualít Ľubo Jaško, ktorý žije a pracuje v regióne severného Slovenska. Študoval teológiu, no dnes kritizuje dogmatických a náboženských konzervatívcov, ktorí idú nasilu proti prúdu aj cez konšpirácie.   Na Liptove si strana Hlas adoptovala starostov za SNS. Inde je stále silné KDH, ale aj tak je väčšina kandidátov nezávislých. Akú pozíciu majú v regiónoch extrémisti a nezaskočia nás ziskom vo voľbách?   Podľa Ľuba Jaška sú slovenskí konzervatívci buď náboženskí, alebo naopak pragmatici typu Boris Kollár alebo Robert Fico. Predseda Smeru môže dokonca vyhrať voľby. Nová strana Mikuláša Dzurindu sa podľa neho nebude vyhraňovať na konzervatívno-liberálnych, ale na praktických témach. Regióny vnímajú vládnutie z Bratislavy kriticky najmä pre to, ako bratislavská politika vyzerá. V osobný comeback Mikuláša Dzurindu však neverí.   Je mainstreamom na Slovensku konzervativizmus alebo liberalizmus? Žije v bubline Bratislava alebo naopak slovenský vidiek?   Ľubo Jaško pracuje aj ako úradník na okresnom súde. Čo si myslia v regióne o súdnej reforme exministerky Márie Kolíkovej?   Nahrával Peter Hanák.

Príbeh priateľstva, ktoré zmenilo Slovensko. Príbeh priateľov, ktorí prežili desaťročia v neslobode komunistických väzení. Príbeh, z ktorého ale kričí sloboda. V kinách je dokument o Silvovi Krčmérym a Vladovi Juklovi, generáloch tzv. podzemnej cirkvi, fenoméne, s ktorým sa márne vyrovnávala aj komunistická tajná bezpečnosť. Prečo pripomínať ich príbeh paradoxu so slobodou v neslobode aj po 70-tich rokoch? Téma pre režiséra Slavomíra Zrebného.   „Hoci ide osobnostne doslova o poklady, v škole sme o nich nepočuli. Táto doba potrebuje príklady“, hovorí Zrebný, ktorý je zároveň autorom scenára.   Absolvent réžie na VŠMÚ sa k ich príbehu dostal sprostredkovane, cez prednášku talianskeho odborníka na československý disent. „Zasvietili mi ako skryté poklady“, vysvetľuje. A do štúdia a zbierania materiálu sa pustil ešte počas vysokoškolského štúdia.   „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ vždy vstala a vstane z mŕtvych.“ To je úryvok už slávnej obhajoby Silvestra Krčméryho, ktorú predniesol na súde v Trenčíne v júni 1954. V tom čase mal za sebou dva roky týrania. A pred sebou 14 rokov väzenia. Vtedy len 29 ročný medik. A jeho vina? Bol moderátorom kresťanských spoločenstiev.   Podobne Vladimír Jukl. Oboch dal dohromady chorvátsky jezuita Kolakovič, ktorý inšpiroval vysokoškolákov a pripravoval ich na pôsobenie v komunistickom režime, ktorý potláčal každý náznak slobody.   „Dúfali, že zmena je možná, no ak sa má stať skutočnosťou, musia začať od seba“, približuje ich pôsobenie režisér Slavomír Zrebný. Ich snom malo byť, aby aj počas totality ľudia žili čo najviac slobodne, aby nežili len sami pre seba.   Krčméry a Jukl stáli aj za predzvesťou Novembra’89 v podobe tzv. sviečkovej manifestácie.   Dokument Slobodní je aktuálne v kinách.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Aj Slovensko má svojho Karla. Ten britský – čerstvý panovník Karol III. je však konfrontovaný aj obavami z rozpadu monarchie. Bude ten slovenský – čerstvý minister hospodárstva – konfrontovaný so sociálnymi otrasmi, ktoré môžu spôsobiť obavy zo všadeprítomného zdražovania, s tým, že to za energie a bývanie zatiaľ zostáva neznámou? Hosťom RánoNahlas je Karel Hirman.   A neznámou zostalo aj po rozhovore s novým ministrom. „Hovoriť dnes o sumách by bolo nezodpovedné, teraz riešime rámce“, tvrdí Karel Hirman. „Môžem však povedať, že robíme všetko pre to, aby bolo plynu a elekriny dostatok“, dodáva.   „Regulovaná cena energií pre domácnosti bude od januára vyššia ako teraz, to treba povedať, ale hovoriť dnes čísla by bolo nefér“. Ľudia sa to podľa ministra hospodárstva Karla Hirmana dozvedia na prelome novembra – decembra z výnosov Úradu pre reguláciu sieťových odvetví s platnosťou od 1. januára budúceho roka.   „Už dnes sa však dá povedať, že skoro plošne dostanú niektoré kategórie pomoc. Ide o dôchodcov, mnohopočetné rodiny a pod., aby to vedeli uniesť“, tvrdí minister Hirman.

Vie to byť veľmi frustrujúce, čo sa života týka, ale nie je to až tak strašné, aby s tým človek nevedel „bez problémov“ žiť. Dá sa to naučiť zvládať a aj s ADHD sa dá viesť veľmi zmysluplný život, hovorí psychológ Radovan Kyrinovič. ADHD pritom patrí medzi jednu z najčastejšie diagnostikovaných porúch našich detí a dokáže narobiť veľmi veľa vrások ako samotným deťom, tak aj rodičom či učiteľom. Neposednosť, hyperaktivita, neustále vyrušovanie, skákanie do reči, emočné výbuchy, ale aj neschopnosť udržať pozornosť a koncentráciu, dezorganizovanosť a strácanie sa v čase či zadaných úlohách. To všetko, a omnoho viac, sa zmestí pod krátku skratku ADHD, teda po slovensky: Porucha pozornosti s hyperaktivitou. Detí, s týmito problémami neustále pribúda, a pribúda aj rodičov či učiteľov, ktorí to síce neraz veľmi chcú, no i tak jednoducho nevedia zvládať. Čo je to teda to ADHD, kde sa v niektorých z nás berie a ako si s ním poradiť? Ako rozoznať, že práve moje dieťa má ADHD, ako ho vychovávať, ako mu stanovovať hranice tak ,aby nestratilo svoju originalitu a potrebujú tieto deti inkluzívne školstvo? No a napokon, je to niečo fatálne, čo limituje naše životy a prečo o ADHD nehovoriť ako o chlapčenskej či detskej poruche? Témy a otázky pre psychológa Radovana Kyrinoviča, ktorý ADHD pozná doslova na svojej vlastnej koži. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo (a syn Jakub) Dobšinský  

Aktuálne správy, investigatívu, či mnohé iné texty môžete najnovšie na Aktualitách čítať a počúvať bez obmedzení. Aktuality zároveň pripravuju nový exkluzivny obsah. Všetky novinky priblíži šéfredaktor Peter Bárdy. Na našom webe budete môcť nájsť aj dva nové podcasty. Obsahovo ich priblížia Peter Hanák a Branislav Dobšinský. Exkluzívny obsah Aktuality Navyše budú tvoriť napríklad aj expert na F1 Števo Eisele či spisovateľka Kristína Tormová. V podcaste priblížia o čom budú ich texty. Podcast pripravila Denisa Hopková.

„Naozaj, môžem kľudne povedať, že všetko začalo v krčme“. Tak začína svoje rozprávanie o boji s netrasparentnosťou vo svojej dedinke Vinodol Vladimír Špánik, občiansky aktivista, ktorého čerstvo ocenila ambasáda Spojených štátov výročnou cenou za ochranu ľudských práv.   „Na začiatku sme boli svedkami obecných zastupiteľstiev, ktoré sa zvolávali len telefonicky, neboli z nich záznamy“, opisuje Vladimír Špánik. Informácie sa mu ako prisťahovalcovi z hlavného mesta dostávali len sprostredkovane, pri posedeniach so známymi v jeho pohostinstve.   „Zasadnutia miestneho zastupiteľstva pôvodne moderoval starosta, ktorý si myslel, že je pán boh. Postupne sme sa prepracovali k stavu, že nás musel začať rešpektovať“.   Kľúčovým bol moment, keď získali väčšiu podporu v obci. „Z klubu piatich poslancov z celkového počte deviatich sme sa neskôr rozšírili na sedem k deviatim a starosta nás už nemohol prehliadnuť“, tvrdí ocenený občiansky aktivista Špánik.   Predchádzali tomu rozpory, udania, ale aj súdne procesy.   „Spočiatku sme len kritizovali, no to nie je cesta. Skúsenosť nás naučila, že k ľuďom sa dostanete len cez spoločnú prácu a zábavu. A tak sme v obci brigádovali, ale aj varili guláš.“ A to bol podľa Vladimíra Špánika kontext, v ktorom ľudia začali rozprávať o problémoch v obci a začali si dôverovať.   Dnes označuje situáciu vo Vinodole za „pozitívnu nudu“, čo má byť vyjadrenie stavu, keď spoločné veci fungujú a ľudia sú spokojní. Predpokladom pre to sú ale jasne nastavené pravidlá fungovania samosprávy, ktoré ju robia transparentnou.   Boj za transparetné spravovanie veci verejných v samosprávach Vladimír Špánik preniesol aj na celoslovenskú platformu. Založil Združenie občanov miest a obcí Slovenska, ktoré v súčasnosti pôsobí na celom území.   „Pri voľbách sa nestačí pozrieť, či je kandidát na poslanca či starostu pohodovým človekom, treba sa pozrieť, či nie je za ním rodinkárstvo alebo zvýhodňovanie blízkych“, upozorňuje Špánik.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Aj tento rok budú v školách chýbať asistenti učitelov, ktorých potrebujú žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacimi potrebami. Vypočujte si, ako to ovplyvňuje rodiny a budúcnosť detí. Situácia okolo pedagogickych asistentov zostáva roky akoby v začarovanom kruhu. Ministerstvo školstva hovorí, že je obmedzené štátnym rozpočtom a na druhej strane sa frustrovaní rodičia sťažujú na nedostatočné vzdelávanie. Prečo školy potrebujú asistentov učiteľa a ako dokáže ovplyvniť život celej rodiny, ak dieťa nedostane vzdelanie, ktoré potrebuje? Budete počuť Andreu Pisarčíkovú z Platformy rodín detí so zdravotným znevýhodnením.  Na stole je aj návrh, ktorý hovorí o tom, že štát bude povinný financovať asistentov učiteľa pre žiakov a riaditeľ o nich nebude musieť žiadať. Viac povie bývalý šéf rezortu Branislav Gröhling Prečo by malo byť prioritou štátu vyriešiť situáciu, povie štatutárka platformy Monika Fričová. Podcast pripravila Denisa Hopková.

Náš európsky geopriestor si pripomenul Deň židovskej kultúry. Verejnosti sa tak otvorili synagógy, cintoríny, pamätihodnosti, rovnako posvätné knihy...To všetko ako životná stopa konkrétnych ľudí na konkrétnych miestach v konkrétnom čase. A s konkrétnym – veľmi bolestným priesečníkom, ktorý rozdeľuje epochy PRED a PO. Pred holokaustom a po ňom. Len u nás stál život vyše 70-tisíc židov. Napriek tejto nepredstaviteľnej obeti – židia a ich kultúra je u nás stále živá. Aká je ich dnešná ponuka spoločnosti, v ktorej sú takmer zanedbateľnou menšinou? Téma pre rabína Mišu Kapustina.   „Rabín sa neodlišuje od iných židov, jedinou jeho zvláštnosťou je, že mal viac času na štúdium“, tvrdí hlavný židovský rabín na Slovensku.   „V judaizme má vzdelanie veľkú úlohu. Ľudia rabínovi prejavujú rešpekt už pre čas, ktorý venoval štúdiu. Určite by sa rabín mohol venovať aj iným veciam, možno by sa mal aj lepšie, no on venoval život judaizmu, možnosti učiť a učiť sa“, vysvetľuje Miša Kapustin, rodák z ruského Orenburgu. Čas strávil s rodičmi v Gruzínsku, odtiaľ však museli utiecť pred prenasledovaním a na čas sa jeho domovom stal ukrajinský Krym.   Pôsobil tam aj po svojich štúdiách v Anglicku a Izraeli ako hlavný rabín Krymu, až kým ho musel o ruskej okupácii opustiť. „Veľmi si vážim slobodu, proti Putinovej agresii som sa vtedy otvorene postavil a skončil som nakoniec v Bratislave“, vysvetľuje.   Deň začína ako každý vyznavač tradície praotcov Abraháma, Izáka a Jakuba slovami vďaky za to, že „Boh mi daroval ešte jeden deň, že sa mi dovoli zobudiť“.   Nehnevá sa na Boha Izraela za vojnu na Ukrajine? „Bolo by to len stratou času. Čo je naozaj dôležité, to je odpovedať si na otázku, ako môžem pomôcť zo svojej pozície“.   Jeho odpoveďou je konkrétna pomoc konkrétnym ľuďom, zasiahnutým vojnou. V prípade Krymu i Charkova ide o jeho bývalé židovské komunity, ktorým slúžil ako rabín.   „Vojna je výberom zla. No ako je človek schopný voliť si aj dobro, som presvedčený, že práve ono zvíťazí, lebo dobro vždy zvíťazí“, tvrdí rabín Kapustin. Odkazuje pritom na trojtisícročnú písomnú tradíciu, ktorú zachytáva židovská biblická tradícia.   V podcaste sa dozviete, čo si myslí o Putinovej agresii, ale tiež o konkrétnej pomoci Ukrajine. Rovnako o stave židovskej komunity na Slovensku.   „Žid by mal byť človekom skutkov. Až oni sú prejavom viery“, tvrdí.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.   Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

To, čo dnes robí Robert Fico nemá nič spoločné so sociálnou demokraciou. Je to ultrakonzervatívna až protofašistická politika. Smutné na tom je, že SMER má ešte stále prívlastok sociálna demokracia, ktorý mu už nepatrí a mal by byť vymazaný, hovorí na margo aktuálnej politiky SMERU jeden z jeho spoluzakladateľov Boris Zala. A ako vidí budúcnosť EÚ vo svetle putinovej agresie? Ruka v ruke s exkotlebovcom Milanom Uhríkom a telo pri tele na tribúne s ruským veľvyslancom v čase ruskej invázie na Ukrajinu. Kam to kráča Slovenská Sociálna demokracia v podaní SMERU Roberta Fica? Je stavovský štát zlučiteľný s ideálmi voľnosti, rovnosti a bratstva pre všetkých? A kam kráča Európska únia konfrontovaná s ruskou agresiou na Ukrajine? Dokáže nejednotná a ešte stále ťažkopádne riadená Únia čeliť aktuálnym geoepolitickým hrozbám bez toho aby s stala skutočne súverennou mocnosťou aj v oblasti bezpečnosti? Potrebuje EÚ vlastnú armádu a svoj vlastný jadrový odstrašujúci potenciál a je to možné dosiahnuť bez väčšej federalizácie Únie? No a o čo ide Putinovi? Témy a otázka pre jedného so spoluzakladateľov SMERU, exposlanca NR SR a exeuroposlanca, ako i ľavicového filozofa Borisa Zalu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Na Európu, a tým i Slovensko, sa valí jedna kríza za druhou. Po pandémii prišla vojna na Ukrajine a dnes tak čelíme ich geopolitickým, ekonomickým aj sociálnym následkom. Vysokú infláciu sprevádza utlmovanie ekonomického rastu a za dverami už číha i bezprecedentná energetická kríza. No a práve túto dobu si naša vládna zostava vybrala na svoj opätovný rozpad. Namiesto riešenia ekonomických i sociálnych výziev sme tak boli v roli frustrovaných divákov celé prázdniny svedkami nekonečného dohadovania sa, kto komu čo vo vládnej koalícii napísal či povedal, ako to myslel a čo tým vlastne sledoval. Kolotoč permanentných hádok však napokon havaroval, sulíkovci z vládnej koalície odišli a premiér sa tak ocitol v pozícii menšinového vládcu. Ako si najsilnejšie vládne hnutie predstavuje vládnutie z pozície parlamentnej menšiny a kde bude hľadať tak prepotrebné poslanecké hlasy? Neposunie sa pri hľadaní parlamentnej podpory vládna koalícia smerom k pravému extrému? A nebolo by férovejšie opätovne sa obrátiť na voličov aby politické karty rozdali v predčasných voľbách? Témy a otázky pre poslanca OľaNO a reprezentanta Kresťanskej únie Richarda Vašečku

Maratón vážnych súdnych pojednávaní – prichádza s aktuálnou jeseňou a nastávajúcimi mesiacmi. Jankovská, Kvietik, Bödör, Zsabó, Zsuzová, Kočner, Výboh– to vo výhľade a aktuálne Košč a Kováčik. Ten posledný už právoplatne odsúdený bývalý špeciálny prokurátor. A väčšina prípadov sa nám v Aktualitách spája s Laurou Kellöovou z investigatívneho tímu. Aká „súdna“ jeseň je pred nami a ako sa premieňa dianie v súdnych sieňach na spravodajstvo a analýzy internetového portálu?   „Pre mňa ako novinárku sú samozrejme zaujímavejšie kauzy s veľkými menami. Sledujem ich radšej, na tých prípadoch sa oveľa viac naučím“, rozpráva o svojej práci Laura Kellöová.   Aktuálne sa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku rieši ďalšia z káuz bývalého špeciálneho prokuártora Dušana Kováčika. „Opäť ide o korupciu a opäť o päťdesiat tisícový úplatok“, konštatuje Laura Kelloová. A hoci to samotný Kováčik odmieta, obžaloba obsahuje viaceré svedectvá, že k úplatku došlo. Bude práve na súde, ako sa vyrovná s dôkaznou situáciou.   „Jeden zo svedkov hovorí, že mu odovzdávanie päťdesiat tisícového úplatku vo výreze knihy prišlo ako z mafiánskeho filmu“, opisuje Laura Kellöová.   V podcaste sa dozviete aj to, čo všetko obnáša práca investigatívneho novinára, ktorý doťahuje svoje kauzy až do súdnej koncovky.   „Najnáročnejšie je pri tomto pretaviť právnickú reč do niečoho zrozumiteľného a tiež dopĺňať výpovede svedkov o kontexty, bez by boli čitatelia stratení“, konštatuje investigatívna novinárka.   Maratón súdnych pojednávaní Koncom septembra bude pokračovať séria pojednávaní v kauze vraždy Jána Kuciaka. Rovnako by sa mal pred senát postaviť Miroslav Výboh, ktorý patril do najužšieho okolia Roberta Fica a Petra Pellegriniho.   „To je ten známy prípad s krabicou od šampanského Crystal s odkazom, že Pelle ďakuje“, vysvetľuje novinárka Kellöová.   Jeseň prinesie aj pokračovanie pojednávaní v kauze Dobytkár, kde sa očakáva aj svedectvo Norberta Bödöra . „Som zvedavá, či sa Norbert Bödör osmelí a bude vypovedať, alebo to odmietna, na čo má samozrejme právo. Ale tiež to môže byť zaujímavé, počuť jeho verziu príbehu konečne“, konštatuje investigatívna novinárka.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kam sa uberáš Slovensko? Po rozhádanom a nevyužitom lete prichádza jeseň, keď Hegerovi zabuchol Sulík - pre Matoviča, aspoň tak to hovorí. A verejnosť zatiaľ nevypočutá očakáva odpovede na chlebové témy – v kontexte Putinovej vojny a správ o neúnosnom zdražovaní energií. O čom je politika na Slovensku a o čom by mala byť? Téma pre politického matadora – niekdajšieho predsedu parlamentu, predtým človeka disentu, ktorý o politike hovorí ako o službe.   Hosťom dnešného rannného podcastu je František Mikloško.   „Poviem úprimne, prvýkrát prežívam aj istú úzkosť“, tak reaguje na otázku, či sleduje koaličnú roztržku medzi Igorom Matovičom a Richardom Sulíkom.   Sám má s Igorom Matovičom osobnú skúsenosť. Ešte v roku 2012 totiž aktuálny minister financií, vtedy líder svojho OľaNO, posielal na detektor lži skupinu politikov okolo Vladimíra Palka, ktorých vtedy pozval na kandidátku svojho hnutia.   František Mikloško pripomína, že už vtedy bol Igor Matovič „človekom chaosu“ a „okamžitých nápadov“.   Niekdajší predseda parlamentu však okrem Igora Matovič viní za aktuálnu krízu aj parlamentný klub hnutia OľaNO.   „Predsa len oni vidia ten chaos a nechcú si ho priznať, radi by zostali na kandidátke celé štyri roky. No oni stratili zmysel pre štát, zmysel pre riešenie veľmi vážnych problémov. (…) Spolupatričnosť strane je falošnosť“, tvrdí Mikloško.   Má aj radu pre premiéra Eduarda Hegera: „Ak sa nevymaní z Matovičovho zovretia, pred dejinami akoby neexistoval“, tvrdí. „Heger by dnes mal vsadiť aj na spor s Matovičom, pre dobro Slovenska“, dopĺňa. Heger ho mal „pre dobro krajiny“ rovno odvolať z postu ministra financií.   „A keby to preňho hneď znamenalo koniec politickej kariéry, navždy zostane v premiérskom klube“ – dodáva.   „Pre mňa situácia dozrela, že to treba skončiť a uskutočniť predčasné voľby“, vidí riešenie súčasnej koaličnej krízy. Ficovmu Smeru pritom predpovedá osud Mečiarovho HZDS. „Síce bude silné vo voľbách, no postupne sa naň bude zabúdať a skončí ako HZDS“.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Škola namiesto toho, aby podnecovala kreativitu, kritické myslenie a úprimný záujem o rôzne oblasti života, tak to potláča aby tak z ľudí spravila robotov, ktorí mechanicky vypĺňajú vzorce. U študentov to vyvoláva obrovskú mieru frustrácie, tvrdí čerstvá maturantka a naša najlepšia rečníčka Tereza Okálová zo Slovenskej debatnej asociácie. „Naša mládež miluje prepych. Nemá správne správanie. Neuznáva autority a nemá úctu pred starobou. Deti odvrávajú rodičom, srkajú pri jedle a tyranizuju svojich učiteľov.“ Tento povzdych nad skazenosťou mládeže má už vyše 2000 rokov a pripisuje sa gréckemu filozofovi Sokratovi. Takéto vzdychanie nad údajne upadajúcimi mravmi a vzdelanosťou mladých však Sokrata prežilo a trvá až dodnes. Za pravdu by im mohli dať i zhoršujúce sa výsledky v PISA testoch či rastúci podiel takzvaných funkčných analfabetov. Pravdou ale je aj to, že mnohí mladí to majú v hlave veľmi dobre usporiadané a rozhodne nám žiadnu hanbu nerobia. Medzi takýchto mladých patrí aj čerstvá maturantka a najlepšia slovenská debatérka Tereza Okálová. Ako vyzerajú debaty podľa pravidiel logiky, faktov a vecných argumentov? A ako sa ona pozerá na našu spoločnosť a úroveň našich verejných či politických diskusii? No a aký je jej názor na náš vzdelávací systém? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Ruskí turisti sú pre nás bezpečnostné riziko a plyn je nástrojom ruskej agresie, hovorí v rozhovore pre podcast Ráno Nahlas europoslanec za stranu Spolu Vladimír Bilčík. Maďari podľa neho hrajú na viaceré strany a aj preto nemajú ani cent z Plánu obnovy.  Putinova vojna vrátila fašizmus do európskej politiky a Rusko ničí aj nás. V Bruseli sú na stole aj riešenia energetickej krízy – a to napríklad aj zastropovanie cien energií na celoeurópskej úrovni. Mohlo by sa to urobiť cez širšiu zmenu prístupu k energiám, naznačuje europoslanec, ktorý je členom najväčšej skupiny v Európskom parlamente – Európskej ľudovej strany (EPP). Je pravda, že Bilčík kampaňuje, aby EPP medzi seba neprijala OĽaNO? Vedel by si predstaviť spojenie strany Spolu s SaS, alebo napríklad s prípadnou novou stranou okolo Mikuláša Dzurindu, alebo má stále najbližšie k PS? A želal by si vstup Ivana Korčoka do slovenskej straníckej politiky? Odpovede nájdete v podcaste Ráno Nahlas. Ten od septembra opäť vychádza každý pracovný deň. Moderuje Peter Hanák.

Plynu aj elektriny bude v zime dosť, isté obmedzenia v prípade krízy sa ale dnes vylúčiť nedajú, tvrdí štátny tajomník ministerstva hospodárstva Karol Galek. Podľa neho by si v súčasnej situácii mal každý z nás uvedomiť nevyhnutnú potrebu energiami šetriť. Hlavnou motiváciou budú ceny. Európa sa ocitla v energetickej kríze, Ceny plynu aj elektriny atakujú historické maximá a vlády naprieč kontinentom riešia ako, ale najmä, za akú cenu prežijeme túto zimu. Budeme mať v zime dosť plynu aj elektriny a ako chce naša vláda ich ceny pre domácnosti zastropovať? A dokáže rezort hospodárstva účinne pomôcť slovenskej energeticky veľmi náročnej priemyselnej výrobe? Majú sa deti pripraviť na plynové prázdniny a my ostatní na vynútenú prácu z domovov? V dnešnom Ráne Nahlas na to všetko odpovie štátny tajomník rezortu hospodárstva Karol Galek (SaS). Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský

„Nebude to scenár Za ľudí a ak by mal byť, tak to nevznikne vôbec. Ak by tá strana mala byť iba ďalším politickým planktónom, tak by nemala ani vzniknúť, hovorí na margo úvah o zakladaní novej strany europoslankyňa Lucia Nicholsonová. Tá do strany, o ktorej založení uvažuje, už oslovila aj expremiéra Dzurindu, či exministra financií Mikloša. Vrátia sa na politickú scénu? Vládna koalícia sa už celé týždne zmieta v jednom so svojich ďalších sporov. Vládni politici tak namiesto hroziacej energetickej krízy či sociálnych dopadov vysokej inflácie riešia kto, kedy a čo komu napísal v smske či v statuse na sociálnej sieti. Vládna zostava pritom čelí opozícii, ktorá zasa intenzívne rieši mediálnu obranu svojich trestne stíhaných nominantov a spochybňuje aj naše euroatlatické ukotvenie. Na prahu hraníc je pritom brutálna, vojna a svet čelí aj klimatickej kríze. Prieskumy verejnej mienky však ukazujú nebývalú nedôveru vo fungovanie liberálnej demokracie tak, ako nám ju predvádzajú vládnej garnitúry už celé roky. Prečo politické strany zlyhávajú pri riadení nielen štátu, ale aj seba samých? Je riešením ďalšia nová strana a návrat politikov, ktorí sú spojení tak so vstupom do NATO a EU, ako aj so straníckou parceláciou štátu či kauzou Gorila? A vráti sa na slovenskú politickú scénu duo Dzurinda Mikloš? Témy a otázky pre europoslankyňu a bývalú dlhoročnú tvár SaS Luciu Nicholsonovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Silné strany s vnútornými demokratickými mechanizmami a vnútrostraníckou opozíciou, to je podľa expolitika Martina Poliačika receptom ako predchádzať takej koaličnej kríze, akej čelíme. „Britský premiér nebol nachystaný odísť, on nemal inú možnosť, pripomína exposlanec za SaS i PS Martin Poliačik. Rozhodujúcu kartu v tejto kríze má však podľa neho v rukách premiér Heger. Sulík alebo Matovič. Nie, to nie je scenár nejakého béčkového filmu o zápasníkoch v ringu, to je iba veľmi stručný a pomerne trefný popis aktuálnej koaličnej krízy, ktorá už druhý mesiac opätovne otriasa vládnou koalíciou. Slovensko sa tak stalo takpovediac rukojemníkom pretláčania dvoch silných mien koaličnej politiky, pričom na krajinu sa valia dôsledky vysokej inflácie, vojny na Ukrajine či protiruských sankcii. A premiér? Ten síce má, podľa bývalého poslanca Martina Poliačika, v rukách veľmi silné politické karty, použiť ich zatiaľ odmieta. Kľúčovým faktorom dnešnej krízy je však podľa Poliačika stav vládnucich strán, strán, ktoré sa na strany iba hrajú a nedisponujú ako širokou členskou základňou tak ani vnútrostraníckou opozíciou. „Jedným z najsilnejších motorov silných demokracii sú silné stranícke opozície v demokraticky fungujúcich stranách. Keby Igor Matovič nemal inú možnosť, lebo by mu silné stranícke orgány v OLANO nevyjadrili dostatočné silnú dôveru, tak by to bolo jedným z riešení aktuálnej koaličnej krízy,“ tvrdí Martin Poliačik. Ako dopadne spor Sulíka s Matovičom? Ako bude vládnuť premiér a bez väčšinovej podpory parlamentu? Prečo vládnutie dospelo až k bodu v ktorom sa vládni lídri viac než občanmi zaoberajú sami seboua aký to bude mať dopad na chuť voličov opätovne prísť k volebným urnám? Témy a otázky pre bývalého poslanca za SaS a potom PS Martina Poliačika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kľúčová v boji s klimatickými zmenami je voda a je cyklus, nie obmedzovanie emisii CO2, tvrdí vodohospodár a dnes štátny tajomník rezortu pôdohospodárstva Martin Kováč. dá sa zrátiť vysychanie krajiny a vzrastie cena vody? voda, jej nedostatok a enormné suchá dnes trápia ako Slovensko, tak aj mnohé ďalšie krajiny. Vysycháme, to je dôsledok príliš extenzívneho využívania pôdy, či už poľnohospodárskej, lesnej alebo v intravilánoch miest a obcí. Rozprávka Soľ nad zlato sa tak začína meniť na rozprávku s názvom: Voda nad zlato a otázkou je, aká je dnes pre nás cena vody a či sa tento trend vysychania krajiny dá ešte nejako zvrátiť, ale čo nás to bude stáť a vzrastie cena vody?. Zvrátiť sa to dá, bude si to však vyžadovať zásadnú zmenu nášho pohľadu na využívanie pôdy, či už farmármi, lesníkmi alebo aj zahradkármi či developermi, ako i samosprávami a štátom. Cieľom by malo byť čo najdlhšie a najintenzívnejšie zadržanie vody v krajine. Veľa v tom vie urobiť štát, ale aj každý jeden z nás Ráno Nahlas s vodohospodárom a dnes štátnym tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva Martinom Kováčom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

„Drvivá väčšina mladých očakáva v prípade problémov, podporu od školy, polovica z nich však takúto podporu nedostala. Ak nedostanú podporu od nás, obrátia sa tam, kde ich budú počúvať. Keď príde niekto s ponukou, a extrémisti na to majú veľmi dobré mechanizmy, budú ho nasledovať,“ hovorí šéfka Centra pre výskum kultúry a etnicity Elena Kriglerová. Kde sa berie u mladých ľudí extrémizmus? Keď kotlebova ĽS NS vstupovala do parlamentu, najviac bodovali u prvovoličov. Doba sa pritom odvtedy výrazne zradikalizovala, stala sa neistejšou no a extrém sa čoraz viac začal posúvať do slovníka i tém mainstreamu. A ako na to všetko reaguje naša mládež? Čo vlastne vieme o tom, čo a kto je v súčasnosti pre naše deti vlastne extrém? Kde u mladých pramenia ich radikálne názory a čo im ponúkame, aby sa cítili v našej spoločnosti dobre? No, a ako sa dá bojovať s tým, keď sa v sklamaní či hneve voči spoločnosti obrátia práve k extrémistom? Témy a otázky pre šéfku Centra pre výskum etnicity a kultúry, ktoré zrealizovalo projekt skúmajúci mechanizmy prevencie radikalizácie mladých, Elenu Gallovú Kriglerovú Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sucho. Extrémne, intenzívne, devastujúce. Časť Talianska stojí pred výnimočným stavom, z majestátnej rieky Pád miestami riečka, ktorá má o 85% menší prietok. Dôvod? Už štyri mesiace bez dažďa. A Slovensko týchto dní? Extrémne horúčavy a problémy s vodou v niektorých obciach regiónu okolo Trnavy. Na druhej strane aj extrémne búrky. Čo nás čaká? Nahradí voda rozprávkovú soľ z rozprávkovej klasiky. Bude voda nad zlato? Téma pre klimatológa Jozefa Pecha.   Už v horizonte zmeny desaťročia Slovensku podľa neho hrozí klimatický režim, ktorý majú v súčasnosti v strednom Turecku či strednom Grécku.   99,5 percenta Slovenska je podľa klimatológa Jozefa Pecha konfrontovaných suchom. Zvlášť oblasť Gemera.   Z vody sa už dnes musí stať strategická surovina so strategickou ochranou.   Politická opcia pre elektromobilitu je podľa Pecha „úspechom loby“, ktorá ale ide proti záujmom samotnej planéty. Za obzorom preto vidí kritický obrat, ktorý si vynúti samotná kritická klimatická situácia.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Je X vecí, ktoré na nej obdivujem a je X veci, ktoré na nej milujem, ale nikdy som o tom verejne nehovoril a ani o tom hovoriť nebudem. To je iba medzi nami. Najcennejšie pre mňa je, keď môžeme byť spolu, iba sami pre seba,“ hovorí partner hlavy štátu Juraj Rizman. Aké je to stáť po boku prezidentky? V Spojených štátoch by sme ho pokojne mohli volať aj „prvý pán repubiky,“ no v skutočnosti sa môže zdať, že oficiálne hrá takpovediac akési druhé husle. Partner prezidentky Juraj Rizman si ale s oficiálnym titulom starosti nerobí. Nemilujem prezidentku, milujem konkrétnu osobu vo funkcii prezidentky, tvrdí. Aké je to stáť po boku hlavy štátu, čo to konkrétne znamená a aká je vlastne prezidentka v súkromí? Kto je Zuzana Čaputová, keď sa vypnú kamery a mikrofóny, akú rolu v riadení štátu hrá jej životný partner a čo si on myslí o aktuálnych spoločenských témach? Ráno Nahlas s partnerom prezidentky Jurajom Rizmanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Putinova agesia už trvá 125 dní, s odstupom času je svet opäť svedkom raketových útokov na celom území Ukrajiny, a to aj z územia Bieloruska. A to všetko v čase, keď sa predstavitelia najsilnejších ekonomík sveta stretávajú na sumitoch – či už v Nemecku zoskupenie G7 a v Madride zas lídri členských krajín Severoatlantickej aliancie.   Rusko je technicky v defaulte – aj pre sankcie nie je schopné splácať svoj zahraničný dlh, na druhej strane zarába na historicky najvyšších cenách plynu či ropy. Čo zostáva zvyšku sveta? Téma pre analytika výskumného centra pražskej asociácie pre medzinárodné otázky Palva Havlíčka.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák

V politike sa začala rozvíjať spolupráca klerikálov, slovenských orbánovcov s rôznymi formami neoľudáctva a kryptofašizmu. Hľadá sa už len príbeh Veľkej lži, ktorými populisti spoločnosť dostatočne rozdelia a zradikalizujú, hovorí sociológ Michal Vašečka. Demokratická politická scéna, reprezentovaná najmä populistami, podľa sociológa Michala Vašečku stratila už prakticky akékoľvek zábrany a vybrala sa na cestu zjednocovania spoločnosti cez hľadanie obetí, na ktoré bude možné zvaliť svoju neschopnosť riešiť základné existenčné otázky dnes už doslova kolabujúceho štátu. Za jednu z najpravdepodobnejších obetí označil Vašečka komunitu LGBTQ. Odkiaľ pramení tá až neuveriteľne silná skepsa Slovákov k demokracii, Európskej únii, ako i volanie prakticky polovice z nás po vláde silnej ruky, ktorú obnažili najnovšie prieskumy verejnej mienky? Prečo, aj keď sa ani zďaleka nemáme oveľa horšie, než naši susedia v Únii, sme tak veľmi frustrovaní, nahnevaní a uzavretí pred svetom a racionálnymi na faktoch a dátach založenými riešeniami? Prečo sa obeťou populistov môžu stať práve homosexuáli? No a napokon, skutočne nám vadia fašisti? Témy a otázky pre Sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Odsúdených a uväznených z politických dôvodov vyše 70-tisíc ľudí, neoprávnené rozsudky smrti vynesené nad piatimi desiatkami osôb, tábormi nútených prác prešlo viac ako 13tisíc občanov a internovaných takmer 5-tisíc rehoľníkov a rehoľníčok. V troch vetách načrtnutý krutý obraz 40tich rokov nadvlády komunistov u nás. A práve dnes je už druhý rok tento deň aj oficiálnym pamätným dňom – Dňom pamiatky obetí komunistického režimu.   Obdobie, ktoré u nás mapuje Ústav pamäti národa. A ten má už pár dní aj nového šéfa – Jerguša Sivoša, ktorý jeho hosťom dnešného Rána Nahlas.   „Ak Ústav pamäti národa nebude prešľapy komunizmu pripomínať, čoskoro na ne zabudneme, veď už dve generácie nemajú priamu skúsenosť s ním“, pripomína Sivoš. A ak sa na zločiny režimu zabudne, môže sa podľa neho „ľahko stať, že budú opakovať“.   ÚPN má vo svojich povinnostiach aj „určiť zodpovednosť“ za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie počas rokov komunistickej totality. „ÚPN dáva podnety na generálnu prokuratúru“, vysvetľuje Jerguš Sivoš. „Môžem povedať, že ústav ich podal viac ako päťdesiat.Žial, neboli sme úspešní ani v jednom konaní, lebo vždy bolo konštatované, že štátne orgány konali v zmysle vtedy platných predpisov“, tvrdí Sivoš.   „Ak hovoríme o otázke vyrovnávania sa s komunizmom, po právnej stránke je to veľmi ťažké, pretože očista, ktorá mala prebehnúť v polícii, v prokuratúre, v súdnictve, stále neprebehla“, dodáva nový predseda správnej rady ÚPN.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ministerstvo má v reforme nemocníc ambície, aby od roku 2024 pacient čakal na zákrok najmenej sedem dní a maximálne rok - čakacie lehoty sa líšia od typu zákroku. Ak by sa niekto na operáciu dostal neskôr, mal by nárok na poskytnutie zdravotnej starostlivosti v zahraničí.  Napríklad vrodené chyby oka musia byť vyšetrené do 30 dní a zápal oka do 10 dní. Na výmenu bedrového kĺbu či kolenného kĺbu budú čakať pacienti najviac rok. Ako chce ministerstvo docieliť ambiciózne plány? O reforme nemocníc sa porozprávame s Angelikou Szalayovou z ministerstva zdravotníctva. Ministerstvo ukázalo aj konkrétne kritériá, podľa ktorých sa nemocnice rozdelia do piatich úrovní. Ako to môže naozaj vyzerať v praxi? A sú čakacie lehoty pre operácie a zákroky reálne? Pýtali sme sa šéfa Asociácie nemocníc Mariana Petka. O téme sa rozprávame aj s Dušanom Zacharom z Ineko. Podmienky pre nemocnice vrátane čakacích lehôt zverejnilo ministerstvo vo vyhláške, ktorá je aktuálne v pripomienkovom konaní. Moderuje Denisa Hopková.

Ukrajina má veľkú šancu na víťazstvo, ak bude pokračovať finančná, humanitárna, ale najmä vojenská podpora civilizovaného sveta, ako i sankcie. Skutočným riešením by bolo, ak by sa Ukrajina vrátila do hraníc spred roka 2014. Konfliktom, ktorý rozpútal, Putin ohrozuje budúcnosť, ale i územnú celistvosť Ruska. Tvrdí to exminister financií, ale aj bývalý poradca ukrajinských ministrov Ivan Mikloš. Z niekoľkodňovej špeciálnej vojenskej operácie až k mesiace sa vlečúcemu brutálnemu a krvavému konfliktu. Tak vyzerá anabáza vojny, v ktorej Rusko koncom februára napadlo nášho východného suseda, Ukrajinu. Aká je budúcnosť tohto konfliktu, dokedy sa Ukrajina dokáže brániť, o čo Rusku v vlastne ide a prečo sa začína na Západe rozpadať jednota v podpore brániacej sa Ukrajiny? Čo by malo byť legitímnym cieľoom prípadných mierových rokovaní a koho sankcie voči Rusku viac bolia, Rusov či nás? Témy Rána Nahlas s exministrom a poradcom prezidentky Ivanom Miklošom. Hovoriť však budeme aj o jeho nástupcovi v kresle ministra financií Igorovi Matovičovi, politike vlády čeliacej dnes už dvojcifernej inflácii, ako i o tom, ako je Slovensko pripravené čeliť čoraz viac sa zhoršujúcej sa ekonomickej i bezpečnostnej situácii vo svete. Pekný deň a pokoj v duši s Ránom Nahlas želá Braňo Dobšinský.

Rusko je veľké iba rozlohou, ale chce sa ďalej tváriť ako veľmoc. Putin možno autenticky verí, že Ukrajinci mali šancu byť Rusmi, ale nevyužili ju. Žijeme vo svete, kde platí právo silnejšieho a väčší štát môže diktovať podmienky občanom menšieho štátu? Odpovie filozof zo Slovenskej akadémie vied Michal Lipták. Smer sú oportunisti a sú ideologicky flexibilní – a ich proruskosť sa dá vysvetliť aj nostalgiou časti populácie za bývalým režimom. Slovenská diskusia je posunutá doprava – a to už od čias Ivana Mikloša. Slováci totiž k transformácii pristúpili tak, že boli kapitalistickejší ako kapitalisti. Ivan Mikloš sa preceňuje – a ekonomicky sa nám darilo vďaka členstvu v EÚ a nie vďaka pravicovým reformám, tvrdí ľavicový intelektuál Lipták. Ako do toho zapadá Richard Sulík? Inšpiruje sa starými teóriami a politikmi spred 40-tich rokov – Reaganom a Thatcherovou. Jeho myšlienky dnes na západe určite nie sú mainstream, ale zapadajú skôr do rámca nemeckej krajne pravicovej AfD. Moderuje Peter Hanák.

Facebookovo blokovaný poslanec Blaha na jednej strane, na druhej desaťtisíce eur pre dezinfoweby z pokladne vládnej strany predsedu parlamentu Borisa Kollára! Dve správy posledných dní, ktoré vrátili do verejnej debaty tému dezinformácií a postoja k nim. Bijú sa pri nich dve pozície: právo na slobodu prejavu verzus zodpovednosť za obsah. A k tomu ďalšia – nemenej dôležitá: finančná podpora straníckych kás pre pochybné weby. Témy pre Tomáša Kriššáka, experta pre oblasť dezinformácií a kyberbezpečnosti.   „Prípad správania sa Ľuboša Blahu v digitálnych médiách, ktoré sa pýšia, že sú za otvorenú debatu, transparentnosť a diskusiu, nemá mať miesto, a to už len preto, že úplne popiera všetky spomenuté princípy“. Expert Kriššák naráža na prax administrátorov facebookového statusu poslanca Blahu, ktorí systematicky odstraňovali komentáre, ktoré s obsahom Blahovaných statusov nesúhlasili či polemizovali s nimi. Má ísť o 90 tisíc prípadov.   Dezinformačný ekosystém   Facebook však podľa Kriššáka nepostupuje systematicky a „rozhodne nie dostatočne“. Na 2,7 milióna svojich slovenských užívateľov má len jedného factcheckera.   Na tejto sociálnej sieti má byť 1800 stránok s dezinfo obsahom (buď ide o nepravdivý obsah, porušuje pravidlá komunity, polarizuje, šíri nenávistné prejavy). „Všetky tieto stránky už akoby vytvorili dezinformačný ekosystém, ktorý tu už nejaký čas máme a on ďalej narastá“, vysvetľuje Kriššák.   „Facebook by sa mal pozrieť nie na to, ako zoťať jeden pomyselný výhonok hydry, ale zamerať sa na ňu samú. Mali by sme sa pozrieť na jej charakteristiku, odkiaľ rastie“, dodáva. Dáta podľa Kriššáka naznačujú, že môže ísť až o koordinovanú činnosť s cieľom ovplyvniť spoločnosť.   „Zväčša majú ekonomický a politický prínos pre svojich tvorcov“, tvrdí Tomáš Kriššák.   A kto sú ti tvorcovia?   „Prakticky celá súčasná politická opozícia“, reaguje expert Kriššák. „Sú tam niektoré mimoparlamentné strany, hlavne strany extrémistických politikov. A tiež extrémistov, ktorí sa tvária, že sú akademici, no v skutočnosti ide o neúspešných politikov“, dodáva.   Rozhovor viedol Jaroslav Barborák.

Vladimir Putin tvrdí, že mu „historicky“ patrí aj časť územia NATO. Nepodceňujme ho, lebo už viackrát svoje hrozby naplnil, hovorí energetický analytik Karel Hirman. Mali by sme hľadať alternatívy voči fosílnych palivám, nie výnimky na ruskú ropu. Rusko predá menej ropy a plynu, ale keďže ich ceny sú vyššie, stále má dosť peňazí. Mali by sme menej tankovať? Štát má podľa energetického analytika Hirmana aj možnosti ako znížiť spotrebu ruských fosílnych palív – napríklad dať občanom peniaze na zateplovanie, tepelné čerpadlá a solárne panely. Fosílne palivá musíme nahradiť – trvalo a udržateľne. Na Slovensku môžeme kúriť aj drevom, ktoré je doma – a nemusíme posielať peniaze Putinovi za drahý plyn z Jamalu. Treba investovať do geotermálnej energie aj biomasy. Slovnaft je podľa neho súkromná firma a je aj chybou manažmentu, že berú ropu iba od Ruska. Moderuje Peter Hanák.

Čaká nás pár rokov dvojcifernej inflácie, potiahne ju najmä nárast cien energii. Môžeme tak prísť až o pätinu toho, čo dnes máme. Avizuje ekonomický analytik Michal Lehuta. Stav slovenských verejných financií je pritom veľmi zlý a ak sa chceme vyhnúť vyšším priamym daniam, na rad môžu prísť škrty vo výdavkoch či zmeny spotrebných a majetkových daní. Čakajú nás neľahké časy. Slovákov, ale i svet, drví vysoká inflácia, ktorá sa navyše mieša aj s avizovaným znižovaním rastu najvyspelejších ekonomík sveta. Medzi ekonómami sa tak začína skloňovať obávaný fenomén stagflácie. Naše verejné financie sú pritom vo veľmi zlom stave, ktorý celý ten náš permanentný život na dlh bude iba predražovať. Témou sa tak už čoskoro môžu staťaj škrty vo verejných výdavkoch, ale i nárast daní. Kde sa rozbehnutý inflačný kôň zastaví a za akú cenu si ho vlády, ale najmä centrálne banky, dokážu osedlať? Ako veľmi infláciou schudobnieme a dá sa v tomto období čakať, že nám zamestnávateľ rastúce ceny bude kompenzovať zvýšenými platmi? Môžeme si v tomto neľahkom období dovoliť rozšafné sociálne balíčky, doslova pre každého, a ako je Slovensko vlastne pripravené čeliť časom globálnej ekonomickej nepohody? Témy a otázky pre ekonomického analytika Michala Lehutu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Hoaxy, či inak dezinformácie – realita, s ktorou musíme počítať, ak chceme prežiť v časopriestore rozšírenom o rozmer online sveta. Naviac, ak sa na ich šírenie nasadzujú intelitentné nástroje. A paradoxne – zo strany sociálnych sietí a platforiem, ktoré majú plné ústa boja s nimi.   Na čo si dávať pozor v tejto nevyváženej vojne? Téma pre Jakuba Šimka z Kempelenovho inštitútu inteligentných technológií, ktorý problematiku podrobil hlšiemu štúdiu.   Sociálne médiá síce používame bezplatne, no nie zadarmo. V skutočnosti im platíme v podobe dát o nás samých. O našich preferenciách, záľubách. A svojou pozornosťou, teda časom, ktorý pred nimi trávime.   Toto oni potom predávajú zadávateľom reklamy, z ktorej žijú.   Pomáhajú si pritom akýmisi sofistikovanými mechanizmami samoučenia, kedy sa odporúčacie algoritmy na základe nášho správania na sociálnych sieťach postupne začnú učiť, čo sa nám vlastne páči, respektíve pri čom zostávame dlhšie.   A prišli na to, že zostávame dlhšie pri obsahu, ktorý v nás vyvoláva emócie, je kontroverznejší a veľa sa pri ňom diskutuje, často sa k nemu vraciame.   „Tie odporúčacie algoritmy si začali všímať, aké má taký obsah charakteristiky a začali ho úmyselne viac zobrazovať, lebo na jeho konci sú vyššie zisky“, vysvetľuje Jakub Šimko.   „Dezinformačný obah, alebo obsah s nízkou informačnou kvalitou, ktorý tvrdí niečo pochybné, práve takýto obsah má vlastnosti, ktoré pri sebe používateľov držia. Takýmto spôsobom sa tieto algoritmy začali podieľať na väčšom šírení nepravdivého obsahu, lebo jednoducho viac pútal pozornosť“, dodáva.   Spomínaný algoritmus má ako cieľovú funkciu podľa Šimka nastavenú maximalizáciu času, ktorý používateľ strávi na danom sociálnom médiu.   „Samozrejme, keby majitelia sociálnych sietí chceli, cieľovú funkciu môžu stanoviť inak. Mohlo by to byť napríklad väčšie rozširovanie rozhľadu, zobrazovania celého spektra názorov a podobne. Ale žiadne z takýchto nastavení negeneruje sociálnym médiám toľko peňazí“, vysvetľuje Jakub Šimko.   V podcaste sa dozviete, ako sa sociálne siete podieľajú na šírení dezinformácií, čo z toho majú a ako sa pred nimi chrániť.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Minister zdravotníctva sa po dlhých rokoch čakania, ale i odborných diskusii, pokúsil uľahčiť transrodovým ľuďom proces tranzície, ale aj ich občiansky život. Poslanci OĽANO ho však z politických či náboženských dôvodov jednoducho stopli. Rétorika viacerých mienkotvorných politikov je pritom voči tejto komunite doteraz mimoriadne konfrontačná ako i ľudsky nesmierne zraňujúca. Ako sa teda komunite transrodových ľudí na Slovensku žije a čo všetko sprevádza proces tranzície? No a prečo majú niektorí politici až obsedantnú potrebu riešiť práve túto tému? Ráno Nahlas s otcom transrodového Gabriela ako i zakladateľom festivalu transrodovej kultúry Waldemarom Švábenským. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

„Hašteria sa, kto príde do čela nášho protestu, namiesto toho, aby jednoducho rozhodli o pomoci, je to absurdné“. Pohľad Viktora Križa zo Slovenskej komory učiteľov v kontexte blížiaceho sa celoslovenského protestu, ktorý organizujú školskí odborári.   Učitelia protestujú, lebo posledné zvyšovanie platov je minulosťou, ktorá má už dva roky. „Naposledy sa platy zvyšovali k prvému januáru 2020, ešte za predchádzajúcej vlády“, vysvetľuje Križo. „Aktuálne k tomu musíme pripočítať jedenásť percentnú infláciu“, dodáva.   Problémom aj samotný rezortný minister   Pre Slovenskú komoru učiteľov však nie sú problémom len peniaze. „Minister školstva si s nami za dva roky nebol schopný sadnúť a diskutovať, napriek tomu, že sa podieľame na príprave legislatívy“, tvrdí Križo.   Viktor Križo tvrdí, že ministerstvo dnes síce deklaruje, ako je na strane učiteľov, „no za dva roky sme nevideli jediný reálny krok zo strany rezortu“.   „Minister nie je schopný za rok zabezpečiť napríklad tablety, ktoré dostal z Európskej únie. Stačil by lusk prstom“, ilustruje Križo.   „Po dvoch rokoch si dovolím povedať, že nie je kompetentný na riadenie svojho rezortu“, tvrdí Križo z predsedníctva Slovenskej komory učiteľov.   Len do konca tohto roka má v systéme chýbať do dve tisíc učiteľov. „Otázka je, kto bude tie deti učiť“, pýta sa Križo. „Učitelia odchádzajú, sú frustrovaní“, vysvetľuje. Dôvodom má byť zlé nastavenie systému a slabé finančné ohodnotenie.   Boj na mnohých frontoch – demokratizácia na školách   „Bojujeme preto, aby sme do škôl pritiahli nielen kvalitných učiteľov, ale aj ich riaditeľov“. Práve od riaditeľov podľa Viktora Križa závisí vo veľkom, aká atmosféra panuje na školách.   „Systém odmien je nastavený tak, že kto je lojálny k riaditeľovi, má ich vyššie, nikto nevie, na základe akého kľúča“, ilustruje situáciu na školách.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vojna vedená Vladimirom Putinom trvá už viac ako 100 dní. Čo majú dnes Rusi na Ukrajine pod svojou kontrolou a čo sa deje v okupovaných ukrajinských územiach? „Cherson je dnes známy napríklad partizánskym hnutím. Partizánsky odboj na okupovaných častiach Ukrajiny nie je žiadna novinka," hovorí novinárka Stanislava Harkotová, ktorá sa téme Ukrajiny venuje už roky. Ako sa podpísali týždne vojny na ukrajinskej a ruskej armáde? A čo hovoria ruskí zajatci, prečo prišli bojovať na Ukrajinu? „Nevedia odpovedať na otázku, alebo krčia ramenami. Alebo povedia, že netušili pretože im zobrali týždeň predtým telefón a boli v tom, že budú na cvičení." No a čo ukazuje ruská armáda o ruskej spoločnosti? Vypočujte si Ráno Nahlas s reportérkou Aktualít Stanislavou Harkotovu. Moderuje Denisa Hopková.

Konferencia biskupov Slovenska pozvala na prednáškové turné konšpirátorku, ktorá odštartovala konšpirácie o tzv. gender ideológii, tvrdí politológ z Univerzity Komenského Pavol Hardoš. Nemalou mierou k tejto konšpirácii podľa neho prispel aj bývalý pápež Benedikt XVI. Niektorí ľudia majú sexuálnu úzkosť – nepokoj z rozprávania o sexe. Rozpad OĽaNO sa už deje a bude záležať, na ktorú stranu sa pridá premiér Heger. Je tu priestor na novú stranu? A má Zuzana Čaputová šancu na znovuzvolenie za prezidentku? Politológ Hardoš má aj prepočet, koľko percent by mohla získať strana vedená Zuzanou Čaputovou v parlamentných voľbách. Matovičovu rétoriku o jeho balíčku nazýva orgiami manipulatívnosti. Podľa Pavla Hardoša sa nesmieme nechať zatiahnuť do rozdelenia spoločnosti na prorodinnú a protirodinnú časť. Ak sa preberá jazyk manipulátora, manipulátor už vyhráva. Slovensko podľa neho nie je konzervatívne ani liberálne, ale podstatne farebnejšie. Čo by sa muselo stať, aby po ďalších voľbách nevládli spolu Hlas a Smer? Hovorí sa o ďalšej stredovej a prozápadnej strane, ktorá by bola novou SDKÚ. V tej však liberálov a konzervatívcov spájala hrozby zo strany Mečiara a cieľ vstupu do EÚ. Bude dnes na takéto spojenie ako hrozba stačiť ruská agresia? Moderuje Peter Hanák.

„Problém je, že tu máme ideu štátnosti ako dogmu, ktorá je takpovediac nadradená a nedoknuteľná, nech sa deje za jej závojom čokoľvek. Tak ako sa za ňou dali počas vojnového slovenského štátu zločiny proti ľudskosti,“ hovorí filozof Fedor Blaščák. Ako to, že prezidentka vyznamenala ľudí, ktorých pre ich odboj popravila komunistická totalita no zároveň sa ešte predtým stihli angažovať v mene ľudáckej totality? Prečo sú pre nás dobrí tí Naši „hnedí“ iba preto, že sú proti červeným a prečo, keď vieme jasne odsúdiť zločiny hnedých, rovnako strašné zločiny Našich „červených“ sme odsúdiť doteraz nedokázali? A čo tento relativizmus robí so slovenskou národnou chrbticou? O vyznamenaných hrdinstvách tzv. Bielej légie, ale aj o možných zločinoch jej členov? O tom, či na Slovensku opäť dvíha hlavu neoľudáctvo a prečo sme za zločinmi komunizmu nakreslili tak strašne hrubú čiaru, ale najmä o tom, prečo je pre nás mať svoj štát neraz oveľa viac než to, aký je to vlastne štát? Ráno Nahlas s filozofom Fedorom Blaščákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.  

Čínska práčka - Od mafie cez tajných až po špičky daniarov. Ako Suchoba, Böhm a iní Slováci točili milióny v čínskej práčke. Titul víťaznej práce tohtoročného osemnásteho ročníka Novinárskej ceny. A jej autorom je náš - a teda člen redakcie portálu Aktuality.sk - Peter Sabo.   „Princíp čínskej práčky: dostať peniaze z nezdanenej hotovosti do Číny“, vysvetľuje. A pokračuje možnosťami, ako to funguje.   „Sú dve možnosti, ako to funguje. Prvá spočíva v tom, že hotovosť sa nosila do banky, kde sa vkladala na účty rôznych firiem, ktoré sa oficiálne tvárili, že nič nerobia. Napriek tomu, že vôbec nepodnikali, odchádzali z nich milióny eur cez internet banking do Číny“, hovorí ocenený novinár Aktualít Peter Sabo.   O druhom spôsobe hovorí Peter Sabo nasledovné: „Aj na Slovensku boli ľudia, ktorým sa hodilo mať nevystopovateľnú hotovosť a ktorým nevadilo, že pochádza z nezdanených obchodov. Takéto poniaze boli určené napríklad na uplácanie. „Využívali to ľudia, ktorí mali dočasne legálne peniaze (napríklad z DPH podvodov), ktoré potrebovali expresne rýchlo dostať do hotovostnej formy“.   Aký bol príbeh víťaznej investigatívy? Na jej počiatku bol súbor strohých dát o bankových účtoch. Na jej konci aj špeciálny policajný tím zriadený práve pre tento typ trestnej činnosti.   V podcaste s oceneným investigatívcom portálu Aktuality.sk môžete nahliadnuť na prácu investigatívnych novinárov, na spôsoby, ktorými eliminujú možné ohrozenie seba aj svojho okolia, na princípy tzv. vyšetrovacej žurnalistiky.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Trvalá pomoc chudobným a zároveň zredukovanie závislosti od Ruska aj klimatickej hrozby by bolo napríklad tepelné čerpadlo. Rozdávanie peňazí rodinám na vyššie energie znamená, že viac peňazí skončí vo vreckách firiem obchodujúcich s ropou, tvrdia v dnešnom podcaste klimatické aktivistky Lucia Szabová a Dorota Osvaldová. Ako sa môžeme pozrieť našim susedom do očí, keď cez výnimky na ruské energie financujeme ich vraždenie? Podľa Greenpeace nie je riešením vymeniť ruskú ropu za inú ropu – lebo ak nám ropu pošlú Saudi, nepošlú ju do Indie – a India si kúpi tú ruskú, hovorí Dorota Osvaldová z Greenpeace. Musíme znížiť spotrebu ropy – a až potom sa znížia jej ceny. Greenpeace má aj konkrétny plán ako znížiť spotrebu ruských energií – napríklad obmedziť krátke lety či pracovné cesty. Rozdávanie dotácií rodinám na zdražené energie je podľa klimatických aktivistov zlé riešenie, lebo tieto peniaze v konečnom dôsledku skončia vo vreckách firiem, ktoré ťažia fosílne palivá a obchodujú s nimi – a teda najmä v Rusku. Namiesto toho by vláda mala chudobným rodinám zaplatiť napríklad tepelné čerpadlá. Čo môže každý z nás urobiť vo svojom individuálnom živote, aby sme znížili závislosť od Ruska a neprispievali na vojnu a zároveň chránili životné prostredie? Ktoré zmeny majú zmysel a ktoré sú len kvapka v mori? Stačí recyklovať či treba predať auto? Moderuje Peter Hanák.

Neviem pre koho je táto krajina, mladí tu nevidia perspektívu a o starých nie je dobre postarané, sociálny rozmer štátu nezvládame, hovorí exminister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. Okrem kritiky matovičovej rodinnej revolúcie, výčitky smeruje aj k aktuálnemu ministrovi práce, ktorý restuhodne zanedbáva nutnosť zmeniť spôsob valorizácie penzii ako i nevyhnutnú reformu druhého piliera. Slovenskou politikou dnes hýbe predovšetkým takzvaná rodinná revolúcia z dielne ministra financií Igora Matoviča. Sociálny štát to sú však aj politiky v oblasti penzijného systému, starostlivosti o invalidov či nastavenie takzvanej hmotnej núdze. Smutným faktom totiž je, že počet ľudí žijúcich pod hranicou takzvanej príjmovej chudoby sa na Slovensku prakticky už roky takmer nemení. Zo 435 eur a menej tak mesačne u nás musí vyžiť aktuálne vyše 600 tisíc ľudí. Pre koho vlastne je teda tento náš údajne sociálny štát? A čo s penziami či nastavením životného minima, od ktorého sa následne odvíja množstvo rôznych sociálnych dávok? V dnešnom Ráne Nahlas na to odpovie exminister práce, sociálnych vecí a rodiny Jozef Mihál. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Dnes ide do kín nová hraná slovenská rozprávka Zakliata jaskyňa. Hlavnú, no tentoraz zápornú postavu, hrá Táňa Pauhofová. Režírovala ho Mariana Čengel-Solčanská, ktorá nakrútila napríklad Sviňu alebo Únos. Zakliata jaskyňa bude aj novou slovenskou vianočnou rozprávkou. Bude to nová klasika na Štedrý deň? Okrem iného má aj enviromotív. V rozhovore s Marianou Čengel-Solčanskou sme sa pýtali aj na to, či je spokojná s tým, ako film Sviňa pred voľbami ovplyvnil spoločnosť. Z výsledku volieb bola šokovaná a sklamaná. Geissenovci sú podľa nej vrchol nekultúry a skutočná kultúra túto vládu nezaujíma. Čo by mala vláda urobiť inak v prístupe ku kultúre? Je problém iba v peniazoch? Moderuje Peter Hanák.

Mestá a obce sú v štrajkovej pohotovosti. Sú nespokojné s podobou a prijímaním tzv. protiinflačného balíčka. Namiesto rokovaní oznamovanie, namiesto finančného dobíjania zas len ďalšie odoberanie peňazí – vyčítajú vláde a parlamentu. V kritike už majú aj spojencov: zamestnávateľské združenia a odbory. Práve dnes s nimi ladia ďalší postup.   Namietajú, že vyše miliardový protiinflačný vládny balíček majú takmer spolovice (600 miliónov eur) zaplatiť samé.   Na položenie samospráv sme sa pozreli s Michalom Kaliňákom zo Združenia miest a obcí Slovenska.   „Nemôžeme sa uspokojiť s tým, že mestá a obce budú bankomatom pre štát. Nemôžeme sa uspokojiť s tým, ak dostávame mnohé rozhodnutia len oznamovacou vetou, bez možnosti ich ovplyvňovať“, vysvetľuje Kaliňák.   Výstražný štrajk má byť signálom pre vládu a parlament. „Ak sa veci nezmenia, samosprávy prestanú vykonávať prenesený výkon štátnej správy, začnú štátu vystavovať symbolické faktúry, alebo budú čakať, kým si to u nich štát nanovo objedná“, vysvetľuje ústredný riaditeľ kancelárie Združenia miest a obcí Slovenska.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Na rovnaké udalosti sa pozeráme optikou ruských médií a toho, ako sa o nich píše v renomovaných zahraničných médiách“. Rasťo Kužel, výkonný riaditeľ mimovládnej organizácie Memo98, opisuje najnovší projekt na odkrývanie Putinovej propagandy o vojne na Ukrajine.   Hovorí o „osvedčených sovietskych metódach“. Ktoré to sú? Najtradičnejšou sú ruské štátne televízne kanály.   „Putin sa postupne zbavil všetkých hoci len potenciálne kritických staníc. Po 24. februári tam už slobodných médií niet“, tvrdí Kužel.   „Aj vďaka špeciálnej legislatíve každý, kto by prišiel s iným názorom, končí vo väzení“, dopĺňa. Aktuálne Putinove kroky mu už pripomínajú stalinské časy „tvrdých represálií“.   „Element strachu a emócii spôsobuje, že ľudia ani nechcú hľadať alternatívu k štátnej propagande“, vysvetľuje položenie obyčajných Rusov.   Memo98 napriek tomu začal s projektom monitoringu toho, čo sa o vojne vysiela v ruských štátnych televíziách a píše v novinách. Rovnako si všíma aj sociálne siete. A ruskú verziu udalostí potom konfrontuje s tým, ako sa na ne pozerajú svetové médiá.   Akýmsi „výkričníkom“ pre vojnovú propagandu Vladimíra Putina sú matky zavraždených ruských vojakov. „Čo je to za štát, ak sa pre informácie o svojich deťoch radšej obrátite na ‚nepriateľskú‘ stranu? Hnev týchto matiek bude zdrojom domáceho nesúhlasu a odporu“, tvrdí analytik.   Bulletin je okrem angličtiny aj v ruštine a každé nové číslo zachytáva udalosti predchádzajúceho týždňa. „Chceme ním aj otvárať oči“, tvrdí Rasťo Kužel, výkonný riaditeľ Memo98.   Monitoring pripravuje tím ľudí, medzi ktorými sú aj samotní Rusi.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Putinovo Rusko sa vracia k uvažovaniu, ale aj metódam, totalitného Sovietskeho zväzu. Putin je ideovým dedičom Lenina i Stalina, vymenili sa iba lži, ktorými dnešné Rusko manipuluje ľuďmi, hovorí spisovateľ Peter Juščák. Súčasné Rusko sa zo svojich dejín totalitného Sovietskeho zväzu nijako nepoučilo, práve naopak - vracia sa k brutálnym represívnym metódam tajnej polície NKVD, kde jednotlivec neznamená vôbec nič. "To je katastrofa to ich myslenie, myslenia tejto veľmoci, ktorá tak ako myslela v roku 1945, keď násilne a protiprávne odvliekla tisícky nevinných Slovákov do gulagov, myslí aj dnes," tvrdí Peter Juščák. Autor knihy Odvlečení, ktorá mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorých pri oslobodzovaní Červenou armádou násilne odvliekla sovietska tajná služba do gulagov v ZSSR. Tam na dlhé roky skončili mnohé úplne nevinné, neraz absolútne náhodné obete zo Slovenska aby tam tam celé dlhé roky, doslova za neľudských podmienok, otročili na rôznych stavbách či v baniach. Informácie o možných hromadných deportáciách ukrajinských detí putinovým Ruskom ho preto vôbec neprekvapujú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Učitelia sa cítia ako rukojemníci sporu SaS a Oľano, hovorí v podcaste šéf učiteľského odborového združenia Pavel Ondek. V júni chystajú protest: A ak sa platy nezvýšia o 10%, v septembri nevylučujú štrajk. V školách by sa tak napríklad mohlo prerušiť vyučovanie. Vláda podľa nich sľubovala zvyšovanie platov, no zatiaľ ide o prázdne sľuby. Minister školstva Branislav Gröhling (SaS) a minister financií Igor Matovič (OĽaNO) sa totiž už nejaký čas sporia, kde zobrať peniaze pre učiteľov. Tým nestačí 3% navýšenie od júla a dôvodia infláciou.  Podľa analytika Michala Rehúša, ktorý v minulosti šéfoval Inštitútu vzdelávacej politiky sa jasne ukazuje, že zvýšenie miezd učiteľov nie je priorita ani pre Oľano a ani pre SaS, odkiaľ pochádza minister školstva. Chybu vidí na oboch stranách. Faktom je, že pre nízke platy v školstve sa už dnes potýkame s tým, že nám chýbajú učitelia – a predpoklad ministerstva školstva je, že nám o pár rokov môže chýbať viac ako 8-tisíc pedagógov. Ak teda nevyriešime situáciu čo najskôr, zo škôl nám môžu vychádzať deti napríklad bez dostatočných vedomostí v matematike či angličtine. Zvýšia sa teda platy učiteľov alebo nie? V podcaste budete počuť aj rozhovor so šéfom rezortu školstva Branislavom Gröhlingom. Podcast Ráno Nahlas nahrávala Denisa Hopková.

„Brali to ako skúšku a dnes sú hrdé na to, že si dokázali stáť za tým, pre čo sa rozhodli, celých tých 40 rokov diktatúry, ktorá ich šikanovala,“ hovorí o hlavných hrdinkách svojej knihy reportérka Aktualít Ivana Hečková. Kniha prináša autentické svedectvo o snahe komunistického režimu zlikvidovať ženské cirkevné rehole. Napriek čoraz viac sa šíriacemu pozitívnemu sentimentu na doby socializmu, pravdou je, že bývalý totalitný režim bol plný násilia, represie, kolektívnych trestov, ako aj snahy zásadne zasahovať do životov i osudov celých skupín obyvateľstva. Jednou z takýchto akcií, v ktorej komunisti, v mene svojej tentoraz doslova bezbožnej ideológie, dramaticky prevrátili mnohé ľudské osudy, bolo aj rušenie ženských rehoľných rádov. A tak sa nedobrovoľne stali obeťami, ale paradoxne aj hrdinkami, komunistického režimu i rádové sestry Viannea a Natália. No a práve ony sú hlavnými hrdinkami knihy „Jedna svieca stačí“ z pera reportérky Aktualít Ivany Hečkovej. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský        

Je skupina okolo Roberta Fica, Roberta Kaliňáka a Mareka Paru naozaj zločineckou skupinou? Ako sa to vôbec posudzuje? V podcaste Ráno Nahlas sme sa rozprávali s trestným právnikom Lukášom Turayom. Podľa experta z katedry trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského sú v obvinení Fica a Kaliňáka aj problematické body. Ak sa im dokáže, že páchali kriminalitu ako organizovaná zločinecká skupina, hrozí im prepadnutie majetku. Dokázať to však bude komplikované a je tu niekoľko nástrah. Aké sú znaky zločineckej skupiny, ako ich napĺňa Fico a Kaliňák a čo bude posudzovať súd? Dá sa Fico porovnávať s Černákom či Sýkorovcami? Podľa Špecializovaného trestného súdu sa aktuálne organizovaná trestná činnosť posudzuje inak ako v 90. rokoch – a nemusí vždy ísť o násilnú činnosť. Čo o tom hovorí judikatúra? A ak by Fico prišiel o majetok, môže mu ho vrátiť Ústavný súd? Rozhovor s Lukášom Turayom nahrával Peter Hanák.

Dostojevskij je presiaknutý ospravedlňovaním páchateľa, pravoslávím a imperializmom a aj ďalší veľkí ruskí autori boli imperialisti, hovorí oceňovaná slovenská spisovateľka Irena Brežná žijúca vo Švajčiarsku. Rusi podľa nej vedú koloniálne vojny a nechápu, že si menšie národy nechcú nechať diktovať. Na rozdiel od Nemcov si nikdy nepripustia chybu. Prezidentka Zuzana Čaputová cez víkend udelila Irene Brežnej štátne vyznamenie. Brežná emigrovala z Československa po sovietskej okupácii v roku 1968 a žije vo Švajčiarsku. Vyštudovala slavistiku,, filozofiu a psychológiu. Bola vo vojnách v Čečensku a publikovala o tom knihu Vlčice zo Sernovodska. V minulosti pracovala pre BBC a Slobodnú Európu, za svoje knihy získala napríklad Cenu Dominika Tatarku. Rusi podľa nej na Ukrajine postupujú podobne ako v Čečensku, snažia sa zdeptať obyvateľstvo. Zmenia niečo v Rusku matky zabitých vojakov? A poučí sa niekedy Rusko? Irena Brežná na Slovensku publikuje najmä vo feministickom vydavateľstve Aspekt. Pýtali sme sa jej, čo znamená feminizmus na Slovensku v porovnaní so Švajčiarskom. „Zlatokopky“ sú podľa nej antifeministický krok naspäť a ide o ženy, ktoré podľahli konzumu. Rozhovor viedol Peter Hanák.

Po mesiaci skrývania v úkrytoch a sporadického nočného vychádzania sa niektoré deti na Ukrajine boja denného svetla“. O svojej skúsenosti s Putinovou agresiou hovorí Anton Frič zo Spišskej diecéznej charity. Bol medzi prvými, ktorý prišiel pomáhať utečencom pred vojnou na hranicu s Ukrajinou. Dnes tam týždenne vypraví aj do šesť kamiónov pomoci.   Bývalý spravodajský fotograf, utečencom pomáhal už v konfliktoch v Iraku či Kurdistane, presídlencom z Doneckej a Luhanskej oblasti už v roku 2014.   „Nikdy som si nepredstavoval, že niečo podobné budeme zažívať za našimi hranicami“, tvrdí.   S ukrajinskou charitou spolupracoval ešte v mierových časoch, staré kontakty tak využíva na pomoc v aktuálnej situácii. Na ukrajinskej hranici bol medzi prvými, hneď v prvých hodiných prvého dňa horúceho konfliktu 24. februára.   „Zažíval som to už v Iraku. Vedel som, že keď niekde začne vojna, ľudia sa ihneď zdvihnú a utekajú, lebo sa boja“, tvrdí.   Aké boli prvé hodiny? „Tam bol trašný chaos. Autom sa tam ani nedalo dostať, lebo to bola zahltené čakajúcimi. Samotní vojaci a colníci to veľmi nezvládali. Boli totiž v bežných stavoch, ako fungujú v mierových časoch.“   Neskôr sa dostal aj ďalej – bol v ostreľovanom Kyjeve, prespal v metre, „aby pochopil situáciu tých, čo sa tam ukrývali“. Irmiň, Buča, Hostomeľ, Brovary, Veľká Dymivka – to sú ďalšie miesta spojené s bojmi a vojnovými zverstvami.   „Človek ani fotiť nechce. Počúvate tých ľudí a ešte keď vám to rozpráva dievča vo veku vašej dcéry, veľmi ťažko to prežívam.“   „Rozprával som sa s rodinou, ktorá nastúpila do evakuačného autobusu. Ich starí rodičia zostali na mieste, nechceli opustiť, čo si celý život budovali. A oni videli z toho autobusu, že všetkých ľudí, ktorí nenastúpili, Rusi pre ich očami – a boli tam aj deti – jednoducho postrieľali.“   „Stretli sme sa s deťmi, ktoré tridsať dní boli v krytoch. Boja sa denného svetla. Vonku vychádzajú iba večer. Aj to iba po naliehaní a prosbách rodičov. Tie traumy sú tam pre mňa najťažšie, lebo sám mám veľa detí“, tvrdí Anrton Frič.

Takmer dva milióny sporiteľov a naakumulovaných vyše 11miliárd eur. A väčšina – vyše 65percent úspor v garantovaných a teda menej výnosných fondoch. Druhý dôchodkový pilier v číslach. Kritizovaný, lebo málo výnosný. Málo výnosný, lebo zanedbaný – či už zo strany regulátora a rovnako zo strany jeho používateľov. Má sa to ale zmeniť, signál prichádza z rezortu práce a sociálnych vecí, ktorý pripravil legislatívne zmeny. Pozrieme sa na ne s Janou Polakovičovou Kolesárovou, ktorá vedie dôchodkovú sekciu.   Čo ministerstvo navrhuje?   Najdôležitejšou zmenou je zavedenie tzv. predvolenej investičnej stratégie. Chce ňou vyriešiť problém veľkej časti sporiteľov, ktorí sú v málo výnosných dlhopisových fondoch. Presunom úspor do výnosnejších tak chce zabezpečiť ich lepšie zhodnotenie, čo je predpokladom pre vyššie dôchodky.   V podcaste sa dozviete ďalšie podrobnosti o pripravovaných zmenách, medzi iným o navrhovanom rušení či znižovaní poplatkov za správu a vedenie účtov, či nové pravidlá pri vyplácaní súkromných dôchodkov.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O deťoch hovoríme ako o tom najcennejšom a najhodnotnejšom, čo v spoločnosti máme. Je tomu však naozaj tak?  Fráza, dnes je to pre väčšinovú spoločnosť len fráza, hovorí kandidátka na post detskej komisárky Janette Motlová. Podľa nej sme v ochrane práv detí 30 rokov spali a je načas dať hlas deťom, ktoré sú spoločnosťou prehliadané a nevidené. Brutálna detská šikana v Miloslavove, desiatky tisíc detí, ktoré boli v čase pandémie odstrihnuté od možnosti plnohodnotného  vzdelávania, rastúce domáce násilie ako i množstvo prípadov zneužívania detí, matky samoživiteľky existujúce na hranici chudoby, ale aj nedostatočný počet detských psychiatrov či možností umiestniť dieťa so špecifickými potrebami do vzdelávacieho systému či mu zabezpečiť odbornú pomoc. Tieto fakty, zrejme viac než akékoľvek deklarácie a frázy, vypovedajú dosť o svete, v ktorom naše deti dnes musia žiť. Čo s tým a ako pomôcť tým, ktorí sú dnes najslabšími členmi nášho spoločenstva no už o chvíľu budú tými, kto ho bude riadiťí, teda našimi deťmi? Ráno Nahlas s kandidátkou tretieho sektora na post komisárky pre deti Janette Motlovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský 

Ak sa chceme vyznať v Putinovi, treba si pripomenúť diagnostiku narcistickej ako i paranoidnej poruchy osobnosti a to navyše v kombinácii ešte aj s antisociálnymi črtami jeho povahy, hovorí na margo imperiálnej a aktuálne aj agresívnej politiky Ruska psychiater Jozef Hašto. Čo sa to deje v hlave prezidenta Ruska Vladimíra Putina a aké sú psychologické korene ruskej expanzívnosti? Ako sa tak veľký a kultúrne bohatý národ dokázal tak rýchlo mentálne znacifikovať? Kde sa v nás berie taká krutosť, s akou sa ruské vojská správajú voči civilnému ukrajinskému obyvateľstvu, zvlášť voči ženám a kto sú to tí, ktorí to páchajú? No a ako sa človek dokáže vyrovnať s tak hlbokými a násobnými traumami, akými prechádzajú mnohí ukrajinskí utečenci, ktorých stretávame aj tu u nás? Témy pre psychiatra Jozefa Hašta. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

Putinova agresia na Ukrajine má dva mesiace. Dátum padol presne na čas pravoslávnej veľkej noci, ktorá je pre Ukrajincov i Rusov tradične slávnostným okamihom. A hoci Vladimír Putin nevypočul volanie po aspoň sviatočnom „stíchnutí zbraní“ – na čo vyzýval pápež František či ekumenický patriarcha Bartolomej, Kyjev privítal zatiaľ najvyššiu diplomatickú rezprezentáciu Západu – šéfa americkej diplomacie a obrany. Hýbe sa tiež najvyššie vedenie OSN – a to po trajektórii Ankara-Moskva-Kyjev. A Petntagon organizuje na jednej zo svojich európskych základní veľký summit o budúcnosti konfliktu. Čo na to Vladimír Putin? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.   Moderuje Jaroslav Barborák.

„Štát si cení špičkových športovcov, víťazov olympiád, prečo to nerobí so špičkovými umelcami?“ - pýta sa Marián Turner, ktorý je od začiatku tohto roka novým generálnym riaditeľom Slovenskej filharmónie.   Stretli sme sa na veľkonočnom festivale Berlínskych filharmonikov v nemeckom kúpeľnom meste Baden Baden, kde v spoločnosti svetovej hudobnej špičky vystupoval aj Slovenský filharmonický zbor.   Pod taktovkou šéfdirigenta Berlínskych filharmonikov, ruského dirigenta Kirilla Petrenka, tam predviedli dve opery ďalšieho významného Rusa Petra Iľjiča Čajkovského: Pikovú dámu a Jolantu.   V kontexte Putinovej agresie na Ukrajine tak šlo aj o paradox. „Puškin nie je Putin. Je to iný kontext. Kvalitnú kultúru nemôžeme vymazať“, vysvetľuje Marián Turner.   Podcastový rozhovor sme nahrávali v jednom z najväčších operných a festivalových domov sveta. Festspielhaus v Baden Badene má kapacitu 2500 miest. Slovenská filharmónia má 708 miest.   „Skúsme sa učiť od krajín, kde si vysokú kultúru vážia“, tvrdí šéf filharmónie Turner. „Vychádzajú pritom aj z prepočtov, ako sa kultúra prejavuje na ekonomike štátu. A štúdie ukazujú, že jej dosah sa blíži dosahu automobiliek“, dodáva.   Poukazuje však aj na fakt, že vysoká kultúra je prevenciou pred vojnami.   V rozhovore sa dozviete aj o tom, či pandémia a vojna na Ukrajine zdvihnú cenu kultúry na Slovensku a tiež, ako Marián Turner vníma silu ministerku kultúry, alebo ako sa stavia k situácii nespokojných sólistov v opere SND.   Moderuje Jaroslav Barborák.

S ruskou agresiou voči Ukrajine prišli na Slovensko už státisíce vojnových utečencov, mnohí prišli o domov, mnohí aj o tých najbližších. „Utrpeli mnohonásobné traumy, ktoré ešte nestihli sami spracovať. Treba im dať čas a najmä, pocit bezpečia, hovorí ukrajinský psychiatrička Myroslava Hankáková. Sú tu a sú ich tisíce, utečenci z vojnou zmietanej Ukrajiny. Ako im dať pocit bezpečia a ao vlastne s nimi hovoriť po tom, čo prežili? A ako samotní Ukrajinci spracovávajú svoje vojnové traumy a čo im pomáha? No a aké sú ich potreby v tejto neľahkej situácii vykorenenia z ich domovov, neraz iba s tým najnutnejším, čo sa dalo zobrať pri úteku? No a napokon, ako povedať dieťaťu, že jeho otec padol pri obrane vlasti? Témy pre psychiatričku z Ukrajiny Myroslavu Hanákovú, ktorá žije a pracuje na slovensku už deviaty rok. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský    

„Ide o poníženie Ukrajincov a snahu o takpovediac rozriedenie ukrajinského genofondu,“ hovorí na margo správ o masovom znásilňovaní ukrajinských žien ruskými vojakmi politologička, ktorá sa venuje dejinám genocíd Dagmar Kusá. Tvrdí, že tak, ako sa bude ruská frustrácia z vojnových neúspechov zvyšovať, masovosť a brutalita ich vojnových zločinov bude narastať. Vojna na Ukrajine zúri už takmer dva mesiace a každým dňom pribúdajú ďalšie a ďalšie správy ako i osobné svedectvá o vojnových zločinoch a zločinoch proti ľudskosti . Cielené vraždenie bezbranných civilistov, masové a brutálne znásilňovanie ukrajinských žien ruskými agresormi, zámerné ostreľovanie civilných cieľov, ako i mučenie a vraždenie zajatých vojakov protistrany. Navyše, v oficiálnej ruskej tlači sa objavili doslova až genocídne plány na „deukrajinizáciu“ skrytú pod pláštikom údajnej denacifikácie. Je teda vojna na Ukrajine cielenou genocídou ukrajinského národa a čo sa skrýva pod ruskými slovami o denacifikácii Ukrajincov? Kam až môžu tieto plány zájsť a aké poučenia nám môžu dať genocídy z minulosti, ako napríklad tá v Rwande či Kambodži? No a ako sa rodí a čo poháňa mentalitu páchateľov genocíd? Témy a otázky pre politologičku Dagmar Kusú z BISLY. Počúvate Ráno Nahlas, pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna, ktorá vyplavuje dobro v ľuďoch. Vojna, v ktorej sa nedá byť ateistom. Vojna, ktorá mobilizuje nielen nenávisť, ale aj jej opak – Konflikt na Ukrajine, ako o ňom hovorí či píše vo svojich statusoch dokumentarista Juraj Mravec. Jeho fotografie a dokumentárne zábery, ktoré točí, však zachytávajú skôr jej krutosť, zverskosť, nepochopiteľnosť…. Pred pár dňami sa po týždni vrátil z Charkova, predtým bol na Ukrajine v kuse takmer mesiac. Prečo je v konfliktoch dôležité byť na mieste, ako sa fotí či točí vojna… a dá sa na zažité zabudnúť?   „Idem tam za ľuďmi, ktorí si tú vojnu nevybrali, nechcú ju a musia ju nejako znášať. Tí ľudia majú príbehy, ktoré treba rozprávať, preto je potrebné ísť tam“, vysvetľuje Juraj Mravec.   „Strieľali po mne v Iraku, bol som pod mínometnými obstrelmi, bol som bombardovaný, množstvo takýchto vecí som zažil a vždy som mal veľké šťastie, že som z toho vyviazol bez zranenia“.   V Charkove na východe Ukrajiny bol na sídlisku severná Saltovka. „Prvé čo nám na hoteli povedali bolo, aby sme tam nechodili. Samozrejme sme tam išli“, rozpráva jeden z príbehov, ktoré prináša vojna.   „Charkov je mesto, kde ľudia nie sú na ulici. Tam všetci žijú pod zemou, lebo je neustále ostreľované.“   „Hore to padá a vybuchuje a v kryte práve v tých momentoch započujete aj rozprávku, ktorú číta mama dieťaťu. Aby sa nebálo a zaspalo.“   „Vo vojne ateisti nie sú“, tvrdí Juraj Mravec, hoci ešte pred nedávnom sa sám za ateistu považoval. „Tá veta je mimoriadne pravdivá, hoci o viere by som ja veľmi nechcel hovoriť, necítim sa na to hodný. Ale ten pocit, že vás niečo vyššie chráni, niečo dobré, je veľmi príjemný. Je to pocit, ktorý ľudia nemajú v bežnom živote šancu nikdy pocítiť“, zdieľa svoju skúsenosť vojnový dokumentarista. „Spoľahnúť sa na niečo vyššie mi príde ako prirodzený pocit, to vo vojnových zónach zažívam“, dopĺňa.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Prezident Putin prvý porušil olympijské pravidlá keď začal vojnu na Ukrajine, nebola iná možnosť než vylúčiť ruských športovcov, hovorí navádzačka Eva Trajčíková. Nebolo to voči tým športovcom fér, ale také sú pravidlá, dodáva paralympijská lyžiarka Alexandra Rexová. Tá, spolu s navádzačkou Evou Trajčíkovou, priniesla z paralympiady v Pekingu až dve medaily, vrátane zlatého kovu. Už vyše 40 dní nás sužujú neustále desivejšie a desivejšie správy o vojne na Ukrajine a atrocitách páchaných ruskými agresormi. Ich obeťou sú civilisti, starci, ženy a neraz i malé nevinné deti. Sme z toho smutní, deprimovaní, ale aj nahnevaní a často cítime bezmocnosť a frustráciu. O dianí na Ukrajine sme v Ráno Nahlas hovorili už veľa a ešte veľmi veľa o tom, čo sa tam deje a prečo, aj hovoriť budeme. Napriek všetkým hrôzam vojny vám ale dnes by som vám rad ukázal, že svet môže byť aj skvelé miesto a človek dokáže i úžasné veci. Tak, ako ich dokázala Alexandra Rexová, ktorá iba ako 16 ročná priniesla z paralympiády v Pekingu zlatú a k tomu ešte aj ďalšiu, tentoraz bronzovú, medailu. Obe medaily v kategórii zrakovo znevýhodnených športovcov získala spolu so svojou navádzačkou Evou Trajčíkovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský  

Viktor Orbán a jeho Fidesz ako víťaz s ústavnou väčšinou, opozícia – nepriek predvolebnému zomknutiu – predsa len porazená. Hoci pred voľbami to vyzeralo na rovný súboj! Víťazstvo, ktoré si chce staronový premiér pamätať do konca života. Prečo a kam dovedie Maďarsko, ktoré je členom Európskej únie, náš partner z V4 a bezprostredný sused z juhu. Téma pre Gregora Martina Papucseka, „celoživotného“ budapeštianskeho spravodajcu pre verejnoprávne médiá Slovenska i Česka.   „Verejnoprávne médiá má doslova v rukách“, vysvetľuje. „A verejnú podporu mu vyjadrili aj niektorí moderátori súkromných médií“, dodáva.   Nezanedbateľným faktorom, ktorý Viktorovi Orbánovi vyhral voľby, sú sociálne opatrenia. „Hovorí sa tu, že jednoducho rozdával peniaze“, tvrdí Papucsek. „Mladým ľuďom do 25 rokov zrušil dane. Od februára ich už platiť nemusia“.   „Rovnako zaviedol daňové úľavy pre rodiny s malými deťmi, trináste dôchodky, naviac dôchodcom plošne vyplatil skoro 200 eurovú penzijnú prémiu“, vypočítava spravodajca Papucsek opatrenia, ktorými si podľa neho Orbán víťazstvo vo voľbách „kúpil“.   „Zmrazil ceny niektorých základných potravín, či pohonných látok. Ale len do 15. mája. Čiže šlo vyslovene o predvolebné ťahy.“   Orbán si pomohol aj vojnou na Ukrajine, z ktorej urobil záležitosť opozície. Voličov konfrontoval s otázkou vojny či mieru s odpoveďou, že „on je mier, vojna je opozícia, ktorá podporuje Zelenského“, vysvetľuje budapeštiansky spravodajca Papucsek.

Ak niekedy mala maďarská opozícia šancu poraziť Orbána, je to teraz. Prieskumy sú takmer vyrovnané, ale množstvo voličov je ešte nerozhodnutých. Viktor Orbán má pred voľbami problémy, aké ešte nemal. Opozícia sa zjednotila proti nemu a do volieb postavila spoločnú kandidátku, na ktorej sú všetci od ľavicových zelených až po Jobbik. Fidesz je však momentálne ešte väčším extrémom ako Jobbik. Ako proruského Orbána ovplyvňuje vojna na Ukrajine? Čo by prípadná zmena vlády v Budapešti priniesla Slovensku a Európe? Odpovie politológ Zsolt Gál, ktorý je na Slovensku členom malej strany Maďarské fórum. Ako fungujú maďarské médiá a je nejaký rozdiel medzi proruskou a pro-Orbánovskou propagandou? Viac povie spolupracovník Aktualít, ktorý sa zaoberá aj maďarskou politikou, Zolo Mikeš. Ukážky zo zahraničného spravodajstva o Maďarsku, ktoré budete počuť v dnešnom podcaste, pochádzajú z BBC, Deutsche Welle, z francúzskej verejnoprávnej televízie a z Euronews. Moderuje Peter Hanák.

Zažívame ďalší Mníchov, postoj Západu k Rusku veľmi pripomína politiku appeasementu, teda ústupkov Hitlerovi. História Mníchova nás ale naučila, že ustupovať agresorovi sa nevypláca. A putinovo Rusko? Môže sa vojnou zradikalizovať, ale dnes tam fašizmus nie je, hovorí historik Jakub Drábik.   Vojna na Ukrajine, bombardovanie Mariupoľu, zabíjanie žien a detí, sfanatizované davy proputinovských ruských zachvatčikov a vyhrážanie sa ruských mediálnych trúb ďalšími a ďalšími územnými agresiami vyvolalo množstvo historických asociácií. Ovládol fašizmus Rusko a sú reči o ukrajinskom nacizme len projekciou samotného Putina?   A čo my, západ? Vzdali sme to zoči voči zjavnej agresii alebo naopak, sankcie agresora položia? A dávajú dejiny vôbec nejakú odpoveď na to, čo sa deje na území nášho východného suseda Ukrajiny? Odpovie historik Jakub Drábik. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský

Denacifikácia, reakcia na genocídu našich, obrana pred kultúrou dúhových pridov, verzus útok na suverénnu krajinu s utrpením nevinných, až po ničím neospravedlniteľný masaker. Pomenovania toho, čo už štyri týždne sužuje svet. Vojna na Ukrajine má mesiac. Vladimír Putin hovorí o svojej „špeciálnej akcii“, jeho patriarcha Kirill ju ospravedlňuje „svätou vojnou“ proti hodnotám Západu, prezident Zelenskyj burcuje svet a jeho svedomie a pápež František odstudzuje barbarstvo zabíjania detí a prichádza so zasväte ním Ruska a Ukrajiny Nepoškvrnenej a Kráľovnej pokoja, ako tituluje Madonu. „Pri tejto vojne neexistuje žiadne ale, ani náboženské“ – reaguje František Mikloško, niekdajší disident, prvý predseda parlamentu, náboženský aktivista, ktorý stál za predzvesťou slobody v našich končinách v podobe Sviečkovej manifestácie, ktorú si pripomenieme už v horizonte hodín.   „Sme svedkami defilácie diabolského šialenstva. (…) A mňa fascinuje, že ešte aj u nás sú ľudia, veriaci a dokonca duchovní, ktorí si myslia, že Putin je záchranou kresťanstva. Dokonca hovoria: Putin sa modlí, Zelenskyj nie. To je taká nejaká pomätenosť ducha, ktorá tu teraz vládne! Putin má byť záchranou kresťanstva, proti nejakému prehnitému západu!“, tvrdí.   „Patriarcha Kirill povie, že toto je vojna proti zlu západu. Ale čo je väčšie zlo: ak niekto prejaví, že je inak sexuálne orientovaný alebo to plienenie, ktoré šíria?“, pýta sa Mikloško.   V postupe ruskej reprezentácie vidí pomätenosť. „Pomätenosť ducha, ktorá vošla aj na pôdu cirkvi. A bohužiaľ ruské pravoslávie sa v tomto okamihu ukazuje v tom najhoršom svetle.“   Imperiálnym rozmerom si svojho času podľa neho prešli aj katolíci, ktorých z neho vyliečila reformácia a osvietencstvo. „V pápežovi Františkovi sme našťastie stratili ten imperiálny rozmer cirkvi“, tvrdí Mikloško.   Rusko podľa F. Mikloška hľadá svoju novú jednotiacu ideológiu. A ukazuje sa, že to je ruský nacionalizmus a imperiálne chúťky. „A pravoslávie by tomu malo poslúžiť“, dodáva.   „Žijeme prelomové časy. Ja si až teraz uvedomujem, že náš November’89 bol doslova biblický čas Tam nastal zrazu pokoj, vzájomné porozumenie. November’89 bol zázrakom“, tvrdí František Mikloško. „To bol krátky okamih dejín, keď tu vládla láska.“   František Mikloško v podcaste zaujme aj postoj k ohlásenej iniciatíve pápeža Františka, ktorý má tento piatok zasvätiť Rusko a Ukrajinu Madone. Pápež vychádza z fatimských zjavení, ktoré Pius XXII označil za „najväčší boží zásah do ľudských dejín od čias apoštolov“, teda od vzniku kresťanstva.   „Sú momenty v živote človeka, keď cíti, že už sám nemôže urobiť viac. A vtedy buď rezignuje, alebo sa oprie o niečo, čo ho presahuje. Pre mňa veriaceho je to Boh“, tvrdí Mikloško.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Čína sa do putinovej agresie vojensky zatiahnuť nenechá, ruská vojna ale môže viesť k pretekom štátov o získanie jadrových zbraní. Tvrdí to bezpečnostná analytička Barbara Kelemen zo Stredoeurópskeho inštitútu Ázijských štúdií. Vojna, v ktorej Rusko zaútočilo na Ukrajinu povedie podľa nej k oveľa nestabilnejšiemu a nebezpečnejšiemu svetu, než v akom sme žili doteraz. Svetu, v ktorom bude veľa regionálnych, ale aj globálnych mocností akoby odznova bojovať o nové geopolitické siločiary a vylúčená nebude ani jadrová hrozba a ďalšie jadrové vyzbrojovanie sa. Ako sa na ruskú agresiu pozerá iný než euroatlantický svet? Aký je názor Indie a prečo je to dôležité? No a napokon, aký postoj k Rusku zaujme Čína a môže z vojny v Európe profitovať posilnením svojho postavenia na úkor Kremľa? Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.    

Kremeľ si kladie otázku, čo je vlastne cieľom vojny, hovorí analytik bezpečnostný Globsecu Daniel Hošták. Demilitarizácia Ukrajiny je úplne nerealistická. Neutralita? Tá tam bola aj doteraz. Putin zašiel priďaleko, aby jeho vojská mohli odísť. Kompromisom pri mierových rokovaniach by mohlo byť členstvo Ukrajiny v EÚ, ale nie v NATO. Mali by sme aspoň do konca vojny odstaviť Rusko od príjmov za plyn a ropu?  A čo urobíme s hybridnou vojnou Ruska proti nám a s ruskými agentmi na Slovensku? Rozhovor s Danielom Hoštákom nahrával Peter Hanák.  

Ukrajinu pozná mierovú, revolučnú i tú vojnovú. Zachytila príbeh ženy, ktorá dvíhala telefóny zabitých demonštrantov na Majdane a ich rodinám musela oznamovať, že sú mŕtvi. V aktuálnom konflikte reportovala z Donbasu i ostreľovaného Kyjeva. Vrátila sa pred pár dňami vrámci evakuačného konvoja našej ambasády v Kyjeve a v čase, keď budete tento podcast počúvať, už bude opäť na ceste späť za hranicu, ktorá delí mier od vojny. Reportérka Aktualít Stanislava Harkotová.   Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Podpísať odtrhnutie Krymu a Donbasu, uznať, že sa Ukrajina stane nesuverénnou krajinou a navyše s bonusom rozbombardovanej krajiny, tak o tom sa zo strany Ukrajiny rokovať nedá. A ak si Rusko myslí, že toto skonzumujeme, tak takto to nebude, hovorí na margo dnešných mierových rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Témou dnešného Rána Nahlas bude Ukrajina, teda presnejšie nevyprovokovaná, masívna a čoraz brutálnejšia ruská agresia na Ukrajine. Stane sa z Ukrajiny európska Sýria, ako môže vyzerať dohodnutý mier a skončí Putin pred súdom v Haagu? Hovoriť však budeme aj o celkom novej bezpečnostnej situácii, ktorú ruská agresia vo svete vyvolala, európskych možnostiach Ukrajiny, ďalšom vývoji v samotnom Rusku, reakcii Západu, ale aj o našich, domácich, apologétoch ruského režimu. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Začalo to ako tragédia, dnes to už ale nie je až tak fatálne. Našou dnešnou úlohou je, nestať sa piatou kolónou Kremľa, hovorí na margo dvojročného výročia vlády sociológ Michal Vašečka. Práve v týchto dňoch totiž pred dvoma rokmi lídri OľaNO, Sme Rodina, SAS a ZA ľudí zostavovali po výhre vo voľbách novú vládu. Akú pečať stihla tejto krajine za dva roky vtlačiť súčasná vládna garnitúra? Ako to, že po dvoch rokoch vládnutia opäť hrozí, že vládu bude zostavovať Robert Fico no a čo od neho a jeho vlády môžeme čakať? Ako preformátuje našu politickú scénu vojna na Ukrajine a čo z tohto konfliktu pre slovensko geopoliticky vyplýva? A čo čo Putinovi vlastne ide? V prípade Putina prvý raz od vojny prirovnanie k Hitlerovi sedí. Jediné, čo chýba, je skúsenosť s holokaustom, ale keďže ruská armáda so sebou vozí mobilné krematória, ktovie ešte ako to bude, hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň želá Braňo Dobšinský    

Môžeme zložiť rúška alebo máme čakať ďalší variant? Odpovedá pľúcny lekár Štefan Laššán. Ako je na tom Ukrajina z hľadiska pandémie a nehrozí ľuďom v krytoch ešte aj nákaza? Je Slovenské zdravotníctvo pripravené prijať ranených z Ukrajiny? A čo táto nová situácia znamená pre reformu nemocníc?

„Tu narazila kosa na kameň, dobyť Ukrajinu štýlom, akým si to predstavuje Putin, nie je možné. Nemôžete zničiť 40-miliónový národ, môžete ich zabiť, ale nemôžete ich poraziť. Bude to pre Rusov veľmi ťažké, môže sa to zmeniť na masaker aj akýsi 40-miliónový Afganistan, “ komentuje vojnu na Ukrajine analytik Alexander Duleba.   Táto vojna podľa analytika Alexandra Dulebu nemá žiadnu racionálnu pointu. Putin sa totiž fatálne prepočítal, ak čakal, že aspoň časť obyvateľstva bude Rusov vítať, no vojská sa stretli s masívnym odporom nielen armády, ale aj obyvateľstva. Paradoxne tak výsledkom tejto vojny môže byť koniec Putina a jeho režimu. To však majú v rukách už samotní Rusi, dodáva Duleba.

„Tu sa ukazuje, že tí ktorí mali plné ústa vlastenectva a obviňovali tých, ktorí podporovali obrannú zmluvu z USA z vlastizrady, že je to úplne a presne naopak. Vlastizradcami sú Bláha, Chmelár a im podobní krikľúni pretože práve oni bojujú proti zárukám našej suverenity a územnej celistvosti,“ tvrdí exminister Ivan Mikloš. O čo vládcovi Kremľa prezidentovi Putinovi naozaj ide a je západ pripravený reálne čeliť a brániť sa ruskej agresii? Čo nás budú stáť sankcie a aká je budúcnosť nášho východného suseda, Ukrajiny? A čo hovorí na dnes až žalostný stav slovenskej politiky mozog a jedna z kľúčových postáv dzurindovských reforiem? Ráno Nahlas s Ivanom Miklošom. Pekný deň želá Braňo Dobšinský.     V domácom násilí hrá veľmi negatívnu rolu model tradičnej rodiny a aj jej rodové sterotypy  

Už pár týždňov sme svedkami desaťročia nevídanej ekalácie mocností okolo Ukrajiny. Desaťtisíce ruských vojakov a techniky pri jej hraniciach, prestrelky a prví mŕtvi na Donbase, evakuovaní civilisti – nie však na Ukrajinu, ale do Ruska. Horúce linky medzi Washingtonom, Parížom, Berlínom, Londýnom a Moskvou. Správy o konkrétnych dátumoch útokov, údajná zelená pre inváziu zo strany Putina. A do toho ďalšie pokusy o jeho zastavenie aj schôdzkami na najvyššej úrovni formátu Biden-Putin. Ako sa to skončí? Prečo sa to deje práve teraz? A prečo je táto eskalácia vystupňovaná na doteraz nevídané hodnoty? Téma pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.   „Putin si uvedomuje, že jeho Rusko slabne, no pozícia Ukrajina posilňuje“, vysvetľuje Havlíček. Moderuje Jaroslav Barborák.

Logikou Roberta Fica by bol vlastizradcom aj Štefánik, hovorí Pavel Macko, bývalý vysoko postavený generál a dnes mimoparlamentný opozičný politik. Čo sleduje Rusko na Ukrajine a aké sú najpravdepodobnejšie scenáre? Rozsiahly útok je podľa Pavla Macka nepravdepodobný. Putinove požiadavky sú podľa neho na úrovni Mníchovskej dohody. Hral veľkú hru, lebo sa spoliehal na slabosť západu, ale nedostal nič. Čo bude teraz? Do úvahy prichádza obmedzený konflikt, podobný tomu z roku 2014. Takzvaná malá eskalácia však aj tak môže stáť životy desiatok tisícov Ukrajincov. Ako by mala reagovať slovenská vláda?

Slovensko bude už čoskoro hľadať novú Verejnú ochrankyňu práv, súčasná ombudsmanka Mária Patakyová už znova kandidovať neplánuje. Aký je stav ľudských práv na Slovensku a čo s ich ochranou urobila táto zložitá pandemická doba? Ako sme sa posunuli v ochrane práv Rómov či LGBT komunity? A vedia štátne orgány kto je tu pánom  my či oni? Témy a otázky pre Verejnú ochrankyňu práv Máriu Patakyovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský  

Ešte nevidíme koniec jednej pliagy – a ňou je pandémia koronavírusu s tisícami obetí – a máme tu ďalšiu v podobe všadeprítomného zdražovania – od elektriny a plynu, cez potraviny až k raketovému nárastu cien nehnuteľnosti. Naviac ľuďom sa doslova „pália“ úspory. A za všetkým je dnes akoby všadeprítomná a rekordy lámuca „inflácia“. Sú však aj tí, ktorí v nej vidia aj príležitosť či výhody. Jedným z nich je Maroš Ovčarik, svojho času analytik, ktorý stál za finančným kompasom, dnes je na čele jednej zo silných investičných spoločností. Práve on je hosťom dnešného Ráno Nahlas.

Štandardné média by sa mali navzájom viac počúvať, s názorovými prúdmi, ktoré klamú však nemá zmysel diskutovať. Klamstvá treba jasne označovať za klamstvá, hovorí dlhoročný moderátor politických diskusii Michal Kovačič. Aké je to sedieť v štúdiu oproti robertovi ficovi či Igorovi Matovičovi a majú politické duely v čase čoraz viac sa šíriacich lží a mediálnych manipulácii ešte nejaký zmysel? Je správne vypnúť politikovi šíriacemu v živom vysielaní lží či nenávisť mikrofón, kto sú naši najlepší politickí rétori, ako sa pripravujú duely topolitikov a aký je vlastne stav nášho verejného a politického diskurzu? Témy a otázky pre moderátora Michala Kovačiča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.  

Prečo na Slovensku za 10 rokov ubudlo 300 tisíc katolíkov a pribudlo 600 risíc ľudí bez vyznania? Je to len protest proti cirkvám, alebo Slováci naozaj strácajú vieru? V dnešnom podcaste sme sa pýtali práve tých, ktorí zmenili názor – boli pokrstení, v minulých sčítaniach patrili medzi veriacich, no teraz označili kolonku „bez vyznania“. Sociológ totiž tvrdí, že skutočných ateistov je oveľa menej. Cirkev naznačuje, že podiel pokrstených detí tiež neklesá. Zverejnili sme výzvu, aby sa nám prihlásili ľudia, ktorí sa sčítali v kolonke bez vyznania. Pýtali sme sa ich, či niekedy mali vyznanie, čo zmenilo ich názor, či ide len o protest voči cirkvám alebo sa naozaj stali ateistami. Výsledok je prekvapivý – väčšinou naozaj ide o reakciu na správanie cirkvi, no zároveň to často vedie aj k spochybňovaniu náboženských dogiem, k strate viery v boha či v posmrtný život a aj k pre Slovensko netypickému javu – k úplnému ateizmu. Tému pripravil Peter Hanák.

Narcizmus nie je žiadna nadávka, narcizmus môže byť aj zdravý. Niekedy je to nevyhnutná súčasť prežitia aby sme v sebe mali zdravé množstvo narcizmu, hovorí doktorka Andrea Heretiková Marsalová, ktorá o tomto fenoméne napísala spolu s manželom knihu „Narcizmus“ Mýtus o Narcisovi je tu s nami už vyše 2000 rokov a rovnako tak sú tu s nami celé tieto veky aj narcisi a fenomén narcizmu. Dnes sa však začalo toto slovo používať aj ako nálepka či urážka a to dokonca i v politike. Čo je to teda narcizmus a kto sú narcisi? Je niečo ako zdravý narcizmus a ako spoznať a brániť sa patologickým narcisom, ktorý v mene svojej potreby obdivu neváhajú manipulovať kohokoľvek a akokoľvek? Téma dnešného Rána Nahlas s MUDr Andreou Heretikovou Marsalovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Tu narazila kosa na kameň, dobyť Ukrajinu štýlom akým si to predstavuje Putin nie je možné. Nemôžete zničiť 40 miliónový národ, môžete ich zabiť, ale nemôžete ich poraziť. Bude to pre Rusov veľmi ťažké, môže sa to zmeniť na masaker, a akýsi novodobý 40 miliónový Afganistan, tvrdí analytik Alexander Duleba. Táto vojna podľa neho nemá žiadnu racionálnu pointu, Putin sa totiž fatálne prepočítal, ak čakal, žeaspoň časť obyvateľstva ich bude vítať, no ruské vojská sa stretli s masívnym odporom nielen armády, ale aj obyvateľstva. Paradoxne tak výsledkom tejto vojny môže byť koniec i Putina a jeho režimu. To však majú v rukách samotní Rusi, dodáva Duleba Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský

Nemocnice na Slovensku nemajú účinné protilátky proti variantu omikron. V bratislavskom laboratóriu však už existujú, no vedci nemajú dosť peňazí na ich klinické testovanie a použitie v praxi. Ak by to finančne podporil štát, mohli sa už používať, tvrdí profesorka Eva Kontseková z firmy Axon Neuroscience. Doteraz podávané monoklonálne protilátky proti variantu omikron nefungujú. Slovenskí vedci vďaka testom na myšiach vyvinuli také, ktoré fungujú. Ich objav minulý týždeň publikovala elektronická verzia prestížneho vedeckého časopisu Lancet. Protilátky proti omikronu majú zatiaľ len v laboratóriu. Aby mohli zachraňovať životy ľuďom zomierajúcim na omikron, sú potrebné ďalšie testy a priemyselná výroba. Na tieto kroky však treba peniaze. Vedci žiadali napríklad ministerstvo zdravotníctva, no žiadne peniaze nedostali.

„Ak sa máme pohnúť dopredu, musíme sa v rozhodovaní EÚ zbaviť jednomyseľného hlasovania v oblasti bezpečnosti, obrany aj zahraničnej politike,“ tvrdí podpredseda Európskeho parlamentu Michal Šimečka (PS). Vojnový konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou považuje za veľmi reálny a kľúčovou odpoveďou Únie by mala byť podľa neho aj jej hlbšia integrácia. Možnosť reálneho vojnového konfliktu osobne považuje za veľmi reálnu a je podľa neho otázne, ako sme pripravení ná možné následky: Napríklad na masívnu utečeneckú vlnu či problémy v dodávkach energii. Prečo teda takmer polmiliardový európsky kolos hrá v tomto konflikte opäť iba druhé husle a nenastal už čas naplniť všetky tie deklarácie o európskej bezpečnosti skutkami? Aká je vlastne bezpečnostná politika Únie no a prečo u nás panuje taký silný proruský sentiment, kto ho živí a ako treba jednať s Ruskom? Otázky pre podpredsedu Európskeho parlamentu z Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň želá Braňo Dobšinský

Joe Biden je rok vo funkcii najsilnejšieho muža sveta – práve 20. januára 2021 bol inaugurovaný za prezidenta Spojených štátov amerických. Onedlho osemdesiatnik, po ére kontroverzného Donalda Trumpa síce zástanca aktívneho boja s pandémiou, no stojí na čele krajiny so zaočkovanosťou nižšou ako Európska únia; privítal síce amerických vojakov z Afganistanu, no obrazne povedané vysmieva sa mu za to Taliban; s doteraz najväčšími výdavkami a verejnými investíciami na domácej pôde v porovnaní so svojimi predchodcami, no bez výraznej a klesajúcej podpory Američanov. A v konflikte s Putinom akoby ten zakríknutejší. Aký rok má za sebou 46. prezident Spojených štátov? Téma pre Branislava Kováčika, dekana Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Bol nadšený z Ficovho konca. Ako sa pozerá na polčas vládnutia OĽaNO? Milan Kňažko obdivuje premiéra Hegera a hovorí o ňom ako o najlepšom premiérovi desaťročia. Kritizuje koaličné strany, ktoré vystupujú proti rozhodnutiam vlády. Prečo podľa neho rastie Robert Fico? A ako hodnotí ministerku kultúry Natáliu Milanovú?   Rozhovor s Milanom Kňažkom nahrával Peter Hanák.

Kazachstan – ešte pred pár dňami pre naše končiny krajina bez väčšieho záujmu, dnes aj príklad toho, že aj v 21. storočí môžu padať rozkazy na ostrú streľbu „bez varovania“ do protestných zhromaždení. A o nastolenie poriadku sa majú postarať ruskí vojaci. Ešte pred pár dňami krajina, ktorej dráma námestí zaplavovala svetové médiá, dnes stredoázijský obor na ceste k pokoju. O čo ide: o deklarovaný boj s miestnym terorom či len ďalšie potláčania túžby po slobode? Odpovie Petra Procházková.

Ukončenie násilného vzťahu je pre ženu najrizikovejším obdobím, hrozí aj jej vražda či vražda spoločných detí. Dramaticky narástol i kyberstalking a to i cez deti, hovorí terapeutka Dáša Malíková z poradenského centra Alej. Každá piata ženy u nás zažila násilie zo strany partnera či expartnera. Tent nelichotivý fakt pandémia ešte viac prehĺbila a zvýšila intenzitu i brutalitu domáceho násilia. Násilníka vo vzťahu však vopred zväčša vôbec nemusíte spoznať, sú to skvelí manipulátori a citoví chameleóni. Obeťami pritom môžu byť aj veľmi úspešné a finančne či kariérne sebestačné ženy, tvrdí to terapeuta a šéfka poradenského centra Alej, ktoré pomáha obetiam domáceho násilia. Aké formy môže myť domáce násilie, kto sú jeho obete a ako sa vyvarovať vzťahu s násilníkmi? Ako obetiam domáceho násilia pomáha náš štát, vedia ho riešiť orgány činné v trestnom konaní a čo môžeme urobiť my - ak o takomto prípade vieme? Témy a otázky v dnešnom ráne Nahlas s Dášou Malíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Rok delenia, pandemického vystrájania či vojny policajtov; rok, v ktorom sa aj vďaka už zľudovelému paragrafu 363 a jeho pánovi – generálnemu prokurátorovi – oslobodzovali bez súdov veľké ryby; rok, v ktorom sa vymenil premiér, vyostrila rétoriku prezidentka či na pôdoryse stále vládnej koalície „zopozičnel“ predseda parlamentu. Do čoho to celé vyústi? Téma pre Radoslava Štefančíka, politológa a dekana Ekonomickej univerzity v Bratislave.

V dnešnom podcaste sa ešte poohliadneme za uplynulým rokom a ponúkneme vám zostrihy rozhovorov s biochemikom Pavlom Čekanom, novinárom a spisovateľom Arpádom Soltészom, sociológom Michalom Vašečkom, etnologičkou Monikou Vrzgulovou, detským psychiatrom primárom Jánom Šubom, publicistom a teológom Michalom Havranom ako i poslankyňou OĽANO Katarínou Hatrákovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši vám praje Braňo Dobšinský.

V pandémii covidu žijeme takmer dva roky - v dôsledku toho mnohí prežívajú pocit samoty či frustrácie. Pandémia všal priniesla aj viac úzkosti, depresie či nadmerné užívanie alkoholu. V podcaste svoje skúsenosti opíše psychologička Jana Porubcová. Podľa psychologičky sa ľudia počas pandémie naučili vytvárať hlbšie a dôvernejšie vzťahy. „Napriek tomu, že vzťahy vznikli často cez internet, boli kvalitnejšie ako kedykoľvek predtým.” Mnohí mladí ľudia však prišli o životné momenty, ktoré sú pre nich dôležité  - a trápi to aj ich rodičov.  „Túto traumu zažívajú nielen deti, ale stretla som sa v poradni s tým, že to isté zažívajú aj ich rodičia," hovorí. No a ako sa nastaviť do psychickej pohody v novom roku? Vypočujte si podcast Ráno Nahlas s Janou Porubcovou. Moderuje Denisa Hopková.

Pandémia výrazne ublížila aj charitám všetkého druhu. Zbierky neboli, podnikatelia odviedli menej na 2 percentách dane a aj ľudia, ktorí prišli o časť príjmov, majú menej na rozdávanie. Doplatia na to klienti charít, teda tí najchudobnejší z nás. Charity, ktoré sa neprepadli, sú tie, ktoré fungujú na trvalých príspevkoch – ako napríklad Dobrý anjel exprezidenta Andreja Kisku. Ten stratil iba na výpadku dvoch percent z dane. Andrej Kiska pre náš podcast hovorí, že jeho kolegovia z iných organizácií sú na tom výrazne horšie. Budete počuť aj Evu Kováčovú z Ligy proti rakovine a manažérku Slovenskej katolíckej charity Moniku Molnárovú. Nahrával Peter Hanák.

Silvester a alkohol väčšinou idú dohromady. Ale čo alkohol a pandémia? Lekár Ľubomír Okruhlica, ktorý sa špecializuje na liečbu závislostí – okrem iného aj od alkoholu, hovorí že táto legálna droga je rizikový faktor. Poslanec za Smer Ľubomír Vážny nám priznal, že s kolegami niekedy popíjajú v parlamentnej ubytovni. Alkohol oslabuje imunitu a prináša aj rizikové správanie. Ľudia navyše počas pandémie zmenili svoje návyky – a niektorí popíjajú doma po večeroch oveľa častejšie ako predtým. Pýtali sme sa na to niektorých poslancov národnej rady. Za koalíciu o častejšom popíjaní počas pandémie hovorí poslanec OĽaNO Kristián Čekovský. Silvestrovský podcast pripravil Peter Hanák.

Humor prelamuje tabu, ale nesmie ubližovať. Tým nám pomáha prežiť aj utrpenie a hrozbu smrti, hovorí zdravotný klaun Pavol Mihaľák.  Ako člen organizácie Clowndoctors lieči deti, ale aj seniorov, svojim úsmevom priamo v nemocniciach a to aj na tých najťažších oddeleniach. Čo je teda pointa liečby humorom, je jazyk vtipu univerzálny, ako rozveseliť onkologicky chorého pubertiaka, ako neprekročiť hranice pri pacientoch, ktorí bojujú s utrpením a neraz čelia aj hrozbe smrti a ako sa nenechať zlomiť utrpením detí? Témy Rána Nahlas s klaunom Pavlom Mihaľákom alias doktorom Dodom Cikajom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský  

To, že je Slovensko vraj kresťanskou krajinou je mýtus, ktorý treba demytologizovať. Kristus volal po radikálnej zmene, my adorujeme priemernosť a tí, ktorí z nej vytŕčajú sú braní ako problém a vytláčaní na okraj, tvrdí v predvianočnom rozhovore kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč.  Čo teda odhalila pandémia o slovenskom kresťanstve a sme ešte stále krajinou, ktorá sa môže hlásiť ku kristovmu odkazu lásky a milosrdnosti? Prečo očkovanie - napriek pápežovmu postoju, rozdeľuje katolíkov, prečo cirkvi mlčia, keď majú hovoriť a hovoria, keď majú radšej mlčať? No a kto je dnešným Antóniom Srholcom a máme ešte v našich cirkvách nejaké osobnosti ako bol on? Témy pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Napriek tomu, že jej život je rámcovaný rehoľou, kláštorným poriadkom, aj životom v ústraní, reflektuje bežný anekdotický život vo vlakoch, nevyhýba sa verejnému priestoru médií, ich zákonitosti si dokonca prehlbuje doktorandským štúdiom, študenti o nej hovoria aj ako o sestre v akcii. A keď hovorí o svojom poslaní, tak aj slovami – „vnášať Boha tam, kde to nikto nečaká“. Sestra Hermana.

Ako slávili vianočné sviatky naši predkovia? Deti sa učili nielen dostávať, ale aj dávať darčeky. K štedrovečernému stolu si mohli sadnúť len uzmierení a Nový rok sa spájal napríklad s voľbou nového richtára. „Bol jeden pekný zvyk, ktorý by bol fajn obnoviť. Vo všeobecnosti platilo, že k štedrovečernému stolu si nesmeli sadnúť tí, ktorí boli pohnevaní. Pred sviatkami platilo, že ľudia prosili o odpustenie rodinu či susedov. Išlo o to jednak vedieť odpustiť, ale aj poprosiť o odpustenie,” hovorí v podcaste etnologička. O vianočných tradíciách našich predkov, odkedy sa spájá s Vianocami stromček, ako sa kedysi vnímal Nový rok sa v podcaste rozprávame so známou entologičkou Katarínou Nádaskou. Moderuje Denisa Hopková.

Obrat Smeru doprava podľa neho pomohol xenofóbom. Dominik Želinský pôsobí na univerzite v dánskej Kodani a čiastočne aj v Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied. Napreduje Slovensko? Podľa Dominika Želinského nemáme víziu. Čo by to malo byť? Čo by sme museli urobiť, aby sme napríklad v oblasti školstva dobehli Dánsko? A aký je rozdiel v reakcii slovenskej a dánskej spoločnosti na covid? Sociológ hovorí, že v Dánsku vládnu politici a na Slovensku influenceri, ktorí vynášajú informácie z rokovaní na sociálne siete, aby získavali lajky. Domink Želinský má kritický pohľad napríklad aj na nového českého premiéra Petra Fialu. Pripomína, ako sa fotil pri Orbánovom plote proti migrantom a že jeho europoslanci sú euroskeptici a jeho strana je Klausova ODS. V čom je Fiala iný ako Richard Sulík? Nechýba Slovensku a Česku politická predstavivosť, keď stále počúvame, že akýkoľvek zásah štátu je komunizmus? Moderuje Peter Hanák.

Porozumieť logike fungovania sociálnych sietí, výchova ku kritickému mysleniu, ako na hoaxy, či virtuálny vhľad do práce novinárov – a to rovno z prezidentského paláca. Sme na tom tak zle? Alebo čo je za voľbou Zuzany Čaputovej dať svoju tvár a autoritu hlavy štátu takejto mediálnej výchove krajiny?   Pred pár dňami spustil práve jej úrad videosériu Mysli s hlavou štátu. Prvou témou je odkrývanie mechanizmov fungovania sociálnych sietí. Že vôbec nie je náhoda, čo sa ich konzumentom zjavuje na monitoroch.   Za iniciatívou je Jakub Goda, odborník na dezinformácie a boj s nimi. Podieľal sa už na mediálnej kampani rezortu zdravotníctva na odhaľovanie hoaxov v súvislosti s pandémiou nového koronavírusu.   „Sú za tým algoritmy, ktoré prepočítavajú tisíce vstupných informácií o našom správaní na sociálnych sieťach. A zaváži už to, ako zaregaujeme na obsah“, vysvetľuje. „Či len lajkom alebo aj komentárom, v akom rozsahu, aký čas venujeme konkrétnemu obsahu“, dopĺňa.   Dezinformácie sa podľa Godu šíria šesťkrát rýchlejšie ako iný obsah. „Potvrdzujú to štúdie“, tvrdí.   Na projekte Mysli s hlavou štátu je podľa neho dôležitý fakt, že témy boja s dezinformáciami a mediálnou výchovou v oblasti sociálnych sietí sa ujala samotná prezidentka. Dezinformácie a ich potieranie ako „prezidentská téma“ majú podľa neho väčšie šance na úspech.   „Nie je to len o tom, že niečo vysvetlíte a racionálne vyargumentujete, ale je to o dôvere a emócii“, vysvetľuje.   Pre úspech každého boja s dezinformáciami je podľa Jakuba Godu dôležité, aby mali svojich šíriteľov v regiónoch, aby boli čo najbližšie k ľuďom.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Slovensko zápasí s tretou vlnou pandémie Covidu. Deň čo deň pribúdajú desiatky obetí a aktuálne v nemocniciach leží s Covidom už viac ako tritisíc pacientov. Politici hovoria o humanitárnej katastrofe a nemocnice kolabujú. Vážnym problémom je nedostatok personálu – lekárov no i sestier a ďalšieho zdravotníckeho personálu. Študentov Bratislavskej medzinárodnej školy liberálnych štúdii to nenechalo chladných a tak sa rozhodli priložiť ruku k dielu a nastúpili do nemocníc ako pomocný zdravotný personál. Aké sú ich osobné skúsenosti z takpovediac prvej línie a prečo sa rozhodli riskovať pohodlie a dokonca aj svoje vlastné zdravie aby pomohli preťaženému zdravotníctvu? Dozviete sa to v dnešnom Ráne Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Hrozí nám z východu stret mocností, ako odpoveď na prípadnú inváziu Putinovho Ruska na Ukrajinu? Otázka, ktorá posledné dni a hodiny nezamestnáva len lídrov a diplomacie. Zo záberov z regiónu ide strach aj pre bežných konzumentov spravodajstva. Naviac, ak sa to deje u nášho bezprostredného suseda.   Uvoľnenie malo priniesť virtuálne stretnutie Biden-Putin prostredníctvom utorokového videohovoru.   A prinieslo? Podľa Pavla Havlíčka z Asociácie pre medzinárodné otázky nie. Strany si podľa neho vytýčili červené línie. Spojené štáty aj v zastúpení najsilnejších európskych hráčov vystríhali Putina pred agresiou voči Ukrajine „tvrdými ekonomickými sankciami“, Rusko zas chce záruky, že Ukrajina nevstúpi do NATO.   „Putin si doteraz nepripustil, že Rusko prestalo byť globálnou veľmocou“, tvrdí Pavel Havlíček. Podľa analytika ide o regionálneho hráča, ktorému dáva na váhe len jeho jadrový a energetický arzenál.   Prečo si opakovane robí nároky na Ukrajinu? A čo môže byť účinnou stratégiou mocností voči Rusku?   Moderuje Jaroslav Barborák.

Tretia vlna nás ničí ako medicínsky, tak aj spoločensky, tvrdí vedec Pavol Čekan a vyzýva k urýchlenému zavedeniu povinného očkovania. Pripája sa k nemu aj epidemiologička Alexandra Bražinová, podľa ktorej by nám mohlo pomôcť aj očkovanie detí. Sme dnes už na vrchole tretej vlny pandémie a kedy sa konečne dočkáme zlepšenia situácie? Máme sa báť nového variantu zvaného Omikron, sú školy skutočne ohniská šírenia vírusu a treba ich opäť zatvárať? No a napokon, prečo je očkovanie podľa vedcov jedinou zmysluplnou cestou ako poraziť Coronavírus a aké sú ich odpovede na pochybnosti o účinnosti a bezpečnosti vakcín? Dnešné Ráno Nahlas v diskusii s rešpektovanými vedcami Alexandrou Bražinovou a Pavlom Čekanom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Tretia pandemická vlna a školy, presnejšie žiaci a učitelia v nich. Rezortný minister chce vyučovanie v nich udržať čo najdlhšie, hlavný hygienik by ich najradšej preventívne zatvoril. A ako to vyzerá zvnútra? Aké dedičstvo nám covid v školstve zanechá? Téma pre Vladimíra Crmomana zo Slovenskej komory učiteľov.   „Je mi smutno, keď tu celý deň nemám žiakov, nemôžeme spolu hrať, sme len na online“, tvrdí Crmoman, ktorý na jednej z bratislavských škôl vyučuje aj hru na hudobné nástroje. Pre pandémiu je tento program zatvorený.   A hoci je z epidemiologického hľadiska Bratislava niekde inde, ako napríklad Orava, či východ krajiny, školy aj tu zápasia s prejavmi pandémie.   „Viacero predmetov je len supľovaných, často žiakov len strážime, chceli by sme naopak učiť odborne“, vykresľuje situáciu prezident Slovenskej komory učiteľov.   „Už teraz je ťažké zabezpečiť aj to supľovanie a situácia sa zhoršuje“, tvrdí. „Predstavte si, že ste v jednej triede a zároveň strážite ďalšiu, lebo už nemá kto supľovať. To už začína byť na hrane.“   Crmoman takto argumentuje aj v prospech dištančnej formy výučby, po ktorej volalo aj konzílium odborníkov. „Aj takto - znížením mobility - môžeme pomôcť zdravotníkom a nemocniciam“, dopĺňa.   V podcaste sa dozviete, aké problémy robí na školách „dobrovoľnosť“ pri testovaní žiakov.   Nevyhli sme sa ani zásadnej téme, ktorou je problematické financovanie. Učiteľom sa podľa Crmomana už druhý rok nezodvihli platy. „Cítime sa podvedení touto vládou.“   „Najlepšie by bolo, keby sa školstvo stalo témou samotného premiéra, nie slabého rezortného ministra.“   Moderuje Jaroslav Barborák.

Slovensko čelí v boji s pandémiou civilizačnej, ba dokonca až zásadne evolučnej výzve – úloha znie jednoducho, nevymrieť. Ani takejto výzve však ako spoločnosť nedokážeme čeliť jednotní a spoločne – ako jedno spoločenstvo, stáť za radami a názormi odborných kapacít a autorít. Z očkovania sa namiesto odbornej témy stal ďalší front kultúrnej vojny, hlboko polarizujúci už i tak nesmierne rozčesnutú spoločnosť. Potrebujeme deliberáciu, deeskaláciu napätia a skutočný dialóg z očí do očí. Politici však stratili úctu k slovu a namiesto leadershipu čoraz viac surfujú na vlnách frustrácie a hnevu, hovorí psychológ Dušan Ondrušek. Mení sa teda Slovensko na krajinu kde je človek človeku vlkom a ako z toho von? Dokážeme ešte vôbec v tomto celospoločenskom rozvrate nájsť niečo, čo nás ako spoločenstvo presahuje a tým aj spája a zjednocuje? Témy pre psychológa a odborníka na krízovú komunikáciu Dušana Ondrušeka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo dobšinský            

Máme osobnú slobodu, ale máme aj zodpovednosť. Našou základnou povinnosťou je neškodiť iným a to v kontexte pandémie znamená aj povinnosť očkovania sa, tvrdí šachový veľmajster a spisovateľ Ján Markoš. Naša spoločnosť má podľa neho veľký problém s empatiou, súcitom a pocitom spolupatričnosti. Sme strašní sebci, ale sme jedna veľká rodina a ako spoločenstvo v tom ideme všetci spolu, dodáva Markoš. Počúvate Ráno Nahlas, dnes so šachovým veľmajstrom a majstrom logiky Jánom Markošom. Témou budú etické dilemy očkovania či protipandemických opatrení, A sme my vlastne vôbec spoločnosť stojaca na rozume a logike a aké odpovede nám o tom - ako i o nás samých, dáva doba pandémie Covidu? Odpovie Ján Markoš. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Dnes, 17. novembra odchádzam zo Slovenska.“ Status na sociálnej sieti len spred niekoľkých dní, teda z aktuálnej súčasnosti. A autorstvo – a teda odchádzajúci? Verejnosti známa, v politologickej komunite etablovaná, s bohatými skúsenosťami najlepších vzdelávacích inštitúcií sveta – a predsa na odchode – Viera Žuborová. Práve ona bude hosťom dnešného RánoNahlas. A s ňou téma opúštania Slovenska či covidemigrácie.   Lebo – „hoci ho mám rada, nechcem v ňom žiť – aspoň nateraz“, ako uviedla v statuse v deň svojho odchodu.   Čo ju k tomu viedlo? Tu je sumár dôvodov, ako ich Viera Žúborová uviedla na sociálnej sieti:   - „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“   - „Nevládzem počúvať tú nenávisť, zlosť a agresiu, ktorá je okolo mňa a ktorá ma dusí.“   - „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa mi nebudú smiať, nebudú ma odsudzovať, nebudú hovoriť o mne a okruhu mojich známych a kolegov, že sme sorošovi agenti, darmožráči a múdrosráči. Uráža ma to.“   - „Chcem žiť v spoločnosti, kde sa nebudú ku mne chovať ako k dobytku a kde mi nebudú kázať čo mám robiť s mojim telom“   - „Už nevládzem počúvať to nevkusné urážanie, prekáža mi degradácia vzdelaných ľudí.“   Medzi reakciami na tento status bolo viacerých s podobným znením: „Vierka, práve si verejne vyslovila to, čo zvažuje mnoho ľudí v tejto krajine.“   Aj preto sme sa pozreli na tému ako na fenomén.   Aké Slovensko ľudia opúsťajú, či aspoň o tom uvažujú? Kto môže za aktuálny stav a čo ho môže zmeniť?   Cestou k návratu do „normálnych koľají“ je podľa Viery Žuborovej návrat k budovaniu silných a zdravých lokálnych komunít. Vzťahy v nich sú prirodzené a rovnako lídri, ktorí z nich vychádzajú nesú tieto charakteristiky.   „Sú schopné vytvárať lídrov s dôveryhodnosťou nezaloženou na prepojení na finančné skupiny a marketingu. Tá komunita v tom bola a je vždy silná“, tvrdí Žúborová.   Ideál vidí v „demokracii zdola“, postavenej na lokálnych komunitách.   V rozhovore nám Viera Žúborová dá nahliadnuť aj do podľa nej „neblahého“ stavu slovenskej politologickej scény. Je podľa nej „maskulizovaná“ a len ťažko dáva šance generácii pod päťdesiat rokov.   „Akonáhle ste žena akademička, starší kolegovia vás neberú ako rovnocennú expertku, analytičku. Skôr vás berú ako – veľmi laicky povedané – dievčatko, ktoré pracuje vrámci katedry, fakulty alebo univerzity. A musíte sa veľmi, veľmi, veľmi snažiť, aby ste získali nielen ich pozornosť ale aj úctu.“   Moderuje Jaroslav Barborák.

"Ak mala mať táto krajina nejaký štátotvorný základ, tak sa mal odvíjať od lekcii, ktoré sme vyvodili z komunizmu a fašizmu ako i z našej vlastnej zodpovednosti. Nič také sa ale nestalo a chýba to," tvrdí politologička a dcéra disidenta a profesora Kusého Dagmar Kusá. Práve včera sme si opäť pripomenuli výročie 17. novembra 1989, teda udalostí, ktoré znamenali definitívny pád komunistickej totality na území vtedajšieho Československa. Jednou z tvári novembra, ale zároveň aj jedna z postáv slovenského disentu, ktorý stál v prvých radách odporu voči komunistickej moci bol profesor Miroslav Kusý. A ako si spomína na svojho otca jeho dcéra politologička Dagmar Kusá? A aké to bolo vyrastať v tieni hroziacich komunistických represii, ale zároveň aj v žiari takých postáv československého disentu akými boli Kusý, Havel či Vaculík? Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň želá Braňo Dobšinský

Príbeh slobody, ktorý sa uzatvoril pred týždňom. Majster Miroslav Cipár, uznávaný maliar, grafik, ilustrátor a sochár. Práve v jeho dome v tieni Slavína sa 19. novembra 1989 zišla skupina umelcov a intelektuálov a zredigovali text, ktorý ešte v ten istý večer zaznel v bratislavskej Umeleckej besede. Šlo o vyhlásenie, ktorým odsúdili brutálny policajný zásah zo 17. novembra proti pražským vysokoškolákom. Bol medzníkom, od ktorého sa datuje aj vznik Verejnosti proti násiliu.

Pavol Orságh Hviezdoslav a džes. Presnejšie Hviezdoslavova tvorba v jazzovom odeve. Velikán poetickej a dramatickej klasiky v neklasickom rúchu jazzového slohu. Paradox, ktorý sa stal skutočnosťou na sté výročie od smrti tohto velikána, ktorú sme si pripomenuli práve tento týždeň. A stojí za ním František Báleš, klavirista, skladateľ, aranžér a v neposlednej rade pedagóg. „Inšpirovala ma čarovná zvukomalebnosť neexistujúcich slov ako čaropohár, krasopani či maľovidlá…“, hovorí v podcaste Ráno Nahlas.   Džezovému Hviezdoslavovi predchdzal projekt Básne múzické, v ktorom zhudobnil poéziu Smreka, Rúfusa, Kostru a Dilonga.   „Hviezdoslav zaodetý v džeze je len prirodzeným vyústením faktu, že každé slovo jeho poézie je zvukomaľba. A to je hudba. Cítil som, že ho musím zhudobniť“, tvrdí autor zhudobnených Sonetov.   Vysoká poetika Pavla Orzságha Hviezdoslava odetá do hudby je podľa Františka Báleša liekom na stres a strach z pandemickej doby.   V podcaste reflektuje aj na to, ako zasiahol covid do života hudobníkov a pedagógov.   „Nepoviem nič nové, keď skonštatujem, že ako pedagógovi a hudobníkovi sa v pandémii žije ťažko“, tvrdí Báleš.   Dnešné RánoNahlas je poctou Hviezdoslavovi, od smrti ktorého sme si v týchto dňoch pripomenuli sto rokov.   Moderuje Jaroslav Barborák.

"Esprit, ktorý vznikol po vražde Jána a Martiny je preč, zmizol. Vláda de facto nevládne a nikto ju nerešpektuje no a tou najhoršou možnosťou je, že našou novou občianskou spoločnosťou je to, čo vidíme na námestiach a v tých rôznych "Lidloch", hovorí publicista Samo Marec. Počúvate Ráno Nahlas, s publicistom Samom Marcom. Pekný deň praje Braňo Dobšinský

Včera večer sa začal Festival slobody. V čase pred výročím Novembra89 ho už jedenásty rok organizuje Ústav pamäti národa. Ako prípravu na spomienku na dni, keď sa do našich končín vracala sloboda.   Začal sa dokumentom s príznačným názvom Slobodní. Príbehom dvoch priateľov, ktorí zostávali slobodnými aj v časoch najtvrdšej neslobody. Príbehom Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla, „generálov“ podzemnej cirkvi v čase komunistikej totality.   A nositeľov idey slobody aj v neslobode izolácie komunistických žalárov, neskôr pod drobnohľadom štátnej polície.   Práve z ich podnetov vzišiel tichý odpor režimu, ktorý sa formoval v študentských krúžkoch, neskôr sa pretavil do otvorených, no stále pokojných protirežimových akcií. Či už na Velehrade v roku 1985, alebo na tzv. sviečkovej manifestácii z marca 1988. Podujatia, ktoré boli podhubím pre udalosti Novembra 1989.   Kto boli títo muži, čím strhli tisíce študentov, ktorí z ich odkazu žijú dodnes? Čo bolo za paradoxom slobody v neslobode?   Pozrieme sa na to so Slavomírom Zrebným, režisérom dokumentu Slobodní a Františkom Neupauerom, historikom Ústavu pamäti národa.   Moderuje Jaroslav Barborák.

„Minulosť je i súčasnosťou, či vari nie? A je i budúcnosťou. Chceme si nahovárať, že to tak nie je, ale život nám to nedovolí,“ tvrdí slávny americký dramatik Eugene O Neill. Práve včera sme si pripomenuli – niekedy s bolesťou a niekedy s láskou a nehou všetkých našich blízkych, ktorí tu už nie sú medzi nami. Nie sú tu – s nami, no stále chýbajú a – tvoria nás tým kto boli a akí boli. No a tým sme si pripomenuli aj to, že to kto sme a akými sme je aj o tom kým boli a akí boli naší rodičia, ich rodičia, rodičia ich rodičov . Veď ako píše Frederick Buechner: „Ktovie, čo v sebe máme nielen po našich rodičoch, ale aj ich rodičoch a prarodičoch a tak ďalej až dakam do bezodných hlbín dávnej minulosti, kde už nie súnijaké mená ani tváre, ktoré by sme určite poznali, keby sme sa ocitli pred ich portrétmi visiacimi na stene nejakého starožitníctva.“ No a skúmaniu toho, kto boli naši predkovia, objavovaniu a vytváraniu rodokmeňov sa venuje Alica Jančoková, ktorá je hosťom dnešného podcastu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Na krku má už 15 zlatých medailí, namiesto nôh má však vozík no jeho mottom je churchillovské: " Nikdy, nikdy, ale naozaj nikdy sa nevzdávaj." Zlatý paraolympionik z Tokia v Boccie a ten najpozitívnejšie naladený človek, ktorého som za dlhé roky stretol - Samuel Andrejčík. Pekný deň želá Braňo Dobšinský

Exminister zdravotníctva Marek Krajčí tvrdí, že Slovensko by malo okamžite a poriadne rozbehnúť očkovanie treťou dávkou. Podľa neho sa tak ako minulý rok, ani teraz nenašla politická vôľa na tvrdšie opatrenia. Novému ministrovi Vladimírovi Lengvarskému vyčíta, že nebol v regionálnych nemocniciach ešte pred Borisom Kollárom. Autorstvo reformy pripisuje svojim ľuďom, ktorých zamestnal v rezorte zdravotníctva pred rokom. Sám Marek Krajčí však v nemocniciach za reformu kampaňovať nebol, lebo čaká na pozvanie z ministerstva zdravotníctva. „Som tu a som pripravený pomôcť,“ odkazuje exminister Krajčí svojmu nástupcovi cez náš podcast. Rozhovor viedol Peter Hanák.

Balada o Jánovi a Martine ako výkričník pred možným návratom „chobotnice“. Tak to vidí autor jej textu Nikita Slovák. „Nezaslúžime si byť Balkánom strednej Európy“, tvrdí.   Spúšťačom pre jej napísanie malo byť zatknutie štvorice elitných vyšetrovateľov Čurila a spol.„Ľudia okolo mňa sú vyrušení a obávajú sa, že sa tu vrátia zlé časy“, opisuje okolnosti vzniku balady o Jánovi a Martine. „Treba hodiť veľký kameň do vody, aby urobil veľké kruhy, ktoré vyrušia.“   Balada a videoklip k nej obsahuje aj moment, keď sa pri slovách „životy nás všetkých preťali výstrely, vtedy na nás všetkých v maske vrah zacielil - objavuje vysmiata tvár Roberta Fica. Tvorcov konfrontujeme s tým, či nevynášajú predčasné súdy a či to nemajú nechať na príslušné orgány.   „Sme pripravení aj na poťahovačky“, tvrdí Nikita Slovák. „Fico je pre nás symbol dvanástich rokov korupcie a rozkrádania, nemyslím si, že sme prestrelili“, tvrdí. „Nehovoríme o tom, či on potiahol kohútik alebo nepotiahol, či poslal alebo neposlal ľudí. Jednoducho vládol tak, že to vyprovokovalo takýto čin“, uzatvára polemiku autor textu balady Slovák.   Je balada o Jánovi a Martine „angažovaným umením“? Nikita Slovák reaguje, že „ak je talent nejaká batožina, ktorú mame preniesť z miesta A do miesta B, tak by mala obsahovať aj to, čo to umenie robí poslaním.   Balada s poslaním programu. Rozburcovať Slovensko. „Chcem, aby bola takým kameň, ktorý rozvlní vody“, tvrdí Slovák.   Má byť predohrou k zhromaždeniu na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, ktoré tvorcovia avizujú na 27. októbra. „Je to taká donkichotovská výprava urobiť tento míting, za ktorým budeme stáť ja s Dorotou Nvotovou. Na takomto vyplzlom chudom koníkovi ideme proti veterným mlynom. Ale aspoň to skúsime“, tvrdí Nikita Slovák.   „Neteším sa, že tá balada vznikla – veď sú za ňou stratené životy, ale teším sa, že to prispeje k tomu, aby sme nezabudli“, uzatvára Nikita Slovák.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Konformita, oportunizmus a alibizmus - to sú naše národné stratégie prežitia, práve tieto vlastnosti nám umožnili prežiť tisov slovenský štát i husákovskú normalizáciu. Tú konformitu k režimu a strach z vládnucich elít si nesieme v sebe doteraz, hovorí etnologička Monika Vrzgulová, ktorá zbierala spomienky bežných ľudí, ktorí prežili socialistický režim. Veľký rozdiel medzi tým, ako sme sa správali za Tisa či Husáka preto nevidí.

18 milionov strán, takmer päťdesiat ton papiera, stotisíce výtlačkov kníh, časopisov, letákov. To všetko v režime utajenia a pod hrozbou straty slobody. Fenomén samizdatu počas rokov komunizmu u nás. Téma, bez ktorej by dnes nebolo slobodných médií a tvorcov. A ani slobodnej spoločnosti.   V tomto roku sme si ho pripomenuli prvýkrát aj ako pamätný deň, konkrétne 12. októbra.   Samizdat to však neboli len knihy a časopisy, či tlačiarenské zariadenia a písacie stroje. Bola to hlavne komunita ľudí, ktorí v čase komunistickej neslobody túžili za slobodou a nechádzali a posúvali ju práve tvorbou v ústraní a jej tajným šírením.   Ján Šimulčík, historik a autor monografie Éra samizdatu. Samizdat je podľa neho dôkazom odvahy a sily občianskej angažovanosti. „Samizdat nám ukazuje, že angažovanosť je možná v akomkoľvek prostredí. Len na ňu treba mať odvahu.“   František „Čuňas“ Stárek, legenda českého undergroundu, disident a šéfredaktor časopisu Vokno. „Srdcom každého samizdatového vydavateľstva bol stroj, cyklostyl. Štátna bezpečnosť po nich neuveriteľne pátrala. Bolo to, ako by ste mali doma guľomet.“   Časopis Vonko bol podľa Františka Stárka pre český underground „tmeliacim prvkom, priestorom diskusií, miestom pre poučenie, ale aj nosičom pre diela významných zahraničných autorov“.   František Mikloško, bývalý disident a aktívny člen slovenskej samizdatovej scény. „Samizdat je výnimočný fenomén obdobia totality. Vytváral takú neviditeľnú sieť ľudí, ktorí boli na jednej vlnovej dĺžke“.   František Mikloško upozorňuje, že samizdatová literatúra domácnosťami putovala. „Samizdat nikto nechcel mať dlho doma, putoval. Posúval sa ďalej, aby sa ľudia potešili, ale rovnako, aby ho štátna bezpečnosť neodhalila“, dodáva.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Návrhy zákonov, ale aj všetka tá nenávistná rétorika niektorých politikov namierená voči LGBTQ+ komunite nás uráža a ubližuje nám. Ubližuje aj deťom rovnakopohlavných párov i tým, ktoré sú na ceste tranzície, hovorí Zara Kromková z komunitného centra Prizma. „Pýtam sa, o čo ide týmto politikom a čo dobré ich návrhy komu prinesú. Ak prinášajú tento typ zákonov, musím sa zamýšľať i nad tým, že asi nemajú vysporiadané otázky spojené s ich vlastnou sexualitou a identitou, dodáva Kromková. Ona sama sa narodila ako žena v tele muža a prešla si komplikovaným a neľahkým procesom tranzície. Svoju voľbu však nikdy neoľutovala a dnes, ako hrdá žena, chce mať aj veľkú rodinu s viacerými deťmi. Podľa nej "tradičnú rodinu". Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinký        

Neatraktívna, no dôležitá. Taká sa javí téma dôchodkov. Ak sa ale na ňu pozrieme prizmou skúsenosti generácií, ktorú vystihuje aj veta: Čo si v lete odložíš, v zime akoby si našiel – môže to situáciu zmeniť. Hoci dnešná doba, keď máme k dispozícii všetko a hneď, tomu vôbec nepomáha. Napriek tomu zostáva fakt dôležitosti. Dôchodky a Ján Šebo, expert z banskobystrickej Univerzity Mateja Bela.   Dôchodky sa preňho stali „životnou témou“. Pritiahli ho ako výzva. „Vedieť prepočítať dopady nielne na systém, ale až na úroveň jednotlivcov, je veľmi zaujímavé z výskumného pohľadu“, tvrdí.   „Je to obrovská výzva a len minimum ľudí v celosvestovom meradle dokáže postať tak robustné simulačné modely, aby v ich rámci vedeli, čo ľudí čaká, aké odvody a dane budú platiť a čo môžu z dôchodkového systému očakávať. Najmä, keď to politici menia každý rok.“   Vedie „partiu“ výskumníkov, ktorá naprojektovala tzv. oranžovú obálku. Informačnú platformu, ktorá prehľadným spôsobom projektuje modely budúcich dôchodkov.   „Človek tak môže sám vidieť, čo môže na dôchodku očakávať pri jeho príjmoch, veku, vzdelaní, pri jeho nastavení druhého, tretieho či prvého piliera.“   Pri téme vstupu do sporiacich dôchodkových schém hovorí, že „ideálne by to bolo už pri narodení“. Najneskôr však pri vstupe na trh práce. Sporiaca fáza tak môže počítať s benefitom dlhšieho času.   Prvý priebežný dôchodkový pilier označuje za „hračku politikov“. A práve od nich každý sporiteľ očakáva jasné slovo, s čím môže z priebežného piliera na svojich dôchodkoch počítať. „Štát má veľmi transparentne ľuďom hovoriť čo ich čaká. A keďže to nechce robiť, robíme to my výskumníci“, tvrdí Ján Šebo.   V podcaste sa dozviete: - aké dôchodky môžeme podľa prepočtov jeho tímu očakávať z prvého piliera - ako pristúpiť k sporivým stratégiám v druhom pilieri - čo robí táto vládna zostava pri dôchodkoch dobre a čo zle - aké problémy otvára rodičovský bonus pri dôchodkoch   Moderuje Jaroslav Barborák

Bývalý poradca Andreja Kisku Rado Baťo už nie je štátnym zamestnancom ministerstva financií. Podpísal sa pod to aj jeho verejný konflikt s ministrom Igorom Matovičom. Pre rezort financií pracuje ďalej na dohodu, no zároveň pomáha opozičnej strane a hovorí aj o vstupe do aktívnej politiky. Strane, o ktorej uvažuje, už dnes pomáha.  O ktorú stranu ide? Vypočujte si rozhovor s Radom Baťom v našom podcaste Ráno Nahlas.  Rozprávali sme sa aj o tom, prečo opäť rastú Smer, o manažmente pandémie, o potrebných reformách ao Pláne obnovy či o jeho knihe Ako skapal tatranský tiger.  Moderuje Peter Hanák.   

Balet vás neobťažuje slovami, je dôležitejší než matematika a naučí vás myslieť tak, ako myslí matematik. Tanec vás necháva slobodným, preto je taký univerzálny a príťažlivý, hovorí režisér  Ondrej Šoth. Práve v jeho réžii košická divadelná scéna nedávno uviedla svetovú premiéru baletu o "bohu tanca" Rudolfovi Nurejevovi.   Kto bol Rudolf Nurejev, a prečo ho nazvali bohom baletu? Vie tanec bez slov vyjadriť všetko to, čo práve máme v srdci, ale aj v mysli a ako znie jazyk baletu? A kde je miera autorských interpretácii takých klasických príbehov ako sú shakesperov Hamlet, dostojevského Besi či exupéryho Malý princ? V Ráno Nahlas odpovie šéf košického divadla a režisér Ondrej Šoth. Pekný deň želá Braňo Dobšinský  

Neštudujú len pre diplom, no necítia sa pripravení do života. Online priestor ich izoluje od rovesníkov a prvákom chýba opora. Tretine až do tej miery, že vysokoškolské štúdium zanechali.   Prvý obraz o vysokých školách v tlaku pandemických opatrení. Prináša ho Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo na základe širokého prieskumu – tzv. Akademickej štvrťhodinky. Svoje skúsenosti v ňom opísalo takmer dvadsaťtisíc vysokoškolákov, čo je takmer pätina všetkých študujúcich na slovenských vysokých školách.   Absolventi prvých ročníkov pritom zdieľajú svoj pocit stratenosti v systéme. Na pomoc sa tak najviac môžu spoľahnúť na spolužiakov či na ochotných vysokoškolských učiteľov, nie na systém.   „Každá vysoká škola dostane toto zrkadlo za každú fakultu a odbor, aby sa vedeli na seba pozrieť aj očami študentov“, tvrdí Renata Hall, ktorá zastrešuje prieskum a jeho analýzu.   „Zozbierané dáta sú pre vysoké školy predpokladom toho, že môžu svoje prístupy viac personalizovať, zameriavať na požiadavky konkrétnych študentov“, tvrdí Matej Bílik z analytického tímu agentúry.   Matej nastupuje už o pár dní na ďalšie štúdium na univerzitu v Oxforde. „Už výberový proces tam bol poznačený osobnostným prístupom“, tvrdí. „Pri vstupnom pohovore som tam nestretol nejakého náhodného zamestnanca univerzity, ale dvoch profesorov, z otázok ktorých som hneď pochopil, že videli moju prihlášku“.   Dáta z prieskumu majú poslúžiť aj ako tlak na skvalitňovanie vysokých škôl. Podľa Roberta Redhammera, ktorý stojí na čele Slovenskej akreditačnej agentúry, „pri akreditáciách sa budeme pýtať, ako tá ktorá škola s informáciami naložila a aké opatrenia prijala na zlepšenie situácie“.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Pôvodne bola streľba iba náhoda, tá ju však priviedla až na paralympijské stupne víťazov so ziskom štyroch zlatých, vrátane zlata z Tokiu. 200 až 500 výstrelov denne a to tak, že puška sa už stala jej súčasťou a akousi predĺženou vôľou. „Môžem si vybrať to, čo chcem vnímať vo svojom živote – dobro či zlo, odkazuje hosť dnešného Rána Nahlas zlatá paraolymionička Veronika Vadovičová. Pekný deň želá Braňo Dobšinský.

Sme v kritickom bode, keď sa začínajú posúvať „tektonické dosky“ aktuálneho politického usporiadania? Tektonický pohyb sa navonok prejaví zemetrasením. Nenaznačujú ho najnovšie vyjadrenia lídrov o tom, že táto koalícia by mohla ísť ďalej aj bez Kollárovho zoskupenia Sme rodina? Téma pre Radoslava Štefančíka, politológa z bratislavskej Ekonomickej univerzity.   „Netreba zabúdať, že táto vláda má vo svojom vnútri viacero konfliktných línií“, tvrdí Štefančík. Prvou je konflikt Matovič – Sulík. Podľa politológ je skôr osobným, nie hodnotovým, no „nezmizne len tak mihnutím prútika“.   Ďalším je nezanedbateľný konflikt na pôdoryse strany Za ľudí.   Tretím je podľa politológa prístup poslankyne Anny Záborskej a jej cyklické legislatívne aktivity, ktoré koalíciu rozdeľujú (interrupcie a etické otázky).   Konflikt medzi Igorom Matovičom a Borisom Kollárom nie je síce osobný, ide však o konflikt programový. Ak si táto koalícia dala do vienka prívlastkok „protikorupčná“ a „protimafiánska“, Boris Kollár je v súčasnosti podľa Radoslava Štefančíka hlavná prekážka napĺňania tohto programu.   „Vláda s toľkými konfliktmi sa musí rozsypať“, tvrdí politológ. „Boris Kollár nahlodáva protimafiánsky ráz Igora Matoviča“, dodáva.   Čo krajinu čaká v týchto dňoch, aké možné scenáre? Odpovie Radoslav Štefančík.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Prejav pápeža Františka adresovaný hlavám slovenskej cirkvi niektorí kňazi a rehoľníci hodnotia ako viac či menej otvorenú kritiku slovenských biskupov. Pápež pomenoval, čo sa mu nepáči a čo treba inak vykonať. Viacerí oslovení kňazi, rehoľníci a odborníci sa zhodujú, že v slovenskej katolíckej cirkvi musia mať k zmenám, pretože autoritu pápeža biskupi môžu ignorovať. Do akej miery išlo o kritiku a čo presne František biskupom vyčítal? A čo na to biskupi? Vypočujte si náš podcast Ráno Nahlas. Moderuje Peter Hanák. 

Šokuje ma absolútny cynizmus slovenskej politiky, naši politici sa úplne odtrhli od reality a sú ako sekta píštalkárov z rozprávky o Potkaniarovi. Je načase ich vymeniť - a asi úplne kompletne, tvrdí publicista a spisovateľ Michal Havran. Publicista a spisovateľ Michal Havran počas leta precestoval prakticky celé Slovensko a hovorí, že najviac zo všetkého, ho šokoval absolútny cynizmus našej politiky. Sociálne siete podľa neho vôbec neodrážajú realitu života na Slovensku a k téme diskusie o očkovaní poznamenáva: „WHO versus skupina Maduár? Je načase už konečne zastaviť toto šialenstvo. Aké je teda dnešné slovensko očami Michala Havrana? Prečo sa slovenská politika tak odtrhla od reality a sme ešte vôbec spoločnosť stojaca za jedným súborom spoločných hodnôt? Dozviete sa to v dnešnom Ráne Nahlas s Michalom Havranom, pekný deň a pokoj v duši vám praje Braňo Dobšinský

Podieľal sa na príprave poslednej cesty Jána Pavla II. na Slovensko. Sedel s ním v aute, keď na Slovensko odchádzal. A rovnako, keď sa z rímskeho letiska Ciampino do Vatikánu vracal. Marek Šmíd, niekdajší rektor Trnavskej univerzity, predtým slovenský diplomat pri Svätej stolici.   Spomína, ako mu vtedy unavený Ján Pavol II. na otázku, aká bola apoštolská cesta, odpovedal jedinou vetou: „Moje milované Slovensko“.   Ako sa pápežské cesty pripravujú? Kam smerujú apoštolské návštevy pápeža Františka? Marek Šmíd si všimol, že „chodí najmä do krajín, kde cíti, že je zle“. Ako do toho zapadá pripravovaná návšteva na Slovensku?   Marek Šmíd je rovnako spoluautorom textu tvz. Vatikánskych zmlúv v roku 2000. Ak sa aktuálne ozývajú aj hlasy o naplnení odkazu Novembra’89 a jeho poslednej nenaplnenej požiadavke, ktorou je odluka cirkvi od štátu, on tvrdí, že základná zmluva Slovenskej republiky so Svätou stolicou ju reflektuje.   Podľa Šmída sa skrýva vo formulácii: „Slovenská republika a Svätá stolica sa vzájomne považujú za nezávislé a autonómne subjekty medzinárodného práva“. „To je veľmi vážne vyjadrenie a znamená odluku cirkvi od štátu“, tvrdí bývalý slovenský diplomat pri Svätej stolici.   Viac v rozhovore, ktorý vedie Jaroslav Barborák.

Šéfredaktor Aktualít Peter Bárdy napísal knihu o Igorovi Matovičovi. Obsahuje množstvo nových informácií z pozadia politiky expremiéra a ministra financií. Čo dokazuje, že Matovič je populista? Na Slovensku sú novou tradíciou politické strany bohatých mužov. Igor Matovič patrí medzi nich, hoci sa snaží pôsobiť ako obyčajný človek. V čom spočíva jeho „obyčajnosť“? Dá sa vôbec pochopiť, ako rozmýšľa predseda hnutia OĽaNO? Je autokrat alebo demokrat? V čom zohral pozitívnu úlohu a aké sú jeho silné stránky? Dá sa Matovič hodnotiť objektívne? Peter Bárdy analyzuje desať rokov politickej kariéry trnavského podnikateľa, ktorý sa prekvapivo zrazu stal premiérom. Čitateľ sa dozvie, ako Matoviča naštvalo KDH a ako ho to viedlo k rozhodnutiu ísť do politiky. Kniha obsahuje aj exkluzívne svedectvá od ľudí, ktorí s Igorom Matovičom spolupracovali a popisujú, v akých situáciách sa ich vzťah s ním zmenil. Prečítať si môžete aj analýzu statusov expremiéra a aj odpoveď na to, či Matovičovi komunikácia má nejakú stratégiu.

"Som si istý, že si po voľbách budeme hovoriť "zlatý Matovič, čaká nás éra pomsty a lynču, hovorí pre ráno Nahlas dlhoročný novinár a spisovateľ Arpád Soltész. Slovensko podľa neho neodvratne smeruje k nejakej forme fašizmu, hoci aj bez zelených tričiek. Bývalý šéf tajnej služby je opäť na slobode. Jaroslav Haščák sa už Goríl báť nemusí, Roberta Fica sú plné námestia no a karty vo vládnej koalícii - či možno už v opozícii, zjavne mieša Boris Kollár. V dnešnom Ráne Nahlas o tom čo nás politicky - no aj spoločensky, čaká. Ako môžu dopadnúť stále viac a viac sa blížiace prípadné predčasné voľby a prečo neodvratne smerujeme k vláde pevnej ruky, ale aj o tom - čím nás tak veľmi priťahuje pomsta, namiesto hľadania konsenzu a dohody. Ráno Nahlas s dlhoročným novinárom a spisovateľom Arpádom Soltészom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

“Včera sme sa na koaličnej zhodli, že bude vytvorená pracovná skupina s odborníkmi z každej koaličnej strany, ktorá preskúma možnosti úpravy paragrafu 363,” hovorí v podcaste Anna Zemanová zo SaS. Na Špecializovanom trestnom súde dnes pokračuje desiaty deň hlavného pojednávania v procese s bývalým špeciálnym prokurátorom Dušanom Kováčikom - v podcaste budete počuť obhajcu Erika Magála a novinárku Lauru Kellöovú, s ktorou sa pozrieme na najzásadnejšie momenty pojednávacích dní a nové skutočnosti. Zmení koalícia znenie paragrafu, vďaka ktorému mohla Generálna prokuratúra pod vedením Maroša Žilinku zrušiť obvinenie Vladimírovi Pčolinskému? Koalícia k tomu mala včera mimoriadnu koaličnú radu a zhodli sa na vytvorení pracovnej skupine s odborníkmi každej koaličnej strany, ktorá preskúma možnosti úpravy paragrafu - hovorí v našom podcaste šéfka poslaneckého klubu SaS Anna Zemanová. Podľa šéfa ústavnoprávneho výboru Milana Vetráka z Oľano sú v koalície dva názory čo s paragrafom. V podcaste priblíži čo by sa mohlo zmeniť.  Moderuje Denisa Hopková

Maroš Žilinka vrátil Generálnu prokuratúru do čias Dobroslava Trnku, je to horšie ako za Čiznára, myslí si o ostatných rozhodnutiach Generálneho prokurátora novinár Arpád Soltész. Šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková považuje Žilinkove rozhodnutia za účelové. Maroš Žilinka vrátil Generálnu prokuratúru do čias Dobroslava Trnku, je to horšie ako za Čiznára, myslí si o ostatných rozhodnutiach Generálneho prokurátora novinár Arpád Soltész. Šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková považuje Žilinkove rozhodnutia za účelové. V kultovom Stopárovom sprievodcovi Galaxiou dá po dlhom premýšľaní centrálny počítač - na otázku o zmysle Vesmíru, Bytia a tak vôbec, záhadnú no stručnú odpoveď: "42". U nás, na Slovensku, je pre spravodlivosť v podaní Generálneho prokurátora to číslo celkom iné, je to číslo 363. Čo to číslo v podaní Žilinku znamená a prečo je tak dôležité a zároveň - tajomné? V dnešných Aktualitách Nahlas sa pozrieme na to, ako sa bývalý šéf tajnej služby Vladimír Pčolinský dostal opäť na slobodu – nie však z vôle súdu, ale rozhodnutím Generálnej prokuratúry. No, a šťastie, v podobe zásahu vedenia prokuratúry, sa usmialo aj na Jaroslava Haščáka či Zoroslava Kollára. K téme sa vyjadrí šéfka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková, ktorá si myslí, že o vine a nevine by mali rozhodovať súdy, nie osoba na čele prokuratúry. Aktuality Nahlas, dnes s Braňom Dobšinským

Od pripravovanej návštevy pápeža Františka nás delia necelé dva týždne. Na Slovensko má zavítať v dňoch 12. až 15. septembra. A ak tu bola z minulosti skúsenosť, že na stretnutia s Jánom Pavlom II. prichádzali niekoľko stotisícové zástupy, pandémia a obmedzenia s ňou spojené to radikálne menia. Aktuálne je v systéme zaregistrovaných približne 50 tisíc ľudí, čo je zlomok oproti predchádzajúcim návštevám. Naopak, pápežova cesta na Slovensko vzbudzuje enormný mediálny záujem. Akreditovalo sa na ňu 600 novinárov, tretina z toho zo zahraničia. V akom stave sú prípravy a môže sa stať, že by František na Slovensko neprišiel? Otázke pre Martina Kramaru, ktorý má na starosti mediálnu stránku návštevy. Moderuje Jaroslav Barborák.

31. august - do análov odíde nie ako posledný augustový deň roku 2021, ale ako deň odstúpenia policajného prezidenta Petra Kovaříka; rovnako posledný deň vo vyšetrovacej väzbe pre dnes už bývalého šéfa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, či zbavenia obvinení oligarchom Zoroslavovi Kollárovi a Jaroslavovi Haščákovi. Prezidentka žiada vysvetlenie.   Pozrieme sa rovnako na stav príprav pápežovej návštevy s Martinom Kramarom, ktorý je zodpovedný za jej mediálne pokrytie.   V dnešnom podcaste budete počuť prvé slová oslobodeného Vladimíra Pčolinského na slobode, rovnako dôvody odchádzajúceho policajného prezidenta Petra Kovaříka.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Minister vnútra Roman Mikulec aj po opozičnom pokuse o odvolávanie zatiaľ zostáva vo funkcii. Stolička sa však trasie pod policajným prezidentom Petrom Kovaříkom, ktorý je obvinený z trestného činu. Minister sa s ním mal ešte dnes stretnúť – a nevylúčil jeho odstúpenie alebo dočasné postavenie mimo služby.  Opozičný líder Peter Pellegrini žiada koniec Kovaříka a pripomína, ako aj bez obvinenia požiadal o odchod vtedajšieho policajného prezidenta Tibora Gašpara.  Ak policajný prezident neodstúpi, predvolajú si ho poslanci bezpečnostného výboru parlamentu. V dnešnom podcaste budete počuť aj šéfa tohto výboru Juraja Krupu z OĽaNO.  Afganistan je fiasko, ale pri rovnakej situácii by sme do podobnej invázie malí ísť znova, naznačuje poslanec za PS Tomáš Valášek.  Na ponaučenie z Afganistanu sme sa pýtali aj poslanca za stranu Hlas Petra Kmeca. Moderuje Peter Hanák.

Policajný prezident Peter Kovařík je obvinený zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa v súbehu so zločinom marenia spravodlivosti. Bližšie detaily v podcaste povie šéf reportérov Aktuality.sk Ján Petrovič. Na obvineného policajného prezidenta sme sa pýtali aj poslancov koalície - zhodujú sa na tom, že vysvetlenie zo strany Kovaříka, ktoré doposiaľ počuli, im nestačí. V podcaste hovorí poslanec Gábor Grendel z Oľano a Peter Pčolinský zo Sme rodina. Budete počuť aj Juraja Šeligu zo Za ľudí. „Musí prísť na výbor a odpovedať na otázky. Ak nezvládne odpovedať na otázky, tak nemôže zostať policajným prezidentom,” hovorí Šeliga. Budeme sa očkovať treťou dávkou vakcíny? Minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský počká na názory odborníkov, ale vylúčené to nie je. O tretej dávke sa v Nahlas rozprávame s analytikom Martinom Smatanom.  „Vieme, že efektivita časom klesá u určitej skupiny viac a u niektorej menej. Je teda zrejmé, že budeme mať nejaké skupiny, ktoré bude potrebné zaočkovať treťou dávkou, aby sme mali istotu, že budú plne chránené, “ opisuje v podcaste Smatana. Moderuje Denisa Hopková.

Exriaditeľ a nominant Smer-u SD František Imrecze dnes vypovedal v kauze Mýtnik 3 a vysvetľoval aj niektoré nezrovnalosti, ktoré sa majú týkať údajného úplatku pre oligarchu Výboha.  Po výsluchu pred novinármi tiež poprel, že by ho na výpoveď niekto ovplyvnil - tak ako to tvrdia Robert Fico či Peter Pellegrini. O téme sme sa rozprávali s investigatívnou novinárkou Laurou Kellöovou. Vyšetrovanie korupčných káuz, do ktorých má byť zapletený bývalý šéf tajnej služby Vladimír Pčolinský, je na konci. O téme sa rozprávame so šéfkou nadácie Zastavme korupciu Zuzanou Petkovou. Moderuje Denisa Hopková.

Podniky zažívajú praxi nový covid automat, podľa ktorého si prevádzkovatelia či organizátori hromadných podujatí sami volia v akom režime budú fungovať. Na výber majú, že vpustia len plne zaočkovaných, alebo očkovaných, testovaných, či tých čo prekonali covid alebo úplne všetkých. Od ich rozhodnutia závisí, koľko ľudí môžu do priestorov vpustiť. Ako to funguje praxi? A podľa čoho sa prevádzky rozhodujú? V podcaste sa pýtame manažéra a šéfa Zväzu cestovného ruchu Mareka Harbuľáka. „Ak sa bude situácia zhoršovať, tak bude na zváženie, aký protokol si zvolia. Pôjde to od prevádzky k prevádzke. Každý sa bude snažiť nastaviť režim tak, aby dokázal maximalizovať tržby a obslúžiť čo najviac zákazníkov,” myslí si. „Občas sa stretávame s negatívnymi prejavmi. Niekto nie je ochotný sa preukázať testom, niekto sa vyhráža, že v jeho osobe stratia zákazníka, keď ho nepustia do prevádzky," opisuje tiež. Harbuľák opisuje aj ako sa mesiace s pandémiou dotkli nášho gastrosektoru a ako situácii pomohlo leto s uvoľneným režimom.  „Mnohí odišli z brandže pracovať do iných odvetví, pretože by v prípade ďalších vĺn znova prišli o prácu. Platia hypotéky, potrebujú stabilné povolanie. Bohužiaľ, odišli kvalitní ľudia a neplánujú sa už vrátiť,” hovorí v podcaste. Slovensko chce evakuovať z Afganistanu ľudí s blízkou väzbou na Slovensko. Budete počuť premiéra Eduarda Hegera a ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka. Moderuje Denisa Hopková.

Počet prípadov covidu-19 za posledný deň presiahol stovku. Začínajú tretiu vlnu pociťovať už aj naše nemocnice? V podcaste na to odpovedá lekár Peter Sabaka. Skúsený lekár tvrdí, že delta variant je natoľko silný, že sa mu málokto vyhne. „Každý človek, ktorý doposiaľ neprekonal covid alebo nie je očkovaný si už len vyberá medzi tým, či sa dá zaočkovať v týchto dňoch alebo sa infikuje covidom. Nie je iná žiadna alternatíva vzhľadom na infekčnosť delta variantu,“ opisuje Sabaka v podcaste. Polícia sa pýta exministra financií a guvernéra NBS Petra Kažimíra na kúpu jeho luxusnej vily na bratislavskom Slavíne. Aktuality.sk už v minulosti upozorňovali na pochybnosti okolo Kažimírovho obchodu a teraz sa však zaujíma aj polícia, keďže expolitikovi Smeru ju predával architekt, ktorý je zároveň podozrivý, že vedel u vtedajšieho ministra Kažimíra vylobovať dôležité rozhodnutie. Viac povie investigatívny novinár z redakcie Aktuality.sk Martin Turček. Moderuje Denisa Hopková.

Na zozname ľudí, ktorí potrebujú byť evakuovaní z Afganistanu na Slovensko sú stovky mien a na našu krajinu majú priame prepojenie. Študenti, ktorí mali u nás študovať, sudca, prokurátor či novinár - ozývajú sa a žiadajú Slovensko o pomoc, keďže uviazli v Afganistane, ktorého sa zmocnil Taliban. "Mnohí tu študovali, pracovali. Ich rodiny tu žijú, majú slovenských mužov a ženy. Zaručujú sa za nich, že by boli prínosní,” opisuje riaditeľka združenia Mareena Michaela Pobudová. Spolu s Ligou za ľudské práva sa pokúšajú evakuovať ohrozených ľudí z Afganistanu. Slovensko zatiaľ poskytne azyl desiatim Afgancom a napríklad Boris Kollár už dnes hovorí, že tento zoznam navyšovať nechce. Ako sa k situácii, kedy o pomoc volajú stovky, plánuje postaviť vláda? Budete počuť štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Martina Klusa. O situácii v Afganistane sme sa rozprávali aj so šéfkou UNICEF na Slovensku Máriou Sliackou. Moderuje Denisa Hopková.

Zdá sa, že to ide stále bližšie k Robertovi Ficovi, komentuje smerovanie NAKY Peter Bárdy. Pokiaľ tu bola korupcia v takom masívnom rozsahu, ako je dokumentovaná aj výpoveďami jej priamych aktérov, tak je veľmi pravdepodobné, že o tom vedeli aj tí, ktorí štát riadili, dodáva šéfredaktor Aktualít. NAKA sa najnovšie zmenila na akýsi pražský orloj a pred vyšetrovateľmi so svojimi výpoveďami začali rad za radom defilovať už aj tie najznámejšie postavičky z panteónu mocných mužov bývalej politickej garnitúry, ktorá tu celé dlhé roky riadila tento štát. Kde to celé skončí a bude tou povestnou „Čiernou labuťou“ prípad mocného podnikateľa a ficovho priateľa Miroslava Výboha? Bude úspešnejšou stratégiou ako odvrátiť podozrenia pellegriniho mlčanie alebo ficove agresívne protiútoky? A v akej dobe to vlastne žijeme keď pravdu a lož rozsudzuje počet lajkov na internete, názory vedcov sú vysmievané internetovými davmi a k očkovaniu nás má presvedčiť akési verejnoprávne Modré z neba? Témy a otázky pre šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho. Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský

Alternatívou očkovania je dostať COVID so všetkými jeho následkami, žiadna tretia možnosť nie je. Nech antivaxeri naberú odvahu a porozprávajú sa s pozostalými po obetiach pandémie, hovorí renomovaný slovenský vedec Peter Celec. Slovensko žije v očakávaní ďalšej – tentoraz už tretej vlny pandémie. Top témou verejnej diskusie sa tak stalo očkovanie, teda zrejme najefektívnejší nástroj boja s Covidom, ktorý súčasná veda vôbec ponúka. Miera zaočkovanosti našej populácie však stále nie je dostatočná a tábor odporcov vakcinácie naberá čoraz viac na sile aj hlučnosti. Argumentuje sa údajne nízkou účinnosťou vakcíny, jej prípadnými nežiadúcimi účinkami alebo akousi experimentálnosťou vakcíny voči COVIDU Počúvate Aktuality Nahlas, dnes o vakcínach, očkovaní, liečbe Covidu ale i stave našej verejnej debaty na tieto témy- s lekárom, patofyziológom a molekulárnym biológom Petrom Celecom. Pekný deň vám želá Braňo Dobšinský.

Klimatické podmienky, tak ako sme ich poznali doteraz, sú už minulosťou, naše deti budú žiť v inej klíme ako my. Dôvodom je globálne otepľovanie a naša neschopnosť naň reagovať, tvrdí klimatológ Milan Lapin. Boj s otepľovaním, ale nebude zadarmo, náš život sa predraží. Otázkou je, ako zaangažovať rozvojové krajiny, ktoré chcú žiť aspoň na takej úrovni ako my a ich obyvatelia si ekologické riešenia neraz nemôžu dovoliť. Tornádo pustošiace obce na južnej Morave, dramatické záplavy v Nemecku, rozsiahle lesné požiare v Grécku či Spojených štátoch no a do toho neustále sa zhoršujúce vražedné letné horúčavy, dlhé obdobia sucha striedané mohutnými zrážkami, zimy skoro bez snehu a presun stredomorskej fauny a flóry až sem k nám na Slovensko. I tak vyzerajú následky globálneho otepľovania. Ako teda bude vyzerať slovenské počasie v svetle klimatických zmien? Dá sa trend globálneho otepľovania ešte nejako zvrátiť a má zmysel sa snažiť žiť ekologicky, ak zvyšok sveta klimatické záväzky ignoruje alebo priamo odmieta? Budú dôsledkom klimatických zmien aj miliónové prúdy takzvaných klimautečencov a ako sa nám predraží život, ak ho budeme chcieť žiť ekologicky udržateľne? Témy a otázky pre klimatológa profesora Milana Lapina. Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský    

Vrátili sme sa o 20 rokov dozadu, pád Afganistanu otvára otázky o kredibilite našich spojencov ako aj ich záväzkov, hovorí na margo bezprecedentne rýchleho obsadenia Afganistanu Talibanom politická komentátorka a analytička Sylvia Tiryaki. Chápanie práv žien či detí Talibanom je však podľa nej zásadne iné než ako ich chápeme my. Afganistan sa nepodarilo dobyť britskej ríši na vrchole jej moci, nepokoril ho ani Sovietsky Zväz a nezvládli to ani Spojené štáty so svojimi spojencami. Afganistanu sa opäť zmocnil Taliban a režim masívne podporovaný Spojenými štátmi a ich západnými spojencami sa rozsypal ako domček z kariet. Aká bude budúcnosť tejto krajiny pod nadvládou mudžahídov a o čo tomuto radikálne islamistickému a militantnému hnutiu vlastne ide? Ako funguje afgánska spoločnosť zmietaná už desaťročiami konfliktov, prečo bude teraz tak dôležitý postoj Pakistanu no a napokon, aké dôsledky bude mať tento vojenskopolitický kolaps pre budúcnosť NATO a naše vzájomné spojenecké záväzky? V dnešnom podcaste na to odpovedia analytička a politická komentátorka Sylvia Tiryaki ako aj afgánec žijúci na Slovensku Azim Farhadi. Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský.

SMER sa stal marginálnou politickou stranou, Fico už nikdy prvé ani druhé husle hrať nebude, tvrdí bývalý poslanec z stranu SMER a jeden z jeho zakladateľov Boris Zala. A prečo je jedna z jeho najviditeľnejších tvári názorovo tak blízka Mussolinimu? Donedávna patril medzi nespochybniteľných hegemónov slovenskej politiky, po 12tich rokoch vládnutia sa však z neho stal už iba tieň zašlej slávy, ktorý sa neštíti robiť politiku aj na téme očkovania a o svojich prominentných nominantoch, ktorí dnes čelia vyšetrovaniu zasa hovorí ako o politických väzňoch. Kam zmizli SMERu jeho voliči a prečo sa trojnásobný premiér vybral na lov voličov po ktorých donedávna siahali kotlebovci či harabinovci? Prečo sa začalo šéfovi ľavicovej strany posmievať ako birmovanému komunistovi, ako to bolo s financovaním „vlastnou hlavou“ a je Robert Fico – a to i napriek svojej nespochybniteľnej verbálnej aj politickej zručnosti, dnes už len takpovediac chodiacou politickou mŕtvolou? V dnešných Aktualitách Nahlas na to odpovie jeden zo zakladajúcich členov SMERU, jeho bývalý poslanec a dlhoročný ľavičiar Boris Zala. Pekný deň želá Braňo Dobšinský  

„V očiach mali prázdno. Bola tam akási neprítomnosť, ktorá im mala poslúžiť na izoláciu od reality, ktorú zažili“ – na svoje stretnutie so „sexuálnymi otrokyňami“ jezídkami takto spomína Hugo Gloss.   Na severe Iraku bol vrámci medzinárodnej záchrannej misie, na ktorej sa podieľala aj slovenská katolícka charita.   V týchto dňoch sme si pripomenuli oslobodenie irackého Mosulu z rúk radikálov Islamského štátu. V polovici roka 2014 museli pred nimi doslova utekať desaťtisíce ľudí, ktorí našli utočisko v nehostinných horách.   Približne 40tisíc ich však skončilo v rukách radikálov, prišlo o život, či v prípade žien a dievčat bolo ponížených až na úroveň sexuálnych otrokýň. Koniec tomu urobilo až vyčistenie oblasti od radikálov Islamského štátu spred štyroch rokov.   Na záchrane a pomoci poníženým ženám jezídkam sa podieľali aj Slováci a mimovládne organizácie Magna či Slovenská katolícka charita.   Hugo Gloss hovorí, že slovenská pomoc spočívala najmä vo finančnom zabezpečení projektu záchrany jezídiek. „Koordinovali sme najmä prísun financií a logistickú podporu. Samotným ženám, ktoré zažili traumu sexuálneho otroctva sa potom venovali expertky ženy. K mužom mali traumatizované jezídky odstup“.   Od roku 2015 len Slovenská katolícka charita pomohla oblasti čiastkou, ktorá prevyšuje 1,5 milióna eur. Okrem pomoci traumatizovaným jezídkam stále pomáhajú projektom zameraným na pomoc deťom a na výstavbu studní s pitnou vodou.   Ako záchrana prebiehala a ako to, že za ňou boli aj Slováci – to je už téma pre Huga Glossa zo Slovenskej katolíckej charity.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Slovensko v týchto hodinách prekročilo hranicu polovice zaočkovanej dospelej populácie, na druhej strane ku kolektívnej ochrane pred covidom nám ešte chýba takmer milión zaočkovaných. V rámci Európskej únie sme na chvoste. Za nami je len Rumunsko, Litva, Chorvátsko a Bulharsko. Odpor voči očkovaniu ale narástol, ako to zachytil prieskum SAV „Ako sa máte, Slovensko?“. To všetko v kontexte obáv odborníkov z možnej dramatickej jesene s už nastupujúcou treťou pandemickou vlnou. Prečo sa nedarí u nás zaočkovať väčší podiel populácie, aké sú možné príčiny a čo s tým? Pozrieme sa na to s Robertom Klobuckým zo Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorý stojí za sériou prieskumov „Ako sa máš, Slovensko?“.   „Vláde dnes dôveruje okolo sedemnásť percent populácie, čo je naozaj málo. Potom ťažko očakávať, že ľudia, ktorí nedôverujú vláde, budú rešpektovať jej odporúčania. V súvislosti s očkovaním je to problém“, tvrdí Robert Klobucký zo Sociologického ústavu SAV.   Problém je aj nízka dôvera verejnosti zdravotníctvu a vedcom. „Verí im približne len polovica populácie“, konštatuje Klobucký. „Zdravotníci a vedci môžu odporúčať očkovanie, no ľudia ak im neveria, nebudú ich ani počúvať“, dodáva sociológ.   Nadobúdanie dôvery je však beh na dlhé trate. Čo sa dá robiť hneď – podľa Klobuckého by kompetentní mali spustiť intenzívnu informačnú a vysvetľujúcu kampaň, ktorá by bola namieraná aj proti dezinformáciám v súvislosti s očkovaním.   Vakcíny by mali rovnako „cestovať“ za ľuďmi. Prieskumy tiež ukazujú, že ľudia dôverujú svojim lekárom. Opatrenia by sa tak mali podľa sociológa zamerať na ich motiváciu, aby očkovali proti COVIDU-19.   V podcaste ste dozvie te aj to, čo spája odporcov očkovania a čoho sa obávajú najviac. „Obávajú sa o bezpečnosť vakcíny. Mali by sme ich presvedčiť, že ochorenie na covid je nebezpečnejšie, ako dať sa zaočkovať“, vysvetľuje sociológ Robert Klobucký.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Pred odletom do Tókia hovoril o „čudnej“ olympiáde, ktorú pandémia obrala o olympijského ducha. Čo hovorí po návrate? „Našiel som ho tam len čiastočne“, reaguje Roman Buček, športový šéf našej historicky najštíhlejšej účasti.   „Športovci boli vyzývaní, aby sa kontaktovali čo najmenej, aby zachovávali odstupy. Dokonca mali byť opatrní pri tradičnej výmene odznakov, čo bol vždy symbolický prvý krok k nadviazaniu kontaktov“, tvrdí. „Samozrejme, že sa šlo na hranu“, dodáva.   Slovenská výprava mala k dispozícii „skromné“ kancelárske priestory, z ktorých sa podľa šéfa výpravy postupne stal priestor klubového charakteru. Tam sa spolu tešili z víťazstiev či spracovávali športové sklamania.   „Každá medajla je úspech, štyri medajly sú pekný úspech“, hodnotí Roman Buček. Podľa neho netreba zabúdať na tesnú šancu na ďalšiu medajlu v trape dvojíc. „Tá nám ušla možno len o jeden výstrel, už ich mohlo byť päť“, dodáva.   Čo hovorí na výkon Mateja Tótha, ktorý v chode na 50 kilometrov skončil štrnásty a neobhájil tak zlato z Ria de Janeira?   „Veľmi dôstojne ukončil svoju športovú kariéru. A to aj vzhľadom na podmienky v Saporre s vysokými teplotami a vlhkosťou. Rovnako pre fakt, že Maťo je tiež v pokročilom športovom veku (má 38 rokov – red.) a prípravu musel predlžovať s posunom dátumu olympiády v Tókiu“, vysvetľuje šéf našej výpravy. „Bojoval so cťou a dokončil tú namávahú päťdesiatku“.   Športovci museli do 48 hodín po svojom výkone opustiť dejisko olympiády. Aj to pridávalo podľa Romana Bučeka k „čudnosti“ podujatia. „Bola to rehoľa. Pred výkonom sa športovec maximálne koncentruje, spí, ide na tréning, oddychuje a je. Po výkone, keď napätie z neho opadne a za normálnych okolností by mohol ísť povzbudzovať kolegov a nasávať čo to z olympijskej atmosféry, musel odísť.“   A čo napovedala olympiáda v Tókio o úrovni nášho športu?   Aj o tom sme sa rozprávali s Romanom Bučekom, športovým šéfom slovenskej olympijskej výpravy.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Prepustení, lebo nezaočkovaní – správa, ktorá nedávno obehla svetové médiá. Zachytila situáciu v známej spravodajskej televízii CNN, kde pre nezaočkovanie proti covidu skončili traja zamestnanci.   Podľa uniknutého interného emailu stanica uplatňuje vo veci očkovania politiku nulovej tolerancie a žiada, aby ho všetci jej zamestnanci podstúpili. „Máme v tom už dávno jasno, takže by nemalo dochádzať k nejasnostiam“ – toto je stanovisko riaditeľa CNN Jeffa Zuckera podľa svetových agentúr.   Je podobná situácia predstaviteľná na Slovensku? Aké nástroje má zamestnávateľ, aby ochránil zdravie vo svojej prevádzke a v akej pozícii sú jeho zamestnanci? Pozrieme sa na to s Pavlom Nechalom z advokátskej kancelárie WISE3, predtým dlhoročným spolupracovníkom TransparencyInternational a právnym expertom mimoparlamentného Spolu.   „Právny základ je v ochrane verejného zdravia. Samozrejme na jednej strane je sloboda jednotlivca a jeho rozhodovanie o vlastnom zdraví, ale máme tu aj verejné zdravie, čiže ochrana veľkej časti obyvateľstva. Tam sa vyžaduje zodpovednosť a podriadenie niektorým invazívnym úkonom, opatreniam, ktoré nám môžu byť nepríjemné.“   Napriek tomu, že na Slovensku existuje povinné očkovanie v prípade desiatky prenosných ochorení (napr. záškrt či tetanus), pri covide-19 narastá odpor už voči samotnému očkovaniu, nehovoriac o možnosti, že by sa toto očkovanie stalo povinným.   Júlový prieskum SAV „Ako sa máte, Slovensko“ zachytil, že povinné očkovanie odmieta 61,9 percenta populácie. Negatívny postoj k očkovaniu ako takému narástol z marcových 30,9 percenta na júlových 36 percent.     „Máme tu desiatku očkovaní, ktoré povinne absolvujeme v rannom detstve a vôbec sa proti tomu nestaviame, lebo sa nechceme vrátiť o sto rokov späť“, vysvetľuje Nechala.   Pri otázke, čo by situáciu mohlo zvrátiť, uvádza aj príklad Spojených štátov, kde sa diskutuje aj o možnosti zvýšenia zdravotných odvodov pre nezaočkovaných. „Neinšpirovať sa tým u nás?“, navrhuje Nechala. „Náklady na liečbu sú neporovnateľne väčšie ako náklady na zaočkovanie. Ak niekto ochorie, všetci sa solidárne skladáme a financujeme spoločne liečbu tých, ktorí sa rozhodli nezaočkovať“, argumentuje.   V podcaste sa dozviete, o čo sa môže právne oprieť povinné očkovanie, či aké možnosti sú vysporiadať sa s problémom očkovania na pracoviskách.   Moderuje Jaroslav Barborák.

„Pri boji s delta variantom musíme byť oveľa razantenjší a rýchlejší. Efektívne pred ním a jeho následkami chráni vakcinácia“, tvrdí zdravotný analytik Martin Smatana.   Skúsenosť Veľkej Británie podľa neho hovorí o tom, že vysoká miera zaočkovanosti chráni pri delta variante pred hospitalizáciami a úmrtiami. Podmienkou však je však ukončený celý proces očkovania s vybudovanou imunitou. „To je tu kľúčové“, dodáva.   Dáta podľa neho napovedajú, že delta variant tu už máme komunitne a je len otázkou času, kedy sa to vo veľkom rozšíri. „Očakávame, že to bude začiatkom jesene, keď sa deti vrátia do škôl, ochladí sa a ľudia budú tráviť viac času v interiéri“, tvrdí analytik a niekdajší šéf Inštitútu zdravotníckych analýz Martin Smatana.   „Ak rátame, že u nás príde k zhoršeniu v septembri, aby sa to neprejavilo na náraste hospitalizácií a úmrtí, očkovať sa musíme už teraz, aby sme stihli čas, ktorý vakcína potrebuje na nabratie plnej efektivity.“   Zatiaľ sa podľa analytika Smatanu nenašla krajina, kde by sa rozšíril delta variant a časom nenastal prudký nárast prípadov. Ukázalo sa to v Británii, Španielsku, Portugalsku, na Malte.   „Vzhľadom na výrazne kratšiu inkubačnú dobu stačí pár týždňov, kým počet prípadov prudko narastie“, tvrdí.   V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, či by malo byť u nás očkovanie proti covidu povinné či o tretej vakcinačnej dávke, ktorá bude cestou aj pre Slovensko. A tiež, čo môže spraviť s epidemiologickou situáciou u nás septembrová návšteva pápeža Františka u nás.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Šéf OĽaNO Igor Matovič pre náš podcast reagoval na otázku, či Roman Mikulec zostane ministrom vnútra aj po koaličnej rade. Podľa neho proti Mikulcovi bojuje korupčná hydra. Včera obvinený oligarcha Miroslav Výboh je naďalej v zahraničí, s políciou chce spolupracovať zrejme cez telemost. Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic mu odkazuje, že si nebude určovať podmienky. Budete počuť aj krátke stanovisko Výbohovho advokáta Ondreja Laciaka. Na obvinenie jemu najbližšieho oligarchu reagoval aj Robert Fico. Predpovedá ďalšie zatýkanie a sľubuje, že keď sa zmení vláda, zmení sa aj prístup k vyšetrovaniu. V dnešnom podcaste sa dozviete aj o najnovšom vývoji v kauze Dobytkár – v ktorej už prokuratúra podala na súd obžalobu aj na Norberta Bödöra a Martina Kvietika. Moderuje Peter Hanák.

NAKA dnes obvinila oligarchu Miroslava Výboha, bývalú šéfku Finančnej správy SR Lenku Wittenbergerovú a aj niekdajšieho štátneho tajomníka rezortu financií za Smer Radka Kuruca. Najväčšou rybou je nepochybne oligarcha Výboh, ktorý mal údajne sprostredkovať úplatok pre Pellegriniho.  V dnešnom podcaste budete počuť reportérku, ktorá sa tomuto prípadu venuje, krátke vyjadrenia advokátov obvinených Jozefa Brhela a Františka Imreczeho, pripomenieme si, ako na obvinenia reaguje Pellegrini. Kto je to Miroslav Výboh, si povieme prostredníctvom krátkych ukážok z knihy Mareka Vagoviča Vlastnou hlavou. Moderuje Peter Hanák. 

Pápež František bude v Šaštíne slúžiť omšu na poli. Kapacitu 350-tisíc ľudí sa podľa šaštínskeho duchovného Juraja Tirpáka nepodarí naplniť. Ľudia, ktorých sme sa pýtali, návšteva pápeža na očkovanie nepresvedčila. V dnešnom podcaste budete počuť reportáž zo Šaštína a množstvo užitočných informácií o návšteve pápeža Františka v tomto malom meste na Záhorí. Chýbať nebude ani kritický hlas – poslanec mestského zastupiteľstva Ján Šimurda a názor lokálnych obyvateľov. Nahrávali Peter Hanák a Rudolf Sivý.

Septembrová návšteva pápeža Františka na Slovensku sa bude konať počas tretej vlny pandémie. Nie je ohrozená narastajúcim počtom infikovaných? Pýtali sme sa hovorcu cirkvi Martina Kramaru, šéfa najsilnejšieho vládneho hnutia Igora Matoviča a Barbory Marekovej z Národného centra zdravotníckych informácií, ktorá sa podieľa na príprave návštevy. V súvislosti s návštevou pápeža Františka sa pripravujú aj dva protesty. Viac povie ich spoluorganizátor Metod Rybár. Moderuje Peter Hanák.  

Tempo očkovania klesá a nezaberá kampaň, očkovanie bez registrácie ani výjazdy. Tretia vlna premorí deti, lebo tie nie sú očkované a pôjdu do škôl. Deti nakazia starších nezaočkovaných – a možno až tisíce z nich to bude stáť život. Budete počuť šéfa Národného centra zdravotníckych informácií Pavla Capeka a zdravotníckeho analytika Martina Smatanu. Nahrával Peter Hanák.

Vojna v polícii postavila proti sebe aj špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica a jeho nadriadeného, ​​generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Daniel Lipšic poskytol Aktuálne veľký rozhovor. Jeho zásadnú časť budete počuť v dnešnom podcaste. Podľa Lipšica boli pri vyšetrovaní mafie tlaky vždy, no doteraz nikdy nevytváral antitím na brzdenie vyšetrovania. Pýtali sme sa aj na vysvetlenie ohľadom troch obvinených z krivej výpovede. Ohrozuje ich prípad najväčšie kauzy? Moderuje Peter Hanák.  

Manipulácie so svedectvami sa netýkajú Tibora Gašpara, Norberta Bödöra ani Vladimíra Pčolinského, ale len okrajového prípadu podplácania Ľudovíta Makóa. Vyplýva to z uznesenia polície, ktoré majú k dispozícii viaceré redakcie, vrátane Aktualít. Jeden z obvinených však figuruje ako svedok voči Dušanovi Kováčikovi, avšak iba v jednom z dvoch prípadov možnej korupcie, a zďaleka nie je jediným svedkom. Viac povedia Ján Petrovič a Laura Kellöová. Vymýšľa si teda Robert Fico, keď tvrdí, že polícia manipuluje so svedectvami vo veľkých kauzách? Druhou témou dnešného podcastu je začiatok tretej vlny koronavírusu na Slovensku. Dnes totiž pribudlo až 82 nových prípadov. Budete počuť zdravotníckeho analytika Martina Smatanu. Kedy môžeme očakávať sprísňovanie opatrení? Moderuje Peter Hanák.

Najznámejšej súkromnej bezpečnostnej službe oligarchu Miroslava Bödöra po voľbách klesli tržby – a to až o tretinu. Napriek tomu firma Bonul zvýšila objem peňazí, ktoré drží v hotovosti. Druhou témou dnešného podcastu je, že prokuratúra pripravuje trestné stíhanie, v ktorom bude preverovať postup policajného prezidenta. Majiteľ Bonulu má v bankovkách 2 a pol milióna eur, čo je neporovnateľne viac hotovosti ako normálne držia iné veľké firmy. Viac povie náš investigatívec Martin Turček. Povieme si, o aké kšefty Bonul po zmene vlády prišiel, a na ktorých úradoch ešte dostáva zákazky. Druhou dnešnou témou je vyšetrovanie údajných manipulácií s výpoveďami svedkov, o ktorých hovorí opozícia. Šéf krajskej prokuratúry v Bratislave, ktorá dozoruje toto vyšetrovanie, Rastislav Remeta v rozhovore pre Aktuality naznačil, že vyšetrovať sa bude aj postup policajného prezidenta, ktorý mal pozastaviť rozbehnutú policajnú akciu.

Ministra vnútra Romana Mikulca bude parlament odvolávať až v septembri – ak dovtedy vydrží vo funkcii. Ak bude vojna v polícii pokračovať, môže na to funkciou doplatiť napríklad aj policajný prezident. Naznačuje to Juraj Šeliga z koaličnej strany Za ľudí. Poslancov OĽaNO sme sa pýtali, či Roman Mikulec nie je slabý minister, keď si nedokázal urobiť poriadok na inšpekcii. Budete počuť aj jedného z mála opozičných poslancov, ktorí dnes prišli do parlamentu – Tomáša Valáška. Nenastal už čas na splnenie volebných sľubov o reforme inšpekcií ozbrojených zložiek? V dnešnom podcaste vám pustíme aj časť rozhovoru s Ľubomírom Daňkom, šéfom policajného tímu, ktorý v rámci NAKA vyšetruje najvážnejšie kauzy – práve tie, pre ktoré chce opozícia odvolávať ministra.

Slovenskí vysokoškoláci neštudujú iba pre diplom či titul, no na život po škole sa necítia byť pripravení, tvrdí Renáta Hall na základe reprezentatívneho prieskumu, ktorý medzi samotnými študentmi zorganizovala Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo. Pandémiu, podľa študentov, univerzity zvládli, no úroveň výučby bola oproti prezenčnému štúdiu neporovnateľná. Študujú zvyčajne to, čo si sami vybrali a čo ich naozaj zaujíma, no vysoká škola ich na ďalší život vraj nepripravuje. To je zrejme kľúčové vysvedčenie, ktoré vystavilo našim univerzitám zhruba 20 000 vysokoškolákov. Na ich Alma mater im chýba viac praxe, absentujú aj renomovaní profesori zo zahraničia no a prekvapujúco im štúdium neponúka ani dostatočný rozvoj takej kľúčovej zručnosti akou je dnes znalosť cudzieho jazyka v nimi študovanom odbore. V akom stave sú teda naše vysoké školy a ako zasiahla pandémia univerzitné vzdelávanie? Ak dnes už vieme, že dištančné vzdelávanie cez internet nedosahovalo na základných školách ani polovičnú úroveň vzdelávania pred koronou, čo pandémia urobila so vzdelávaním vysokoškolákov? No a ako sa vlastne mladí ľudia v doslova kľúčovom čase svojho života vyrovnali s absenciou reálneho kontaktu so svojimi spolužiakmi i profesormi? Témy pre Renátu Hall so Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo. Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský.            

  NAKA versus bývalá bezpečnostná a politická elita no a policajná inšpekcia versus NAKA. A aké hry dnes hrá SIS nevieme. Pochybili elitní vyšetrovatelia prominentných káuz alebo je táto vojna policajtov o čoraz viac sa sťahujúcej slučke okolo Roberta Fica a jeho politickej kamarily? A spúšťa očkovanie v spoločnosti novú železnú oponu? Témy a otázky pre šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho. Očkovanie sa stalo novou deliacou čiarou, spoločnosť sa čoraz viac polarizuje v téme, ktorá mala pôvodne skôr spájať a zjednocovať. Celé Slovensko pritom doslova čaká na príchod tretej pandemickej vlny a žije obavami z jej možných dopadov. Tejto vlne však budeme čeliť mimoriadne rozdelení i zradikalizovaní. Radikalizuje sa aj politická scéna, ktorá čoraz viac načúva hlasom populizmu a volaniu po bezbolestných riešeniach. No a vojna policajtov pokračuje aj v našich silových zložkách. Témy pre šéfredaktora Aktualít Petra Bárdyho, počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň vám želá Braňo Dobšinský.

Slovenská poviedka žne úspechy v zahraničí. A nie hocaká – vojnová poviedka najmladších autorov. S pódiovým umiestnením sa len pred pár dňami vrátila z bulharského Burgasu Dominika Pašuthová, úspešná absolentka kvinty na bratislavskej Spojenej škole sv. Uršuly. Celkové druhé miesto získala v medzinárodnej literárnej súťaži bulharsko-izraelského centra Alef s ústrednou témou – „Kto zachráni jeden ľudský život, zachráni celý svet“. Úspech jej prinieslo literárne spracovanie príbehu záchrany bratislavského židovského dievčaťa Gabriely Karin z obdobia druhej svetovej vojny.   Súťaž organizuje bulharské centrum Alef, ktoré je platformou spolupráce medzi židovskou a bulharskou kultúrou. Má medzinárodný charakter. Takmer dve stovky účastníkov pochádzali z piatich krajín – z Bulharska, Izraela, Poľska, Nemecka a zo Slovenska.   „Dúfam, že sme sa poučili a nebudeme takí hlúpi, aby sme si nedali pozor na rovnaké nástrahy, aké tu boli v minulosti“, reaguje mladá autorka Dominika Pašuthová. V rozhovore rozpovie, ako sa vysporiadala s temnou témou holokaustu. Tí, čo zaň boli zodpovední počas vojnového Slovenského štátu, boli podľa nej „pyšní“.   „Ak sme boli počas židovského pogromu v Bratislave svedkami neľudských krutostí, boli sme rovnako svedkami hrdinstva tých, ktorí sa prenasledovaným židom snažili pomáhať“, dopĺňa Dominikina pedagogička Lenka Muržicová, inak držiteľka titulu Učiteľ Slovenska.   Moderuje Jaroslav Barborák.

Teroristi a organizovaní zločinci – také zdôvodnenie mala použiť orbánova vláda na to, aby mohla špiclovať novinárov a ľudskoprávnych aktivistov. Dlhoročné špehovanie tisícok novinárov, aktivistov, ale aj bežných učiteľov či farmárov autoritárskymi vládami, vrátane tej maďarskej, odhalil projekt Pegasus, v ktorom pracovala aj investigatívna reportérka Pavla Holcová. Špehovanie mobilných telefónov si mali objednať vlády Kazachstanu, Azerbajdžanu, Bahrajnu, Rwandy, Mexika, ale aj susedného Maďarska. Zneužívanie tisícok mobilov odhalila doslova mravenčia práca 16tich médii v rámci projektu Pegasus, na ktorom sa podieľala aj Pavla Holcová. Tá avizuje, že zatiaľ ide iba o špičku ľadovca a rozsah špehovania - napríklad vládou Viktora Orbána, môže byť ešte oveľa väčší a bude siahať aj do politických vôd. O čom hovorí najnovšia kauza masívneho špičlovania novinárov a prečo sa Viktor Orbán neváhal správať k novinárom či aktivistom ako ku teroristom a organizovaným zločincom? Zmení táto kauza spôsob práce investigatívnych novinárov a prečo je tak veľmi dôležité aby novinári chránili svoje zdroje informácií? A sú ešte naše mobilné telefóny bezpečné pred očami a ušami zvedavých vlád? V Aktualitách Nahlas odpovie šéfka českého portálu Inestigace.cz Pavla Holcová. Moderuje Braňo Dobšinský

My tu oslavujeme už aj taký štandard, ako je otvorenie verejných toaliet v najväčšom parku hlavného mesta štátu. Nečakáme excelentnosť, nevieme ju oceniť a už ju dokonca ani nespoznáme, hovorí sociológ Michal Vašečka. Narastajúca nedôvera, to je dnes zrejme kľúčový fenomén slovenskej spoločnosti. Nedôverujeme vede a vedcom snažiacim sa o kolektívnu vakcinačnú imunitu, no vzbura davov zasiahla aj Ústavný súd, ktorý stopol referendum o predčasných voľbách. Prestali sme dôverovať politikom, ale prestali sme veriť aj vedcom či iným autoritám. Ako spoločenstvo sa rozpadáme a stácame už i nádej, že to aspoň teoreticky môže byť niekedy aj lepšie. Čaká nás tak len ďalší úpadok a rozklad. Slovenská spoločnosť sa tak stáva mimoriadne manipulovateľná, tvrdí sociológ Michal Vašečka. Narastajúca nedôvera podľa neho tak doslova rozkladá celú spoločnosť a oslabuje i našu vzájomnú súdržnosť a schopnosť vidieť problémy či útlak a diskrimináciu iných. Prečo sa stalo očkovanie doslova talebovskou "Čiernou labuťou", teda témou, ktorá dokáže spoločnosť úplne rozvrátiť? Kam zmizli politici s víziami a hodnotami a prečo tí, ktorí by spoločnosť mali viesť sa naopak nechajú viesť internetovým davom? Prečo mizne rešpekt k autoritám ako sú Ústavný súd alebo vedci, no a napokon - ako to, že sa toľkí z nás doslova stratili v modernej spoločnosti 21. storočia a prečo zo Slovenska čoraz viac utekajú naše najlepšie mozgy? V podcaste Aktuality Nahlas odpovie sociológ Michal Vašečka. pekný deň vám želá Braňo Dobšinský.

Po rozhodnutí Ústavného súdu, ktorý pozastavil účinnosť vyhlášky o povinnej karanténe pre neočkovaných, sa od pondelka opäť menia pravidlá na hraniciach. Komplikovane sa bude cestovať aj očkovaným prvou dávkou - nielen nezaočkovaným. Ako je možné, že máme na Slovensku nariadenia, ktoré následne ústavný súd zmietne zo stola? Je toto finálna zmena alebo môžeme čakať ďalšie? Na to sa v podcaste pýtame štátneho tajomníka ministerstva zahraničných vecí Martina Klusa (SaS). V podcaste budete počuť aj rozhovor s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou o situácii v Za ľudí - otvorene hovorí o možnom odchode zo strany aj s jej frakciou. Pýtal sa jej Tomáš Kyseľ. Moderuje Denisa Hopková.

Čínske trhy a tašky s hotovosťou, napríklad na úplatky? Aj niečo také sa mohlo diať na Slovensku. Dvojročná práca investigatívnych novinárov ukazuje ako ázijskí obchodníci v Európe disponujú obrovskými balíkmi nelegálnej hotovosti, o ktorú mali prejaviť záujem aj našinci. Prečo by sa o takú nelegálnu hotovosť Slováci zaujímali? Tak napríklad na ukrytie svojich ziskov z nelegálne vyplatených vratiek DPH či vyplácanie možných úplatkov aj pre funkcionárov. „Tak ako to poznáme vo veľa pripadoch ázijskí obchodníci na čínskych trhoch predávajú bez bločku, sú to v podstate špinavé peniaze," vysvetľuje Sabo s tým, že ich potrebujú zlegálniť ak ich chcú poslať naspäť do Číny a kúpiť tovar.  Len za dva roky, pri pár firmách, investigatívci vystopovali 116 miliónov eur, ktoré odtiekli zo Slovenska cez čínske práčky do Ázie. „Čo sa týka prania špinavých peňazí, tak je to bezprecedentné," hovorí v podcaste investigatívny novinár Aktuality.sk Peter Sabo, ktorý na kauze pracoval dva roky. Ako mala fungovať tak schéma? „Tak ako je to aj vo výpovediach, niekto prišiel do Bratislavy na Starú Vajnorskú, kde sa nachádza veľa čínskych obchodníkov a prišiel si pre hotovosť v 5-eurovkách či 10-eurovkách a potom ich mohli využiť napríklad na úplatky alebo iným spôsobom legalizovať," opisuje. Novinár ďalej v podcaste spomína ako konkrétne sa im podarilo vystopovať 116 miliónov eur cez práčky do Ázie, čo s tým môžu mať takáčovci či bývalí vyskopostavení príslušníci SIS. Je vôbec možné, aby takýto biznis fungoval dlhé roky bez povšimnutia? V podcaste sme na to pýtali Xénie Makarovej z nadácie Zastavme korupciu. Moderuje Denisa Hopková.

Referendum o predčasných voľbách nie je rozhodne uzavretá téma aj pre samotnú koalíciu. Hoci Borisa Kollára stopol rokovací poriadok parlamentu, ktorému šéfuje, hnutie Sme rodina sa svojich plánov nevzdáva a prichádza aj s predstavou - vedia si predstaviť inšpirovať sa tzv. lotyšským modelom.  Dôležitá je teda v tejto chvíli politická zhoda medzi koaličnými partnermi - tu však niektorí kategoricky odmietajú a iní budú o tom ešte diskutovať. Otázny je napríklad postoj expremiéra a ministra financií Igora Matoviča a postoj poslancov jeho hnutia. Podľa poslanca Oľano a člena ústavnoprávneho výboru Milana Vetráka razí šéf hnutia iný názor. „Osobne si myslím, že aktuálne ma iný názor ako ja alebo ako je to v našom volebnom programe,” hovorí v podcaste. Budete tiež počuť poslanca SaS Ondreja Dostála a politológa Radoslava Štefančíka. Ako by mohla vyzerať taká zmena ústavy? V podcaste sa o tom rozprávame s ústavným právnikom Vincentom Bujňákom z Právnickej fakulty UK. Slovensko by sa tak priradilo k jednému z mála krajín. „V Lichtenštajnsku a Lotyššku takéto niečo existuje a v celej zvyšnej Európe nie," hovorí Bujňák. Moderuje Denisa Hopková.

Delta variant sa šíri vo svete a v niektorých krajinách už vo výraznej miere prevláda. Napriek tomu dnes Británia hovorí o tom, že sa chcú s covidom naučiť žiť. Za akých okolností je to možné, čo to znamená pre nezaočkovaných a môžeme to pokladať za začiatok konca pandémie?  „Očkovanie bol vždy nástroj ako to ukončiť. Problém je, že máloktorá krajina má úroveň zaočkovanosti ako Británia, Kanada či Izrael,” vysvetľuje bývalý šéf Inštitútu zdravotnej politiky Martin Smatana. „Názor Británie je, že keď zaočkovali viac ako 90% ľudí nad 50 rokov, tak majú najkritickejšiu skupinu chránenú a nechajú ostatných vysporiadať sa s nákazou,” približuje s tým, že v Británii majú vďaka vysokej zaočkovanosti nízky počet úmrtí. Aj to však vyvoláva kritické hlasy.  Podľa Smatanu je jediná cesta očkovanie - na Slovensku za nízky záujem môžu podľa analytika aj niektorí politici. „Ministerstvo zdravotníctva sa môže trápiť kampaňami, keď je takáto veľká antikampaň a úroveň neistoty, ktorú viacerí politici šíria, tak je to neefektívne a veľká škoda." Kritizuje tiež kam až zašli antivaxeri a konšpirátori. „Vynadaj svojmu epidemiológovi či analytikovi - je to ako na futbale, keď sa hrá dedinská liga a človek mohol vynadať svojim hráčom. Tak sa to stal štandard, akurát že to už prešlo za rozumnú racionálnu hranicu.”  Moderuje Denisa Hopková.